ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 24. apríla 2017 (*)
„Verejná služba – Zmluvný pomocný zamestnanec – Článok 24 služobného poriadku – Žiadosť o pomoc – Článok 12a služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Článok 90 ods. 1 služobného poriadku – Štvormesačná lehota na odpoveď stanovená v služobnom poriadku – Rozhodnutie OOUPZ o začatí administratívneho vyšetrovania – Neprijatie rozhodnutia OOUPZ o skutočnosti uplatňovaného psychického obťažovania v lehote na odpoveď stanovenej v služobnom poriadku – Pojem implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc – Neexistujúci právny akt – Neprípustnosť“
Vo veci T‑570/16,
HF, bydliskom v Bousvale (Belgicko), v zastúpení: A. Tymen, avocat,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: E. Taneva a M. Ecker, splnomocnené zástupkyne,
žalovanému,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na jednak zrušenie implicitného rozhodnutia orgánu Parlamentu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy, ktoré bolo údajne prijaté 11. apríla 2015 a ktorým sa zamieta žiadosť žalobkyne o pomoc, ktorú podala 11. decembra 2014, a jednak získanie náhrady škody, ktorú žalobkyňa údajne utrpela,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia P. Nihoul a J. Svenningsen (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, pani HF, bola zamestnaná orgánom Európskeho parlamentu oprávneným uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) prostredníctvom po sebe idúcich zmlúv, od 6. januára do 14. februára 2003, od 15. februára do 31. marca 2003, od 1. apríla do 30. júna 2003 a od 1. do 31. júla 2003 ako pomocná zamestnankyňa, pričom túto kategóriu zamestnania upravovali podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov (ďalej len „PZOZ“) v znení uplatniteľnom pred 1. májom 2004. Žalobkyňa bola pridelená na „audiovizuálny“ odbor, ktorý sa neskôr stal oddelením (ďalej len „audiovizuálne“ oddelenie riaditeľstva pre médiá generálneho riaditeľstva (GR) pre informácie a styk s verejnosťou, ktoré sa neskôr stalo generálnym riaditeľstvom (GR) pre komunikáciu. Vykonávala v ňom funkciu asistentky kategórie B skupiny V triedy 3.
2 Neskôr bola od 1. augusta 2003 do 31. marca 2005 zamestnaná spoločnosťou so sídlom vo Francúzsku, ktorá poskytovala služby pre Parlament, ako administrátorka produkcie na účely zvládnutia nárastu činnosti súvisiacej s administratívou produkcie audiovizuálneho oddelenia.
3 OOUPZ opäť zamestnal žalobkyňu od 1. apríla 2005 do 31. januára 2006 ako zmluvnú zamestnankyňu pridelenú na audiovizuálne oddelenie a následne bola od 1. februára 2006 do 31. januára 2012 pridelená ako dočasná zamestnankyňa na to isté oddelenie.
4 Od 1. februára 2012 do 31. mája 2015 ostala zamestnaná ako zmluvná pomocná zamestnankyňa pridelená na audiovizuálne oddelenie prostredníctvom po sebe idúcich zmlúv na dobu určitú.
5 Od 26. septembra 2014 žalobkyňa čerpala nemocenskú dovolenku a od tej doby už v Parlamente nepracovala.
6 Listom z 11. decembra 2014 zaslanom generálnemu tajomníkovi Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“), ktorého kópia bola zaslaná predsedovi poradného výboru zaoberajúceho sa obťažovaním a jeho prevenciou na pracovisku (ďalej len „poradný výbor“), ako aj predsedovi Parlamentu a generálnemu riaditeľovi GR pre personál, žalobkyňa podala na základe článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“), pričom uvedené články sú na zmluvných zamestnancov uplatniteľné analogicky na základe článkov 92 a 117 PZOZ. Na podporu tejto žiadosti uviedla, že sa stala obeťou psychického obťažovania zo strany vedúceho audiovizuálneho oddelenia, pričom toto obťažovanie sa prejavovalo jeho správaním a slovnými a písomnými prejavmi, najmä na schôdzach služby. Žiadala, aby sa prijali naliehavé opatrenia na to, aby bola okamžite chránená pred údajným obťažovateľom a aby OOUPZ začal administratívne vyšetrovanie na účely zistenia objektívnych skutočností.
7 Listom z 13. januára 2015 vedúci oddelenia pre ľudské zdroje (ďalej len „oddelenie pre ľudské zdroje“) riaditeľstva pre zdroje GR pre personál, okrem toho predseda poradného výboru, potvrdil prijatie žiadosti žalobkyne o pomoc a informoval ju o tom, že táto žiadosť bola postúpená generálnemu riaditeľovi pre personál, ktorý o nej rozhodne ako OOUPZ v lehote štyroch mesiacov, pričom v prípade uplynutia tejto lehoty sa možno domnievať, že bolo prijaté implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti o pomoc, ktoré môže byť následne predmetom sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
8 Listom z 23. januára 2015 poradca žalobkyne oznámil generálnemu riaditeľovi GR pre personál skutočnosť, že vedúci audiovizuálneho oddelenia bol informovaný o podaní žiadosti o pomoc a o tom, že OOUPZ začal administratívne vyšetrovanie. Táto informácia bola totiž zapísaná do protokolu zo schôdze audiovizuálneho oddelenia, čo prispelo k rozšíreniu niektorých informácií nielen pre kolegov žalobkyne, ale aj pre niektoré osoby mimo tejto inštitúcie. Na tejto schôdzi vedúci oddelenia údajne tiež oznámil, že žalobkyňa sa na audiovizuálne oddelenie nevráti a že v dôsledku toho treba uvažovať o reštrukturalizácii časti audiovizuálneho oddelenia nazvanej „Newsdesk Hotline“.
9 Mailom z 26. januára 2015 zamestnanec oddelenia pre výber zmluvných zamestnancov a akreditovaných parlamentných asistentov (ďalej len „oddelenie pre výber zmluvných zamestnancov“) riaditeľstva pre rozvoj ľudských zdrojov (ďalej len „riaditeľstvo pre ľudské zdroje“) GR pre personál generálneho sekretariátu Parlamentu postúpil žalobkyni „oznámenie potvrdzujúce zmenu [jej] oddelenie od 21. [januára] 2015“. V tomto oznámení, v ktorom bol tiež uvedený dátum 26. januára 2015, sa uvádzalo, že žalobkyňa je pridelená so spätnou účinnosťou od 21. januára 2015 na oddelenie pre návštevnícky program (EUVP) (ďalej len „oddelenie pre návštevnícky program“) riaditeľstva pre styk s občanmi GR pre komunikáciu a že s výnimkou tejto zmeny pridelenia sa v jej pracovnej zmluve nevyskytuje žiadna ďalšia zmena (ďalej len „rozhodnutie o preradení“).
10 Listom zo 4. februára 2015 generálny riaditeľ pre personál odpovedal na list poradcu žalobkyne z 23. januára 2015, pričom uviedol, že bolo prijaté opatrenie na preloženie žalobkyne a jej vzdialenie sa od vedúceho audiovizuálneho oddelenia spočívajúce v jej preradení na oddelenie pre návštevnícky program. Pokiaľ ide o informácie poskytnuté vedúcim audiovizuálneho oddelenia na schôdzi tohto oddelenia, bolo žalobkyne oznámené, že sa tieto informácie „majú chápať v kontexte opatrenia preloženia prijatého v prospech [žalobkyne], a nie ako zastrašovanie voči ostatným členom jej oddelenia [a] už vôbec nie ako nový prejav obťažovania voči [žalobkyni]“. Okrem toho generálny riaditeľ GR pre personál informoval žalobkyňu o tom, že sa po dôkladnom preskúmaní jej spisu a v nadväznosti na jej žiadosť o začatie administratívneho vyšetrovania rozhodol postúpiť tento spis poradnému výboru, ktorého predseda ju bude informovať o každom ďalšom vývoji. Generálny riaditeľ GR pre personál sa domnieval, že tým tak odpovedal na žiadosť o pomoc a že tak v oblasti jeho právomoci došlo v dôsledku toho k „uzatvoreniu spisu“ žalobkyne (ďalej len „rozhodnutie zo 4. februára 2015“).
11 Listom z 12. februára 2015 poradca žalobkyne požiadal generálneho riaditeľa GR pre personál, aby bližšie vysvetlil rozsah opatrení, ktoré oznámil vo svojom rozhodnutí zo 4. februára 2015, a najmä aby uviedol, či bolo opatrenie preloženia žalobkyne prijaté dočasne. Ďalej mu pripomenul, že podľa interných pravidiel týkajúcich sa poradného výboru zaoberajúceho sa obťažovaním a jeho zabránením na pracovisku (ďalej len „interné pravidlá v oblasti obťažovania“), najmä ich článkov 14 a 15, poradnému výboru neprináleží rozhodovať o žiadosti o pomoc, ale prislúcha mu iba to, aby dôvernú správu postúpil generálnemu tajomníkovi, ktorému v každom prípade prislúcha prijať opatrenia podľa článku 16 týchto interných pravidiel. Žalobkyňa sa tak domnievala, že osobou oprávnenou rozhodovať o jej žiadosti o pomoc bol naďalej generálny riaditeľ GR pre personál ako OOUPZ, a nie poradný výbor.
12 Listom zo 4. marca 2015 generálny riaditeľ GR pre personál zopakoval svoje stanovisko, podľa ktorého svojím rozhodnutím postúpiť žiadosť o pomoc poradnému výboru „tento spis uzavrel, pokiaľ ide o oblasť jeho právomoci“ a podľa ktorého, hoci ho predsedníctvo Parlamentu poverilo právomocami OOUPZ na rozhodovanie o žiadostiach o pomoc podaných na základe článku 24 služobného poriadku, nič to nemení na tom, že nemôže prehliadnuť interné pravidlá v oblasti obťažovania, ktoré právomoc konať v súvislosti s pretrvávajúcou situáciou obťažovania zverujú generálnemu tajomníkovi. Tento generálny riaditeľ okrem toho uviedol, že opatrenie preloženia žalobkyne z audiovizuálneho oddelenie na oddelenie pre návštevnícky program sa vykonalo tak na žiadosť dotknutej osoby, formulovanej v žiadosti o pomoc, ako aj „v záujme služby na účely zvládnutia narastajúcich potrieb v rámci [oddelenia pre návštevnícky program]“, a že toto preradenie malo trvať až do uplynutia platnosti jej zmluvy.
13 Mailom z 9. marca 2015 bola žalobkyňa predvolaná poradným výborom, aby ju tento výbor 25. marca vypočul.
14 Listom z 24. apríla 2015 žalobkyňa na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku podala po prvé sťažnosť proti rozhodnutiu o preradení v rozsahu, v akom je OOUPZ týmto rozhodnutím natrvalo preradil na oddelenie pre návštevnícky program, a nie dočasne; po druhé proti rozhodnutiu zo 4. februára 2015, ktorým generálny riaditeľ GR pre personál rozhodol o žiadosti o pomoc, keď sa domnieval, že vec je uzavretá „v oblasti jeho právomoci“; a po tretie proti rozhodnutiu, ktoré bolo údajne prijaté 11. apríla 2015 a ktorým OOUPZ žiadosť o pomoc implicitne zamietol.
15 Listom z 20. augusta 2015 generálny tajomník ako OOUPZ rozhodol, že sa sťažnosti podanej žalobkyňou 24. apríla čiastočne vyhovuje. Pokiaľ ide o preradenie žalobkyne na oddelenie pre návštevnícky program, generálny tajomník pripomenul, že toto preradenie má nevyhnutne dočasnú povahu a má trvať po celú dobu trvania administratívneho vyšetrovania, ktoré ešte prebiehalo, a argumenty predložené žalobkyňou proti dôvodnosti alebo podmienkam opatrenia preloženia v prevažnej časti zamietol (ďalej len „rozhodnutie z 20. augusta 2015“).
16 Naopak generálny tajomník v tomto rozhodnutí z 20. augusta 2015 rozhodol o zmene rozhodnutia zo 4. februára 2015 v rozsahu, v akom generálny riaditeľ GR pre personál v tomto rozhodnutí nesprávne usúdil, že OOUPZ ukončil konanie vzťahujúce sa na žiadosť o pomoc. V tejto súvislosti spresnil, že o tejto žiadosti o pomoc neskôr definitívne rozhodne generálny riaditeľ GR pre personál, a preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nebolo prijaté žiadne implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc, takže jej sťažnosť je v tomto ohľade neprípustná.
O skutočnostiach, ku ktorým došlo po podaní žaloby
17 Listom z 8. decembra 2015 generálny riaditeľ GR pre personál informoval žalobkyňu o svojom úmysle považovať jej žiadosť o pomoc za nedôvodnú, a to po skončení najmä vypočutia vedúceho audiovizuálneho oddelenia a štrnástich ďalších úradníkov a zamestnancov tohto oddelenia, ktoré vykonal poradný výbor.
18 Generálny riaditeľ sa v podstate domnieval, že hoci k uplatňovaným skutočnostiam dochádzalo opakovane, nezdalo sa mu, že je spôsob komunikácie použitý vedúcim audiovizuálneho oddelenia v ústnej forme a písomnej korešpondencii poskytnutej žalobkyňou nevhodný v skutkovom kontexte a s prihliadnutím na pracovné podmienky existujúce na tomto oddelení. Spresnil, že „hoci pripúšťa, že niektoré ústne prejavy boli niekedy úprimné a priame, treba konštatovať, že neprekročili primeraný rámec profesionálnej diskusie medzi vedúcim oddelenia a členmi jeho skupiny“. Konštatoval najmä, že tieto prejavy boli prednesené na schôdzach oddelenia, počas ktorých bola naznačená organizačná disfunkcia, takže sa možno domnievať, že boli vyjadrené v rámci každodenného manažmentu v snahe vyriešiť problémy, ktoré sa väčšine členov oddelenia zdali zrejmé. Pokiaľ ide o maily, ktoré žalobkyni poslal vedúci audiovizuálneho oddelenia, generálny riaditeľ GR pre personál konštatoval, že „je samozrejmé, že slúžili buď na zlepšovanie fungovania oddelenia alebo na pripomenutie jeho pokynov“, takže „pokiaľ sa posudzujú v tomto kontexte, nemožno ich obsah považovať za nevhodný“.
19 Generálny riaditeľ GR pre personál vyzval žalobkyňu v súlade s článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie, aby sa vyjadrila k jeho úmyslu vyhlásiť jej žiadosť o pomoc za nedôvodnú, a požiadal ju, aby tak urobila podľa toho, ako jej to vyhovuje, buď v rámci rozhovoru, alebo písomne. Žalobkyni bola stanovená lehota, ktorá uplynula 20. decembra 2015, na to, aby generálnemu riaditeľovi GR pre personál oznámila v tejto súvislosti svoj úmysel.
20 Listom zo 17. decembra 2015 poradca žalobkyne informoval generálneho riaditeľa GR pre personál o tom, že svoje pripomienky predloží písomne. Požiadal však s odkazom na rozsudok z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678), o poskytnutie vyšetrovacej správy vyhotovenej poradným výborom, pričom túto žiadosť zopakoval v liste z 5. februára 2016.
21 Listom z 9. februára 2016 generálny riaditeľ GR pre personál poskytol žalobkyni lehotu končiacu sa 1. apríla 2016 na predloženie pripomienok, pokiaľ ide o jeho úmysel zamietnuť žiadosť o pomoc. Okrem toho ju v odpovedi na jej žiadosť o poskytnutie vyšetrovacej správy informoval o tom, že mu poradný výbor zaslal iba stanovisko, v ktorom sa dospelo k záveru, že v prípade žalobkyne nedošlo k psychickému obťažovaniu. Správu, ktorá je stanovená v článku 14 interných pravidiel v oblasti obťažovania, neposkytol, pretože takú správu poradný výbor vypracuje iba v prípadoch, v akých konštatuje, že k psychickému obťažovaniu došlo.
22 Rozhodnutím z 3. júna 2016 generálny riaditeľ GR pre personál ako OOUPZ zamietol žiadosť o pomoc (ďalej len „rozhodnutie z 3. júna 2016“), V tomto rozhodnutí najmä uviedol, že žalobkyni sa poskytli úplné a podrobné informácie o dôvodoch skutočností, na základe ktorých zamýšľal zamietnuť žiadosť o pomoc k 8. decembru 2015. Pripomenul však, že vybavenie žiadosti o pomoc patrí iba do jeho právomoci a že v tomto ohľade nemá poradný výbor žiadnu rozhodovaciu právomoc. Podľa neho žalobkyňa nemala žiadne subjektívne právo na získanie vyšetrovacej správy, stanoviska alebo protokolov poradného výboru.
23 Pokiaľ ide o procesné nezrovnalosti uvádzané žalobkyňou, generálny riaditeľ GR pre personál konštatoval najmä, že žalobkyňa tým, že kópiu žiadosti o pomoc predložila poradnému výboru, tomuto poradnému výboru formálne nepodala sťažnosť v zmysle interných pravidiel v oblasti obťažovania.
24 Generálny riaditeľ GR pre personál, ktorý vysvetlil, že 2. februára 2015 vec postúpil poradnému výboru, sa domnieval, že prieťahy pri vybavovaní žiadosti o pomoc a v rámci vyšetrovania, najmä pri dobe šiestich mesiacov a jedenástich dní na vykonanie vypočutí, možno vysvetliť tým, že osoby, ktoré poradný výbor predvolal, neboli k dispozícii a rozdelením zamestnancov medzi tri pracoviská, ako aj zložitosťou veci, ktorá si vyžadovala vypočutie veľkého počtu osôb.
25 Pokiaľ ide o vec samu, generálny riaditeľ GR pre personál trval na analýze, ktorú uviedol v liste z 8. decembra 2015, a teda rozhodol, že neuzná, že situácia uvedená žalobkyňou spadá pod pojem psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
Konanie
26 Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu Európskej únie 17. novembra 2015 podala žalobkyňa prejednávanú žalobu, ktorá bola pôvodne zapísaná do registra pod číslom F‑142/15.
27 Podaním doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 29. januára 2016 Parlament na základe článku 83 rokovacieho poriadku tohto súdu vzniesol námietku neprípustnosti, v súvislosti s ktorou žalobkyňa 22. februára 2016 predložila svoje pripomienky.
28 Listom kancelárie súdu z 28. apríla 2016 boli účastníci konania informovaní o rozhodnutí Súdu pre verejnú službu, prijatom na základe článku 83 ods. 3 prvého pododseku jeho rokovacieho poriadku, spojiť preskúmanie námietky neprípustnosti vznesenej Parlamentom s preskúmaním veci samej.
29 Parlament predložil 6. júna 2016 kancelárii Súdu pre verejnú službu vyjadrenie k žalobe, ku ktorej ako prílohu predložil najmä korešpondenciu uvedenú v bodoch 17 až 25 tohto rozsudku, pričom žalobkyňa 18. júla 2016 predložila repliku.
30 Podľa článku 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd (Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137), sa táto vec preniesla na Všeobecný súd v stave, v akom sa nachádzala 31. augusta 2016, a odvtedy sa musí prejednávať v súlade s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu. Táto vec tak bola zapísaná do registra pod číslom T‑570/16 a pridelená prvej komore.
31 V nadväznosti na druhú výmenu vyjadrení, ktorú povolil Súd pre verejnú službu na základe článku 55 svojho rokovacieho poriadku, bola písomná časť konania skončená na základe Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
32 Listom kancelárie súdu z 29. novembra 2016 Všeobecný súd vyzval žalobkyňu na základe článku 90 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, aby mu oznámila, či podala na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiu z 3. júna 2016, a prípadne aby mu predložila kópiu tejto sťažnosti.
33 Žalobkyňa listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 13. decembra 2016 potvrdila, že 6. septembra 2016 podala takú sťažnosť a predložila jej kópiu.
34 Listom kancelárie súdu z 19. januára 2017 Všeobecný súd vyzval Parlament na základe článku 90 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, aby ho informoval o tom, ako vybavil sťažnosť zo 6. septembra 2016, a v prípade, že OOUPZ výslovne o tejto sťažnosti rozhodol, aby mu predložil kópiu tohto rozhodnutia.
35 Parlament 1. februára 2017 potvrdil Všeobecnému súdu, že o sťažnosti zo 6. septembra 2016 výslovne rozhodol. Predložil tak kópiu rozhodnutia zo 4. februára 2017, ktorým generálny tajomník ako OOUPZ túto sťažnosť zamietol.
36 Vzhľadom na to, že účastníci konania nepodali návrh na prejednanie veci na základe článku 106 ods. 1 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd, ktorý na základe písomností v spise vec považuje za dostatočne objasnenú, rozhodol, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania.
Návrhy účastníkov konania
37 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie, ktoré podľa nej bolo prijaté implicitne 11. apríla 2015, ktorým OOUPZ zamietol žiadosť o pomoc,
– zrušil rozhodnutie z 20. augusta 2015 o zamietnutí jej sťažnosti z 24. apríla 2015,
– uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť náhradu škody, ktorá má byť stanovená ex aequo et bono vo výške 50 000 eur ako náhrada za utrpenú ujmu,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
38 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie
39 Parlament vo svojej námietke neprípustnosti v podstate uviedol, že rozhodnutie zo 4. februára 2015 je akt spôsobujúci ujmu, ktorým OOUPZ odpovedal na žiadosť o pomoc. Toto rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v lehote na poskytnutie odpovede podľa služobného poriadku, ktorú stanovuje článok 90 ods. 1 tretia veta služobného poriadku, bráni tomu, aby sa následne prijalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti, v prejednávanej veci po uplynutí štvormesačnej lehoty na poskytnutie odpovede podľa služobného poriadku, ktorá začala plynúť 11. decembra 2014, t. j. dňom podania tejto žiadosti o pomoc. Rozhodnutie, ktorého zákonnosť žalobkyňa spochybňuje, tak neexistuje.
40 Parlament vo svojom vyjadrení k žalobe následne uviedol, že rozhodnutie zo 4. februára 2015 v skutočnosti predstavuje prvú výslovnú odpoveď OOUPZ na žiadosť o pomoc, pokiaľ ide o prijaté opatrenie preloženia, ako aj o začatie administratívneho vyšetrovania. Zdôraznil však, že toto rozhodnutie bolo sčasti zrušené generálnym tajomníkom v rozhodnutí z 20. augusta 2015. Generálny tajomník sa totiž domnieval, že generálny riaditeľ GR pre personál bol ešte povinný vyjadriť sa na základe článku 24 služobného poriadku k otázke existencie situácie psychického obťažovania, ktorú tvrdila žalobkyňa, a že sa teda musel nevyhnutne opäť vyjadriť po skončení administratívneho vyšetrovania, čo napokon urobil v rozhodnutí z 3. júna 2016.
41 Žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 22. februára 2016 odmietla analýzu Parlamentu, keď uviedla, že podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku implicitné rozhodnutie o zamietnutí vzniklo na základe článku 90 ods. 1 tretej vety služobného poriadku v dôsledku toho, že Parlament do 11. apríla 2015 neposkytol výslovnú odpoveď, pokiaľ ide o skutočnú existenciu psychického obťažovania tvrdeného v žiadosti o pomoc.
42 Na jednej strane zdôraznila, že sa Parlament v tomto ohľade obmedzil v rozhodnutí zo 4. februára 2015 na to, aby uviedol, že predložil vec výboru zaoberajúcemu sa obťažovaním, pričom potvrdil, že do toho dňa OOUPZ neprijal žiadne stanovisko ako odpoveď na žiadosť žalobkyne, pokiaľ ide o existenciu uplatňovaných skutočností a ich kvalifikáciu ako psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku. Ďalej hlavne generálny tajomník v rozhodnutí z 20. augusta 2015, ktorým rozhodol o sťažnosti z 24. apríla 2015, zrušil rozhodnutie zo 4. februára 2015 v rozsahu, v akom v ňom OOUPZ uviedol, že spis vo veci žiadosti o pomoc uzavrel iba v dôsledku predloženia veci poradnému výboru.
43 Žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 22. februára 2016 dospela k záveru, že pokiaľ by sa stanovisko Parlamentu potvrdilo, znamenalo by to, že by stačilo, aby OOUPZ predložil vec poradnému výboru, aby si splnil povinnosť, ktorá mu prislúcha, odpovedať v lehote štyroch mesiacov podľa služobného poriadku na akúkoľvek žiadosť, ktorú mu pošle zamestnanec, vrátane žiadosti o pomoc podanej na základe článku 24 služobného poriadku.
44 Žalobkyňa v replike predovšetkým tvrdí, že „v okamihu, keď podala [prejednávanú] žalobu, boli jej žalobné návrhy smerujúce k zrušeniu prípustné“ a že „[až] po podaní tejto žiadosti sa jej žalobné návrhy smerujúce k zrušeniu stali bezpredmetnými z dôvodu, že rozhodnutie z 3. júna 2016 nahradilo rozhodnutie z 11. apríla 2015“.
45 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je nevyhnutnou podmienkou prípustnosti akejkoľvek žaloby o neplatnosť podanej úradníkmi proti inštitúcii, do ktorej patria, existencia aktu spôsobujúceho ujmu určitej osobe v zmysle článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 1 služobného poriadku (pozri rozsudky z 13. júla 1993, Moat/Komisia, T‑20/92, EU:T:1993:63, bod 39; zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, EU:T:2004:207, bod 125, a uznesenie zo 16. júla 2015, FG/Komisia, F‑20/15, EU:F:2015:93, bod 41 a citovanú judikatúru).
46 V tejto súvislosti ak je OOUPZ alebo prípadne menovaciemu orgánu inštitúcie („ďalej len „menovací orgán“) na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku predložená žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 tohto služobného poriadku, musí tento orgán v rámci povinnosti poskytnúť pomoc v prípade udalosti, ktorá je nezlučiteľná s riadnym a nerušeným výkonom služby, zasiahnuť s potrebným nasadením a reagovať podľa okolností prípadu s potrebnou rýchlosťou a starostlivosťou s cieľom zistiť skutkový stav a so znalosťou veci vyvodiť vhodné dôsledky. Na tento účel postačuje, aby úradník alebo zamestnanec, ktorý sa domáha ochrany od svojej inštitúcie, predložil aspoň neúplný dôkaz o existencii útokov, o ktorých tvrdí, že sú namierené proti nemu. V prípade, že existujú takéto skutočnosti, príslušná inštitúcia má prijať vhodné opatrenia, najmä uskutočniť vyšetrovanie na účely zistenia skutkových okolností, ktoré sú predmetom sťažnosti, v spolupráci s osobou, ktorá ju podala (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, EU:C:1989:38, body 15 a 16; z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 136, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 87).
47 V prípade uplatňovaného obťažovania zahŕňa povinnosť poskytnúť pomoc najmä povinnosť administratívy preskúmať starostlivo, bezodkladne a absolútne dôverne sťažnosti v oblasti psychického obťažovania a informovať sťažovateľa o ďalšom postupe v konaní o jeho sťažnosti (rozsudky z 27. novembra 2008, Klug/EMEA, F‑35/07, EU:F:2008:150, bod 74; z 26. marca 2015, CW/Parlament, F‑124/13, EU:F:2015:23, bod 38, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 88).
48 Pokiaľ ide o opatrenia, ktoré treba prijať v situácii, ktorá tak ako v tomto prípade patrí do pôsobnosti článku 24 služobného poriadku, administratíva má pri výbere opatrení a spôsobov uplatnenia článku 24 služobného poriadku širokú mieru voľnej úvahy, ktorá podlieha preskúmaniu súdu Únie (rozsudky z 15. septembra 1998, Haas a i./Komisia, T‑3/96, EU:T:1998:202, bod 54; z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 137, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 89).
49 V prejednávanej veci je nesporné, že v dôsledku podania žiadosti o pomoc OOUPZ v štvormesačnej lehote na poskytnutie odpovede podľa služobného poriadku, ktorá je stanovená v článku 90 ods. 1 tretej vete služobného poriadku, žalobkyni odpovedal, keď ju informoval o opatreniach, ktoré v reakcii na túto žiadosť o pomoc prijal na základe svojej povinnosti poskytnúť pomoc. Tieto opatrenia, uvedené v rozhodnutí zo 4. februára 2015, ktorých prijatie nevyhnutne predpokladalo, že sa OOUPZ domnieval, že mu bol predložený neúplný dôkaz o existencii skutočností, ktoré patria prípadne do článku 12a služobného poriadku, spočívali predovšetkým v preradení žalobkyne ako opatrení preloženia, ako aj v začatí administratívneho vyšetrovania, ktorým bol poverený poradný výbor.
50 Treba teda určiť, či aj bez ohľadu na to, že OOUPZO 4. februára 2015 prijal výslovné rozhodnutie, sa možno domnievať, že podľa článku 90 ods. 1 tretej vety služobného poriadku skutočnosť, že OOUPZ v štvormesačnej lehote, ktorá začala plynúť 11. decembra 2014, dňom, keď bola podaná žiadosť o pomoc, neprijal stanovisko k existencii uplatňovaných skutočností, ktoré údajne predstavujú psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku, umožňuje konštatovať, že bolo prijaté implicitné rozhodnutie, v prejednávanej veci 11. apríla 2015, a že sa toto implicitné rozhodnutie rovná tomu, že OOUPZ odmietol konštatovať existenciu uplatňovaných skutočností a kvalifikovať ich ako psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
51 V tomto ohľade Všeobecný súd síce rozhodol, že vo všeobecnosti list, ktorým je dotknutá osoba informovaná, že jej žiadosť sa preskúmava, nevedie k vyhoveniu dotknutej žiadosti, takže bez ohľadu na taký informatívny list neexistencia definitívnej odpovede na pôvodnú žiadosť úradníka alebo zamestnanca v lehote stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku sa v zásade rovná tomu, že OOUPZ, resp. menovací orgán rozhodol implicitne zamietavo (rozsudok z 3. júla 2012, Marcuccio/Komisia, T‑594/10 P, EU:T:2012:336, bod 21).
52 Pokiaľ však ide o žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku, podanú na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku, dotknutá osoba žiada svoju administratívu o pomoc, aby prijala opatrenia na nápravu jej situácie.
53 Medzi opatrenia, ktorých prijatie môže OOUPZ alebo menovací orgán považovať za nevyhnutné, ak sa domnieva, že dotknutá osoba predložila neúplný dôkaz o existencii uplatňovaných skutočností, patria najmä rozhodnutie administratívy začať administratívne vyšetrovanie s cieľom zistiť existenciu skutočností v spolupráci so žiadateľom o pomoc.
54 V tejto súvislosti ak OOUPZ alebo menovací orgán neposkytne žiadnu odpoveď na žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku v štvormesačnej lehote stanovenej v článku 90 ods. 1 tohto služobného poriadku, treba usúdiť, že tento orgán prijal implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti o pomoc. V takom prípade sa totiž treba domnievať, že podľa tohto orgánu skutočnosti uvádzané na podporu žiadosti o pomoc nepredstavujú neúplný dôkaz, ktorý by postačoval na preukázanie existencie uplatňovaných skutočností, na základe ktorých vzniká povinnosť poskytnúť pomoc, ktoré sa v prejednávanej veci týkali údajného porušenia článku 12a služobného poriadku. Konštatovanie existencie takého implicitného rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc sa teda úzko spája s tým, že administratíva neprijala opatrenia, aké jej ukladá jej povinnosť poskytnúť pomoc stanovená v článku 24 služobného poriadku, pretože v takom prípade sa administratíva implicitne, ale nevyhnutne domnieva, že vec nespadá do pôsobnosti uvedeného ustanovenia.
55 V podstate práve tak rozhodol Všeobecný súd v bodoch 41 a 42 rozsudku z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia (T‑154/05, EU:T:2007:322), ktorý sa, ako vyplýva z bodov 9 až 23 tohto rozsudku, týkal situácie, keď v prípade údajného psychického obťažovania menovací orgán neprijal nijaké rozhodnutie o poskytnutí pomoci v štvormesačnej lehote na odpoveď na žiadosť o pomoc stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku. V uvedenej veci administratíva až po tom, ako dotknutá osoba podala sťažnosť, rozhodla začať administratívne vyšetrovanie, ktorého výsledky boli administratíve známe až niekoľko dní pred prijatím odpovede na sťažnosť, pričom k nemu došlo až sedem mesiacov po podaní sťažnosti.
56 Taká situácia sa pritom odlišuje od situácie vo veci samej, keď OOUPZ ako odpoveď na žiadosť o pomoc usúdil, že ide o dostatočný neúplný dôkaz, na základe ktorého je nevyhnutné začať administratívne vyšetrovanie, aby sa zistilo, či uvádzané skutočnosti naozaj predstavujú psychické alebo sexuálne obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
57 V takej situácii totiž toto vyšetrovanie nevyhnutne treba viesť až do konca, aby administratíva, oboznámená so závermi zo správy z vyšetrovania, mohla zaujať konečné stanovisko v tejto súvislosti, čo jej umožní buď žiadosť o pomoc odložiť, alebo pokiaľ sú uplatňované skutočnosti preukázané a spadajú do pôsobnosti článku 12a služobného poriadku, predovšetkým začať disciplinárne konanie s cieľom prípadne prijať disciplinárne sankcie voči údajnému obťažovateľovi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 1974, Guillot/Komisia, 53/72, EU:C:1974:80, body 3, 12 a 21; z 9. novembra 1989, Katsoufros/Súdny dvor, 55/88, EU:C:1989:409, bod 16, a z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, EU:T:2011:347, bod 84).
58 Ak by sa však v prípade, ako je ten prejednávaný, vychádzalo z toho, že implicitným rozhodnutím OOUPZ z 11. apríla 2016 tento orgán konštatoval neexistenciu psychického obťažovania alebo ho odmietol konštatovať, znamenalo by to, že by sa OOUPZ počas celého administratívneho vyšetrovania pripisoval dočasný postoj, podľa ktorého nejde o prípad spadajúci do pôsobnosti článku 12a služobného poriadku.
59 Samotným cieľom administratívneho vyšetrovania je pritom potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku, takže OOUPZ nemôže predvídať výsledok vyšetrovania a práve nemá ani zaujať stanovisko, a to ani implicitné, k existencii údajného obťažovania predtým, ako má k dispozícii výsledky z administratívneho vyšetrovania. Inými slovami, pre začatie administratívneho vyšetrovania platí, že administratíva nezaujíma stanovisko predčasne, predovšetkým na základe jednostranného opisu skutočností poskytnutého v žiadosti o pomoc, pretože si musí svoj postoj naopak vyhradiť až do okamihu, keď je uvedené vyšetrovanie, ktoré musí prebiehať v rámci kontradiktórnej diskusie s účasťou údajného obťažovateľa, ukončené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB, T‑114/13 P, EU:T:2015:678, body 35 až 41).
60 V tomto ohľade treba ešte spresniť, že v takom prípade administratíva zostáva povinná viesť administratívne vyšetrovanie až do konca, a to nezávisle od toho, či sa údajné obťažovanie medzičasom skončilo, a napriek tomu, že žiadateľ o pomoc alebo údajný obťažovateľ odišiel z inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 122).
61 Význam toho, že bude administratívne konanie dovedené až do konca, spočíva aj v tom, že jednak prípadné uznanie OOUPZ, že existovalo psychické obťažovanie, po skončení administratívneho vyšetrovania, prípadne urobené s pomocou takého orgánu odlišného od OOUPZ, ako je poradný výbor, môže mať samo osebe priaznivý účinok v terapeutickom procese psychického zotavenia obťažovaného úradníka alebo zamestnanca (rozsudok z 8. februára 2011, Skareby/Komisia, F‑95/09, EU:F:2011:9, bod 26) a navyše by to obeť mohla využiť na účely prípadného konania na vnútroštátnom súde, na ktoré sa vzťahuje povinnosť OOUPZ poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, ktorá nezaniká na konci obdobia zamestnania dotknutého zamestnanca. Na druhej strane tým skôr v takej situácii, aká existuje v danej veci, keď v tomto štádiu ide len o obvinenia z obťažovania, vedenie administratívneho vyšetrovania až do jeho konca môže naopak vyvrátiť tvrdenia údajnej obete a umožniť tak napraviť ujmy, ktoré takéto obvinenie, ak by sa malo ukázať nedôvodné, mohlo spôsobiť osobe označenej vyšetrovaním za osobu, ktorá sa údajne dopustila obťažovania (rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, body 123 a 124).
62 Keďže na rozdiel od toho, čo platí v disciplinárnej oblasti, služobný poriadok neobsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa lehoty, v ktorej má administratíva vykonať administratívne vyšetrovanie, predovšetkým v oblasti psychického obťažovania, však okolnosť, že administratívne vyšetrovanie začaté ako odpoveď na žiadosť o pomoc v štvormesačnej lehote po podaní tejto žiadosti pokračuje aj po uplynutí tejto lehoty, neumožňuje pripísať administratíve implicitné rozhodnutie, ktorým by OOUPZ poprel existenciu uplatňovaných skutočností uvedených v žiadosti o pomoc alebo na základe ktorého by sa mohol domnievať, že nepredstavujú psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
63 V dôsledku toho treba v prejednávanej veci usúdiť, že OOUPZ ako odpoveď na žiadosť o pomoc v štvormesačnej lehote uvedenej v článku 90 ods. 1 tretej časti vety služobného poriadku prijal opatrenia na základe článku 24 služobného poriadku, o čom žalobkyňu informoval rozhodnutím zo 4. februára 2015, a že tak žiadosti o pomoc vyhovel, hoci ešte musí dotknutej osobe v nadväznosti na výsledky administratívneho vyšetrovania, o ktorého začatí rozhodol, poskytnúť odpoveď na otázku, či skutočnosti uvádzané na podporu žiadosti o pomoc boli preukázané, prípadne či sa na ne v prejednávanej veci vzťahuje pojem psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
64 Za okolností ako v prejednávanej veci a ako to OOUPZ konštatoval v rozhodnutí z 20. augusta 2015, ktorým bola sťažnosť z 24. apríla 2015 odmietnutá ako neprípustná v tomto ohľade, však 11. apríla 2015 nebolo prijaté nijaké implicitné rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc, ktorým by uplatňované skutočnosti uvedené v tejto žiadosti OOUPZ odmietol kvalifikovať ako skutočnosti predstavujúce psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
65 Tento záver je podporený tým, že v priebehu súdneho konania bolo prijaté rozhodnutie z 3. júna 2016, ktorým OOUPZ práve prijal stanovisko k tejto otázke, keď uplatňované skutočnosti odmietol kvalifikovať ako psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku, predovšetkým na základe záverov formulovaných v tomto ohľade poradným výborom, ktorý poveril vykonaním administratívneho vyšetrovania.
66 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba návrhy na zrušenie zamietnuť ako neprípustné, pretože sa týkajú neexistujúceho rozhodnutia.
O návrhoch na náhradu škody
67 Žalobkyňa na podporu svojich návrhov na náhradu škody uvádza, že implicitné zamietnutie žiadosti o pomoc zahŕňajúce skutočnosť, že OOUPZ odmietol uznať, že skutočnosti tvrdené v tejto žiadosti spadajú pod pojem psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku, jej spôsobilo nemajetkovú ujmu. Táto nemajetková ujma súvisí s tým, že OOUPZ neuznal dôvodnosť obvinení, ktoré vzniesla voči vedúcemu audiovizuálneho oddelenia, a so skutočnosťou, že poradný výbor v tomto kontexte nerešpektoval článok 11 interných pravidiel v oblasti obťažovania, podľa ktorého bol povinný vypočuť žalobkyňu v lehote desiatich dní po podaní žiadosti o pomoc a vykonať vypočutie osôb v postavení svedkov v lehote jedného mesiaca po tomto vypočutí autora sťažnosti podanej uvedenému poradnému výboru. OOUPZ, ktorý má odpovedať na túto disfunkčnosť poradného výboru, tým pritom porušil článok 41 Charty základných práv a v prejednávanej veci nekonal v primeranej lehote.
68 Parlament navrhuje, aby boli návrhy na náhradu škody zamietnuté ako neprípustné a v každom prípade ako nedôvodné.
69 Návrhy na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy obsiahnuté v žalobách zamestnanca je potrebné zamietnuť, ak úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré boli zamietnuté ako nedôvodné (rozsudky zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, EU:C:2001:127, bod 129; zo 14. septembra 2006, Komisia/Fernández Gómez, C‑417/05 P, EU:C:2006:582, bod 51, a z 30. apríla 2014, López Cejudo/Komisia, F‑28/13, EU:F:2014:55, bod 105).
70 V prejednávanej veci pritom návrhy na náhradu škody úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré sa týkali neexistujúceho rozhodnutia OOUPZ.
71 V každom prípade v súvislosti s vytýkanou skutočnosťou založenou na neprimeranej lehote, v ktorej sa vykonalo administratívne vyšetrovanie, Všeobecný súd konštatuje, že podobnú vytýkanú skutočnosť a nemajetkovú ujmu, ktorá údajne vznikla žalobkyni v tomto kontexte, žalobkyňa uplatnila v sťažnosti, ktorá bola podaná 6. septembra 2016 proti rozhodnutiu z 3. júna 2016 a bola zamietnutá rozhodnutím OOUPZ zo 4. januára 2017. Tieto skutočnosti by teda mohli byť uplatnené na podporu žaloby podanej na základe článku 270 ZFEÚ proti posledným uvedeným rozhodnutiam.
72 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba návrhy na náhradu škody zamietnuť ako neprípustné, a tým aj žalobu v celom rozsahu.
O trovách
73 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 135 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku však Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby, najmä ak druhému účastníkovi konania spôsobil vznik trov konania, ktoré Všeobecný súd považuje za bezdôvodne alebo úmyselne spôsobené.
74 Všeobecný súd v prejednávanej veci uvádza, že žalobkyňa bola čiastočne uvedená do omylu, pokiaľ ide o prijatie implicitného rozhodnutia o zamietnutí jej žiadosti o pomoc tak v dôsledku obsahu mailu vedúceho oddelenia pre ľudské zdroje z 13. januára 2015, ako aj v dôsledku nepresných, prípadne navzájom si odporujúcich odpovedí poskytnutých generálnym riaditeľom GR pre personál v jeho listoch zo 4. februára 2015 a 4. marca 2015. Nesprávnosť informácií poskytnutých OOUPZ však bola konštatovaná generálnym tajomníkom v rozhodnutí z 20. augusta 2015 rozhodujúcom o sťažnosti, pretože generálny tajomník odmietol sťažnosť z 24. apríla 2015 ako neprípustnú, keďže sa týkala neexistujúceho implicitného rozhodnutia.
75 Treba preto rozhodnúť, že Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania, ktoré vynaložila žalobkyňa.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Európsky parlament znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania, ktoré vynaložila pani HF.
3. Pani HF znáša polovicu vlastných trov konania.
Pelikánová | Nihoul | Svenningsen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. apríla 2017.
Podpisy