Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 18. apríla 2024(1)
Vec C‑157/23
Ford Italia SpA
proti
ZP
a
Stracciari SpA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko)]
„Prejudiciálne konanie – Zodpovednosť za škody spôsobené chybnými výrobkami – Smernica 85/374/EHS – Článok 3 ods. 1 – Pojem výrobca – Rozšírenie zodpovednosti na dodávateľa – Meno, ochranná známka alebo iný rozlišovací znak dodávateľa uvedený na výrobku, ktorý sa čiastočne zhoduje s menom, ochrannou známkou alebo iným rozlišovacím znakom výrobcu – Článok 3 ods. 3 – Zbavenie dodávateľa zodpovednosti – Určenie výrobcu – Vnútroštátny predpis, ktorý ukladá dodávateľovi povinnosť podať návrh na povolenie vstupu výrobcu do prebiehajúceho konania“
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka zodpovednosti hospodárskych subjektov (výrobcu a dodávateľa) za škodu spôsobenú dopravnou nehodou, ku ktorej došlo v Taliansku a pri ktorej zlyhal airbag vozidla značky Ford.
2. Predmetom sporu vo veci samej je otázka, či treba uvedenú zodpovednosť podľa článku 3 smernice 85/374/EHS(2) uplatniť voči výrobcovi vozidla v Nemecku (Ford Werke Aktiengesellschaft, ďalej len „Ford WAG“) alebo voči jeho dodávateľovi v Taliansku (Ford Italia SpA, ďalej len „Ford Italia“).
I. Právny rámec
A. Právo Únie. Smernica 85/374
3. Článok 1 stanovuje:
„Výrobca je zodpovedný za škodu spôsobenú chybou svojho výrobku.“
4. V článku 3 sa uvádza:
„1. ‚Výrobcom‘ sa označuje výrobca finálneho výrobku, výrobca akejkoľvek suroviny alebo výrobca súčiastky, zároveň ktorákoľvek osoba, ktorá sa uvedením svojho mena, ochrannej značky [ochrannej známky – neoficiálny preklad] alebo iného rozlišovacieho znaku uvádza ako jeho výrobca.
…
3. V prípadoch, keď sa nemôže zistiť výrobca výrobku, každý dodávateľ výrobku bude zmluvne považovaný [bude považovaný – neoficiálny preklad] za výrobcu, pokiaľ v priebehu príslušného obdobia [v primeranej lehote – neoficiálny preklad] nebude informovať poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala. …“.
5. Podľa článku 5:
„V zmysle ustanovenia tejto smernice, ak sú za tú istú škodu zodpovedné dve alebo viac osôb, mali by byť spoločne i jednotlivo zodpovední bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú oprávnenia na príspevok alebo odvolávania sa [ktoré sa týkajú regresného nároku – neoficiálny preklad].“
B. Talianske právo. Dekrét prezidenta republiky č. 224 z 24. mája 1988(3)
6. Článok 3 ods. 1 v podstate stanovuje, že výrobcom je výrobca finálneho výrobku alebo jednej z jeho súčiastok alebo výrobca suroviny. Podľa odseku 3 toho článku je výrobcom tiež osoba, ktorá sa uvedením svojho mena, ochrannej známky alebo iného rozlišovacieho znaku na výrobku alebo na jeho obale uvádza ako jeho výrobca.
7. Článok 4, ktorý sa týka zodpovednosti dodávateľa, v odseku 1 stanovuje, že v prípadoch, keď výrobcu nemožno určiť, dodávateľ, ktorý distribuoval výrobok v rámci obchodnej činnosti, zodpovedá rovnako, ak neoznámil poškodenému v lehote troch mesiacov od požiadania totožnosť a adresu výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala.
8. V článku 4 ods. 5 sa uvádza, že tretia osoba označená za výrobcu alebo dodávateľa môže vstúpiť do konania podľa článku 106 Občianskeho súdneho poriadku a žalovaný dodávateľ môže byť zbavený zodpovednosti, ak sa označená osoba zúčastní na konaní a nenamietne proti takému označeniu.
II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
9. Dňa 4. júla 2001 si ZP kúpil automobil „Ford Mondeo“ od spoločnosti Stracciari so sídlom v Taliansku, ktorá je predajcom vozidiel značky „Ford“.
10. Toto vozidlo vyrobila Ford WAG, spoločnosť so sídlom v Nemecku, ktorá distribuuje svoje vozidlá v Taliansku prostredníctvom spoločnosti Ford Italia. Táto spoločnosť je dovozcom v rámci Spoločenstva a dodala vozidlo predajcovi značky Ford (spoločnosti Stracciari).
11. Ford WAG a Ford Italia patria k tej istej skupine podnikov.
12. Dňa 27. decembra 2001 ZP utrpel dopravnú nehodu, pri ktorej zlyhal airbag vozidla.
13. Dňa 8. januára 2004 ZP podal na Tribunale di Bologna (Súd Bologna, Taliansko) žalobu o náhradu spôsobenej škody. Táto žaloba bola podaná proti spoločnosti Stracciari ako predajcovi a proti spoločnosti Ford Italia.
14. Ford Italia sa zúčastnila na konaní, pričom tvrdila, že nevyrobila vozidlo, a ako výrobcu označila spoločnosť Ford WAG. Tvrdila, že ako dodávateľ nie je zodpovedná za údajnú chybu vozidla a že vzhľadom na to, že určila výrobcu, jej zodpovednosť je vylúčená.(4)
15. Dňa 5. novembra 2012 Tribunale di Bologna (Súd Bologna) určil, že Ford Italia zodpovedá za škodu spôsobenú chybným výrobkom.
16. Ford Italia napadla(5) prvostupňový rozsudok na Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna, Taliansko), ktorý odvolanie 21. decembra 2018 zamietol.
17. Ford Italia napadla rozsudok o odvolaní na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), ktorý predkladá Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Je v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 85/374/EHS – a v prípade, že nie je, z akého dôvodu s ním nie je v súlade – výklad, ktorý rozširuje zodpovednosť výrobcu na dodávateľa, hoci dodávateľ fyzicky neuviedol svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišovací znak na výrobku, len preto, lebo meno, ochranná známka alebo iný rozlišovací znak dodávateľa sú úplne alebo čiastočne zhodné s menom, ochrannou známkou alebo iným rozlišovacím znakom výrobcu?“
III. Konanie na Súdnom dvore
18. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 13. marca 2023.
19. Stracciari(6), Ford Italia a Európska komisia predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní konanom 8. februára 2024.
IV. Posúdenie
A. Úvodná poznámka
20. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa zameriavajú na výklad článku 3 ods. 1 druhej vety smernice 85/374 s cieľom objasniť zodpovednosť za chybný výrobok. Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či sa uvedenej zodpovednosti možno dovolávať voči dodávateľovi, ktorý na výrobku fyzicky neuviedol svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišovací znak, ale ktorého identifikačné údaje sa úplne alebo čiastočne zhodujú s identifikačnými údajmi výrobcu.
21. Vzhľadom na tento prístup, na ktorom je založená prejudiciálna otázka a ktorý je určite obmedzený, bude potrebné vychádzať predovšetkým z pojmu zdanlivý výrobca (ktorý sa uvádza ako výrobca tým, že uvedie svoje meno na výrobku) v súvislosti s okolnosťami prípadu.
22. Súdny dvor však bude môcť poskytnúť vnútroštátnemu súdu iné prvky výkladu režimu zodpovednosti zavedeného smernicou 85/374, ak bude považovať za vhodné odpovedať na prístup, ktorý presadzuje Ford Italia, založený na uplatnení článku 3 ods. 3 uvedenej smernice.
23. V takom prípade sa bude musieť zaoberať nielen vymedzením pojmu skutočný alebo zdanlivý „výrobca“ (článok 3 ods. 1 smernice 85/374), ale aj zbavením zodpovednosti dodávateľa, ktorý určil skutočného výrobcu (článok 3 ods. 3 tej istej smernice).
B. Úplná harmonizácia režimu zodpovednosti zavedeného smernicou 85/374
24. Podľa ustálenej judikatúry „rozsah voľnej úvahy, ktorú členské štáty majú pri úprave zodpovednosti za chybné výrobky, je plne vymedzený samotnou smernicou [85/374]“.(7)
25. Po preskúmaní znenia, účelu a štruktúry smernice 85/374 „dospel Súdny dvor k záveru, že smernica v bodoch, ktoré upravuje, smeruje k úplnému zosúladeniu zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov“.(8)
26. Konkrétne to platí, pokiaľ ide o „okruh zodpovedných osôb, voči ktorým má poškodený právo podať žalobu z dôvodu režimu zodpovednosti stanoveného smernicou 85/374, [ktorý] je vymedzený v jej článkoch 1 a 3. Vzhľadom na to, že touto smernicou sa uskutočnila úplná harmonizácia otázok, ktoré upravuje, určenie okruhu zodpovedných osôb, stanovené v týchto článkoch, sa musí považovať za vyčerpávajúce a nemôže byť podmienené určením dodatočných kritérií, ktoré nevyplývajú zo znenia týchto článkov“(9).
27. Odhliadnuc od výrobcu konečného výrobku, „len v taxatívne vymenovaných prípadoch možno považovať za výrobcu iné osoby, a to osoby, ktoré sa uvedením svojho mena, ochrannej [známky] alebo iného rozlišovacieho znaku uvádzajú ako jeho výrobca (článok 3 ods. 1 smernice), osoby, ktoré dovážajú výrobok do Spoločenstva (článok 3 ods. 2), a dodávateľ[a], ktorý v prípade, že výrobcu nemožno zistiť, neinformuje poškodenú osobu v [primeranej lehote] o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala (článok 3 ods. 3)“(10).
C. Pojem zdanlivý výrobca: článok 3 ods. 1 smernice 85/374
28. V tomto spore bola žaloba podaná proti dodávateľovi vozidla (Ford Italia) ako výrobcovi. Údajná chyba sa vyskytla na vozidle značky Ford, ktoré v Nemecku vyrobila Ford WAG a v Taliansku dodala Ford Italia ako dovozca týchto vozidiel v rámci Spoločenstva.
29. Keďže Ford Italia nevyrába vozidlá, ale ich dováža z iného členského štátu a distribuuje ich v Taliansku, bolo by možné považovať ju za výrobcu na základe článku 3 ods. 1 smernice 85/374 len vtedy, ak by mala postavenie zdanlivého výrobcu, teda „ktor[ej]koľvek osob[y], ktorá sa uvedením svojho mena, ochrannej [známky] alebo iného rozlišovacieho znaku uvádza ako jeho výrobca“.
30. Vnútroštátny súd sa pýta, ako sa má posudzovať situácia, v ktorej:
– na jednej strane dodávateľ na výrobku fyzicky neuviedol svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišovací znak,
– na druhej strane meno dodávateľa a meno výrobcu sa zhodujú v rozsahu, v akom obaja používajú rozlišovací znak „Ford“, ktorý je uvedený na vozidle a v názve oboch subjektov.
31. Podľa vnútroštátneho súdu možno túto situáciu vyriešiť buď na základe striktného výkladu slovného spojenia „uvedením svojho mena“, alebo na základe extenzívnejšieho výkladu. Vnútroštátny súd sa domnieva, že oba výklady sú v zásade prijateľné:(11)
– druhý, extenzívnejší, výklad vzhľadom na vnútroštátnu judikatúru by zohľadňoval požiadavku ochrany spotrebiteľa,
– prvý výklad je reštriktívny a poukazuje na úpravu pri zvažovaní záujmov jednotlivých subjektov, ktoré sa podieľajú na procese výroby a distribúcie výrobku.
32. Vzhľadom na dôvody, ktoré uvediem nižšie, sa prikláňam k širšej výkladovej línii, ktorú uvádza vnútroštátny súd. Uznávam však, že tiež existujú presvedčivé argumenty v prospech iného riešenia.(12)
33. Rozšírenie pojmu výrobca tak, aby zahŕňal zdanlivého výrobcu, zodpovedá zámeru, ktorý je vyjadrený v štvrtom odôvodnení smernice 85/374: „ochrana spotrebiteľa si vyžaduje, aby… sa… zodpovednosť rozšíri[la]… na osoby, ktoré sa sam[y] označujú za výrobcov pripojením [uvedením – neoficiálny preklad] svojho mena, obchodnej značky [ochrannej známky – neoficiálny preklad] alebo iného rozlišovacieho znaku…“. Na tento účel „normotvorca Únie chcel prijať široký výklad pojmu ‚výrobca‘“(13).
34. Súdny dvor sa vyjadril k „objektívnej zodpovednosti“(14) zdanlivého výrobcu v rozsudku Keskinäinen Vakuutusyhtiö Fennia, v ktorom išlo o skutkový stav, ktorý je do určitej miery podobný skutkovým okolnostiam prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania(15).
35. V uvedenom prípade bola žaloba o náhradu škody spôsobenej chybným výrobkom (kávovarom značky Phillips Saeco, predaným vo Fínsku) podaná proti spoločnosti Koninklijke Philips, hoci výrobok bol vyrobený v Rumunsku spoločnosťou Saeco International Group SpA, dcérskou spoločnosťou spoločnosti Koninklijke Philips.
36. Predmetom sporu v spomenutej veci bolo, či má Koninklijke Philips postavenie zdanlivého výrobcu vzhľadom na to, že „na kávovare a jeho obale boli umiestnené značky Philips a Saeco, ktoré sú ochrannými známkami zapísanými v prospech spoločnosti Koninklijke Philips. Okrem toho mal ten istý kávovar označenie CE so značkou Saeco, adresou v Taliansku a údajom „vyrobený v Rumunsku“. Koninklijke Philips vlastní vo Fínsku dcérsku spoločnosť Philips Oy, ktorá uvádza na trh domáce spotrebiče označené ochrannou známkou Philips, okrem iného aj dotknutý kávovar“(16).
37. Spomedzi konštatovaní, ktoré Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, pritom možno poukázať na tieto:
– „osoba, ktorá sa uvádza ako výrobca tým, že na… výrobok uvedie svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišovací znak, vyvoláva dojem, že sa podieľa na výrobnom procese alebo že zaň preberá zodpovednosť. Používanie týchto označení teda znamená, že táto osoba využíva svoju povesť s cieľom zatraktívniť tento výrobok v očiach spotrebiteľov, čo odôvodňuje, že na oplátku môže niesť zodpovednosť za takéto použitie“(17);
– „keďže na jednej strane môže byť za výrobcu považovaných viacero osôb, a na druhej strane môže spotrebiteľ uplatniť svoj nárok voči ktorejkoľvek z nich, hľadanie jedinej ‚najvhodnejšej‘ zodpovednej osoby, voči ktorej by mal spotrebiteľ uplatniť svoje práva, je na rozdiel od návrhu vnútroštátneho súdu irelevantné“(18).
38. Ako som už uviedol, otázka, ktorú Corte di cassazione (Najvyšší kasačný súd) kladie v prejednávanej veci, súvisí s dosahom slovného spojenia „uvedením svojho mena“. Konkrétne sa pýta, či sa uvedený pojem: (i) týka len materiálneho vloženia rozlišovacieho prvku inou osobou, než je výrobca, s úmyslom využiť nejednoznačnosť, (ii) alebo zahŕňa aj samotnú neúmyselnú zhodu identifikačných údajov.
39. Pri zodpovedaní tejto otázky treba vychádzať z toho, ako sa chybný výrobok prezentuje a predáva. Z tohto hľadiska všetko zrejme nasvedčuje tomu, že Ford Italia dodáva talianskym spotrebiteľom vozidlá označené rozlišovacím prvkom (Ford), ktorého prestíž a dobrá povesť objektívne a opodstatnene vyvolávajú u spotrebiteľa väčšiu dôveru. Dodávateľ tak využíva pri predaji vozidiel dobrú povesť ochrannej známky „Ford“, ktorá je súčasťou jeho vlastného obchodného mena (Ford Italia).
40. Tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Keskinäinen Vakuutusyhtiö Fennia, ochrana verejného záujmu podľa môjho názoru odôvodňuje, aby v prípade zhody(19) označenia dodávateľa (Ford Italia) s označením skutočného výrobcu (Ford WGA) a s označením vozidla (Ford Mondeo) bolo možné považovať dodávateľa za zdanlivého výrobcu na účely článku 3 ods. 1 smernice 85/374.
41. Je pravda, že dodávateľ fyzicky neuvádza svoje meno na výrobku, na ktorom je uvedené už od výroby. Domnievam sa však, že z pohľadu spotrebiteľa, ak je to isté meno (Ford) uvedené na vozidle a v obchodnom názve dodávateľa vozidla, kupujúci môže mať dojem(20), že dodávateľ preberá postavenie (a zodpovednosť) uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 85/374. V tejto situácii od spotrebiteľa nemožno vyžadovať, aby vlastnými prostriedkami zistil, kto je (skutočným) výrobcom odlišným od dodávateľa, ktorý sa prezentuje pomocou uvedených charakteristík.
42. Kľúčovým faktorom v prípadoch, ako je tento, je trojnásobná zhoda mena dodávateľa (Ford Italia) s menom, ktoré je uvedené na výrobku (Ford Mondeo), a s tým, kto ho vyrobil (Ford WGA). Táto zhoda umožňuje spotrebiteľovi domnievať sa, že kvalitu vozidla potvrdzuje dodávateľ, ktorý sa práve tým, že „využíva svoju povesť s cieľom zatraktívniť tento výrobok v očiach spotrebiteľov“(21), uvádza ako (zdanlivý) výrobca a na oplátku mu vzniká príslušná zodpovednosť.
43. Z tohto hľadiska sa domnievam, že nie je príliš dôležité, či sa dodávateľ usiloval využiť údajnú nejednoznačnosť alebo si zámerne vybral názov s cieľom využiť prestíž rozlišovacieho prvku, ktorý patrí skutočnému výrobcovi (a s ktorým má navyše spoločenské väzby).
44. Pripomínam, že rozhodujúce je, že ak je na vozidle, ktoré distribuuje dodávateľ, uvedený rozlišovací znak charakteristický pre názov výrobcu aj dodávateľa („Ford“), u kupujúceho (a u verejnosti vo všeobecnosti) vzniká rovnaká dôvera ako v prípade, ak by výrobca, ktorého meno sa zhoduje s menom dodávateľa, predával vozidlo priamo, bez sprostredkovania iného hospodárskeho subjektu.
45. V uvedenej situácii si spotrebiteľ môže opodstatnene myslieť – pričom nie je potrebné podrobnejšie overovanie –, že si kupuje vozidlo od dodávateľa, ktorý sa uvádza ako (zdanlivý) výrobca. V dôsledku toho je „zbavený povinnosti určiť skutočného výrobcu, aby vedel[,] voči komu má smerovať svoj nárok na náhradu škody“.(22)
46. Bolo by možné namietať, že tento výklad je príliš extenzívny a ide nad rámec zámeru vyjadreného v článku 3 ods. 1 smernice 85/374, v ktorom sa zodpovednosť za chybný výrobok zameriava na jeho výrobcu, a nie na jeho distribútora. Nemyslím si však, že uvedená námietka – aj keď existujú argumenty, ktoré ju podporujú – by mala mať prednosť pred dematerializovaným výkladom pojmu zdanlivý výrobca v zmysle uvedeného ustanovenia, ktorý presadzujem.
47. Súhlasím teda s Komisiou v tom, že postavenie zdanlivého výrobcu nemožno obmedziť na výrobcu, ktorý fyzicky „uvedie“ svoj rozlišovací znak na výrobku: toto postavenie „môže vyplynúť aj zo samotnej zhody mena dodávateľa s menom výrobku, najmä ak – tak ako je to v tomto prípade – taká zhoda nie je náhodná, ale spôsobená tým, že dodávateľ uskutočňuje v Taliansku ďalší predaj vozidiel značky Ford, ktoré kupuje od výrobcu Ford WAG“(23).
48. Na základe tohto predpokladu ten, komu vznikla škoda v dôsledku chybného výrobku, môže žiadať tak zdanlivého výrobcu, ako aj skutočného výrobcu, aby ho odškodnili, lebo ich zodpovednosť je spoločná a nerozdielna.
49. Z článku 5 a z piateho odôvodnenia smernice 85/374 totiž „vyplýva, že zodpovednosť osoby, ktorá sa uvádza ako výrobca, je rovnaká ako zodpovednosť skutočného výrobcu a že spotrebiteľ sa môže slobodne rozhodnúť, či bude požadovať plnú náhradu škody od ktorejkoľvek z nich, keďže ich zodpovednosť je spoločná a nerozdielna“(24).
50. Vyššie uvedené úvahy majú ešte väčší zmysel, ak sa vezme do úvahy, že v tejto veci sú dodávateľ a skutočný výrobca súčasťou jednej skupiny podnikov, takže dodávateľ sa zúčastňuje na distribučnom reťazci vozidiel vyrábaných skutočným výrobcom, pričom obaja používajú značku Ford.
51. Pripomínam, že dodávateľ vozidla (Ford Italia) je prepojený s výrobcom (Ford WAG). Ford Italia je miestnou divíziou siete výroby a distribúcie vozidiel Ford, ktorá pôsobí pod vedením materskej spoločnosti, ktorá ju koordinuje.
52. V tomto kontexte sa spotrebiteľ rozhodne kúpiť si vozidlo od spoločnosti Ford Italia práve z dôvodu istoty, ktorú u neho vyvoláva pôvod vozidla, teda preto, lebo ide o vozidlo predávané oficiálnym dodávateľom, ktorý vystupuje vo vzťahu k nemu (alebo aspoň u neho vzbudzuje taký dojem) ako subjekt zodpovedný za kvalitu výrobku. Kupujúci využíva dodávateľa siete Ford, ktorý pôsobí práve pod týmto menom (Ford Italia).
53. V súvislosti s významom tohto typu väzieb medzi výrobcom a dodávateľom, aj keď v odlišnom kontexte, Súdny dvor v rozsudku O’Byrne konštatoval:
– „pokiaľ je… jeden z článkov distribučnej reťaze úzko spojený s výrobcom, napríklad v prípade 100 % dcérskej spoločnosti výrobcu, je potrebné určiť, či z tohto spojenia vyplýva, že tento subjekt je v skutočnosti zapojený do procesu výroby dotknutého výrobku“;(25)
– „posúdenie takého úzkeho vzťahu musí byť vykonané nezávisle od toho, či ide o odlišné právnické osoby. Je naopak podstatné, či ide o podniky vykonávajúce odlišné výrobné činnosti, alebo naopak podniky, z ktorých jeden, dcérska spoločnosť, pôsobí len ako distribútor alebo opatrovateľ výrobku vyrobeného materskou spoločnosťou. Vnútroštátnym súdom prináleží určiť…, či spojenie medzi výrobcom a iným subjektom je také úzke, že pojem výrobcu… zahŕňa aj tento posledný subjekt…“(26).
54. Predmetom sporu vo veci O’Byrne bolo, či došlo k „uvedeniu výrobku do obehu“ v súvislosti s článkom 11 smernice 85/374, od ktorého plynie lehota (desiatich rokov), v ktorej možno uplatniť práva poškodenej osoby.
55. Je pravda, že v rozsudku O’Byrne boli úvahy Súdneho dvora týkajúce sa vzťahov medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou uvedené s cieľom objasniť, kedy bol chybný výrobok uvedený do obehu. Podľa môjho názoru je však pre prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania dôležité, že rozsudok O’Byrne umožňuje extenzívny výklad pojmu výrobca, ktorý zahŕňa vzájomne prepojené podniky, ktoré sú súčasťou predajného reťazca výrobku, bez ohľadu na to, či sú to odlišné právnické osoby.(27)
56. Uvedený výklad by však nemohol vyústiť do nediferencovaného pripísania zodpovednosti za škodu spôsobenú chybným výrobkom ktorémukoľvek účastníkovi procesu jeho výroby a predaja. Súdny dvor odmietol také nediferencované rozšírenie v súvislosti s dánskymi právnymi predpismi v rozsudkoch Skov a Bilka(28) a Komisia/Dánsko(29).
57. Z tohto hľadiska analýza prepojení medzi spoločnosťami Ford WAG a Ford Italia, ktorú prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, môže odhaliť obzvlášť úzku väzbu, ktorá spolu so zhodou v používaní spoločného mena (Ford) v názve oboch spoločností a na samotnom chybnom výrobku nasvedčuje v prospech uplatnenia článku 3 ods. 1 druhej vety smernice 85/374.
58. Vyššie uvedené úvahy poskytujú odpoveď na otázku vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o jej doslovné znenie: v tomto konaní išlo o zdanlivého výrobcu (Ford Italia), voči ktorému sa poškodená osoba môže dovolávať zodpovednosti za chybný výrobok na základe článku 3 ods. 1 smernice 85/374.
D. Vplyv článku 3 ods. 3 smernice 85/374
59. Zatiaľ čo v predchádzajúcich bodoch som sa zaoberal výkladovými ťažkosťami, ktoré vyvoláva pojem zdanlivý výrobca, nižšie poukážem na tvrdenia spoločnosti Ford Italia týkajúce sa uplatnenia článku 3 ods. 3 smernice 85/374, z ktorého znenia táto spoločnosť vyvodzuje zbavenie svojej zodpovednosti, na spor.(30)
60. V konaní na Súdnom dvore Ford Italia zdôrazňuje, že vnútroštátny súd nevzal do úvahy, že „spotrebiteľ bol včas informovaný o totožnosti a adrese výrobcu, avšak nepodnikol kroky voči nemu“(31).
61. Ford Italia z uvedenej okolnosti vyvodzuje, že nešlo o „ochranu spotrebiteľa, ktorého bez vlastnej viny zmiatlo zmiešané používanie rozlišovacích znakov subjektmi, ktoré pôsobia v rámci tej istej skupiny podnikov, ale o spotrebiteľa, ktorý odmieta navrhnúť, aby súd povolil vstup výrobcu v rámci Spoločenstva, ktorého totožnosť a adresa sú mu úplne známe, do konania…“(32).
62. V článku 3 ods. 3 smernice 85/374 je uvedená možnosť, že „sa nemôže zistiť výrobca výrobku“. V takej situácii „každý dodávateľ výrobku bude… považovaný za výrobcu, pokiaľ v [primeranej lehote] nebude informovať poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala“.
63. Podľa môjho názoru v tejto veci nie sú splnené podmienky na uplatnenie článku 3 ods. 3 smernice 85/374: nešlo o „neznámeho výrobcu“, ak sa uzná, že Ford Italia bola za vyššie uvedených podmienok zdanlivým výrobcom. Okrem toho vnútroštátny súd v žiadnom prípade nežiada Súdny dvor, aby vyložil uvedené ustanovenie, čím poukazuje na to, že ho nepovažuje za relevantný v tomto spore.(33)
64. Ako Komisia uviedla na pojednávaní, článok 3 ods. 3 smernice 85/374 vychádza z predpokladu, že výrobcu (či už skutočného, alebo zdanlivého) nemožno zistiť. Pojem výrobca podľa článku 3 ods. 3 zahŕňa tak skutočného, ako aj zdanlivého výrobcu: ak sa zistí totožnosť jedného z nich, toto ustanovenie sa neuplatní.
65. Subsidiárne sa vyjadrím k vplyvu článku 3 ods. 3 smernice 85/374 na odpoveď na prejudiciálnu otázku.
66. Súdny dvor vyložil toto ustanovenie okrem iného v rozsudku z 2. decembra 2009(34) takto:
– „toto ustanovenie treba chápať ako ustanovenie vzťahujúce sa na prípad, keď vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci osoba poškodená údajne chybným výrobkom nemohla za bežných okolností zistiť totožnosť výrobcu tohto výrobku pred uplatnením svojich práv voči jeho dodávateľovi“(35);
– „v tomto prípade z článku 3 ods. 3 smernice 85/374 vyplýva, že za ‚výrobcu‘ musí byť považovaný dodávateľ výrobku, pokiaľ v primeranej lehote neinformuje poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala“(36);
– toto poskytnutie informácií nie je bezpodmienečné, keďže „samotná skutočnosť, že dodávateľ dotknutého výrobku popiera, že je jeho výrobcom, nepostačuje v prípade, že dodávateľ nespojil toto popretie s uvedením totožnosti výrobcu…, na vyvodenie záveru, že uvedený dodávateľ oznámil poškodenej osobe údaje podľa článku 3 ods. 3 smernice 85/374, ako ani na vylúčenie, že môže byť považovaný za ‚výrobcu‘ podľa tohto ustanovenia“(37);
– čo sa týka „podmienky týkajúcej sa oznámenia tohto údaju v ‚primeranej lehote‘ v zmysle článku 3 ods. 3 smernice 85/374[, z nej] vyplýva povinnosť dodávateľa, ktorého žaluje poškodená osoba, oznámiť tejto osobe riadne a z vlastného podnetu totožnosť výrobcu“(38).
67. Článok 3 ods. 3 smernice 85/374 teda stanovuje, že dodávateľ je zbavený zodpovednosti (ak sa nemôže zistiť výrobca) len v prípade, ak dodávateľ v primeranej lehote informuje poškodenú osobu o totožnosti výrobcu.
68. Smernica 85/374 však nespresňuje (procesné alebo iné) mechanizmy, ktoré treba použiť pri poskytovaní tejto informácie. Oznámenie totožnosti skutočného výrobcu poškodenej osobe v primeranej lehote by teda v zásade viedlo k zbaveniu zodpovednosti dodávateľa.
69. Smernica 85/374 však nebráni tomu, aby v prípade, ak k poskytnutiu tejto informácie dôjde v už prebiehajúcom súdnom konaní,(39) vnútroštátne právo ukladalo niektorému z účastníkov konania povinnosť podať návrh na povolenie vstupu toho, kto je označený za skutočného výrobcu, do konania.
70. Pripomínam, že to je aspekt, ktorý článok 3 ods. 3 smernice 85/374 neupravuje a ktorý členský štát môže zaviesť s cieľom zaručiť, aby bolo určenie skutočného výrobcu hodnoverné. Keďže ide o takú procesnú povinnosť, spadá do pôsobnosti procesnej autonómie členských štátov a nemusí byť v rozpore so smernicou 85/374.
71. Uvedená procesná povinnosť môže byť založená na zámere chrániť záujmy spotrebiteľa, pričom sa súčasne konkrétne určí, kto má postavenie výrobcu. Automatické zbavenie zodpovednosti dodávateľa, ktorý určí skutočného výrobcu, by mohlo spôsobiť, že spotrebiteľ by sa dostal do zložitej situácie: konanie, v ktorom dôjde k tomuto určeniu, by sa skončilo (pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného) a poškodená osoba by musela podať návrh na začatie nového konania proti označenému výrobcovi, pričom by jej hrozilo, že označený výrobca zasa poprie, že je výrobcom.
72. Aby sa predišlo tomu, že spotrebiteľ bude musieť začať dve také konania,(40) zdá sa opodstatnené, ak vnútroštátny zákonodarca určí, že o všetkom sa rozhodne v tom istom konaní, a na tento účel stanoví ako vhodný mechanizmus vstup do konania na základe návrhu. Opäť prináleží právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť spôsob, akým dôjde k tomuto vstupu do konania.(41)
73. Ak žalovaný dodávateľ v priebehu konania určí výrobcu, vnútroštátny právny poriadok môže stanoviť ktorékoľvek z týchto dvoch riešení: a) uloží žalobcovi povinnosť navrhnúť povolenie vstupu výrobcu do konania, napríklad prostredníctvom rozšírenia alebo doplnenia svojej žaloby, alebo b) uloží túto povinnosť žalovanému, takže on bude musieť navrhnúť, aby bol výrobca prizvaný do konania.
74. Je logické, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vyložil svoje vnútroštátne právo s cieľom určiť, ktoré z dvoch vyššie uvedených riešení alebo ktorékoľvek iné riešenie prijal taliansky zákonodarca. Ako je uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, odvolací súd vyložil článok 4 ods. 5 prezidentského dekrétu č. 224 z 24. mája 1988 (ktorý odkazuje na článok 106 Občianskeho súdneho poriadku) spôsobom, s ktorým Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) nesúhlasí.(42)
75. V prípade, že by vnútroštátne predpisy vyžadovali, aby po tom, čo dodávateľ poskytol poškodenej osobe počas už začatého konania informácie, nasledoval povinný návrh na povolenie vstupu skutočného výrobcu do konania, domnievam sa, že by nebol porušený článok 3 ods. 3 smernice 85/374 a nebolo by to ani v rozpore so zásadami efektivity a ekvivalencie:
– efektivita práv priznaných smernicou 85/374 nie je ohrozená uvedeným riešením, ktoré skôr prispieva k zaručeniu primeranej rovnováhy záujmov. Právo poškodenej osoby a právo dodávateľa sú zaručené, lebo ten istý sudca v jedinom konaní bude rozhodovať o všetkých právnych vzťahoch, ktoré existujú medzi všetkými dotknutými osobami. Ak je informácia pravdivá, dodávateľa možno týmto spôsobom zbaviť zodpovednosti a pripísať ju skutočnému výrobcovi (ktorý by vstúpil do procesných práv a povinností pôvodne žalovaného dodávateľa);
– pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, riešenie, ktoré talianske procesné právo stanovuje pre zodpovednosť výrobcu za chybné výrobky, sa podľa všetkého zhoduje s riešením stanoveným pre iné prípady vstupu do konania na základe návrhu v článku 106 talianskeho Občianskeho súdneho poriadku(43) a uplatňuje sa na všetkých účastníkov, ktorí vstúpia do konania v sporoch týkajúcich sa tejto problematiky.
76. Aby som to zhrnul, rozhodnutie, podľa ktorého by Ford Italia musela znášať nepriaznivé dôsledky nesplnenia svojich prípadných procesných povinností, ak jej vyplývajú z vnútroštátneho práva, by nebolo v rozpore s článkom 3 ods. 3 smernice 85/374.(44)
V. Návrh
77. So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Rady z 85/374/EHS 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky
sa má vykladať v tom zmysle, že:
za výrobcu možno považovať dodávateľa vozidla, ktorý síce na vozidle fyzicky neuviedol svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišovací znak, ale vo vzťahu k spotrebiteľom sa uvádza ako taký výrobca vzhľadom na to, že názov dodávateľa sa v najdôležitejšej časti zhoduje s menom, ochrannou známkou alebo iným rozlišovacím znakom skutočného výrobcu, obaja patria k tej istej skupine podnikov a na vozidle, ktoré je údajne chybné, sa nachádza ochranná známka charakteristická pre oba tieto subjekty.