ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 25. júla 2002 (*)
„Odvolanie – Nariadenie (ES) č. 1638/98 – Spoločná organizácia trhu s olejmi a tukmi – Žaloba o neplatnosť – Osoba osobne dotknutá – Účinná súdna ochrana – Prípustnosť“
Vo veci C‑50/00 P,
Unión de Pequeños Agricultores, so sídlom v Madride (Španielsko), v zastúpení: J. Ledesma Bartret a J. Jiménez Laiglesia y de Oñate, Abogados, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
odvolateľ,
ktorej predmetom je odvolanie proti uzneseniu Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (tretia komora) z 23. novembra 1999, Unión de Pequeños Agricultores/Rada (T‑173/98, Zb. s. II‑3357), ktorým navrhol zrušenie tohto uznesenia,
ďalší účastníci konania:
Rada Európskej únie, v zastúpení: I. Díez Parra, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
ktorého v konaní podporuje:
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Guerra Fernández a M. Condou-Durande, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
vedľajší účastník v odvolacom konaní,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr P. Jann, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr, sudcovia C. Gulmann (spravodajca), D. A. O. Edward, A. La Pergola, J.-P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen, V. Skouris a J. N. Cunha Rodrigues,
generálny advokát: F. G. Jacobs,
tajomník: D. Louterman-Hubeau, vedúca oddelenia,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní zo 6. novembra 2001: Unión de Pequeños Agricultores, v zastúpení: J. Jiménez Laiglesia Oñate, Rada Európskej únie, v zastúpení: I. Díez Parra, a Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Guerra Fernández a M. Condou-Durande,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 21. marca 2002,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Unión de Pequeños Agricultores podal podľa článku 49 Štatútu Súdneho dvora ES 16. februára 2000 odvolanie do kancelárie Súdneho dvora proti uzneseniu Súdu prvého stupňa z 23. novembra 1999, Unión de Pequeños Agricultores/Rada (T‑173/98, Zb. s. II‑3357, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol jeho žalobu na vyhlásenie čiastočnej neplatnosti nariadenia Rady (ES) č. 1638/98 z 20. júla 1998, ktoré mení a dopĺňa nariadenie č. 136/66/EHS o vytvorení spoločnej organizácie trhu s olejmi a tukmi (Ú. v. ES L 210, s. 32; Mim. vyd. 03/023, s. 308, ďalej len „napadnuté nariadenie“).
Právna úprava
2 Dňa 22. septembra 1966 prijala Rada nariadenie č. 136/66/EHS o vytvorení spoločnej organizácie trhu s olejmi a tukmi (Ú. v. ES 1966, 172, s. 3025; Mim. vyd. 03/001, s. 77). Týmto nariadením bola vytvorená okrem iného spoločná organizácia trhu s olivovým olejom, ktorá predpokladala systém zaručených cien a podpôr. Mechanizmy vytvorené nariadením č. 136/66 boli viackrát zmenené. Takto zmenená spoločná organizácia trhu s olivovým olejom obsahovala úpravy intervenčných cien, podpôr na pestovanie, spotrebných podpôr, skladovania, ako aj dovozov a vývozov.
3 Dňa 20. júla 1998 prijala Rada napadnuté nariadenie, ktorým bola okrem iného zmenená spoločná organizácia trhu s olivovým olejom. Predchádzajúca úprava intervencií bola zrušená a nahradená úpravou podpôr, ktoré sa vzťahovali na zmluvy o súkromnom skladovaní. Spotrebná podpora a zvláštna podpora pre malovýrobcov bola zrušená. Stabilizačný mechanizmus podpory na pestovanie, ktorý sa zakladal na zaručenom maximálnom množstve pre celé Spoločenstvo, bol zmenený zavedením rozdelenia tohto zaručeného maximálneho množstva na pestovateľské členské štáty vo forme zaručených množstiev pre jednotlivé štáty. Olivové háje vysadené po 1. máji 1998 boli okrem výnimiek vylúčené z akýchkoľvek budúcich úprav podpory.
Konanie na Súde prvého stupňa a napadnuté uznesenie
4 Podaním, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa 20. októbra 1998, podal žalujúci účastník, profesijné a záujmové združenie malých španielskych poľnohospodárskych podnikov, ktoré má podľa španielskych právnych predpisov právnu subjektivitu, v súlade s článkom 173 ods. 4 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 230 ods. 4 ES) žalobu na vyhlásenie neplatnosti napadnutého nariadenia s výnimkou ustanovení o podpore týkajúcej sa stolného olivového oleja.
5 Osobitným podaním, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa 23. decembra 1998, podala Rada námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
6 Napadnutým uznesením Súd prvého stupňa tejto námietke neprípustnosti vyhovel a žalobu ako zjavne neprípustnú zamietol.
7 V prvom rade Súd prvého stupňa v bode 34 napadnutého rozhodnutia rozviedol, že podľa ustálenej judikatúry môžu súkromné osoby podľa článku 173 ods. 4 Zmluvy o ES postupovať proti každému rozhodnutiu, ktoré, hoci aj keď boli prijaté formou nariadenia, sa ich priamo osobne týkajú, a že kritériom na rozlišovanie medzi nariadením a rozhodnutím je otázka, či má otázne opatrenie všeobecnú platnosť, Súd prvého stupňa teda došiel v bode 44 rozsudku k záveru, že napadnuté nariadenie má na základe svojej podstaty a rozsahu pôsobnosti normatívny charakter a nie je rozhodnutím v zmysle článku 189 Zmluvy o ES (teraz článok 249 ES).
8 Ďalej Súd prvého stupňa v bode 45 napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že aj taký normatívny akt, ktorý sa aplikuje na všetky dotknuté hospodárske subjekty, sa môže za určitých okolností týkať niektorých z nich a že za týchto okolností môže mať akt Spoločenstva súčastne normatívny charakter a vzhľadom na niektoré dotknuté hospodárske subjekty charakter rozhodnutia, a ďalej rozviedol:
– v bode 46 napadnutého uznesenia, že „fyzická alebo právnická osoba však musí preukázať, že sa jej sporný právny akt týka vzhľadom na určité osobné vlastnosti alebo zvláštne okolnosti, ktoré ju vynímajú z okruhu všetkých ostatných osôb…“, a
– v bode 47 tohto uznesenia, že vlastne žalobu podanú združením treba každopádne považovať za prípustnú vtedy, keď právny predpis výslovne prizná profesijným združeniam rad procesných práv, keď združenie obhajuje záujmy podnikov, ktoré samotné majú právo podať žalobu, a keď je združenie osobne dotknuté, lebo napadnutý akt má vplyv na jeho vlastné záujmy ako združenia, hlavne keď bolo napadnutým aktom dotknuté jeho postavenie ako vyjednávača.
9 V konkrétnom prípade došiel Súdu prvého stupňa v bode 48 napadnutého rozhodnutia k záveru, že žalobca sa pri odôvodnení prípustnosti svojej žaloby nemôže odvolávať na žiadny z týchto troch prípadov.
10 K tomu Súd prvého stupňa v bode 50 napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol, že „žalujúci nepreukázal, že sa napadnuté nariadenie týka jeho členov, vzhľadom na určité osobné vlastnosti alebo zvláštne okolnosti, ktoré ich vynímajú z okruhu všetkých ostatných osôb. V tomto ohľade treba pripomenúť, že napadnuté nariadenie, ktoré sa v čase vydania týkalo členov žalujúceho, vtedy činných na trhu s olivovým olejom, a ktoré možno viedlo k ukončeniu ich činnosti, nie je spôsobilé ich vyňať z okruhu všetkých ostatných hospodárskych subjektov nachádzajúcich sa v objektívne popísanej situácii porovnateľnej s tou, ktorá sa týka alebo bude týkať všetkých ostatných hospodárskych subjektov, ktorí by mohli byť v súčasnosti alebo v budúcnosti činní na týchto trhoch… Napadnuté nariadenie sa týka len objektívnej vlastnosti členov žalujúceho ako hospodárskych subjektov, ktorí sú na týchto trhoch činní, rovnako ako aj všetkých ostatných činných na týchto trhoch.“
11 V bodoch 53 až 55 napadnutého rozhodnutia Súd prvého stupňa dodal, že žalobca nemôže opierať prípustnosť svojej žaloby o to, že napadnuté nariadenie ovplyvňuje mimoriadne záujmy, ktoré má ako združenie, a v bode 58 rozhodnutia konštatoval, že žalobcu nemožno vyňať z okruhu ostatných hospodárskych subjektov podľa žiadneho z kritérií, ktoré ustálila judikatúra týkajúca sa prípustnosti žalôb o neplatnosť podaných združeniami.
12 Nakoniec Súd prvého stupňa skúmal posledný z argumentov žalobcu, ktorým chcel preukázať, že je ustanoveniami napadnutého nariadenia osobne dotknutý, a síce nebezpečenstvo, že sa mu nedostane žiadna účinná súdna ochrana. K tomu Súd prvého stupňa uviedol:
„61 S odvolaním sa na nedostatočnú účinnú súdnu právnu ochranu žalobca vytýka chýbajúce možnosti vnútroštátnej právnej ochrany, ktoré by mohli nakoniec viesť k preskúmaniu platnosti napadnutého nariadenia na základe návrhu na prejudiciálne konanie podľa článku 177 Zmluvy [o ES (teraz článok 234 ES)].
62 Zásada rovnosti všetkých subjektov práva, pokiaľ ide o podmienky prístupu k sudcovi Spoločenstva cestou žaloby o neplatnosť, zakazuje robiť tieto podmienky závislými od zvláštností súdneho systému určitého členského štátu. Dodatočne sú členské štáty na základe zásady lojálnej spolupráce podľa článku 5 Zmluvy o ES (teraz článok 10 ES) zaviazané doplniť systém právnej ochrany, ktorý bol vytvorený Zmluvou o ES a v rámci ktorého je preskúmanie zákonnosti aktov orgánov Spoločenstva zverené sudcom Spoločenstva (pozri v tejto súvislosti rozsudok [z 23. apríla 1986,] Les Verts/Parlament, [294/83, Zb. s. 1339,] bod 23).
63 Tieto hľadiská však nemôžu odôvodniť odchýlenie sa Súdu prvého stupňa od systému právnej ochrany zakotveného v článku 173 ods. 4 Zmluvy o ES, ktorého výklad judikatúra podáva, a prekročenie svojich právomocí ustanovených v tomto článku.
64 Žalujúci sa nemôže odvolávať ani na možné dlhé trvanie konania podľa článku 177 Zmluvy o ES. Táto okolnosť totiž nemôže opodstatniť zmenu systému právnej ochrany upraveného v článkoch 173, 177 a 178 Zmluvy o ES (teraz článok 235 ES), ktorý zveruje preskúmanie zákonnosti aktov orgánov Spoločenstva sudcom Spoločenstva. V žiadnom prípade nemôže teda byť vyhlásená žaloba o neplatnosť fyzickej alebo právnickej osoby za prípustnú, keď tá nespĺňa podmienky článku 173 ods. 4 Zmluvy (uznesenie Súdneho dvora z 24. apríla 1996, CNPAAP/Rada, C‑87/95 P, Zb. s. I‑2003, bod 38).“
13 Po týchto úvahách Súd prvého stupňa v bode 65 napadnutého uznesenia skonštatoval, že žalobca nie je osobne dotknutý napadnutým nariadením a že otázku, či je týmto nariadením dotknutý priamo, nie je už potrebné skúmať, keďže žaloba nespĺňa podmienky prípustnosti stanovené v článku 173 ods. 4 Zmluvy.
Odvolanie
14 Žalobca vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnuté uznesenie,
– vyhlásil odvolanie za prípustné a vec vrátil Súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
15 Rada navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhlásil odvolanie za zjavne neprípustné, subsidiárne za zjavne neopodstatnené,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
16 Uznesením predsedu Súdneho dvora z 12. septembra 2000 bolo vyhovené návrhu Komisie na vstup do konania na podporu návrhov Rady.
17 Žalobca sa v svojom odvolaní opiera o štyri dôvody.
18 Po prvé Súd prvého stupňa v bode 61 napadnutého uznesenia nesprávne vyložil jeho tvrdenie o nedostatočnej účinnej súdnej právnej ochrane v prípade neprípustnosti žaloby. Žalobca svoje tvrdenie neopieral len o chýbajúcu vnútroštátnu právnu ochranu, ale aj o to, že zamietnutím žaloby ako neprípustnej nebola v predmetnom prípade vzatá do úvahy požiadavka efektivity spojená so základným právom, na ktoré sa odvoláva. Po druhé je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepostačujúce, pretože neboli vzaté do úvahy skutkové a právne tvrdenia jeho žaloby a pripomienky k námietke neprípustnosti, ale v bode 63 rozhodnutia bol uvedený len jeden z nich – navyše nevýstižne. Po tretie bod 62 napadnutého rozhodnutia je rozporuplný. Keď prikazuje zásada lojálnej spolupráce vytvorenie vnútroštátneho opravného prostriedku, ktorý by umožnil v danom prípade podanie návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa platnosti aktu Spoločenstva, tak potom závisí rešpektovanie práva občanov na účinnú súdnu ochranu od zvláštností súdneho systému každého členského štátu. Po štvrté tým, že v predmetnom prípade sa neskúmalo, či zamietnutie žaloby ako neprípustnej nevedie vzhľadom na celkový vecný a právny stav k porušeniu základného práva na účinnú súdnu právnu ochranu, napadnuté rozhodnutie porušilo základné právo, ktoré je súčasťou právneho poriadku Spoločenstva.
O prípustnosti opravného prostriedku
19 Rada považuje rovnako ako Komisia odvolanie za zjavne neprípustné z dôvodu chýbajúceho záujmu odvolateľa na konaní. Celkovo tvorí argumentácia Súdu prvého stupňa k účinnej súdnej právnej ochrane obiter dictum, keďže skutočný dôvod neprípustnosti žaloby, ako vyplýva z bodu 65 napadnutého uznesenia, je nesplnenie jednej z podmienok prípustnosti stanovenej v článku 173 ods. 4 Zmluvy. Aj keď vnútroštátne právo neumožňuje podať žiadnu žalobu, musí sudca Spoločenstva naďalej používať toto ustanovenie zmluvy a skúmať, či sú splnené v nej uvedené podmienky prípustnosti.
20 Aby mal opravný prostriedok úspech, mal ho odvolateľ oprieť o porušenie článku 173 štvrtého odseku Zmluvy a najmä preukázať, že je napadnutým nariadením osobne dotknutý, nie však o údajný nedostatok účinnej súdnej právnej ochrany, ktorý za súčasného stavu Spoločenstva nemohol viesť v žiadnom prípade k prípustnosti opravného prostriedku.
21 Ďalej treba pripomenúť, že existencia záujmu odvolateľa na konaní predpokladá, že odvolanie by mohlo výsledne priniesť prospech účastníkovi, ktorý ho podáva (rozsudok z 13. júla 2000, Parlament/Richard, C‑174/99 P, Zb. s. I‑6189, bod 33).
22 V konaní pred Súdom prvého stupňa sa napadnutým rozhodnutím žalobcova žaloba zamietla ako neprípustná.
23 Keby bolo odvolaniu vyhovené, bolo by to pre odvolateľa bezpochyby na prospech, pretože by sa jeho žaloba mohla vecne preskúmať. Otázka, či uvedeným právom na účinnú súdnu ochranu sa môže za niektorých okolností dosiahnuť prípustnosť žaloby o neplatnosť nariadenia, podanej fyzickou alebo právnickou osobou, sa týka podstaty odvolania a v žiadnom prípade neprejudikuje existenciu odvolateľovho záujmu na konaní.
24 Za týchto okolností je odvolanie prípustné.
O opodstatnenosti opravného prostriedku
Tvrdenia účastníkov konania
25 Svojimi štyrmi odvolacími dôvodmi, ktorých opodstatnenosť je potrebné skúmať spoločne, odvolateľ v podstate uvádza, že zamietnutie jeho žaloby ako neprípustnej, ktoré sa opiera o úvahy uvedené v bodoch 61 až 64 napadnutého rozhodnutia, porušuje jeho právo na účinnú súdnu právnu ochranu pri obrane jeho vlastných záujmov alebo záujmov jeho členov.
26 Sporné ustanovenia napadnutého nariadenia, ktorými boli zrušené úpravy týkajúce sa intervencií, podpory spotreby a podpory pre malovýrobcov, nevyžadovali žiadne vnútroštátne vykonávajúce predpisy ani žiadnu súčinnosť španielskych úradov. Vzhľadom na to nemá odvolateľ podľa španielskeho práva možnosť žiadať vyhlásenie neplatnosti nejakého vnútroštátneho právneho aktu súvisiaceho s týmito ustanoveniami, takže je vylúčený návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, v ktorom by sa preskúmala ich platnosť. Odvolateľ alebo jeho členovia nemohli ani konať v rozpore s takýmto ustanovením, aby potom prípadne mohli napadnúť sankcie, ktoré by im boli uložené.
27 Keďže sa v napadnutom rozhodnutí neskúmalo, či fakt, že žaloba o vyhlásenie čiastočnej neplatnosti napadnutého nariadenia sa zamietla ako neprípustná, je v rozpore s účinným právom na súdnu ochranu odvolateľa, týmto rozhodnutím sa porušilo základné právo, ktoré je súčasťou právneho poriadku Spoločenstva.
28 Odvolateľ tvrdí, že právo na účinnú súdnu právnu ochranu predpokladá špecifické preskúmanie osobitných okolností jednotlivého prípadu. Nemožno hovoriť o skutočnej účinnosti určitého práva bez jej konkrétneho preskúmania. Takéto preskúmanie sa musí nutne vzťahovať aj na to, či existuje v konkrétnom prípade nejaký iný právny prostriedok. Ako vyplýva z bodov 32 a 33 rozsudku z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia (C‑321/95 P, Zb. s. I‑1651), je žaloba o neplatnosť podaná podľa článku 173 ods. 4 Zmluvy o ES prípustná, keď tu nejestvuje žiadny vnútroštátny právny prostriedok.
29 Rada a Komisia v zásade uvádzajú, že odvolanie je každom prípade zjavne neodôvodnené, pretože fakt, že odvolateľ nemá podľa vnútroštátneho práva žiadnu možnosť podať žalobu, nie je kritériom alebo okolnosťou, ktorou by sa dala opodstatniť prípustnosť žaloby fyzickej alebo právnickej osoby o vyhlásenie neplatnosti všeobecne platného komunitárneho aktu. Jediným smerodajným kritériom je, či je táto osoba napadnutým aktom priamo a osobne dotknutá. Odvolanie sa však nezaoberá otázkou, či odvolateľ je priamo a osobne dotknutý, ale venuje sa len preskúmaniu, ktoré Súd prvého stupňa vykonal, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa účinnej súdnej právnej ochrany.
30 Okrem toho je v Zmluve zakotvený úplný systém právnej ochrany, ktorým je zverené preskúmanie aktov orgánov z hľadiska platnosti a súladu s právom, najmä všeobecne platných aktov, Súdnemu dvoru. Členský štát, ktorý nadmerne sťažuje alebo dokonca znemožňuje predkladanie návrhov na začatie konania o prejudiciálnej otázke, porušuje základné právo na účinnú súdnu právnu ochranu a rovnako aj povinnosť lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 5 Zmluvy. Ale ani v tomto prípade by nebolo možné takémuto protiprávnemu konaniu zabrániť tým, že bude pozmenený zmysel článku 173 ods. 4 Zmluvy, ale len začatím konania o porušení zmluvy proti predmetnému členskému štátu podľa článku 226 ES.
31 Komisia k tomu dodáva, že nerozumie, ako môže odvolateľ tvrdiť, že španielsky právny poriadok neposkytuje žiadnu právnu ochranu proti napadnutému nariadeniu. Uvedené nariadenie je záväzným právnym aktom, ktorý priamo tvorí práva a povinnosti občanov tak, že každé porušenie jeho ustanovení môže byť uplatnené pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa španielskeho práva – ako bezpochyby aj podľa práva iných členských štátov – musia správne orgány rozhodnúť o žiadosti zainteresovaných. Ak úrady nezaujmú v rámci určitej lehoty stanovisko k takýmto žiadostiam, tak ich mlčanie sa považuje za zamietnutie alebo v určitých prípadoch aj za súhlas, pričom žiadateľ môže podať žalobu, ak nesúhlasí s odpoveďou. Nič mu potom nebráni, aby sa odvolal na ktorýkoľvek komunitárny predpis a prípadne, aby v súlade s článkom 234 ES, navrhol podanie návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke o výklade alebo platnosti sporného aktu.
Posúdenie Súdnym dvorom
32 Odvolateľ sa neobracia proti zisteniu Súdu prvého stupňa uvedenému v bode 44 napadnutého uznesenia, podľa ktorého má napadnuté nariadenie všeobecnú platnosť. Neobracia sa ani proti zisteniu uvedenému v bode 56 tohto uznesenia, že napadnuté nariadenie neovplyvňuje jeho osobné záujmy, alebo proti zisteniu uvedenému v bode 50, že napadnuté nariadenie sa netýka jeho členov kvôli určitým osobným vlastnostiam alebo osobitným okolnostiam, ktoré ich vynímajú z okruhu všetkých ostatných osôb.
33 Preto je potrebné skúmať, či môže odvolateľ ako zástupca záujmov jeho členov podať, pri zohľadnení článku 173 ods. 4 Zmluvy o ES, žalobu o neplatnosť napadnutého nariadenia, a síce čisto len preto, lebo by jej chýbalo právo na účinnú súdnu právnu ochranu vzhľadom na údajný úplný nedostatok právneho prostriedku pred vnútroštátnymi súdmi.
34 Podľa článku 173 druhého a tretieho odseku Zmluvy má Súdny dvor právomoc rozhodovať o žalobách podaných členskými štátmi, Radou alebo Komisiou z dôvodov nepríslušnosti, porušenia podstatných formálnych náležitostí, porušenia tejto zmluvy, alebo právneho pravidla, týkajúceho sa jej uplatňovania, alebo na základe zneužitia právomoci, ako aj o žalobách podaných Európskym parlamentom, Dvorom audítorov a Európskou centrálnou bankou na ochranu ich výhradných práv. Podľa štvrtého odseku tohto článku môže každá „fyzická alebo právnická osoba za rovnakých podmienok podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré jej je určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe“.
35 V súlade s článkom 173 Zmluvy nemôže byť nariadenie ako všeobecne platný akt napadnutý žiadnym iným právnym subjektom ako inštitúciami, Európskou centrálnou bankou a členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb. s. 777, bod 40).
36 Všeobecne platný akt, ako je nariadenie, sa však môže podľa okolností týkať osobne fyzických alebo právnických osôb, a tým mať voči nim charakter rozhodnutia (pozri najmä rozsudky zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C‑358/89, Zb. s. I‑2501, bod 13, z 18. mája 1994, Codorniu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853, bod 19, a z 31. mája 2001, Sadam Zuccherifici a i./Rada, C‑41/99 P, Zb. s. I‑4239, bod 27). Tento prípad nastane vtedy, keď sa sporný právny akt týka fyzickej alebo právnickej osoby vzhľadom na jej určité osobné vlastnosti alebo zvláštne okolnosti, ktoré ju vynímajú z okruhu všetkých ostatných osôb a individualizuje ju podobným spôsobom ako konkrétneho adresáta (pozri najmä rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a z 22. novembra 2001, Nederlandse Antillen/Rada, C‑452/98, Zb. s. I‑8973, bod 60).
37 Fyzická alebo právnická osoba, ktorá nespĺňa tieto predpoklady, nemôže v žiadnom prípade podať žalobu o neplatnosť nariadenia (pozri v tejto súvislosti uznesenie CNPAAP/Rada, už citované, bod 38).
38 Európske spoločenstvo je však právnym spoločenstvom, v ktorom sú akty jej orgánov kontrolované v tom ohľade, či sú v súlade so Zmluvou a všeobecnými právnymi zásadami, ku ktorým patria aj základné práva.
39 Jednotlivci preto musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Spoločenstva, pričom právo na takúto ochranu je súčasťou všeobecných právnych zásad, ktoré vyplývajú zo spoločných ústavných zvyklostí členských štátov. Toto právo je takisto uvedené v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, bod 18; z 27. novembra 2001, Komisia/Rakúsko, C‑424/99, Zb. s. I‑9285, bod 45).
40 Zmluva o ES vytvorila svojimi článkami 173 a 184 (teraz 241 ES) na jednej strane a článkom 177 na strane druhej kompletný systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich kontrolu zákonnosti aktov orgánov, ktorá je zverená sudcom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, Zb. s. 1339 bod 23). Podľa tohto systému majú fyzické alebo právnické osoby, ktoré kvôli podmienkam prípustnosti uvedeným v článku 173 ods. 4 Zmluvy nemôžu bezprostredne napadnúť akty Spoločenstva, možnosť uplatniť neplatnosť takých aktov podľa okolností prípadu buď nepriamo podľa článku 184 Zmluvy pred sudcom Spoločenstva, alebo pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré ale samy nemôžu určiť neplatnosť uvedených aktov (pozri rozsudok z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4199, bod 20), a podnietiť ich, aby predložili Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.
41 Je teda na členských štátoch, aby vytvorili systém, ktorým môže byť zabezpečené právo na účinnú súdnu právnu ochranu.
42 V tomto rámci majú vnútroštátne súdy v súlade so zásadou lojálnej spolupráce, zakotvenej v článku 5 Zmluvy podľa možnosti vykladať a používať vnútroštátne procesné predpisy tak, aby mohli fyzické a právnické osoby súdne napadnúť protiprávnosť každého vnútroštátneho rozhodnutia alebo iného opatrenia, ktorým sa v ich prípade aplikuje nejaký všeobecne platný akt Spoločenstva, a aby sa pritom mohli odvolávať na neplatnosť tohto aktu.
43 Takže treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bodoch 50 až 53 svojich návrhov, že nemožno prijať výklad systému právnej ochrany, ktorý zastáva odvolateľ a podľa ktorého je žaloba o neplatnosť podaná na súdy Spoločenstva prípustná, pokiaľ po konkrétnom preskúmaní vnútroštátnych procesných predpisov možno preukázať, že tieto predpisy neumožňujú jednotlivcovi podať žalobu, ktorou by mohol spochybniť platnosť sporného aktu Spoločenstva. Takáto úprava by v každom jednotlivom prípade vyžadovala, aby sudca Spoločenstva skúmal a vykladal v každom takomto prípade vnútroštátne procesné právo, čo by prekračovalo jeho právomoc v rámci kontroly zákonnosti aktov Spoločenstva.
44 Nakoniec je potrebné poznamenať, že podľa systému kontroly zákonnosti, ktorý vytvorila Zmluva, môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti nariadeniu len vtedy, keď je ním nielen priamo, ale aj osobne dotknutá. Túto podmienku, výslovne stanovenú v Zmluve, treba síce vykladať v zmysle zásady účinnej súdnej právnej ochrany pri zohľadnení rôznych okolností, ktoré by mohli žalobcu individualizovať (pozri napríklad rozsudky z 2. februára 1988, Van der Kooy/Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 14, Extramet Industrie/Rada, už citovaný, bod 13, a Codorniu/Rada, už citovaný, bod 19); avšak takýto výklad nemôže viesť k jej vylúčeniu bez toho, aby boli prekročené právomoci, ktoré Zmluva dáva súdom Spoločenstva.
45 Aj keď je istotne predstaviteľný iný systém kontroly zákonnosti všeobecne platných aktov Spoločenstva než ten, ktorý bol vytvorený pôvodnou Zmluvou, ktorý nebol vo svojich základných črtách nikdy zmenený, aj tak je vecou členských štátov, aby prípadne v súčasnosti platný systém v súlade s článkom 48 ES zreformovali.
46 Podľa uvedeného je potrebné konštatovať, že Súd prvého stupňa sa nedopustil právneho pochybenia, keď rozhodol, že žaloba je neprípustná, bez toho, aby skúmal, či v predloženom prípade existoval nejaký opravný prostriedok, ktorý by umožňoval preskúmanie platnosti napadnutého nariadenia pred vnútroštátnym súdom.
47 Preto je potrebné odvolanie zamietnuť.
O trovách
48 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada navrhla zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.
49 Podľa článku 69 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe ustanovenia uvedeného článku 118 inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. V súlade s týmto ustanovením treba rozhodnúť, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚDNY DVOR
rozhodol takto:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Unión de Pequeños Agricultores je povinný nahradiť trovy konania.
3. Komisia Európskych spoločenstiev znáša svoje vlastné trovy konania.
Rodríguez Iglesias | Jann | Macken |
Edward | La Pergola | Puissochet |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. júla 2002.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |