Žaloba podaná 15. septembra 2014 – Trioplast Industrier/Komisia

(vec T-669/14)

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Trioplast Industrier AB (Smålandsstenar, Švédsko) (v zastúpení: T. Pettersson, lawyer)

Žalovaná: Európska komisia

Návrhy

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

vyhlásil list Komisie z 3. júla 2014 zaslaný vo veci COMP/38354 – Priemyselné vrecia – Trioplast Industrier AB za neplatný,

zrušil úroky z omeškania vo výške 674 033,32 eura, ktorých platba bola žalobkyni uložená uvedeným listom alebo znížil ich výšku,

uložil Komisii povinnosť vrátiť poplatok vo výške 4 686,64 eura, zaplatený v rámci záruky za zaplatenie uvedených úrokov z omeškania.

Subsidiárne uložil povinnosť zaplatiť náhradu škody podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu porušení práva Únie tak, ako sú uvedené v žalobe, a to:

vo výške úrokov z omeškania alebo ich časti, a

vo výške poplatku 4 686,64 eura, zaplateného v rámci záruky za zaplatenie uvedených úrokov z omeškania.

Uložil povinnosť zaplatiť náhradu škody podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu porušenia práva Únie v období, keď Komisia nesúhlasila so zrušením bankovej záruky alebo znížením jej výšky na základe rozsudku Všeobecného súdu vydaného vo veci T-40/06, z titulu nákladov vynaložených na zriadenie záruky, a to vo výške 22 783,90 eura alebo jej časti.

Uložil povinnosť navýšiť všetky dlžné sumy o úroky.

Uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojej žaloby uvádza žalobkyňa šesť žalobných dôvodov.

Prvý žalobný dôvod založený na nedostatku právneho základu pre list Komisie:

rozhodnutie Komisie z 30. novembra 2005 v znení rozhodnutia Komisie zo 7. decembra 2005, vydané vo veci COMP/38353 – Priemyselné vrecia – Trioplast Industrier (ďalej len „rozhodnutie z roku 2005“), nikdy nebolo platným právnym základom návrhu smerujúceho proti žalobkyni v súvislosti s príkazom na zaplatenie úrokov z omeškania, pretože neuvádza presnú a bezpodmienečnú výšku pokuty uloženej žalobkyni. Okrem toho toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Všeobecného súdu z 13. septembra 2010, Trioplast Industrier/Komisia (T-40/06, Zb. s. II-4893) (ďalej len „rozsudok z roku 2010“) v rozsahu, v akom žalobkyni ukladá pokutu.

Druhý žalobný dôvod založený na porušení podstatných náležitostí a na nedostatku právomoci:

list Komisie predstavuje rozhodnutie prijaté protiprávne zamestnancom GR pre rozpočet bez právomoci zaväzovať Komisiu takýmto rozhodnutím. List Komisie nemôže byť považovaný za list, ktorým iba nadobúda účinnosť skoršie rozhodnutie, a teda za list predstavujúci iba sprievodné správne opatrenie. Naopak, keďže rozhodnutie z roku 2005 ani rozsudok z roku 2010 nestanovujú sumu, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť, list Komisie predstavuje rozhodnutie stanovujúce skutočnú výšku pokuty. Aby malo právne dôsledky, môže byť takéto rozhodnutie prijaté iba výborom komisárov.Tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty a zásady individualizácie trestov:Komisia tým, že od žalobkyne požaduje zaplatenie sporných úrokov, sankcionuje ju de facto z dôvodu situácie plynúcej zo svojho vlastného porušenia zásady právnej istoty a zásady individualizácie trestov. Komisia toto porušenie stále nenapravila.Štvrtý žalobný dôvod založený na porušení článku 266 ZFEÚ:Komisia porušila ustanovenie článku 266 ZFEÚ, keďže nesplnila povinnosti vyplývajúce z rozsudku z roku 2010. List Komisie je dôkazom jej konečného rozhodnutia neprijať nové formálne rozhodnutie stanovujúce presnú sumu, ktorú má žalobkyňa zaplatiť, napriek povinnosti v tomto zmysle, ktorá jej vyplýva z rozsudku z roku 2010. V dôsledku toho je tento list konečným vyhlásením o tom, že Komisia nesplní povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rozsudku z roku 2010.Piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality:Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že uložila žalobkyni povinnosť zaplatiť úroky z omeškania týkajúce sa pokuty, ktorej výška nebola nikdy jasná a ktorá bola v celej výške zrušená bez toho, aby Komisia prijala nové konečné rozhodnutie o výške pokuty, ktorú má žalobkyňa zaplatiť. Podmienky zakotvené pravidlami umožňujúcimi Komisii vyžadovať zaplatenie úrokov z omeškania v iných veciach nie sú v predmetnom prípade splnené. Subsidiárne, je prinajmenšom neprimerané ukladať úroky z omeškania represívnej povahy, zatiaľ čo žalobkyňa sa tejto záťaži nemohla z dôvodu konania Komisie vyhnúť.Šiesty žalobný

dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení Komisie, keď po vydaní rozsudku z roku 2010 odmietl

a uvoľniť bankovú záruku žalobkyne:uvedeným rozsudkom Všeobecný súd zrušil rozhodnutie z roku 2005, ktoré ukladalo povinnosť zaplatiť pokuty, a Komisia tak do prijatia nového rozhodnutia nedisponovala vo vzťahu k žalobkyni nijakým právnym titulo

m. Tým, že Komisia po vydaní rozsudku z roku 2010 odmietla

uvoľniť bankovú záruku, nedodržala tento rozsudok. Toto nesprávne právne posúdenie priamo viedlo k zvýšeným nákladom žalobkyne, keďže musela udržiavať bankovú záruku. Subsidiárne, po vydaní rozsudku mala Komisia prinajmenšom znížiť výšku bankovej záruky na maximálnu sumu stanovenú Všeobecným súdom.