Vec T‑627/19
(uverejnenie výňatkov)
Harry Shindler a i.
proti
Európskej komisii
Uznesenie Všeobecného súdu (desiata komora) zo 14. júla 2020
„Žaloba na nečinnosť a o neplatnosť – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Vystúpenie Spojeného kráľovstva z Únie – Žiadosti o prijatie rozhodnutia o zachovaní európskeho občianstva určitých štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva a rozhodnutia o rôznych opatreniach týkajúcich sa práv štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva – Vyjadrenie Komisie – Neexistencia výzvy konať – Odmietnutie prijať rozhodnutie o zachovaní európskeho občianstva určitých štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva – Neexistencia záujmu na konaní – Zjavne neprípustná žaloba“
1. Žaloba na nečinnosť – Nečinnosť – Pojem – Nekonanie – Akt, ktorý neposkytuje zadosťučinenie – Vylúčenie
(Článok 265 ZFEÚ)
(pozri bod 28)
2. Žaloba na nečinnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Podmienky prípustnosti – Predchádzajúca výzva konať – Nezaujatie stanoviska inštitúciou – Aktívna legitimácia – Podmienky, ktoré majú kumulatívnu povahu – Neprípustnosť žaloby v prípade nesplnenia čo i len jednej z týchto podmienok
(Článok 265 ZFEÚ)
(pozri bod 32)
3. Žaloba na nečinnosť – Vyzvanie inštitúcie – Neexistencia – Neprípustnosť
(Článok 265 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri bod 35)
4. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Právny záujem na konaní – Nevyhnutnosť existujúceho a skutočného záujmu – Žaloba, ktorá môže byť pre žalobcu prospešná – Neexistencia – Neprípustnosť
(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ)
(pozri bod 47)
5. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Právny záujem na konaní – Zrušenie, ktoré môže viesť k totožnému meritórnemu rozhodnutiu – Nedostatok právneho záujmu
(Článok 263 ZFEÚ)
(pozri body 48, 49)
Zhrnutie
Dňa 23. júna 2016 sa občania Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v referende vyjadrili za vystúpenie svojej krajiny z Európskej únie. Spojené kráľovstvo predložilo Európskej rade 29. marca 2017 oznámenie o svojom úmysle vystúpiť z Únie podľa článku 50 ods. 2 ZEÚ. Európska rada následne po dohode so Spojeným kráľovstvom prijala niekoľko rozhodnutí(1) predlžujúcich lehotu stanovenú v článku 50 ods. 3 ZEÚ, po uplynutí ktorej sa na Spojené kráľovstvo prestanú vzťahovať Zmluvy, pokiaľ sa neuzavrie dohoda, ktorá stanoví spôsob jeho vystúpenia. Podľa článku 1 rozhodnutia 2019/584 mala táto lehota v zásade uplynúť 31. októbra 2019.
Dňa 31. júla 2019 viacerí štátni príslušníci Spojeného kráľovstva s bydliskom v Taliansku alebo vo Francúzsku (ďalej len „žalobcovia“) zaslali list Európskej rade a Rade Európskej únie. Dňa 1. augusta 2019 zaslali v podstate rovnaký list aj Európskej komisii. V týchto listoch žalobcovia okrem iného upozornili tri vyššie uvedené inštitúcie na situáciu štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva s bydliskom v iných členských štátoch než v Spojenom kráľovstve, ktorí si tam zariadili svoj súkromný a rodinný život, a žiadali, aby „konštatovali nečinnosť“ vyplývajúcu z ich „protiprávneho opomenutia spočívajúceho v nezachovaní európskeho občianstva [uvedených štátnych príslušníkov]“. Okrem toho vyzvali tieto tri inštitúcie, aby pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Únie plánovaným na 31. októbra 2019 prijali rozhodnutie o zachovaní európskeho občianstva týchto štátnych príslušníkov aj po dátume tohto vystúpenia, a to bez ohľadu na to, či bude alebo nebude uzavretá dohoda o podmienkach tohto vystúpenia. Listom podpísaným 11. septembra 2019 Komisia odpovedala na list z 1. augusta 2019 (ďalej len „list z 11. septembra 2019“). Vo svojom liste odmietla výzvu konať obsiahnutú v uvedenom liste, pričom uviedla, že Zmluvy jej neumožňujú prijať také rozhodnutie, aké požadujú žalobcovia.
Žalobcovia teda podali žalobu na Všeobecný súd. Žaloba obsahuje žalobné návrhy týkajúce sa nečinnosti založené na článku 265 ZFEÚ. Zároveň obsahuje žalobné návrhy na zrušenie „výslovného odmietnutia Komisie… uznať nečinnosť z [11.] septembra 2019“, ktoré žalobcovia na výzvu Všeobecného súdu kvalifikovali ako návrhy na zrušenie založené na článku 263 ZFEÚ.
Uznesením zo 14. júla 2020 Všeobecný súd zamietol žalobu žalobcov po tom, čo konštatoval neprípustnosť tak žalobných návrhov týkajúcich sa nečinnosti, ako aj návrhov na zrušenie.
Pokiaľ ide o žalobné návrhy týkajúce sa nečinnosti, žalobcovia navrhovali, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie obsiahnuté v liste z 11. septembra 2019, ktorým Komisia v podstate odmietla prijať rozhodnutie, ktoré by od vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie a bez ohľadu na to, či bola uzavretá dohoda o podmienkach tohto vystúpenia, zachovávalo európske občianstvo niektorých štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva, ktorí v tom čase neboli štátnymi príslušníkmi členského štátu Únie. Na podporu týchto návrhov žalobcovia uviedli tri žalobné dôvody, ktorými spochybňovali stratu európskeho občianstva týmito štátnymi príslušníkmi.
Na úvod Všeobecný súd ex offo overil, či žalobcovia mali právny záujem na uplatnení týchto troch žalobných dôvodov. V tejto súvislosti pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry na jednej strane žalobca nemôže mať legitímny záujem na zrušení rozhodnutia, pri ktorom je už teraz isté, že by voči nemu mohlo byť iba opätovne potvrdené, a jednak žalobný dôvod týkajúci sa zrušenia je neprípustný z dôvodu nedostatku právneho záujmu na konaní, pokiaľ aj za predpokladu, že by bol dôvodný, zrušenie napadnutého aktu na základe tohto žalobného dôvodu by nemohlo poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie. Žalobca teda nemá právny záujem domáhať sa zrušenia rozhodnutia o odmietnutí konať v danej oblasti na základe určitého žalobného dôvodu v prípade, ak dotknutá inštitúcia v každom prípade vôbec nemá právomoc konať v tejto oblasti.
Všeobecný súd ďalej uviedol, že v prejednávanej veci v prípade zrušenia rozhodnutia obsiahnutého v liste z 11. septembra 2019 na základe žalobných dôvodov uvádzaných žalobcami by žalobcovia mohli dosiahnuť zadosťučinenie len vtedy, ak by Komisia následne sama prijala záväzný akt, ktorým by sa od vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie zachovávalo európske občianstvo niektorých štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva.
V tejto súvislosti Všeobecný súd po tom, čo pripomenul, že podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, konštatoval, že žiadne ustanovenie Zmlúv alebo sekundárneho práva neoprávňuje Komisiu prijať záväzné akty, ktorých predmetom by bolo priznať európske občianstvo určitým kategóriám osôb. Toto konštatovanie potvrdzuje aj skutočnosť, že táto inštitúcia má v zásade iba právomoc podávať návrhy v súlade s článkom 17 ods. 2 ZEÚ.
Všeobecný súd preto uviedol, že bez ohľadu na to, či vystúpenie Spojeného kráľovstva z Únie môže alebo nemôže viesť k strate európskeho občianstva všetkých štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva, ktorí v čase uvedeného vystúpenia neboli štátnymi príslušníkmi členského štátu, Komisia v prejednávanej veci nemala žiadnu právomoc prijať záväzný akt zachovávajúci od tohto vystúpenia občianstvo Únie pre určité kategórie osôb a bola povinná odmietnuť prijatie aktu požadovaného žalobcami. Z toho vyplýva, že v prípade zrušenia rozhodnutia obsiahnutého v liste z 11. septembra 2019 na základe žalobných dôvodov žalobcov by sa Komisia nachádzala v situácii, v ktorej by zjavne nemala právomoc, a mohla by len prijať nové rozhodnutie o odmietnutí prijať právny akt, o ktorý žalobcovia žiadali. Všeobecný súd spresnil, že takéto zrušenie by nemohlo žalobcom poskytnúť zadosťučinenie, takže žalobcovia nemajú legitímny záujem na predloženie uvedených žalobných dôvodov.
Všeobecný súd dospel k záveru, že tieto žalobné dôvody treba zamietnuť ako neprípustné, a v dôsledku toho, keďže na podporu návrhov na zrušenie neboli uvedené žiadne prípustné žalobné dôvody, sú aj tieto návrhy zjavne neprípustné.