NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 15. decembra 2022(1)
Vec C‑426/21
Ocilion IPTV Technologies GmbH
proti
Seven.One Entertainment Group GmbH,
Puls 4 TV GmbH & Co. KG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské práva v informačnej spoločnosti – Smernica 2001/29/ES – Článok 2 – Právo rozmnožovania – Článok 3 – Právo verejného prenosu – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Výnimka pre ‚súkromné kópie‘ – Online videorekordér – Proces deduplikácie – Prístup k chránenému obsahu bez súhlasu nositeľov práv – Poskytovateľ služby IPTV“
Úvod
1. Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa výlučného práva verejného prenosu v rámci autorského práva Únie pripísal v niektorých prípadoch zodpovednosť za jeho porušenie aktérom, ktorých úkony na prvý pohľad len nepriamo prispievali k týmto porušeniam.(2) Tento prístup sa stretol s určitou kritikou, ktorú predniesol najmä generálny advokát Saugmandsgaard Øe v návrhoch v spojených veciach YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2020:586)(3), na ktoré odkazuje vnútroštátny súd v prejednávanej veci.
2. Nesúhlasím celkom s touto jeho kritikou.(4) Na jednej veci sa však zhodneme. Nesprávne vykladaná judikatúra Súdneho dvora môže slúžiť ako základ pre snahu dosiahnuť konštatovanie zodpovednosti za porušenie práva verejného prenosu v situáciách, v ktorých buď nedošlo k žiadnemu prenosu, alebo úloha zohrávaná údajným porušiteľom práva sa obmedzuje na úkony, ktoré nemajú žiaden vzťah s prenosom konkrétneho chráneného diela, najmä na úkony samotného zabezpečenia technických zariadení umožňujúcich takýto prenos. Tento nesprávny výklad pozostáva najmä z vytrhnutia z kontextu výrazov „nezastupiteľná úloha“ predmetného používateľa a „s vedomím dôsledkov svojho konania“, používaných Súdnym dvorom v jeho judikatúre.
3. Tieto okolnosti sú charakteristické pre niekoľko návrhov na začatie prejudiciálneho konania.(5) Prejednávaná vec k nim podľa môjho názoru tiež patrí, i keď je oveľa komplexnejšia nielen z dôvodu zložitosti technických opatrení zavedených na účely verejného prenosu, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, ale tiež preto, lebo okrem práva verejného prenosu sa týka výlučného práva rozmnožovania a „novátorského“ pokusu o uplatnenie výnimky z tohto práva, takzvanej výnimky pre „súkromné kópie“.
4. Kľúč pre správne a užitočné vyriešenie sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, však podľa mňa spočíva v správnom posúdení príslušných úloh jednotlivých zúčastnených aktérov.
Právny rámec
Právo Únie
5. Článok 2 písm. a) a e) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(6) stanovuje:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam;
…
e) pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.“
6. Článok 3 ods. 1 a ods. 2 písm. d) tejto smernice stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
2. Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:
…
d) pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.“
7. Článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5 tejto smernice stanovuje:
„2. Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:
…
b) vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení uvedených v článku 6 na dotknuté dielo alebo predmet ochrany;
…
5. Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“
8. Článok 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva(7) stanovuje:
„Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať záznam ich vysielania, a to bez ohľadu na to, či sa tieto vysielania uskutočňujú bezdrôtovo alebo po drôte, káblom alebo pomocou družice.“
9. Článok 10 tejto smernice stanovuje:
„1. Členské štáty môžu obmedziť práva uvedené v tejto kapitole, pokiaľ ide o:
a) súkromné použitie;
…
2. Bez ohľadu na ustanovenie odseku 1 môže každý členský štát ustanoviť, pokiaľ ide o ochranu… vysielacích organizácií…, obmedzenia takého istého druhu, aké sú ustanovené v súvislosti s ochranou autorského práva pri literárnych a umeleckých dielach.
…
3. Obmedzenia uvedené v odsekoch 1 a 2 sa uplatnia iba v niektorých osobitných prípadoch, ktoré nie sú v rozpore s normálnym využívaním predmetu ochrany a neprimerane nepoškodzujú oprávnené záujmy majiteľa práv.“
Rakúske právo
10. V rakúskom práve je právo rozmnožovania a právo verejného prenosu upravené, pokiaľ ide o autorov, postupne v § 15, ako aj v § 17 až 18a Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve) z 9. apríla 1936(8), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „UrhG“). Výnimka z práva rozmnožovania pre súkromné použitie je stanovená v § 42 ods. 4 a 5 UrhG. Napokon § 76a ods. 1 UrhG stanovuje výlučné právo vysielajúcich organizácií na záznam ich vysielaní, na ich rozmnožovanie, šírenie a používanie na účely ich sprístupňovania verejnosti.
Okolnosti sporu vo veci samej, konanie a prejudiciálne otázky
11. Spoločnosti Seven.One Entertainment Group GmbH a Puls 4 TV GmbH & Co. KG, žalobkyne v konaní na prvom stupni a odporkyne v konaní o opravnom prostriedku „Revision“, sú vysielajúcimi organizáciami, pričom prvá má sídlo v Nemecku a druhá v Rakúsku.
12. Ocilion IPTV Technologies GmbH (ďalej len „Ocilion“) je spoločnosťou založenou podľa rakúskeho práva. Svojim profesionálnym zákazníkom, ktorí môžu byť prevádzkovateľmi napríklad telefonickej alebo elektrickej siete alebo takých zariadení, ako sú hotely alebo štadióny (ďalej len „prevádzkovatelia siete“), ponúka službu internetovej televízie v uzavretej sieti(9) (IPTV(10)). Táto služba je poskytovaná buď vo forme riešenia „on‑premises“, keď Ocilion dá zákazníkovi k dispozícii potrebný hardvér a softvér a tie prevádzkuje zákazník, alebo vo forme „cloudového“ riešenia, kde je prevádzkovateľom Ocilion.
13. S pomocou služby, ktorú poskytuje Ocilion, prevádzkovatelia siete ponúkajú svojim zákazníkom (koncovým používateľom) prístup k internetovej televízii. Televízne stanice patriace odporkyniam sú súčasťou tejto ponuky.
14. Riešenie IPTV spoločnosti Ocilion zahŕňa funkciu nahrávania jednotlivých vysielaní prostredníctvom online videorekordéra, ako aj funkciu časovo posunutého opätovného prehrávania umožňujúcu sledovanie obsahu všetkých vysielaní danej televíznej stanice počas siedmich dní od jeho odvysielania (vysielania sú nepretržite nahrávané, aby mohli byť neskôr zobrazené). V zásade musí každé nahrávanie iniciovať konečný používateľ, ktorý sám aktivuje tieto funkcie určením obsahu, ktorý sa má rozmnožiť. Pokiaľ ide o funkciu časovo posunutého prehrávania, naprogramovanie stačí vykonať raz, napríklad pri uvedení zariadenia do prevádzky.
15. V praxi však postup nazvaný „deduplikácia“ zabraňuje vytvoriť viaceré kópie pre zákazníkov, ktorí naprogramovali zhodné záznamy. Všetci koncoví používatelia, ktorí naprogramovali rovnaké záznamy, môžu mať prístup k prvej a jedinej kópii, ktorá je vyhotovená, keď „prvý“ koncový používateľ naprogramoval záznam. Tento prístup sa uskutoční prostredníctvom odkazu, ktorý je oznámený používateľom. Kópia je prípadne vymazaná len vtedy, keď posledný používateľ zrušil naprogramovanie predmetného záznamu (alebo po siedmich dňoch v prípade funkcie opätovného prehrania).
16. Rámcové zmluvy, ktoré Ocilion uzatvorila s prevádzkovateľmi siete stanovujú, že títo prevádzkovatelia sú zodpovední za získanie práv na využívanie obsahu vysielaní, ktorých retransmisiu zabezpečujú prostredníctvom riešenia IPTV spoločnosti Ocilion. Okrem toho podľa Ocilion sa na funkciu opätovného prehrania a online video‑nahrávania vzťahuje výnimka pre súkromné kópie, tak ako je stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.
17. Odporkyne vo veci samej tvrdia, že neudelili súhlas na retransmisiu svojho vysielania zákazníkmi Ocilion. Okrem toho spochybňujú uplatniteľnosť predmetnej výnimky na postup, ktorý zaviedla Ocilion v rámci jej riešenia IPTV. Podali preto na rakúske súdy žalobu na zdržanie sa konania spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý by spoločnosti Ocilion zakázal uskutočňovať verejný prenos alebo ho sprístupňovať verejnosti, ako aj reprodukovať alebo nechať tretie osoby reprodukovať a sprístupňovať verejnosti kópie ich vysielaní, alebo poskytovať ich zákazníkom služby alebo produkty, ktoré im umožnia vykonať takéto akty.
18. Vzhľadom na to, že týmto návrhom bolo vyhovené na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní, Ocilion podala na vnútroštátny súd opravný prostriedok „Revision“, ktorým sa domáha zamietnutia všetkých návrhov na nariadenie predbežného opatrenia.
19. Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je s právom Únie zlučiteľný vnútroštátny právny predpis, ktorý na základe článku 5 ods. 2 písm. b) smernice [2001/29] dovoľuje prevádzkovanie online videorekordéra poskytovaného komerčným poskytovateľom, ktorý
a) na základe technicky aplikovaného procesu deduplikácie nevytvára samostatnú kópiu naprogramovaného vysielaného obsahu vysielania pri každom nahrávaní iniciovanom zo strany používateľa, ale, pokiaľ už predmetný obsah bol nahraný z iniciatívy iného používateľa, ktorý urobil prvý záznam, iba – aby sa tak vyhol redundantným údajom – vytvorí odkaz, ktorý nasledujúcemu používateľovi dovolí dostať sa k už nahranému obsahu;
b) má funkciu opätovného prehrávania, v rámci ktorej sa 24 hodín denne zaznamenáva celý televízny program všetkých vybraných staníc a záznam je počas siedmich dní k dispozícii na spustenie, pokiaľ užívateľ v menu online videorekordéra kliknutím na políčko pri konkrétnych staniciach jednorazovo vyberie príslušnú možnosť, a
c) používateľovi sprostredkuje aj prístup k chránenému vysielanému obsahu bez súhlasu vlastníkov práv (buď prostredníctvom služby ‚cloud‘ poskytovateľa alebo v rámci kompletného riešenia ‚on premises‘ IPTV vytvoreného poskytovateľom)?
2. Má sa pojem ‚verejný prenos‘ v článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že ho vykonáva komerčný poskytovateľ kompletného riešenia (‚on premises‘) IPTV, v rámci ktorého popri softvéri a hardvéri na príjem televíznych programov cez internet poskytuje aj technickú podporu a vykonáva aj priebežnú aktualizáciu služby, avšak služba ako celok je prevádzkovaná na infraštruktúre zákazníka, keď služba zákazníkovi (používateľovi) sprostredkováva prístup nielen k vysielanému obsahu, s ktorého online využívaním súhlasili príslušní vlastníci práv, ale aj k takému chránenému obsahu, v prípade ktorého nedošlo k príslušnému vysporiadaniu práv, a poskytovateľ
a) môže mať vplyv na to, ktoré televízne programy budú môcť koncoví používatelia prostredníctvom tejto služby prijímať;
b) vie, že jeho služba umožňuje aj príjem chráneného vysielaného obsahu bez súhlasu vlastníkov práv, avšak
c) túto možnosť nedovoleného využívania svojej služby nepropaguje a nevytvára tým významný podnet na zaobstaranie tohto svojho produktu, ale skôr svojich zákazníkov pri uzatváraní zmluvy upozorňuje na to, že o udelenie práv sa musia postarať na vlastnú zodpovednosť, a
d) svojou činnosťou nevytvára špecifický prístup k vysielanému obsahu, ktorý by bez jeho pričinenia nebolo možné sledovať vôbec alebo len s ťažkosťami?“
20. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 13. júla 2021. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej a Európska komisia. Títo účastníci konania predniesli ústne pripomienky na pojednávaní z 21. júna 2022.
Analýza
21. Vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky. Prvá sa týka výkladu článku 2 smernice 2001/29, ktorý najmä stanovuje výlučné právo autorov udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie ich diel, v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice, ktorý stanovuje výnimku z tohto práva pre rozmnožovania vykonávané fyzickými osobami pre súkromné použitie. Druhá otázka sa týka výkladu článku 3 ods. 1 tejto smernice, ktorý stanovuje výlučné právo verejného prenosu.
22. Tieto otázky budem analyzovať v poradí, v akom boli podané, majúc pritom na mysli, že riešenie sporu vo veci samej spočívajúce v určení zodpovednosti navrhovateľky vo veci samej vyžaduje, aby sa spoločne zohľadnili odpovede dané na tieto dve otázky.
O prvej otázke
O formulácii otázky
23. Hoci formulácia prvej prejudiciálnej otázky môže naznačovať, že vnútroštátny súd sa pýta na súlad rakúskej právnej úpravy, ktorá preberá článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, s týmto istým ustanovením, zdá sa mi, že táto otázka sa týka skôr určenia správneho výkladu tejto právnej úpravy. Treba teda Súdny dvor požiadať o výklad tohto ustanovenia v spojení s článkom 2 tejto smernice. Okrem toho túto otázku treba chápať ako odkazujúcu na situáciu, o ktorú ide v spore vo veci samej, teda na službu online retransmisie (cez internet) televízneho vysielania.
24. Vnútroštátny súd sa tak svojou prvou prejudiciálnou otázkou snaží zistiť, či sa článok 2 a článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 majú vykladať v tom zmysle, že na poskytovanie doplnkovej služby nahrávania televíznych vysielaní – zo strany poskytovateľa služby online retransmisie televíznych vysielaní – v ktorej
– sa pri každom nahrávaní iniciovanom používateľom nevytvoria samostatné kópie naprogramovaného vysielaného obsahu, ale v prípade, že predmetný obsah už bol nahraný z iniciatívy iného používateľa, ktorý urobil prvý záznam, sa vytvorí iba odkaz, ktorý nasledujúcemu používateľovi umožní získať prístup k už nahranému obsahu, a
– funkcia opätovného prehrania, v rámci ktorej sa 24 hodín denne v celom rozsahu zaznamenáva televízny program všetkých vybraných staníc, umožňuje pozrieť si tento program neskôr počas siedmich dní, pokiaľ používateľ potvrdí výber kliknutím na políčko pri každej stanici,
sa vzťahuje výnimka z výlučného práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie chránených diel, uvedená v tomto druhom ustanovení.
25. Neuviedol som posledný bod, ktorý vnútroštátny súd spomenul pri preformulovaní prvej prejudiciálnej otázky, pretože tento bod sa podľa mňa obmedzuje na konštatovanie, že postup dotknutý touto otázkou sa uskutočňuje bez súhlasu nositeľov autorských práv. Keďže však ide o výnimku z výlučného práva, tento aspekt sa predpokladá: ak bolo využívanie povolené, výnimka z výlučného práva sa neuplatňuje.
26. Prejdem teraz k analýze tejto otázky, pričom najprv v krátkosti pripomeniem fungovanie predmetnej služby.
O fungovaní služby a tvrdenie navrhovateľky vo veci samej
27. Navrhovateľka vo veci samej dáva svojim zákazníkom, prevádzkovateľom sietí, k dispozícii IT riešenie pozostávajúce z hardvéru a softvéru, ktoré jej umožňuje poskytovať koncovým používateľom službu internetovej televízie (IPTV). V rámci tejto služby prevádzkovatelia siete za pomoci hardvéru a softvéru, ktoré im dala k dispozícii navrhovateľka vo veci samej, ale bez jej aktívnej účasti zachytávajú vysielania vysielajúcich organizácií, konvertujú ich a simultánne a nezmeneným spôsobom ich sprístupňujú koncovým používateľom cez internet.(11) K tomuto sprístupňovaniu dochádza v uzavretej sieti, to znamená, že je prístupná len pre používateľov, ktorí sú zákazníkmi prevádzkovateľov siete.
28. Služba okrem toho zahŕňa funkciu online nahrávania. Vďaka tejto funkcii môžu koncoví používatelia nahrávať konkrétne vysielania, ako aj naprogramovať nepretržité nahrávanie vysielania daných televíznych staníc, ktoré budú následne k dispozícii počas siedmich dní po odvysielaní programu.
29. Nahrávanie sa vykonáva na hardvéri (úložné kapacity), ktoré navrhovateľka vo veci samej poskytla prevádzkovateľom siete v rámci riešenia IPTV. Je zorganizované takým spôsobom, že po naprogramovaní „prvým“ koncovým používateľom dôjde k nahraniu konkrétneho vysielania alebo programu televíznej stanice (vytvorí sa kópia). Ak následne iný koncový používateľ chce naprogramovať nahrávanie toho istého vysielania alebo tej istej televíznej stanice, nevytvorí sa nová kópia, ale tento používateľ získa prístup k prvej a jedinej kópii, tak ako aj všetci ďalší užívatelia. Tento proces sa nazýva „deduplikácia“.
30. Prvá prejudiciálna otázka sa týka toho, či sa na tento proces vzťahuje výnimka pre súkromné kópie. Musím na úvod uviesť, že ak by to tak bolo, táto výnimka by sa mala považovať za vzťahujúcu sa na celý proces, to znamená tak na samotné rozmnoženie, ako aj sprístupňovanie kópií vytvorených z tohto rozmnožovania koncovým používateľom. Rozmnožovanie vykonané v rámci tejto výnimky totiž musí byť určené na súkromné použitie používateľa. V prípade rozmnožovania vykonaného pre používateľa treťou osobou tak používateľ musí byť schopný používať kópiu, musí k nej teda mať prístup. Na samotné rozmnožovanie, oddelené od prístupu k takto vytvorenej kópii, sa nemôže vzťahovať výnimka pre súkromné kópie. Naproti tomu, ak sa na predmetný proces nevzťahuje daná výnimka, musí byť podľa môjho názoru analyzovaný ako akt využívania dvoch samostatných výlučných práv, a síce práva rozmnožovania (keď sa vytvorí kópia vysielania) a práva verejného prenosu (keď je koncovým používateľom daný prístup k tejto kópii).
31. Navrhovateľka vo veci samej uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora nie je na účely uplatnenia výnimky pre súkromné kópie potrebné, aby samotná fyzická osoba vlastnila zariadenia a médium slúžiace na rozmnožovanie. Môže totiž využiť služby rozmnožovania poskytované treťou osobou.(12) Zásada technologickej neutrality však vyžaduje uplatniť toto pravidlo na moderné technológie rozmnožovania, akou je technológia deduplikácie používaná v rámci riešenia IPTV navrhovateľky vo veci samej. Z hľadiska používateľov je totiž irelevantné, že pre každého z nich bola vytvorená samostatná kópia, alebo že získali prístup k jedinej a tej istej kópii, pokiaľ je tento prístup konkrétnemu používateľovi poskytnutý z jeho iniciatívy. Každé iné riešenie by viedlo k „ustrnutiu“ autorského práva a k popretiu technologického pokroku. Podľa navrhovateľky vo veci samej sa preto na službu nahrávania poskytovanú v rámci jej riešenia IPTV tak pre konkrétne vysielania, ako aj pre nepretržité nahrávanie vysielania televíznych staníc zvolených koncovým používateľom má vzťahovať výnimka pre súkromné kópie a má byť vyňatá z monopolu nositeľov autorských práv.
32. Tieto tvrdenia ma nepresvedčili.
O funkcii opätovného prehrávania
33. Pokiaľ ide o službu nepretržitého nahrávania vysielaní televíznych staníc zvolených koncovým používateľom na účely toho, aby získal prístup k týmto vysielaniam počas siedmich dní po ich odvysielaní, pochybujem, že výnimka pre súkromné kópie je uplatniteľná v prípade tohto nahrávania, dokonca nezávisle na tom, či existuje jedna kópia pre každého používateľa, alebo či títo používatelia zdieľajú prístup k tej istej kópii.
34. Ako Súdny dvor opakovane pripomenul, v súlade s odôvodnením 31 smernice 2001/29 je autorské právo Únie založené najmä na „primeranej rovnováhe“ medzi záujmami nositeľov autorských práv (a s nimi súvisiacich práv) a záujmami používateľov predmetov ochrany.(13) Výnimka pre súkromné kópie predstavuje jedno z hlavných ustanovení tejto smernice umožňujúce zabezpečiť túto primeranú rovnováhu. Na jednej strane prihliada na záujem používateľa plne užívať, vo svojom súkromí, legálne získaný predmet ochrany,(14) bez strachu zo zasahovania do tejto sféry zo strany nositeľov autorských práv. Na druhej strane prípadná ujma, ktorú by mohli utrpieť títo nositelia práv z dôvodu súkromnej kópie, má byť nahradená primeranou kompenzáciou, ktorá podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 musí nevyhnutne sprevádzať prebratie tejto výnimky do vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že používanie povolené na základe výnimky pre súkromné kópie je obmedzené na súkromnú sféru používateľa, ujma utrpená nositeľmi autorských práv nie je v rozpore s bežným využívaním diela.
35. Podľa môjho názoru uplatnenie výnimky pre súkromné kópie na službu nepretržitého nahrávania všetkých vysielaní televíznych staníc, akou je služba zahrnutá v riešení IPTV navrhovateľky vo veci samej, by bolo v rozpore s kritériom primeranej rovnováhy medzi záujmami nositeľov autorských práv a záujmami používateľov.
36. V prvom rade nejde tu o službu samostatného rozmnožovania alebo uloženia záznamov. Predmetná služba je neoddeliteľnou súčasťou riešenia IPTV, ktoré pozostáva predovšetkým v simultánnej retransmisii televízneho vysielania cez internet a ktorého služba nahrávania predstavuje doplnok. Táto služba nahrávania je okrem toho závislá na retransmisii, pretože práve ona predstavuje pre koncového používateľa zdroj prístupu k predmetom, ktoré budú následne rozmnožené. Nemôže teda fungovať samostatne a je nevyhnutne spojená so službou prístupu k televíznym vysielaniam. Ide teda o službu podobnú službe s dvojakou funkciou, o ktorú išlo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku VCAST(15).
37. V druhom rade vzhľadom na svoj rozsah a automatickú povahu sa predmetná služba podľa môjho názoru zjavne vymyká z rámca výnimky pre súkromné kópie, tak ako je stanovená normotvorcom Únie. Nielenže rozmnožovanie nie je vykonávané koncovým používateľom, ako to doslovne vyžaduje článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ale bolo by dokonca zložité domnievať sa, že je vykonávané z iniciatívy tohto používateľa. Koncový používateľ v rámci tejto služby iba prijíma ponuku, ktorá mu bola urobená spolu s ponukou retransmisie, nahrávať všetky budúce vysielania bez toho, aby dokonca poznal obsah tejto reprodukcie a aby vedel, či ju bude chcieť použiť alebo nie. Skutočným účelom tejto služby teda nie je zabezpečiť koncovému používateľovi možnosť dodatočného používania diel, ku ktorým už získal prístup, ale poskytnúť mu alternatívny prístup v porovnaní so simultánnou retransmisiou televízneho vysielania.
38. Toto všetko podľa mňa preukazuje, že v prejednávanej veci nejde o používanie predmetov ochrany v súkromnej sfére koncového používateľa, ale o verejné využívanie týchto predmetov poskytovateľom služby retransmisie a nahrávania. Tento poskytovateľ okrem verejného prenosu diel obsiahnutých v televíznych vysielaniach prostredníctvom ich retransmisie cez internet totiž vykonáva rozmnožovanie a následné sprístupňovanie týchto diel verejnosti na základe takto vytvorených rozmnoženín. Nositelia autorských práv môžu tak plne vykonávať svoje právo udeliť súhlas alebo zakázať takéto využívanie bez toho, aby to predstavovalo akýkoľvek zásah do súkromnej sféry daných používateľov.(16) Nie je teda možné odôvodniť uplatňovanie výnimky pre súkromnú kópiu.
O technológii deduplikácie
39. Proces deduplikácie, tak ako je používaný v rámci riešenia IPTV navrhovateľkou vo veci samej(17), posilňuje a potvrdzuje vyššie uvedené závery. Tento proces totiž sám osebe vylučuje uplatňovanie výnimky pre súkromné kópie.
40. V rámci tohto procesu sa vytvorí jediná kópia, keď koncový používateľ naprogramuje nahrávanie jedného vysielania alebo celého programu televíznej stanice a táto kópia je sprístupnená všetkým koncovým používateľom, ktorí si naprogramovali nahrávanie toho istého vysielania alebo tej iste stanice.
41. Ako v podstate správne tvrdia odporkyne vo veci samej a Komisia, toto rozmnoženie nemožno považovať za vykonané koncovým používateľom pre súkromné použitie a na nekomerčné účely, čo by umožnilo uplatňovanie výnimky pre súkromné kópie. Naopak vzhľadom na to, že táto kópia má byť daná k dispozícii všetkým koncovým používateľom, ktorí si naprogramovali rovnaké nahrávanie, musí byť považovaná za kópiu vykonanú poskytovateľom služby pre kolektívne použitie (verejné) a na komerčné účely.
42. Tvrdenia navrhovateľky vo veci samej založené na potrebe zohľadniť technologický pokrok pri uplatňovaní výnimky pre súkromné kópie nemôžu spochybniť toto konštatovanie. Autorské právo Únie, tak ako je harmonizované najmä smernicou 2001/29, je v celom rozsahu založené na technických charakteristikách rôznych spôsobov využívania diel. Odrazom toho sú jednotlivé výlučné práva, ktoré sú v ňom zakotvené a jednotlivé výnimky z týchto práv. Súdny dvor berie do úvahy aj pokrok v tejto oblasti. Uznal tak existenciu služieb rozmnožovania a online ukladania záznamov a uplatniteľnosť výnimky pre súkromné kópie v prípade využitia týchto služieb jednotlivcom.(18) To však nemôže zmeniť povahu vykonaných aktov. Vytvorenie kópie s určitým obsahom na akomkoľvek nosiči je aktom rozmnožovania; poskytnutie prístupu k už existujúcej kópii nie je týmto aktom. To sú objektívne skutočnosti, ktoré nemôže zmeniť žiaden intelektuálny úskok, akým je pojem „logická kópia“ uvádzaný navrhovateľkou vo veci samej.
43. Skutočnosť, že naprogramovanie nahrávania prvým koncovým používateľom slúži ako spúšťač rozmnožovania, na to nemá žiaden vplyv. Ako som už uviedol, ponuka rozmnožovania jasne definovaného obsahu(19) je neoddeliteľnou súčasťou celkovej služby internetovej televízie. Táto ponuka sa realizuje z iniciatívy koncového používateľa, ale vytvorená kópia nie je následne k dispozícii výlučne tomuto používateľovi,(20) ostáva pod kontrolou poskytovateľa služby a slúži ako zdroj na prenos rozmnoženého diela týmto poskytovateľom pre všetkých používateľov.(21) Odporkyne vo veci samej v tejto súvislosti veľmi správne uvádzajú, že to nie je služba nahrávania, ktorá slúži ako nástroj rozmnožovania koncovým používateľom, ale naopak, že sú to používatelia, ktorí slúžia ako nástroj pre poskytovateľa tejto služby na vyhotovenie rozmnoženiny.
44. Také online video‑nahrávanie, ako je to, ktoré je obsiahnuté v riešení IPTV navrhovateľky vo veci samej, teda pozostáva z dvoch samostatných aktov využívania, a síce z rozmnožovania (vo forme záznamu televíznych vysielaní) a z verejného prenosu (vo forme zabezpečenia prístupu koncovým používateľom, ktorí si naprogramovali nahrávanie vysielania, ku kópii tohto vysielania vytvorenej poskytovateľom služby).(22) Tieto dva akty sú pripísateľné poskytovateľovi služby a nemôže sa na ne vzťahovať výnimka pre súkromné kópie.
45. Je síce pravda, že taký prenos, aký je spomenutý v predchádzajúcom bode, je adresovaný rovnakej verejnosti ako prvý prenos vo forme simultánnej retransmisie televíznych vysielaní cez internet, to znamená zákazníkom prevádzkovateľov siete. Okrem toho tieto dva akty prenosu sú vykonávané rovnakým technickým prostriedkom, a síce internetom. Dalo by sa teda namietať, tak ako v podstate tvrdí navrhovateľka vo veci samej, že na neskorší prenos sa vzťahuje povolenie dané pre prvý prenos(23), v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa práva na verejný prenos(24).
46. To však podľa mňa nie je tento prípad. Predmetné dva akty verejného prenosu totiž predstavujú odlišné formy využívania predmetov ochrany.
47. V prípade retransmisie cez internet ide o „lineárny“ prenos, zopakujúc pojem používaný v prípade audiovizuálnych služieb, v rámci ktorého je obsah šírený podľa harmonogramu stanoveného vysielateľom a používateľ si môže pozrieť želané vysielanie v čase jeho prenosu. To je bežný spôsob fungovania rádia a televízie, bez ohľadu na spôsob prenosu (pozemný, satelitný, káblový alebo cez internet). Naproti tomu, pokiaľ je vysielanie nahrávané a používateľ získa prístup k tomuto záznamu, ide o „nelineárny“ prenos, to znamená, že je to používateľ, ktorý rozhodne o okamihu, kedy si chce pozrieť vysielanie a môže si ho pozrieť niekoľkokrát, zastaviť ho, atď. Používateľ teda môže využívať vysielanie oveľa „intenzívnejšie“ než v rámci lineárneho prenosu.
48. Hoci článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 zoskupuje tieto dva spôsoby prenosu pod pojem „akýkoľvek verejný prenos [diel]… vrátane sprístupňovania [diel] verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí“, ide v skutočnosti o dva samostatné akty využívania, ktoré oba podliehajú výlučným právam a vyžadujú samostatné schválenia zo strany nositeľov autorských práv, napriek skutočnosti, že tieto dva spôsoby prenosu môžu byť adresované rovnakej verejnosti a používať rovnaký technický prostriedok.(25)
Konečné poznámky a odpoveď na otázku
49. Úvahy všeobecnejšieho charakteru tiež svedčia proti uplatňovaniu výnimky pre súkromné kópie na službu používajúcu technológiu deduplikácie, ako je to v prípade riešenia IPTV, o ktoré ide vo veci samej.
50. Rovnováha, o ktorú sa opiera táto výnimka(26), berie do úvahy okrem iného náklady, ktoré rozmnoženie predstavuje pre používateľa. Môže ísť o náklady za materiál a rozmnožovacie médiá, za službu dátového úložiska alebo jednoducho za úsilie nevyhnutné na vyhotovenie rozmnoženiny.(27) Tieto náklady predstavujú faktor obmedzujúci rozsah vykonaných rozmnoženín, chrániac tak záujmy nositeľov autorských práv. Technológia deduplikácie, ktorá umožňuje ušetriť náklady v súvislosti s úložnými kapacitami tak vyzdvihovanými navrhovateľkou vo veci samej, narúša túto rovnováhu, umožňujúc vykonať neobmedzený počet „rozmnoženín“ pri minimálnych a stálych nákladoch.
51. Okrem toho primeraná kompenzácia vyžadovaná v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 je v praxi často financovaná príspevkom zahrnutým do nákladov za materiál slúžiaci na rozmnožovanie a za dátové úložiská.(28) Zrušenie vzťahu medzi kapacitami úložiska a počtom kópií vytvorených v rámci predmetnej výnimky, spôsobené technológiou deduplikácie a vytvorením virtuálnych kópií(29), narúša rovnováhu, na ktorej je založený tento systém financovania primeranej kompenzácie.
52. Služba nahrávania používajúca technológiu deduplikácie tak nie je, na rozdiel od toho, čo tvrdí navrhovateľka vo veci samej, funkčným ekvivalentom jednoduchého videorekordéra, v každom prípade pokiaľ ide o dôležité aspekty z hľadiska výnimky pre súkromné kópie. Táto výnimka tu teda nemôže byť analogicky uplatňovaná, ako to urobil Súdny dvor v súvislosti s verejným vypožičiavaním elektronických kníh.(30)
53. Vyššie analyzované aspekty tiež vedú k záveru, že uplatnenie výnimky pre súkromné kópie na takú službu nahrávania, aká je zahrnutá v riešení IPTV navrhovateľky vo veci samej, by bolo v rozpore s požiadavkami článku 5 ods. 5 smernice 2001/29. Podľa tohto ustanovenia výnimky z výlučných práv chránených touto smernicou sa uplatňujú iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľov práv.
54. Výnimka, ktorá poskytovateľovi prístupu k televíznym vysielaniam prostredníctvom ich retransmisie cez internet umožňuje rozmnožovať všetky tieto vysielania za náklady, ktoré sú minimálne vo vzťahu k rozsahu rozmnožovania, aby ich následne sprístupnil svojim zákazníkom v inom čase, by nevyhnutne vstúpila do konfliktu s bežným využívaním vysielaní šírených televíznymi vysielajúcimi organizáciami, keďže tieto organizácie by mohli samy poskytovať porovnateľnú službu alebo dať súhlas s jej poskytovaním za úhradu licenčných poplatkov. Okrem toho, keďže uplatňovanie tejto výnimky nie je odôvodnené ochranou súkromnej sféry koncových používateľov, takto spôsobená ujma by bola neodôvodnená.
55. Na základe týchto úvah navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 2 a článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa majú vykladať v tom zmysle, že na poskytovanie doplnkovej služby nahrávania televíznych vysielaní – zo strany poskytovateľa služby online retransmisie televíznych vysielaní – v ktorej
– sa pri každom nahrávaní iniciovanom používateľom nevytvárajú samostatné kópie naprogramovaného vysielaného obsahu, ale v prípade, že predmetný obsah už bol nahraný z iniciatívy iného používateľa, ktorý urobil prvý záznam, sa vytvorí iba odkaz, ktorý nasledujúcemu používateľovi umožní získať prístup k už nahranému obsahu, a
– funkcia opätovného prehrania, v rámci ktorej sa 24 hodín denne v celom rozsahu zaznamenáva televízny program všetkých vybraných staníc, umožňuje pozrieť si tento program neskôr počas siedmich dní, pokiaľ používateľ urobí výber kliknutím na políčko pri každej stanici,
sa nevzťahuje výnimka z výlučného práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie chránených diel, uvedená v tomto druhom ustanovení.
O druhej otázke
56. Druhá prejudiciálna otázka sa týka toho, či poskytovateľ takého riešenia IPTV, aké ponúka navrhovateľka vo veci samej, vykonáva verejný prenos televízneho vysielania, ktoré je koncovým používateľom sprostredkované pomocou tohto riešenia IPTV. Formulácia tejto otázky vyvoláva určité nejasnosti.
O formulácii otázky
57. Vnútroštátny súd v prvom rade obmedzuje svoju otázku na situáciu služby „on‑premises“, a síce keď je riešenie IPTV používané na hardvéri zákazníkov navrhovateľky vo veci samej (prevádzkovateľov siete), alebo im ho navrhovateľka vo veci samej v každom prípade dáva k dispozícii, ale spravujú ho oni. Vnútroštátny súd nespresňuje dôvody, pre ktoré vylučuje z rozsahu tejto otázky službu „cloudového“ riešenia, ktorá sa pritom tiež zdá byť predmetom sporu vo veci samej. Predpokladám, že vnútroštátny súd považuje za zrejmé, že v tom prípade navrhovateľka vo veci samej vykonáva verejný prenos.
58. Hoci je možné, že táto téza je správna, nepovažujem to však za samozrejmé. Navrhovateľka vo veci samej vlastní v rámci „cloudového“ riešenia servery, prostredníctvom ktorých funguje jej softvér, ako aj dátové úložiská, na ktorých sú nahrané vysielania v rámci služby nahrávania a opätovného prehrávania. Navrhovateľka vo veci samej je tiež z tohto dôvodu z technického hľadiska v priamom vzťahu s koncovými používateľmi. Zdá sa preto vhodné, aby zodpovednosť za verejný prenos týchto vysielaní niesla navrhovateľka vo veci samej, prinajmenšom pokiaľ ide o prenos vykonávaný v rámci služby opätovného prehrávania, v súlade s mojou analýzou prvej prejudiciálnej otázky. Konečné rozhodnutie o tejto otázke by však vyžadovalo podrobne poznať príslušné úlohy, ktoré zohrávajú navrhovateľka vo veci samej a prevádzkovatelia siete, čo sú skutočnosti, ku ktorým Súdny dvor v tomto konaní nemá prístup. Navrhujem teda obmedziť odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku na rámec definovaný vnútroštátnym súdom, a síce na službu „on premises“.
59. V druhom rade vnútroštátny súd nevysvetľuje základy tvrdenia obsiahnutého v druhej prejudiciálnej otázke v písmene a), podľa ktorého poskytovateľ riešenia IPTV „môže mať vplyv na to, ktoré televízne programy bude môcť koncový používateľ prostredníctvom jeho služby prijímať“. Podľa pripomienok navrhovateľky vo veci samej, ktoré v tomto smere neboli spochybnené odporkyňami vo veci samej, výber televíznych programov, ich príjem a retransmisia cez internet sú zabezpečované prevádzkovateľmi siete, bez akéhokoľvek vplyvu alebo zásahu zo strany navrhovateľky vo veci samej. Nič zo spisu neumožňuje spochybniť toto tvrdenie. Predpoklad uvedený v druhej prejudiciálnej otázke pod písmenom a) sa preto nezdá preukázaný.
60. Vnútroštátny súd sa svojou druhou prejudiciálnou otázkou teda v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 má vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ, ktorý ponúka hardvér a softvér, ako aj technickú podporu, umožňujúce poskytnúť cez internet koncovým používateľom televízne vysielania a ponúkať službu nahrávania a opätovného prehrávania týchto vysielaní (riešenie IPTV), ktorý dáva tento hardvér a softvér k dispozícii svojim zákazníkom, ktorí ich sami využívajú, vykonáva verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.
Analýza otázky
61. Podľa základnej zásady autorského práva Únie zakotvenej v odôvodnení 27 smernice 2001/29(31) a uznanej v judikatúre Súdneho dvora,(32) samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos samo osebe nepredstavuje verejný prenos v zmysle tejto smernice. Rozdiel medzi jednoduchým zabezpečením zariadení a verejným prenosom spočíva v úlohe, ktorú zohráva poskytovateľ pri verejnom prenose konkrétnych chránených diel. Iba v prípade, že poskytovateľ zohráva aktívnu úlohu v tomto prenose, je možné sa domnievať, že vykonáva prenos.
62. Tento rozdiel je dobre znázornený dvoma rozhodnutiami Súdneho dvora. Súdny dvor v prvom rade vo svojom rozsudku Stichting Brein(33) uznal existenciu verejného prenosu v prípade poskytnutia multimediálnych prehrávačov, na ktorých boli nainštalované hypertextové odkazy odkazujúce na internetové stránky, ktoré umožnili prístup verejnosti k dielam chráneným autorským právom. Domnieval sa totiž, že inštalácia týchto hypertextových odkazov umožnila vytvoriť priamy vzťah medzi dielami, ktoré boli dané k dispozícii na internetových stránkach, ku ktorým viedli tieto odkazy, a kupujúcimi multimediálnych prehrávačov. Nešlo teda o samotné zabezpečenie fyzických zariadení vo forme multimediálnych prehrávačov, ale o prenos vykonaný prostredníctvom vopred nainštalovaných hypertextových odkazov.(34)
63. V druhom rade, pokiaľ ide o prenájom vozidiel vybavených rádioprijímačmi bez akéhokoľvek vzťahu s prenosom konkrétnych chránených diel, Súdny dvor nemal žiaden problém zamietnuť existenciu verejného prenosu a konštatovať, že išlo o samotné zabezpečenie fyzických zariadení.(35)
64. Uznávam, že služby, ktoré poskytuje navrhovateľka vo veci samej, sú oveľa komplexnejšie ako prenájom vozidiel vybavených rádioprijímačmi. Domnievam sa však, že tieto služby, v každom prípade, pokiaľ ide o službu „on premises“, treba analyzovať ako samotné zabezpečenie fyzických zariadení, tak ako je stanovené v odôvodnení 27 smernice 2001/29, a nepredstavujú teda verejný prenos v zmysle článku 3 tejto smernice.
65. Po prvé hoci pojem „zariadenia“ nie je definovaný ani v texte smernice 2001/29, ani v judikatúre Súdneho dvora, zdá sa mi zjavné, že je dostatočne široký na to, aby zahŕňal nielen samotné technické zariadenia ako také („hardvér“, aby som zopakoval pojem často používaný v informatike), ale tiež program, ktorý umožňuje, aby tieto zariadenia fungovali („softvér“, podľa tej istej terminológie). Vylúčiť softvér z definície „zariadení“ by totiž podľa mňa bolo úplne zastarané, keďže v súčasnosti každé technické zariadenie alebo takmer každé, určené na výkon alebo príjem prenosu v zmysle smernice 2001/29, obsahuje procesor a na svoje fungovanie vyžaduje softvér. Okrem toho z hľadiska vyššie uvedeného rozdielu medzi verejným prenosom a samotným zabezpečením zariadení sa softvér nelíši od hardvéru v rozsahu, v akom sám nevykonáva prenos konkrétnych diel chránených autorským právom.
66. Po druhé skutočnosť, že navrhovateľka vo veci samej poskytuje prevádzkovateľom siete okrem hardvéru a softvéru aj technickú podporu a vykonáva aj aktualizáciu tohto hardvéru a softvéru, podľa mňa zásadne nemení jej úlohu vo fungovaní jej riešenia IPTV. Na rozdiel od stanoviska uvádzaného najmä Komisiou si nemyslím, že poskytovanie technickej podpory stačí na účely konštatovania existencie verejného prenosu navrhovateľkou vo veci samej. Pri poskytovaní zložitých technických zariadení sú doplnkové služby aktualizácie a technickej podpory zo strany poskytovateľa služieb bežné. V niektorých prípadoch sú dokonca nevyhnutné, aby mohol používateľ v plnom rozsahu využívať predmetné zariadenia, pretože často iba poskytovateľ ich dostatočne ovláda na zabezpečenie ich správneho fungovania. To platí osobitne v prípade softvérov, pri ktorých je nesporné, že pre svoje správne fungovanie vyžadujú nepretržitú údržbu vo forme opravy chýb alebo vo forme aktualizácií.(36)
67. Názor, že samotné poskytovanie technickej podpory pri prevádzke zariadení zmení samotné zabezpečenie zariadení na akt verejného prenosu predmetov chránených autorským právom, pokiaľ tieto zariadenia slúžia na daný prenos, by zbavil výhradu uvedenú v odôvodnení 27 smernice 2001/29 účinku a rovnováhy, ktorú sa toto odôvodnenie snaží zabezpečiť. Domnievam sa teda, že pojem „zabezpečenie zariadení“ uvedený v tomto odôvodnení treba vykladať tak, že zahŕňa technickú podporu smerujúcu k zabezpečeniu správneho fungovania poskytnutých zariadení.
68. Napokon po tretie, podľa už klasickej formulácie v judikatúre Súdneho dvora prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 uskutočňuje ten, kto s plným vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto konania títo zákazníci nemohli mať v zásade prístup k zverejnenému dielu.(37) Táto formulácia sa sústredí na tri základné prvky, a síce na prístup k dielu, na autora prenosu(38) a na jeho zákazníkov, ktorí predstavujú verejnosť, ktorej je prenos adresovaný. Je to tento vzťah spájajúci autora prenosu, prístup k dielu a zákazníkov (verejnosť), ktorý definuje akt prenosu. Ďalšie dva prvky, to znamená vedomosť autora prenosu o dôsledkoch jeho konania a jeho nezastupiteľná úloha, síce sú nevyhnutné, ale samy osebe nestačia na vytvorenie prenosu.
69. V takej konfigurácii, o akú ide vo veci samej, koncovými používateľmi, ktorí tu predstavujú verejnosť, nie sú zákazníci poskytovateľa riešenia IPTV, v tomto prípade navrhovateľky vo veci samej, ale používatelia tohto riešenia, teda správcovia siete. Sú to preto títo správcovia siete, ktorí dávajú prístup svojim zákazníkom k chráneným dielam, či už vo forme priamej retransmisie televíznych vysielaní cez internet alebo opätovným prehrávaním týchto vysielaní po ich nahraní.
70. Naproti tomu vedomosť, ktorú mala podľa tvrdení odporkýň vo veci samej navrhovateľka vo veci samej o skutočnosti, že jej riešenie IPTV môže byť používané na poskytnutie verejnosti prístupu k televíznym vysielaniam bez súhlasu nositeľov autorských práv k týmto vysielaniam, nemôže stačiť na to, aby bola zodpovedná za prenos týchto vysielaní pri absencii akéhokoľvek vzťahu medzi ňou a koncovými používateľmi. Rovnako navrhovateľka vo veci samej nezohráva nezastupiteľnú úlohu pri prenose z hľadiska koncových používateľov, ktorí nemuseli vedieť o jej existencii. Túto úlohu opäť zohrávajú správcovia siete, ktorí uzatvorením zmlúv o poskytovaní služby internetovej televízie so svojimi zákazníkmi určujú relevantnú skupinu verejnosti predmetného prenosu. Inak povedané, vďaka zmluvám uzatvoreným so správcami siete získajú koncoví používatelia prístup k dotknutým vysielaniam. Riešenie IPTV, ktoré poskytuje navrhovateľka vo veci samej, predstavuje iba nástroj umožňujúci tento prístup, bez vzťahu s konkrétnymi osobami, ktoré tvoria verejnosť.
71. Navrhujem preto odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ, ktorý ponúka hardvér a softvér vrátane technickej podpory, umožňujúce retransmisiu televíznych vysielaní cez internet koncovým používateľom a ponuku služby nahrávania a opätovného prehrávania týchto vysielaní (riešenie IPTV), ktorý dáva tento hardvér a softvér k dispozícii svojim zákazníkom, ktorí ich sami využívajú, nevykonáva verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.
Návrh
72. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:
1. Článok 2 a článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
na poskytovanie doplnkovej služby nahrávania televíznych vysielaní – zo strany poskytovateľa služby online retransmisie televíznych vysielaní – v ktorej
– sa pri každom nahrávaní iniciovanom používateľom nevytvárajú samostatné kópie naprogramovaného vysielaného obsahu, ale v prípade, že predmetný obsah už bol nahraný z iniciatívy iného používateľa, ktorý urobil prvý záznam, sa vytvorí iba odkaz, ktorý nasledujúcemu používateľovi umožní získať prístup k už nahranému obsahu, a
– funkcia opätovného prehrania, v rámci ktorej sa 24 hodín denne v celom rozsahu zaznamenáva televízny program všetkých vybraných staníc, umožňuje pozrieť si tento program neskôr počas siedmich dní, pokiaľ používateľ potvrdí výber kliknutím na políčko pri každej stanici,
sa nevzťahuje výnimka z výlučného práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie chránených diel, uvedená v tomto druhom ustanovení.
2. Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29
sa má vykladať v tom zmysle, že:
poskytovateľ, ktorý ponúka hardvér a softvér vrátane technickej podpory, umožňujúce retransmisiu televíznych vysielaní cez internet koncovým používateľom a ponuku služby nahrávania a opätovného prehrávania týchto vysielaní (riešenie IPTV), ktorý dáva tento hardvér a softvér k dispozícii svojim zákazníkom, ktorí ich sami využívajú, nevykonáva verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.