ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 11. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Letecká doprava – Montrealský dohovor – Článok 19 – Náhrada škody spôsobenej omeškaním pri preprave batožiny – Postúpenie pohľadávky cestujúceho voči leteckému dopravcovi obchodnej spoločnosti – Zmluvná podmienka zakazujúca takéto postúpenie – Smernica 93/13/ES – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Preskúmanie nekalej povahy podmienky zakazujúcej postúpenie práv cestujúcich z úradnej povinnosti – Podmienky tohto preskúmania v rámci sporu medzi spoločnosťou ‑ postupníkom a leteckým dopravcom – Zásady ekvivalencie a efektivity – Zásada kontradiktórnosti“
Vo veci C‑173/23,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Mercantil n.o 1 de Palma de Mallorca (Obchodný súd č. 1 Palma de Mallorca, Španielsko) z 10. marca 2023 a doručený Súdnemu dvoru 20. marca 2023, ktorý súvisí s konaním:
Eventmedia Soluciones SL
proti
Air Europa Líneas Aéreas SAU,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Piçarra, N. Jääskinen a M. Gavalec,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Eventmedia Soluciones SL, v zastúpení: A.‑M. Martínez Cuadros, abogada,
– Air Europa Líneas Aéreas SAU, v zastúpení: N. de Dorremochea Guiot, procurador, a E. Olea Ballesteros, abogado,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: J. L. Buendía Sierra a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Eventmedia Soluciones SL (ďalej len „Eventmedia“), na ktorú bola postúpená pohľadávka cestujúceho v leteckej doprave, a spoločnosťou Air Europa Líneas Aéreas SAU (ďalej len „Air Europa“) vo veci náhrady škody spôsobenej omeškaním pri preprave batožiny uvedeného cestujúceho v rámci letu prevádzkovaného spoločnosťou Air Europa.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3 Článok 19 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu uzavretého v Montreale 28. mája 1999, podpísaného Európskym spoločenstvom 9. decembra 1999 a schváleného v jeho mene rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001 (Ú. v. ES L 194, 2001, s. 38; Mim. vyd. 07/005, s. 491, ďalej len „Montrealský dohovor“), ktorý sa nazýva „Omeškanie“, stanovuje:
„Dopravca je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním v leteckej preprave cestujúcich, batožiny alebo nákladu. Dopravca však nie je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním, ak dokáže, že on, jeho pracovníci a agenti vykonali všetky opatrenia, ktoré môžu byť odôvodnene požadované na zabránenie škody, alebo že z jeho alebo ich strany nebolo možné vykonať takéto opatrenia.“
Právo Únie
4 Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje, že „súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v [spotrebiteľských – neoficiálny preklad] zmluvách“.
5 Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice je jej účelom aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
6 V článku 2 smernice sa uvádza táto definícia:
„‚spotrebiteľ‘: znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.“
7 Článok 3 ods. 1 tejto istej smernice stanovuje:
„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“
8 V článku 6 ods. 1 smernice 93/13 sa uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
9 Článok 7 ods. 1 tejto smernice znie takto:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 Cestujúci v leteckej doprave, ktorého batožina meškala pri lete z Madridu (Španielsko) do Cancúnu (Mexiko), postúpil obchodnej spoločnosti Eventmedia svoju pohľadávku na náhradu škody voči leteckému dopravcovi, spoločnosti Air Europa.
11 Následne Eventmedia podala na Juzgado de lo Mercantil n.º 1 de Palma de Mallorca (Obchodný súd č. 1 Palma de Mallorca, Španielsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu proti spoločnosti Air Europa, ktorou sa domáhala náhrady škody spôsobenej uvedeným omeškaním vo výške 766 eur na základe článku 19 Montrealského dohovoru.
12 Air Europa na tomto súde spochybňuje aktívnu legitimáciu spoločnosti Eventmedia. Podľa nej postúpenie pohľadávky nebolo z právneho hľadiska platné, keďže bolo v rozpore so zákazom postúpenia práv cestujúceho stanoveným v bode 15.1 jej všeobecných prepravných podmienok (ďalej len „sporná podmienka“). Podľa znenia tejto zmluvnej podmienky „zodpovednosť spoločnosti Air Europa a zodpovednosť každého z dopravcov v súlade s článkom 1 sa určuje na základe prepravných podmienok dopravcu, ktorý letenku vystavil, pokiaľ nie je stanovené inak. Práva cestujúceho sú spojené s jeho osobou a ich postúpenie nie je povolené“.
13 Vnútroštátny súd spresňuje, že zodpovednosť leteckého dopravcu podľa článku 19 Montrealského dohovoru v prípade omeškania pri preprave batožiny spadá do pôsobnosti žaloby o náhradu škody zmluvnej povahy. Preto sa na postúpenie pohľadávky na náhradu škody z takéhoto omeškania vzťahuje zákaz postúpenia stanovený spornou podmienkou.
14 Tento súd pripomína judikatúru Súdneho dvora a domnieva sa, že je dostatočne oboznámený so skutkovými a právnymi okolnosťami, aby preskúmal obsah tejto podmienky a aby ju po kontradiktórnom prejednaní vyhlásil za nekalú v zmysle smernice 93/13. Pýta sa však, či môže preskúmať nekalú povahu uvedenej podmienky z úradnej povinnosti. Na jednej strane totiž konanie, ktoré pred ním prebieha, nebolo iniciované jednou zo strán zmluvy o preprave, na základe ktorej bola žaloba podaná, ale postupníkom pohľadávky cestujúceho v leteckej doprave na náhradu škody, ktorý nemá postavenie spotrebiteľa. Na druhej strane, keďže spotrebiteľ nie je účastníkom tohto konania, nemožno prihliadať na jeho vôľu dovolávať sa nekalej a nezáväznej povahy spornej podmienky po tom, čo ho na to uvedený súd upozornil.
15 Za týchto okolností Juzgado de lo Mercantil n.º 1 de Palma de Mallorca (Obchodný súd č. 1 Palma de Mallorca) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe o náhradu škody spôsobenej omeškaním pri preprave batožiny podľa článku 19 Montrealského dohovoru, je povinný preskúmať z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu podmienky obsiahnutej v prepravnej zmluve, ktorá neumožňuje cestujúcemu postúpiť jeho práva, ak žalobu podal postupník, ktorý na rozdiel od postupcu nemá postavenie spotrebiteľa a užívateľa?
2. V prípade, že je potrebné vykonať preskúmanie z úradnej povinnosti, možno upustiť od povinnosti informovať spotrebiteľa a zistiť, či namieta alebo nenamieta proti nekalej povahe podmienky, vzhľadom na konečný akt, ktorým došlo k postúpeniu jeho pohľadávky v rozpore s prípadne nekalou podmienkou, ktorá neumožňovala postúpenie pohľadávky?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
16 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu podmienky, ktorá sa nachádza v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom a zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci voči tomuto dopravcovi, ak tento súd rozhoduje o žalobe o náhradu škody podanej proti uvedenému dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky tohto cestujúceho na náhradu škody.
Úvodné pripomienky týkajúce sa pôsobnosti smernice 93/13
17 Pokiaľ ide o prípad postúpenia pohľadávok cestujúceho v leteckej doprave na spoločnosť zaoberajúcu sa vymáhaním pohľadávok, Súdny dvor už rozhodol, že skutočnosť, že v spore vo veci samej proti sebe stoja výlučne predajcovia alebo dodávatelia, nebráni uplatneniu smernice 93/13, keďže pôsobnosť tejto smernice nezávisí od identity účastníkov tohto sporu, ale od postavenia zmluvných strán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2020, DelayFix, C‑519/19, EU:C:2020:933, body 53 a 54).
18 Podľa článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa totiž táto smernica uplatňuje na podmienky uvedené v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré neboli individuálne dohodnuté (rozsudok z 18. novembra 2020, DelayFix, C‑519/19, EU:C:2020:933, bod 55 a citovaná judikatúra).
19 V prejednávanej veci bola zmluva o preprave, na ktorej je založená pohľadávka vymáhaná spoločnosťou Eventmedia a ktorá obsahuje spornú podmienku, uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom, konkrétne spoločnosťou Air Europa, a cestujúcim v leteckej doprave. Okrem toho nič nenasvedčuje tomu, že by si cestujúci kúpil letenku v rámci svojej podnikateľskej činnosti, takže s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že tento cestujúci uzavrel túto zmluvu ako spotrebiteľ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13.
20 Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 17 tohto rozsudku teda spor vo veci samej spadá do pôsobnosti smernice 93/13.
21 Dôvody uvedené v bode 63 rozsudku z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary (C‑32/14, EU:C:2015:637), a v bode 29 rozsudku z 11. marca 2020, Lintner (C‑511/17, EU:C:2020:188), na ktoré sa v podstate odkazuje v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nemôžu takýto záver spochybniť.
22 Je pravda, že Súdny dvor v týchto bodoch rozhodol, že na to, aby sa mohla priznať ochrana spotrebiteľa sledovaná smernicou 93/13, je nevyhnutné, aby bolo začaté súdne konanie na návrh jednej zo zmluvných strán. Toto tvrdenie je však potrebné vnímať v kontexte vecí vedúcich k vydaniu týchto rozsudkov, v rámci ktorých proti sebe stáli spotrebiteľ na jednej strane a predajca alebo dodávateľ na strane druhej, ktorí uzavreli zmluvu.
23 Konkrétne vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary (C‑32/14, EU:C:2015:637), bola Súdnemu dvoru v podstate položená otázka, či sa má systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje notárovi, ktorý v súlade s formálnymi požiadavkami spísal notársku zápisnicu o zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, opatriť túto zápisnicu doložkou vykonateľnosti alebo odmietnuť jej zrušenie bez toho, aby mohol preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok uvedenej zmluvy. Pri skúmaní tejto otázky Súdny dvor v podstate rozlišoval medzi takýmto notárskym konaním a súdnym konaním, pričom zdôraznil, že systém ochrany sledovaný smernicou 93/13 vyžaduje, aby vnútroštátny súd preskúmal z úradnej povinnosti nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti tejto smernice len v rámci druhého uvedeného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14, EU:C:2015:637, body 33, 41 až 47 a 59). Stále je však potrebné obrátiť sa na vnútroštátny súd. Odôvodnenie uvedené v bode 63 tohto rozsudku odkazuje práve na túto hlavnú zásadu súdneho konania, podľa ktorej procesná iniciatíva prináleží iba účastníkom konania.
24 Pokiaľ ide o bod 29 rozsudku z 11. marca 2020, Lintner (C‑511/17, EU:C:2020:188), je súčasťou odôvodnenia venovaného hraniciam predmetu sporu a dispozičnej zásade. Z celkového znenia bodov 26 až 34 tohto rozsudku tak vyplýva, že Súdny dvor nechcel obmedziť pôsobnosť smernice 93/13 na spory medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ale skôr zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa zamýšľaná smernicou 93/13 predpokladá, že sa začalo súdne konanie a že pozitívny zásah vnútroštátneho súdu nemôže prekročiť hranice sporu, ktorý mu bol predložený.
25 Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemal v úmysle obmedziť dvoma rozsudkami uvedenými v bodoch 23 a 24 tohto rozsudku pôsobnosť smernice 93/13 len na spory medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorí uzavreli zmluvu.
26 Na základe týchto úvodných pripomienok treba určiť, či v prípade, ak v spore proti sebe nestoja spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ, ale tento predajca alebo dodávateľ a iný predajca alebo dodávateľ, a to obchodná spoločnosť, ktorá je postupníkom práv spotrebiteľa, musí vnútroštátny súd z úradnej povinnosti preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok tejto zmluvy.
O preskúmaní prípadnej nekalej povahy podmienky z úradnej povinnosti
27 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je systém ochrany zavedený smernicou 93/13 založený na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, EU:C:2000:346, bod 25, ako aj zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 51).
28 Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 36, ako aj zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 52).
29 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátny súd má z úradnej povinnosti posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď, ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudok zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 53, ako aj citovaná judikatúra).
30 Okrem toho smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10, EU:C:2012:349, bod 68, ako aj zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 54).
31 Aj keď Súdny dvor už opakovane a s prihliadnutím na požiadavky článku 6 ods. 1, ako aj článku 7 ods. 1 smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom z tejto smernice vyplývajú, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade neharmonizuje postupy uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky. Tieto postupy teda patria do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, a to na základe zásady ich procesnej autonómie, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie), a že nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18, EU:C:2019:537, body 45 a 46, ako aj zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 55).
32 Za týchto podmienok treba určiť, či tieto ustanovenia v spojení so zásadami ekvivalencie a efektivity vyžadujú, aby vnútroštátny súd, v prípade žaloby podanej obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky spotrebiteľa na náhradu škody voči predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý je jeho zmluvným partnerom, preskúmal prípadnú nekalú povahu podmienky uvedenej v zmluve uzavretej medzi týmto spotrebiteľom a týmto predajcom alebo dodávateľom.
33 Po prvé, pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby z pohľadu procesných podmienok opravných prostriedkov vo vnútroštátnom právnom poriadku overil dodržiavanie tejto zásady s ohľadom na predmet, dôvod a podstatné náležitosti dotknutých opravných prostriedkov (rozsudok zo 17. mája 2022, Unicaja Banco, C‑869/19, EU:C:2022:397, bod 23 a citovaná judikatúra).
34 V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa musí považovať za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 52, a zo 17. mája 2022, Unicaja Banco, C‑869/19, EU:C:2022:397, bod 24).
35 Z toho v súlade so zásadou ekvivalencie vyplýva, že ak má vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor zmluvnej podmienky s vnútroštátnymi normami verejného poriadku, musí mať tiež možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto podmienky s článkom 6 smernice 93/13 hneď, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2022, Unicaja Banco, C‑869/19, EU:C:2022:397, bod 25 a citovanú judikatúru).
36 V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijakú informáciu o tom, či súd, ktorý rozhoduje o žalobe o náhradu škody založenej na článku 19 Montrealského dohovoru, môže, či dokonca musí podľa španielskeho práva preskúmať z úradnej povinnosti prípadný rozpor podmienky, akou je sporná podmienka, s vnútroštátnymi normami verejného poriadku. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 33 tohto rozsudku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil tento aspekt s cieľom určiť, či na základe zásady ekvivalencie môže, alebo dokonca musí z úradnej povinnosti preskúmať prípadnú nekalú povahu spornej podmienky.
37 Po druhé, pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor rozhodol, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatnenia práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, priebeh konania a jeho osobitosti, ako aj v prípade potreby na zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck, C‑312/93, EU:C:1995:437, bod 14, ako aj zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 60).
38 Pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody podanú obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky spotrebiteľa, proti jeho zmluvnému partnerovi, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, treba konštatovať, že žaloba medzi dvoma predajcami alebo dodávateľmi sa nevyznačuje nerovnováhou, ktorá existuje v rámci žaloby medzi spotrebiteľom a jeho zmluvným partnerom, ktorý je predajcom alebo dodávateľom (pozri analogicky rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León, C‑413/12, EU:C:2013:800, bod 50).
39 Z toho vyplýva, že na rozdiel od prípadu uvedeného v judikatúre citovanej v bode 29 tohto rozsudku nie je na účely zabezpečenia účinnosti systému ochrany spotrebiteľa sledovaného smernicou 93/13 nevyhnutné, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v spore medzi dvoma predajcami alebo dodávateľmi, ako sú spoločnosť – postupník práv spotrebiteľa a predajca alebo dodávateľ, ktorý je jeho zmluvným partnerom, z úradnej povinnosti preskúmal prípadnú nekalú povahu podmienky uvedenej v zmluve uzavretej spotrebiteľom.
40 Ani zásada efektivity uvedená v bode 31 tohto rozsudku neukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť vykonať takéto preskúmanie z úradnej povinnosti, pokiaľ v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami obchodná spoločnosť, ktorá je postupníkom pohľadávky spotrebiteľa, má alebo mala skutočnú možnosť dovolávať sa pred vnútroštátnym súdom prípadnej nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve podpísanej týmto spotrebiteľom.
41 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať takto:
– článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nie je povinný preskúmať z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu podmienky, ktorá sa nachádza v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom a zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci vo vzťahu k tomuto dopravcovi, ak tento súd rozhoduje o žalobe o náhradu škody podanej proti uvedenému dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky uvedeného cestujúceho na náhradu škody, pokiaľ táto spoločnosť má alebo mala skutočnú možnosť dovolávať sa pred uvedeným súdom prípadnej nekalej povahy spornej podmienky,
– zásada ekvivalencie sa má vykladať v tom zmysle, že ak má rovnaký vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto zmluvnej podmienky s vnútroštátnymi normami verejného poriadku, musí mať tiež možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto podmienky s článkom 6 smernice 93/13 hneď, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.
O druhej otázke
42 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada kontradiktórnosti vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny súd z úradnej povinnosti konštatuje nekalú povahu podmienky nachádzajúcej sa v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom v rámci konania týkajúceho sa žaloby o náhradu škody podanej proti tomuto dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky tohto cestujúceho na náhradu škody voči uvedenému dopravcovi, je tento súd povinný o tom informovať uvedeného cestujúceho a opýtať sa ho, či sa chce dovolávať nekalej povahy tejto podmienky alebo či súhlasí s jej uplatnením.
43 Na úvod treba konštatovať, že odpoveď na túto otázku je relevantná za predpokladu, že vnútroštátny súd po posúdení zásady ekvivalencie s prihliadnutím na body 33 až 36 tohto rozsudku alebo zásady efektivity s prihliadnutím na body 37 a 40 rovnakého rozsudku dospeje k záveru, že môže, či dokonca musí z úradnej povinnosti preskúmať nekalú povahu spornej podmienky.
44 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zahŕňa najmä právo účastníkov konania oboznámiť sa s právnymi dôvodmi uplatnenými z úradnej povinnosti súdom, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili tak so skutkovými okolnosťami, ako aj s právnymi okolnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania, a mali možnosť kontradiktórne sa k nim vyjadriť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, body 55 a 56, ako aj z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 30).
45 V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo sa s nimi oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného z úradnej povinnosti, zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice 93/13, konštatuje v rámci preskúmania z úradnej povinnosti, že táto podmienka má nekalú povahu, musí o tom vo všeobecnosti informovať účastníkov sporu a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy (rozsudok z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 31).
46 Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak vnútroštátny súd z úradnej povinnosti konštatuje, že podmienka uvedená v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom je nekalá, v rámci sporu medzi týmto predajcom alebo dodávateľom a obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom práv tohto spotrebiteľa, musí o tom informovať oboch účastníkov sporu, v ktorom rozhoduje, a to obchodnú spoločnosť – postupníka a predajcu alebo dodávateľa, ktorý je zmluvným partnerom uvedeného spotrebiteľa. Musí im totiž poskytnúť možnosť predniesť svoje tvrdenia v rámci kontradiktórneho prejednania.
47 Táto možnosť obchodnej spoločnosti, ktorá je postupníkom práv spotrebiteľa, vyjadriť sa v tejto súvislosti takisto zodpovedá povinnosti vnútroštátneho súdu vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú touto obchodnou spoločnosťou vtedy, keď si je táto vedomá, že nekalá podmienka nie je záväzná, napriek tomu si však nepraje, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou (pozri analogicky rozsudok z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 35).
48 Ak tak ako v spore vo veci samej obchodná spoločnosť, ktorá je postupníkom práv spotrebiteľa, podá žalobu na vnútroštátny súd napriek podmienke uvedenej, podobne ako je to v prípade spornej podmienky, v zmluve uzavretej medzi týmto spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá zakazuje spotrebiteľovi postúpiť jeho práva, možno dôvodne predpokladať, že táto obchodná spoločnosť nenamieta proti tomu, aby súd po konštatovaní nekalej povahy tejto podmienky vylúčil jej uplatnenie.
49 Naopak, keďže spotrebiteľ, ktorý postúpil svoju pohľadávku na náhradu škody voči predajcovi alebo dodávateľovi, nie je účastníkom sporu medzi týmto predajcom alebo dodávateľom a postupníkom tejto pohľadávky, vnútroštátny súd nie je povinný informovať tohto spotrebiteľa o tomto preskúmaní z úradnej povinnosti ani získať pripomienky uvedeného spotrebiteľa v tejto súvislosti.
50 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že zásada kontradiktórnosti sa má vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny súd z úradnej povinnosti konštatuje nekalú povahu podmienky nachádzajúcej sa v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom v rámci konania týkajúceho sa žaloby o náhradu škody podanej proti tomuto dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky tohto cestujúceho na náhradu škody voči uvedenému dopravcovi, tento súd nie je povinný informovať uvedeného cestujúceho ani sa ho opýtať, či sa chce dovolávať nekalej povahy tejto podmienky, alebo či súhlasí s jej uplatnením. Naopak uvedený súd o tom musí informovať účastníkov konania v spore, ktorý prejednáva, aby im dal možnosť predniesť svoje tvrdenia v rámci kontradiktórneho prejednania, a uistil sa, že obchodná spoločnosť – postupník chce, aby bola uvedená doložka vyhlásená za neuplatniteľnú.
O trovách
51 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity
sa majú vykladať v tomto zmysle, že:
vnútroštátny súd nie je povinný preskúmať z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu podmienky, ktorá sa nachádza v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom a zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci vo vzťahu k tomuto dopravcovi, ak tento súd rozhoduje o žalobe o náhradu škody podanej proti uvedenému dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky uvedeného cestujúceho na náhradu škody, pokiaľ táto spoločnosť má alebo mala skutočnú možnosť dovolávať sa pred uvedeným súdom prípadnej nekalej povahy spornej podmienky.
Zásada ekvivalencie sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak má rovnaký vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto zmluvnej podmienky s vnútroštátnymi normami verejného poriadku, musí mať tiež možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto podmienky s článkom 6 smernice 93/13 hneď, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.
2. Zásada kontradiktórnosti sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak vnútroštátny súd z úradnej povinnosti konštatuje nekalú povahu podmienky nachádzajúcej sa v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom v rámci žaloby o náhradu škody podanej proti tomuto dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky tohto cestujúceho na náhradu škody voči uvedenému dopravcovi, tento súd nie je povinný o tom informovať uvedeného cestujúceho ani sa ho opýtať, či sa chce dovolávať nekalej povahy tejto podmienky, alebo či súhlasí s jej uplatnením. Naopak uvedený súd o tom musí informovať účastníkov konania v spore, ktorý prejednáva, aby im dal možnosť predniesť svoje tvrdenia v rámci kontradiktórneho prejednania, a uistil sa, že obchodná spoločnosť – postupník chce, aby bola uvedená doložka vyhlásená za neuplatniteľnú.
Podpisy