ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 26. októbra 2010 (*)
„EPUZF – Záručná sekcia – Zúčtovanie výdavkov – Rozpočtový rok 2006 – Dátum uplatňovania článku 32 ods. 5 prvého pododseku nariadenia (ES) č. 1290/2005 – Záväznosť jednostranného vyhlásenia Komisie pripojeného k zápisnici zo zasadnutia Výboru stálych predstaviteľov“
Vo veci T‑236/07,
Spolková republika Nemecko, v zastúpení: pôvodne M. Lumma a J. Möller, neskôr J. Möller a N. Graf Vitzthum, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: F. Erlbacher, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie 2007/327/ES z 27. apríla 2007 o vyrovnaní účtov platobných agentúr členských štátov, ktoré sa týkajú výdavkov financovaných Záručnou sekciou Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu (EPUZF) za rozpočtový rok 2006 (Ú. v. EÚ L 122, s. 51),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso (spravodajca),
tajomník: K. Andová, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. mája 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
Nariadenie (EHS) č. 595/91
1 Nariadenie Rady (EHS) č. 595/91 zo 4. marca 1991 o nezrovnalostiach a vymáhaní čiastok neoprávnene vyplatených v súvislosti s financovaním Spoločnej poľnohospodárskej politiky a organizácie informačného systému v tejto oblasti, ktorým sa ruší nariadenie (EHS) č. 283/72 (Ú. v. ES L 67, s. 11; Mim. vyd. 03/011, s. 171) v článku 3 stanovuje:
„1. V priebehu dvoch mesiacov od konca každého štvrťroku odovzdajú členské štáty Komisii zoznam nezrovnalostí, ktoré boli zistené v primárnom správnom alebo súdnom konaní.
Na tento účel poskytnú, pokiaľ to bude možné, podrobné informácie týkajúce sa:
– ustanovenia, ktoré bolo porušené,
– charakteru a čiastky výdavku; v prípadoch, keď sa platba neuskutočnila, čiastok, ktoré by boli neoprávnene vyplatené, ak by nezrovnalosť nebola odhalená, s výnimkou prípadov, keď sa ekonomický prevádzkovateľ previnil na základe omylu alebo nedbalosti, ktoré boli zistené pred uskutočnením platby a nemali za následok nijakú správnu ani súdnu sankciu,
– spoločnej organizácie trhu a príslušného výrobku, výrobkov alebo opatrenia,
– obdobia alebo momentu, počas ktorého vznikla nezrovnalosť,
– postupov, ktoré sa použili pri vzniku nezrovnalosti,
– spôsobu, akým sa nezrovnalosť zistila,
– štátnych úradov alebo orgánov, ktoré zaznamenali nezrovnalosť,
– finančných dôsledkov a možností vymáhania,
– dátumu a zdroja prvej informácie, ktorá viedla k podozreniu, že došlo k nezrovnalosti,
– dátumu, keď sa nezrovnalosť zistila,
– ak je to potrebné, členských štátov a zúčastnených tretích krajín,
– identity zúčastnených fyzických a právnických osôb okrem prípadov, keď také informácie nie sú závažné pri odstraňovaní nezrovnalostí vzhľadom na charakter príslušnej nezrovnalosti.
2. Ak niektoré z týchto informácií, a najmä tých, ktoré sa týkajú postupov, ktoré sa používali pri vzniku nezrovnalosti, a spôsobu, akým bola odhalená, nie sú k dispozícii, členské štáty, pokiaľ to je možné, dodajú chýbajúce informácie, keď budú zasielať nasledujúce štvrťročné zoznamy nezrovnalostí Komisii.
3. Ak ustanovenia vnútroštátneho práva stanovujú utajenie vyšetrovaní, oznámenie tejto informácie podlieha schváleniu príslušného súdu.“
2 Článok 5 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje, že „v priebehu dvoch mesiacov od konca každého štvrťroku musia členské štáty informovať Komisiu o postupoch začatých po oznámení nezrovnalostí podľa článku 3 a o všetkých dôležitých zmenách, ktoré z toho vyplývajú…“. Odsek 2 toho istého článku stanovuje, že „ak členský štát usúdi, že sa nedá vymôcť celá čiastka alebo nie je možné predpokladať, že by sa dala vymôcť celá čiastka, v osobitnom oznámení informuje Komisiu o čiastke, ktorá nebola získaná naspäť, a o dôvodoch, prečo by túto čiastku podľa jeho názoru malo znášať Spoločenstvo alebo členský štát“, že „táto informácia musí byť dostatočne podrobná, aby umožnila Komisii rozhodnúť, kto bude znášať finančné dôsledky v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 729/70“ a že „toto rozhodnutie musí byť prijaté v súlade s postupom stanoveným v článku 5 tohto nariadenia“.
Nariadenie (ES) č. 1287/95
3 Článok 1 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1287/95 z 22. mája 1995, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) Rady č. 729/70 o financovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 125, s. 1) znie:
„Článok 5 sa mení a dopĺňa takto:
‚Článok 5
…
2. …
c) … Zamietnutie financovania sa nemôže týkať výdavkov vynaložených skôr ako dvadsaťštyri mesiacov predtým, ako Komisia písomne oznámila danému členskému štátu výsledky kontrol. Toto ustanovenie sa však nepoužije na finančné dôsledky:
– nezrovnalostí v zmysle článku 8 ods. 2,
– …‘“ [neoficiálny preklad]
Nariadenie (EHS) č. 1258/1999
4 Nariadenie (EHS) Rady č. 729/70 z 21. apríla 1970 o financovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 94, s. 13), naposledy zmenené a doplnené nariadením č. 1287/95, stanovilo všeobecné pravidlá uplatniteľné na financovanie Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Nariadenie Rady (ES) č. 1258/1999 zo 17. mája 1999 o financovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Ú. v. ES L 160, s. 103; Mim. vyd. 03/025, s. 414) nahradilo nariadenie č. 729/70 a uplatňuje sa na výdavky uskutočnené od 1. januára 2000.
5 Podľa článku 1 ods. 2 písm. b) a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 729/70, ako aj článku 1 ods. 2 písm. b) a článku 2 ods. 2 nariadenia č. 1258/1999 Záručná sekcia Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu (EPUZF) financuje v rámci spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov intervencie zamerané na stabilizáciu týchto trhov vykonávané podľa pravidiel Spoločenstva.
6 Článok 7 ods. 4 nariadenia č. 1258/1999 stanovuje:
„V prípade, že Komisia zistí, že platba výdavkov nebola uskutočnená v súlade s predpismi spoločenstva, rozhodne o vyčlenení týchto výdavkov z financovania prostriedkami spoločenstva, uvedeného v článkoch 2 a 3.
Pred prijatím rozhodnutia o odmietnutí financovania sa písomne oznámia výsledky kontrol Komisie a odpovede príslušného členského štátu a obe strany následne vyvinú úsilie dosiahnuť dohodu o krokoch, ktoré sa majú vykonať.
Ak sa dohoda nedosiahne, členský štát môže požiadať o začatie postupu, ktorého cieľom je sprostredkovanie jednotlivých stanovísk v lehote do štyroch mesiacov. Výsledky tohto postupu sa začlenia do správy, ktorá sa odošle Komisii a Komisia ju pred prijatím rozhodnutia o odmietnutí financovania preskúma.
Komisia posúdi výšku čiastok, ktoré sa vyčlenia, prihliadajúc najmä na mieru nedodržania pravidiel spoločenstva. Komisia zohľadní podstatu a závažnosť porušenia pravidiel a finančnú ujmu, ktorú utrpelo spoločenstvo.
Odmietnutie financovania sa nesmie vzťahovať na:
a) výdavky uvedené v článku 2, ktorých platba bola uskutočnená skôr ako 24 mesiacov predtým, ako Komisia písomne oznámila príslušnému členskému štátu výsledky týchto kontrol.
b) výdavky na opatrenie alebo činnosť uvedenú v článku 3, ktorých posledná platba bola uskutočnená skôr ako 24 mesiacov predtým, ako Komisia písomne oznámila príslušnému členskému štátu výsledky týchto kontrol.
Piaty pododsek sa však nevzťahuje na finančné následky:
a) nezrovnalostí, tak ako je to uvedené v článku 8 ods. 2;
b) týkajúce sa vnútroštátnych pomocí alebo porušení pravidiel, pre ktoré boli zavedené do praxe postupy uvedené v článkoch 88 a 226 zmluvy.“
7 Článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1258/1999 znie:
„Ak sa stratené čiastky nevymôžu úplne, hradí finančné následky nezrovnalostí alebo nedbalosti spoločenstvo, s výnimkou následkov nezrovnalostí alebo nedbalosti, ktoré možno prisúdiť správnym orgánom alebo iným organizáciám členských štátov.
Čiastky, ktoré sa vymôžu, sa vyplatia akreditovaným platobným agentúram, ktoré ich odčítajú od výdavkov financovaných fondom. Úroky z vymožených alebo oneskorene splatených čiastok sa vyplatia fondu.“
Nariadenie (ES) č. 1290/2005
8 Podľa článku 32 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005 z 21. júna 2005 o financovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Ú. v. EÚ L 209, s. 1) „pri príležitosti predloženia ročnej účtovnej závierky, uvedenej v článku 8 ods. 1 písm. c) bode iii), členské štáty odovzdajú Komisii súhrnnú správu o vymáhacích konaniach začatých na základe nezrovnalostí a zároveň poskytnú rozpis čiastok ešte nevymožených správnym alebo súdnym konaním podľa jednotlivých administratívnych a/alebo súdnych konaní a podľa jednotlivých rokov prvého správneho alebo súdneho zistenia nezrovnalostí“. Rovnako je uvedené, že „členské štáty sprístupnia Komisii podrobný zoznam jednotlivých vymáhacích konaní, ako aj zoznam jednotlivých, ešte nevymožených čiastok“.
9 Článok 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 stanovuje:
„Pokiaľ sa vymáhanie nevykonalo v lehote štyroch rokov od dátumu prvého správneho súdneho zistenia [správneho alebo súdneho zistenia – neoficiálny preklad] alebo ôsmich rokov, ak je vymáhanie predmetom konania pred vnútroštátnymi súdmi, finančné dôsledky nevykonaného vymáhania znáša vo výške 50 % daný členský štát a vo výške 50 % rozpočet Spoločenstva.
Dotknutý členský štát uvedie oddelene v súhrnnej správe uvedenej v prvom pododseku odseku 3 čiastky nevymožené v lehote ustanovenej v prvom pododseku tohto odseku.
Rozdelenie finančného zaťaženia vzniknutého následkom nevykonaného vymáhania podľa prvého pododseku sa netýka povinnosti príslušného členského štátu pokračovať vo vymáhacích konaniach uplatnením článku 9 ods. 1 tohto nariadenia. 50 % takto vymožených čiastok sa pripíše [Európskemu poľnohospodárskemu záručnému fondu (EPZF)] po tom, čo sa uplatnilo odpísanie ustanovené v odseku 2 tohto článku.
Ak sa v rámci vymáhacieho konania správnym alebo súdnym aktom konečného charakteru zistí, že nedošlo k žiadnej nezrovnalosti, členský štát nahlási EPZF ako výdavok finančné zaťaženie, ktoré znáša podľa prvého pododseku.
Ak sa však z dôvodov, ktoré nemožno pripísať dotknutému členskému štátu, nemohlo uskutočniť vymáhanie v lehotách uvedených v prvom pododseku tohto článku a suma, ktorá sa má získať späť, je vyššia ako 1 milión [eur], Komisia môže na žiadosť členského štátu predĺžiť tieto lehoty najviac o 50 % počiatočných lehôt.“
10 Podľa článku 32 ods. 6 nariadenia č. 1290/2005 „v riadne odôvodnených prípadoch môžu členské štáty rozhodnúť, že nebudú pokračovať vo vymáhaní“. Toto ustanovenie spresňuje, že takéto rozhodnutie môže byť prijaté iba v týchto prípadoch:
„a) ak súhrn vzniknutých nákladov a predpokladaných nákladov na vymáhanie je vyšší ako vymáhaná čiastka;
b) ak je vymáhanie nemožné z dôvodu platobnej neschopnosti dlžníka, zistenej a uznanej v súlade s vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu, alebo osôb právne zodpovedných za nezrovnalosť.“
To isté ustanovenie uvádza, že „dotknutý členský štát vyznačí oddelene v súhrnnej správe uvedenej v prvom pododseku odseku 3 čiastky, pre ktoré sa rozhodol nepokračovať vo vymáhacích konaniach, ako aj odôvodnenie svojho rozhodnutia“.
11 Podľa článku 32 ods. 8 nariadenia č. 1290/2005:
„Po skončení konania ustanoveného v článku 31 ods. 3 môže Komisia rozhodnúť vylúčiť z financovania Spoločenstvom čiastky pripísané na ťarchu rozpočtu Spoločenstva v týchto prípadoch:
a) podľa odsekov 5 a 6 tohto článku, ak zistí, že nezrovnalosti alebo nevykonanie vymáhania vyplývajú z nezrovnalostí alebo nedbanlivostí pripísateľných správnym orgánom alebo útvaru, alebo úradu členského štátu;
b) podľa odseku 6 tohto článku, ak sa domnieva, že zdôvodnenie poskytnuté členským štátom je nedostačujúce na odôvodnenie jeho rozhodnutia zastaviť vymáhacie konanie.“
12 Článok 46 tohto nariadenia stanovuje:
„… Nariadenie… č. 595/91 sa týmto mení a dopĺňa takto:
1. článok 5 ods. 2 sa vypúšťa;
2. článok 7 ods. 1 sa vypúšťa.“
13 Článok 47 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že „nariadenie č. 25, nariadenie… č. 723/97 a nariadenie… č. 1258/1999 sa zrušujú.“
14 Článok 49 prvý až tretí odsek týkajúci sa nadobudnutia účinnosti toho istého nariadenia nakoniec stanovuje:
„… Toto nariadenie nadobúda účinnosť siedmym dňom nasledujúcim po dni jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie [18. augusta 2005].
Uplatňuje sa od 1. januára 2007 s výnimkou článku 18 ods. 4 a 5, ktoré sa uplatňujú [s výnimkou článku 18 ods. 4, ktorý sa uplatňuje – neoficiálny preklad] odo dňa nadobudnutia účinnosti bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 47.
Od 16. októbra 2006 sa však budú uplatňovať tieto ustanovenia:
– …
– článok 32 pre prípady oznámené podľa článku 3 nariadenia… č. 595/91 a ktoré sa ešte celkom nevymohli k 16. októbru 2006,
…“
Okolnosti predchádzajúce sporu
15 Dňa 12. februára 2007 Spolková republika Nemecko zaslala Komisii súhrnnú správu o vymáhacích konaniach začatých na základe nezrovnalostí v súlade s ustanoveniami článku 32 ods. 3 nariadenia č. 1290/2005, pričom do nej zahrnula prípady, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91. Dňa 30. marca 2007 Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko dokument týkajúci sa rozhodnutia o zúčtovaní výdavkov za rozpočtový rok 2006, pričom v ňom vysvetlila metodológiu použitú pri jej výpočtoch a predložila tabuľku uvádzajúcu vymáhané sumy podľa platobných agentúr. Stanovila tak, že ustanovenia článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 sa uplatnia na všetky prípady nezrovnalostí, ktoré boli predmetom primárneho správneho alebo súdneho konania na základe ustanovení článku 3 nariadenia č. 595/91. Spolkovej republike Nemecko tak boli do výšky 50 % pripísané sumy zodpovedajúce dvom druhom nezrovnalostí:
– nezrovnalosti, ktoré boli predtým predmetom správneho konania viac ako štyri roky (osem rokov v prípade podania žaloby na vnútroštátne súdy) a ešte neviedli k vymoženiu,
– nezrovnalosti, ktoré mali za následok správne konanie alebo podanie žaloby na vnútroštátne súdy a potom boli predmetom osobitného oznámenia podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 v lehote dlhšej ako štyri alebo osem rokov a pre ktoré Komisia ešte neprijala rozhodnutie, pokiaľ ide o pripísanie na základe ustanovení článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1258/1999.
16 Dňa 16. apríla 2007 Spolková republika Nemecko požiadala Komisiu o informácie o pravidlách výpočtu sumy oznámenej 30. marca 2007, pričom spresnila, že spolková krajina Sársko nerozumie tomuto výpočtu. Komisia elektronickou poštou z 18. apríla 2007 odpovedala Spolkovej republike Nemecko tak, že jej vysvetlila metodológiu uplatnenú na účely výpočtu sumy dlžnej spolkovou krajinou Sársko na základe ustanovení článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005. Spolková republika Nemecko nepožiadala Komisiu o ďalšie informácie. Počas 14. schôdze Výboru poľnohospodárskych fondov 20. apríla 2007 Komisia odpovedala viacerým členským štátom, vrátane Spolkovej republiky Nemecko, a opätovne priniesla objasnenia o tejto metóde výpočtu.
17 Rozhodnutím 2007/327/ES z 27. apríla 2007 o vyrovnaní účtov platobných agentúr členských štátov, ktoré sa týkajú výdavkov financovaných Záručnou sekciou Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu (EPUZF) za rozpočtový rok 2006 (Ú. v. EÚ L 122, s. 51, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia znížila sumu pomoci poskytnutej Spolkovej republike Nemecko o sumu 22 008 515,16 eura.
Konanie a návrhy účastníkov konania
18 Spolková republika Nemecko návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. júla 2007 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Vyjadrenie k žalobe bolo podané 26. septembra 2007, replika 26. novembra 2007 a duplika 14. januára 2008.
19 Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom jej uložilo povinnosť znášať sumu 1 750 616,27 eura,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
20 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú v rozsahu, v akom dotknutá suma prekračuje sumu 1 602 814,31 eura,
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
21 Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka sumy vyššej ako 1 602 814,31 eura, keďže táto zodpovedala sume, pre ktorú skutočne uplatnila ustanovenia článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005. Spolková republika Nemecko totiž na jednej strane nesprávne vypočítala polovicu počiatočnej sumy 3 347 636,98 eura zodpovedajúcej 34 prípadom vymáhania, ktoré považovala za sporné, ktorá predstavuje 1 673 818,49 eura a nie 1 750 616,27 eura, a na druhej strane nesprávne zahrnula šesť prípadov vymáhania bez vzťahu s článkom 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 v hodnote 71 004,18 eura.
22 Spolková republika Nemecko v replike uviedla, že trvá na svojich návrhoch. Požiadala však o čiastočnú zmenu obsahu ustanovení napadnutého rozhodnutia, ktorého zrušenia sa domáhala, s cieľom opravy niektorých chýb vo výpočte a z dôvodu okolností zistených v priebehu písomnej časti konania. V prvom rade pripustila, že nesprávne vypočítala sumu zodpovedajúcu polovici počiatočnej sumy 3 347 636,98 eura vzťahujúcu sa na 34 sporných nezrovnalostí. V druhom rade konštatovala, že nesprávne zahrnula šesť prípadov, ktoré boli pripísané v celom rozsahu rozpočtu Spoločenstva v sume 71 004,18 eura. Nakoniec v treťom rade poukázala na to, že opomenula uviesť tri prípady, ktoré jej boli pripísané do výšky 50 % v sume 862 413,65 eura. Spresnila, že by chcela pristúpiť k započítaniu medzi prípadmi, ktoré nesprávne zahrnula do svojej žaloby, a časťou tých, ktoré opomenula.
23 Na účely vysvetlenia, prečo zmenila ustanovenia napadnutého rozhodnutia, ktorých zrušenia sa domáhala, Spolková republika Nemecko spresnila, že pri podávaní žaloby nemohla určiť prípady, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, ktoré vzalo do úvahy napadnuté rozhodnutie, keďže Komisia jej nikdy nezaslala zoznam týchto prípadov a že až vyjadrenie Komisie k žalobe jej umožnilo opraviť tieto materiálne chyby. Rovnako uviedla, že sa neúspešne obrátila na Komisiu pred podaním svojej žaloby s cieľom získať zoznam prípadov, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia.
24 Spolková republika Nemecko na pojednávaní potvrdila, že vzala späť svoje návrhy na zrušenie týkajúce sa šiestich prípadov uvedených v žalobe, ktoré boli pripísané v celom rozsahu rozpočtu Spoločenstva v sume 71 004,18 eura. Všeobecný súd to zaznamenal do zápisnice z pojednávania.
25 Okrem toho uviedla, že nezastáva názor, podľa ktorého zmenila svoje návrhy, ale že zahrnutie troch nových prípadov nezrovnalostí do jej návrhu na zrušenie malo byť považované za nový žalobný dôvod, ktorý mala právo predložiť v štádiu repliky. Komisia toto tvrdenie odmietla.
Posúdenie Všeobecným súdom
26 Je úlohou Všeobecného súdu vysloviť sa k prípustnosti návrhov podaných Spolkovou republikou Nemecko v replike, a to k návrhu na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom prekračuje sumu 1 602 814,31 eura a týka sa troch prípadov nezrovnalostí, ktoré jej boli pripísané do výšky 50 %, ktoré opomenula uviesť vo svojej žalobe.
27 Podľa článku 44 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu musí žalobca v žalobe uviesť svoje návrhy na rozhodnutie. Prihliadnuť preto možno iba na návrhy uvedené v žalobe (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1965, Krawczynski/Komisia, 83/63, Zb. s. 773, bod 2) a dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výlučne z hľadiska návrhov uvedených v žalobe (rozsudok Súdneho dvora z 25. septembra 1979, Komisia/Francúzsko, 232/78, Zb. s. 2729, bod 3).
28 Článok 48 ods. 2 rokovacieho poriadku umožňuje uviesť nové dôvody len vtedy, ak sú založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Z judikatúry vyplýva, že táto podmienka sa týka a fortiori akejkoľvek zmeny návrhov a že v prípade neexistencie právnych a skutkových okolností uvedených v priebehu písomnej časti konania možno vziať do úvahy iba návrhy uvedené v žalobe (rozsudok Krawczynski/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 2).
29 Spolková republika Nemecko v predmetnej veci tvrdí, že pri podávaní žaloby nemohla určiť prípady, na ktoré sa prihliadlo v napadnutom rozhodnutí, keďže Komisia jej nikdy nezaslala zoznam prípadov, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, a že až vyjadrenie Komisie k žalobe jej umožnilo opraviť tieto materiálne chyby.
30 V prvom rade však treba zdôrazniť, že Spolková republika Nemecko bola riadne oboznámená s metódou výpočtu použitou Komisiou, keď uplatňovala ustanovenia článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005, keďže táto metóda jej bola, ako sa uvádza v bodoch 15 a 16 vyššie, trikrát vysvetlená. Komisia jej totiž 30. marca 2007, čiže pred prijatím napadnutého rozhodnutia, zaslala dokument týkajúci sa rozhodnutia o zúčtovaní výdavkov za rozpočtový rok 2006, ktorého príloha 3 podrobne vysvetľovala túto metodológiu. Okrem toho Komisia 18. apríla 2007 odpovedala Spolkovej republike Nemecko a opätovne jej vysvetlila túto metodológiu, uplatňujúc ju na prípad spolkovej krajiny Sársko. Navyše počas 14. schôdze Výboru poľnohospodárskych fondov 20. apríla 2007 Komisia odpovedala viacerým členským štátom, vrátane Spolkovej republiky Nemecko, a opätovne priniesla objasnenia o tejto metóde výpočtu. Nakoniec, ako zdôrazňuje Komisia, jej vyjadrenie k žalobe neposkytlo nijaký osobitný údaj týkajúci sa použitej metódy výpočtu.
31 V druhom rade Komisia, ako to zdôraznila, uskutočnila svoje výpočty na základe údajov, ktoré sú jej členské štáty povinné zaslať na základe ustanovení článku 6 písm. f) a prílohy III, tabuliek č. 1, 2 a 5 nariadenia Komisie (ES) č. 885/2006 z 21. júna 2006, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005, pokiaľ ide o akreditáciu platobných agentúr a iných orgánov a zúčtovania EPZF a EPFRV (Ú. v. EÚ L 171, s. 90).
32 Spolková republika Nemecko, ktorá teda mala k dispozícii metodológiu a relevantné údaje, tak bola v zásade schopná sama už pri podaní žaloby určiť prípady, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 a ktoré vzala do úvahy Komisia v napadnutom rozhodnutí. V každom prípade nepreukázala, že zmena jej návrhov bola pripísateľná právnym a skutkovým okolnostiam, ktoré vyšli najavo v priebehu písomnej časti konania. Jej návrhy na zrušenie sú preto neprípustné v rozsahu, v akom sa týkajú sumy vyššej ako 1 602 814,31 eura.
33 Nakoniec treba spresniť, že hoci sa na pojednávaní Spolková republika Nemecko domnievala, že nezmenila svoje návrhy, ale že zahrnutie troch nových prípadov nezrovnalostí do jej návrhu na zrušenie malo byť považované za nový žalobný dôvod, toto tvrdenie je v každom prípade bez vplyvu na prípustnosť, keďže, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní, podľa článku 44 ods. 1 písm. c) a článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku je žalobca povinný uviesť zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený a uvádzanie nových dôvodov podlieha podmienke, že sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.
O veci samej
34 Spolková republika Nemecko uvádza dva žalobné dôvody na podporu svojich návrhov. V prvom rade tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 a v druhom rade zastáva názor, že Komisia porušila svoje jednostranné vyhlásenie zo 4. mája 1995.
O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005
– Tvrdenia účastníkov konania
35 Spolková republika Nemecko zastáva názor, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď od 16. októbra 2006 uplatňovala pravidlo zaťaženia členského štátu do výšky 50 % sumami ním nevymoženými v lehote štyroch rokov po dni prvého správneho alebo súdneho zistenia alebo ôsmich rokov, ak je vymáhanie predmetom konania pred vnútroštátnymi súdmi, upraveného ustanoveniami článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005. Domnieva sa totiž, že podľa ustanovení článkov 46 a 49 tohto nariadenia bol článok 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 k tomuto dňu uplatniteľný iba na prípady upravené článkom 3 nariadenia č. 595/91, a to tie, pre ktoré členské štáty oznámili Komisii v priebehu dvoch mesiacov po skončení každého štvrťroka, stav označujúci nezrovnalosti, ktoré boli predmetom prvého správneho alebo súdneho zistenia a ktoré neboli v celom rozsahu vymožené k 16. októbru 2006, a nie na prípady upravené článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, týkajúce sa osobitných oznámení zaslaných členským štátom Komisii, keď sa domnieva, že celkové vymáhanie sumy sa nemôže uskutočniť alebo ho nemožno očakávať v nadväznosti na nezrovnalosti oznámené podľa článku 3 toho istého nariadenia. Podľa nej tak prebiehajúce prípady vymáhania, ktoré boli predmetom osobitných oznámení upravených v článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, mali byť do 31. decembra 2006 riešené na základe pravidiel uplatniteľných ku dňu týchto oznámení, a to ustanovení článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1258/1999, ktoré upravovali celkové zúčtovanie prípadov nevymáhania rozpočtom Spoločenstva, keďže dotknutý členský štát za ne nie je zodpovedný.
36 Spolková republika Nemecko tvrdí, že iný výklad, ktorý by viedol k záveru, že na všetky prípady vymáhania, ktoré boli predmetom osobitného oznámenia, vrátane prípadov podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, sa vzťahuje článok 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 od 16. októbra 2006, by zbavil účinku ustanovenia článku 46 nariadenia č. 1290/2005, ktorý predpokladá zrušenie článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 až od 1. januára 2007, a bol by tak v rozpore s vôľou normotvorcu.
37 Spolková republika Nemecko navyše spresňuje, že jej výklad nariadenia č. 1290/2005 nie je v rozpore s ustanoveniami článku 47 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý zrušuje nariadenie č. 1258/1999, podľa zásad vytvorených judikatúrou v rozsudku Súdneho dvora zo 16. októbra 2003, Írsko/Komisia (C‑339/00, Zb. s. I‑11757, bod 38).
38 Rovnako zdôrazňuje nevyhnutnosť rozlišovať medzi situáciami upravenými ustanoveniami článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, ktoré sa vzťahujú na uzavreté prípady a prípadmi, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 3 tohto predpisu, ktoré sa týkajú iba tých prípadov, pre ktoré vymáhania stále prebiehajú a pre ktoré môže iba Komisia rozhodnúť o finančných následkoch nemožnosti vymáhania poskytnutých súm. Spresňuje, že prípady, ktoré boli predmetom osobitného oznámenia v súlade s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, nie sú už v skutočnosti prebiehajúce, keďže sú uzavreté pre členský štát, ktorý vylúčil možnosť vymáhania ich sumy, a že je výlučne na Komisii rozhodnúť o finančných následkoch tohto skutkového stavu. Domnievať sa, že neexistuje rozdiel medzi týmito dvoma druhmi prípadov, by znamenalo automaticky pripísať rozpočtu Spoločenstva všetky prípady oznámené na základe článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 po uplynutí lehôt štyroch a ôsmich rokov upravených článkom 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005, čo by zbavilo tieto lehoty akéhokoľvek účinku. Okrem toho zdôrazňuje, že predmetom oznámenia podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 je len málo prípadov.
39 Spolková republika Nemecko okrem toho uvádza, že normotvorca nezamýšľal nijakú funkciu zúčtovania, pokiaľ ide o osobitné prípady platobnej neschopnosti dlžníka, keďže článok 32 ods. 6 písm. b) nariadenia č. 1290/2005 stanovuje, že v týchto prípadoch môžu členské štáty slobodne upustiť od akéhokoľvek vymáhania a že suma bude z tohto dôvodu v celom rozsahu pripísaná rozpočtu Spoločenstva.
40 Nakoniec poukazuje na to, že keď 12. februára 2007 zaslala súhrnnú správu o vymáhacích konaniach začatých na základe nezrovnalostí v súlade s ustanoveniami článku 32 ods. 3 nariadenia č. 1290/2005, zahrnula do nej prípady, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 spolu so zachovaním identifikačného čísla, ktoré mali v osobitnom oznámení vykonanom na základe tohto článku 5.
41 Komisia spochybňuje tvrdenia Spolkovej republiky Nemecko a domnieva sa, že sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení ustanovení článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005.
– Posúdenie Všeobecným súdom
42 Na úvod treba uviesť, že v rámci tohto žalobného dôvodu chce Spolková republika Nemecko preukázať, že napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené v rozsahu, v akom Komisia prijala nesprávny výklad článku 49 druhého a tretieho odseku nariadenia č. 1290/2005, podľa ktorého sa nariadenie uplatňuje od 1. januára 2007, s výnimkou najmä ustanovení článku 32 uplatniteľných od 16. októbra 2006 „pre prípady oznámené podľa článku 3 nariadenia č. 595/91 a ktoré sa ešte celkom nevymohli k 16. októbru 2006“. Komisia sa totiž domnievala, že článok 32 nariadenia č. 1290/2005 bol tiež uplatniteľný od 16. októbra 2006 na prípady oznámené v rámci článku 3 nariadenia č. 595/91, ktoré boli neskôr predmetom osobitného oznámenia v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 a ktoré sa ešte celkom nevymohli k 16. októbru 2006.
43 Treba pripomenúť, že z ustanovení článku 15 ods. 4 nariadenia č. 1290/2005 vyplýva, že rozpočtový rok sa začína 16. októbra a končí sa 15. októbra nasledujúceho roka s tým, že výdavky členských štátov realizované od 1. do 15. októbra sa započítajú do októbra, zatiaľ čo výdavky realizované od 16. do 31. októbra sa započítajú do novembra. Článok 32 nariadenia č. 1290/2005 sa týka povinností členských štátov, pokiaľ ide o vymáhanie súm od príjemcov, ktorí sa dopustili nezrovnalostí alebo nedbanlivosti. Článok 32 ods. 5 tohto nariadenia sa týka osobitných situácií, v ktorých členský štát nevymohol sumy buď v lehote štyroch rokov od dátumu prvého správneho alebo súdneho zistenia, alebo v lehote ôsmich rokov, ak je vymáhanie predmetom konania pred vnútroštátnymi súdmi. Pre takéto situácie je preto spresnené, že „finančné dôsledky nevykonaného vymáhania znáša vo výške 50 % daný členský štát a vo výške 50 % rozpočet Spoločenstva“.
44 Podľa ustálenej judikatúry je pre výklad ustanovenia práva Spoločenstva potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, Zb. s. I‑4983, bod 41 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, bod 47).
45 Vo svetle týchto zásad treba preskúmať, či výraz „pre prípady oznámené podľa článku 3 nariadenia č. 595/91 a ktoré sa ešte celkom nevymohli k 16. októbru 2006“ uvedený v článku 49 treťom odseku druhej zarážke nariadenia č. 1290/2005 musí byť chápaný ako vzťahujúci sa iba na prípady, ktoré boli predmetom oznámenia v rámci článku 3 nariadenia č. 595/91 a ktoré neviedli k vymoženiu k 16. októbru 2006, alebo ako vzťahujúci sa tiež na prípady oznámené v rámci tohto článku 3, ktoré boli neskôr predmetom osobitného oznámenia v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 a ktoré neviedli k vymoženiu k 16. októbru 2006.
46 V prvom rade sa zdá, že odpoveď na túto otázku môže byť vyvodená z doslovného výkladu článku 49 tretieho odseku druhej zarážky nariadenia č. 1290/2005 vzhľadom na jasný zmysel výrazu „pre prípady oznámené podľa článku 3 nariadenia č. 595/91“. V tejto súvislosti treba uviesť, že tento výraz má široký dosah, keďže môže zahŕňať všetky prípady, ktoré boli predmetom oznámenia na základe článku 3 nariadenia č. 595/91. Medzi nimi sa nevyhnutne nachádzajú prípady, ktoré boli predmetom prvého oznámenia na základe článku 3 a neskôr osobitného oznámenia na základe článku 5 ods. 2.
47 Treba totiž pripomenúť, že pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1290/2005 bolo konanie týkajúce sa nezrovnalostí definované najmä článkami 3 a 5 nariadenia č. 595/91. V súlade s článkom 3 tak členské štáty mali povinnosť odovzdať Komisii každý štvrťrok zoznam nezrovnalostí, ktoré boli zistené v prvom správnom alebo súdnom konaní. Článok 5 ods. 1 im následne ukladal povinnosť každý štvrťrok informovať Komisiu o postupoch začatých po oznámení nezrovnalostí podľa článku 3 a odsek 2 tohto článku upravoval zaslanie osobitného oznámenia pre sumy, o ktorých sa členské štáty domnievali, že ich nebudú schopné vymôcť. Článok 3 a článok 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 teda nezodpovedajú rôznym prípadom, ako tvrdí Spolková republika Nemecko, ale rôznym etapám, keďže článok 5 ods. 2 sa týka nezrovnalostí oznámených skôr v rámci článku 3 a považovaných za nevymožiteľné členským štátom.
48 Okrem toho treba spresniť, že Spolková republika Nemecko sa nemôže odvolávať na zásady vypracované Súdnym dvorom v rozsudku Írsko/Komisia (už citovaný v bode 37 vyššie), keďže predmetný spor neobsahuje rovnaké charakteristiky ako tie, ktoré viedli Súdny dvor k výkladu nariadenia č. 1258/1999, ktoré neobsahovalo prechodné ustanovenia. V predmetnej veci totiž nariadenie č. 1290/2005 podrobne stanovilo pravidlá týkajúce sa nadobudnutia jeho účinnosti, uplatňovania, zrušení, ktoré si vyžaduje a prechodných opatrení s ostatnými ustanoveniami týkajúcimi sa EPUZF. Najmä upravilo uplatňovanie článku 32 od 16. októbra 2006 na prípady oznámené v rámci článku 3 nariadenia č. 595/91 a ktoré sa ešte celkom nevymohli.
49 V druhom rade výklad opísaný v bode 46 vyššie je takisto v súlade so všeobecnou štruktúrou nového konania zúčtovania výdavkov zavedeného nariadením č. 1290/2005. V predchádzajúcom systéme totiž podľa ustanovení článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1258/1999 boli finančné dôsledky nezrovnalostí alebo nedbanlivosti znášané Spoločenstvom s výnimkou tých, ktoré vyplývali z nezrovnalostí alebo nedbanlivostí pripísateľných správnym orgánom alebo iným agentúram členských štátov. Rada Európskej únie si prijatím nariadenia č. 1290/2005 najmä stanovila za cieľ ustanoviť postup umožňujúci Komisii chrániť záujmy rozpočtu Spoločenstva rozhodnutím odpočítať z účtu daného členského štátu časť čiastok, ktoré sa stratili z dôvodu nezrovnalostí a ktoré sa nevymohli v primeranej lehote (odôvodnenia č. 25 a 26). Článok 32 ods. 5 tohto predpisu tak stanovuje, že sumy, ktorých vymáhanie sa nevykonalo v lehote štyroch alebo ôsmich rokov od dátumu prvého správneho alebo súdneho zistenia, sa rovnakým dielom rozdelia medzi členský štát a rozpočet Spoločenstva.
50 V tejto súvislosti treba spresniť, že podľa článku 49 nariadenia č. 1290/2005 sa články týkajúce sa zúčtovania výdavkov (články 30 a 31) a nezrovnalostí (článok 32) uplatňujú od 16. októbra 2006. Vzhľadom na cieľ ochrany finančných záujmov rozpočtu Spoločenstva sledovaný normotvorcom by preto nebolo koherentné domnievať sa, že zamýšľal implicitne vyhradiť osobitný prístup pre nezrovnalosti, ktoré boli predmetom osobitného oznámenia na základe ustanovení článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, hoci upravil uplatňovanie všetkých ustanovení o zúčtovaní výdavkov a o nezrovnalostiach od 16. októbra 2006.
51 V treťom rade by mal výklad navrhnutý Spolkovou republikou Nemecko za následok uplatnenie ustanovenia zrušeného normotvorcom. Článok 49 totiž spresňuje, že uplatnenie nariadenia od 1. januára 2007 sa netýka ustanovení jeho článku 47 týkajúceho sa zrušení, a to najmä nariadenia č. 1258/1999. Článok 47 nariadenia č. 1290/2005 totiž upravuje zrušenie nariadenia č. 1258/1999 od okamihu jeho vlastného nadobudnutia účinnosti, a to od 18. augusta 2005, s výnimkou pre výdavky uskutočnené členskými štátmi, pre ktoré sa nariadenie uplatňuje do 15. októbra 2006, a pre výdavky uskutočnené Komisiou, pre ktoré nariadenie zostáva uplatniteľné až do 31. decembra 2006. Odôvodnenie Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého prípady, ktoré boli predmetom osobitného oznámenia na základe článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, nepatria do pôsobnosti článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 pred 1. januárom 2007, a mali byť preto až do tohto dňa predmetom rozhodnutia Komisie, pokiaľ ide o ich pripísanie, by nútilo Komisiu uplatniť pravidlá článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1258/1999, hoci tieto boli zrušené 16. októbra 2006 pre výdavky uskutočnené členskými štátmi. Takýto výklad je zjavne v rozpore s vôľou normotvorcu.
52 V štvrtom rade výklad uvádzaný v bode 46 vyššie je zlučiteľný so zachovaním platnosti článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 až do 31. decembra 2006. Je totiž nepochybné, že zmeny upravené článkom 46, ktoré najmä zrušujú článok 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, sú uplatniteľné až od 1. januára 2007. Treba spresniť, že ak normotvorca zamýšľal ponechať toto ustanovenie platné od 16. októbra do 31. decembra 2006, je to vysvetlené, ako tvrdí Komisia, nevyhnutnosťou umožniť jej získať informácie o osobitných oznámeniach pre nezrovnalosti z tretieho štvrťroku 2006 s cieľom disponovať s informáciami určenými na jej úlohu trestania podvodov, a to nezávisle na konaní o zúčtovaní výdavkov.
53 V piatom a poslednom rade ostatné tvrdenia uvedené Spolkovou republikou Nemecko nemôžu spochybniť výklad článku 49 tretieho odseku druhej zarážky nariadenia č. 1290/2005 uvedený v bode 46 vyššie.
54 Okolnosť, podľa ktorej, keď zaslala Komisii 12. februára 2007 súhrnnú správu o vymáhacích konaniach začatých na základe nezrovnalostí v súlade s ustanoveniami článku 32 ods. 3 nariadenia č. 1290/2005, Spolková republika Nemecko do nej zahrnula prípady, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 so zachovaním identifikačného čísla, ktoré mali v osobitnom oznámení vykonanom na základe tohto článku 5, je bez akéhokoľvek vplyvu na predmetný dôvod, keďže tieto dva články nepokrývajú rôzne prípady, ale rozdielne etapy (pozri bod 47 vyššie).
55 Rovnako okolnosť, za predpokladu jej preukázania, že len málo prípadov bolo predmetom oznámenia podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, nemá vplyv na výklad ustanovení článku 49 nariadenia č. 1290/2005, keďže takýto čisto kvantitatívny dôkaz nemôže mať nijaký vplyv na právnu normu.
56 Okrem toho výklad uvedený v bode 46 vyššie nemá za následok, svojím rovnakým zaobchádzaním s nezrovnalosťami oznámenými na základe článku 3 nariadenia č. 595/91 a nezrovnalosťami, ktoré boli neskôr predmetom osobitného oznámenia na základe článku 5 ods. 2 toho istého nariadenia, zbavenie významu lehôt štyroch a ôsmich rokov upravených článkom 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005. V súlade s metodológiou vysvetlenou Komisiou v jej dokumente z 30. marca 2007 o zúčtovaní výdavkov za rozpočtový rok 2006 (pozri bod 15 vyššie) má totiž tento výklad za následok iba trestanie členských štátov, ak zaslali osobitné oznámenie viac ako štyri roky (osem rokov v prípade súdneho konania) po prvom zistení nezrovnalostí, čo je v súlade s cieľom navádzania členských štátov, aby vymáhali sumy, v súvislosti s ktorými boli zistené nezrovnalosti, v primeranej lehote.
57 Nakoniec výklad uvedený v bode 46 vyššie je zlučiteľný s ustanoveniami článku 32 ods. 6 písm. b) a článku 32 ods. 8 nariadenia č. 1290/2005 týkajúcimi sa prípadov platobnej neschopnosti dlžníka, ktoré v celom rozsahu znáša rozpočet Spoločenstva za podmienky, že nevyplývajú z nezrovnalostí alebo nedbanlivosti zo strany členských štátov a že odôvodnenie poskytnuté týmto štátom na rozhodnutie o zastavení jeho konania o vymáhaní je dostatočné. Okolnosť, za predpokladu jej preukázania, podľa ktorej nezrovnalosti, ktoré boli predmetom osobitného oznámenia na základe článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91, pokrývali určité prípady platobnej neschopnosti dlžníkov, totiž nepostačuje na záver, že normotvorca mal v úmysle nahradiť týmto ustanovením ustanovenie článku 32 ods. 6 písm. b) nariadenia č. 1290/2005.
58 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 49 tretieho odseku druhej zarážky nariadenia č. 1290/2005, keď dospela k záveru, že článok 32 ods. 5 uvedeného nariadenia bol od 16. októbra 2006 uplatniteľný na prípady oznámené v rámci článku 3 nariadenia č. 595/91, ktoré boli neskôr predmetom osobitného oznámenia v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 a neviedli k vymoženiu k tomuto dňu.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení jednostranného vyhlásenia Komisie zo 4. mája 1995
– Tvrdenia účastníkov konania
59 Spolková republika Nemecko tvrdí, že napadnuté rozhodnutie popiera zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že porušuje jednostranný záväzok prevzatý Komisiou vo vyhlásení pripojenom k zápisnici zo zasadnutia Výboru stálych predstaviteľov zo 4. mája 1995, vyzývajúcom Radu, aby počas svojho zasadnutia 22. mája 1995 prijala návrh nariadenia, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 729/70, a aby pripojila toto vyhlásenie k svojej zápisnici. Komisia sa v tomto vyhlásení zaviazala prijať rozhodnutie o započítaní nevymáhaných súm najneskôr 24 mesiacov po oznámení uskutočnenom podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91. Šesť z 34 sporných prípadov napadnutého rozhodnutia, predstavujúcich sumu 280 638,03 eura pripísanú v rozsahu polovice, a to 140 319,01 eura, do jej rozpočtu, bolo oznámených Komisii 1. januára 2002 a 1. januára 2003, to znamená viac ako 24 mesiacov pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Spolková republika Nemecko sa domnieva, že toto vyhlásenie Komisie predstavovalo právne vymožiteľný záväzok.
60 Komisia odmieta tvrdenia Spolkovej republiky Nemecko.
61 Spolková republika Nemecko v replike zmenila svoju žalobu a uviedla, že iba dva prípady zo šiestich pôvodne uvedených boli v skutočnosti dotknuté týmto žalobným dôvodom v sume 195 165,46 eura pripísanej do výšky 50 % jej vnútroštátnemu rozpočtu, teda 97 582,73 eura.
– Posúdenie Všeobecným súdom
62 Najskôr treba spresniť, že tento druhý žalobný dôvod sa týka iba čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia do výšky 97 582,73 eura, keďže účastníci konania sa dohodli na tejto sume počas druhého kola vyjadrení.
63 Rovnako treba tiež zdôrazniť, na čom sa inak zhodli účastníci konania, že nijaké právne ustanovenie neukladalo Komisii povinnosť prijať rozhodnutie o osobitnom oznámení uskutočnenom na základe článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91 v určitej lehote. Preskúmanie druhého žalobného dôvodu vedie naopak Všeobecný súd k tomu, aby sa vyjadril k záväznosti jednostranného vyhlásenia Komisie pripojeného k zápisnici zo zasadnutia Výboru stálych predstaviteľov zo 4. mája 1995 vyzývajúceho Radu, aby počas svojho zasadnutia 22. mája 1995 prijala návrh nariadenia, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 729/70, a aby pripojila toto vyhlásenie k svojej zápisnici. V tomto vyhlásení týkajúcom sa článku 5 ods. 2 písm. c) návrhu nariadenia, ktorý bol schválený ako nariadenie č. 1287/95, Komisia uviedla, že sa zaväzuje prijať svoje rozhodnutia týkajúce sa prípadného pripísania súm nevymožených členskými štátmi v maximálnej lehote 24 mesiacov po zaslaní osobitného oznámenia na základe článku 5 ods. 2 nariadenia č. 595/91.
64 Treba však spresniť, že pri prijímaní návrhu nariadenia, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 729/70, doň Rada nevložila ustanovenie o takejto lehote. Naopak, článok 5 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 729/70, zmeneného a doplneného nariadením č. 1287/95, výslovne uvádza, že maximálna lehota 24 mesiacov medzi dňom, keď bol výdavok uskutočnený členským štátom, a zamietnutím financovania Komisiou sa nepoužije na finančné dôsledky nezrovnalostí v zmysle článku 8 ods. 2. Nariadenie č. 1258/1999, ktoré zrušilo nariadenie č. 729/70, prevzalo toto ustanovenie vo svojom článku 7 ods. 4 piatom pododseku písm. a) citovanom v bode 6 vyššie.
65 Podľa ustálenej judikatúry vyhlásenie zapísané do zápisnice Rady v rámci prijatia predpisu nemožno použiť na výklad ustanovenia sekundárneho práva, ak obsah vyhlásenia nie je vôbec spomenutý v texte dotknutého ustanovenia, a preto nemá žiadnu právnu silu (rozsudky Súdneho dvora z 23. februára 1988, Komisia/Taliansko, 429/85, Zb. s. 843, bod 9; z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, Zb. s. I‑745, bod 18, a z 19. marca 1996, Komisia/Rada, C‑25/94, Zb. s. I‑1469, bod 38). To isté platí pre jednostranné vyhlásenia členského štátu (rozsudok Súdneho dvora z 30. januára 1985, Komisia/Dánsko, 143/83, Zb. s. 427, bod 13).
66 V predmetnej veci ani nie je preukázané, že toto vyhlásenie Komisie bolo zapísané do zápisnice zo zasadnutia z 22. mája 1995, v priebehu ktorého Rada prijala toto nariadenie. V každom prípade a a fortiori takéto vyhlásenie preto nemôže byť v súlade s už citovanou judikatúrou použité na výklad nariadenia č. 729/70, zmeneného a doplneného nariadením č. 1287/95.
67 Nakoniec treba spresniť, že hoci sa Spolková republika Nemecko domnieva, že záväznosť tohto vyhlásenia Komisie vyplýva z uplatnenia zásady riadnej správy vecí verejných, je nutné pripomenúť, že táto zásada nemôže zmeniť na povinnosť to, čo za povinnosť nepovažoval normotvorca (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1992, Burban/Parlament, C‑255/90 P, Zb. s. I‑2253, bod 20).
68 V dôsledku toho treba zamietnuť druhý žalobný dôvod, a zamietnuť tak žalobu v celom rozsahu.
O trovách
69 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
70 Keďže Spolková republika Nemecko nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Spolková republika Nemecko je povinná nahradiť trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 26. októbra 2010.
Podpisy