ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 21. decembra 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priame dane – Článok 49 ZFEÚ – Sloboda usadiť sa – Zavedenie dane zaťažujúcej záväzky úverových inštitúcií na účely financovania vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia – Údajná diskriminácia pobočiek zahraničných úverových inštitúcií – Smernica 2014/59/EÚ – Rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností – Pôsobnosť“
Vo veci C‑340/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Arbitral Tributário (Centro de Arbitragem Administrativa – CAAD) [Arbitrážny súd pre daňové spory (Centrum správnej arbitráže – CAAD), Portugalsko] z 24. mája 2022 a doručený Súdnemu dvoru 24. mája 2022, ktorý súvisí s konaním:
Cofidis
proti
Autoridade Tributária e Aduaneira,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz (spravodajca), P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele,
generálny advokát: P. Pikamäe,
tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. apríla 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predniesli:
– Cofidis, v zastúpení: P. Melcher, Rechtsanwalt, P. Núncio, D. Oda, F. Osório de Castro, A. Queiroz Martins a M. Teles, advogados,
– portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, J. P. Cardoso da Costa, A. Pimenta a A. Rodrigues, splnomocnení zástupcovia,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Armenia, P. Caro de Sousa, A. Nijenhuis a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 13. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 49 ZFEÚ a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Cofidis, portugalskou pobočkou spoločnosti Cofidis SA, úverovou inštitúciou so sídlom vo Francúzsku, a Autoridade Tributária e Aduaneira (Daňový a colný úrad, Portugalsko) vo veci žiadosti o vrátenie príspevkov, ktoré táto pobočka zaplatila ako adicional de solidariedade sobre o sector bancário (dodatočná solidárna daň z bankového sektora) (ďalej len „ASSB“).
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 1, 5 a 103 smernice 2014/59 znejú:
„(1) Finančná kríza ukázala, že na úrovni [Európskej ú]nie je výrazný nedostatok vhodných nástrojov, pomocou ktorých by bolo možné účinne riešiť situáciu nezdravých alebo zlyhávajúcich úverových inštitúcii a investičných spoločností… Takéto nástroje sú potrebné najmä na to, aby sa zabránilo platobnej neschopnosti, alebo v prípade, keď platobná neschopnosť nastane, na minimalizáciu nepriaznivých následkov pomocou zachovania systémovo dôležitých funkcií príslušnej inštitúcie. Počas krízy boli uvedené výzvy významným faktorom, ktorý prinútil členské štáty zachrániť inštitúcie pomocou použitia peňazí daňových poplatníkov. Cieľom dôveryhodného rámca pre ozdravenie a riešenie krízových situácií je v čo najväčšej miere predchádzať nutnosti prijímať takéto kroky.
…
(5) Preto je potrebný režim, ktorý poskytne orgánom dôveryhodný súbor nástrojov na dostatočne včasnú a rýchlu intervenciu do nezdravej alebo zlyhávajúcej inštitúcie tak, aby sa zabezpečila kontinuita zásadných finančných a ekonomických funkcií inštitúcie, pričom by sa minimalizoval vplyv zlyhania inštitúcie na hospodársky a finančný systém. Tento systém by mal zabezpečiť, aby akcionári niesli straty ako prví a aby veritelia niesli straty po akcionároch…
…
(103) Existujú okolnosti, za ktorých môže účinnosť použitých nástrojov riešenia krízových situácií závisieť od dostupnosti krátkodobého financovania pre inštitúciu alebo preklenovaciu inštitúciu, poskytnutia záruk potenciálnym kupujúcim alebo poskytnutia kapitálu preklenovacej inštitúcii. Bez ohľadu na úlohu centrálnych bánk pri poskytovaní likvidity finančnému systému aj v časoch vysokej záťaže je dôležité, aby členské štáty stanovili mechanizmy financovania, ktoré zabránia tomu, aby sa finančné prostriedky potrebné na takéto účely čerpali z vnútroštátnych rozpočtov. Práve finančný sektor ako celok by mal financovať stabilizáciu finančného systému.“
4 Táto smernica v článku 1 ods. 1 stanovuje pravidlá a postupy týkajúce sa ozdravenia a riešenia krízových situácií subjektov uvedených v tomto ustanovení.
Portugalské právo
5 Článok 18 a príloha VI k Lei no 27‑A/2020, que aprova o Orçamento Suplementar para 2020 (zákon č. 27‑A/2020, ktorým sa schvaľuje dodatočný rozpočet na rok 2020) z 24. júla 2020 (ďalej len „zákon o dodatočnom rozpočte na rok 2020“), zaviedli ASSB.
6 Podľa článku 1 ods. 2 a článku 9 prílohy VI k zákonu o dodatočnom rozpočte na rok 2020 bola ASSB vytvorená so zámerom posilniť mechanizmy financovania vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia tým, že všetky príjmy získané z jej výberu sa prevedú do Fundo de Estabilização Financeira da Segurança Social (Fond finančnej stability sociálneho zabezpečenia). Podľa týchto ustanovení je cieľom zavedenia ASSB kompenzovať oslobodenie od dane z pridanej hodnoty (DPH), ktoré využíva bankový sektor pri väčšine finančných služieb, a tak priblížiť daňové zaťaženie tohto sektora tomu, ktoré znášajú ostatné hospodárske odvetvia.
7 Podľa článku 2 ods. 1 uvedenej prílohy VI podliehajú ASSB po prvé úverové inštitúcie, ktorých sídlo sa nachádza na území Portugalska (ďalej len „rezidentské úverové inštitúcie“), po druhé portugalské dcérske spoločnosti úverových inštitúcií, ktorých sídlo sa nachádza na území iného štátu (ďalej len „nerezidentské úverové inštitúcie“), ako aj po tretie portugalské pobočky nerezidentných úverových inštitúcií.
8 Článok 3 uvedenej prílohy VI definuje vecnú pôsobnosť ASSB takto:
„ASSB podliehajú:
a) záväzky stanovené a schválené zdaniteľnými osobami po prípadnom odpočítaní položiek záväzkov, ktoré sú súčasťou vlastného kapitálu, vkladov krytých fondom na ochranu vkladov, záručným fondom pre vzájomné poľnohospodárske úvery alebo systémom ochrany vkladov, ktorý je oficiálne uznaný podľa článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ [zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149)], alebo sa považuje za rovnocenný v zmysle ustanovení článku 156 ods. 1 písm. b) [Regime Geral das Instituições de Crédito e Sociedades Financeiras (všeobecný režim pre úverové inštitúcie a finančné spoločnosti)], v medziach stanovených platnými právnymi predpismi, a vkladov, ktoré do Centrálnej pokladnice uložili poľnohospodárske úverové banky patriace do integrovaného systému vzájomných poľnohospodárskych úverov podľa článku 72 právneho režimu vzájomných poľnohospodárskych úverov a úverových družstiev, schváleného ako príloha k Decreto‑lei n° 24/91 (zákonný dekrét č. 24/91) z 11. januára;
b) pomyselná hodnota podsúvahových finančných derivátov určená zdaniteľnými osobami.“
9 Článok 4 tej istej prílohy VI týkajúci sa určenia základu ASSB stanovuje:
„1. Na účely ustanovení písmena a) predchádzajúceho článku sa za záväzky považujú všetky položky uvedené v účtovnej súvahe, ktoré bez ohľadu na svoju formu a podobu predstavujú dlh voči tretím osobám, s výnimkou týchto položiek:
a) položky, ktoré sa podľa platných účtovných predpisov vykazujú ako vlastný kapitál;
b) záväzky spojené s uznaním záväzkov vyplývajúcich z plánov definovaných požitkov;
c) vklady kryté fondom na ochranu vkladov a garančným fondom vzájomných poľnohospodárskych úverov výlučne v rozsahu, v akom sú kryté uvedenými fondmi;
d) záväzky vyplývajúce zo zhodnotenia finančných derivátov;
e) príjmy z odložených výnosov, pričom sa nezohľadňujú takéto príjmy pripadajúce na pasívne operácie, a
f) záväzky vyplývajúce z aktív, ktoré neboli odpísané pri sekuritizačných transakciách.
2. Na účely ustanovenia písmena a) predchádzajúceho článku sa uplatňujú tieto pravidlá:
a) hodnota vlastného kapitálu, vrátane vlastného kapitálu úrovne 1 a úrovne 2, zahŕňa kladné položky, ktoré sa zohľadňujú na účely výpočtu v súlade s druhou časťou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 [z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1)], s prihliadnutím na prechodné ustanovenia obsiahnuté v desiatej časti tohto nariadenia, pričom súčasne zodpovedajú pojmu záväzky, ako je vymedzený v predchádzajúcom odseku;
b) vklady kryté fondom na ochranu vkladov, záručným fondom pre vzájomné poľnohospodárske úvery alebo systémom ochrany vkladov, ktorý je oficiálne uznaný podľa článku 4 smernice 2014/49/EÚ, alebo sa považuje za rovnocenný v zmysle ustanovení článku 156 ods. 1 písm. b) všeobecného režimu pre úverové inštitúcie a finančné spoločnosti, v medziach stanovených platnými právnymi predpismi, sa vezmú do úvahy len vo výške skutočne krytej takými fondmi.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 Žalobkyňa vo veci samej je portugalskou pobočkou úverovej inštitúcie so sídlom vo Francúzsku. Ako pobočka podlieha ASSB, teda dani z bankového sektora zavedenej Portugalskou republikou s cieľom finančne podporiť vnútroštátny systém sociálneho zabezpečenia a obnoviť rovnováhu medzi daňovým zaťažením tohto sektora, ktorý využíva oslobodenie od DPH pri väčšine finančných služieb, a daňovým zaťažením všetkých ostatných odvetví portugalského hospodárstva.
11 Dňa 11. decembra 2020 žalobkyňa vo veci samej podala daňové priznanie k ASSB týkajúce sa prvého polroka 2020. V tejto súvislosti zaplatila sumu 364 229,67 eura. Dňa 5. januára 2021 však podala na daňový úrad správny opravný prostriedok, ktorým sa domáhala vrátenia uvedenej sumy. Rozhodnutím z 21. mája 2021 tento úrad uvedený opravný prostriedok zamietol.
12 Žalobkyňa vo veci samej podala 23. augusta 2021 žalobu na Tribunal Arbitral Tributário (Centro de Arbitragem Administrativa – CAAD) [Arbitrážny súd pre daňové spory (Centrum správnej arbitráže –CAAD), Portugalsko], vnútroštátny súd, ktorou napadla toto rozhodnutie. Na podporu svojej žaloby najmä tvrdila, že ASSB je v rozpore s právom Únie.
13 Konkrétne podľa žalobkyne vo veci samej je zavedenie ASSB v rozpore so smernicou 2014/59 a údajnou daňovou harmonizáciou zavedenou touto smernicou, pokiaľ ide o príspevky úverových inštitúcií v oblasti riešenia krízových situácií. Žalobkyňa vo veci samej je totiž už zdanená v členskom štáte, v ktorom sa nachádza jej sídlo, teda vo Francúzskej republike, na základe uvedenej smernice, a tak Portugalská republika jej nemôže vyrubiť obdobnú daň.
14 Okrem toho sa žalobkyňa vo veci samej domnieva, že ASSB porušuje článok 49 ZFEÚ tým, že pôsobí diskriminačne na portugalské pobočky zahraničných úverových inštitúcií. Keďže tieto pobočky nemajú právnu subjektivitu, nemôžu odpočítať určité položky vlastného kapitálu od svojho základu dane na účely ASSB.
15 Za týchto okolností Tribunal Arbitral Tributário (Centro de Arbitragem Administrativa – CAAD) [Arbitrážny súd pre daňové spory (Centrum správnej arbitráže – CAAD)] rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Bráni [smernica 2014/59] tomu, aby v členskom štáte boli zdanené pobočky finančných inštitúcií, ktoré sú rezidentmi iného členského štátu Európskej únie, na základe právnej úpravy, akú predstavujú portugalské vnútroštátne právne predpisy upravujúce [ASSB], ktorá sa vyberá z upravených záväzkov a pomyselnej hodnoty podsúvahových finančných derivátov, pričom príjmy z nej nie sú určené pre vnútroštátne mechanizmy financovania opatrení na riešenie krízových situácií a na financovanie jednotného fondu na riešenie krízových situácií?
2. Bráni sloboda usadiť sa zakotvená v článku 49 ZFEÚ vnútroštátnej právnej úprave, aká sa nachádza v portugalských vnútroštátnych právnych predpisoch týkajúcich sa [ASSB], ktorá umožňuje odpočítať od určených a schválených záväzkov určité položky záväzkov, ktoré sa započítavajú na účely výpočtu vlastného [kapitálu] úrovne 1 a vlastného [kapitálu] úrovne 2 v súlade s ustanoveniami druhej časti [nariadenia č. 575/2013], s prihliadnutím na prechodné ustanovenia obsiahnuté v [deviatej] časti tohto nariadenia, ktoré môžu vydať len subjekty s právnou subjektivitou, teda ktoré nemôžu vydať pobočky úverových inštitúcií, ktoré nie sú rezidentmi?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
16 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2014/59 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň zaťažujúcu záväzky úverových inštitúcií, ktorej spôsob výpočtu je údajne podobný spôsobu výpočtu príspevkov platených týmito inštitúciami podľa tejto smernice, ale príjmy z nej nie sú určené pre vnútroštátne mechanizmy financovania opatrení na riešenie krízových situácií.
O prípustnosti
17 Portugalská vláda tvrdí, že táto otázka je neprípustná, keďže nie je relevantná na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, keďže ASSB nemá žiadnu súvislosť s riešením krízových situácií a ozdravením úverových inštitúcií, a preto nepatrí do pôsobnosti smernice 2014/59.
18 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu právneho predpisu Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach položených vnútroštátnymi súdmi platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak sa javí, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na uvedené otázky (rozsudok zo 16. júla 2020, Facebook Ireland a Schrems, C‑311/18, EU:C:2020:559, bod 73, ako aj citovaná judikatúra).
19 Keďže v prejednávanej veci žalobkyňa vo veci samej poukázala na údajnú nezlučiteľnosť ASSB so smernicou 2014/59 v rámci sporu vo veci samej, prezumpcia relevantnosti, ktorá sa spája s položenou otázkou, nemôže byť spochybnená. Okrem toho tvrdenie portugalskej vlády týkajúce sa pôsobnosti smernice 2014/59 sa v skutočnosti týka podstaty položenej otázky.
20 Prvá otázka je v dôsledku toho prípustná.
O veci samej
21 S cieľom odpovedať na položenú otázku treba na úvod pripomenúť, že výklad ustanovenia práva Únie si vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou [rozsudok z 21. septembra 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Diplomatický preukaz), C‑568/21, EU:C:2023:683, bod 32].
22 Po prvé podľa článku 1 ods. 1 smernice 2014/59 táto smernica stanovuje pravidlá a postupy týkajúce sa ozdravenia a riešenia krízových situácií subjektov uvedených v tomto ustanovení.
23 Po druhé, ako vyplýva z odôvodnení 1 a 5 tejto smernice, táto bola prijatá v dôsledku finančnej krízy, ktorá odhalila potrebu stanoviť nástroje, ktoré umožnia čeliť najmä platobnej neschopnosti úverových inštitúcií, a to tak, že riziká, ktoré s tým súvisia, budú znášať ich akcionári a veritelia, a nie daňoví poplatníci. V súlade s odôvodnením 103 uvedenej smernice je totiž úlohou finančného sektora ako celku financovať stabilizáciu finančného systému.
24 V tomto kontexte po tretie príspevky zaplatené týmito inštitúciami podľa tej istej smernice nie sú daňami, ale naopak vyplývajú z logiky poistenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).
25 Smernica 2014/59 teda nemá v žiadnom prípade za cieľ harmonizovať zdaňovanie úverových inštitúcií, ktoré vykonávajú činnosť v rámci Únie.
26 V dôsledku toho smernica 2014/59 nemôže brániť zavedeniu takej vnútroštátnej dane, akou je ASSB, ktorá zaťažuje záväzky uvedených inštitúcií a príjmy z nej sú určené na financovanie vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia, bez toho, aby existovala akákoľvek súvislosť s riešením krízovej situácie a ozdravením týchto inštitúcií. Okolnosť, že spôsob výpočtu takejto dane je podobný spôsobu výpočtu príspevkov zaplatených na základe smernice 2014/59, je v tejto súvislosti úplne irelevantná.
27 Na prvú otázku treba teda odpovedať tak, že smernica 2014/59 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň zaťažujúcu záväzky úverových inštitúcií, ktorej spôsob výpočtu je údajne podobný spôsobu výpočtu príspevkov platených týmito inštitúciami podľa tejto smernice, ale príjmy z nej nie sú určené pre vnútroštátne mechanizmy financovania opatrení na riešenie krízových situácií.
O druhej otázke
28 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má sloboda usadiť sa zaručená v článkoch 49 a 54 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá zavádza daň, ktorej vymeriavací základ tvoria záväzky rezidentských úverových inštitúcií, ako aj dcérskych spoločností a pobočiek nerezidentských úverových inštitúcií, v rozsahu, v akom uvedená právna úprava umožňuje odpočítanie vlastného kapitálu a dlhových nástrojov porovnateľných s vlastným kapitálom, ktoré nemôžu vydať subjekty bez právnej subjektivity, akými sú tieto pobočky.
O prípustnosti
29 Portugalská vláda sa domnieva, že druhá otázka je neprípustná v rozsahu, v akom sa zakladá na tvrdení žalobkyne vo veci samej, podľa ktorého pobočky nerezidentských úverových inštitúcií nemôžu odpočítať od svojho základu dane pre ASSB vlastný kapitál. Toto tvrdenie však daňový úrad v rámci sporu vo veci samej spochybňuje a vnútroštátny súd ešte neoveril jeho pravdivosť, a tak otázka, ktorú položil, je čisto hypotetická.
30 V rozsahu, v akom portugalská vláda tvrdí, že druhá otázka bola položená predčasne, stačí pripomenúť, že vnútroštátne súdy majú najširšiu možnú právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak usudzujú, že právna vec, o ktorej rozhodujú, nastoľuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie potrebné na vyriešenie sporu, ktorý im bol predložený, a že sú najmä oprávnené využiť túto možnosť kedykoľvek počas konania, keď to považujú za vhodné (rozsudok zo 16. marca 2023, Beobank, C‑351/21, EU:C:2023:215, bod 42 a citovaná judikatúra).
31 V rozsahu, v akom táto vláda uvádza, že uvedené tvrdenie žalobkyne vo veci samej je spochybnené v rámci sporu vo veci samej, treba pripomenúť, že Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi zohľadnil skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzilo rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preto vzhľadom na to, že vnútroštátny súd jasne vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, Súdnemu dvoru neprináleží preverovať ich správnosť (rozsudok z 8. júna 2023, Prestige and Limousine, C‑50/21, EU:C:2023:448, body 42 a 43, ako aj citovaná judikatúra).
32 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa vnútroštátneho súdu pobočky nerezidentských inštitúcií nemôžu odpočítať od svojho základu dane pre ASSB vlastný kapitál alebo záväzky, ktoré možno prirovnať k vlastnému kapitálu, keďže ide o nástroje, ktoré môžu byť vydané len subjektmi s právnou subjektivitou.
33 Hoci vnútroštátny súd sám uvádza, že toto konštatovanie je spochybnené v rámci sporu vo veci samej daňovým úradom, ako to tvrdí portugalská vláda, z judikatúry pripomenutej v bode 31 tohto rozsudku vyplýva, že Súdny dvor nemôže sám vymedziť skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky.
34 V dôsledku toho sa vzhľadom na skutkový a právny kontext vymedzený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nemožno domnievať, že táto otázka má hypotetickú povahu.
35 Druhá otázka je v dôsledku toho prípustná.
O veci samej
36 Na úvod treba pripomenúť, že sídlo spoločnosti slúži, podobne ako štátna príslušnosť fyzických osôb, na určenie jej viazanosti s právnym poriadkom štátu. Uplatnenie vnútroštátnej daňovej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, na rezidentskú spoločnosť, vrátane jednak rezidentskej dcérskej spoločnosti nerezidentskej spoločnosti a jednak pobočky nerezidentskej spoločnosti, sa týka daňového zaobchádzania s rezidentskou spoločnosťou a nerezidentskou spoločnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, body 35 a 36, ako aj citovanú judikatúru).
37 Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sloboda usadiť sa zaručená v článkoch 49 a 54 ZFEÚ zahŕňa aj právo spoločností, ktoré sú založené podľa zákonov členského štátu a majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v Európskej únii, vykonávať svoju činnosť v iných členských štátoch prostredníctvom dcérskej spoločnosti, organizačnej zložky alebo obchodného zastúpenia [rozsudky z 22. septembra 2022, W (Odpočítateľnosť konečných strát stálej prevádzkarne nerezidenta), C‑538/20, EU:C:2022:717, bod 14, a zo 16. februára 2023, Gallaher, C‑707/20, EU:C:2023:101, bod 70].
38 Keďže článok 49 prvý odsek druhá veta ZFEÚ výslovne ponecháva hospodárskym subjektom možnosť slobodne si vybrať právnu formu vhodnú na výkon ich činnosti v inom členskom štáte, tento slobodný výber nesmie byť obmedzený diskriminačnými daňovými ustanoveniami (rozsudky z 23. februára 2006, CLT‑UFA, C‑253/03, EU:C:2006:129, bod 14; zo 6. septembra 2012, Philips Electronics UK, C‑18/11, EU:C:2012:532, bod 13, a zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, bod 40).
39 Cieľom slobody vybrať si právnu formu vhodnú na výkon činnosti v inom členskom štáte je najmä umožniť spoločnostiam, ktoré majú sídlo v členskom štáte, založiť organizačnú zložku v inom členskom štáte s cieľom vykonávať tam činnosť za rovnakých podmienok ako v prípade dcérskych spoločností (rozsudky z 23. februára 2006, CLT‑UFA, C‑253/03, EU:C:2006:129, bod 15, ako aj zo 6. septembra 2012, Philips Electronics UK, C‑18/11, EU:C:2012:532, bod 14 a citovaná judikatúra).
40 V tejto súvislosti treba podľa ustálenej judikatúry za obmedzenia slobody usadiť sa považovať všetky opatrenia, ktoré výkon slobody zaručenej článkom 49 ZFEÚ zakazujú, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým (rozsudok z 11. mája 2023, Manitou BF a Bricolage Investissement France, C‑407/22 a C‑408/22, EU:C:2023:392, bod 20, ako aj citovaná judikatúra).
41 Zakazuje sa tak nielen zjavná diskriminácia založená na mieste sídla spoločností, ale aj všetky skryté formy diskriminácie, ktoré použitím iných rozlišovacích kritérií vedú v skutočnosti k rovnakému výsledku (rozsudok zo 6. októbra 2022, Contship Italia, C‑433/21 a C‑434/21, EU:C:2022:760, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).
42 Konkrétne povinný poplatok, ktorý stanovuje kritérium zdanlivo objektívneho rozlišovania, ale ktorý vo väčšine prípadov znevýhodňuje – s prihliadnutím na jeho znaky – spoločnosti so sídlom v iných členských štátoch, ktoré sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou spoločností so sídlom v členskom štáte zdanenia, predstavuje nepriamu diskrimináciu na základe miesta sídla spoločností, ktorá je zakázaná článkami 49 a 54 ZFEÚ (rozsudky z 3. marca 2020, Vodafone Magyarország, C‑75/18, EU:C:2020:139, bod 43, ako aj z 3. marca 2020, Tesco‑Global Áruházak, C‑323/18, EU:C:2020:140, bod 63 a citovaná judikatúra).
43 V prejednávanej veci sa vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej uplatňuje bez rozdielu na rezidentské úverové inštitúcie, ako aj na portugalské dcérske spoločnosti a pobočky nerezidentských úverových inštitúcií. Základ ASSB tvoria záväzky týchto subjektov, teda podľa článku 4 prílohy VI k zákonu o dodatočnom rozpočte na rok 2020 všetky položky uvedené v účtovnej súvahe, ktoré bez ohľadu na svoju formu a podobu predstavujú dlh voči tretím osobám, s výnimkou najmä položiek, ktoré sú v nej v súlade s uplatniteľnými účtovnými pravidlami zapísané ako vlastný kapitál.
44 Podľa údajov vnútroštátneho súdu, na rozdiel od rezidentských úverových inštitúcií a dcérskych spoločností nerezidentských úverových inštitúcií, pobočky nerezidentských úverových inštitúcií nemôžu vzhľadom na to, že nemajú právnu subjektivitu, odpočítať od svojho základu dane pre ASSB vlastný kapitál, keďže uvedené subjekty zo zákona nemajú vlastný kapitál. Okrem toho tieto pobočky nie sú oprávnené vydávať dlhové nástroje porovnateľné s vlastným kapitálom, ako sú najmä vymeniteľné dlhopisy, dlhopisy spojené s podielom na zisku, prioritné akcie, ktoré musí spoločnosť na požiadanie odkúpiť, alebo dlhopisy prevoditeľné na požiadanie, a tak tieto pobočky nemôžu tieto nástroje odpočítať od svojho základu dane.
45 Zdá sa teda, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej neumožňuje pobočkám nerezidentských úverových inštitúcií vykonávať svoje činnosti za rovnakých podmienok, ako sú podmienky, ktoré sa uplatňujú na dcérske spoločnosti nerezidentských úverových inštitúcií v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 39 tohto rozsudku. Hoci totiž táto právna úprava bez rozdielu zohľadňuje záväzky dcérskych spoločností a pobočiek nerezidentských úverových inštitúcií, umožňuje dcérskym spoločnostiam znížiť základ dane odpočítaním vlastného kapitálu a dlhových nástrojov porovnateľných s vlastným kapitálom, hoci sa takéto odpočítanie zdá byť právne nedostupné uvedeným pobočkám, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
46 Za týchto podmienok môže takáto vnútroštátna právna úprava znížiť atraktívnosť vykonávania činnosti v Portugalsku prostredníctvom pobočky spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte.
47 Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, rozdielne zaobchádzanie, ktoré môže obmedziť slobodný výber právnej formy vhodnej na výkon činnosti v inom členskom štáte v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 38 tohto rozsudku, môže predstavovať obmedzenie slobody usadiť sa zaručenej v článkoch 49 a 54 ZFEÚ.
48 Na to, aby bolo takéto rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa slobody usadiť sa, je nevyhnutné, aby sa týkalo situácií, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, alebo aby bolo odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu (rozsudok z 11. mája 2023, Manitou BF a Bricolage Investissement France, C‑407/22 a C‑408/22, EU:C:2023:392, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).
49 Po prvé je nesporné, že porovnateľnosť cezhraničnej situácie s vnútroštátnou situáciou dotknutého členského štátu sa musí skúmať s prihliadnutím na cieľ sledovaný predmetnými vnútroštátnymi ustanoveniami, ako aj na ich predmet a obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2022, AllianzGI‑Fonds AEVN, C‑545/19, EU:C:2022:193, bod 59 citovanú judikatúru).
50 Ako vyplýva z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, ciele ASSB, ktorá bez rozdielu zaťažuje celý bankový sektor v Portugalsku, vrátane rezidentských úverových inštitúcií, ako aj portugalských dcérskych spoločností a pobočiek nerezidentských úverových inštitúcií, spočívajú vo finančnej podpore vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia a v obnovení rovnováhy medzi daňovým zaťažením tohto sektora, ktorý využíva oslobodenie od DPH pri väčšine finančných služieb, a daňovým zaťažením všetkých ostatných odvetví portugalského hospodárstva.
51 Vzhľadom na tieto ciele vnútroštátne ustanovenia predložené vnútroštátnym súdom neuvádzajú žiadne rozlišovanie medzi rezidentskými úverovými inštitúciami a dcérskymi spoločnosťami a pobočkami nerezidentských úverových inštitúcií.
52 Navyše z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by predmet a obsah predmetných vnútroštátnych ustanovení stanovoval takéto rozlišovanie.
53 Z tohto dôvodu nič nenasvedčuje tomu, že by situácia nerezidentskej úverovej inštitúcie, ktorá vykonáva svoju činnosť prostredníctvom pobočky, nebola objektívne porovnateľná so situáciou rezidentskej úverovej inštitúcie alebo dcérskej spoločnosti nerezidentskej úverovej inštitúcie.
54 Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, portugalská vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že daňová výhoda priznaná vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej rezidentským úverovým inštitúciám, ako aj dcérskym spoločnostiam nerezidentských úverových inštitúcií, je odôvodnená potrebou zabezpečiť koherenciu vnútroštátneho daňového režimu.
55 Podľa ustálenej judikatúry však na to, aby sa takéto odôvodnenie mohlo pripustiť, treba preukázať existenciu priamej súvislosti medzi predmetnou daňovou výhodou a kompenzáciou tejto výhody vo forme stanoveného daňového odvodu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júna 2018, Bevola a Jens W. Trock, C‑650/16, EU:C:2018:424, bod 45, ako aj z 27. apríla 2023, L Fund, C‑537/20, EU:C:2023:339, bod 68 a citovanú judikatúru).
56 V prejednávanej veci žiadna skutočnosť v spise predloženom Súdnemu dvoru nenaznačuje, že by odpočítateľnosť vlastného kapitálu od základu dane podľa ASSB bola kompenzovaná určitým daňovým odvodom, ktorý znášajú rezidentské úverové inštitúcie a dcérske spoločnosti nerezidentských úverových inštitúcií.
57 Z toho vyplýva, že obmedzenie slobody usadiť sa spôsobené predmetnou právnou úpravou vo veci samej nemôže byť odôvodnené nevyhnutnosťou zachovania koherentnosti portugalského daňového systému.
58 Napokon Európska komisia na pojednávaní tvrdila, že rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej by mohlo byť odôvodnené, pokiaľ ide o odpočítateľnosť dlhových nástrojov porovnateľných s vlastným kapitálom od základu dane pre ASSB, nevyhnutnosťou zachovať vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi. Táto inštitúcia najmä tvrdila, že vylúčenie pobočiek z tejto odpočítateľnosti umožňuje zabrániť tomu, aby si tieto pobočky mohli slobodne zvoliť rozsah svojho základu dane pre ASSB tým, že doň umelo zahrnú dlhové nástroje porovnateľné s vlastným kapitálom pochádzajúcim od ich materských spoločností bez toho, aby uvedené nástroje nevyhnutne súviseli s ich činnosťami v Portugalsku.
59 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že takéto odôvodnenie možno pripustiť najmä vtedy, ak je cieľom dotknutého systému zabrániť konaniam, ktoré by mohli ohroziť právo niektorého členského štátu vykonávať svoju daňovú právomoc vo vzťahu k činnostiam uskutočňovaným na jeho území (rozsudok z 27. apríla 2023, L Fund, C‑537/20, EU:C:2023:339, bod 76 a citovaná judikatúra).
60 Súdny dvor už rozhodol, že tento cieľ sa týka najmä zachovania symetrie medzi právom zdaňovať zisk a možnosťou odpočítať stratu stálej prevádzkarne, keďže pripustiť, aby straty stálej prevádzkarne nerezidenta bolo možné odpočítať od príjmu materskej spoločnosti, by znamenalo umožniť, aby si táto spoločnosť voľne zvolila členský štát, kde také straty uplatní (rozsudok zo 4. júla 2013, Argenta Spaarbank, C‑350/11, EU:C:2013:447, bod 54).
61 Pokiaľ sa však členský štát rozhodne nezdaniť subjekty usadené na jeho území, nemôže sa odvolávať na potrebu zabezpečenia vyváženého rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi, aby odôvodnil zdanenie subjektov usadených v inom členskom štáte (pozri analogicky rozsudky z 18. júna 2009, Aberdeen Property Fininvest Alpha, C‑303/07, EU:C:2009:377, bod 67 a citovanú judikatúru, ako aj z 27. apríla 2023, L Fund, C‑537/20, EU:C:2023:339, bod 77 a citovanú judikatúru).
62 V prejednávanej veci sa Portugalská republika rozhodla nezdaňovať rezidentské úverové inštitúcie a dcérske spoločnosti nerezidentských úverových inštitúcií, pokiaľ ide o dlhové nástroje porovnateľné s vlastným kapitálom.
63 Tento členský štát sa preto nemôže odvolávať na potrebu zabezpečiť vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi s cieľom odôvodniť zdanenie pobočiek nerezidentských úverových inštitúcií, pokiaľ ide o tieto dlhové nástroje porovnateľné s vlastným kapitálom.
64 Z toho vyplýva, že obmedzenie slobody usadiť sa zavedené vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej sa nezdá byť odôvodnené potrebou zachovať vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi.
65 V dôsledku toho treba na druhú otázku odpovedať tak, že sloboda usadiť sa zaručená v článkoch 49 a 54 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá zavádza daň, ktorej vymeriavací základ tvoria záväzky rezidentských úverových inštitúcií, ako aj dcérskych spoločností a pobočiek nerezidentských úverových inštitúcií, v rozsahu, v akom uvedená právna úprava umožňuje odpočítanie vlastného kapitálu a dlhových nástrojov porovnateľných s vlastným kapitálom, ktoré nemôžu vydať subjekty bez právnej subjektivity, akými sú tieto pobočky.
O trovách
66 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň zaťažujúcu záväzky úverových inštitúcií, ktorej spôsob výpočtu je údajne podobný spôsobu výpočtu príspevkov platených týmito inštitúciami podľa tejto smernice, ale príjmy z nej nie sú určené pre vnútroštátne mechanizmy financovania opatrení na riešenie krízových situácií.
2. Sloboda usadiť sa zaručená v článkoch 49 a 54 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá zavádza daň, ktorej vymeriavací základ tvoria záväzky úverových inštitúcií, ktorých sídlo sa nachádza na území tohto členského štátu, ako aj dcérskych spoločností a pobočiek úverových inštitúcií, ktorých sídlo sa nachádza na území iného členského štátu, v rozsahu, v akom uvedená právna úprava umožňuje odpočítanie vlastného kapitálu a dlhových nástrojov porovnateľných s vlastným kapitálom, ktoré nemôžu vydať subjekty bez právnej subjektivity, akými sú tieto pobočky.
Podpisy