ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 6. júla 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/95/EÚ – Normy pre priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou – Článok 14 ods. 4 písm. b) – Odňatie postavenia utečenca – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin – Nebezpečenstvo pre spoločnosť – Preskúmanie primeranosti“
Vo veci C‑8/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) z 2. decembra 2021 a doručený Súdnemu dvoru 5. januára 2022, ktorý súvisí s konaním:
XXX
proti
Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia P. G. Xuereb, T. von Danwitz a A. Kumin,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: M. Krausenböck, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. novembra 2022,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– XXX, v zastúpení: J. Hardy, avocat,
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet, A. Van Baelen a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Azema a L. Grønfeldt, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 16. februára 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 14 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi XXX, štátnym príslušníkom tretej krajiny, na jednej strane a Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, Belgicko, ďalej len „generálny komisár“) na druhej strane vo veci rozhodnutia prijatého týmto generálnym komisárom o odňatí postavenia utečenca tejto osobe.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3 Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], nadobudol platnosť 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol uzavretý v New Yorku 31. januára 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).
4 Článok 1 časť F tohto dohovoru znie:
„Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že
…
b) sa dopustila vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom bola prijatá ako utečenec,
…“
5 Článok 33 ods. 2 uvedeného dohovoru stanovuje:
„Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu [obzvlášť závažného trestného činu – neoficiálny preklad], predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“
Právo Únie
Smernica 2004/38/ES
6 Článok 27 ods. 2 smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), uvádza:
„Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade s[o] zásadou úmernosti [proporcionality – neoficiálny preklad] a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa sam[y] osebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení.
Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné [Odôvodnenia, ktoré sa priamo netýkajú konkrétneho prípadu alebo súvisia so všeobecnou prevenciou, sú neprípustné – neoficiálny preklad].“
Smernica 2011/95
7 Odôvodnenie 12 smernice 2011/95 znie:
„Hlavným cieľom tejto smernice je na jednej strane zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá pre identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a na druhej strane zaistiť, aby bola k dispozícii minimálna úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch.“
8 Článok 1 tejto smernice uvádza:
„Účelom tejto smernice je stanoviť normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva byť pod medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany.“
9 Článok 2 písm. d) uvedenej smernice spresňuje:
„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:
…
d) ‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý [sa] kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine [nachádza mimo štátu svojej štátnej príslušnosti a – neoficiálny preklad] nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho [obvyklého – neoficiálny preklad] pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12.“
10 Článok 12 ods. 2 písm. b) tej istej smernice uvádza:
„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:
…
b) že sa dopustili vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu pred tým, ako v ňom boli prijatí ako utečenci, čo znamená čas vydania povolenia na pobyt na základe priznania postavenia utečenca…“
11 Článok 13 smernice 2011/95 stanovuje:
„Členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorí sú oprávnení ako utečenci v súlade s kapitolami II a III.“
12 Článok 14 ods. 4 a 6 tejto smernice stanovuje:
„4. Členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, keď:
a) existujú primerané dôvody pre to, aby bol považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný [v ktorom sa nachádza – neoficiálny preklad];
b) po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť nebezpečný trestný čin [obzvlášť závažný trestný čin – neoficiálny preklad], predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu.
…
6. Osoby, na ktoré sa uplatňujú odseky 4 alebo 5, sú oprávnené na práva uvedené v článkoch 3, 4, 16, 22, 31, 32 a 33 Ženevského dohovoru alebo na podobné práva, ak sa nachádzajú v danom členskom štáte.“
13 Článok 17 ods. 1 písm. b) a d) uvedenej smernice spresňuje:
„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:
…
b) že sa dopustili závažného trestného činu;
…
d) že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomní [v ktorom sa nachádzajú – neoficiálny preklad].“
14 Článok 21 ods. 2 písm. b) tej istej smernice znie:
„V prípade, že to nie je zakázané medzinárodnými záväzkami uvedenými v odseku 1, členské štáty môžu vyhostiť utečenca bez ohľadu na to, či je alebo nie je oficiálne uznaný, ak:
…
b) po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť nebezpečný trestný čin [obzvlášť závažný trestný čin – neoficiálny preklad], predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu.“
15 Článok 23 ods. 4 smernice 2011/95 znie:
„Bez ohľadu na odseky 1 a 2 môžu členské štáty odmietnuť, znížiť alebo zrušiť výhody uvedené v tomto dokumente z dôvodov vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku.“
16 Článok 24 tejto smernice stanovuje:
„1. Hneď ako je to možné po udelení medzinárodnej ochrany, členské štáty vydajú osobám s postavením utečenca povolenie na pobyt, ktoré musí byť platné minimálne tri roky a obnoviteľné, pokiaľ to závažné dôvody vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku nevyžadujú inak, a bez toho, aby bol dotknutý článok 21 ods. 3[.]
…
2. Hneď ako je to možné po udelení medzinárodnej ochrany, členské štáty vydajú osobám s postavením doplnkovej ochrany a ich rodinným príslušníkom obnoviteľné povolenie na pobyt, ktoré musí byť platné najmenej jeden rok a v prípade obnovenia najmenej na dva roky, pokiaľ to závažné dôvody vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku nevyžadujú inak.“
17 Článok 25 tejto smernice stanovuje:
„1. Členské štáty vydajú osobám s postavením utečenca cestovné doklady vo forme uvedenej v prílohe k Ženevskému dohovoru na účel cestovania mimo ich územia, pokiaľ to závažné dôvody vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku nevyžadujú inak.
2. Členské štáty vydajú osobám s postavením doplnkovej ochrany, ktoré nemajú možnosť získať národný pas, dokumenty, ktoré im umožnia vycestovať mimo ich územia, pokiaľ to závažné dôvody vnútroštátnej bezpečnosti alebo verejného poriadku nevyžadujú inak.“
Smernica 2013/32/EÚ
18 Článok 45 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60) uvádza:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď príslušný orgán posudzuje odňatie medzinárodnej ochrany štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti…, mala dotknutá osoba tieto záruky:
…
b) má príležitosť v osobnom pohovore… predložiť dôvody, prečo by sa jej medzinárodná ochrana nemala odňať.
…
3. Členské štáty zabezpečia, aby sa rozhodnutie príslušného orgánu o odňatí medzinárodnej ochrany vydalo písomne. V tomto rozhodnutí sa písomne uvedú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie, ako napadnúť toto rozhodnutie.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
19 Rozhodnutím generálneho komisára z 23. februára 2007 bolo XXX priznané postavenie utečenca.
20 Rozsudkom z 20. decembra 2010 Cour d’assises de Bruxelles (Porotný súd, Belgicko) odsúdil XXX na trest odňatia slobody na 25 rokov. Podľa údajov uvedených v pripomienkach belgickej vlády toto odsúdenie súvisí so spáchaním súbežných trestných činov lúpeže viacerých hnuteľných vecí a úmyselnej vraždy s cieľom uľahčiť si túto lúpež alebo zabezpečiť si beztrestnosť.
21 Rozhodnutím zo 4. mája 2016 generálny komisár odňal tejto osobe postavenie utečenca.
22 XXX podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko).
23 Rozsudkom z 26. augusta 2019 tento súd túto žalobu zamietol. Konštatoval, že nebezpečenstvo, ktoré XXX predstavuje pre spoločnosť, vyplýva z jeho odsúdenia za obzvlášť závažný trestný čin. V tejto súvislosti nie je povinnosťou generálneho komisára preukázať, že XXX predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť. Naproti tomu XXX prináležalo preukázať, že napriek svojmu odsúdeniu za obzvlášť závažný trestný čin už nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
24 Dňa 26. septembra 2019 XXX podal kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku na Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), ktorá je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
25 Na podporu svojho odvolania v podstate tvrdí, že je úlohou generálneho komisára, aby preukázal existenciu skutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre spoločnosť, a že je potrebné preskúmať primeranosť, aby sa určilo, či nebezpečenstvo, ktoré údajne predstavuje, odôvodňuje odňatie jeho postavenia utečenca.
26 Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 14 [ods.] 4 [písm.] b) smernice [2011/95] vykladať v tom zmysle, že existencia nebezpečenstva pre spoločnosť je preukázaná už len tým, že osoba, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, bola odsúdená právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, alebo sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že odsúdenie právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin samo osebe nepostačuje na preukázanie toho, že táto osoba predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť?
2. Ak samotné odsúdenie právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin nepostačuje na preukázanie existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, má sa článok 14 [ods.] 4 [písm.] b) smernice [2011/95] vykladať v tom zmysle, že ukladá členskému štátu povinnosť preukázať, že žalobca od okamihu svojho odsúdenia stále predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť? Je členský štát povinný preukázať, že nebezpečenstvo je skutočné a existujúce, alebo stačí, keď preukáže existenciu potenciálneho nebezpečenstva? Má sa článok 14 [ods. 4] [písm.] b) smernice [2011/95], vykladaný samostatne alebo v spojení so zásadou proporcionality, vykladať v tom zmysle, že umožňuje odňať osobe postavenie utečenca len v prípade, že je takéto odňatie primerané, a nebezpečenstvo, ktoré predstavuje osoba, ktorej bolo toto postavenie priznané, je dostatočne závažné na odôvodnenie takéhoto odňatia?
3. V prípade, že členský štát nemusí preukázať, že žalobca od okamihu svojho odsúdenia stále predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a že toto nebezpečenstvo je skutočné, existujúce a dostatočne závažné na odôvodnenie odňatia postavenia utečenca, má sa článok 14 [ods. 4] [písm.] b) smernice [2011/95] vykladať v tom zmysle, že z neho vyplýva, že nebezpečenstvo pre spoločnosť je v zásade preukázané tým, že osoba, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, bola odsúdená právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, ale že táto osoba môže preukázať, že takéto nebezpečenstvo pre spoločnosť nepredstavuje alebo už nepredstavuje?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
27 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že existenciu nebezpečenstva pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, možno považovať za preukázanú už len na základe skutočnosti, že tento štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin.
28 Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 stanovuje, že členské štáty môžu odňať postavenie priznané utečencovi, ak po tom, čo bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.
29 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na účely výkladu určitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudok z 20. októbra 2022, Centre public d’action sociale de Liège (Zrušenie alebo pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate), C‑825/21, EU:C:2022:810, bod 41 a citovaná judikatúra].
30 Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, treba uviesť, že toto ustanovenie uvádza dve odlišné skutočnosti týkajúce sa jednak existencie odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin a jednak nebezpečenstva pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza.
31 Hoci presný vzťah medzi týmito dvoma skutočnosťami nie je výslovne špecifikovaný, ako uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, tieto skutočnosti sú uvedené vo všetkých jazykových verziách článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, a to aj napriek tomu, že normotvorca Európskej únie mohol odkázať výlučne na existenciu takéhoto odsúdenia, ak chcel umožniť, aby toto odsúdenie postačovalo na odôvodnenie prijatia opatrenia uvedeného v tomto ustanovení.
32 Pokiaľ ide ďalej o kontext článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, treba po prvé zdôrazniť, že toto ustanovenie predstavuje výnimku z pravidla uvedeného v článku 13 tejto smernice, podľa ktorého členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je oprávnený ako utečenec. Toto ustanovenie sa preto musí vykladať doslovne (pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed, C‑369/17, EU:C:2018:713, bod 52).
33 Po druhé rozhodnutie normotvorcu Únie stanoviť v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 skôr existenciu odsúdenia v trestnom konaní a zároveň nebezpečenstva pre spoločnosť, než uviesť len prvú z týchto podmienok, nemožno prehliadnuť, keďže v článku 12 ods. 2 písm. b) tejto smernice sa rozhodol pre odlišnú formuláciu, kde stanovil, že štátny príslušník tretej krajiny je vylúčený zo získania postavenia utečenca, ak sa dopustil vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu pred tým, ako v ňom bol prijatý ako utečenec, bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vyžadoval, že tento štátny príslušník má predstavovať nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.
34 V tejto súvislosti rozdiel vo formulácii medzi článkom 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95 a jej článkom 14 ods. 4 písm. b) v podstate odráža rozdiel existujúci medzi článkom 1 časťou F Ženevského dohovoru a jeho článkom 33 ods. 2, ktorý predstavuje základný kameň právneho systému medzinárodnej ochrany utečencov [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 81, ako aj citovanú judikatúru].
35 Súdny dvor už navyše konštatoval, že prípady uvedené v článku 14 ods. 4 tejto smernice, v ktorých členské štáty môžu pristúpiť k odňatiu alebo nepriznaniu postavenia utečenca, v podstate zodpovedajú prípadom, v ktorých členské štáty môžu vrátiť utečenca podľa článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru [pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 93].
36 Ako uviedol generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, článok 33 ods. 2 Ženevského dohovoru sa vo všeobecnosti vykladá tak, že vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok týkajúcich sa existencie odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin alebo delikt a nebezpečenstva pre spoločnosť krajiny, v ktorej sa dotknutá osoba nachádza.
37 Po tretie treba tiež zdôrazniť, že pokiaľ ide o priznanie doplnkovej ochrany, ktorá môže poskytnúť obmedzenejšiu ochranu ako postavenie utečenca, článok 17 ods. 1 smernice 2011/95 odkazuje v písmene b) na spáchanie závažného trestného činu a v písmene d) na existenciu nebezpečenstva pre spoločnosť, pričom tieto skutočnosti sú výslovne vyjadrené ako alternatívne podmienky, pričom každá sama osebe predstavuje vylúčenie z priznania doplnkovej ochrany.
38 Po štvrté, keďže normotvorca Únie sa rozhodol použiť rovnaké pojmy v článku 14 ods. 4 písm. b) a článku 21 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95, tieto dve ustanovenia sa musia vykladať koherentne.
39 Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 21 ods. 2 písm. b) tejto smernice pritom vyplýva, že uplatnenie tohto ustanovenia podlieha splneniu dvoch odlišných podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 72).
40 Po piate na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda, nemožno dospieť k záveru, že ak by sa článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 vykladal tak, že vyžaduje splnenie dvoch odlišných podmienok, zbavilo by ho to potrebného účinku z dôvodu, že článok 14 ods. 4 písm. a) tejto smernice už umožňuje odňať postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý predstavuje nebezpečenstvo, aj keď tento štátny príslušník nebol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin.
41 Z porovnania týchto dvoch ustanovení totiž vyplýva, že článok 14 ods. 4 písm. a) uvedenej smernice odkazuje na nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza, zatiaľ čo jej článok 14 ods. 4 písm. b) sa týka nebezpečenstva pre spoločnosť tohto členského štátu. Tieto dve ustanovenia sa teda týkajú dvoch rôznych druhov nebezpečenstva.
42 Napokon treba uviesť, že hlavný cieľ smernice 2011/95, ako vyplýva z článku 1 tejto smernice a jej odôvodnenia 12, a to zabezpečiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a zaručiť minimálnu úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch, tiež svedčí v prospech doslovného výkladu článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice.
43 Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že uplatnenie tohto posledného uvedeného ustanovenia podlieha splneniu dvoch odlišných podmienok, ktoré spočívajú jednak v tom, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, a jednak v tom, že bolo preukázané, že tento štátny príslušník tretej krajiny predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.
44 Preto nemožno konštatovať, bez toho, aby došlo k narušeniu voľby normotvorcu Únie, že okolnosť, že jedna z týchto dvoch podmienok je splnená, stačí na preukázanie, že je splnená aj druhá podmienka.
45 V dôsledku toho treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že existenciu nebezpečenstva pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, nemožno považovať za preukázanú len na základe skutočnosti, že tento štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin.
O druhej a tretej otázke
46 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že uplatnenie tohto ustanovenia je podmienené tým, že príslušný orgán má preukázať, že nebezpečenstvo, ktoré dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza, je skutočné, existujúce a dostatočne závažné a že odňatie postavenia utečenca predstavuje opatrenie primerané tomuto nebezpečenstvu.
47 Ako bolo konštatované v bode 43 tohto rozsudku, postavenie utečenca možno odňať podľa článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 len vtedy, ak sú splnené dve podmienky, pričom druhá sa týka preukázania, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.
48 V prvom rade s cieľom určiť rozsah pojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle tohto ustanovenia je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že občana Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, a niektorých jeho rodinných príslušníkov možno považovať za nebezpečenstvo pre verejný poriadok len vtedy, keď ich osobné správanie predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského štátu [rozsudok z 12. decembra 2019, G.S. a V.G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 53, ako aj citovaná judikatúra].
49 Keďže sa vnútroštátny súd zamýšľa nad tým, že pojem „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 môže byť definovaný na základe štandardu stanoveného touto judikatúrou, treba zdôrazniť, že sa nemožno vo všeobecnosti domnievať, že každý odkaz na hrozbu pre verejný poriadok alebo spoločnosť treba chápať tak, že výlučne odkazuje na osobné správanie predstavujúce skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2019, G.S. a V.G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 54, ako aj citovanú judikatúru].
50 Na účely spresnenia rozsahu pojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 sa teda zdá byť nevyhnutné zohľadniť znenie tohto ustanovenia, jeho kontextu a cieľov, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2019, G.S. a V.G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 55, ako aj citovanú judikatúru].
51 Pokiaľ ide najprv o znenie článku 14 ods. 4 smernice 2011/95, treba poznamenať, že na rozdiel najmä od článku 27 ods. 2 druhého pododseku smernice 2004/38 na to, aby sa tento štátny príslušník tretej krajiny mohol považovať za nebezpečenstvo pre spoločnosť, toto znenie výslovne nevyžaduje, aby správanie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny predstavovalo skutočné, existujúce a dostatočne vážne nebezpečenstvo ovplyvňujúce jeden zo základných záujmov spoločnosti.
52 Na jednej strane však zo samotného znenia článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatní len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny „predstavuje“ nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza, čo naznačuje, že toto nebezpečenstvo musí byť skutočné a aktuálne.
53 Na druhej strane, ako uviedol generálny advokát v bode 86 svojich návrhov, výslovná požiadavka, aby tento štátny príslušník tretej krajiny „predstavoval“ takéto nebezpečenstvo, by bola značne zbavená účinku, ak by sa potenciálne nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu malo považovať za dostatočné na to, aby bolo možné uplatniť tento článok 14 ods. 4 písm. b). Existencia odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, ktoré tiež vyžaduje uvedený článok 14 ods. 4 písm. b), sama osebe totiž umožní v zásade preukázať prinajmenšom existenciu takéhoto potenciálneho nebezpečenstva.
54 Pokiaľ ide ďalej o kontext článku 14 ods. 4 smernice 2011/95, treba nepochybne uviesť, že článok 23 ods. 4, ako aj články 24 a 25 tejto smernice na rozdiel od jej článku 14 ods. 4 písm. b) priamo odkazujú na pojem „verejný poriadok“, na ktorý sa vzťahuje judikatúra uvedená v bode 48 tohto rozsudku.
55 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora najmä s prihliadnutím na túto formuláciu vyplýva, že článok 24 ods. 1 uvedenej smernice môže umožniť zamietnutie vydania povolenia na pobyt z naliehavých dôvodov verejného poriadku len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, body 77 až 79).
56 Nemožno sa však domnievať, že použitie výrazu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ namiesto odkazu na „verejný poriadok“ nevyhnutne naznačuje voľbu stanoviť podstatne odlišný štandard, než je štandard stanovený v judikatúre uvedenej v bode 48 tohto rozsudku, keďže pojmy použité tak v článku 14 ods. 4, ako aj v článku 21 ods. 2 smernice 2011/95 odrážajú, ako bolo uvedené v bode 34 tohto rozsudku, tie pojmy, ktoré sú použité v článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru.
57 Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že uplatnenie článku 21 ods. 2 tejto smernice, ktorý sa má, ako vyplýva z bodu 38 tohto rozsudku, vykladať v súlade s jej článkom 14 ods. 4, však vyplýva, podlieha prísnejším podmienkam, než sú podmienky umožňujúce uplatniť článok 24 ods. 1 uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, body 72, 74 a 75).
58 Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vo všeobecnej štruktúre smernice 2011/95 závažné trestné činy spáchané štátnym príslušníkom tretej krajiny pred tým, ako bol prijatý ako utečenec, odôvodňujú uplatnenie doložky o vylúčení stanovenej v článku 12 ods. 2 písm. b) tejto smernice, zatiaľ čo článok 14 ods. 4 a článok 21 ods. 2 tejto smernice umožňujú zohľadniť existujúce nebezpečenstvo, ktoré predstavuje štátny príslušník tretej krajiny (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, bod 101).
59 Ako napokon vyplýva z bodu 42 tohto rozsudku, hlavný cieľ smernice 2011/95 ukladá, že článok 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice sa má vykladať doslovne.
60 Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že opatrenie uvedené v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 možno prijať len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo ovplyvňujúce jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza.
61 Pokiaľ ide v druhom rade o jednotlivé úlohy príslušného orgánu a dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny v rámci posúdenia existencie takéhoto nebezpečenstva, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že príslušnému orgánu pri uplatňovaní tohto ustanovenia prináleží, aby v každom jednotlivom prípade vykonal posúdenie všetkých okolností tohto prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2018, Ahmed, C‑369/17, EU:C:2018:713, body 48 a 50, ako aj z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, body 72 a 92).
62 V tomto kontexte a najmä vzhľadom na to, že článok 45 ods. 3 smernice 2013/32 stanovuje, že v rozhodnutí príslušného orgánu o odňatí medzinárodnej ochrany sa uvedú skutkové a právne dôvody, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá, príslušný orgán musí mať k dispozícii všetky relevantné informácie a na ich základe vykonať vlastné posúdenie všetkých skutočností dotknutého prípadu s cieľom určiť význam svojho rozhodnutia a uviesť jeho úplné odôvodnenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 80).
63 Medzi okolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, ak zistenie skutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre jeden zo základných záujmov spoločnosti v prípade dotknutého jednotlivca znamená tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo, môže sa stať, že samotné správanie v minulosti spĺňa podmienky takéhoto nebezpečenstva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, bod 56]. Skutočnosť, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, má osobitný význam, keďže normotvorca Únie osobitne odkázal na existenciu takéhoto odsúdenia a toto odsúdenie môže v závislosti od okolností spáchania tohto trestného činu prispieť k preukázaniu existencie skutočného a dostatočne závažného nebezpečenstva pre jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského štátu.
64 Pokiaľ však ide konkrétne o existenciu takéhoto nebezpečenstva, z odpovede na prvú otázku, ako aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že z trestných záznamov dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno automaticky vyvodiť, že sa môže na neho vzťahovať opatrenie uvedené v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14, EU:C:2016:674, bod 41). Čím viac je preto rozhodnutie na základe tohto ustanovenia prijaté s odstupom času od odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o prípadnom odňatí postavenia utečenca, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo.
65 Za tohto predpokladu, keďže článok 45 ods. 1 písm. b) smernice 2013/32 stanovuje len to, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému príslušný orgán zamýšľa odňať medzinárodnú ochranu, musí mať „možnosť“ uviesť dôvody, pre ktoré mu nemožno túto ochranu odňať, nemožno dospieť k záveru, že v prípade neexistencie informácií zo strany tohto štátneho príslušníka tretej krajiny, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré už nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, príslušný orgán sa môže domnievať, že z existencie odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin vyplýva, že uvedený štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza.
66 V treťom rade treba uviesť, že v situácii, keď dotknutý členský štát preukázal, že obe podmienky uvedené v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 sú splnené, má tento členský štát možnosť prijať opatrenie stanovené v tomto ustanovení bez toho, aby bol povinný túto možnosť využiť (pozri analogicky rozsudky z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 72, ako aj z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 81).
67 Uvedená možnosť sa musí vykonávať najmä v súlade so zásadou proporcionality, ktorá zahŕňa vyváženie na jednej strane nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade s touto smernicou zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky článku 2 písm. d) uvedenej smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, bod 62; z 12. decembra 2019, G.S. a V.G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 64, ako aj z 9. februára 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid a i. (Odňatie práva na pobyt tureckého pracovníka), C‑402/21, EU:C:2023:77, bod 72].
68 V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie a najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených utečencom a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany spoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, body 63 a 64].
69 Na účely tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť skutočnosť, že v prípade odňatia postavenia utečenca sú dotknutí štátni príslušníci tretích krajín zbavení tohto postavenia, a teda už nemajú všetky práva a výhody stanovené smernicou 2011/95, ale že naďalej požívajú v súlade s článkom 14 ods. 6 tejto smernice určité práva stanovené Ženevským dohovorom [pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 99].
70 Článok 14 ods. 6 smernice 2011/95 sa má teda v súlade s článkom 78 ods. 1 ZFEÚ a článkom 18 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý využije možnosť stanovenú v článku 14 ods. 4 tejto smernice, musí utečencovi nachádzajúcemu sa v jednej zo situácií obsiahnutých v posledných uvedených ustanoveniach a nachádzajúcemu sa na území tohto členského štátu priznať prinajmenšom práva zakotvené v Ženevskom dohovore, na ktoré tento článok 14 ods. 6 výslovne odkazuje, ako aj práva stanovené uvedeným dohovorom, ktorých priznanie si nevyžaduje zákonný pobyt, a to bez toho, aby boli dotknuté prípadné výhrady formulované týmto členským štátom [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 107].
71 V dôsledku toho treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie tohto ustanovenia je podmienené tým, že príslušný orgán má preukázať, že nebezpečenstvo, ktoré dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza, je skutočné, existujúce a dostatočne závažné a že odňatie postavenia utečenca predstavuje opatrenie primerané tomuto nebezpečenstvu.
O trovách
72 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
sa má vykladať v tom zmysle, že:
existenciu nebezpečenstva pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, nemožno považovať za preukázanú len na základe skutočnosti, že tento štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin.
2. Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95
sa má vykladať v tom zmysle, že:
uplatnenie tohto ustanovenia je podmienené tým, že príslušný orgán má preukázať, že nebezpečenstvo, ktoré dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza, je skutočné, existujúce a dostatočne závažné a že odňatie postavenia utečenca predstavuje opatrenie primerané tomuto nebezpečenstvu.
Podpisy