Vec C-60/03

Wolff & Müller GmbH & Co. KG

proti

José Filipe Pereira Félix

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesarbeitsgericht)

„Článok 49 ES – Obmedzenia slobodného poskytovania služieb – Podniky pôsobiace v odvetví stavebníctva – Subdodávka – Povinnosť podniku ručiť za minimálnu odmenu pracovníkov zamestnaných subdodávateľom“

Abstrakt rozsudku

Slobodné poskytovanie služieb – Dočasné pridelenie pracovníkov v rámci poskytovania služieb – Smernica 96/71 – Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej podnik, ktorý využije služby iného podniku usadeného v inom členskom štáte, ručí za minimálnu odmenu pracovníkov zamestnaných iným podnikom – Obmedzenie slobodného poskytovania služieb – Odôvodnenie dôvodmi všeobecného záujmu – Sociálna ochrana pracovníkov

(Článok 49 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 5)

Článok 5 smernice 96/71 o vysielaní [dočasnom pridelení – neoficiálny preklad] pracovníkov v rámci poskytovania služieb, podľa ktorého členské štáty prijmú vhodné opatrenia v prípade nerešpektovania tejto smernice a najmä zabezpečia, aby pracovníci a/alebo ich zástupcovia mali k dispozícii primerané postupy na presadenie povinností vyplývajúcich z tejto smernice, vykladaný s prihliadnutím na článok 49 ES, v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej stavebný podnik usadený v dotknutom členskom štáte, ktorý poverí iný podnik usadený v inom členskom štáte výkonom stavebných prác ručí, rovnako ako ručiteľ, ktorý sa vzdal práva podať námietku subsidiarity ručenia, za splnenie povinnosti tohto podniku alebo subdodávateľa zaplatiť minimálnu mzdu pracovníkovi, ktorého zamestnávajú, alebo príspevky spoločnému orgánu zmluvných strán kolektívnej zmluvy, pričom minimálna mzda predstavuje sumu po odpočítaní daní a príspevkov na sociálne zabezpečenie a podporu zamestnanosti alebo zodpovedajúcich príspevkov na sociálne zabezpečenie, ktorá musí byť vyplatená pracovníkovi (čistá mzda) aj v prípade, ak prvoradým cieľom týchto vnútroštátnych predpisov nie je ochrana odmeny pracovníka alebo keď je táto ochrana iba ich druhoradým cieľom.

Ak totiž právo na minimálnu mzdu predstavuje prvok ochrany pracovníkov, ktorý patrí medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré odôvodňujú prípadné obmedzenie slobodného poskytovania služieb, procesné postupy umožňujúce zabezpečiť rešpektovanie tohto práva ako napríklad ručenie, sa musia rovnako považovať za spôsobilé zabezpečiť túto ochranu, pretože toto pravidlo zabezpečuje výhody dočasne prideleným pracovníkom z dôvodu, že pridáva k prvému dlžníkovi minimálnej mzdy, ktorým je zamestnávateľ, druhého dlžníka, ktorý je solidárne zaviazaný s prvým a ktorý je vo všeobecnosti solventnejší ako tento dlžník.

(pozri body 28, 34 – 35, 37, 40, 45 a výrok)