ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 26. januára 2017 (*)
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Belgický, nemecký, francúzsky, taliansky, holandský a rakúsky trh s kúpeľňovými doplnkami a príslušenstvom – Koordinácia predajných cien a výmena citlivých obchodných informácií – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – článok 31 – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci C‑609/13 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 21. novembra 2013,
Duravit AG, so sídlom v Hornbergu (Nemecko),
Duravit SA, so sídlom v Bischwilleri (Francúzsko),
Duravit BeLux SPRL/BVBA, so sídlom v Overijse (Belgicko),
v zastúpení: U. Soltész a C. von Köckritz, Rechtsanwälte,
odvolateľky,
ďalší účastníci konania:
Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Böhlke, Rechtsanwalt, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
Rada Európskej únie,
vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (prvá komora)
v zložení: podpredseda Súdneho dvora A. Tizzano, vykonávajúci funkciu predsedu prvej komory, sudcovia M. Berger, E. Levits, S. Rodin (spravodajca) a F. Biltgen,
generálny advokát: M. Wathelet,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. septembra 2015,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. novembra 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Spoločnosti Duravit AG, Duravit SA a Duravit BeLux SPRL/BVBA svojím odvolaním navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu zo 16. septembra 2013, Duravit a i./Komisia (T‑364/10, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2013:477), v rozsahu, v akom Všeobecný súd týmto rozsudkom iba čiastočne vyhovel ich návrhu na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2010) 4185 v konečnom znení z 23. júna 2010 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.092 – Kúpeľňové doplnky a príslušenstvo) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a subsidiárne zníženie pokuty, ktorá im bola uložená v tomto rozhodnutí.
Právny rámec
2 Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) v článku 31 stanovuje:
„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“
Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie
3 Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 1 až 25 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.
4 Odvolateľky vyrábajú keramické výrobky.
5 Komisia sporným rozhodnutím konštatovala porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3) v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva. K tomuto porušeniu, na ktorom sa podieľalo 17 podnikov, došlo v rozličných obdobiach medzi 16. októbrom 1992 a 9. novembrom 2004 formou celku protisúťažných dohôd alebo zosúladených postupov na území Belgicka, Nemecka, Francúzska, Talianska, Holandska a Rakúska.
6 Dňa 15. júla 2004 spoločnosť Masco Corp. a jej dcérske spoločnosti, medzi ktoré patrí Hansgrohe AG, ktorá vyrába vodovodné batérie, a Hüppe GmbH, ktorá vyrába sprchové kúty, informovali Komisiu o existencii kartelu v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva a požiadali o oslobodenie od pokút podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) alebo, v prípade zamietnutia, o zníženie výšky pokút, ktoré by im mohli byť uložené.
7 Dňa 9. a 10. novembra 2004 vykonala Komisia neohlásené kontroly v priestoroch viacerých spoločností a vnútroštátnych profesijných združení pôsobiacich v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva. Komisia po tom, čo v období od 15. novembra 2005 a 16. mája 2006 zaslala uvedeným spoločnostiam a združeniam vrátane odvolateliek, žiadosti o informácie, prijala 26. marca 2007 oznámenie o výhradách, ktoré tiež oznámila odvolateľkám. V období od 15. novembra 2004 do 20. januára 2006 požiadali viaceré podniky, medzi ktorými sa nenachádzajú odvolateľky, o oslobodenie od pokút alebo o ich zníženie.
8 Listom z 31. júla 2007 odvolateľky zaslali Komisii svoje pripomienky k oznámeniu o výhradách z 26. marca 2007.
9 Po vypočutí, ktoré sa uskutočnilo 12. až 14. novembra 2007, a po zaslaní listu z 9. júla 2009 obsahujúceho opis skutkových okolností, ktorým sa pozornosť odvolateliek upriamila na určité dôkazy, o ktoré sa Komisia zamýšľala oprieť v rámci prijatia konečného rozhodnutia, Komisia 23. júna 2010 prijala sporné rozhodnutie.
10 Komisia sa v spornom rozhodnutí domnievala, že zistené porušenie spočívalo po prvé v tom, že uvedení výrobcovia kúpeľňových doplnkov a príslušenstva koordinovali v rámci pravidelných zasadnutí v rôznych vnútroštátnych profesijných združeniach ročné zvyšovanie cien a iných poplatkov, po druhé v určovaní alebo koordinácii cien pri príležitosti osobitných udalostí, ako je zvýšenie cien surovín, zavedenie eura, ako aj zavedenie mýtneho v Nemecku, a po tretie v sprístupnení a výmene citlivých obchodných informácií. Tieto postupy sa uskutočnili podľa opakovaného modelu, ktorý bol rovnaký vo všetkých šiestich členských štátoch, na ktoré sa vzťahovalo prešetrovanie Komisie. K určovaniu cien v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva dochádzalo v ročných cykloch, konkrétne, výrobcovia stanovili svoje cenové sadzobníky, ktoré boli obvykle platné počas jedného roka a boli základom obchodných vzťahov s veľkoobchodníkmi.
11 Komisia tiež konštatovala, že postupy opísané vyššie boli súčasťou celkového plánu s cieľom obmedziť hospodársku súťaž medzi adresátmi sporného rozhodnutia a vyznačovali sa jediným a nepretržitým porušením, ktoré sa vzťahovalo na tri podskupiny výrobkov, konkrétne na vodovodné batérie, sprchové kúty a príslušenstvo, ako aj na keramiku (ďalej len „tri podskupiny výrobkov“), a ktoré zahŕňalo územia Belgicka, Nemecka, Francúzska, Talianska, Holandska a Rakúska. Pokiaľ ide o organizáciu kartelu, Komisia poukázala na existenciu vnútroštátnych profesijných združení týkajúcich sa všetkých troch podskupín výrobkov, ktoré nazvala „koordinačnými subjektmi“, vnútroštátnych profesijných združení pozostávajúcich z členov pôsobiacich minimálne v dvoch z týchto troch podskupín výrobkov, ktoré nazvala „viacvýrobkové združenia“, ako aj na existenciu špecializovaných združení pozostávajúcich z členov pôsobiacich v jednej z týchto troch podskupín výrobkov. Napokon konštatovala prítomnosť hlavnej skupiny podnikov, ktorá pôsobila v rámci kartelu v rôznych členských štátoch a v rámci koordinačných subjektov a viacvýrobkových združení.
12 Pokiaľ ide o účasť odvolateliek na konštatovanom porušení, Komisia po prvé uviedla, že hoci boli odvolateľky hlavne výrobcami vodovodných batérií, mali napriek tomu vedomosť o rôznych radoch výrobkov, ktoré boli predmetom porušenia, s prihliadnutím na ich účasť na kartelových zasadnutiach koordinačných subjektov v Nemecku, ktorými sú IndustrieForum Sanitär, predtým Freundeskreis der deutschen Sanitärindustrie (ďalej len „IFS“), ktoré sa vzťahovali na tri podskupiny výrobkov. Po druhé, pokiaľ ide o geografický rozsah kartelu, Komisia sa domnievala, že odvolateľky v obdobiach svojej účasti na ňom ako členovia IFS, Fachverband Sanitärkeramische Industrie, koordinačného subjektu združenia špecializovaného na podskupinu keramických výrobkov v Nemecku (ďalej len „FSKI“), Vitreous China‑group, združenia špecializovaného na podskupinu keramických výrobkov v Belgicku (ďalej len „VCG“), a Association française des industries de céramique sanitaire, združenia špecializovaného na podskupinu keramických výrobkov vo Francúzsku (ďalej len „AFICS“), sa priamo zúčastnili zisteného porušenia na belgickom, nemeckom a francúzskom území. Domnievala sa, že z viacerých objektívnych nepriamych dôkazov vyplýva, že odvolateľky mohli prinajmenšom predvídať, že z geografického hľadiska zistené porušenie malo dosah nielen na belgické, nemecké a francúzske územie, ale aj na talianske a rakúske. Komisia v súvislosti s územím Holandska uviedla, že nezistila, že by v Holandsku existoval kartel po roku 1999.
13 Na účely výpočtu pokuty uloženej každému podniku Komisia vychádzala z usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“). Základnú výšku pokuty stanovila tým, že spresnila, že uvedený výpočet bol pre každý podnik založený na predajoch v členskom štáte, ktoré boli vynásobené počtom rokov jeho účasti na konštatovanom porušení v každom členskom štáte a pre dotknutú podskupinu výrobkov tak, aby sa zohľadnilo, že niektoré podniky vykonávajú svoje činnosti iba v niektorých členských štátoch alebo len v jednej z troch podskupín výrobkov.
14 Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, Komisia stanovila koeficient závažnosti na 15 %, pričom vzala do úvahy štyri kritériá na posúdenie uvedeného porušenia, a to povahu vytýkaného konania, spoločný podiel na trhu, geografický rozsah porušenia a jeho prevedenie. Okrem toho stanovila násobiaci koeficient, ktorý sa má z dôvodu trvania porušenia uplatniť na základnú výšku pokuty určenej pre odvolateľky, na 4,33 pre Nemecko, 3 pre Belgicko a 0,66 pre Francúzsko. Napokon s cieľom odradiť dotknuté podniky od účasti na zosúladených postupoch tvoriacich predmet sporného rozhodnutia sa rozhodla zvýšiť základnú výšku pokuty aplikáciou dodatočnej sumy vo výške 15 %.
15 Komisia po stanovení základnej sumy preskúmala existenciu priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ktoré by mohli odôvodniť úpravu tejto sumy. Vo vzťahu k odvolateľkám nevzala do úvahy žiadnu priťažujúcu alebo poľahčujúcu okolnosť, a po uplatnení hornej hranice vo výške 10 % z obratu, výšku pokuty uloženej odvolateľkám podľa článku 2 sporného rozhodnutia vyčíslila na 29 266 325 eur.
Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
16 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. septembra 2010 podali odvolatelia žalobu o čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia, pričom uviedli deväť žalobných dôvodov.
17 Prvých šesť žalobných dôvodov smerovalo k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia a prvým sa uplatňovalo porušenie požiadaviek v oblasti preukázania porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, druhým jednak porušenie práv odvolateliek na obhajobu a jednak nesprávne posúdenie, pokiaľ ide o údajnú účasť odvolateliek na viacvýrobkovom karteli v odvetví kúpeľňových doplnkov a príslušenstva, tretím nesprávne posúdenie v súvislosti s údajnou účasťou odvolateliek na porušení pravidiel hospodárskej súťaže v oblasti keramických výrobkov v Nemecku, štvrtým nesprávne posúdenie v súvislosti s údajnou účasťou odvolateliek na cenových dohodách v Belgicku a vo Francúzsku, piatym nesprávne posúdenie v súvislosti s kvalifikáciou predmetných postupov ako jediné a nepretržité porušenie a šiestym porušenie práva byť vypočutý z dôvodu dĺžky správneho konania medzi vypočutím odvolateliek a prijatím sporného rozhodnutia.
18 Siedmym žalobným dôvodom sa uplatňovala protiprávnosť ustanovení článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení z roku 2006, pričom tento žalobný dôvod obsahoval dve námietky neprípustnosti.
19 Ôsmy a deviaty žalobný dôvod, ktoré boli vznesené subsidiárne, smerovali k zníženiu výšky pokuty, pričom ôsmym sa uplatňovala skutočnosť, že sa pri stanovení základnej sumy pokuty nezohľadnila menšia závažnosť ich účasti vo vzťahu k ostatným účastníkom zisteného porušenia, a deviatym neprimeranosť konečnej sumy pokuty, ktorá im bola uložená v dôsledku uplatnenia hornej hranice vo výške 10 % z obratu.
20 Všeobecný súd v bode 338 napadnutého rozsudku iba čiastočne vyhovel druhému až štvrtému žalobnému dôvodu, ktoré skúmal so zreteľom na prvý žalobný dôvod, a rozhodol, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia tým, že vychádzala z účasti odvolateliek na zistenom porušení na území Talianska, Holandska a Rakúska. Všeobecný súd v dôsledku toho v bodoch 352 až 357 napadnutého rozsudku čiastočne vyhovel hlavným návrhom na čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia.
21 V súvislosti so subsidiárne predloženými návrhmi na zníženie výšky pokuty uloženej odvolateľkám Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 376 až 384 napadnutého rozsudku zamietol ôsmy a deviaty žalobný dôvod, ktorými odvolateľky tvrdili, že spôsob výpočtu základnej sumy pokuty nerešpektoval zásady rovnosti zaobchádzania a individualizácie trestov a že konečná výška uloženej pokuty je neprimeraná a nespravodlivá, ako nedôvodné.
22 Podľa zásady neobmedzenej právomoci sa v druhom rade v bodoch 385 a 386 napadnutého rozsudku domnieval, že nebolo odôvodnené znížiť pokutu vo výške 29 266 325 eur uloženú odvolateľkám a že táto suma je primeranou sankciou s prihliadnutím na trvanie a závažnosť predmetného porušenia.
Návrhy účastníkov konania
23 Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom bola ich žaloba zamietnutá,
– podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyhlásil za neplatné článok 1 ods. 1 a články 2 a 3 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka,
– subsidiárne zrušil alebo značne znížil výšku pokuty,
– ešte subsidiárnejšie zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby v nej opätovne rozhodol v súlade s právnym názorom Súdneho dvora, a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
24 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
25 Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú šesť odvolacích dôvodov.
O prvom odvolacom dôvode
26 Svojím prvým odvolacím dôvodom rozdeleným na dve časti odvolateľky tvrdia porušenie článku 31 nariadenia č. 1/2003, prezumpcie neviny a práva na spravodlivý proces, ktoré je zaručené v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), pričom toto porušenie vyplýva z odmietnutia vykonať neobmedzenú právomoc pri preskúmaní a z porušenia povinnosti odôvodnenia.
O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu
– Tvrdenia účastníkov konania
27 Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa vzťahuje najmä na body 48, 55, 98, 109, 113, 132, 146, 192, 195, 201, 293 a 308 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 31 nariadenia č. 1/2003 tým, že odmietol vykonať neobmedzenú právomoc pri preskúmaní skutkových a právnych zistení, o ktoré sa Komisia opierala v spornom rozhodnutí.
28 Domnievajú sa, že Všeobecný súd sa obmedzil na preskúmanie, či preukázali, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia. Z viacerých bodov napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd bol pripravený preskúmať sporné rozhodnutie z právneho a vecného hľadiska iba v rozsahu, v akom boli vznesené konkrétne výhrady a zároveň bolo preukázané, že zistenia v uvedenom rozhodnutí sú nesprávne. Pri nepredložení takého dôkazu Všeobecný súd považoval predmetné konštatovania Komisie za nesporné, hoci boli výslovne napadnuté. Všeobecný súd teda vychádzal z domnienky správnosti skutkových zistení a dôvodnosti tvrdení Komisie. Všeobecný súd totiž opomenul preskúmať všetky aspekty sporného rozhodnutia a vzdal sa možnosti nahradiť posúdenie Komisie vlastným posúdením. V súvislosti s právnymi zisteniami Všeobecný súd mal sám vykonať právne posúdenie podľa zásady iura novit curia a nemal sa obmedziť na overenie, či Komisia v tomto ohľade pochybila.
29 Komisia zdôrazňuje, že neobmedzená právomoc pri preskúmaní sa týka iba uloženej sankcie a v tomto smere dopĺňa preskúmanie zákonnosti. Neobmedzená právomoc pri preskúmaní nemá nahradiť preskúmanie zákonnosti s tým následkom, že Všeobecný súd má na návrh nahradiť skutkové zistenia a ich právnu kvalifikáciu Komisie vlastným posúdením. Všeobecný súd správne konštatoval, že neobmedzená právomoc pri preskúmaní nezodpovedá preskúmaniu ex offo.
– Posúdenie Súdnym dvorom
30 Podľa ustálenej judikatúry preskúmanie zákonnosti stanovené v článku 263 ZFEÚ zahŕňa skutočnosť, že súd Únie vykonáva preskúmanie napadnutého rozhodnutia so zreteľom na tvrdenia uvedené žalobcom zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska a má právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť uvedené rozhodnutie a zmeniť výšku pokút (pozri rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).
31 Preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou právomocou, ktorú súdu Únie priznáva článok 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 63 a citovanú judikatúru).
32 Výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci však neznamená preskúmanie ex offo a konanie je kontradiktórne. V zásade žalobcovi prináleží, aby uviedol žalobné dôvody proti napadnutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 76, ako aj citovanú judikatúru).
33 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že absencia preskúmania ex offo celého sporného rozhodnutia neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany. Na účely rešpektovania tejto zásady nie je nevyhnutné, aby Všeobecný súd, ktorý je síce povinný odpovedať na predložené žalobné dôvody a vykonať právne aj vecné preskúmanie, bol tiež povinný ex offo opätovne prešetriť celý spis (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 66).
34 Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu treba preto preskúmať s prihliadnutím na túto judikatúru.
35 Je potrebné uviesť, že odvolateľky v podstate tvrdia, že dôsledkom nesprávneho súdneho preskúmania zo strany Všeobecného súdu, predovšetkým jeho odmietnutia vykonať neobmedzenú právomoc pri preskúmaní skutkových a právnych zistení, z ktorých vychádzala Komisia v spornom rozhodnutí, sú nesprávne závery vo viacerých bodoch napadnutého rozsudku.
36 Z judikatúry citovanej v bodoch 30 až 33 tohto rozsudku v prvom rade vyplýva, že neobmedzená právomoc sa týka iba uloženej sankcie a nie celého sporného rozhodnutia, a v druhom rade, že ani neobmedzená právomoc, ani preskúmanie zákonnosti nezodpovedajú preskúmaniu ex offo, a teda nevyžadujú, aby Všeobecný súd ex offo opätovne preskúmal celý spis bez ohľadu na výhrady vznesené žalobcom.
37 Vzhľadom na to, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je založená na nesprávnej domnienke, podľa ktorej je Všeobecný súd povinný ex offo preskúmať celé sporné rozhodnutie, treba ju zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu
– Tvrdenia účastníkov konania
38 Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa vzťahuje na body 275, 285, 359 a 360 napadnutého rozsudku, odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa uspokojil s preskúmaním dôsledkov čiastočnej protiprávnosti sporného rozhodnutia a tvrdení uvádzaných v súvislosti s pokutou bez toho, aby vykonal samostatné a voľné posúdenie s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci. Všeobecný súd z tohto dôvodu porušil svoju povinnosť vykonať neobmedzenú právomoci pri preskúmaní, ako je stanovená v článku 31 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorej je povinný prijať v rámci svojej voľnej úvahy samostatné rozhodnutie o pokute, pričom má zohľadniť všetky skutkové okolnosti a nemá sa obmedziť na obsah spisu. Všeobecný súd porušil svoju povinnosť vykonať neobmedzenú právomoc pri preskúmaní, ako aj povinnosť odôvodnenia tým, že nepreskúmal všetky etapy výpočtu, že neodôvodnil výsledok takého preskúmania, ako aj že nepreskúmal proporcionalitu pokuty ani jej zlučiteľnosť so zásadou rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k pokutám uloženým v paralelných konaniach.
39 Komisia tvrdí, že odvolateľky sa nesprávne domnievajú, že Všeobecný súd bol povinný rozhodnúť o žalobných dôvodoch, ktoré odvolateľky neuviedli alebo ich nekonkretizovali. Okrem toho, pokiaľ ide o výšku pokuty, samotná skutočnosť, že sa Všeobecný súd inšpiroval usmerneniami z roku 2006 a overil ich uplatnenie, nespochybňuje dôvodnosť napadnutého rozsudku.
– Posúdenie Súdnym dvorom
40 Je nesporné, že Všeobecný súd má právomoc, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti pokút stanovených Komisiou nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, bod 124 a citovanú judikatúru).
41 Na splnenie požiadaviek neobmedzenej právomoci pri preskúmaní v zmysle článku 47 Charty, pokiaľ ide o pokutu, je súd Únie povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 75, ako aj citovanú judikatúru).
42 Ako vyplýva z ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 32 tohto rozsudku, výkon neobmedzenej právomoci však nezodpovedá preskúmaniu ex offo a konanie je kontradiktórne. V zásade žalobcovi prináleží, aby uviedol žalobné dôvody proti napadnutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov.
43 Všeobecný súd nemá nezávisle od presne uvedených dôvodov predložených odvolateľkami vykonať preskúmanie ex offo a prijať v rámci svojej voľnej úvahy samostatné rozhodnutie o pokute stanovenej Komisiou, ale má rozhodnúť o dôvodoch, ktoré mu predložili žalobcovia.
44 V súvislosti s tvrdením odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd opomenul odôvodniť svoje preskúmanie výšky pokuty, ktorá im bola uložená, Všeobecný súd na úvod v bode 362 napadnutého rozsudku konštatoval, že zrušenie sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o porušenie v Taliansku, Holandsku a Rakúsku, nemôže viesť k zmene tejto pokuty, keď Komisia na účely výpočtu sumy uvedenej pokuty, nevzala do úvahy predaje, ktoré odvolateľky uskutočnili v Taliansku, Holandsku a Rakúsku, ale iba tie uskutočnené v Belgicku, Nemecku a vo Francúzsku.
45 Všeobecný súd ďalej v bodoch 368 až 376 napadnutého rozsudku preskúmal žalobný dôvod, ktorý sa týkal chýb, ktorých sa dopustila Komisia pri výpočte základnej sumy uloženej pokuty, najmä žalobný dôvod týkajúci sa 15 % sadzby ako koeficientu vzťahujúceho sa na „závažnosť porušenia“. Dospel k záveru, že 15 % sadzbu ako koeficient vzťahujúci sa na „závažnosť porušenia“ treba vzhľadom na okolnosť, že jediné a nepretržité niekoľkoročné porušenie páchané v dotknutých troch členských štátoch spočívajúce v cyklickom určovaní cien patrí k závažným porušeniam, považovať za primeranú, najmä so zreteľom na skutočnosť, že sadzby stanovené za tento druh porušenia sa pohybujú v rozpätí od 0 % do 30 %.
46 Všeobecný súd v bodoch 377 až 384 napadnutého rozsudku ďalej preskúmal žalobný dôvod založený na údajne neprimeranej a nespravodlivej povahe uloženej pokuty z dôvodu jej výšky, ktorá zodpovedá 10 % ročného obratu odvolateliek. Dospel k záveru, že vzhľadom na ustálenú judikatúru neporušuje uplatnenie hornej hranice vo výške 10 % z obratu zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania.
47 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodnenia Všeobecnému súdu neukladá, aby vypracoval odôvodnenie, ktoré by sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadalo so všetkými jednotlivými úvahami vyjadrenými účastníkmi sporu. Odôvodnenie preto môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok údajov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Gosselin Group/Komisia, C‑429/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:463, bod 53 a citovanú judikatúru).
48 Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd vykonal podrobné preskúmanie žalobných dôvodov týkajúcich sa výšky pokuty uloženej Komisiou a v tomto ohľade dostatočne odôvodnil svoje preskúmanie.
49 Okrem toho je úlohou Všeobecného súdu preskúmať vhodnú povahu výšky pokuty a v zásade neprináleží Súdnemu dvoru, keď rozhoduje o právnych otázkach v rámci odvolania, nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie týmito podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia, C‑408/12 P, EU:C:2014:2153, bod 29, ako aj citovanú judikatúru).
50 V dôsledku toho nie je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu, a teda ani prvý odvolací dôvod ako celok dôvodný.
O druhom odvolacom dôvode
51 Druhý odvolací dôvod, ktorý obsahuje dve časti, je založený na porušení článku 263 ZFEÚ a práva na účinný prostriedok nápravy stanoveného v článku 47 prvom odseku Charty z dôvodu nedostatočného preskúmania zistení Komisie v rámci preskúmania zákonnosti a prekročenia hraníc tohto preskúmania.
O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu
– Tvrdenia účastníkov konania
52 Odvolateľky prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 263 ZFEÚ a právo na účinný prostriedok nápravy tým, že im v rámci preskúmania zákonnosti, najmä v bodoch 98, 146, 195, 293 a 308 napadnutého rozsudku, uložil prehnané požiadavky v oblasti uvádzaných skutočností a dôkazného bremena. Uvedený súd mal preskúmať, či Komisia správne vyložila uvedené dôkazy a či sú závery, ktoré z nich vyvodila, odôvodnené. V tejto súvislosti nemôže existovať domnienka správnosti záverov Komisie alebo jej právneho posúdenia. Všeobecný súd uložil odvolateľkám dôkazné bremeno predtým, než vykonal vlastné posúdenie zväzku nepriamych dôkazov. Nemožno od žalobcu očakávať, aby poskytol dôkazy o opaku, pokiaľ ide o tvrdenia Komisie, keď Komisia v spornom rozhodnutí pre svoje tvrdenia neposkytuje žiadne dôkazy.
53 Odvolateľky dospeli k záveru, že Všeobecný súd v bodoch 134, 138, 141, 144, 146, 187, 252, 293 a 308 napadnutého rozsudku nedostatočne vykonal svoje preskúmanie zákonnosti, a teda porušil článok 263 ZFEÚ a právo na účinný prostriedok nápravy tým, že odmietol ich tvrdenie s odkazom na údajne dôkazné bremeno, ktoré musia zniesť.
54 Pokiaľ ide o údajnú existenciu „domnienky správnosti“, Komisia zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ sa Komisia opiera o dôkazy, ktoré v zásade dostatočne preukazujú porušenie, dotknutý podnik musí právne dostatočne preukázať jednak existenciu ním uvádzanej okolnosti a jednak, že táto okolnosť spochybňuje dôkaznú hodnotu dôkazov, o ktoré sa opiera Komisia.
55 Na rozdiel od odvolateliek sa Komisia domnieva, že sporné rozhodnutie právne dostatočne založila na dôkazoch a že odvolateľkám prislúcha označiť napadnuté prvky, v tomto ohľade formulovať výhrady a predložiť dôkazy. Vzhľadom na to, že táto požiadavka procesnej povahy neodporuje dôkaznému bremenu, ktoré má znášať Komisia, treba prvú časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť.
– Posúdenie Súdnym dvorom
56 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že strana alebo orgán, ktoré tvrdia, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, by mala dokázať existenciu takéhoto porušenia, a podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dovolávajú práva na obranu proti zisteniu porušenia, by mali preukázať splnenie podmienok na uplatnenie takejto obrany tak, aby uvedený orgán musel následne predložiť iný dôkaz (pozri rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, EU:C:2010:346, bod 29 a citovanú judikatúru).
57 Aj keď podľa týchto zásad nesie dôkazné bremeno Komisia alebo dotknutý podnik či združenie podnikov, skutkové tvrdenie, o ktoré sa účastník konania opiera, si môže svojou povahou vyžadovať vysvetlenie alebo odôvodnenie zo strany druhého účastníka konania a ak tie nie sú poskytnuté, je možné dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené (pozri rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, EU:C:2010:346, bod 30 a citovanú judikatúru).
58 Okrem toho sa od žalobcu v rámci súdnej žaloby vyžaduje, aby označil sporné časti napadnutého rozhodnutia, uviedol v tomto ohľade svoje výhrady a predložil dôkazy, ktoré môžu predstavovať vážne indície preukazujúce, že jeho výhrady sú dôvodné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, EU:C:2011:810, bod 105).
59 V prejednávanej veci treba konštatovať, že Všeobecný súd po prvé v bodoch 90 až 92 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru týkajúcu sa pojmu „jediné a nepretržité porušenie“. Po druhé, v bodoch 93 až 108 uvedeného rozsudku pripomenul pravidlá dokazovania uplatniteľné v rámci konaní o porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ.
60 Presnejšie Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku s odkazom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora konštatoval, že keď Komisia preukázala účasť podniku na zasadnutiach, ktoré sú zjavne v rozpore s právom hospodárskej súťaže, je oprávnený domnievať sa, že prislúcha tomuto podniku poskytnúť iné vysvetlenie obsahu týchto zasadnutí bez toho, aby tým neprípustne otočil dôkazné bremeno alebo porušil prezumpciu neviny. Všeobecný súd okrem toho v bode 98 uvedeného rozsudku pripomenul, že uvedenému podniku prislúcha nielen uviesť okolnosť, ktorá spochybňuje dôkaznú hodnotu dôkazov, o ktoré sa opiera Komisia, ale preukázať aj existenciu uvedenej okolnosti a aj to, že spochybňuje dôkaznú hodnotu dôkazov, o ktoré sa opiera Komisia.
61 Vzhľadom na to, že Všeobecný súd v bodoch 111 až 147 napadnutého rozsudku preskúmal kvalifikáciu predmetného konania ako jediného a nepretržitého porušenia, a domnievajúc sa, že Komisia správne dospela k tejto kvalifikácii, požadoval, aby odvolateľky preukázali okolnosti, ktoré spochybňujú závery Komisie týkajúce sa tejto kvalifikácie, neporušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena.
62 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvá časť druhého odvolacieho je nedôvodná.
O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu
– Tvrdenia účastníkov konania
63 Odvolateľky druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu uvádzajú, že Všeobecný súd prekročil hranice preskúmania zákonnosti tým, že jednostranne vykonal neobmedzenú právomoc pri preskúmaní na ich úkor. Tvrdia, že Všeobecný súd išiel nad rámec zistení Komisie v spornom rozhodnutí a prekročil hranice preskúmania zákonnosti tým, že rekvalifikoval skutočnosti, ktoré Komisia z právneho hľadiska nesprávne kvalifikovala.
64 Všeobecný súd po prvé v bode 213 napadnutého rozsudku rekvalifikoval kvalifikáciu Komisie v spornom rozhodnutí, pokiaľ ide o výmenu informácií, a transformoval ju na viacvýrobkovú dohodu o cenách. Po druhé v bodoch 261, 311 a 312 uvedeného rozsudku priznal vyššiu dôkaznú hodnotu účasti odvolateliek na zasadnutiach, ktoré neboli predmetom preskúmania v spornom rozhodnutí. Všeobecný súd po tretie v bodoch 235, 239 a 298 toho istého rozsudku odmietol tvrdenie odvolateliek, že dôkazy nepreukazujú existenciu dohôd uzavretých pri dotknutých udalostiach, a už pokus o dohodu považoval za porušenie článku 101 ZFEÚ. Všeobecný súd teda vychádzal z toho, že „pokus o dohodu“ je už zosúladeným postupom, a odvolateľkám ho kládol za vinu. Všeobecný súd tým rekvalifikoval skutočnosti vo vzťahu k ich kvalifikácii Komisiou a prekročil hranice preskúmania zákonnosti.
65 V súvislosti s napadnutými zasadnutiami Komisia na úvod zdôrazňuje, že Všeobecný súd v žiadnom okamihu nepreskúmal tri dotknuté zasadnutia. Ďalej pokiaľ ide o údajnú rekvalifikáciu výmeny informácií na dohodu, aj keby bola preukázaná, samotná táto skutočnosť by nemohla viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku s prihliadnutím na protisúťažný účel týchto zasadnutí. Pojmy „dohoda“ a „zosúladený postup“ zahŕňajú formy kolúzie, ktoré sa odlišujú len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú. Podľa tejto inštitúcie preto stačí iba preukázať jednu z dvoch foriem na konštatovanie porušenia článku 101 ZFEÚ. Napokon údajná protiprávna rekvalifikácia sporného rozhodnutia, ku ktorej mal Všeobecný súd pristúpiť v bodoch 235, 239 a 298 napadnutého rozsudku, je iba čistá domnienka odvolateliek.
66 Podľa Komisie treba teda zamietnuť druhú časť druhého odvolacieho dôvodu a tento odvolací dôvod ako celok.
– Posúdenie Súdnym dvorom
67 Na úvod v súvislosti s tvrdením odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd prekročil hranice preskúmania zákonnosti tým, že rekvalifikoval skutočnosti, ktoré Komisia z právneho hľadiska nesprávne klasifikovala, konkrétne že rekvalifikoval postupy výmeny informácií o cenách na dohodu, treba konštatovať, že z bodov 211 a 212 napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že so zreteľom na v nich citovanú judikatúru Všeobecný súd odkázal na postup výmeny informácií ako na zosúladený postup. Na základe jediného dôvodu, že sa slovo „dohoda“ uvádza v bode 213 uvedeného rozsudku, mu nemožno vytýkať, že rekvalifikoval správanie vytýkané odvolateľkám.
68 Navyše pojmy „dohoda“ a „zosúladený postup“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ zo subjektívneho hľadiska zahŕňajú formy kolúzie, ktoré sa odlišujú len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú. Z tohto dôvodu postačuje preukázanie podstatných znakov jednej z dvoch foriem porušenia uvedených v tomto článku, aby bolo toto ustanovenie v každom prípade uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Solvay Solexis/Komisia, C‑449/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:802, bod 52 a citovanú judikatúru).
69 Ďalej v súvislosti s tvrdením, že Všeobecný súd v bodoch 261, 311 a 312 napadnutého rozsudku priznal vyššiu dôkaznú hodnotu určitým dôkazom týkajúcim sa účasti odvolateliek na zasadnutiach, ktoré neboli predmetom preskúmania v spornom rozhodnutí, treba konštatovať, že na jednej strane zo znenia bodov 206 a 264 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd odkázal na zoznamy zasadnutí uvedené v prílohách 1 a 4 sporného rozhodnutia, a na druhej strane, že body 261 a 311 uvedeného rozsudku vymenúvajú všetky zasadnutia uvedené v uvedených zoznamoch. Hoci Všeobecný súd v bodoch 264, 311 a 312 napadnutého rozsudku uvádza zasadnutie IFS zo 14. novembra 2001 a zasadnutia FSKI z 23. januára a 5. júla 2002, na rozdiel od názoru odvolateliek tieto zasadnutia nepreskúmal a dôkazom vzťahujúcim sa na uvedené zasadnutia nepripísal vyššiu dôkaznú hodnotu. Okrem toho, hoci sú tieto isté zasadnutia uvedené v úplnom zozname zasadnutí, ktoré sú uvedené v bode 312 napadnutého rozsudku, dospel Všeobecný súd v bode 313 uvedeného rozsudku k záveru, že takmer všetky, hoci nie úplne všetky dôkazy podporujú záver, podľa ktorého sa odvolateľky zúčastnili predmetného jediného a nepretržitého porušenia. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v skutočnosti neopieral o zasadnutia IFS zo 14. novembra 2001 a FSKI z 23. januára a 5. júla 2002 na to, aby sa domnieval, že Komisia poskytla dôkaz o účasti odvolateliek na porušení na nemeckom území v období od 7. júla 2000 do 9. novembra 2004.
70 Napokon v súvislosti s tvrdením odvolateliek, podľa ktorého sa Všeobecný súd v bodoch 235, 239 a 298 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že pokus o dohodu je už porušením článku 101 ZFEÚ, treba pripomenúť, že pojem „zosúladený postup“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa vzťahuje na formu koordinácie medzi podnikmi, ktorá bez toho, aby vyústila do uskutočnenia samotnej dohody, praktickou spoluprácou medzi nimi vedome nahrádza riziko hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 115 a citovanú judikatúru).
71 Kritériá koordinácie a spolupráce, ktoré zakladajú „zosúladený postup“ v zmysle toho istého ustanovenia, treba teda ponímať vo vzťahu ku koncepcii ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa hospodárskej súťaže, podľa ktorej si musí každý hospodársky subjekt samostatne stanoviť politiku, ktorú chce viesť na vnútornom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, bod 32 a citovanú judikatúru).
72 Okrem toho hoci táto požiadavka autonómie nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobovať existujúcemu alebo predpokladanému konaniu ich konkurentov, zásadne bráni uskutočneniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi týmito subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa dotknutý subjekt rozhodol uskutočňovať na uvedenom trhu, alebo ktoré zamýšľal na tomto trhu uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je vytvorenie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam dotknutého trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (pozri rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 117 a citovanú judikatúru).
73 V dôsledku toho vyplýva, že nadviazanie kontaktov spočívajúce v pokuse dohodnúť sa o cenách je zosúladeným postupom, ktorý je podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ zakázaný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Solvay/Komisia, C‑455/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:796, bod 40).
74 Z toho vyplýva, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho aj druhý odvolací dôvod ako celok treba zamietnuť ako nedôvodný.
O treťom odvolacom dôvode
Tvrdenia účastníkov konania
75 Odvolateľky v rámci tretieho odvolacieho dôvodu obsahujúceho štrnásť častí, ktoré treba preskúmať spoločne, tvrdia, že Všeobecný súd zjavne a rozhodujúcim spôsobom opakovane skreslil obsah spisu a zároveň sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušenia uznaných zásad týkajúcich sa vykonávania dôkazov.
76 Odvolateľky sa po prvé domnievajú, že Všeobecný súd v bode 87 napadnutého rozsudku skreslil návrhy na nariadenie vykonania dokazovania uvedené v bode 117 žaloby a v bode 24 repliky, ako aj ich uvedenie na pojednávaní. Po druhé Všeobecný súd v bode 119 uvedeného rozsudku skreslil niektoré časti sporného rozhodnutia týkajúce sa údajných rokovaní o zvýšení cien vodovodných batérií v rámci FSKI. Po tretie Všeobecný súd v bode 130 toho istého rozsudku skreslil odôvodnenie 852 sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o údajnú účasť odvolateliek vo viacerých viacvýrobkových združeniach. Všeobecný súd po štvrté v bodoch 152 až 155 napadnutého rozsudku skreslil niektoré časti oznámenia o výhradách z 26. marca 2007 vo vzťahu k výhrade pravidelných dohôd o cenách v rámci IFS. Všeobecný súd po piate v bode 193 uvedeného rozsudku skreslil zhrnutie odvolateliek týkajúce sa prvého žalobného dôvodu. Po šieste Všeobecný súd v bode 208 toho istého rozsudku skreslil návrh na nariadenie vykonania dokazovania uvedený v bode 46 žaloby a týkajúci sa vypočutia svedkov pánov Schinleho a Kooka v súvislosti so zasadnutím IFS z 5. októbra 2000. Všeobecný súd po siedme v bode 213 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy a dopustil sa porušenia zásad vykonávania dôkazov vo vzťahu k obsahu poznámok spolupracovníka spoločnosti Hansgrohe, pána Schinleho, týkajúcich sa zasadnutia IFS z 5. októbra 2000. Všeobecný súd po ôsme v bode 218 uvedeného rozsudku skreslil dôkazy v súvislosti so zasadnutím IFS z 20. novembra 2002 a nezohľadnil návrhy na nariadenie vykonania dokazovania uvedené v bode 27 repliky. Po deviate Všeobecný súd v bode 230 napadnutého rozsudku skreslil návrhy na nariadenie vykonania dokazovania, uvedené v bodoch 57, 59 a 61 žaloby, ako aj tvrdenie odvolateliek týkajúce sa zvyšovania cien „pri príležitosti osobitných udalostí“. Všeobecný súd po desiate v bodoch 277 až 282 uvedeného rozsudku skreslil dôkazy, tvrdenie odvolateliek a návrh na nariadenie vykonania dokazovania uvedený v bode 90 žaloby v súvislosti so zasadnutím FSKI zo 7. a 8. júla 2000. Všeobecný súd po jedenáste v bode 299 a nasl. toho istého rozsudku skreslil obsah zápisnice zo zasadnutia FSKI zo 17. januára 2003 v súvislosti s údajným hlasovaním o mýtnom a návrh odvolateliek na nariadenie vykonania dokazovania uvedený v bode 101 žaloby. Všeobecný súd po dvanáste v bode 312 a nasl. napadnutého rozsudku skreslil sporné rozhodnutie v súvislosti s dôkaznou hodnotou dôkazov týkajúcich sa zasadnutia IFS z 24. apríla 2001 a zasadnutí FSKI z 23. januára a 5. júla 2002. Po trináste Všeobecný súd v bode 321 uvedeného rozsudku skreslil zhrnutie odvolateliek uvedené v bode 110 žaloby a v bode 43 repliky tým, že sa nesprávne domnieval, že odvolateľky nepredložili žiadny argument týkajúci sa zasadnutia VCG z 30. októbra 2001. Po štrnáste v bode 324 toho istého rozsudku skreslil odôvodnenie 572 a nasl. sporného rozhodnutia vo vzťahu k údajnej vytýkaniu cenovej dohody za rok 2005 v rámci AFICS.
77 V tejto súvislosti odvolateľky v rámci siedmej a dvanástej výhrady týkajúcej sa skreslenia tvrdia, že Všeobecný súd posudzoval rovnaké dôkazy v prejednávanej veci inak, než vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky zo 16. septembra 2013, Villeroy & Boch Austria a i./Komisia (T‑373/10, T‑374/10, T‑382/10 a T‑402/10, neuverejnený, EU:T:2013:455), ako aj zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), najmä pokiaľ ide o obsah a zohľadnenie určitých zasadnutí, ktorých sa odvolateľky mali zúčastniť, na účely preukázania existencie protisúťažných postupov.
78 Podľa Komisie treba tieto výhrady týkajúce sa skreslenia zamietnuť, buď preto, že spočívajú na nesprávnom chápaní napadnutého rozsudku alebo z dôvodu, že vytýkané časti tohto rozsudku ostali bez následkov a nemohli ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozsudku, či na základe skutočnosti, že odvolateľky chceli tretím odvolacím dôvodom v skutočnosti dosiahnuť čiastočne nové posúdenie skutkového stavu bez toho, aby bolo preukázané zjavné skreslenie Všeobecným súdom.
79 Konkrétne, pokiaľ ide o uvádzané skreslenia týkajúce sa návrhov na nariadenie vykonania dokazovania, Komisia uvádza, že iba Všeobecnému súdu prislúcha rozhodnúť, či dôkazový materiál, ktorý má k dispozícii, si vyžaduje doplnenie, a že okolnosť, že návrh nemohol ovplyvniť posúdenie Všeobecným súdom a z tohto dôvodu bol zamietnutý, neznamená, že tento návrh bol skreslený. Okrem toho menej záleží na tom, či bol návrh na vykonanie dokazovania zjavne skreslený, než na tom, či bol zjavne skreslený dôkaz, čo odvolateľky neuplatnili. Skreslenie dôkazov musí byť v každom prípade zjavné.
80 Podľa názoru Komisie v dôsledku toho Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neprekročil hranice rozumného posúdenia dôkazov a toto posúdenie je v jednej línii s posúdením vykonaným v bode 133 rozsudku zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457).
Posúdenie Súdnym dvorom
81 Po prvé v súvislosti s časťami tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sa vzťahujú na dôkazné prostriedky, z ustálenej judikatúry vyplýva, že súdu Únie prislúcha rozhodnúť o potrebe predložiť dokument podľa okolností sporu a v súlade s ustanoveniami rokovacieho poriadku uplatniteľnými na dokazovanie. Pokiaľ ide o Všeobecný súd, z článku 49 v spojení s článkom 65 písm. b) jeho rokovacieho poriadku v znení relevantnom v čase vydania napadnutého rozsudku vyplýva, že výzva na predloženie akýchkoľvek dokumentov týkajúcich sa prejednávanej veci patrí k dôkazným prostriedkom, ktoré môže Všeobecný súd nariadiť v každom štádiu konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia, C‑182/99 P, EU:C:2003:526, bod 41 a citovanú judikatúru; z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, EU:C:2003:529, bod 67 a citovanú judikatúru; z 2. októbra 2003, Ensidesa/Komisia, C‑198/99 P, EU:C:2003:530, bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, EU:C:2003:531, bod 67 a citovanú judikatúru).
82 Pokiaľ Všeobecný súd zamietol návrhy odvolateliek na vypočutie svedkov, pretože sa domnieval, že uvedené opatrenia nie sú potrebné po prvé so zreteľom na preskúmanie dôkazov preukazujúcich existenciu jediného a nepretržitého porušenia v bodoch 109 až 147 napadnutého rozsudku, po druhé vzhľadom na zistenie, uvedené v bode 213 uvedeného rozsudku, podľa ktorého poznámky spoločnosti Hansgrohe postačujú na preukázanie existencie protiprávneho konania na zasadnutí IFS z 5. októbra 2000, po tretie vzhľadom na zistenie uvedené v bode 218 toho istého rozsudku, podľa ktorého zápisnica zo zasadnutia IFS z 20. novembra 2002 preukazuje nadviazanie priameho kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi spôsobilého skresliť pravidlá hospodárskej súťaže, po štvrté vzhľadom na analýzu zodpovednosti odvolateliek za protisúťažné správanie v kontexte konkrétnych udalostí uvedených v bodoch 231 až 253 napadnutého rozsudku, po piate vzhľadom na preskúmanie dôkazov preukazujúcich protiprávnu povahu zasadnutí FSKI zo 7. a 8. júla 2000 uvedených v bodoch 275 až 284 uvedeného rozsudku a po šieste vzhľadom na analýzu uvedenú v bodoch 296 až 306 toho istého rozsudku a vyplývajúcu z konštatovania Všeobecného súdu, podľa ktorého bol preukázaný pokus o dosiahnutie dohody, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť zo zavedenia mýtneho v Nemecku, vo forme zvýšenia cien na zasadnutiach FSKI zo 17. januára a 4. júla 2003 treba šiestu časť tretieho odvolacieho dôvodu v celom rozsahu, ako aj prvú a ôsmu až jedenástu časť tohto odvolacieho dôvodu zamietnuť v rozsahu, v akom sa týkajú dôkazných prostriedkov.
83 Po druhé v súvislosti s tými časťami tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sa vzťahujú na skreslenia tvrdení odvolateliek, treba konštatovať, že odvolateľky s výnimkou ich tvrdenia na podporu trinástej časti tohto odvolacieho dôvodu neuvádzajú, že Všeobecný súd nepreskúmal žalobné dôvody vznesené v prvostupňovom konaní, ale že ich tvrdenie nesprávne vyložil a zhrnul.
84 Stačí konštatovať, že pokiaľ odvolateľky netvrdia, že Všeobecný súd opomenul preskúmať žalobné dôvody uvedené na prvom stupni, je pre rozhodnutie v prejednávanej veci irelevantné, či Všeobecný súd nesprávne zhrnul ich tvrdenia, a z tohto dôvodu treba piatu a desiatu časť tretieho odvolacieho dôvodu v celom rozsahu a prvú a deviatu časť tohto odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú skreslení tvrdení odvolateliek, zamietnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, EU:C:2010:389, bod 32).
85 Po tretie v súvislosti s trinástou časťou tretieho odvolacieho dôvodu, ktorou odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že odvolateľky neuviedli žiadne tvrdenie týkajúce sa zasadnutia VCG z 30. októbra 2001, treba na jednej strane konštatovať, že Všeobecný súd v bode 316 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolateľky nenamietajú svoju účasť na zasadnutiach vnútroštátnych profesijných združení na belgickom a francúzskom území, ale odmietajú povahu správaní na uvedených zasadnutiach. Odvolateľky teda tvrdili, že vzhľadom na to, že rozhodnutia boli v rámci každého podniku prijaté na úrovni materskej spoločnosti a ich zástupcovia na týchto zasadnutiach nemali nijaký rokovací priestor, nemožno výmenu informácií o cenách pri týchto príležitostiach považovať za rovnocennú s koordináciou zvyšovania cien, a preto táto výmena nemala protisúťažný cieľ. Pokiaľ na druhej strane odvolateľky v bode 110 žaloby a v bode 43 ich repliky, ktoré boli uvedené na podporu tohto odvolania, formálne namietali proti existencii dohody o cenách na zasadnutí VCG z 30. októbra 2001, je to už z vyššie citovaných dôvodov. Všeobecný súd tieto dôvody správne odmietol v bode 318 napadnutého rozsudku. Za týchto podmienok sa treba domnievať, že bez ohľadu na formuláciu v bode 321 napadnutého rozsudku, ktorá naznačuje, že odvolateľky nenamietali protisúťažnú povahu zasadnutia z 30. októbra 2001, táto formulácia nemala vplyv na riešenie tohto sporu. Trinásta časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda nedôvodná.
86 Po štvrté v súvislosti s tými časťami tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sa vzťahujú na skreslenie dôkazov, treba pripomenúť, že o skreslenie ide vtedy, ak bez toho, aby sa skúmali nové dôkazy, sa posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne. Toto skreslenie však musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazných prostriedkov. Navyše, pokiaľ odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, musí presne uviesť údajne skreslené skutočnosti a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jeho posúdenia viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2015, Taliansko/Komisia, C‑280/14 P, EU:C:2015:792, bod 52).
87 Siedma časť tretieho odvolacieho dôvodu v celom rozsahu, ako aj ôsma, desiata a jedenásta časť tohto odvolacieho dôvodu v rozsahu, v ako sa týkajú skreslenia dôkazov, však spočívajú na fragmentárnom a nesprávnom pochopení napadnutého rozsudku. Odvolateľky chcú v zásade dosiahnuť, aby Súdny dvor opätovne posúdil skutkový stav a dôkazy, na čo však v rámci odvolania nemá právomoc. Siedma, ôsma, desiata a jedenásta časť tretieho dovolacieho dôvodu sú teda v rozsahu, v akom sa týkajú skreslenia dôkazov, neprípustné.
88 Po piate v súvislosti s tými časťami tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sa vzťahujú na skreslenie sporného rozhodnutia a oznámenia o výhradách z 26. marca 2007, treba po prvé konštatovať, že pokiaľ ide o druhú a tretiu časť tohto odvolacieho dôvodu, hoci sa odvolateľky domnievajú, že Všeobecný súd v bode 119 napadnutého rozsudku, v ktorom konštatoval, že sa na dvoch zasadnutiach FSKI prejednával nielen obrat, ale aj zvýšenie cien vodovodných batérií, použil nepresnú formuláciu, a že túto formuláciu uvedenú v bode 130 uvedeného rozsudku bolo možné chápať tak, že odvolateľky boli členmi viac než jedného viacvýrobkového združenia, nemôžu tieto, hoci nepresné, formulácie spochybniť záver, podľa ktorého na úvod bilaterálne kontakty medzi podnikmi potvrdzovali úzke väzby medzi tromi podskupinami výrobkov, ďalej, že odvolateľky vedeli o celkovom karteli alebo že mohli rozumne predpokladať, že sa zistené porušenie vzťahuje na tieto tri podskupiny, a napokon, že sa odvolateľky z dôvodu ich účasti na zasadnutiach IFS, ktoré sa týkali uvedených troch podskupín, podieľali na jedinom a nepretržitom porušení. V dôsledku toho nemôže mať táto druhá a tretia časť úspech.
89 Po druhé, pokiaľ ide o štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu, stačí konštatovať, že z bodov 150 až 159 napadnutého rozsudku nevyplýva žiadne zjavné skreslenie obsahu oznámenia o výhradách z 26. marca 2007. Odvolateľky chcú v podstate dosiahnuť, aby Súdny dvor opätovne posúdil skutkový stav a dôkazy, čo je v štádiu odvolania neprípustné. Táto štvrtá časť je teda neprípustná.
90 Po tretie, pokiaľ ide o dvanástu časť tretieho odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd, ako vyplýva z bodu 69 tohto rozsudku, jednak nepreskúmal zasadnutia IFS zo 14. novembra 2001 a zasadnutia FSIO z 23. januára a 5. júla 2002 a svoje závery týkajúce sa vytýkaného porušenia nezaložil ani na týchto zasadnutiach, a jednak, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa riešenia zvoleného v rozsudkoch zo 16. septembra 2013, Villeroy & Boch Austria a i./Komisia (T‑373/10, T‑374/10, T‑382/10 a T‑402/10, neuverejnený, EU:T:2013:455), ako aj zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), ktoré bolo vznesené aj v rámci siedmej časti tretieho odvolacieho dôvodu, podľa ustálenej judikatúry nemôže povinnosť Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozsudky v zásade siahať tak ďaleko, že musí riešenie zvolené v jednej veci odôvodniť voči riešeniu v inej veci, v ktorej rozhodoval, aj keby sa týkalo toho istého rozhodnutia (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66, ako aj citovanú judikatúru). V dôsledku toho je dvanásta časť tretieho odvolacieho dôvodu v celom rozsahu a siedma časť tohto odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa vzťahuje na riešenie, ktoré Všeobecný súd zvolil v rozsudkoch zo 16. septembra 2013, Villeroy & Boch Austria a i./Komisia (T‑373/10, T‑374/10, T‑382/10 a T‑402/10, neuverejnený, EU:T:2013:455), ako aj zo 16. septembra 2013, Keramag Keramische Werke a i./Komisia (T‑379/10 a T‑381/10, neuverejnený, EU:T:2013:457), nedôvodná.
91 Po štvrté, pokiaľ ide o štrnástu časť tretieho žalobného dôvodu, treba konštatovať, že je založená na nesprávnom chápaní napadnutého rozsudku. Zo znenia bodu 324 uvedeného rozsudku totiž nevyplýva, že formulácia použitá Všeobecným súdom zjavným spôsobom skresľuje obsah sporného rozhodnutia, a to konkrétne so zreteľom na povahu vytýkaného konania, t. j. zvyšovanie cien v ročných cykloch. Uvedená formulácia v každom prípade nespochybňuje protisúťažnú povahu zasadnutia AFICS z 25. februára 2004, ani účasť odvolateliek na uvedenom zasadnutí. Táto štrnásta časť je teda nedôvodná.
92 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.
O štvrtom odvolacom dôvode
93 Odvolateľky svojím štvrtým odvolacím dôvodom, ktorý sa skladá z dvoch častí, uplatňujú procesné vady, ako aj porušenie článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, článku 48 ods. 2, článku 47 ods. 1 a článku 52 ods. 3 Charty v spojení s článkom 6 ods. 1 a 3 EDĽP, vyplývajúce z pripustenia nezhodnotiteľných dôkazov, zo zohľadnenia oneskorených tvrdení Komisie a zamietnutia návrhov na nariadenie vykonania dokazovania s nedostatočným odôvodnením.
O prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Tvrdenia účastníkov konania
94 Odvolateľky prvou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd pripustil a posúdil podstatné dôkazy v ich neprospech, ktoré neboli citované alebo čiastočne dokonca oneskorene zavedené do konania v oznámení o výhradách z 26. marca 2007 alebo v spornom rozhodnutí. Všeobecný súd v tejto súvislosti navyše zohľadnil oneskorené písomné vyjadrenia Komisie po skončení písomnej časti konania a v napadnutom rozsudku ich použil proti odvolateľkám bez toho, aby im dal príležitosť odpovedať na tvrdenia Komisie.
95 Konkrétnejšie Všeobecný súd sa v tejto súvislosti v bodoch 162 až 167 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď poprel existenciu porušenia práv odvolateliek na obhajobu použitím poznámok týkajúcich sa zasadnutia IFS z 5. októbra 2000 v spornom rozhodnutí a tým, že pripustil a zhodnotil tento dôkaz, sám porušil ich práva na obhajobu. Táto časť napadnutého rozsudku je okrem toho založená na oneskorenom tvrdení Komisie, ktoré uviedla po prvýkrát v konaní až viac než rok a pol po skončení písomnej časti konania. Všeobecný súd tým, že toto tvrdenie zohľadnil bez toho, aby aspoň odvolateľkám poskytol možnosť opätovne sa k nemu písomne vyjadriť, porušil článok 48 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku, zásadu rovnosti zbraní a právo odvolateliek byť vypočutý.
96 Všeobecný súd sa po druhé v bode 226 a nasl. napadnutého rozsudku dopustil jednak nesprávneho právneho posúdenia tým, že nesprávne poprel, že Komisia porušila práva odvolateliek na obhajobu zohľadnením poznámok k zasadnutiu IFS z 9. apríla 2003, a po druhé jednak zohľadnením týchto poznámok a oneskorených tvrdení Komisie týkajúcich sa možnosti nájsť uvedené poznámky v spise sa sám dopustil procesnej chyby a porušil práva odvolateliek na obhajobu.
97 Napadnutý rozsudok po tretie spočíva so zreteľom na poznámky k vyššie uvedeným zasadnutiam IFS z 5. októbra 2000 a 9. apríla 2003 na porušení práv na obhajobu, pokiaľ Všeobecný súd tieto poznámky použil, a v bodoch 213, 215, 228, 281 a nasl. a v bode 313 napadnutého rozsudku z nich vyvodil dôsledky napriek tomu, že tieto dôkazy boli nezhodnotiteľné.
98 Komisia tvrdí, že odvolateľky mali prístup k dokumentom, ktoré neboli dôverné, na ktoré sa odvolávali, a že v prípade tvrdenia Komisie založeného na týchto dokumentoch nešlo o nový prostriedok, ale o vysvetlenie, ktorým vyhovela výzve Všeobecného súdu. Predovšetkým iba odpovedala na nesprávne tvrdenie odvolateliek a tie mali navyše na pojednávaní príležitosť zaujať stanovisko k dotknutým otázkam.
– Posúdenie Súdnym dvorom
99 Je nesporné, že právo na prístup k spisu Komisie má zaručiť účinný výkon práv na obhajobu, pričom tieto práva patria do základných zásad práva Únie a sú zakotvené v článku 6 EDĽP, a porušenie tohto práva na prístup k spisu v konaní pred prijatím napadnutého rozhodnutia môže v zásade viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia, ak boli obmedzené práva dotknutého podniku na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, EU:C:2003:531, body 126 a 127, ako aj citovanú judikatúru).
100 V takom prípade nemožno porušenie odstrániť samotnou okolnosťou, že bol umožnený prístup k spisu v priebehu súdneho konania, ktorého predmetom je prípadná žaloba smerujúca k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Pri poskytnutí prístupu v tomto štádiu nemusí dotknutý podnik preukázať, že by rozhodnutie Komisie malo iný obsah, keby mal prístup k neoznámeným dokumentom, ale iba, že uvedené dokumenty mohli byť užitočné na jeho obhajobu (pozri rozsudok z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, EU:C:2003:531, bod 128 a citovanú judikatúru).
101 V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o poznámky týkajúce sa zasadnutia IFS z 5. októbra 2000, z bodov 165 až 167 napadnutého rozsudku vyplýva, že uvedené poznámky po prvé boli odvolateľkám sprístupnené pred súdnym konaním, po druhé, že boli uvedené v oznámení o výhradách z 26. marca 2007, a po tretie, že boli predmetom pojednávania na Všeobecnom súde.
102 Po druhé z bodu 226 napadnutého rozsudku vo vzťahu k poznámkam k zasadnutiu IFS z 9. apríla 2003 vyplýva, že znenie týchto poznámok, ktoré nie je dôverné, bolo prístupné odvolateľkám pred súdnym konaním a Komisia v liste z 12. marca 2013 potvrdila, že prvá strana týchto poznámok bola prístupná bez obmedzenia a znenie druhej strany, ktoré nie je dôverné, bolo možné konzultovať v jej spise. Uvedené strany boli tiež predmetom pojednávania na Všeobecnom súde.
103 Na úvod treba zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, okolnosť, že sporné rozhodnutie neodkazuje na uvedené poznámky ako celok, ale iba na jednu ich stranu či prílohu, nie je spôsobilá porušiť práva na obhajobu. Také odkazy sú totiž dostatočné na označenie dotknutého dokumentu.
104 Po tretie, pokiaľ ide o údajné oneskorené tvrdenie Komisie týkajúce sa vyššie uvedených dokumentov, stačí konštatovať, že z bodov 29 až 38 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd položil odvolateľkám a Komisii písomné otázky a že 20. marca 2013 prebehlo pojednávanie. Tvrdenie, ktoré sa na základe výzvy Všeobecného súdu poskytne písomne a slúži na objasnenie niekoľkých sporných bodov pred ich prerokovaním na pojednávaní, nemožno považovať za oneskorené. Okrem toho údajne oneskorená povaha tohto tvrdenia nespochybňuje skutočnosť, že odvolateľky skutočne mali prístup k poznámkam k zasadnutiam IFS z 5. októbra 2000 a 9. apríla 2003.
105 Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že porušil článok 48 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku alebo práva odvolateliek na obhajobu. Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa preto musí zamietnuť ako nedôvodná.
O druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Tvrdenia účastníkov konania
106 Druhou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky v podstate tvrdia, že odmietnutie Všeobecného súdu vypočuť priťažujúcich svedkov porušilo ich právo na spravodlivý proces. Všeobecný súd nevyhovel ani jednému návrhu odvolateliek na nariadenie vykonania dokazovania. Všeobecný súd teda tým, že v bodoch 135, 200, 214, 236, 240, 245, 270, 283 a 305 napadnutého rozsudku súhrne zamietol tieto návrhy, porušil právo odvolateliek na spravodlivý proces, ako aj článok 6 ods. 3 písm. d) EDĽP.
107 Komisia sa domnieva, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právomoc Všeobecného súdu posúdiť relevantnosť návrhu na nariadenie vykonania dokazovania vo vzťahu k predmetu sporu a potrebe vypočuť svedkov je zlučiteľná so základným právom na spravodlivý proces a, konkrétne, s článkom 6 ods. 3 písm. d) EDĽP.
– Posúdenie Súdnym dvorom
108 Na úvod treba pripomenúť, že len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje vo veciach, v ktorých rozhoduje. Posúdenie dôkazného charakteru týchto procesných dokumentov patrí do jeho právomoci nezávislého posúdenia skutkového stavu, ktoré nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, keď ten rozhoduje v rámci odvolania, okrem prípadov skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu, alebo keď z dokumentov založených do spisu vyplýva vecná nesprávnosť jeho zistení (pozri rozsudok z 12. júna 2014, Deltafina/Komisia, C‑578/11 P, EU:C:2014:1742, bod 67 a citovanú judikatúru).
109 Ďalej podľa ustálenej judikatúry, hoci návrh na výsluch svedkov podaný v žalobe presne označuje skutočnosti, s ohľadom na ktoré má byť vypočutý svedok alebo svedkovia, a dôvody ich výsluchu, prináleží Všeobecnému súdu posúdiť význam návrhu vo vzťahu k predmetu konania a potrebe vypočuť označených svedkov (pozri rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 323, ako aj citovanú judikatúru).
110 Napokon táto voľná úvaha Všeobecného súdu je zlučiteľná so základným právom na spravodlivý proces a konkrétne s článkom 6 ods. 3 písm. d) EDĽP. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že toto posledné uvedené ustanovenie nepriznáva obžalovanému absolútne právo dosiahnuť dostavenie sa svedkov na súd, a v zásade je vecou súdu rozhodnúť o tom, či je predvolanie svedka potrebné alebo účelné. Článok 6 ods. 3 EDĽP nevyžaduje predvolanie každého svedka, ale jeho cieľom je úplná rovnosť zbraní, ktorá zaručí, že sporové konanie ako celok poskytne obžalovanému primeranú a dostatočnú príležitosť brániť sa proti podozreniam vzneseným voči nemu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, body 324 a 325, ako aj citovanú judikatúru).
111 Z toho vyplýva, že druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho aj štvrtý odvolací dôvod ako celok treba zamietnuť ako nedôvodný.
O piatom odvolacom dôvode
Tvrdenia účastníkov konania
112 Piaty odvolací dôvod zložený z dvoch častí, ktoré treba preskúmať spoločne, je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj článku 101 ZFEÚ, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu jediného a nepretržitého porušenia a zodpovednosť odvolateliek za toto porušenie.
113 Odvolateľky prvou časťou tohto odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 118 až 128 napadnutého rozsudku ani v inej časti tohto rozsudku dostatočne neodôvodnil svoje konštatovania týkajúce sa existencie komplementarity konštatovaných postupov, čo je podmienka považovania porušenia za jediné porušenie.
114 Odvolateľky druhou časťou uvedeného odvolacieho dôvodu v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bode 180 a nasl. napadnutého rozsudku nesprávne vyložil judikatúru Súdneho dvora o kvalifikácii jediného a nepretržitého porušenia, a to najmä z dôvodu, že z jediného a nepretržitého porušenia možno v zásade vychádzať iba medzi konkurentmi, a že v každom prípade na základe skutočností a dôkazov obsiahnutých v spise nemohol dospieť k záveru, že sa odvolateľky podieľali na takom porušení.
115 Komisia odpovedá, že Všeobecný súd v niektorých bodoch napadnutého rozsudku analyzoval rôzne konania v skupine dotknutých podnikov a odkázal na relevantné body sporného rozhodnutia. Z judikatúry Súdneho dvora predovšetkým vyplýva, že komplementarita postupov nie je podmienkou konštatovania jediného porušenia a údajná neexistencia analýzy v tomto smere nie je nedostatkom odôvodnenia.
116 V súvislosti s druhou časťou piateho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že k porušeniu článku 101 ZFEÚ dochádza aj vtedy, ak cieľom správania podniku, ktoré je zosúladené so správaním iných podnikov, je obmedziť hospodársku súťaž na relevantnom trhu bez toho, aby tento podnik musel byť sám aktívny na takom trhu. Dodáva, že účastníci sa v prejednávanej veci svojou účasťou na kartelových zasadnutiach upísali jednotnému ekonomickému cieľu. Na založenie zodpovednosti odvolateliek za protiprávne správanie, ktorého sa dopustili iné podniky, postačuje, že o tomto správaní vedeli, alebo ho mohli rozumne predpokladať. Všeobecný súd opakovane preskúmal dotknuté kartelové zasadnutia a konštatoval, že výrobcovia troch podskupín výrobkov si medzi sebou vymieňali relevantné informácie, čo postačuje na preukázanie existencie „vedomosti či domnienky vedomosti o protiprávnom správaní“.
Posúdenie Súdnym dvorom
117 Podľa ustálenej judikatúry môže porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli sami osebe, brané jednotlivo, predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak jednotlivé skutky spadajú do „spoločného zámeru“, z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto skutky v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 156, ako aj citovanú judikatúru).
118 Podnik, ktorý sa podieľal na takomto jedinom a komplexnom porušení vlastným správaním, ktoré spočíva v „dohode“ alebo „zosúladenom postupe“ s protisúťažným predmetom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom je prispieť k porušeniu ako celku, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia počas celej doby svojej účasti na tomto porušení. Tak je to v prípade, ak je preukázané, že uvedený podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k dosiahnutiu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že vedel o protiprávnom správaní, ktoré plánovali alebo realizovali ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ho mohol rozumne predpokladať a bol ochotný podstúpiť z toho vyplývajúce riziko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 157, ako aj citovanú judikatúru).
119 Podnik sa tak mohol priamo zúčastňovať na všetkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie a Komisia bola v tomto prípade oprávnená pripisovať mu zodpovednosť za všetky správania, a teda za toto porušenie ako celok. Podnik sa mohol tiež priamo zúčastňovať iba na časti protisúťažných správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, avšak vedel o všetkých ostatných protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalší účastníci kartelu sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný podstúpiť z toho vyplývajúce riziko. V takomto prípade je Komisia rovnako oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť za všetky protisúťažné správania tvoriace takéto porušenie a následne za porušenie ako celok (pozri rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 158, ako aj citovanú judikatúru).
120 Ak sa naproti tomu podnik priamo zúčastňoval na jednom alebo niekoľkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, no nie je preukázané, že svojím vlastným správaním zamýšľal prispieť k všetkým spoločným zámerom, ktoré sledovali ďalší účastníci kartelu, a že mal vedomosť o všetkých ďalších protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili títo účastníci sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný podstúpiť z toho vyplývajúce riziko, Komisia je oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť iba za správania, na ktorých sa priamo zúčastňoval, a za správania zamýšľané alebo uskutočnené ďalšími účastníkmi sledujúcimi rovnaké ciele, aké sledoval tento podnik, a v prípade ktorých je preukázané, že o nich vedel alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný podstúpiť z toho vyplývajúce riziko (pozri rozsudok z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 159, ako aj citovanú judikatúru).
121 Súdny dvor v tejto súvislosti už rozhodol, že Všeobecný súd nie je na účely kvalifikácie rôznych konaní ako jediné a nepretržité porušenie povinný overiť, či medzi nimi existuje komplementarita v tom zmysle, že cieľom každého z nich je odstrániť jeden alebo viacero následkov bežnej hospodárskej súťaže a interakciou prispieva k uskutočneniu všetkých protisúťažných účinkov, ktoré chcú docieliť ich autori v rámci celkového plánu na dosiahnutie jediného cieľa. Naopak podmienka týkajúca sa pojmu „jediný cieľ“ znamená, že treba preskúmať, či neexistujú aspekty označujúce rôzne správania tvoriace súčasť porušenia, ktoré by mohli naznačovať, že správania iných zúčastnených podnikov nesledujú rovnaký cieľ alebo nemajú rovnaký protisúťažný účinok a v dôsledku toho sa z dôvodu ich totožného cieľa spočívajúceho v skreslení hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu nezačleňujú do „celkového plánu“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, body 247 a 248).
122 Navyše z judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa týka výlučne buď podnikov pôsobiacich na trhu dotknutom obmedzeniami hospodárskej súťaže či na trhoch, ktoré predchádzajú uvedenému trhu, nadväzujú naň alebo sú vo vzťahu k nemu vedľajšími trhmi, alebo podnikov, ktoré obmedzujú svoju nezávislosť správania na danom trhu na základe dohody alebo zosúladeného postupu. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že znenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ vo všeobecnosti odkazuje na všetky dohody a zosúladené postupy, ktoré vo svojich horizontálnych alebo vertikálnych vzťahoch narušujú hospodársku súťaž na spoločnom trhu bez ohľadu na trh, na ktorom strany pôsobia, ako aj na skutočnosť, že predmetné dohody sa vzťahujú iba na obchodné správanie jednej z nich (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, body 34 a 35, ako aj citovanú judikatúru).
123 V prejednávanej veci treba po prvé konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 90 až 92 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru týkajúcu sa pojmu „jediné a nepretržité porušenie“. Po druhé v bodoch 93 až 108 uvedeného rozsudku pripomenul judikatúru týkajúcu sa dôkazného bremena. Po tretie v bodoch 111 až 147 toho istého rozsudku v rámci preskúmania žalobného dôvodu, ktorý odvolateľky uplatňovali v súvislosti s kvalifikáciou predmetného porušenia ako jediné a nepretržité porušenie, overil, či sa protiprávne postupy a konania začleňujú do „celkového plánu“.
124 Vzhľadom na to, že Všeobecný súd preskúmal, či sa protiprávne postupy a konania začleňujú do „celkového plánu“, a na to, že konkurenčný vzťah medzi zúčastnenými podnikmi nie je podmienkou kvalifikácie protiprávnych konaní ako jediné a nepretržité porušenie, mu za týchto podmienok nemožno vytýkať, že nedostatočne odôvodnil preskúmanie kvalifikácie postupov a konaní ako jediné a nepretržité porušenie.
125 Všeobecný súd sa teda nedopustil neprávneho právneho posúdenia tým, že konštatoval zodpovednosť odvolateliek na jednej strane z dôvodu priamej účasti na vytýkanom porušení, a na druhej strane z dôvodu nepriamej účasti na základe toho, že vedeli o celom zostávajúcom protiprávnom správaní iných účastníkov predmetného kartelu na účely sledovania rovnakých cieľov, alebo ho mohli rozumne predpokladať, či boli ochotné podstúpiť z toho vyplývajúce riziko.
126 Piaty odvolací dôvod je v dôsledku toho nedôvodný.
O šiestom odvolacom dôvode
Tvrdenia účastníkov konania
127 Odvolateľky svojím šiestym odvolacím dôvodom obsahujúcim tri časti, ktoré treba preskúmať spoločne, tvrdia, že Všeobecný súd konal v rozpore s článkom 101 ZFEÚ tým, že sa domnieval, že diskusie na jednotlivých zasadnutiach považoval za zámerné obmedzenia hospodárskej súťaže, a vychádzal z povinnosti odvolateliek dištancovať sa od diskusií podnikov, ktoré nie sú konkurentmi.
128 Odvolateľky prvou časťou tohto odvolacieho dôvodu tvrdia, že zo zosúladeného postupu možno v zásade vychádzať iba medzi navzájom si konkurujúcimi podnikmi. Svojou domnienkou v bode 212 napadnutého rozsudku, že výmenu citlivých informácií možno už per se považovať za protisúťažnú, Všeobecný súd vychádzal z nesprávnej mierky a nezohľadnil ekonomický rámec dotknutých diskusií. V dôsledku toho konal v rozpore s článkom 101 ZFEÚ.
129 Odvolateľky druhou časťou šiesteho odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd tiež porušil článok 101 ZFEÚ tým, že sa v bodoch 251 a 252 napadnutého rozsudku domnieval, že na zbavenie zodpovednosti za predmetné porušenie sa odvolateľky musia dištancovať od všetkých diskusií v rámci IFS, ktorých sa zúčastnili. Neexistuje však domnienka týkajúca sa protisúťažnej povahy zosúladeného postupu medzi podnikmi, ktoré nie sú konkurentmi. Podľa názoru odvolateliek z ich prítomnosti na diskusiách o témach, ktoré sa týkali trhov, na ktorých neboli aktívne, nemožno dospieť k záveru, že podporovali protiprávnu iniciatívu.
130 Odvolateľky sa treťou časťou šiesteho odvolacieho dôvodu domnievajú, že Všeobecný súd porušil článok 101 ZFEÚ tým, že sa v bodoch 235, 239 a 298 napadnutého rozsudku domnieval, že „pokus o dohodu“ bez dôkazov o existencii takej dohody postačuje na preukázanie existencie zosúladeného postupu. Podľa odvolateliek nepostačuje „pokus o dohodu“ podnikov, ktoré nie sú konkurentmi, na preukázanie porušenia článku 101 ZFEÚ.
131 Komisia odpovedá, že bol preukázaný konkurenčný vzťah pre kartelové zasadnutia, na ktorých odvolateľky neboli jediným výrobcom keramických výrobkov. Domnieva sa, že tlak, ktorý údajne vyvíjali veľkoobchodníci, nezbavil odvolateľky ich autonómie. Navyše mali nielen možnosť individuálne reagovať, ale dokonca sa rozhodli pre spoločný zosúladený postup a pokúšali sa dohodnúť na harmonograme zavedenia vyšších cien. Komisia zdôrazňuje, že na rozdiel od tvrdení odvolateliek už výmena informácií porušuje článok 101 ZFEÚ v rozsahu, v akom slúži na podporu iného protisúťažného mechanizmu.
132 Komisia tvrdí, že diskusia o cenách sa netýkala výlučne tretích trhov. Navyše povinnosť dištancovať sa od diskusií v rámci IFS vyplýva z podstaty porušenia ako jediného a nepretržitého porušenia. Odvolateľky sú zodpovedné najmä za protiprávne správanie iných účastníkov kartelu, pretože o ňom vedeli alebo o ňom mali vedieť.
133 Komisia pripomína, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na preukázanie zosúladeného postupu v zmysle článku 101 ZFEÚ postačuje, aby podnik svojim konkurentom oznámil informácie s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu. Táto inštitúcia vyzýva Súdny dvor, aby zamietol šiesty odvolací dôvod v celom rozsahu.
Posúdenie Súdnym dvorom
134 Na úvod z ustálenej judikatúry vyplýva, že výmena citlivých informácií porušuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, najmä ak podporuje iný protisúťažný mechanizmus (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 281).
135 Ďalej výmena obchodných informácií medzi konkurentmi s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu postačuje na preukázanie zosúladeného postupu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. V tejto súvislosti nie je potrebné preukázať, že títo konkurenti sa formálne zaviazali k určitému konaniu alebo že spoločne stanovili svoje budúce správanie na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Solvay/Komisia, C‑455/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:796, bod 40).
136 Tacitné schválenie protiprávnej iniciatívy bez verejného dištancovania sa od jej obsahu alebo jej oznámenia správnym orgánom napokon vedie k tomu, že sa podporí pokračovanie v porušení a zabráni v jeho objavení. Táto spoluúčasť je pasívnou formou účasti na porušení a môže spôsobiť zodpovednosť podniku v rámci jedinej dohody. Navyše okolnosť, že podnik neprebral výsledky zasadnutia s protisúťažným predmetom, ho nemôže zbaviť zodpovednosti za účasť na karteli, pokiaľ sa verejne nedištancoval od jeho obsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 143 a 144).
137 Ako vyplýva z bodu 124 tohto rozsudku, vzhľadom na to, že konkurenčný vzťah medzi zúčastnenými podnikmi nie je podmienkou kvalifikácie protisúťažného konania, ako je konanie predmetné v prejednávanej veci, ako jediné a nepretržité konanie, nie je správny názor odvolateliek, že judikatúra uvedená v bodoch 134 až 136 tohto rozsudku nie je v kontexte jediného a nepretržitého porušenia uplatniteľná.
138 Ak by sa totiž prijalo tvrdenie odvolateliek, stratil by pojem „jediné a nepretržité porušenie“ sčasti svoj zmysel, pretože takýto výklad by zbavil podniky, ktoré sa podieľajú na jedinom a nepretržitom porušení, každej nepriamej zodpovednosti za konanie podnikov, ktoré nie sú ich konkurentmi, svojím správaním však prispievajú k splneniu celkového plánu, ktorý je jediným a nepretržitým porušením.
139 Všeobecný súd teda správne konštatoval, že odvolateľky sú zodpovedné tak za priamu účasť na predmetnom porušení, ako aj za nepriamu účasť na základe toho, že vedeli o celom zostávajúcom protiprávnom správaní iných účastníkov tohto kartelu na účely sledovania rovnakých cieľov, alebo ho mohli rozumne predpokladať, či boli ochotné podstúpiť z toho vyplývajúce riziko.
140 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že šiesty odvolací dôvod je nedôvodný.
141 Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľmi na podporu ich tvrdení nebolo možné vyhovieť, musí sa toto odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
142 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.
143 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a tieto nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Duravit AG, Duravit SA a Duravit BeLux SPRL/BVBA sú povinné nahradiť trovy konania.
Podpisy