NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 13. júla 2023(1)
Vec C‑261/22
GN
za účasti:
Procuratore generale presso la Corte di appello di Bologna
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Rešpektovanie súkromného a rodinného života – Práva dieťaťa – Matky, ktoré žijú v spoločnej domácnosti s maloletými deťmi – Dôvody na nevykonanie alebo odklad odovzdania“
I. Úvod
1. Aj matky chodia do väzenia.
2. Odsúdená osoba totiž môže byť niekedy matkou malých detí. Súdny dvor po prvý raz rieši situáciu, v ktorej bol vydaný európsky zatykač (ďalej len „EZ“) na účely výkonu trestu odňatia slobody proti jednej takejto matke. Je na vykonanie takého EZ relevantný najlepší záujem dieťaťa?
3. Vnútroštátny súd, Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), teda žiada o výklad rámcového rozhodnutia o EZ:(2) je možné odmietnuť alebo odložiť vykonanie EZ, ak je vyžiadanou osobou matka, ktorá žije v spoločnej domácnosti so svojimi maloletými deťmi?
II. Skutkový stav, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
4. Dňa 26. júna 2020 belgický súd vydal EZ proti GN na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní piatich rokov za trestné činy obchodovania s ľuďmi a napomáhania nelegálnemu prisťahovalectvu. GN bola odsúdená v neprítomnosti a v súlade s belgickým právom bola riadne informovaná o konaní.
5. GN bola zatknutá v Bologni (Taliansko) 2. septembra 2021. V čase zatknutia žila v spoločnej domácnosti so svojím maloletým synom, ktorý bol zverený do starostlivosti sociálnych služieb. Keďže GN nesúhlasila so svojím odovzdaním, bola jej nariadená väzba, ktorá bola následne nahradená domácim väzením, a v tom čase jej bol syn vrátený.
6. Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna, Taliansko) na pojednávaní 17. septembra 2021 požiadal súdny orgán, ktorý vydal zatykač, o informácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ. Išlo o informácie o spôsobe výkonu trestu v Belgicku v prípade matiek žijúcich v spoločnej domácnosti s maloletými deťmi, o väzenskom zaobchádzaní, ktorému bude GN podrobená, o opatreniach, ktoré budú prijaté vo vzťahu k jej synovi, a o možnosti obnovy súdneho konania, keďže GN bola odsúdená v neprítomnosti. Kráľovská prokuratúra v Antverpách odpovedala, že vo veci odpovede na položené otázky je príslušný Federálny úrad pre spravodlivosť v Belgicku. Po tejto odpovedi už medzi týmito dvoma súdnymi orgánmi nedošlo k ďalšej komunikácii.
7. Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna) rozsudkom z 15. októbra 2021 odmietol odovzdať GN súdu, ktorý vydal zatykač, z dôvodu, že v čase zatknutia bola matkou dieťaťa mladšieho ako tri roky, ktoré žilo v spoločnej domácnosti len s ňou, a nariadil jej okamžité prepustenie. Podľa tohto súdu vzhľadom na absenciu odpovede dožadujúceho súdu neexistuje istota, že v belgickom právnom poriadku sú uznané podmienky pozbavenia osobnej slobody porovnateľné s úpravou v Taliansku, ktoré chránia právo matky nebyť zbavená vzťahu so svojimi deťmi a zabezpečia deťom potrebnú materskú a rodinnú starostlivosť zaručenú talianskou ústavou, článkom 3 Dohovoru o právach dieťaťa(3) a článkom 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
8. Procuratore generale presso la Corte di appello di Bologna (generálny prokurátor pri Odvolacom súde Bologna, Taliansko) a GN podali proti uvedenému rozsudku samostatné kasačné opravné prostriedky. Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), ktorý rozhoduje o tomto kasačnom opravnom prostriedku, sa rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 1 ods. 2 a 3 a články 3 a 4 [rámcového rozhodnutia o EZ] vykladať v tom zmysle, že neumožňujú vykonávajúcemu súdu odmietnuť alebo každopádne odložiť odovzdanie matky žijúcej v spoločnej domácnosti s maloletými deťmi?
2. Sú v prípade kladnej odpovede na prvú otázku článok 1 ods. 2 a 3 a články 3 a 4 [rámcového rozhodnutia o EZ] zlučiteľné s článkom 7 a článkom 24 ods. 3 [Charty], a to aj z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 8 [Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), podpísaného v Ríme 4. novembra 1950] a z hľadiska ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, v rozsahu, v akom požadujú odovzdanie matky, ktoré má za následok prerušenie jej väzby s maloletými deťmi žijúcimi s ňou v spoločnej domácnosti bez zohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa?“
9. Písomné pripomienky predložili GN, Procuratore generale presso la Corte di appello di Bologna (generálny prokurátor pri Odvolacom súde Bologna), talianska, maďarská a holandská vláda, Rada Európskej únie, ako aj Európska komisia. Dňa 28. marca 2023 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí GN, talianska a holandská vláda, Rada, ako aj Európska komisia.
III. Analýza
10. S cieľom poskytnúť Súdnemu dvoru užitočnú odpoveď navrhujem preformulovať otázky položené vnútroštátnym súdom. Uvedený súd sa v prvom rade pýta, či je oprávnený odmietnuť vykonať EZ, ak takým odovzdaním hrozí porušenie základných práv matky, o ktorej odovzdanie sa žiada, ako aj základných práv maloletých detí, ktoré s ňou žijú v spoločnej domácnosti. Subsidiárne sa vnútroštátny súd pýta, či by mohol také odovzdanie odložiť. Ide o právo na rodinný život zaručené článkom 7 Charty a najlepší záujem dieťaťa zaručený článkom 24 Charty.
11. Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť rámcového rozhodnutia o EZ s dvoma dotknutými základnými právami, ak sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností sporu vo veci samej bráni odmietnutiu alebo odkladu vykonania EZ. Táto otázka sa teda stáva relevantnou len v prípade, že Súdny dvor zamietne možnosť odmietnuť vykonanie EZ. Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku, ktorú navrhnem Súdnemu dvoru, nebude potrebné odpovedať na druhú otázku.
12. Problém, na ktorý poukazuje vnútroštátny súd, je štandardný aj nový. Štandardný je z toho dôvodu, že ide o ďalší z radu návrhov na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom vnútroštátny súd kladie otázku, či riziko porušenia základného práva môže byť dôvodom na odmietnutie výkonu EZ mimo výslovných povinných alebo nepovinných dôvodov na nevykonanie uvedených v článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia o EZ.(4)
13. Je však aj úplne nový, lebo po prvý raz môže byť nevykonanie založené na možnom porušení základných práv nielen vyžiadanej osoby, ale aj tretej osoby: maloletého dieťaťa matky, o ktorej odovzdanie sa žiada.
14. Podľa môjho názoru treba tieto dve otázky rozlišovať. Preto sa najprv budem zaoberať podmienkami, za akých právo matky na rodinný život zaručené článkom 7 Charty môže odôvodniť odmietnutie jej odovzdania. Odpoveď na túto otázku možno poskytnúť na základe už rozvinutej línie judikatúry vykladajúcej článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ. Následne budem analyzovať dôsledky, ktoré pre vykonávajúci orgán vyplývajú z povinnosti konať v najlepšom záujme dieťaťa, ako si vyžaduje článok 24 Charty. Uvediem, že práva dieťaťa by mohli odôvodniť odmietnutie odovzdania. Nakoniec sa budem osobitne zaoberať možnosťou odkladu odovzdania.
A. Riziko porušenia práva matky na rodinný život a „dvojstupňový test“
15. Až v rozsudku Aranyosi a Căldăraru z roku 2016 Súdny dvor uznal možnosť odmietnuť vykonanie EZ z dôvodu, ktorý nie je výslovne uvedený v samotnom rámcovom rozhodnutí o EZ.(5)
16. V uvedenej veci Súdny dvor dospel k záveru, že vážne riziko porušenia zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, absolútneho základného práva zaručeného článkom 4 Charty, môže byť dôvodom na odmietnutie odovzdania. Súdny dvor vychádzal z článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ a rozhodol, že odmietnutie je podmienené požiadavkou, aby vykonávajúci orgán po prvé potvrdil existenciu systémových alebo všeobecných nedostatkov v súvislosti s dodržiavaním článku 4 Charty v štáte, ktorý vydal zatykač, a po druhé aby hrozilo porušenie práva konkrétnej dotknutej osoby.(6)
17. Ide o takzvaný „dvojstupňový test“.(7) Vo viacerých rozsudkoch, ktoré nasledovali a v ktorých mal Súdny dvor väčšinou vysvetliť rozsah vyšetrovania, ktoré má uskutočniť vykonávajúci súdny orgán pri uplatnení tohto kritéria, Súdny dvor potvrdil svoje stanovisko uvedené v rozsudku Aranyosi a Căldăraru.(8)
18. V inej línii judikatúry, ktorá vychádzala z rovnakej argumentácie ako rozsudok Aranyosi a Căldăraru, Súdny dvor dospel k záveru, že odmietnutie odovzdania podľa podmienok dvojstupňového testu je odôvodnené aj vtedy, keď ide o možné porušenie práva vyžiadanej osoby na spravodlivý proces, ktoré je zaručené článkom 47 Charty. Rozhodol o tom v rozsudku LM(9) a svoje rozhodnutie potvrdil vo viacerých nasledujúcich veciach.(10)
19. Vo všetkých týchto veciach išlo bez výnimky o základné právo vyžiadanej osoby. Prejednávaná vec by nastolila otázku podobnú otázkam, ktoré boli položené vo veciach uvedených v predchádzajúcich bodoch, ak by bola Súdnemu dvoru položená otázka, či GN môže namietať proti odovzdaniu s odvolaním sa na svoje právo na rodinný život zakotvené v článku 7 Charty.
20. Možnosť odchýliť sa od povinnosti vykonať EZ teda bola doteraz potvrdená len vo vzťahu k dvom základným právam, ktoré sú zaručené článkami 4 a 47 Charty.(11) Nevidím však zásadný dôvod, prečo by to isté neplatilo, ak by vzniklo podozrenie o existencii systémových alebo všeobecných nedostatkov v ochrane iného základného práva,(12) akým je právo na rodinný život v prejednávanej veci.
21. Východiskovým bodom tohto vyšetrovania je, že uloženie trestu odňatia slobody, ako správne uviedla Komisia na pojednávaní, nevyhnutne zasahuje do práva GN na rodinný život. Toto obmedzenie sa však v zásade považuje za nevyhnutné na dosiahnutie iného spoločenského záujmu, ktorým je zabrániť beztrestnosti páchateľov trestných činov.(13) Členské štáty sú však pri uplatňovaní svojich donucovacích právomocí voči jednotlivcom povinné dodržiavať zásadu proporcionality. Preto sú povinné čo najmenej obmedziť právo matiek vo väzení na rodinný život. Majú však právomoc voľnej úvahy pri voľbe spôsobu, akým toto právo zabezpečia.(14)
22. Preto zastávam názor, že GN by sa mohla odvolávať na svoje právo na rodinný život ako odôvodnenie nevykonania EZ len vtedy, ak by mal vykonávajúci orgán dôvodné podozrenie, že štát, ktorý vydal zatykač, nebude rešpektovať jej právo na rodinný život.
23. Ako Súdny dvor viackrát zopakoval,(15) mechanizmus EZ vychádza z predpokladu, že členské štáty dodržiavajú základné práva.
24. Východiskový postoj, ktorý je v súlade s článkom 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ, je teda taký, že členský štát, ktorý vydal zatykač, má v rámci svojho právneho poriadku a praxe zavedené opatrenia, ktoré neprimerane neobmedzujú právo uväznenej osoby na zachovanie rodinných väzieb. Túto domnienku možno spochybniť len vtedy, ak má vykonávajúci orgán vedomosť(16) o systémových alebo všeobecných nedostatkoch pri zabezpečovaní práva na rodinný život osôb uväznených v štáte, ktorý vydal zatykač.
25. Kľúčové je, že tento záver nemôže byť založený na vedomí, že pokiaľ ide o ochranu rodinného života väznených osôb, členský štát, ktorý vydal zatykač, uskutočnil odlišnú legislatívnu voľbu ako vykonávajúci členský štát.
26. Vo všetkých prípadoch, v ktorých sa článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ vykladá tak, že umožňuje odmietnutie odovzdania, bola bez výnimky spúšťačom dvojstupňového testu vedomosť vykonávajúceho orgánu o možných systémových alebo všeobecných nedostatkoch v ochrane príslušného základného práva v štáte, ktorý vydal zatykač. Iba v takom prípade sa vykonávajúci orgán mohol odchýliť od zásady vzájomnej dôvery a uplatnením dvojstupňového testu spochybniť ochranu základných práv v štáte, ktorý vydal zatykač.
27. V prejednávanej veci nie je dôvod na uplatnenie dvojstupňového testu. Potrebný spúšťač – podozrenie, že Belgicko systematicky porušuje právo na rodinný život matiek vo výkone trestu odňatia slobody – neexistuje.
28. Za takých okolností vykonávajúci orgán nemôže odmietnuť vykonať EZ z dôvodu možného porušenia práva GN na rodinný život.
29. Stále sa možno oprávnene pýtať, či by práva GN nemohli byť nakoniec príliš obmedzené (napríklad v hypotetickej situácii, keď pravidlá väznice, v ktorej vykonáva svoj trest, umožňujú návštevy rodiny iba raz týždenne). Samozrejme, nie je možné vylúčiť individuálne porušenie v danej situácii.
30. Systém vzájomného uznávania, na ktorom je založený EZ a iné podobné nástroje práva EÚ,(17) sa však nespolieha na (nepravdepodobné) očakávanie, že základné práva nebudú nikdy porušené. Opiera sa skôr o domnienku, že individuálne porušenie základných práv sa bude riešiť. Za to je však zodpovedný štát, ktorý vydal zatykač.(18) Jednotlivé prípady porušenia základných práv má riešiť štát, ktorý vydal zatykač, a nie vykonávajúci členský štát, a to aj zabezpečením prístupu k svojim súdom.(19)
31. Okrem toho, aj keď jednotlivé porušenia nemožno vylúčiť, vykonávajúci orgán nemôže také porušenia predvídať, pokiaľ neexistuje náznak, že k nim systematicky dochádza v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.
32. Keďže v prejednávanej veci neexistuje nijaký náznak o existencii systémových alebo všeobecných nedostatkov v zárukách rodinného života uväznených osôb v Belgicku, zastávam názor, že vykonávajúci orgán nemôže odmietnuť odovzdanie z tohto dôvodu.(20)
33. Ak by sa konštatoval opak, zásada vzájomnej dôvery, na ktorej je založené vzájomné uznávanie, by stratila akýkoľvek význam.
B. Najlepší záujem dieťaťa
34. Druhou osobou (alebo osobami, keďže bolo oznámené, že GN po vydaní EZ porodila druhé dieťa), ktorých základné práva sú predmetom prejednávanej veci, sú deti GN.
35. Deti GN majú tiež právo na rodinný život. Okrem toho, pokiaľ ide o deti, ich právo na rodinný život sa musí vždy vykladať s ohľadom na iné ustanovenie Charty, konkrétne na jej článok 24.(21)
36. Článok 24 Charty chráni práva dieťaťa. Jeho odsek 2 má v prejednávanej veci osobitný význam. Stanovuje: „Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.“ Okrem toho jeho odsek 3 stanovuje: „Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.“(22)
37. Možné porušenie základných práv detí GN súvisí s EZ len nepriamo: sú potenciálnymi vedľajšími poškodenými z dôvodu výkonu EZ, na základe ktorého má byť odovzdaná ich matka.
38. Článok 24 Charty sa však vzťahuje na všetky činnosti, ktoré vyplývajú z uplatňovania práva EÚ, a to aj vtedy, ak sa dieťaťa priamo netýkajú, ale majú preň významné dôsledky.(23)
39. Preto rozhodnutie o vykonaní EZ môže byť ovplyvnené úsilím zabezpečiť najlepší záujem dieťaťa.
40. Keďže sú však deti len nepriamo dotknuté výkonom EZ,(24) otázka ochrany ich práv sa líši od otázky, ktorá bola jadrom predchádzajúcich vecí týkajúcich sa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ.
41. Prípadné nevykonanie EZ s cieľom chrániť najlepší záujem dieťaťa nenastáva ako otázka vzájomnej dôvery. Najlepší záujem dieťaťa si vyžaduje pozornosť aj vtedy, keď členský štát, ktorý vydal zatykač, poskytuje vysokú úroveň ochrany detí, ktorých matky sú vo väzení.
42. Ochrana tohto záujmu si zo svojej podstaty vyžaduje odlišné posúdenie: každá analýza sa začína konkrétnou situáciou dotknutého dieťaťa, a nie podmienkami v členskom štáte, ktorý vydal zatykač. Spôsob, akým štát, ktorý vydal zatykač, zaobchádza s väzňami s malými deťmi, nezohráva úlohu pri rozhodovaní vykonávajúceho orgánu z dôvodu nedôvery v členský štát, ktorý vydal zatykač, ale skôr ako faktor pri rozhodovaní o tom, aké je najlepšie rozhodnutie pre konkrétne dieťa.
43. V tejto súvislosti dvojstupňový test ako záruka zásady vzájomnej dôvery nie je relevantný na zodpovedanie otázky, či vykonanie EZ možno odmietnuť na účely ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa.(25)
44. Skôr než sa budem zaoberať otázkou, či najlepší záujem dieťaťa môže odôvodniť odmietnutie odovzdania a aké kroky musí vykonávajúci orgán a orgán, ktorý vydal zatykač, v tejto súvislosti prijať, najprv sa v krátkosti zamyslím nad tým, ako je toto základné právo upravené v judikatúre Súdneho dvora.
1. Najlepší záujem dieťaťa v judikatúre Súdneho dvora
45. Najlepší záujem dieťaťa je v právnej náuke opísaný ako „jeden z najamorfnejších a najmenej zrozumiteľných právnych pojmov“.(26) V rovnakom duchu iní akademici pracovali na zistení presnej povahy povinností podľa článku 24 Charty(27) a zdôraznili potrebu bližšie určiť, ako sa má používať v práve EÚ.(28) Čo vieme o najlepšom záujme dieťaťa z judikatúry Súdneho dvora?
46. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Piotrowski je jedinou vecou, ktorá sa konkrétne týka systému EZ.(29) V tejto veci išlo o možnosť vykonania EZ, ak je vyžiadaná osoba maloletá. Súdny dvor zdôraznil, že smernica 2016/800(30) bola prijatá s cieľom chrániť práva dieťaťa v takýchto situáciách. Stanovuje minimálne pravidlá, ktoré sa osobitne zaoberajú procesnými právami detí, voči ktorým bol vydaný EZ.(31) K automatickému odmietnutiu výkonu EZ, pokiaľ je vyžiadaná osoba maloletá, totiž dochádza len vtedy, ak táto maloletá osoba nedosiahla vekovú hranicu trestnoprávnej zodpovednosti.(32)
47. Podľa môjho názoru však toto rozhodnutie nie je veľmi nápomocné v situáciách, o akú ide v prejednávanej veci, v ktorých samotné dieťa, ktorého práva sú dotknuté, nie je vyžiadanou osobou.
48. Tento rozsudok však odráža dôraz, ktorý Súdny dvor kladie na potrebu konkrétneho posúdenia situácie konkrétneho dieťaťa. To isté bolo zdôraznené v iných oblastiach práva EÚ. Napríklad v súvislosti s návratom maloletej osoby bez sprievodu v oblasti azylového práva Súdny dvor konštatoval, že „len celkové a dôkladné posúdenie situácie dotknutej maloletej osoby bez sprievodu umožňuje určiť ‚najlepší záujem dieťaťa‘“.(33)
49. Navyše v súvislosti s rozhodnutím o návrate otca maloletej dcéry Súdny dvor uviedol veľmi špecifické okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijímaní rozhodnutia o návrate. Okrem iného medzi ne patrí vek dieťaťa, jeho fyzický a emočný vývoj, úroveň jeho citovej väzby s každým z rodičov a riziko, ktoré by odlúčenie od rodiča znamenalo pre citovú rovnováhu tohto dieťaťa.(34)
50. Súdny dvor tiež v súvislosti so zlúčením rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín rozhodol, že každé posúdenie individuálneho rozhodnutia, ktoré by sa mohlo dotknúť dieťaťa, musí zohľadniť potrebu dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy so svojimi rodičmi.(35) Orgán, ktorý prijíma rozhodnutie, ktoré má vplyv na dieťa, musí vziať do úvahy aj intenzitu citových vzťahov nadviazaných medzi dieťaťom a jeho poručníkmi a úroveň závislosti dieťaťa od jeho poručníkov, pokiaľ títo poručníci vykonávajú rodičovské práva a povinnosti a starostlivosť o dieťa v právnych a finančných záležitostiach.(36)
51. Ďalším dôležitým faktorom je schopnosť rodiča prevziať plnú zodpovednosť za starostlivosť o dieťa(37) a závislosť dieťaťa od rodiča.(38)
52. Tieto rozsudky majú spoločné to, že pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa je určenie jeho situácie vždy prvým krokom v rozhodovacom procese a je potrebné určiť konkrétnu situáciu dieťaťa.(39)
53. Hovorí to niečo o požiadavke uvedenej v článku 24 ods. 2 Charty, podľa ktorej musia byť prvoradým hľadiskom záujmy dieťaťa: vždy, keď ide o deti, ich záujmy sa posudzujú ako prvé, a to vždy s ohľadom na konkrétnu situáciu dieťaťa.(40)
54. Až po vykonaní takéhoto posúdenia má príslušný orgán dostatok informácií na to, aby mohol pristúpiť k prijatiu relevantného rozhodnutia – v tomto prípade, či vykoná EZ.
55. Znamená najlepší záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko aj to, že akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré doň zasahuje, je úplne zakázané? Alebo je v najlepšom záujme dieťaťa potrebné nájsť rovnováhu medzi týmito záujmami a inými verejnými záujmami, o ktoré ide v konkrétnom prípade?(41)
56. Ako ukážem v nasledujúcej časti, zastávam názor, že najlepší záujem dieťaťa nie je a priori absolútnou prekážkou výkonu EZ. Napriek tomu ide o dosť veľkú prekážku: ako uvediem, je to príliš veľká prekážka na to, aby ju vykonávajúci súdny orgán, ktorý rozhoduje o EZ v prejednávanej veci, prekonal.
2. Čo by mal vykonávajúci súdny orgán zohľadniť pri rozhodovaní o najlepšom záujme dieťaťa?
57. Na úvod treba uviesť, že článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ sa uplatňuje nielen na vyžiadané osoby, ale aj na všetky ostatné osoby, ktoré by mohli byť dotknuté EZ.(42) Nič nenasvedčuje tomu, že toto ustanovenie chráni pred porušením základných práv len vyžiadané osoby. Okrem toho, aj keby článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZ neexistoval, keď sa uplatňuje právo EÚ, uplatňujú sa aj základné práva zakotvené v Charte.(43)
58. Vykonávajúci súdny orgán je teda nepochybne povinný prijať rozhodnutie, ktoré ochráni najlepší záujem detí GN.
59. Prvým krokom vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú práv dieťaťa, musí byť konkrétne a podrobné posúdenie individuálnej situácie dotknutého dieťaťa.(44) Vykonávajúci súdny orgán musí na účely tohto posúdenia zohľadniť všetky relevantné informácie.
60. Kľúčové je, že v rámci systému EZ zhromažďovanie takých informácií zahŕňa(45) komunikáciu so súdnym orgánom, ktorý vydal zatykač, podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ.(46)
61. V prejednávanej veci vykonávajúci súdny orgán skutočne zaslal súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, žiadosť o doplňujúce informácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ. Pýtal sa na väzenské podmienky pre matky s malými deťmi v Belgicku. Súdny orgán, ktorý vydal zatykač, na túto otázku neodpovedal, ale namiesto toho odkázal vykonávajúci súdny orgán na belgický Federálny úrad pre spravodlivosť, ktorý je zodpovedný za tieto záležitosti. Vykonávajúci súdny orgán už ďalšie otázky nepoložil.
62. Ide o uspokojivé použitie mechanizmu komunikácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ?
63. Určite nie.
64. Súdny dvor opakovanie zdôraznil význam mechanizmu komunikácie medzi oboma súdnymi orgánmi pri výkone EZ. Konštatoval, že je vyjadrením povinnosti lojálnej spolupráce, na základe ktorej „členské štáty sa rešpektujú a navzájom si pomáhajú pri plnení úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv“.(47)
65. To viedlo Súdny dvor k záveru, že oba súdne orgány musia plne využívať nástroje stanovené v rámcovom rozhodnutí o EZ,(48) akým je mechanizmus komunikácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ.
66. V prejednávanej veci to znamená, že dotknuté súdne orgány musia využiť článok 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ, aby bol vykonávajúci súdny orgán dostatočne informovaný o situácii, ktorá čaká GN a jej deti v Belgicku.
67. Počas takéhoto komunikačného procesu si možno predstaviť, že súdny orgán, ktorý vydal zatykač, poskytne informácie o väzenských podmienkach pre matky s malými deťmi alebo o existujúcich alternatívach. Je však tiež možné, že odmietne prijať deti GN. Možností je nekonečné množstvo. Všetky tieto informácie sú relevantné na určenie, či je vykonanie EZ vydaného voči GN v najlepšom záujme jej detí.
68. Dôležitou otázkou z pohľadu vykonávajúceho súdneho orgánu najmä v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, je to, aké dôsledky budú nasledovať, ak súdny orgán, ktorý vydal zatykač, ignoruje žiadosť o informácie. Malo by to viesť k automatickému nevykonaniu EZ?
69. Komisia na pojednávaní tvrdila, že taký by mal byť dôsledok v prípade neposkytnutia odpovede v primeranej lehote.(49)
70. Nesúhlasím s tým, že rámcové rozhodnutie o EZ stanovuje nevykonanie ako automatický dôsledok v prípade, že nie je žiadna odpoveď od vykonávajúceho súdneho orgánu.
71. Napriek tomu tu najlepší záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko nadobúda konkrétnu podobu. Ak vykonávajúci orgán nedostane dostatočné informácie, na základe ktorých môže nadobudnúť úplnú istotu, že vykonanie EZ nebude v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, mal by odmietnuť odovzdanie.
72. V takom prípade by totiž najlepší záujem dieťaťa predstavoval príliš veľkú prekážku na to, aby ju vykonávajúci súdny orgán prekonal.
3. Nástroje zakotvené v rámcovom rozhodnutí o EZ na predchádzanie beztrestnosti
73. Veľká časť judikatúry vysvetľujúcej význam a účinky najlepšieho záujmu dieťaťa je vytvorená v oblasti azylu a migrácie. Hoci je užitočná na určenie kritérií najlepšieho záujmu dieťaťa, nebezpečenstvo beztrestnosti v tejto oblasti práva nevzniká.
74. V prejednávanej veci má teda Súdny dvor zosúladiť cieľ spočívajúci v zabezpečení najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý by mal byť prvoradým hľadiskom, s cieľom vyhnúť sa beztrestnosti, ktorý je jedným z hlavných cieľov systému EZ.(50)
75. Účastníci tohto konania diskutovali o ďalších možnostiach prístupu k najlepšiemu záujmu dieťaťa vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní. Cieľom týchto diskusií bolo nájsť alternatívu k odmietnutiu vykonania EZ (a tým zabrániť beztrestnosti GN) a zároveň zabezpečiť ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa.
76. Hoci zavedenie akéhokoľvek nového riešenia je záležitosťou normotvorcu Únie, a nie Súdneho dvora, domnievam sa, že rámcové rozhodnutie o EZ poskytuje niektoré nástroje, ktoré sú užitočné na riešenie takých situácií ako v prejednávanej veci. Podľa môjho názoru môžu znížiť nebezpečenstvo beztrestnosti a zároveň ochrániť najlepší záujem dieťaťa. Medzi tieto ustanovenia patrí osobitne článok 23 ods. 4, ako aj článok 4 bod 6 a článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia o EZ.
a) Odklad odovzdania: článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ
77. Prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta nielen na to, či možno odmietnuť vykonanie EZ, ale aj na to, či ho možno subsidiárne odložiť.
78. Účastníci konania pred Súdnym dvorom diskutovali o možnosti uplatnenia článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ na prejednávanú vec. Uvedené ustanovenie znie takto: „Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. [EZ] sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody.“
79. Procuratore generale presso la Corte di appello di Bologna (generálny prokurátor pri Odvolacom súde Bologna) sa domnieva a talianska vláda na pojednávaní tvrdila, že výkon by sa v nijakom prípade nemal odmietnuť, ale len odložiť podľa článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ až do okamihu, keď dieťa dosiahne vyšší stupeň zrelosti. Rada navrhla, aby sa vážne riziko pre dieťa mohlo v niektorých prípadoch vykladať ako vážny humanitárny dôvod, ktorý by odôvodňoval uplatnenie článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ.
80. Komisia na pojednávaní nesúhlasila, pričom uviedla, že toto ustanovenie sa môže použiť až po skutočnom prijatí rozhodnutia o výkone.
81. Odhliadnuc od toho, že článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ odkazuje konkrétne na vyžiadanú osobu, podľa môjho názoru jeho použitie v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, nie je možné. Samotné jeho znenie pripomína vážne humanitárne dôvody a uvádza príklad zjavného ohrozenia zdravia vyžiadanej osoby (nie tretej osoby).
82. V rozsudku E.D.L. Súdny dvor rozhodol, že článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ možno použiť v situácii, keď má vykonávajúci súdny orgán vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že „odovzdanie vyžiadanej osoby, ktorá je vážne chorá, by ju vystavilo skutočnému riziku výrazného skrátenia jej očakávanej dĺžky života alebo rýchleho, výrazného a nezvratného zhoršenia jej zdravotného stavu“.(51)
83. Podľa môjho názoru je tento prístup skutočne vhodné uplatniť na vyžiadanú osobu: hoci nie je dôvod odmietnuť vykonanie EZ, jeho odklad je nevyhnutný z dôvodu stavu vyžiadanej osoby.
84. V prejednávanej veci je najlepší záujem dieťaťa nevyhnutným hľadiskom pre inú osobu, než je samotná vyžiadaná osoba – t. j. pre jej deti. Ak existuje nebezpečenstvo, že odovzdanie matky by predstavovalo vážne nebezpečenstvo pre deti (napríklad pre ich zdravie alebo emocionálny vývoj), malo by to byť podľa môjho názoru dôležité hľadisko už pred rozhodnutím o odovzdaní.
85. Aj keby som išla nad rámec znenia článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ a predstavila si, že by bolo možné uplatniť ho na deti vyžiadanej osoby, čakanie, kým dieťa dosiahne zrelší vek, ako navrhuje talianska vláda, by nezodpovedalo štandardu humanitárnych dôvodov, ako ho Súdny dvor vykladal v rozsudku E.D.L.
86. Podľa môjho názoru by to narušilo účel článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ.
87. V prejednávanej veci teda použitie článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ nie je užitočné.
b) Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia o EZ
88. Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia o EZ je ďalšou možnosťou, ktorú môžu vykonávajúce súdne orgány použiť, ak rozhodnú, že je v najlepšom záujme dieťaťa ponechať matku aj dieťa vo vykonávajúcom členskom štáte.
89. Poskytuje vykonávajúcemu súdnemu orgánu možnosť nevykonať EZ, ktorý bol vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná osoba zdržiava, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, pokiaľ sa tento štát zaviaže, že vykoná trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody.
90. Hlavným cieľom tohto ustanovenia je umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať osobitnú váhu možnosti zvýšiť šance vyžiadanej osoby na opätovné začlenenie do spoločnosti po uplynutí uloženého trestu.(52)
91. Neexistuje však dôvod, pre ktorý by sa toto ustanovenie nemalo použiť aj na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa pri súčasnom zabránení beztrestnosti. Použitie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia o EZ by mohlo byť najlepšou možnosťou, ak by z akéhokoľvek dôvodu týkajúceho sa dotknutého dieťaťa bolo v jeho najlepšom záujme neopustiť vykonávajúci členský štát, ale zároveň by bolo dôležité, aby toto dieťa udržiavalo časté kontakty a úzky vzťah so svojou matkou (napríklad v situácii, keď druhý rodič alebo širšia rodina žije vo vykonávajúcom členskom štáte).
92. Podľa vnútroštátneho súdu Taliansko prebralo do svojho práva článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia o EZ tým, že stanovilo podmienku, podľa ktorej vyžiadaná osoba musí mať trvalý pobyt v Taliansku aspoň päť rokov, aby mohla využiť toto ustanovenie.
93. Súdny dvor konštatoval, že pojmy „zdržiava sa“ a „má trvalý pobyt“ uvedené v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia o EZ predstavujú autonómne pojmy práva Únie, ktoré členské štáty nemôžu definovať.(53) Podľa Súdneho dvora sa tieto pojmy „týkajú situácií, v ktorých osoba, ktorej sa európsky zatykač týka, si buď založila svoj skutočný pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, alebo nadobudla v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tom istom štáte väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu“.(54)
94. To ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s autonómnym výkladom týchto pojmov poskytnutým Súdnym dvorom, ktorý neukladá požiadavku zdržiavať sa v štáte počas piatich rokov.
95. Je pravda, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia o EZ dáva vykonávajúcemu súdnemu orgánu možnosť vykonať trest odňatia slobody vo vykonávajúcom členskom štáte, neukladá mu však takú povinnosť. Pokiaľ však ide o ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa, táto možnosť sa môže stať povinnosťou, ak vykonávajúci súdny orgán zistí, že je v najlepšom záujme dieťaťa neopustiť vykonávajúci členský štát.(55)
96. Toto ustanovenie preto podľa môjho názoru predstavuje ďalší procesný nástroj, pomocou ktorého môže vykonávajúci súdny orgán zmierniť nebezpečenstvo beztrestnosti a zosúladiť ho s najlepším záujmom dieťaťa.
c) Článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia o EZ
97. Článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia o EZ stanovuje, že ak je EZ vydaný na účely trestného stíhania osoby, ktorá je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt(56) vo vykonávajúcom členskom štáte, odovzdanie môže podliehať podmienke, že osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej bolo uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.
98. Toto ustanovenie je pravdepodobne odvrátenou stranou článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia o EZ: bez ohľadu na to, či je EZ vydaný na účely trestného stíhania (ako v prípade článku 5 bodu 3) alebo výkonu trestu (článok 4 bod 6), osoby s trvalým pobytom vo vykonávajúcom štáte môžu využiť výkon trestu v členskom štáte svojho pobytu.
99. Článok 5 bod 3 sa týka situácií, v ktorých je EZ vydaný na účely trestného stíhania, čo zjavne nie je prípad prejednávanej veci. GN bola odsúdená v Belgicku a EZ bol vydaný výslovne na účely výkonu trestu odňatia slobody.
100. Na pojednávaní však GN a Komisia vysvetlili, že vzhľadom na to, že GN bola odsúdená v neprítomnosti, v Belgicku existuje možnosť obnovy konania, čo podľa ich názoru robí z tohto EZ aj EZ na účely trestného stíhania.
101. V takom prípade by článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia o EZ umožňoval vykonávajúcemu súdnemu orgánu stanoviť ako podmienku odovzdania osôb, ktoré sú štátnymi príslušníkmi alebo majú trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, aby bola dotknutá osoba následne vrátená na výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody v tomto členskom štáte.
102. Po prvé skutkové okolnosti prejednávanej veci vyvolávajú pochybnosti o tom, že GN má trvalý pobyt v Taliansku. Toto posúdenie však prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu.
103. Po druhé článok 5 prvá veta rámcového rozhodnutia o EZ stanovuje, že vykonávajúci orgán môže využiť túto možnosť. Článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia o EZ je tak ďalšou možnosťou, ktorú môžu vykonávajúce súdne orgány využiť, ak určia, že je v najlepšom záujme dieťaťa ponechať matku aj dieťa vo vykonávajúcom členskom štáte.
104. Vzhľadom na to, že EZ proti GN je výslovne vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody, však zastávam názor, že toto ustanovenie nemožno v prejednávanej veci použiť.
IV. Návrh
105. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), takto:
1. Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi v zásade nebráni odmietnutiu výkonu EZ vydaného proti matke malých detí, ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
2. Také odmietnutie je možné len vtedy, ak vykonávajúci orgán po zistení konkrétnej situácie dieťaťa a po použití mechanizmu komunikácie stanoveného v článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia o EZ nemá dostatok informácií, ktoré by v ňom vyvolali absolútnu istotu, že vykonanie EZ nebude v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.
3. Dočasné odloženie odovzdania podľa článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZ nie je možné pre inú osobu ako vyžiadanú osobu a nad rámec vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak by boli zjavne ohrozené život alebo zdravie vyžiadanej osoby.