ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 15. októbra 2015 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Úradníci – Služobný poriadok úradníkov – Články 73, 78 a 85a – Dopravná nehoda – Vnútroštátne právo zavádzajúce režim objektívnej zodpovednosti – Prechod práv na Európsku úniu – Pojem ‚tretia zodpovedná osoba‘ – Autonómny pojem práva Únie – Pojem vzťahujúci sa na akúkoľvek osobu, ktorá má podľa vnútroštátneho práva povinnosť nahradiť škodu spôsobenú obeti alebo jej oprávneným nástupcom – Dávky, ktoré s konečnou platnosťou nezaťažujú Úniu“
Vo veci C‑494/14,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Belgicko) z 13. októbra 2014 a doručený Súdnemu dvoru 6. novembra 2014, ktorý súvisí s konaním:
Európska únia
proti
Axa Belgium SA,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda štvrtej komory T. von Danwitz (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia D. Šváby, A. Rosas, E. Juhász a C. Vajda,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Axa Belgium SA, v zastúpení: J. Oosterbosch, avocate,
– belgická vláda, v zastúpení: S. Vanrie, J.‑C. Halleux a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: T. S. Bohr, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J.‑L. Fagnart, avocat,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 73, 78 a 85a Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev zavedeného nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a osobitné pravidlá, ktoré sa dočasne uplatňujú na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným a doplneným nariadením Rady (ESUO, EHS, Euratom) č. 781/98 zo 7. apríla 1998 (Ú. v. ES L 113, s 4, ďalej len „služobný poriadok“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Európskou úniou a spoločnosťou AXA Belgium SA (ďalej len „Axa Belgium“) vo veci uhradenia súm vyplatených Európskou komisiou jednému z jej úradníkov ako liečebné náklady, nepretržité vyplácanie odmeny a invalidný dôchodok v dôsledku dopravnej nehody, ktorej účastníkmi boli uvedená úradníčka a poistenec spoločnosti Axa Belgium.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 1a ods. 1 služobného poriadku stanovuje:
„Úradníci majú pri uplatňovaní tohto služobného poriadku právo na rovnaké zaobchádzanie bez priamej alebo nepriamej diskriminácie na základe rasy, politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, bez toho, aby boli dotknuté príslušné ustanovenia, vyžadujúce špecifický rodinný stav.“
4 Podľa článku 73 tohto služobného poriadku:
„1. Úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu, podliehajúc pravidlám vypracovaným na základe spoločnej dohody orgánov spoločenstiev, po porade s Výborom pre služobný poriadok. Na náklady poistenia proti rizikám, ktoré nie sú spojené s jeho povolaním, prispieva čiastkou nepresahujúcou 0,1 % z jeho základného platu.
Tieto pravidlá určia, ktoré riziká nie sú pokryté.
2. Vyplácajú sa nasledujúce dávky:
…
b) V prípade úplnej trvalej invalidity:
Platba úradníkovi paušálnej čiastky, rovnajúcej sa osemnásobku jeho ročného základného platu, vypočítaného na základe mesačných čiastok, ktoré prijal počas 12 mesiacov pred úrazom.
…“
5 Článok 78 uvedeného služobného poriadku stanovuje:
„Úradník získa za podmienok stanovených v článkoch 13 až 16 prílohy VIII nárok na invalidný dôchodok v prípade celkovej trvalej práceneschopnosti, ktorá mu bráni v plnení povinností, zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho funkčnej skupine.
Ak invalidita vznikne v dôsledku úrazu počas plnenia alebo v súvislosti s plnením pracovných povinností úradníka, choroby z povolania, verejnej prospešnej činnosti alebo ohrozenia vlastného života pri záchrane iného ľudského života, podpora v invalidite nesmie byť nižšia ako 70 % zo životného minima.
…
Invalidný dôchodok sa vypočíta zo základného platu, ktorý by úradník dostával vo svojej triede, keby bol ešte v službe v čase platby dôchodku.
Invalidný dôchodok nemôže byť nižší ako 120 % životného minima.
…“
6 Článok 85a tohto služobného poriadku znie:
„1. Ak smrť, poranenie pri nehode alebo choroba osoby, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, spôsobila tretia strana, na spoločenstvá v súvislosti s povinnosťami, ktoré pre ne vyplývajú zo služobného poriadku v dôsledku udalosti, ktorá bola príčinou tejto smrti, tohto poranenia alebo tejto choroby, prejdú automaticky práva, vrátane súdnej vymáhateľnosti nárokov, obete alebo jej oprávnených nástupcov proti tretej strane [tretej zodpovednej osobe – neoficiálny preklad].
2. Prechod práv ustanovený v odseku 1 sa okrem iného vzťahuje na:
– nepretržité vyplácanie odmeny v súlade s článkom 59 úradníkovi počas obdobia jeho dočasnej práceneschopnosti;
…
– dávky vyplácané podľa článkov 72 a 73 a ich vykonávacích predpisov v súvislosti so zdravotným a úrazovým poistením;
…
– invalidné dôchodky vyplácané v prípade úrazu alebo choroby, ktorej výsledkom je trvalá invalidita, ktorá bráni úradníkovi v plnení jeho povinností;
…
3. Na spoločenstvá však neprechádzajú práva na odškodnenie za čisto osobnú ujmu, napríklad nemateriálnu ujmu, bolestné alebo náhradu za znetvorenie a stratu pohodlia, presahujúcu výšku príspevku poskytovaného na tieto položky podľa článku 73.
4. Ustanovenia odsekov 1, 2 a 3 nesmú byť prekážkou priamej žaloby zo strany spoločenstiev.“
Belgické právo
7 Článok 29a ods. 1 loi relative à l’assurance obligatoire de la responsabilité en matière de véhicules automoteurs (zákon o povinnom poistení zodpovednosti za škodu v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel) z 21. novembra 1989 (Moniteur belge z 8. decembra 1989, s. 20122, ďalej len „zákon z 21. novembra 1989“) stanovuje:
„V prípade dopravnej nehody na miestach uvedených v článku 2 ods. 1, ktorej účastníkom je jedno motorové vozidlo alebo účastníkmi sú viaceré motorové vozidlá, sa s výnimkou materiálnych škôd a škôd, ktoré vznikli každému z vodičov motorového vozidla zúčastneného na nehode, uhradia všetky škody vyplývajúce z telesného poškodenia alebo smrti vzniknuté obetiam a ich oprávneným nástupcom, vrátane poškodeného oblečenia, ktoré solidárne zaplatia poistitelia, ktorí podľa tohto zákona kryjú zodpovednosť vlastníka, vodiča alebo držiteľa motorového vozidla. Predmetné ustanovenie sa uplatní aj v prípade, keď škodu zapríčinil vodič úmyselne.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 Dňa 28. mája 2002 pani Corrazzini, úradníčka Komisie, bola ako chodkyňa vážne zranená pri dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol aj pán Kohaila, poistený v spoločnosti Axa Belgium. V následnom policajnom vyšetrovaní tejto nehody sa nepreukázalo, že by sa pán Kohaila dopustil zavineného protiprávneho konania. Tento záver sa potvrdil v občianskoprávnom konaní pred vnútroštátnym súdom.
9 Dňa 6. novembra 2003 Komisiou zriadená posudková komisia uznala pani Corrazzini za trvalo práceneschopnú osobu, ktorá nie je schopná plniť svoje služobné povinnosti, a z tohto dôvodu pani Corrazzini odišla 3. decembra 2003 do dôchodku a s účinnosťou od 1. januára 2004 jej bol podľa ustanovení článku 78 druhého odseku služobného poriadku priznaný invalidný dôchodok.
10 Komisia prevzala úhradu liečebných nákladov vzniknutých pani Corrazzini a naďalej jej vyplácala odmenu od 28. mája 2002 do 1. januára 2004, kedy jej začala vyplácať invalidný dôchodok.
11 Komisia 27. júna 2002 zaslala spoločnosti Axa Belgium list, aby ju informovala, že na ňu prešli práva pani Corrazzini. Táto inštitúcia 20. septembra 2004 požiadala Axa Belgium, aby jej uhradila sumy, ktoré vyplatila pani Corrazzini.
12 Keďže Axa Belgium túto úhradu súm odmietla s odôvodnením, že Komisia nepreukázala zodpovednosť jej poistenca, zahájila táto inštitúcia proti Axa Belgium konanie na belgických súdoch, odvolávajúc sa v návrhu najmä na článok 29a zákona z 21. novembra 1989. Tribunal de police de Bruxelles (Policajný súd v Bruseli) vydal 6. januára 2012 rozsudok, ktorým uvedený návrh Komisie zamietol. Únia, zastúpená Komisiou, podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Prvostupňový frankofónny súd, Brusel), vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom požadovala, aby súd zaviazal Axa Belgium na úhradu sumy 392 650,14 eura ako náhrady liečebných nákladov vyplatených pani Corrazzini, nepretržitého vyplácania odmeny od 25. mája 2002 do 31. decembra 2003 a invalidného dôchodku od 1. januára 2004 do augusta 2012, ako aj na úhradu sumy vo výške 167 970,03 eura z dôvodu vyplácania podpory v invalidite od 1. septembra 2012.
13 Pred vnútroštátnym súdom Axa Belgium uvádza, že Únia sa nemôže oprávnene odvolávať na to, že na ňu prešli práva pani Corrazzini, pretože článok 85a služobného poriadku upravuje, že subrogačnú žalobu možno podať len proti tretej zodpovednej osobe. Podľa názoru spoločnosti Axa Belgium sa nepreukázalo, že jej poistenec je za nehodu zodpovedný. Vnútroštátny súd sa preto pýta na presný rozsah pojmu „tretia zodpovedná osoba“ uvedený v článku 85a služobného poriadku.
14 Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že subrogačnou žalobou podľa článku 85a ods. 1 služobného poriadku v nijakom prípade nemožno požadovať náhradu invalidného dôchodku, ktorý Únia vyplatila pani Corrazzini, pretože Únia, na ktorú prešli práva obete, nemôže voči „tretej zodpovednej osobe“ uplatňovať práva vo väčšom rozsahu, než podľa platného vnútroštátneho práva prináležali obeti. Invalidný dôchodok, ktorý Únia poskytla pani Corrazzini, však je vylúčený z povinnosti nahradiť škodu zaväzujúcu podľa článku 29a zákona z 21. novembra 1989 Axa Belgium voči pani Corrazzini, lebo tento invalidný dôchodok podľa vnútroštátnej judikatúry je odlišný a nezávislý od škody vzniknutej pani Corrazzini.
15 Naproti tomu vnútroštátny súd zastáva názor, že náhradu invalidného dôchodku vyplateného Úniou pani Corrazzini by v zásade bolo možné žiadať na základe priamej žaloby podľa článku 85a ods. 4 služobného poriadku. V tejto súvislosti tvrdí, že nič nesvedčí proti tomu, aby sa Únia ako zamestnávateľ obete považovala za „oprávneného nástupcu“ v zmysle článku 29a zákona z 21. novembra 1989. Vnútroštátny súd sa však pýta, či je splnená podmienka uvedená v tomto článku, podľa ktorej Únii musí osobne vzniknúť škoda. V tejto súvislosti uvádza, že podľa vnútroštátnej judikatúry síce každý, kto na základe zmluvnej, zákonnej alebo podzákonnej povinnosti musí vyplatiť istú sumu, môže podať žalobu proti tretej zodpovednej osobe, s výnimkou prípadu výdavkov alebo dávok, ktoré podľa znenia alebo rozsahu zmluvy, zákona alebo nariadenia musí v konečnom dôsledku hradiť ten, kto sa k tomu zaviazal alebo kto je povinný ju plniť na základe zákona alebo nariadenia.
16 Za týchto podmienok Tribunal de première instance francophone de Bruxelles rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa pojem ‚tretia zodpovedná osoba‘ prevzatý do článku 85a ods. 1 služobného poriadku vykladať autonómne v práve Únie alebo sa má použiť význam, ktorý má tento pojem vo vnútroštátnom práve?
2. V prípade, že bude mať autonómny význam, má sa vykladať v tom zmysle, že sa týka každej osoby, ktorá môže byť zodpovedná za smrť, poranenie pri nehode alebo chorobu, alebo sa má výlučne týkať osoby, ktorej zodpovednosť vznikla z dôvodu jej zavinenia?
3. V prípade, ak pojem ‚tretia zodpovedná osoba‘ odkazuje na vnútroštátne právo, ukladá právo Únie vnútroštátnemu súdu, aby vyhovel subrogačnej žalobe podanej Úniou, ak jeden z jej zamestnancov bol obeťou dopravnej nehody, na ktorej malo účasť vozidlo, ktorého zodpovednosť nebola preukázaná, v rozsahu, v akom článok 29a zákona z 21. novembra 1989 o povinnom poistení zodpovednosti v oblasti motorových vozidiel stanovuje automatické odškodnenie zraniteľných účastníkov cestnej premávky poistiteľmi, ktorí pokrývajú zodpovednosť vlastníka, vodiča alebo držiteľa motorových vozidiel, ktorí boli účastníkmi nehody, bez toho, aby bola preukázaná zodpovednosť vlastníka, vodiča alebo držiteľa?
4. Vyplýva z obsahu alebo systematiky ustanovení služobného poriadku, že výdavky poskytnuté Úniou na základe článkov 73 a 78 tohto poriadku musí v konečnom dôsledku hradiť Únia?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
17 Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pojem „tretia zodpovedná osoba“ uvedený v článku 85a služobného poriadku vykladať v tom zmysle, že odkazuje na vnútroštátne právo uplatňované na príčinu smrti, poranenia pri nehode alebo choroby v zmysle tohto ustanovenia, alebo či sa má tento pojem vykladať v právnom poriadku Únie autonómnym a jednotným spôsobom.
18 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora si článok 85a služobného poriadku nekladie za cieľ meniť platné vnútroštátne pravidlá pre stanovenie, či a v akej miere je založená zodpovednosť tretej osoby, ktorá je pôvodcom škody. Jej zodpovednosť je podriadená hmotnoprávnym pravidlám, ktoré musí obvykle aplikovať vnútroštátny súd, na ktorý sa obráti obeť, to v zásade znamená uplatnenie legislatívy členského štátu, na území ktorého došlo ku škode (rozsudok Clinique La Ramée a Winterthur, C‑397/02, EU:C:2004:502, bod 17, ako aj citovaná judikatúra).
19 Prvú otázku nemožno chápať tak, že sa vzťahuje na hmotnoprávne pravidlá, ktoré určujú, či a v akej miere je založená zodpovednosť tretej osoby, ktorá je pôvodcom škody, pretože takéto pravidlá patria do oblasti uplatňovaného vnútroštátneho práva. Táto otázka sa skôr týka určenia, či pojem „tretia zodpovedná osoba“ obsahuje znak, ktorý umožňuje obmedziť prechod práv zakotvený v článku 85a služobného poriadku podľa spôsobu, akým sa vo vnútroštátnom práve rozlišuje medzi dvomi mechanizmami odškodnenia obetí nehody, kde jeden je založený na zodpovednosti a druhý na objektívnom odškodnení, alebo či sa má pojem vykladať v právnom poriadku Únie autonómnym a jednotným spôsobom.
20 Podľa článku 85a služobného poriadku totiž na Úniu prechádzajú práva, vrátane súdnej vymáhateľnosti nárokov, obete alebo jej oprávnených nástupcov proti „tretej zodpovednej osobe“. Z tohto dôvodu sa pomocou výkladu tohto pojmu má určiť, či prechod práv uvedený v článku 85a služobného poriadku má jednotný význam v celej Únii, alebo či tento význam závisí od obmedzenia zodpovednosti podľa kategórií zakotvených vo vnútroštátnom práve.
21 Treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (rozsudky Deckmyn a Vrijheidsfonds, C‑201/13, EU:C:2014:2132, bod 14 a citovaná judikatúra, ako aj Modelo Continente Hipermercados, C‑343/13, EU:C:2015:146, bod 27 a citovaná judikatúra).
22 V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 85a ods. 1 služobného poriadku vo vzťahu k pojmu „tretia zodpovedná osoba“ neobsahuje takýto výslovný odkaz.
23 V rámci určenia, či sa uvedený pojem má vykladať v právnom poriadku Únie autonómne a jednotne, treba z hľadiska judikatúry uvedenej v bode 21 tohto rozsudku zohľadniť normatívny kontext, do ktorého spadá článok 85a služobného poriadku, ktorý má stanovením série vzájomných práv a povinností za cieľ upraviť právne vzťahy medzi európskymi inštitúciami a ich úradníkmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Johannes, C‑430/97, EU:C:1999:293, bod 19).
24 Podľa článku 1a služobného poriadku úradníci majú pri uplatňovaní tohto služobného poriadku právo na rovnosť zaobchádzania, čo vyžaduje, aby sa uvedený služobný poriadok vo všeobecnosti vykladal autonómne a jednotne v celej Únii.
25 Za týchto okolností sa pojem „tretia zodpovedná osoba“, ktorý určuje rozsah prechodu práv uvedeného v článku 85a služobného poriadku, má vykladať takým spôsobom, aby sa umožnilo jeho jednotné uplatňovanie v celej Únii.
26 Ak by totiž prechod práv v súvislosti s výkladom pojmu „tretia zodpovedná osoba“ mal závisieť od kvalifikácie, ktorú rôzne vnútroštátne práva priradia obdobným režimom odškodnenia podľa toho, či závisia alebo nezávisia od zodpovednosti, mohla by nastať situácia nerovnosti zvýhodňujúca určitých úradníkov. Zatiaľ čo by na Úniu prešli práva úradníka v prípade, že by vnútroštátne právo kvalifikovalo povinnosť tretej osoby voči tomuto úradníkovi ako povinnosť súvisiacu so zodpovednosťou, takýto prechod práv by bol vylúčený v prípade, že tá istá povinnosť odškodnenia obeti by bola vnútroštátnym právom kvalifikovaná ako samostatná forma odškodnenia. Existovalo by teda riziko, že úradníci, ktorých práva neprešli na Úniu, by mohli byť odškodnení dvakrát za tú istú škodu, zatiaľ čo takýto prípad by nenastal u úradníkov, ktorých práva prešli na Úniu.
27 Ak by sa výklad pojmu „tretia zodpovedná osoba“ riadil kategóriami uvedenými vo vnútroštátnom práve, existovalo by riziko, že práva úradníka pri udalosti zakladajúcej zodpovednosť podľa jedného vnútroštátneho práva na Úniu prejdú, ale podľa iného vnútroštátneho práva neprejdú, čo by viedlo k nejednotnému uplatňovaniu služobného poriadku úradníkov v prospech niektorých úradníkov v závislosti od uplatniteľného vnútroštátneho práva.
28 Z uvedeného vyplýva, že pojem „tretia zodpovedná osoba“ uvedený v článku 85a ods. 1 služobného poriadku sa na účely určenia rozsahu v ňom upraveného prechodu práv má v rámci právneho poriadku Únie vykladať autonómne a jednotne.
O druhej otázke
29 Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa pojem „tretia zodpovedná osoba“ v zmysle článku 85a ods. 1 služobného poriadku vzťahuje len na tretie osoby, ktoré sú povinné dotknutému úradníkovi nahradiť škodu zapríčinenú ich vlastnou vinou, alebo sa vzťahuje na všetky osoby, vrátane poistiteľov, povinných podľa vnútroštátneho práva nahradiť škodu spôsobenú obeti alebo jej oprávneným nástupcom.
30 Najprv pokiaľ ide o znenie článku 85a služobného poriadku, treba ako príklad uviesť, že hoci verzia v nemeckom jazyku výslovne odkazuje na zavinenie slovným spojením „auf das Verschulden eines Dritten“, verzia v anglickom jazyku používa neutrálnejšie slovné spojenie „zapríčinené treťou stranou“ („caused by a third party“). Iné jazykové verzie, napríklad francúzska („imputable à un tiers“), holandská („aan een derde is te wijten“), portugalská („imputável a um terceiro“), španielska („imputable a un tercero“) a talianska („imputabile a un terzo“), odkazujú na pripísateľnosť bez zmienky o zavinení.
31 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia alebo sa v tejto súvislosti považovať za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudok Léger, C‑528/13, EU:C:2015:288, bod 35 a citovaná judikatúra).
32 Z toho vyplýva, že vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými zneniami článku 85a služobného poriadku konštatované v bode 29 tohto rozsudku treba toto ustanovenie vykladať predovšetkým z hľadiska jeho účelu.
33 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že účelom prechodu práv na Úniu zakotveného v článku 85a služobného poriadku je zabrániť tomu, aby bol úradník dvakrát odškodnený za tú istú škodu. Ak z dôvodu škody spôsobenej úradníkovi vznikne Únii povinnosť vyplácať mu dávky zaručené služobným poriadkom, riziku takejto kumulácie možno zabrániť len takým spôsobom, že práva úradníka voči tretej zodpovednej osobe prejdú na Úniu už od okamihu, keď nastala škodová udalosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Royale belge, C‑333/90, EU:C:1992:94, bod 9 a citovanú judikatúru, ako aj Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 20).
34 Tento účel možno v plnej miere dosiahnuť len v prípade, že prechod práv uvedený v tomto článku zahŕňa systém odškodnenia obetí nehôd bez ohľadu na to, či ho dotknuté vnútroštátne právo považuje za režim zodpovednosti za zavinenie alebo inú formu povinnosti nahradiť škodu, a to aj v prípade, že právna úprava, tak ako vo veci samej, stanovuje, že tretia osoba je povinná nahradiť škodu bez ohľadu na akékoľvek zavinenie.
35 Vzhľadom na účel prechodu práv upraveného v článku 85a služobného poriadku sa pojem „tretia zodpovedná osoba“ má vykladať široko a nesmie sa obmedziť len na zodpovednosť za zavinenie.
36 Z tohto dôvodu treba na druhú otázku odpovedať tak, že pojem „tretia zodpovedná osoba“ v zmysle článku 85a ods. 1 služobného poriadku sa vzťahuje na všetky osoby, vrátane poistiteľov, povinné podľa vnútroštátneho práva nahradiť škodu spôsobenú obeti alebo jej oprávneným nástupcom.
O tretej otázke
37 Vzhľadom na odpovede na prvú a druhú otázku na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať.
O štvrtej otázke
38 Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa služobný poriadok má vykladať v tom zmysle, že v rámci priamej žaloby podľa článku 85a ods. 4 tohto služobného poriadku dávky, ktoré Únia povinne poskytuje jednak podľa článku 73 uvedeného služobného poriadku vzťahujúceho sa na poistenie rizík choroby a úrazu a jednak podľa článku 78 tohto služobného poriadku vzťahujúceho sa na vyplácanie invalidného dôchodku, musí v konečnom dôsledku znášať práve Únia.
39 Najprv treba poukázať na to, že – ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania – invalidný dôchodok podľa vnútroštátnej judikatúry nepredstavuje škodu spôsobenú obeti nehody dotknutej vo veci samej a je odlišný a nezávislý od škody, ktorá obeti vznikla. Povinnosť Únie poskytovať obeti dávky podľa článkov 73 a 78 služobného poriadku však môže predstavovať vlastnú škodu Únie.
40 Podľa vnútroštátneho súdu totiž takáto možnosť podľa vnútroštátnej judikatúry, na ktorú sa odkazuje v bode 14 tohto rozsudku, je vylúčená, pokiaľ by podľa uplatniteľnej právnej úpravy dávku mala v konečnom dôsledku znášať Únia.
41 V tejto súvislosti treba konštatovať, že vlastná škoda, ktorú má znášať Únia, by vyplývala z jej povinnosti vyplácať obeti dávky podľa článkov 73 a 78 služobného poriadku a išlo by teda o povinnosť vyplývajúcu pre Úniu zo služobného poriadku.
42 V súvislosti s otázkou, či dávky uvedené v článkoch 73 a 78 služobného poriadku musí v konečnom dôsledku znášať Únia, treba uviesť, že jednak článok 85a ods. 4 služobného poriadku výslovne stanovuje, že Únia pri vymáhaní škôd spôsobených úradníkom nie je obmedzená na inštitút prechodu práv podľa článku 85a ods. 1 tohto služobného poriadku, ale môže podať aj priamu žalobu a domáhať sa tak náhrady vlastnej škody, predovšetkým v súvislosti s dávkami, ktoré musí podľa uvedeného služobného poriadku poskytovať.
43 Jednak treba poukázať na to, hoci povaha invalidného dôchodku dotknutého vo veci samej vykazuje isté osobitosti súvisiace so služobným pomerom medzi Úniou a jej úradníkmi, zohľadnenie tejto osobitosti nevyžaduje, aby dávky vyplácané z titulu invalidného dôchodku musela v konečnom dôsledku znášať Únia.
44 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že služobný poriadok nemožno vykladať v tom zmysle, že v rámci priamej žaloby podľa článku 85a ods. 4 tohto služobného poriadku dávky, ktoré Únia povinne poskytuje jednak podľa článku 73 uvedeného služobného poriadku vzťahujúceho sa na poistenie rizík choroby a úrazu a jednak podľa článku 78 tohto služobného poriadku vzťahujúceho sa na vyplácanie invalidného dôchodku, musí v konečnom dôsledku znášať Únia.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
1. Pojem „tretia zodpovedná osoba“ uvedený v článku 85a ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev zavedeného nariadením Rady (EHS, Euratom ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a osobitné pravidlá, ktoré sa dočasne uplatňujú na úradníkov Komisie, zmeneným a doplneným nariadením Rady (ES ESUO, Euratom) č. 781/98 zo 7. apríla 1998, sa má v rámci právneho poriadku Únie vykladať autonómne a jednotne.
2. Pojem „tretia zodpovedná osoba“ uvedený v článku 85a ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev zavedeného nariadením č. 259/68, zmeneným a doplneným nariadením č. 781/98, sa vzťahuje na všetky osoby, vrátane poistiteľov, povinné podľa vnútroštátneho práva nahradiť škodu spôsobenú obeti alebo jej oprávneným nástupcom.
3. Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev zavedený nariadením č. 259/68, zmeneným a doplneným nariadením č. 781/98, nemožno vykladať v tom zmysle, že v rámci priamej žaloby podľa článku 85a ods. 4 tohto služobného poriadku dávky, ktoré Únia povinne poskytuje jednak podľa článku 73 uvedeného služobného poriadku vzťahujúceho sa na poistenie rizík choroby a úrazu a jednak podľa článku 78 tohto služobného poriadku vzťahujúceho sa na vyplácanie invalidného dôchodku, musí v konečnom dôsledku znášať Únia.
Podpisy