ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)
zo 6. júna 2013 (*)
„Poľnohospodárstvo – Mimoriadne opatrenia týkajúce sa uvedenia cukru mimo kvóty na trh Únie a zavedenia colnej kvóty – Žaloba o neplatnosť – Regulačný akt obsahujúci vykonávacie opatrenia – Neexistencia osobnej dotknutosti – Neprípustnosť – Žaloba o náhradu škody“
Vo veci T‑279/11,
T & L Sugars Ltd, so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo),
Sidul Açúcares, Unipessoal Lda, so sídlom v Santa Iria de Azóia (Portugalsko),
v zastúpení: D. Waelbroeck, advokát, a D. Slater, solicitor,
žalobkyne,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne P. Rossi a A. Demeneix, neskôr P. Rossi, A. Demeneix a N. Donnelly a napokon P. Rossi a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Sitbon a A. Westerhof Löfflerová, splnomocnení zástupcovia,
a
Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a C. Candat, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie nariadenia Komisie (EÚ) č. 222/2011 z 3. marca 2011, ktorým sa ustanovujú mimoriadne opatrenia, pokiaľ ide o uvoľnenie cukru a izoglukózy mimo kvóty na trh Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo počas hospodárskeho roka 2010/2011 (Ú. v. EÚ L 60, s. 6), vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 293/2011 z 23. marca 2011, ktorým sa stanovuje prideľovací koeficient, zamietajú sa ďalšie žiadosti a ukončuje sa obdobie na predkladanie žiadostí pre dostupné množstvá cukru mimo kvóty, ktoré sa majú predať na trhu Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo (Ú. v. EÚ L 79, s. 8), vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 302/2011 z 28. marca 2011, ktorým sa otvára mimoriadna dovozná colná kvóta na určité množstvá cukru na hospodársky rok 2010/2011 (Ú. v. EÚ L 81, s. 8), a vykonávacieho nariadenie Komisie (EÚ) č. 393/2011 z 19. apríla 2011, ktorým sa ustanovuje prideľovací koeficient na vydávanie dovozných povolení na výrobky z cukru v rámci určitých colných kvót, na ktoré sa podali žiadosti od 1. do 7. apríla 2011, a ktorým sa pozastavuje podávanie žiadostí o tieto povolenia (Ú. v. EÚ L 104, s. 39), a jednak návrh na náhradu spôsobenej škody,
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),
v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia V. Vadapalas (spravodajca) a K. O’Higgins,
tajomník: S. Spyropoulos, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. januára 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyne, T & L Sugars Ltd a Sidul Açúcares, Unipessoal Lda, sú podniky vyrábajúce trstinový cukor so sídlom v Európskej únii. Ich spoločná výrobná kapacita predstavuje približne polovicu bežných zásobovacích potrieb priemyslu výroby trstinového cukru v Únii.
2 Ponuka cukru na trhu Únie zahŕňa jednak cukor vyrábaný spracovaním cukrovej repy a pochádzajúci z výroby v rámci Únie a jednak cukor vyrábaný rafináciou surového trstinového cukru dovážaného z tretích krajín, pričom konečný výrobok sa podľa chemického zloženia v oboch prípadoch zhoduje. Surový trstinový cukor pochádzajúci z Únie, konkrétne z francúzskych zámorských departementov a Azorských ostrovov, predstavuje menej než 2 % výroby cukru v Únii.
3 V období od 3. marca do 19. apríla 2011 Európska komisia prijala niektoré opatrenia na zvýšenie ponuky nedostatkového cukru na trhu Únie.
4 Cieľom týchto opatrení bolo jednak umožniť výrobcom Únie uvádzať na trh určité obmedzené množstvo cukru, ako aj izoglukózy mimo kvóty vnútornej výroby a jednak zaviesť colnú kvótu, ktorá mala umožniť všetkým dotknutým hospodárskym subjektom dovážať obmedzené množstvo cukru bez platenia dovozného cla.
5 Tieto opatrenia boli prijaté v rámci týchto aktov (ďalej len „napadnuté nariadenia“):
– nariadenie Komisie (EÚ) č. 222/2011 z 3. marca 2011, ktorým sa ustanovujú mimoriadne opatrenia, pokiaľ ide o uvoľnenie cukru a izoglukózy mimo kvóty na trh Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo počas hospodárskeho roka 2010/2011 (Ú. v. EÚ L 60, s. 6),
– vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 293/2011 z 23. marca 2011, ktorým sa stanovuje prideľovací koeficient, zamietajú sa ďalšie žiadosti a ukončuje sa obdobie na predkladanie žiadostí pre dostupné množstvá cukru mimo kvóty, ktoré sa majú predať na trhu Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo (Ú. v. EÚ L 79, s. 8),
– vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 302/2011 z 28. marca 2011, ktorým sa otvára mimoriadna dovozná colná kvóta na určité množstvá cukru na hospodársky rok 2010/2011 (Ú. v. EÚ L 81, s. 8),
– vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 393/2011 z 19. apríla 2011, ktorým sa ustanovuje prideľovací koeficient na vydávanie dovozných povolení na výrobky z cukru v rámci určitých colných kvót, na ktoré sa podali žiadosti od 1. do 7. apríla 2011, a ktorým sa pozastavuje podávanie žiadostí o tieto povolenia (Ú. v. EÚ L 104, s. 39).
Konanie a návrhy účastníkov konania
6 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. mája 2011 podali žalobkyne túto žalobu.
7 Uznesením predsedu piatej komory Všeobecného súdu z 20. októbra 2011 bolo Rade Európskej únie a Francúzskej republike povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie. Keďže žalobkyne požiadali o ochranu dôverných informácií vo vzťahu k vedľajším účastníkom konania, poskytnutie procesných písomností vedľajším účastníkom konania bolo obmedzené len na znenia, ktoré nemajú dôverný charakter.
8 Dňa 26. októbra 2011 Komisia podala samostatným podaním námietku neprípustnosti.
9 Spoločnosti RAR – Refinerias de açùcar reunidas, SA, DAI – Sociedade de desenvolvimento agro‑industrial, SA, Gruppo SFIR SpA a SFIR Raffineria di Brindisi SpA na jednej strane, ako aj Európsky výbor výrobcov cukru na druhej strane predložili návrhy na vstup do konania ako vedľajší účastníci konania, z toho uvedené spoločnosti na podporu návrhov žalobkýň a uvedený výbor na podporu návrhov Komisie. Rozhodnutie o týchto návrhoch bolo odložené, až kým Všeobecný súd nerozhodne o námietke neprípustnosti.
10 Žalobkyne predložili 13. januára 2012 svoje pripomienky k námietke neprípustnosti. Rada 10. apríla 2012 a Francúzska republika 16. apríla 2012 predložili svoje vyjadrenia vedľajších účastníkov konania, ktoré sa obmedzovali len na otázku prípustnosti žaloby. Komisia 22. mája 2012 a žalobkyne 18. júna 2012 predložili svoje pripomienky k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania.
11 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote.
12 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 17. januára 2013.
13 Žalobkyne vo svojej žalobe navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté nariadenia,
– subsidiárne vyhlásil ustanovenia článku 186 písm. a) a článku 187 nariadenia Rady (ES) č. 1234/2007 z 22. októbra 2007 o vytvorení spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky (nariadenie o jednotnej spoločnej organizácii trhov) (Ú. v. EÚ L 299, s. 1) za nezákonné a zrušil napadnuté rozhodnutia v rozsahu, v akom tieto ustanovenia priamo alebo nepriamo predstavujú ich právny základ,
– zaviazal Úniu, zastúpenú Komisiou, na náhradu škody spôsobenej žalobkyniam tým, že Komisia porušila svoje povinnosti, a stanovil výšku náhrady škody za obdobie od 1. októbra 2009 do 31. marca 2011 na 35 485 746 eur navýšenú o ušlý zisk žalobkýň vzniknutý od tohto dátumu, alebo stanovil inú výšku náhrady škody podľa jej vývoja v priebehu konania, ako ho stanovia žalobkyne,
– nariadil zaplatenie splatnej sumy úrokov plynúcich odo dňa vyhlásenia rozsudku až do skutočného zaplatenia hlavnej dlžnej sumy so sadzbou vo výške stanovenej Európskou centrálnou bankou pre jej hlavné refinančné transakcie navýšenú o dva percentuálne body, alebo s akoukoľvek primeranou sadzbou,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
14 Navyše z bodov 174 až 180 žaloby vyplýva, že žalobkyne vznášajú tiež, ale „len preventívne“ v prípade, že návrh podaný proti nariadeniu č. 222/2011 a vykonávaciemu nariadeniu č. 302/2011 nebude prípustný, námietku nezákonnosti proti týmto nariadeniam.
15 Žalobkyne vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhujú, aby Všeobecný súd:
– pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť:
– zaobchádzal s procesnou písomnosťou, ktorú predložila Komisia ako „námietku neprípustnosti“, ako s vyjadrením k žalobe a vyvodil z tejto rekvalifikácie procesné dôsledky,
– subsidiárne zamietol túto procesnú písomnosť ako neprípustnú z dôvodu porušenia článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu,
– v každom prípade zamietol námietku neprípustnosti ako nedôvodnú,
– vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú,
– subsidiárne vyhovel námietke zákonnosti vznesenej proti článku 186 písm. a) a článku 187 nariadenia č. 1234/2007 a zrušil napadnuté nariadenia v rozsahu, v akom tieto ustanovenia priamo alebo nepriamo predstavujú ich právny základ,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania,
– pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody:
– vyhlásil rozsudok pre zmeškanie,
– subsidiárne zamietol námietku neprípustnosti ako nedôvodnú,
– vyhovel žalobe o náhradu škody vrátane návrhu, aby suma požadovaná vo veci samej zahŕňala úroky,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
16 Komisia, ktorú v konaní podporuje Rada a Francúzska republika, v rámci námietky neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
Právny stav
17 Podľa článku 114 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania žiada, aby Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti, Všeobecný súd rozhodne o žiadosti samostatne alebo rozhodnutie o nej spojí na spoločné konanie o veci samej.
18 V prejednávanej veci Všeobecný súd rozhodol, že o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou rozhodne pred prejednaním veci samej.
19 Najprv je potrebné rozhodnúť o návrhoch žalobkýň, ktorými navrhujú, aby Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou ako neprípustnú a aby rozhodol rozsudkom pre zmeškanie.
O prípustnosti námietky neprípustnosti
20 Žalobkyne spochybňujú prípustnosť žiadosti Komisie podanej podľa článku 114 rokovacieho poriadku s tvrdením, že táto žiadosť je v skutočnosti vyjadrením k žalobe a ďalej, že je neprípustná, pretože je porušením článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku.
21 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania žiada, aby Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti pred prejednaním veci samej, musí tak urobiť formou samostatného podania. Žiadosť musí obsahovať opis skutkových a právnych dôvodov, na ktorých sa zakladá, návrhy na rozhodnutie a v prílohe označenie dôkazov.
22 Treba uviesť, že žiadosť, ktorú v prejednávanej veci podala Komisia, je obsiahnutá v inej písomnosti, než je písomnosť obsahujúca návrhy žalovanej, ako aj opis dôvodov uvedených na podporu týchto návrhov. Táto žiadosť je napokon nazvaná „námietka neprípustnosti“ a jasne odkazuje na článok 114 rokovacieho poriadku.
23 Hoci sa niektoré tvrdenia Komisie môžu dotýkať vecnej stránky sporu, ako to tvrdia žalobkyne, táto úvaha nemôže svojou povahou narušiť charakter spočívajúci v dostatočnom opise dôvodov uvedených na podporu návrhov týkajúcich sa neprípustnosti žaloby.
24 Z toho dôvodu treba konštatovať, že námietka neprípustnosti spĺňa podmienky uvedené v článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, a preto je prípustná.
O návrhu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie
25 Žalobkyne tvrdia, že námietka neprípustnosti vznesená Komisiou sa týka len žaloby o neplatnosť, a nie žaloby o náhradu škody. Tvrdia, že Komisia sa nevyjadrila k ich žalobe v súvislosti s návrhmi o náhradu škody a v súvislosti s týmito návrhmi žiadajú, aby Všeobecný súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie.
26 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak sa žalovaný nevyjadrí k žalobe v požadovanej forme a lehote, žalobca môže Všeobecnému súdu navrhnúť, aby bolo rozhodnuté o veci rozsudkom pre zmeškanie.
27 V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že žalobkyne podali jedinú žalobu obsahujúcu návrhy týkajúce sa neplatnosti a náhrady škody.
28 Komisia vo svojej žiadosti podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorá bola podaná v požadovanej forme a lehote, navrhovala neprípustnosť žaloby v celom jej rozsahu.
29 Za týchto podmienok môže konanie v súlade s článkom 114 ods. 4 rokovacieho poriadku pokračovať len tak, že Všeobecný súd zamietne žiadosť Komisie alebo rozhodnutie o nej spojí na spoločné konanie o veci samej.
30 Aj za predpokladu, ako to tvrdia žalobkyne, že by Komisia nevzniesla nijaké tvrdenie v súvislosti s prípustnosťou návrhov o náhradu škody, táto úvaha spadá do posúdenia dôvodnosti žiadosti a nemôže ísť o neexistenciu odpovede na žalobu v požadovanej forme.
31 Keďže podmienky uvedené v článku 122 ods. 1 rokovacieho poriadku neboli splnené, nie je potrebné o návrhoch týkajúcich sa náhrady škody rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
O prípustnosti žaloby o neplatnosť
32 Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.
33 V prejednávanej veci žalobkyne opierajú svoju aktívnu legitimáciu proti napadnutým aktom o skutočnosť, že ide o regulačné akty, ktoré sa ich priamo dotýkajú a neobsahujú vykonávacie opatrenia, alebo subsidiárne sa ich priamo a osobne dotýkajú.
34 Komisia, ktorú v konaní podporuje Rada a Francúzska republika, tvrdí, že napadnuté nariadenia, ktoré sú v každom prípade regulačnými aktmi, sa žalobkýň nedotýkajú ani osobne, ani priamo a obsahujú vykonávacie opatrenia.
35 Všeobecný súd sa domnieva, že je potrebné v prvom rade preskúmať námietku prekážky konania založenú na skutočnosti, že napadnuté nariadenia obsahujú vykonávacie opatrenia, a v druhom rade námietku spočívajúcu v neexistencii osobnej dotknutosti.
O námietke prekážky konania založenej na skutočnosti, že napadnuté nariadenia obsahujú vykonávacie opatrenia
36 Je potrebné uviesť, že napadnuté nariadenia sú regulačnými aktmi v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, pretože ide o všeobecne záväzné akty, ktoré neboli prijaté v bežnom legislatívnom konaní alebo osobitnom legislatívnom konaní v zmysle článku 289 ods. 1 až 3 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 25. októbra 2011, Microban International a Microban (Europe)/Komisia, T‑262/10, Zb. s. II‑7697, bod 21]. Navyše túto skutočnosť účastníci konania nespochybnili.
37 Pokiaľ ide o otázku, či napadnuté nariadenia obsahujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba pripomenúť, že dotknuté akty majú za cieľ umožniť výrobcom Únie uvádzať na trh určité obmedzené množstvo cukru, ako aj izoglukózy mimo kvóty vnútornej výroby, a jednak zaviesť colnú kvótu, ktorá mala umožniť všetkým dotknutým hospodárskym subjektom dovážať obmedzené množstvo cukru bez platenia dovozného cla.
38 Po prvé, pokiaľ ide o uvádzanie cukru mimo kvóty na trh, nariadenie č. 222/2011 umožňuje uvádzanie 500 000 ton cukru na trh vyjadrené v tonách ekvivalentu bieleho cukru a 26 000 ton izoglukózy mimo kvótu a za nulový poplatok, namiesto poplatku 500 eur za tonu uplatniteľného za nadbytočný cukor.
39 Článok 2 ods. 4 nariadenia č. 222/2011 stanovuje, že na to, aby mohli výrobcovia využiť toto osobitné množstvo, musia požiadať príslušné orgány v členskom štáte, v ktorom bol ich podnik schválený, o osvedčenie. Podľa článku 4 uvedeného nariadenia tieto orgány rozhodnú o prípustnosti žiadostí na základe splnenia podmienok ustanovených týmto istým nariadením a oznámia Komisii, ktoré žiadosti sú prípustné.
40 Z článkov 5 a 6 nariadenia č. 222/2011 vyplýva, že ak sa prekročí množstvo cukru stanovené mimo kvóty, Komisia stanoví prideľovací koeficient, aby sa jednotne rozdelilo dostupné množstvo, odmietne žiadosti, ktoré ešte neboli oznámené, a ukončí lehotu na podávanie žiadostí. Každý týždeň príslušné orgány členských štátov vydávajú osvedčenia povoľujúce zníženie poplatkov, pokiaľ ide o žiadosti, ktoré boli Komisii oznámené predchádzajúci týždeň, a to podľa modelu žiadosti uvedeného v prílohe nariadenia.
41 Podľa článku 1 vykonávacieho nariadenia č. 293/2011 Komisia definovala prideľovací koeficient so sadzbou 67,106224 %, ktorý majú vnútroštátne orgány uplatňovať na žiadosti predložené od 14. do 18. marca 2011 a ktoré boli oznámené Komisii. Okrem toho zamietla neskôr podané žiadosti a ukončila lehotu na predkladanie žiadostí.
42 Po druhé, pokiaľ ide o mimoriadnu dovoznú colnú kvótu, vykonávacie nariadenie č. 302/2011 stanovuje, že dovozné clo sa pozastavuje na obdobie od 1. apríla 2011 do 30. septembra 2011 pre množstvo 300 000 ton cukru.
43 V súvislosti so správou uvedenej colnej kvóty, vykonávacie nariadenie č. 302/2011 odkazuje na nariadenie Komisie (ES) č. 891/2009 z 25. septembra 2009, ktorým sa otvárajú colné kvóty Spoločenstva v sektore cukru a zabezpečuje ich správa (Ú. v. EÚ L 254, s. 82), ktoré zase odkazuje na nariadenie Komisie (ES) č. 1301/2006 z 31. augusta 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné pravidlá pre správu dovozných colných kvót pre poľnohospodárske produkty spravovaných prostredníctvom systému dovozných licencií (Ú. v. EÚ L 238, s. 13), ako aj na nariadenie Komisie (ES) č. 376/2008 z 23. apríla 2008, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania systému dovozných a vývozných licencií a certifikátov s vopred stanovenou sadzbou náhrady pre poľnohospodárske výrobky (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 114, s. 3).
44 Podľa článkov 5 a 6 nariadenia č. 1301/2006 a článku 12 nariadenia č. 376/2008 v rámci správy kvót sa vnútroštátnym orgánom predkladajú žiadosti o dovozné licencie, ktoré dohliadajú na to, aby boli podmienky prípustnosti splnené. Podľa článkov 7 a 11 nariadenia č. 1301/2006 a článkov 8 a 9 nariadenia č. 891/2009 tieto ďalej oznámia Komisii predložené žiadosti, vydajú dovozné licencie hospodárskym subjektom a informujú Komisiu o pridelených množstvách.
45 Vykonávacie nariadenie č. 393/2011 definuje prideľovací koeficient so sadzbou 1,8053 % pre žiadosti o dovozné povolenia predložené od 1. do 7. apríla 2011, pri ktorých dostupné množstvo bolo prekročené, a zastavuje predkladanie nových žiadostí do konca hospodárskeho roka 2010/2011.
46 S prihliadnutím na tieto pripomienky treba uviesť, že na to, aby bolo možné uvádzať na trh alebo dovážať cukor s využitím osobitných režimov stanovených napadnutými nariadeniami, dotknuté hospodárske subjekty musia vopred podať žiadosť na vnútroštátne orgány.
47 Okrem toho licencie povoľujúce zníženie poplatku, ako aj dovozné licencie vydávajú vnútroštátne orgány, ktoré v tejto súvislosti uplatňujú prideľovací koeficient stanovený vykonávacími nariadeniami č. 293/2011 a 393/2011.
48 Z toho vyplýva, že napadnuté nariadenia, tak nariadenia týkajúce sa uvádzania cukru mimo kvóty na trh, ako aj nariadenia týkajúce sa colnej kvóty, nemôžu mať voči dotknutým hospodárskym subjektom právne účinky bez pomoci predbežných opatrení prijatých vnútroštátnymi orgánmi.
49 Z napadnutých nariadení navyše vyplýva, že opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni majú povahu rozhodnutia, pretože vnútroštátne orgány sú oprávnené podľa článku 2 ods. 4 nariadenia č. 222/2011 uložiť žiadateľom určité formálne podmienky, podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 222/2011 a článku 6 nariadenia č. 1301/2006 rozhodovať o prípustnosti žiadosti a podľa článku 6 nariadenia č. 222/2011 a článku 7 nariadenia č. 1301/2006 vydávať osvedčenia povoľujúce zníženie poplatkov, ako aj dovozné licencie.
50 Napadnuté nariadenia spočívajú teda v individuálnych rozhodnutiach prijatých na vnútroštátnej úrovni, ktoré, ak by neboli tieto rozhodnutia prijaté, nemôžu mať vplyv na právne postavenie dotknutých fyzických a právnických osôb.
51 Uvedené nariadenia preto nemožno kvalifikovať ako akty neobsahujúce vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
52 Toto konštatovanie nemožno spochybniť ani tvrdením žalobkýň o cieli sledovanom článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ a poukázaním na skutočnosť, že vnútroštátne orgány pri výkone napadnutých nariadení nedisponujú nijakou mierou voľnej úvahy, pretože ich úloha je „len mechanická“, a to spočívajúca v „jednoduchej poštovej schránke“.
53 Z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že otázka, či napadnutý regulačný akt ponecháva vnútroštátnym orgánom povereným vykonávacími opatreniami určitú právomoc voľnej úvahy, nie je relevantná na účely zistenia, či obsahuje vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (uznesenia Všeobecného súdu zo 4. júna 2012, Hüttenwerke Krupp Mannesmann a i./Komisia, T‑379/11, bod 51, a Eurofer/Komisia, T‑381/11, bod 59).
54 Hoci žalobkyne poukázaním na už citovaný rozsudok Microban International a Microban (Europe)/Komisia tvrdia, že dotknuté vykonávacie opatrenia nie sú „skutočné“, ale len „doplnkové“, treba uviesť, že okolnosti uvedeného rozsudku sú odlišné od daných okolností v prejednávanej veci.
55 V už citovanom rozsudku Microban International a Microban (Europe)/Komisia (bod 29) Všeobecný súd uviedol, že zákaz uvedenia danej chemickej látky na trh je automatický a povinný od presne stanoveného dňa, hoci členské štáty majú možnosť prijať vykonávacie opatrenia v prechodnom období. Keďže prechodné obdobie stanovené napadnutým aktom bolo teda vo vzťahu k zákazu, ktorého zákonnosť bola predmetom sporu, len doplnkovým, vykonávacie opatrenia prijaté v uvedenom období neboli v rámci skúmania aktívnej legitimácie zohľadnené.
56 V prejednávanej veci však napadnuté nariadenia v rozsahu, v akom stanovujú právo uvádzať na trh alebo dovážať cukor za mimoriadne výhodných podmienok, nemajú automatický charakter, ale vyžadujú prijatie vnútroštátnych opatrení, ktoré môžu mať voči jednotlivcom právne účinky.
57 Riešenie prijaté v už citovanom rozsudku Microban International et Microban (Europe)/Komisia (bod 29) preto nemožno prebrať za podmienok v prejednávanej veci.
58 Ďalej, pokiaľ ide o cieľ sledovaný článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ, treba pripomenúť, že najmä umožňuje právnickej alebo fyzickej osobe podať žalobu proti regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a ktoré neobsahujú vykonávacie opatrenia, čím sa tak zabráni prípadom, keď by takáto osoba na to, aby sa mohla obrátiť na súd, musela porušiť právo (pozri v tomto zmysle uznesenie Eurofer, už citované, bod 60).
59 Toto ustanovenie tak predstavuje uplatnenie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389).
60 V prejednávanej veci žalobkyne tvrdia, že na to, aby sa mohli obrátiť na súd, neporušili právo. Uvádzajú však, že možnosť podať žalobu proti vnútroštátnym opatreniam prijatým v rámci výkonu napadnutých nariadení, zostáva v ich prípade prinajmenšom neistá.
61 Tvrdia, že v portugalskom práve „jednoduché vykonávacie akty“, akými sú rozhodnutia vnútroštátnych orgánov o vydaní osvedčení, nemožno napadnúť, okrem prípadu, že sú poznačené inou nezákonnosťou, než je nezákonnosť základného aktu. Podľa žalobkýň portugalské právo teda neumožňuje napadnúť zákonnosť aktu Únie v prípade napadnutia osvedčenia vydaného vnútroštátnymi orgánmi.
62 Okrem toho žalobkyne uvádzajú, že na vnútroštátnej úrovni nemôžu napadnúť opatrenia prijaté v súvislosti s výkonom nariadení č. 222/2011 a 293/2011, ktoré sa vzťahujú výlučne na výrobcov cukru v Únii. Keďže ide údajne o osvedčenia vydané v prospech tretích osôb, neuverejnené a obsahujúce dôverné údaje, žalobkyne nemôžu vedieť o ich existencii, ani sa oboznámiť s ich obsahom a ani ich napadnúť.
63 Komisia, ktorej v tejto súvislosti Všeobecný súd položil otázku, uviedla, že nemôže dať k tomuto bodu konečnú odpoveď, ale domnieva sa, že žalobkyne nemajú pravdepodobne aktívnu legitimáciu na napadnutie vykonávajúcich opatrení prijatých členskými štátmi na prebratie nariadení č. 222/2011 a 293/2011, pretože predmetné opatrenia sa ich ani nedotýkajú, ani sa na ne nevzťahujú, a preto nemôžu asi preukázať dostatočný záujem na konaní. Dodáva však, že otázka, či súd členského štátu uznáva alebo neuznáva aktívnu legitimáciu osoby z dôvodu, že táto osoba nemôže preukázať dostatočný záujem na konaní, nie je relevantná na posúdenie prípustnosti žaloby so zreteľom na podmienky článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
64 Francúzska republika v tejto súvislosti tvrdí, že pokiaľ ide o francúzske správne súdy, opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi podľa napadnutých nariadení majú povahu rozhodnutia, čiže predstavujú napadnuteľné akty. Okrem toho, pokiaľ ide o záujem na konaní iných osôb, než je osoba, ktorej je rozhodnutie určené, uvádza, že záujem na konaní prípadných žalobkýň francúzske správne súdy plne pripúšťajú napríklad v prípade, keď hospodársky subjekt napadne rozhodnutie, ktoré bolo určené konkurentovi.
65 So zreteľom na tieto vyjadrenia treba uviesť, že v prejednávanej veci nie je možné s určitosťou preukázať, že žalobkyne majú možnosť podať opravný prostriedok, ktorým by mohli napadnúť opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi v rámci výkonu napadnutých opatrení.
66 Na jednej strane na rozdiel od niektorých iných oblastí, akou je napríklad právna úprava cla (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2008, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, T‑429/04, neuverejnený v Zbierke, bod 43), takýto opravný prostriedok na vnútroštátnej úrovni sekundárne právo Únie výslovne nestanovuje.
67 Na druhej strane, pokiaľ ide o opravné prostriedky stanovené vnútroštátnym právom, pripomienky účastníkov konania spočívajú v tvrdení, že práva členských štátov sú odlišné, čo sa týka možnosti podať žalobu umožňujúcu napadnúť napadnuté nariadenia.
68 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje, že členské štáty stanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.
69 Uplatnenie podmienky týkajúcej sa neexistencie vykonávajúcich opatrení, o akú ide v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, Všeobecným súdom nemožno podmieniť existenciou dotknutého účinného opravného prostriedku v rámci právnych systémov členských štátov, ktorý umožňuje spochybniť platnosť napadnutého aktu Únie.
70 Takýto systém by si v každom konkrétnom prípade vyžadoval, aby súd Únie preskúmal a podal výklad vnútroštátneho procesného práva, čo by išlo nad rámec jeho právomoci v rámci skúmania zákonnosti aktov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 43, a z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo‑Quéré, C‑263/02 P, Zb. s. I‑3425, bod 33).
71 Tento záver navyše nemožno spochybniť ani argumentáciou žalobkýň, ktoré poukazujú na právo na účinnú súdnu ochranu a tvrdia, že opravný prostriedok na vnútroštátnej úrovni by zjavne nebol účinný, lebo súdy členských štátov nemajú právomoc rozhodovať o zákonnosti aktov Únie.
72 Súd Únie totiž nemôže bez toho, aby išiel nad rámec svojich právomocí, podať výklad podmienok, podľa ktorých jednotlivec môže podať opravný prostriedok proti nariadeniu, spôsobom, ktorý sa odkláňa od dotknutých podmienok, ktoré výslovne stanovuje Zmluva, a to aj s prihliadnutím na zásadu účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudky Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný, bod 44, a Komisia/Jégo‑Quéré, už citovaný, bod 36).
73 S prihliadnutím na všetky tieto úvahy treba vyhovieť námietke prekážky konania založenej na skutočnosti, že napadnuté nariadenia nepredstavujú regulačné akty, ktoré neobsahujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
O prekážke konania založenej na neexistencii osobnej dotknutosti
74 Komisia tvrdí, že napadnuté nariadenia sú všeobecne záväzné akty, ktoré sa žalobkýň osobne nedotýkajú.
75 Žalobkyne tvrdia, že sa ich osobne dotýka „prinajmenšom“ vykonávacie nariadenie č. 393/2011 stanovujúce prideľovací koeficient v súvislosti s colnou kvótou týkajúcou sa dovozu cukru s nulovým clom.
76 Podľa ustálenej judikatúry na to, aby sa všeobecne záväzný akt osobne dotýkal fyzickej alebo právnickej osoby, treba, aby sa jej tento akt dotýkal na základe určitého postavenia, ktoré je pre ňu osobné, alebo skutkovej okolnosti, ktorá ju odlišuje od každej ďalšej osoby a takto ju analogicky individualizuje od osoby, ktorej je tento akt určený (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný, bod 36).
77 V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté nariadenia všeobecne a abstraktne vyvolávajú právne účinky voči kategóriám určitých osôb, lebo sa uplatňujú na všetkých výrobcov cukru Únie a na všetkých dovozcov cukru bez akejkoľvek individualizácie žalobkýň.
78 Pokiaľ ide o nariadenia č. 222/2011, 293/2011 a 302/2011, žalobkyne neuvádzajú nijaké tvrdenie, ktorým by bolo možné preukázať, že sa ich osobne dotýkajú.
79 Pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie č. 393/2011, tvrdia, že toto nariadenie sa dotýka určitej uzavretej kategórie hospodárskych subjektov, pretože definuje prideľovací koeficient, aby bolo možné rozdeliť colnú kvótu len medzi dovozcov, ktorí podali svoje žiadosti od 1. do 7. apríla 2011. Počet dotknutých osôb bol teda stanovený v okamihu jeho prijatia.
80 Treba uviesť, že vykonávacie nariadenie č. 393/2011 prijaté 19. apríla 2011 stanovuje prideľovací koeficient, ktorý sa uplatňuje len na žiadosti o osvedčenia podané od 1. do 7. apríla 2011.
81 Toto nariadenie sa teda vzťahuje na určitý počet hospodárskych subjektov stanovený v okamihu jeho prijatia, ktorý nemožno rozšíriť. Navyše nemožno spochybniť, že žalobkyne predložili svoje žiadosti medzi týmito dvoma dátumami a sú súčasťou skupiny dotknutých hospodárskych subjektov.
82 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ sa napadnutý akt dotýka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, môžu byť tieto osoby osobne dotknuté týmto aktom, pokiaľ tvoria súčasť úzkeho okruhu hospodárskych subjektov (rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, bod 60; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑2477, bod 11).
83 Nič to však nemení na skutočnosti, že možnosť viac či menej presne stanoviť počet alebo dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa v danom okamihu opatrenie uplatňuje, v nijakom prípade neznamená, že tieto právne subjekty treba považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, pokiaľ je nesporné, že sa toto uplatnenie uskutočňuje na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej dotknutým aktom (uznesenia Súdneho dvora z 21. júna 1993, Chiquita Banana a i./Rada, C‑276/93, Zb. s. I‑3345, bod 8, a z 28. júna 2001, Eridania a i./Rada, C‑352/99 P, Zb. s. I‑5037, bod 59).
84 Konkrétne, pokiaľ vymedzený okruh vyplýva zo samotnej povahy systému stanoveného napadnutou právnou úpravou, príslušnosťou k tomuto okruhu nemožno individualizovať dotknutú osobu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. júla 1996, Weber/Komisia, T‑482/93, Zb. s. II‑609, body 65 a 66, a zo 7. novembra 1996, Roquette Frères/Rada, T‑298/94, Zb. s. II‑1531, body 41 a 43).
85 V prejednávanej veci určenie prideľovacieho koeficientu stanovuje článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1301/2006 za predpokladu, že množstvá, na ktoré sa vzťahujú žiadosti o osvedčenia, presahujú dostupné množstvá pre colnú kvótu. Zo spôsobu výpočtu stanoveného v tomto ustanovení vyplýva, že koeficient je činiteľ dostupného množstva a požadovaného množstva bez ohľadu na obsah individuálnych žiadostí alebo osobitné postavenie žiadateľov.
86 Vykonávacie nariadenie č. 393/2011 teda stanovuje jednotný prideľovací koeficient na účely rozdelenia obmedzeného množstva stanoveného pre colnú kvótu medzi všetky hospodárske subjekty, ktoré predložili žiadosť o dovoz.
87 Toto nariadenia má preto vplyv na právne postavenie žiadateľov z dôvodu objektívne vymedzenej právnej a skutkovej situácie.
88 Navyše prijatie jednotného koeficientu umožňujúceho rozdeliť dostupné množstvo by nebolo možné bez toho, aby nebol známy celkový počet platne podaných žiadostí. Predkladanie žiadostí muselo byť teda nevyhnutne zastavené pred prijatím napadnutého nariadenia, keďže vytvorenie vymedzeného okruhu vyplýva zo samotnej povahy systému zriadeného nariadením č. 302/2011.
89 Z toho vyplýva, že každá zo žalobkýň je dotknutá napadnutým nariadením z dôvodu svojho objektívneho postavenia ako výrobcu, ktorý podal žiadosť o vydanie osvedčenia, a rovnakým spôsobom ako všetci ostatní výrobcovia, ktorí tak urobili pred pozastavením lehoty. Za týchto podmienok príslušnosť k vymedzenému okruhu, ktorá navyše vyplýva zo samotnej povahy dotknutej právnej úvahy, nemôže individualizovať žalobkyne.
90 Navyše, hoci žalobkyne tvrdia, že ich situácia je charakteristická so zreteľom na povinnosť Komisie zohľadniť ich situáciu pri prijatí napadnutého nariadenia, treba uviesť, že existencia takejto povinnosti nie je preukázaná.
91 Na jednej strane tvrdenie, že žalobkyne sa opierajú o ustanovenia článku 26 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 318/2006 z 20. februára 2006 o spoločnej organizácii trhov v sektore cukru (Ú. v. EÚ L 58, s. 1), je neúčinné, pretože uvedené nariadenie bolo zrušené nariadením č. 1234/2007 a v čase skutkových okolností teda už nebolo účinné.
92 Na druhej strane, hoci žalobkyne odkazujú aj na článok 186 písm. a) a článok 187 nariadenia č. 1234/2007, ktoré najmä stanovujú, že „Komisia môže prijať potrebné opatrenia… pokiaľ ide o výrobky sektora cukru…, ak ceny ktoréhokoľvek z týchto výrobkov na trhu Spoločenstva výrazne vzrastú alebo klesnú“ a že „môže konkrétne úplne alebo čiastočne pozastaviť dovozné clá pre určité množstvá“, je potrebné uviesť, že zo znenia týchto ustanovení vôbec nevyplýva, že Komisia mala pri prijatí vykonávacieho nariadenia č. 393/2011 zohľadniť situáciu výrobcov trstinového cukru, alebo a fortiori situáciu žalobkýň.
93 Napokon, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, nariadenie č. 393/2011 nemožno považovať ani za zväzok individuálnych rozhodnutí, lebo sa vzťahuje na všeobecne definovanú skupinu hospodárskych subjektov bez ohľadu na obsah individuálnych žiadostí a osobitné postavenie každého žiadateľa.
94 Z toho dôvodu treba konštatovať, že žalobkyne nie sú osobne dotknuté napadnutými nariadeniami ani konkrétnejšie vykonávacím nariadením č. 393/2011.
95 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy a vzhľadom na to, že napadnuté nariadenia obsahujú vykonávacie opatrenia a osobne sa nedotýkajú žalobkýň, žaloba o neplatnosť podaná proti týmto aktom sa vyhlasuje za neprípustnú, pričom nie je potrebné preskúmať prekážku konania založenú na neexistencii priamej dotknutosti.
96 Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti vznesenú žalobkyňami subsidiárne proti článku 186 písm. a) a článku 187 nariadenia č. 1234/2007, ako aj proti nariadeniam č. 222/2011 a 302/2011, treba pripomenúť, že možnosť napadnúť uplatniteľnosť všeobecne záväzného aktu podľa článku 277 ZFEÚ nezakladá právo na podanie samostatnej žaloby a nemožno ho uplatniť v prípade neexistencie práva na podanie hlavnej žaloby (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 8. júla 1999, Area Cova a i./Rada, T‑194/95, Zb. s. II‑2271, bod 78, a citovanú judikatúru).
97 Keďže sa žaloba o neplatnosť vyhlasuje za neprípustnú, námietku nezákonnosti vznesenú v súvislosti s touto žalobou treba zamietnuť.
O prípustnosti žaloby o náhradu škody
98 Z námietky neprípustnosti vyplýva, že Komisia navrhuje neprípustnosť žaloby v celom jej rozsahu.
99 S poukázaním na škodu uvedenú žalobkyňami Komisia navyše tvrdí, že „tieto dôvody nemôžu byť predmetom žaloby na základe článku 263 štvrtého odseku… ZFEÚ, pretože žaloba nie je prípustná“.
100 Navyše Komisia na pojednávaní spresnila, že navrhuje neprípustnosť návrhov na náhradu škody vzhľadom na skutočnosť, že tieto návrhy boli nepochopiteľne spojené s návrhom na vyhlásenie neplatnosti napadnutých nariadení, a teda neboli podané samostatne.
101 Žalobkyne uvádzajú, že žaloba o náhradu škody predstavuje samostatné podanie, preto zamietnutie návrhu na vyhlásenie neplatnosti z dôvodu neprípustnosti nemôže mať na ňu vplyv.
102 Treba pripomenúť, že žaloba o náhradu škody bola zakotvená ako samostatný opravný prostriedok, ktorá má svoju osobitnú úlohu v systému opravných prostriedkov a podlieha podmienkam výkonu stanoveným na účely jej osobitného cieľa (rozsudok Súdneho dvora z 2. decembra 1971, Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada, 5/71, Zb. s. 975, bod 3), takže vyhlásenie neprípustnosti návrhu na vyhlásenie neplatnosti nevedie automaticky k vyhláseniu neprípustnosti návrhu na náhradu škody (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Krohn Import‑Export/Komisia, 175/84, Zb. s. 753, bod 32).
103 Medze tejto zásady ukladá zákaz porušenia konania. Žalobca sa nemôže žalobou o náhradu škody snažiť dosiahnuť výsledok podobný výsledku v prípade zrušenia aktu, zatiaľ čo žaloba o neplatnosť týkajúca sa tohto aktu bola neprípustná (rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 1966, Schreckenberg/Komisia, 59/65, Zb. s. 785, 797).
104 Žalobu o náhradu škody teda možno vyhlásiť za neprípustnú, ak sa týka tej istej nezákonnosti a tých istých peňažných nárokov ako v prípade žaloby o neplatnosť, ktorú žalobca zanedbal podať v stanovenom čase (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Import‑Export/Komisia, už citovaný, bod 33, a zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, Zb. s. I‑5363, bod 59).
105 O takýto osobitný prípad pritom nejde v prejednávanej veci, keďže žalobkyne nezanedbali podanie žaloby o neplatnosť a v každom prípade ich návrhy týkajúce sa náhrady škody sa netýkajú tej istej nezákonnosti a tých istých peňažných nárokov, ako návrhy na vyhlásenie neplatnosti.
106 Na jednej strane žalobkyne v rámci svojich návrhov na náhradu škody totiž poukazujú nielen na nezákonnosť napadnutých nariadení, ale aj na porušenie zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, zákazu diskriminácie, proporcionality, ako aj na zásadu povinnosti náležitej starostlivosti a riadnej správy vecí verejných, ktoré musí Komisia rešpektovať.
107 Na druhej strane ich návrh na náhradu škody smeruje k náhrade ujmy spôsobenej stratou a ušlým ziskom jednak v dôsledku neschopnosti cukrovarov zabezpečiť ich potreby zásobovania a jednak v dôsledku platenia dovozného cla. Náhrada tejto škody pritom nesúvisí s návrhmi uvedenými v návrhu na vyhlásenie neplatnosti napadnutých nariadení.
108 Za týchto podmienok neprípustnosť návrhov na vyhlásenie neplatnosti nemôže automaticky viesť k neprípustnosti návrhov na náhradu škody.
109 Okrem toho vzhľadom na návrhy na náhradu škody Komisia nevznáša nijakú samostatnú prekážku konania.
110 Hoci Rada vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania tvrdí, že neprípustnosť návrhov na vyhlásenie neplatnosti zjavne zbavuje dôvodnosti návrhy na náhradu škody, treba uviesť, že Komisia nenavrhla zamietnuť tieto návrhy ako nedôvodné. Samostatný návrh v tejto súvislosti podaný Radou ako vedľajším účastníkom konania je teda neprípustný.
111 Z toho vyplýva, že námietku neprípustnosti treba zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka návrhov na náhradu škody.
112 V tejto súvislosti, pokiaľ ide o dve samostatné podania, možno rozhodnutím o prekážke konania vyhlásiť žalobu za čiastočne neprípustnú, pokiaľ ide o návrh na vyhlásenie neplatnosti, pričom treba konštatovať, že zotrváva v podobe návrhu na náhradu škody (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 21. júna 1993, Van Parijs a i./Rada a Komisia, C‑257/93, Zb. s. I‑3335, body 14 a 15).
113 V prejednávanej veci treba teda konštatovať, že žaloba zostáva zachovaná v rozsahu, v akom smeruje k dosiahnutiu náhrady spôsobenej škody.
O trovách
114 Keďže žaloba zostáva zachovaná v rozsahu, v akom smeruje k dosiahnutiu náhrady spôsobenej škody, o trovách konania sa rozhodne neskôr.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná v rozsahu, v akom smeruje k dosiahnutiu zrušenia nariadenia Komisie (EÚ) č. 222/2011 z 3. marca 2011, ktorým sa ustanovujú mimoriadne opatrenia, pokiaľ ide o uvoľnenie cukru a izoglukózy mimo kvóty na trh Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo počas hospodárskeho roka 2010/2011, vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 293/2011 z 23. marca 2011, ktorým sa stanovuje prideľovací koeficient, zamietajú sa ďalšie žiadosti a ukončuje sa obdobie na predkladanie žiadostí pre dostupné množstvá cukru mimo kvóty, ktoré sa majú predať na trhu Únie pri zníženom poplatku za nadbytočné množstvo, vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 302/2011 z 28. marca 2011, ktorým sa otvára mimoriadna dovozná colná kvóta na určité množstvá cukru na hospodársky rok 2010/2011, a vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 393/2011 z 19. apríla 2011, ktorým sa ustanovuje prideľovací koeficient na vydávanie dovozných povolení na výrobky z cukru v rámci určitých colných kvót, na ktoré sa podali žiadosti od 1. do 7. apríla 2011, a ktorým sa pozastavuje podávanie žiadostí o tieto povolenia.
2. Námietka neprípustnosti sa zamieta v rozsahu, v akom sa týka návrhu na náhradu spôsobenej škody.
3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
Papasavvas | Vadapalas | O’Higgins |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. júna 2013.
Podpisy