Vec C‑31/22 P(I)
Atlas Copco Airpower NV
a
Atlas Copco AB
proti
Magnetrol International NV
a
Európskej komisii
Uznesenie Súdneho dvora (veľká komora) z 1. augusta 2022
„Odvolanie – Vedľajšie účastníctvo – Štátna pomoc – Schéma pomoci zavedená Belgickým kráľovstvom – Pripustenie vedľajšieho účastníctva v rámci odvolacieho konania proti rozsudku Všeobecného súdu – Zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu – Vrátenie veci Všeobecnému súdu – Rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým odmietol založiť do spisu vo veci písomné pripomienky k rozsudku o vrátení tejto veci predložený vedľajším účastníkom v odvolacom konaní – Implicitné rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým odmietol priznať vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenie vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom – Prípustnosť odvolania – Postavenie vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní ako vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom“
1. Odvolanie – Prípustnosť – Rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom odvolania – Účastník konania, ktorému bolo povolené vstúpiť do konania v štádiu odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu – Zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu s vrátením veci tomuto súdu – Rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým sa odmietlo priznať vedľajšiemu účastníkovi odvolacieho konania v nadväznosti na vrátenie veci postavenie vedľajšieho účastníka konania – Odvolanie podané proti tomuto rozhodnutiu vedľajším účastníkom odvolacieho konania – Prípustnosť
(Štatút Súdneho dvora, článok 57 prvý odsek)
(pozri body 30 – 57)
2. Súdne konanie – Vedľajšie účastníctvo – Účastník konania, ktorému bolo povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník v štádiu odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu – Zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu s vrátením veci tomuto súdu – Účastník konania, ktorému bolo povolené vstúpiť do konania v štádiu odvolania a má automaticky nárok na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom
(Štatút Súdneho dvora, článok 40)
(pozri body 67 – 98)
Zhrnutie
Rozhodnutím z 11. januára 2016(1) Komisia kvalifikovala režim oslobodenia nadmerného zisku, ktorý Belgicko uplatňovalo od roku 2004 na belgické subjekty nadnárodných skupín podnikov ako protiprávnu štátnu pomoc a nezlučiteľnú s vnútorným trhom. V dôsledku toho Komisia nariadila vymáhanie takto poskytnutej pomoci od príjemcov, ktorých konečný zoznam mal byť neskôr vypracovaný Belgickým kráľovstvom.
Belgické kráľovstvo a spoločnosť Magnetrol International NV podali na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, ktorá bola zapísaná pod číslami T‑131/16 a T‑263/16. Proti tomu istému rozhodnutiu podali spoločnosti Atlas Copco Airpower NV a Atlas Copco AB(2), Anheuser‑Busch InBev SA/NV a Ampar BVBA(3), ako aj Soudal NV(4) a Esko‑Graphics BVBA(5) (ďalej spoločne len „odvolateľky“) ďalšie žaloby o neplatnosť. Keďže Všeobecný súd vybral veci T‑131/16 a T‑263/16 ako „pilotné“ veci, konania v ostatných citovaných veciach boli prerušené až do vyriešenia sporu v týchto prvých dvoch veciach.
Po spojení vecí T‑131/16 a T‑263/16 Všeobecný súd vyhovel žalobám Belgického kráľovstva a spoločnosti Magnetrol International NV a zrušil rozhodnutie Komisie.(6)
Na základe odvolania podaného Komisiou predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu odvolateliek na vstup vedľajšieho účastníka v rámci odvolacieho konania na podporu návrhov spoločnosti Magnetrol International NV.
Rozsudkom zo 16. septembra 2021(7) Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu a vrátil mu obe veci na ďalšie konanie s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
Po vrátení veci Všeobecnému súdu žalobkyne predložili tomuto súdu pripomienky k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora na riešenie sporu vo veci T‑263/16 RENV.
Listami zo 6. decembra 2021 tajomník Všeobecného súdu informoval odvolateľky, že vzhľadom na to, že ich pripomienky nepredstavujú dokument upravený Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu, predseda komory Všeobecného súdu sa rozhodol nezaložiť ich do spisu vo veci T‑263/16 RENV (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Tromi uzneseniami Súdny dvor rozhodujúci vo veľkej komore vyhovel odvolaniam podaným odvolateľkami proti tomuto rozhodnutiu. Domnieva sa, že účastníci konania, ktorých vec bola Všeobecným súdom prerušená až do konečného rozhodnutia v pilotnej veci a ktorým sa povolil vstup do tejto pilotnej veci v štádiu odvolania ako vedľajším účastníkom, si zachovávajú toto postavenie vedľajšieho účastníka v prípade zrušenia rozsudku Všeobecného súdu v pilotnej veci Súdnym dvorom a vrátenia tejto veci tomuto súdu.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor v prvom rade odmietol námietku neprípustnosti založenú na povahe napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Komisia tvrdila, že odmietnutie Všeobecného súdu založiť pripomienky odvolateliek do spisu vo veci T‑263/16 RENV nemôže byť predmetom odvolania.
V tejto súvislosti Súdny dvor uvádza, že listy tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 treba napriek ich stručnosti chápať tak, že vyjadrujú rozhodnutie Všeobecného súdu odmietnuť priznať žalobkyniam postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV.
Pokiaľ ide o právo odvolateliek podať odvolanie proti takémuto rozhodnutiu na základe článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý oprávňuje osoby, ktorých návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania bol zamietnutý Všeobecným súdom, podať odvolanie, Súdny dvor poznamenáva, že Všeobecný súd v prejednávanej veci nepochybne nezamietol návrhy na vstup vedľajších účastníkov do konania, keďže odvolateľky nepodali takéto návrhy v konaní pred ním. Rozsah rozhodnutí oznámených tajomníkom Všeobecného súdu odvolateľkám je však podobný rozsahu, aký malo rozhodnutie Všeobecného súdu zamietnuť návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý podala každá z týchto odvolateliek.
Okrem toho, ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu o odvolaní a vráti mu vec z dôvodu, že stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, nemožno od vedľajšieho účastníka tohto odvolania rozumne očakávať, že formálne podá návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom s jediným cieľom, aby mohol podať odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí tohto návrhu. Takýto návrh by totiž mohol byť v každom prípade zamietnutý Všeobecným súdom ako podaný oneskorene na základe ustanovení jeho rokovacieho poriadku.
V tomto kontexte, ak by vedľajší účastník konania v odvolacom konaní nebol oprávnený podať na základe článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým mu bolo po vrátení veci tomuto súdu odmietnuté postavenie vedľajšieho účastníka konania, tento účastník konania by bol zbavený akejkoľvek súdnej ochrany, ktorá by mu umožnila brániť svoje právo prípadne vstúpiť do konania pred Všeobecným súdom, hoci cieľom článku 57 prvého odseku uvedeného štatútu je práve zaručiť takúto ochranu. Ak by sa totiž vedľajší účastník v odvolacom konaní právom odvolával na svoje postavenie vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom, nemal by k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok na uplatnenie svojich procesných práv.
Súdny dvor ďalej zamietol námietku neprípustnosti založenú Komisiou na oneskorenom podaní odvolania, ktoré podali Soudal NV a Esko‑Graphics BVBA.
Na tento účel Súdny dvor uviedol, že hoci toto odvolanie bolo podané po uplynutí lehoty dvoch týždňov od doručenia napadnutého rozhodnutia stanovenej v článku 57 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora, predĺženej o jednotnú desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, možno sa od tejto lehoty odchýliť v prípade ospravedlniteľného omylu dotknutého účastníka konania. V súlade s ustálenou judikatúrou možno túto ospravedlniteľnú povahu priznať najmä vo výnimočnej situácii, keď dotknutý účastník konania z dôvodu konania inštitúcie, vrátane súdu Únie, čelil skutočnej neistote, pokiaľ ide o lehoty, v ktorých má byť podaný procesný prostriedok.
V prejednávanej veci odmietnutie Všeobecného súdu priznať spoločnostiam Soudal NV a Esko‑Graphics BVBA, vedľajším účastníkom v odvolacom konaní, postavenie vedľajšieho účastníka konania po vrátení veci, predstavuje prerušenie praxe dlhodobo sledovanej týmto súdom a formálne potvrdenej v jeho judikatúre. Navyše list tajomníka Všeobecného súdu bol stručný, keďže výslovne nespresňoval, že Všeobecný súd odoprel odvolateľkám postavenie vedľajšieho účastníka konania a neobsahoval nijaký presný odkaz, pokiaľ ide o základ prijatého rozhodnutia. Napokon, ku dňu podania odvolania spoločnosťami Soudal NV a Esko‑Graphics BVBA nevyplýval základ, na ktorom sa malo toto odvolanie podať – článok 56 alebo článok 57 Štatútu Súdneho dvora – jasne ani z judikatúry Súdneho dvora, ani z tohto štatútu, hoci lehota na podanie odvolania je odlišná v oboch prípadoch: podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora musí byť podané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Všeobecného súdu, zatiaľ čo podľa článku 57 tohto štatútu musí byť podané v lehote dvoch týždňov.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa Súdny dvor domnieva, že omyl, ktorého sa dopustili spoločnosti Soudal NV a Esko‑Graphics BVBA v súvislosti s lehotou na podanie odvolania, je ospravedlniteľný.
Po zamietnutí viacerých námietok neprípustnosti, ktoré boli vznesené Komisiou, Súdny dvor skúma dôvodnosť odvolaní podaných odvolateľkami.
V tejto súvislosti Súdny dvor najprv uviedol, že Rokovací poriadok Všeobecného súdu nespresňuje, aké postavenie treba v rámci konania po vrátení veci priznať vedľajším účastníkom v odvolacom konaní. Preskúmanie veci Všeobecným súdom po jej vrátení jednoznačne nadväzuje na odvolacie konanie vedené pred Súdnym dvorom, čo je výslovne vyjadrené v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu.
Článok 217 tohto rokovacieho poriadku tak umožňuje účastníkom konania po vrátení veci predložiť písomné pripomienky k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora na riešenie sporu, ak bolo zrušené rozhodnutie prijaté po skončení písomnej časti konania vo veci samej Všeobecným súdom, a to s cieľom zabezpečiť kontinuitu súdneho konania pred súdmi Únie. Ak by sa vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní, ktorý mohol preukázať záujem na rozhodnutí sporu predloženého Súdnemu dvoru, odoprelo postavenie vedľajšieho účastníka v konaní po vrátení vec, malo by to za následok, že tento účastník konania by bol zbavený akejkoľvek možnosti predložiť Všeobecnému súdu pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa však dotklo jeho záujmov.
Navyše riešenie prijaté Všeobecným súdom v napadnutom rozhodnutí vedie k tomu, že kontinuita súdneho konania vo veci závisí od rozhodnutia samotného Súdneho dvora, či o spore rozhodne s konečnou platnosťou, alebo naopak vráti vec Všeobecnému súdu. Ak totiž Súdny dvor rozhodne s konečnou platnosťou o spore, vedľajší účastník v odvolacom konaní môže uplatniť svoje tvrdenia pred súdom Únie, ktorý má rozhodnúť o žalobe podanej v prvom stupni, zatiaľ čo ak by sa vyhovelo riešeniu prijatému Všeobecným súdom, bol by zbavený takejto možnosti v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu.
Okrem toho sa zdá, že vylúčenie vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní z konania po vrátení veci má o to väčší vplyv na kontinuitu sporu pred súdmi Únie, že tento vedľajší účastník konania by mal mať možnosť opätovne sa zúčastniť, pri dodržaní uplatniteľných procesných podmienok, konania pred Súdnym dvorom v prípade odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu prijatému po vrátení veci tomuto súdu.
Takéto vylúčenie je tiež problematické, pokiaľ ide o náhradu trov konania, keďže Súdny dvor sám rozhodne o trovách konania len vtedy, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej. Naopak, ak Súdny dvor vráti vec Všeobecnému súdu, Všeobecnému súdu prináleží rozhodnúť o rozdelení trov konania týkajúcich sa odvolacieho konania vrátane trov konania vynaložených alebo trov konania, ktoré vznikli vedľajším účastníkom konania v odvolacom konaní. Ak by sa týmto osobám odoprelo postavenie účastníka konania pred Všeobecným súdom, znamenalo by to, že trovy konania nie sú vyriešené alebo že Všeobecný súd rozhodne o návrhoch v tejto veci týkajúcich sa osoby, ktorá nie je účastníkom konania pred ním.
Súdny dvor dospel k záveru, že Štatút Súdneho dvora, dodržiavanie procesných práv zaručených vedľajším účastníkom konania Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu a zásada riadneho výkonu spravodlivosti vyžadujú v rámci riadneho vzťahu medzi konaniami pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom, aby účastníci konania, ktorým bol povolený vstup do konania ako vedľajší účastníci v štádiu odvolania, mali v plnom rozsahu postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom, ak je vec vrátená tomuto súdu po zrušení rozhodnutia, ktoré je predmetom odvolania.
V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré viedlo Súdny dvor k zrušeniu jeho rozhodnutia o odmietnutí založiť do spisu vo veci T‑263/16 RENV písomné pripomienky predložené odvolateľkami, a tým odmietol priznať týmto odvolateľkám postavenie vedľajšieho účastníka konania v tejto veci.