Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 11. apríla 2024(1)
Vec C‑187/23 [Albausy] (i)
E. V. G.‑T.
za účasti
P. T.,
F. T.,
G. T.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Lörrach (Okresný súd Lörrach, Nemecko)]
„Prejudiciálne konanie – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 – Vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve – Námietky podané v konaní o jeho vydaní“
1. Cieľom nariadenia (EÚ) č. 650/2012(2) je odstrániť prekážky voľného pohybu osôb, ktoré chcú uplatniť svoje práva v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky.
2. Na tento účel sa nariadením č. 650/2012 pre vnútorný trh zavádza európske osvedčenie o dedičstve(3) a podrobne upravuje pravidlá jeho vydania a jeho účinky. Prostredníctvom tohto osvedčenia môžu dedičia, odkazovníci, vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva ľahko preukázať svoje postavenie a/alebo práva a právomoci v ktoromkoľvek členskom štáte.
3. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania je založený na tom, že manželka zosnulého, ktorá sa považuje za jedinú dedičku na základe závetu, požiadala príslušný vnútroštátny orgán o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve. Syn a vnuci zosnulého na tom istom orgáne a v tom istom konaní napádajú platnosť predloženého závetu. Je sporné, aký vplyv majú tieto námietky na vydanie osvedčenia.
4. Súdny dvor už rozhodoval o iných návrhoch na začatie prejudiciálneho konania súvisiacich s týmto typom osvedčení,(4) ale v žiadnom z nich neboli položené otázky, ktoré vznikajú v prejednávanej veci a ktorými sa Súdny dvor bude musieť zaoberať len v prípade, ak dospeje k záveru, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
I. Právny rámec. Právo Únie
A. Nariadenie č. 650/2012
5. Článok 62 („Zavedenie európskeho osvedčenia o dedičstve“) v odseku 1 stanovuje:
„1. Týmto nariadením sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve (ďalej len ‚osvedčenie‘), ktoré sa vydá na účely použitia v inom členskom štáte a má účinky uvedené v článku 69.“
6. Článok 63 („Účel osvedčenia“) znie:
„1. Osvedčenie je určené na to, aby ho využívali dedičia, odkazovníci s priamymi právami k dedičstvu a vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva, ktorí sa potrebujú v inom členskom štáte dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva ako dedičia alebo odkazovníci a/alebo svoje právomoci ako vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva.
2. Osvedčenie možno využívať najmä na preukázanie jednej alebo viacerých z týchto skutočností:
a) postavenie a/alebo práva každého dediča, prípadne odkazovníka uvedeného v osvedčení a ich príslušné dedičské podiely;
b) pridelenie konkrétneho majetku, ktorý je súčasťou dedičstva, dedičom, prípadne odkazovníkom uvedeným v osvedčení;
c) právomoci osoby určenej v osvedčení na vykonanie závetu alebo správu dedičstva.“
7. V súlade s článkom 64 („Právomoc vydať osvedčenie“):
„Osvedčenie sa vydá v členskom štáte, ktorého súdy majú právomoc podľa článkov 4, 7, 10 alebo 11. Orgánom štátu pôvodu je:
a) súd v zmysle článku 3 ods. 2 alebo
b) iný orgán, ktorý má právomoc rozhodovať v dedičských veciach podľa vnútroštátneho právneho poriadku.“
8. Článok 65 („Žiadosť o osvedčenie“) v odseku 3 písm. l) stanovuje:
„Ak žiadateľ pozná nasledujúce informácie a ak sú potrebné na to, aby orgán štátu pôvodu mohol osvedčiť skutočnosti, o ktorých osvedčenie žiada, tieto informácie sa uvedú v žiadosti a bez toho, aby bol dotknutý článok 66 ods. 2, sa k nej pripoja všetky relevantné pôvodné vyhotovenia alebo overené kópie, ktoré spĺňajú podmienky potrebné na preukázanie ich pravosti. Ide o:
…
l) vyhlásenie žiadateľa, že si nie je vedomý toho, že by prebiehalo sporové konanie týkajúce sa skutočností, ktoré sa majú osvedčiť“.
9. V článku 66 („Preskúmanie žiadosti“) sa uvádza:
„1. Orgán štátu pôvodu po doručení žiadosti overí informácie, vyhlásenia, doklady a ostatné dôkazy, ktoré žiadateľ predložil. Vyšetrovanie potrebné na overenie tvrdených skutočností uskutoční aj bez návrhu, ak je to ustanovené alebo povolené v jeho právnom poriadku, alebo vyzve žiadateľa, aby poskytol ďalšie dôkazy, ktoré považuje za potrebné.
…
4. Orgán štátu pôvodu vykoná všetky potrebné kroky, aby sa zabezpečilo informovanie oprávnených osôb o žiadosti o osvedčenie. Ak je to potrebné na zistenie skutočností, ktoré sa majú osvedčiť, vypočuje zainteresované osoby a prípadných vykonávateľov závetu alebo správcov dedičstva a pristúpi k zverejneniu oznámení s cieľom umožniť ďalším prípadným oprávneným osobám, aby uplatnili svoje práva.
…“.
10. V zmysle článku 67 („Vydanie osvedčenia“):
„1. Orgán štátu pôvodu vydá osvedčenie bezodkladne v súlade s postupom ustanoveným v tejto kapitole po tom, ako boli skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo iného práva rozhodného pre dané skutočnosti. Na tento účel použije tlačivo stanovené v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 81 ods. 2.
Orgán štátu pôvodu nevydá osvedčenie najmä vtedy, ak:
a) boli napadnuté skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, alebo
b) by osvedčenie nebolo v súlade s rozhodnutím vzťahujúcim sa na rovnaké skutočnosti.
…“.
11. Článok 69 („Účinky osvedčenia“) znie:
„1. Osvedčenie má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania.
2. Platí domnienka, že osvedčenie je dokladom o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti. O osobe, ktorá je v osvedčení uvedená ako dedič, odkazovník, vykonávateľ závetu alebo správca dedičstva, platí domnienka, že má postavenie uvedené v osvedčení a/alebo práva alebo právomoci uvedené v osvedčení, pričom tieto práva alebo právomoci podliehajú výlučne podmienkam a/alebo obmedzeniam uvedeným v osvedčení.
3. Každá osoba, ktorá – konajúc na základe informácií osvedčených v osvedčení – zaplatí alebo odovzdá majetok osobe uvedenej v osvedčení ako oprávnenej prijať platbu alebo majetok, sa považuje za osobu, ktorá uskutočnila transakciu s osobou oprávnenou prijať platbu alebo majetok, a to s výnimkou prípadu, keď vedela alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nevedela, že obsah osvedčenia nezodpovedá skutočnosti.
4. Ak osoba, ktorá je v osvedčení uvedená ako osoba oprávnená nakladať s majetkom, ktorý je predmetom dedičstva, s takýmto majetkom naloží v prospech inej osoby, táto iná osoba, pokiaľ koná na základe informácií osvedčených v osvedčení, sa považuje za osobu, ktorá uskutočnila transakciu s osobou oprávnenou nakladať s dotknutým majetkom, s výnimkou prípadu, keď vedela alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nevedela, že obsah osvedčenia nezodpovedá skutočnosti.
5. Osvedčenie predstavuje platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 2 písm. k) a l).“
B. Vykonávacie nariadenie č. 1329/2014(5)
12. Článok 1 ods. 5 stanovuje:
„Tlačivo, ktoré sa má použiť na Európske osvedčenie o dedičstve podľa článku 67 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 650/2012, sa stanovuje v prílohe 5 ako tlačivo V.“
13. V záverečnej časti tlačiva V uvedeného v prílohe 5 sa uvádza, že orgán potvrdí, „že v čase vydania osvedčenia žiadny z prvkov v ňom obsiahnutých nebol napadnutý oprávnenými osobami“.
II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
14. P. T., francúzsky štátny príslušník, ktorý mal posledný pobyt v Nemecku, zomrel 15. septembra 2021.
15. E. V. G.‑T., manželka P. T. v čase jeho smrti, podala 23. novembra 2021 na Amtsgericht Lörrach (Okresný súd Lörrach, Nemecko) žiadosť o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve, v ktorom bude uvedená ako jediná dedička.(6)
16. Na tento účel predložila závet, ktorý vlastnoručne podpísali obaja manželia, s nasledujúcim obsahom:
„Spoločný závet
My, manželia E. G.‑T., nar. …, a P. T., nar. …, obaja bytom…, vyhlasujeme nižšie uvedené:
1. Nie sme viazaní predchádzajúcimi právnymi úkonmi nakladania s majetkom pre prípad smrti a nevykonali sme žiadne právne úkony nakladania s majetkom pre prípad smrti. Z preventívnych dôvodov rušíme všetky predchádzajúce právne úkony nakladania s majetkom, ktoré sme vykonali jednostranne alebo spoločne.
2. Za jediného dediča ustanovujeme jeden druhého. Toto ustanovenie dedičov sa uskutočňuje navzájom a je záväzné. Pozostalý manžel nie je týmto ustanovením obmedzený. Môže sám upraviť dedenie svojho majetku, a to aj pred smrťou prvého zomrelého, ale len pre prípad, že sa stane pozostalým manželom.
3. Obaja máme bydlisko v Nemecku a želáme si, aby sa uplatňovalo nemecké dedičské právo, ktoré určujeme za rozhodné právo v rámci voľby práva, pokiaľ je to prípustné. Toto ustanovenie platí pre obe strany rovnako.
R. 23. júla 2020. E. G.‑T. Toto je aj moja vôľa. P. T.“
17. Je nesporné, že existoval starší závet vlastnoručne napísaný a podpísaný poručiteľom, ktorý stanovoval:
„Ja, P. M. J. T., narodený… v A., s bydliskom v… Španielsku, ruším všetky predchádzajúce právne úkony nakladania s majetkom pre prípad smrti. Disponibilnú časť svojho majetku odkazujem svojim dvom vnukom, synom P., N. A. J. T., narodenému…, a J. N. J. T., narodenému…. Rozdelia si ho rovným dielom. Určujem svojho syna P. a iba jeho, aby zorganizoval môj pohrebný obrad s gregoriánskou omšou a môj pohreb v… Španielsku. A. 31. mája 2001. Toto je môj závet. P. T.“
18. E. V. G.‑T. sa považuje za jedinú dedičku majetku P. T. na základe závetu z 23. júla 2020. Naopak syn a vnuci P. T. sa domnievajú, že tento závet nie je platný, lebo poručiteľ v čase spísania závetu už nebol schopný vyhotoviť závet a že podpis na závete nie je jeho podpisom.
19. Vnútroštátny orgán uvádza, že poručiteľ ešte bol schopný vyhotoviť závet(7) a na predloženom závete sa nachádza jeho podpis(8).
20. Za týchto okolností Amtsgericht Lörrach (Okresný súd Lörrach) dospel k záveru, že vydanie osvedčenia závisí od výkladu nariadenia č. 650/2012, a preto prerušil konanie(9) a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na námietky, ktoré boli vznesené v samotnom konaní o vydaní európskeho osvedčenia o dedičstve a ktoré súd nemôže preskúmať, a nie len na námietky, ktoré boli vznesené v inom konaní?
2. Ak je odpoveď na [prvú otázku] kladná, má sa článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že európske osvedčenie o dedičstve nemožno vydať ani vtedy, ak boli v konaní o vydaní európskeho osvedčenia o dedičstve vznesené námietky, ktoré však už boli preskúmané v konaní o osvedčení o dedičstve podľa nemeckého práva?
3. Ak je odpoveď na [prvú otázku] kladná, má sa článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetky námietky, aj keď neboli odôvodnené, a túto skutočnosť netreba formálne dokazovať?
4. Ak je odpoveď na [prvú otázku] záporná, v akej forme musí súd uviesť dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu námietok a vydaniu európskeho osvedčenia o dedičstve?“
III. Konanie na Súdnom dvore
21. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 23. marca 2023.
22. Písomné pripomienky predložili nemecká a španielska vláda, ako aj Európska komisia. Všetky tieto oprávnené subjekty, ako aj E. V. G.‑T. sa zúčastnili na pojednávaní konanom 31. januára 2024.
IV. Analýza
23. Vnútroštátny orgán vyjadruje pochybnosti o úlohe orgánu, ktorý vydáva európske osvedčenia o dedičstve, a o rozsahu právomocí tohto orgánu v rámci článku 67 nariadenia č. 650/2012.
A. Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
24. Španielska vláda tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je prípustný, lebo vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve nezahŕňa výkon súdnej funkcie, ako to vyžaduje článok 267 ZFEÚ.(10)
25. Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania závisí od toho, či ho podal „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, ktorý koná práve v rámci výkonu svojich súdnych funkcií.(11)
26. Pri rozhodovaní o tom, či určitý orgán spĺňa uvedené dve podmienky, Súdny dvor skúma okrem iných faktorov „konkrétn[u] povah[u] funkcií, ktoré vykonáva v osobitnom normatívnom kontexte, v ktorom žiada Súdny dvor o rozhodnutie, aby sa overilo, či je pred takýmto orgánom vedené konanie a či má tento orgán rozhodnúť v rámci konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu súdnej povahy“.(12)
27. Ak uvedené požiadavky nie sú splnené, nemožno konštatovať, že vnútroštátny orgán – aj keď spĺňa ostatné požiadavky stanovené v judikatúre Súdneho dvora – vykonáva súdnu funkciu.(13)
28. Námietka neprípustnosti by mohla byť odôvodnená vzhľadom na ustanovenia nariadenia č. 650/2012 týkajúce sa európskeho osvedčenia o dedičstve a činnosť, ktorá vedie k jeho vydaniu. Z týchto ustanovení vyplýva – z dôvodov, ktoré uvediem nižšie –, že orgán, ktorý vydá osvedčenie na základe článku 67 nariadenia č. 650/2012, aj keď je ním súd, nerozhoduje v rámci konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu súdnej povahy.
1. Účel a účinky európskeho osvedčenia o dedičstve
29. Nariadením č. 650/2012 sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve, pre ktoré toto nariadenie stanovuje jednotný režim, ktorý je autonómny vo vzťahu k podobným vnútroštátnym osvedčeniam. Tento režim je tiež odlišný od režimu, ktorý stanovuje uvedené nariadenie pre uznávanie súdnych rozhodnutí a verejných listín.(14)
30. Európske osvedčenie o dedičstve je určené osobám, ktoré sa v postavení dedičov, odkazovníkov, vykonávateľom závetu alebo správcov dedičstva potrebujú v inom členskom štáte dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva alebo právomoci, ktoré z neho vyplývajú.(15) Jeho použitie však nie je povinné.(16)
31. Aby sa uspokojila uvedená potreba, osvedčenie má nasledujúce účinky, ktoré sú v celej Únii rovnaké:(17)
– slúži ako doklad(18) o skutočnostiach, ktoré sú v ňom uvedené(19). Po predložení osvedčenia sa jeho držiteľ môže dovolávať svojich práv alebo právomocí v ktoromkoľvek členskom štáte, pričom od neho nemožno žiadať ďalšie dôkazy. Platí domnienka, že osoba, ktorá je uvedená v osvedčení, má postavenie, ktoré je v ňom uvedené, ako aj práva alebo právomoci, ktoré sú v ňom uvedené, v súlade s osvedčením;(20)
– chráni tretie osoby, ktoré uskutočňujú právne úkony s osobami uvedenými v osvedčení a ktoré na základe informácií, ktoré sú v ňom obsiahnuté, uskutočnia platbu, odovzdajú majetok, nadobudnú alebo prijmú majetok, ktorý je predmetom dedičstva, „a to s výnimkou prípadu, keď vedel[i] alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nevedel[i], že obsah osvedčenia nezodpovedá skutočnosti“;(21)
– je platným dokladom na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do registra s obmedzeniami, ktoré stanovuje samotné nariadenie č. 650/2012 a ktoré vyložil Súdny dvor.(22)
32. Osvedčenie samo osebe nevyvoláva iné dôsledky: najmä nemá záväzné právne účinky charakteristické pre súdne rozhodnutie.(23) V odôvodnení 71 nariadenia č. 650/2012 je navyše objasnené, že osvedčenie neslúži ako exekučný titul.
33. Neexistencia záväzných právnych účinkov sa prejavuje aj v režime obehu osvedčenia v iných členských štátoch, než je členský štát, v ktorom bolo osvedčenie vydané. V kapitole VI nariadenia č. 650/2012 nie je stanovené, že sa môže alebo musí „uznať“.(24) V súlade s článkom 69 ods. 1 „má účinky“ bez akéhokoľvek konania.(25) Doslovne nie je prípustná žiadna námietka proti tomuto obehu.(26)
2. Činnosť orgánu, ktorý vydáva osvedčenie v rámci článku 67 nariadenia č. 650/2012
34. V zmysle článku 67 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 650/2012 orgán vydá osvedčenie bezodkladne „po tom, ako boli skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, preukázané…“. K jeho vydaniu dôjde po preskúmaní (žiadosti), ktoré toto nariadenie predpisuje v článku 66.
35. Podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia musí orgán overiť informácie, vyhlásenia, doklady a ostatné dôkazy, ktoré predložil žiadateľ o osvedčenie.(27)
36. Na tento účel ten istý článok 66: i) odkazuje na právomoci uvedeného orgánu, ktoré mu priznáva jeho právny poriadok,(28) ii) priznáva mu ďalšie právomoci(29) a iii) priamo mu ukladá povinnosť vykonať kroky, aby sa zabezpečilo informovanie o žiadosti o osvedčenie (iba vo vzťahu ku konkrétnym adresátom)(30).
37. V súvislosti s uvedenou povinnosťou tento orgán „vypočuje zainteresované osoby a prípadných vykonávateľov závetu alebo správcov dedičstva a pristúpi k zverejneniu oznámení s cieľom umožniť ďalším prípadným oprávneným osobám, aby uplatnili svoje práva“, ak to považuje za potrebné na potvrdenie skutočností, ktorých osvedčenie sa od neho žiada.(31)
38. Ak tento orgán po preskúmaní všetkých uvedených okolností dospeje k záveru, že skutočnosti, ktoré budú uvedené v osvedčení, sú preukázané, na základe článku 67 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 ho „bezodkladne“ vydá.
39. Naopak, ak má orgán štátu pôvodu pochybnosti o uvedených skutočnostiach, nemôže vydať osvedčenie. Jeho obsah nebude preukázaný, a preto nebude môcť mať účinky uvedené v článku 69 nariadenia. Osvedčenie sa podľa článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 650/2012 nevydá ani v prípade, ak boli napadnuté skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť.(32)
40. Funkcia orgánu štátu pôvodu nie je výlučne pasívna: nespočíva v prijímaní skutkových vyhlásení alebo prejavov vôle na účely ich mechanického prenosu na tlačivo ad hoc. Tento orgán je povinný potvrdiť pravdivosť skutočností, ktoré uvádza žiadateľ, vzhľadom na dôkazy predložené žiadateľom a prípadne iné informácie, ktoré získa tento orgán alebo ktoré mu oznámia iné osoby, ktorých sa týka dedenie.(33)
41. Naproti tomu, orgánu, od ktorého sa žiada vydanie osvedčenia, neprináleží rozhodovať o právach a právomociach osôb, ktoré uplatňujú svoje dedičské nároky alebo ktorých sa týka dedenie, a riešiť prípadné spory medzi nimi, pokiaľ ide o vecné aspekty.
42. Je to tak preto, lebo ustanovenia kapitoly VI („Európske osvedčenie o dedičstve“) nariadenia č. 650/2012 nepriznávajú vnútroštátnym orgánom, ktoré vydávajú osvedčenie, uvedenú právomoc.(34) Navyše nemožno konštatovať, že v kontexte článku 67 tohto nariadenia bola vnútroštátnym právnym poriadkom poskytnutá možnosť doplniť uvedené nariadenie a priznať uvedeným orgánom právomoc rozhodovať spory. Priznanie tejto právomoci bez toho, aby bolo spojené s procesnými ustanoveniami, by nebolo v súlade so zámerom zaviesť autonómny a jednotný režim na vydanie osvedčenia.(35)
43. Ak by orgán štátu pôvodu mal uvedenú právomoc (rozhodovať spory), výsledkom jeho činnosti by bolo „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) a kapitoly IV nariadenia č. 650/2012. Na základe zámeru normotvorcu Únie však osvedčenie nemá záväzné právne účinky, ktoré sú typické pre súdne rozhodnutie.
3. Porovnanie s osvedčeniami stanovenými v iných nástrojoch týkajúcich sa justičnej spolupráce
44. Európske osvedčenie o dedičstve nie je porovnateľné s osvedčeniami stanovenými v iných nástrojoch týkajúcich sa justičnej spolupráce v občianskych alebo obchodných veciach, v súvislosti s ktorými boli Súdnemu dvoru predložené iné návrhy na začatie prejudiciálneho konania, o ktorých Súdny dvor po vylúčení pochybností o ich prípustnosti rozhodol.
45. V súvislosti s európskym exekučným titulom(36) Súdny dvor konštatoval, že „konanie na osvedčenie súdneho rozhodnutia ako európskeho exekučného titulu [sa] z funkčného hľadiska nejaví ako odlišné konanie od predchádzajúceho súdneho konania, ale ako posledná fáza tohto konania, nevyhnutná na zabezpečenie jeho plnej účinnosti tým, že veriteľovi sa umožní pristúpiť k vymáhaniu svojho nároku“.(37)
46. Osvedčenie súdneho rozhodnutia ako európskeho exekučného titulu teda predstavuje akt súdnej povahy a vnútroštátny orgán poverený jeho vydaním je „oprávnený obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou“.(38)
47. Tak je to aj v prípade osvedčenia stanoveného v článku 53 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012(39), ktoré zabezpečuje obeh rozsudku vydaného v niektorom členskom štáte v iných členských štátoch. Orgán, ktorý ho vydáva, „koná v nadväznosti na predchádzajúce súdne konanie, pričom zaručuje úplnú vykonateľnosť rozhodnutia, keďže rozhodnutie sa v prípade neexistencie osvedčenia nemôže voľne pohybovať v európskom justičnom priestore“.(40)
48. Konanie, ktorého predmetom je vydanie osvedčenia podľa článku 53 nariadenia č. 1215/2012, má súdnu povahu a vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v rámci uvedeného konania, je oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.(41)
49. Naopak, ako som vysvetlil, vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve nezahŕňa výkon súdnej moci a jeho výsledkom tiež nie je rozhodnutie so záväznými právnymi účinkami, ktoré by malo takú (súdnu) povahu.
50. Situácia nie je odlišná, ak je v bodoch osvedčenia prevzatý obsah (skoršieho) súdneho rozhodnutia týkajúceho sa vecnej stránky dedenia. Aj v tomto prípade osvedčenie nie je ďalšou fázou súdneho konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie vo veci samej.
51. Napokon európske osvedčenie o dedičstve nie je dokumentom, ktorý slúži na prenos rozhodnutia súdov niektorého členského štátu ako pas umožňujúci pohyb v iných členských štátoch na účely jeho uznania a prípadne výkonu. Na tento účel normotvorca Únie už stanovil potvrdenie podľa článku 46 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 650/2012 na tlačive ad hoc (tlačivo I, ktoré je stanovené v prílohe 1 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014).(42)
52. Aby som to zhrnul, osvedčenie má účinky v iných členských štátoch, než je členský štát, v ktorom bolo vydané, bez potreby akéhokoľvek konania a bez možnosti námietok alebo kontroly. Ak by bolo jeho súčasťou rozhodnutie vydané v sporovom konaní, na toto rozhodnutie by sa prostredníctvom osvedčenia uplatnil režim uznávania, ktorý je nielen odlišný od režimu uznávania stanoveného v kapitole IV, ale aj privilegovaný a ktorého súbežná existencia nie je nikde uvedená a tiež nie je opodstatnená.(43)
4. Vplyv vlastností európskeho osvedčenia o dedičstve na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
53. Orgán, ktorý vydá osvedčenie na základe článku 67 nariadenia č. 650/2012, v tomto osvedčení uvedie určité skutočnosti týkajúce sa dedenia, a to po preskúmaní, ktoré musí vykonať podľa článku 66 tohto nariadenia.
54. Presvedčenie orgánu štátu pôvodu osvedčenia je založené na pravdivosti informácií, ktoré uvádza žiadateľ, a na ich súlade s právnou úpravou uplatniteľnou na dedenie. Ako som už uviedol, tomuto orgánu však za týchto okolností nie je priznaná právomoc rozhodovať spory, ktoré vzniknú v súvislosti s vecnou stránkou dedenia.(44)
55. Ak orgán štátu pôvodu osvedčenia nemôže rozhodovať o právach alebo právomociach v konaní, ktoré vedie k rozhodnutiu so záväznými právnymi účinkami, v tejto oblasti nevykonáva súdne funkcie.(45)
56. Na tom nič nemení skutočnosť, že – ako sa uvádza v článku 64 nariadenia č. 650/2012 – orgánom štátu pôvodu osvedčenia môže byť „súd“ v zmysle článku 3 ods. 2 tohto nariadenia a tiež iný orgán, ktorý má podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku právomoc rozhodovať v dedičských veciach.(46)
57. To, že orgánom štátu pôvodu európskeho osvedčenia o dedičstve je prípadne súd, neznamená, že súd pri jeho vydávaní vykonáva súdne funkcie. Súdny orgán členského štátu môže popri svojich striktne súdnych funkciách vykonávať iné funkcie, ktoré nemajú súdnu povahu. V rámci týchto iných funkcií nie je oprávnený predkladať Súdnemu dvoru návrhy na začatie prejudiciálneho konania.(47)
58. Odkaz na tento „iný“ orgán podľa môjho názoru svedčí o tom, že vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve (na základe článku 67 nariadenia č. 650/2012) nezahŕňa výkon súdnej moci. Inak by bola zbytočná samostatná zmienka o tomto orgáne, lebo podľa článku 3 ods. 2 uvedeného nariadenia sa už za súdy považujú orgány, ktoré formálne nepatria k justičným orgánom, ak vykonávajú funkcie justičného orgánu.(48)
59. Netreba sa dať zmiasť skutočnosťou, že článok 64 („Právomoc vydať osvedčenie“) nariadenia č. 650/2012 odkazuje na články 4, 7, 10 a 11 tohto nariadenia. Odkaz na právomoc nevymedzuje (súdnu alebo inú než súdnu) povahu postupu orgánu štátu pôvodu(49), ale len objasňuje, kde a koho treba požiadať o vydanie osvedčenia(50).
60. Napokon sa domnievam, že tento názor potvrdzuje rozsudok zo 16. novembra 2023(51), v ktorom Súdny dvor odmietol tvrdenie, že španielski notári vykonávajú výsadné práva verejnej moci v postavení súdov, lebo vydávajú európske osvedčenia o dedičstve(52).
61. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že treba určiť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Pre prípad, že Súdny dvor by nesúhlasil s týmto názorom, však navrhnem odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.
B. Prvá prejudiciálna otázka
62. Vnútroštátny súd žiada o výklad článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 650/2012 s cieľom v podstate objasniť, či sa toto ustanovenie vzťahuje na námietky vznesené v inom konaní, než je konanie o vydaní osvedčenia, alebo či zahŕňa aj námietky, ktoré v súvislosti so samotnou žiadosťou o osvedčenie podajú osoby, ktorých sa týka dedenie. Ak je správna druhá uvedená možnosť, pýta sa, či orgánu štátu pôvodu prináleží preskúmať tieto námietky.
63. Táto prejudiciálna otázka sa kladie vo veci, v ktorej – ako už bolo uvedené – syn a vnuci závetcu podali námietku proti kľúčovému prvku dedenia (platnosti samotného závetu). Podľa môjho názoru táto námietka spôsobuje, že sa uplatní článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 650/2012 a že nie je možné vydať osvedčenie.
64. Uvedenú nemožnosť potvrdzuje okolnosť, že orgán štátu pôvodu v tlačive európskeho osvedčenia o dedičstve, ktoré musí použiť, na základe vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014 povinne uvedie, že žiadny z prvkov, ktoré sú v ňom obsiahnuté, nebol napadnutý.
65. Uznávam, že na prvú prejudiciálnu otázku nemožno jednoznačne odpovedať len na základe znenia nariadenia č. 650/2012, keďže v ňom nie je uvedené, na ktorom orgáne boli napadnuté skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť(53), a jednotlivé jazykové verzie pripúšťajú odlišný výklad:
– niektoré naznačujú, že námietka (opravný prostriedok) sa prejednáva v čase, keď sa žiada o vydanie osvedčenia, čo by nasvedčovalo tomu, že bola podaná v inom konaní,(54)
– iné umožňujú domnievať sa, že námietka bola podaná na základe žiadosti o osvedčenie a na tom istom orgáne.(55)
66. Jednoznačnejší záver vyplýva zo systematického rozboru. Z výkladu článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) v spojení s článkom 65 ods. 3 písm. l) nariadenia č. 650/2012 možno vyvodiť, že prvé z týchto ustanovení sa v prvom rade uplatní na sporové konania spomenuté v uvedenom článku 65, teda konania, ktoré prebiehajú na inom orgáne.(56)
67. V tom istom zmysle vyznieva článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. b), v ktorom sú uvedené rozhodnutia, ktoré neboli prijaté v konaní o vydaní osvedčenia. Je opodstatnené domnievať sa, že medzi tieto rozhodnutia možno zaradiť rozhodnutia, ktoré sa týkajú prvkov obsiahnutých v neskoršom osvedčení o dedičstve.
68. Vzhľadom na článok 67 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 650/2012 sa prikláňam k názoru, že článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. a) tohto nariadenia musí zahŕňať aj námietky vznesené na orgáne štátu pôvodu, keďže v opačnom prípade by tento orgán mohol vydať osvedčenie, v ktorom budú uvedené skutočnosti, „ktoré neboli preukázané“, v rozpore s tým, čo vyžaduje uvedené ustanovenie.(57)
69. Domnievam sa, že ďalším argumentom v tom istom zmysle je porovnanie znenia článku 65 ods. 3 písm. l) nariadenia č. 650/2012 (v ktorom sa hovorí o neexistencii „sporov[ého] konani[a] týkajúc[eho] sa skutočností, ktoré sa majú osvedčiť“) so znením článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) tohto nariadenia, v ktorom je všeobecne použitá iná, širšia formulácia.(58)
70. Účel nariadenia č. 650/2012, ktorý má všeobecný charakter, a konkrétne účel európskeho osvedčenia o dedičstve tiež podporujú výklad článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a), ktorý zahŕňa námietky uplatnené počas konania o vydaní osvedčenia.
71. Osvedčenie sa zavádza v záujme podpory „rýchleho, plynulého a účinného vyporiadania dedičstva s cezhraničnými dôsledkami“.(59) Takto prispieva k odstráneniu „prekážok voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky“.(60)
72. Na dosiahnutie uvedených cieľov normotvorca Únie priznal osvedčeniu vyššie opísané právne účinky, ktoré vznikajú v iných členských štátoch, než je členský štát, v ktorom bolo osvedčenie vydané, bez toho, aby bolo podrobené akémukoľvek konaniu alebo kontrole.
73. Podľa môjho názor rozsah týchto účinkov, ktoré súvisia nielen s uľahčením úkonov spojených s cezhraničným dedením priamo dotknutým osobám, ale aj s ochranou tretích osôb a s istotou právnych vzťahov v celej Únii, bráni výkladu článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 650/2012, podľa ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje len na sporové konania, ktoré prebiehajú popri začatom konaní o vydaní osvedčenia.
74. Vychádzajúc z uvedeného predpokladu, problémom už nie je to, či orgán, ktorý má uplatniť článok 67 nariadenia č. 650/2012, môže preskúmať námietky vznesené inými osobami, ktoré môžu mať dedičské nároky,(61) ale skôr to, čo musí tento orgán urobiť, ak ide o také námietky, ktoré v skutočnosti spochybňujú podstatné prvky dedenia (ako je to v tomto prípade, keď ďalší možní dedičia napádajú platnosť vlastnoručného závetu, na ktorom je založená žiadosť o osvedčenie).
75. Už som uviedol, že v takom prípade vnútroštátny orgán jednoducho nemôže vydať osvedčenie.(62) Pripomínam, že ten istý záver vyplýva z obsahu tlačiva V stanoveného v prílohe 5 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014, v ktorom orgán štátu pôvodu musí potvrdiť, že žiadny z prvkov obsiahnutých v osvedčení nebol napadnutý.
76. Článok 66 nariadenia č. 650/2012 stanovuje, že v rámci overovania, ktoré predchádza vydaniu osvedčenia, orgán, ktorý ho má vydať, informuje určité osoby o žiadosti a vypočuje ich, ak to považuje za potrebné na preukázanie toho, čo má podľa žiadosti osvedčiť.
77. Ak v dôsledku možnosti vypočuť uvedené dotknuté osoby tieto osoby poprú (ako to je v tejto veci) platnosť jedného zo základných prvkov osvedčenia, orgán štátu pôvodu nemôže vydať osvedčenie. Je logické – a to vysvetlím pri rozbore tretej prejudiciálnej otázky –, že toto popretie musí mať určitý základ, aby predstavovalo prekážku v zmysle článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 650/2012.(63)
C. Druhá prejudiciálna otázka
78. Vnútroštátny súd sa pýta, či orgán štátu pôvodu môže vydať európske osvedčenie o dedičstve, „ak boli v konaní o vydaní európskeho osvedčenia o dedičstve vznesené námietky, ktoré však už boli preskúmané v konaní o osvedčení o dedičstve podľa nemeckého práva“.
79. Podľa môjho názoru odpoveď vyplýva z článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. b) nariadenia č. 650/2012, ktorý zakazuje vydať osvedčenie, ak by „nebolo v súlade s rozhodnutím vzťahujúcim sa na rovnaké skutočnosti[, ktoré sa majú osvedčiť]“.
80. Na základe uvedeného ustanovenia príslušný orgán zamietne žiadosť o osvedčenie, ak by v ňom musel uviesť konštatovania, ktoré sú nezlučiteľné s tým, ako sa rozhodlo alebo čo sa konštatovalo v skoršom rozhodnutí. Naopak, ak táto nezlučiteľnosť neexistuje, skoršie rozhodnutie nebráni tomu, aby vydal osvedčenie.(64)
81. S prihliadnutím na jednoznačné znenie tohto ustanovenia, ako aj jeho systematické umiestnenie „rozhodnutie“, na ktoré odkazuje článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. b) nariadenia č. 650/2012, je akt, ktorého obsah je pre tento orgán nevyhnutne záväzný.(65) Inak povedané, orgán štátu pôvodu sa musí riadiť skutočnosťami týkajúcimi sa obsahu osvedčenia, o ktorých sa už rozhodlo v skoršom rozhodnutí týkajúcom sa tých istých skutočností.
82. Rozhodnutie spomenuté v tomto ustanovení má v dôsledku toho prednosť pred posúdením orgánu štátu pôvodu, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré sa majú uviesť v osvedčení.
83. Nemecká vláda a Komisia v písomných pripomienkach, ktoré predložili v konaní na Súdnom dvore, zdôrazňujú, že rozhodnutie uvedené v článku 67 ods. 1 druhom pododseku písm. b) nariadenia č. 650/2012 musí byť podľa vnútroštátneho práva právoplatné.(66)
84. V spomenutom ustanovení nie je výslovne uvedená požiadavka právoplatnosti. Domnievam sa však, že by ju bolo možné vyvodiť z iných ustanovení:
– z písmena a) toho istého ustanovenia, ktoré zakazuje vydať osvedčenie týkajúce sa napadnutých skutočností, a
– z požiadavky stanovenej v článku 65 ods. 3 písm. l), aby žiadateľ pri podaní žiadosti o osvedčenie vyhlásil, že neprebieha sporové konanie týkajúce sa skutočností, o osvedčenie ktorých sa žiada.
85. Prináleží vnútroštátnemu orgánu určiť, či v tejto veci postup na vydanie vnútroštátneho osvedčenia o dedičstve môže viesť k prijatiu „rozhodnutia“ na účely článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. b) nariadenia č. 650/2012.(67)
D. Tretia prejudiciálna otázka
86. Pre prípad, že by odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku bola kladná, sa vnútroštátny orgán pýta Súdneho dvora, či akákoľvek – hoci aj neodôvodnená – námietka odôvodňuje odmietnutie vydať osvedčenie podľa článku 67 ods. 1 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 650/2012.
87. V tomto poslednom uvedenom ustanovení nie je vôbec spomenutý význam takých námietok. Z toho teda vyplýva, že orgán štátu pôvodu by v zásade musel posúdiť akúkoľvek námietku proti skutočnostiam, ktoré sa majú uviesť v osvedčení, vznesenú dotknutými osobami alebo osobami, ktoré majú dedičské nároky.
88. Ak však táto námietka nemá nijaký opodstatnený základ, a preto podľa uplatniteľných právnych predpisov vôbec nie je presvedčivá, ťažko zabráni orgánu štátu pôvodu v tom, aby považoval skutočnosti, ktoré má osvedčiť, za preukázané v zmysle článku 67 ods. 1 nariadenia č. 650/2012.
89. Odmietnutie vydať tento dokument preto, lebo sa bez akéhokoľvek odôvodnenia napadne podstatný prvok osvedčenia, by mohlo zmariť konanie bez skutočného dôvodu, a tak neopodstatnene zbaviť dedičov, odkazovníkov, vykonávateľov závetu alebo správcov dedičstva účinného nástroja pri vyporiadaní dedičstva s cezhraničnými dôsledkami.
90. Naproti tomu je možné, že uvedený orgán v dôsledku takej námietky bude považovať za relevantné vykonať ďalšie vyšetrovanie v súlade s článkom 66 ods. 1 tohto nariadenia s cieľom potvrdiť informácie a vyhlásenia žiadateľa. Na otázku, či je to tak, možno odpovedať len vzhľadom na okolnosti daného prípadu.
E. Štvrtá prejudiciálna otázka
91. Vnútroštátny súd kladie svoju štvrtú prejudiciálnu otázku pre prípad, že odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku bude záporná. Ak by Súdny dvor v súlade s tým, čo navrhujem, odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku kladne, nemusel by rozhodnúť o štvrtej prejudiciálnej otázke. Túto otázku v každom prípade rozoberiem.
92. Vnútroštátny súd sa pýta, v akej forme musí uviesť dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu námietok a vydaniu európskeho osvedčenia o dedičstve.
93. Pripomínam, že orgán štátu pôvodu musí povinne použiť tlačivo V stanovené v prílohe 5 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014.(68) Použitie tohto tlačiva umožňuje, aby bolo európske osvedčenie o dedičstve vydané v jednom členskom štáte okamžite identifikované ako také v ktoromkoľvek inom členskom štáte.
94. Článok 68 nariadenia č. 650/2012 stanovuje informácie, ktoré musia byť v tomto osvedčení uvedené, a to v príslušných bodoch tlačiva. Jeho obsah sa však môže líšiť v závislosti od účelu, na ktorý je vydané.(69)
95. V tlačive V nie je stanovené, že sa majú uviesť dôvody, pre ktoré orgán štátu pôvodu považuje skutočnosti, ktoré osvedčuje, za preukázané. Normotvorca Únie nepovažoval za nevyhnutné, aby v odsvedčení na účely dosiahnutia jeho cieľa boli uvedené tieto dôvody.(70)
96. Dedič, odkazovník, správca dedičstva alebo vykonávateľ závetu, ktorý použije osvedčenie, nemusí (v skutočnosti ani nemôže)(71) pripojiť k tomuto tlačivu žiadny iný dokument.(72)
97. Tento režim je v súlade s činnosťou, ktorá predchádza vydaniu osvedčenia, a s účinkami, ktoré má osvedčenie v rámci vyporiadania dedičstva s cezhraničnými dôsledkami. Na základe článkov 66 a 67 nariadenia č. 650/2012 orgán štátu pôvodu nerozhoduje o dedení z vecného hľadiska tým, že vydá odôvodnené rozhodnutie, ktoré začlení do európskeho osvedčenia o dedičstve na účely jeho uznania v iných členských štátoch.(73)
V. Návrh
98. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor určil, že návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Lörrach (Okresný súd Lörrach, Nemecko), je neprípustný.
Subsidiárne navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené uvedeným súdom takto:
Článok 67 ods. 1 druhý pododsek písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve
sa má vykladať v tomto zmysle:
Orgán, ktorý má vydať európske osvedčenie o dedičstve, musí posúdiť námietky, ktoré v konaní o vydaní tohto osvedčenia vzniesli osoby, ktorých sa týka dedenie, s cieľom preukázať skutočnosti, ktoré má osvedčiť.
Európske osvedčenie o dedičstve nemožno vydať, ak by v ňom boli uvedené skutočnosti, ktoré nie sú v súlade s právoplatným skorším rozhodnutím.
Európske osvedčenie o dedičstve nemožno vydať, ak bol v konaní o jeho vydaní napadnutý kľúčový prvok samotného dedenia, akým je platnosť závetu, pokiaľ je toto napadnutie odôvodnené v minimálnom rozsahu stanovenom rozhodným právom.
Orgán štátu pôvodu nie je povinný uviesť v európskom osvedčení o dedičstve dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu tohto osvedčenia.