ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 27. septembra 2012 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Holandský trh s bitúmenom určeným na výstavbu ciest – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pokuty – Dôkaz o porušení – Závažnosť porušenia – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Právo na obhajobu – Predloženie nových dôvodov počas súdneho konania – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑362/06,

Ballast Nedam Infra BV, so sídlom v Nieuwegeine (Holandsko), v zastúpení: pôvodne A. Bosman a J. van de Hel, neskôr A. Bosman a E. Oude Elferink, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouquet, A. Nijenhuis a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci pôvodne F. Wijckmans, F. Tuytschaever a L. Gyselen, neskôr F. Wijckmans a F. Tuytschaever, advokáti,

žalovanej,

ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 4090 v konečnom znení z 13. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne jednak návrh na zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená, a jednak návrh na čiastočné zrušenie uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa konštatuje dĺžka trvania porušenia žalobkyne, a s tým súvisiace zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda M. Jaeger, sudcovia N. Wahl a S. Soldevila Fragoso (spravodajca),

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. júna 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyňa Ballast Nedam Infra BV je členom skupiny Ballast Nedam vykonávajúcej činnosť v odvetví stavebníctva v Holandsku a riadenej spoločnosťou Ballast Nedam NV, ktorá má v žalobkyni obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania. Skupina sa nadobudnutím spoločností zaoberajúcich sa výstavbou ciest Eemsmond Wegenbouw BV a Bruil Infrastructuur BV v roku 1995 stala dôležitým hráčom v odvetví cestného staviteľstva v Holandsku, pričom tieto činnosti sa sústreďujú v rámci Ballast Nedam Grond en Wegen BV (ďalej len „BNGW“), dcérskej spoločnosti, v ktorej má žalobkyňa obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania. Od 1. októbra 2000 cestné stavebné činnosti skupiny vykonávala priamo žalobkyňa. Od 14. februára 2003 je Ballast Nedam Nederland BV prostrednou spoločnosťou v reťazci medzi Ballast Nedam a žalobkyňou.

2        Listom z 20. júna 2002 informovala British Petroleum (ďalej len „BP“) Komisiu Európskych spoločenstiev o údajnej existencii kartelu na trhu s bitúmenom určeným na výstavbu ciest v Holandsku a požiadala o oslobodenie od pokút v súlade s ustanoveniami oznámenia Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155).

3        Komisia uskutočnila 1. a 2. októbra 2002 neohlásené kontroly v priestoroch určitých spoločností. Dňa 30. júna 2003 Komisia zaslala viacerým spoločnostiam vrátane žalobkyne žiadosti o informácie, pričom žalobkyňa na túto žiadosť odpovedala 4. a 12. septembra 2003.

4        Dňa 18. októbra 2004 Komisia začala správne konanie a prijala oznámenie o výhradách, ktoré nasledujúci deň zaslala viacerým spoločnostiam vrátane žalobkyne. Žalobkyňa na toto oznámenie odpovedala 20. mája 2005.

5        Komisia prijala 13. septembra 2006 rozhodnutie K(2006) 4090 v konečnom znení o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 28. júla 2007 (Ú. v. EÚ L 196, s. 40) a ktoré bolo žalobkyni oznámené 25. septembra 2006.

6        V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že spoločnosti, ktorým je určené, sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 81 ES, ktoré spočívalo v tom, že v uvedených obdobiach pravidelne spoločne stanovovali brutto cenu za predaj a nákup cestného bitúmenu v Holandsku, jednotnú zľavu z brutto ceny pre staviteľov ciest zúčastnených na karteli (ďalej len „W5“ alebo „významní stavitelia“) a menšiu maximálnu zľavu z brutto ceny pre ďalších staviteľov ciest (ďalej len „malí stavitelia“).

7        Žalobkyňa a Ballast Nedam boli uznané za zodpovedné za toto porušenie, pokiaľ ide o obdobie od 21. júna 1996 do 15. apríla 2002. Komisia totiž predpokladala, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na BNGW, ktorá sa zúčastňovala na stretnutiach týkajúcich sa kartelu od 1. októbra 2000. Napadnuté rozhodnutie uvádza, že od tohto dňa až do skončenia porušenia sa na týchto stretnutiach zúčastňovala samotná žalobkyňa. Žalobkyni a Ballast Nedam bola spoločne a nerozdielne uložená pokuta 4,65 milióna eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

8        Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. decembra 2006 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

9        Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky. Účastníci konania odpovedali na tieto otázky v stanovenej lehote.

10      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 30. júna 2011.

11      Z dôvodu prekážky v pojednávaní u člena šiestej komory predseda Všeobecného súdu na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu doplnil komoru.

12      Uznesením z 18. novembra 2011 Všeobecný súd (šiesta komora) v novom zložení opätovne otvoril ústnu časť konania a účastníkom konania oznámil, že budú vypočutí na novom pojednávaní.

13      Listami z 25 a 28. novembra 2011 žalobkyňa a Komisia oznámili Všeobecnému súdu, že sa vzdávajú práva byť opätovne vypočuté.

14      Predseda Všeobecného súdu v dôsledku toho rozhodol o skončení ústnej časti konania.

15      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        subsidiárne, aby zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, alebo prinajmenšom znížil výšku pokuty, ktorá jej bola uložená týmto článkom, alebo

–        tiež subsidiárne, aby čiastočne zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a pokiaľ ide o trvanie porušenia do októbra 2000, a v dôsledku toho znížil pokutu, ktorá jej bola uložená článkom 2,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

16      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

17      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 81 ES a nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), druhý na porušení článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171; ďalej len „usmernenia z roku 1998“), tretí na porušení článku 81 ES vyplývajúcom z nesprávneho posúdenia skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie BNGW a štvrtý na porušení článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a práva na obhajobu.

18      Najprv treba preskúmať štvrtý žalobný dôvod.

 O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a práva na obhajobu

 Tvrdenia účastníkov konania

19      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila jej právo na obhajobu, ako aj článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 tým, že jej v napadnutom rozhodnutí oznámila, že ju uznáva za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila BNGW, pričom v oznámení o výhradách to neuviedla.

20      Komisia pripomína, že v oznámení o výhradách uviedla, že žalobkyňa predtým vystupovala pod obchodným menom BNGW a že Ballast Nedam a žalobkyňa boli zodpovedné za účasť na karteli od roku 1995. Uviedla tam tiež, že sa domnievala, že materské spoločnosti každej skupiny mohli skutočne uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností. Keďže žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že je materskou spoločnosťou BNGW, nemohla nevedieť, že bude braná na zodpovednosť za jej správanie. Táto odpoveď, ktorá uvádzala, že BNGW nie je predchodkyňou žalobkyne, ale jej 100 % dcérskou spoločnosťou, viedla Komisiu k tomu, aby voči žalobkyni vyvodila zodpovednosť za správanie jej dcérskej spoločnosti. Okrem toho po oznámení o výhradách žalobkyňa predložila tiež obhajobu BNGW, ktorá sa vzťahovala aj na obdobie pred 1. októbrom 2000. Okrem iného žalobkyňa tým, že neodpovedala na žiadosť Komisie, aby jej predložila organizačnú schému skupiny Ballast Nedam pred 1. októbrom 2000, spôsobila zmätok, pokiaľ ide o jej vzťah s BNGW pred týmto dátumom.

 Posúdenie Všeobecným súdom

21      Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 znie:

„Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. Sťažovatelia sú úzko zapojení do postupov.“

22      Podľa judikatúry Súdneho dvora tak právo na obhajobu vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia zmluvy (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10, a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 67). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že oznámenie o výhradách musí vzhľadom na svoju dôležitosť jednoznačne určovať právnickú osobu, ktorej môžu byť uložené pokuty, a musí jej byť určené (rozsudky Súdneho dvora zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, Zb. s. I‑1365, body 143 a 146, a z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, C‑176/99 P, Zb. s. I‑10687, bod 21). Okrem toho je potrebné, aby oznámenie o výhradách uvádzalo, na základe akého postavenia sa podniku vytýkajú uvádzané skutočnosti (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 39).

23      Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne vernou kópiou oznámenia o výhradách (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 68). Porušenie práva na obhajobu preto treba konštatovať len vtedy, ak konečné rozhodnutie pripisuje dotknutým podnikom iné porušenia ako tie, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách, alebo ak obsahuje odlišné skutkové okolnosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, body 26 a 94, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. februára 1994, CB a Europay/Komisia, T‑39/92 a T‑40/92, Zb. s. II‑49, body 49 až 52). O taký prípad nejde, ak sa údajné rozdiely medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím netýkajú iného správania ako toho, v súvislosti s ktorým sa dotknuté podniky už vyjadrili, a teda ktoré nesúvisí so žiadnou novou výhradou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 191).

24      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že na to, aby sa namietalo porušenie práva na obhajobu týkajúce sa výhrad zopakovaných v napadnutom rozhodnutí, sa dotknuté podniky nemôžu uspokojiť len s tým, že jednoducho uvedú existenciu rozdielov medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím bez toho, aby presne a konkrétne uviedli, v čom každý z týchto rozdielov v predmetnom prípade predstavuje novú výhradu, v súvislosti s ktorou nemali príležitosť byť vypočuté (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie, bod 192). Podľa judikatúry sa totiž porušenie práva na obhajobu musí skúmať v závislosti od osobitných okolností každého prípadu, pretože závisí v podstate od výhrad uvádzaných Komisiou na účely určenia porušenia vytýkaného dotknutým podnikom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, ICI/Komisia, T‑36/91, Zb. s. II‑1847, bod 70).

25      Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia si v prejednávanej veci nesplnila povinnosti tým, že v oznámení o výhradách neuviedla, že okrem jej priamej účasti na porušení od 1. októbra 2000 tiež predpokladala zodpovednosť žalobkyne za obdobie od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000, pričom vychádzala zo skutočnosti, že skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie BNGW.

26      Z oznámenia o výhradách vyplýva, že Komisia najprv všeobecne pripomenula, že každá dotknutá skupina spoločností predstavuje jeden podnik a že materská spoločnosť skupiny mohla skutočne uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností (bod 324). Pokiaľ ide konkrétne o žalobkyňu, následne uviedla, že je právnou nástupkyňou BNGW (bod 49 a poznámka pod čiarou 28) a že Ballast Nedam, Ballast Nedam Nederland, žalobkyňa a ďalšie iné dcérske spoločnosti zaoberajúce sa výstavbou ciest boli súčasťou skupiny Ballast Nedam a tvorili jeden a ten istý podnik (bod 50). Nakoniec spresnila, že žalobkyňa (predtým BNGW) sa priamo podieľala na dotknutom protiprávnom postupe (bod 339). Rozhodla preto, že toto oznámenie bude určené žalobkyni za „priame podieľanie sa jej osoby (a jej predchodcov) na tajných dohodách“ a spoločnosti Ballast Nedam „za jej účasť prostredníctvom uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na správanie svojej dcérskej spoločnosti pre stavby Ballast Nedam Infra…“ (bod 342).

27      Komisia tak rozhodla, že oznámenie o výhradách bude určené žalobkyni z dôvodu jej priameho podieľania sa na porušení, ako aj z dôvodu jej postavenia nástupkyne BNGW, ktorá sa tiež priamo podieľala na porušení do októbra 2000. Naproti tomu vôbec neuviedla možnosť pripísať žalobkyni ako materskej spoločnosti BNGW zodpovednosť za správanie, ktorého sa BNGW dopustila.

28      Keďže žalobkyňa v bode 17 svojej odpovede na oznámenie o výhradách uviedla, že nie je právnym nástupcom BNGW, Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, že účasť na stretnutiach kartelu sa do 1. októbra 2000 uskutočňovala prostredníctvom zamestnanca BNGW, ktorá je 100 % dcérskou spoločnosťou žalobkyne. Žalobkyňu preto uznala za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila BNGW v období od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000, ako jej materskú spoločnosť s obchodným podielom zodpovedajúcim 100 % základného imania. Rovnako ju uznala za zodpovednú za porušenie v období od 1. októbra 2000 do 15. apríla 2002 z dôvodu jej priamej účasti na ňom (odôvodnenia 293 a 294 napadnutého rozhodnutia).

29      Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že Komisia v prejednávanej veci v oznámení o výhradách neuviedla, v akom postavení sa žalobkyni vytýkajú uvádzané skutočnosti. V zmysle oznámenia o výhradách preto žalobkyňa nemohla predpokladať, že Komisia jej chce v konečnom rozhodnutí pripísať porušenie na základe jej priamej účasti na činnostiach kartelu a na základe jej postavenia materskej spoločnosti s obchodným podielom zodpovedajúcim 100 % základného imania z dôvodu domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na správanie tejto spoločnosti, ktorú mala vyvrátiť.

30      Keďže oznámenie o výhradách neumožňovalo žalobkyni oboznámiť sa s dôvodom založeným na jej nepriamej účasti na činnostiach kartelu, v tejto súvislosti sa v správnom konaní nemohla účinne obhajovať.

31      Samotné okolnosti, že jednak Komisia v oznámení o výhradách všeobecne uviedla, že materské spoločnosti bude považovať za zodpovedné za správanie ich dcérskych spoločností (body 324 a 278), a že jednak žalobkyňa vedela, že BNGW bola jej 100 % dcérskou spoločnosťou, nie jej právnym predchodcom, nepostačujú na vyvodenie záveru, že si Komisia splnila povinnosť uviesť v oznámení o výhradách, v akom postavení sa žalobkyni vytýkajú uvádzané skutočnosti.

32      Okrem iného treba konštatovať, že hoci žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla tvrdenia určené na preukázanie toho, že nebol porušený článok 81 ES, pričom sa systematicky odvolávala na „BNGW a BN Infra (po októbri 2000)“, neuviedla nijaké tvrdenie, ktoré by bolo určené na preukázanie samostatnosti BNGW vo vzťahu k nej, aby vyvrátila domnienku o skutočnom uplatňovaní svojho rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku tejto spoločnosti.

33      Navyše Komisia tvrdí, že pochybenie, ktorého sa dopustila v oznámení o výhradách, pokiaľ ide o vzťah existujúci medzi BNGW a žalobkyňou, možno pripísať žalobkyni, lebo jej nezaslala organizačnú schému usporiadania svojej skupiny do 1. októbra 2000, ako sa to od nej žiadalo 30. júna 2003. Táto okolnosť však nezbavuje Komisiu povinnosti uviesť v oznámení o výhradách, v akom postavení sa žalobkyni vytýkajú uvádzané skutočnosti, pretože v prípade, ak by sa Komisia v oznámení o výhradách o tomto aspekte jasne vyjadrila, žalobkyňa by sa mohla v tejto záležitosti obhajovať tým, že by takúto organizačnú schému predložila z vlastnej iniciatívy, a tiež preto, že článok 18 ods. 1 a 3 a článok 23 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 priznávajú Komisii donucovacie prostriedky na získanie tohto druhu informácií.

34      Napokon, keďže žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že nie je právnou nástupkyňou BNGW, Komisii prislúchalo doplniť výhrady, aby jej mohla pripísať zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila BNGW, ako jej materskej spoločnosti s obchodným podielom zodpovedajúcim 100 % jej základného imania (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, bod 14, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 192).

35      Preto treba konštatovať, že žalobkyňa sa v správnom konaní nemohla účinne obhajovať, pokiaľ ide o jej účasť na porušení ako materskej spoločnosti s obchodným podielom zodpovedajúcim 100 % základného imania BNGW.

36      V dôsledku toho je potrebné, aby Všeobecný súd jednak zrušil článok 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pripísania správania BNGW žalobkyni, pokiaľ ide o obdobie od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000, a jednak uplatnil svoju neobmedzenú právomoc, ktorá mu je priznaná článkom 261 ZFEÚ a článkom 31 nariadenia č. 1/2003, aby v súlade s návrhmi predloženými žalobkyňou vyvodil z tohto zrušenia dôsledky, pokiaľ ide o výšku pokuty, ktorá jej bola uložená. Tieto dôsledky budú preskúmané v bode 136 a nasl. nižšie.

 O prvom dôvode, založenom na chýbajúcom dôkaze o existencii porušenia článku 81 ES

 Tvrdenia účastníkov konania

37      Keďže Komisia znáša dôkazné bremeno v súvislosti s existenciou porušenia článku 81 ES, žalobkyňa sa domnieva, že v prejednávanej veci Komisia nepredložila dostatok dôkazov.

38      Po prvé sa žalobkyňa domnieva, že Komisia dostatočne nepreukázala účasť významných staviteľov na určovaní brutto ceny bitúmenu. Jediný dôkaz, ktorý Komisia v tejto súvislosti predložila, predstavujú vyhlásenia dodávateľov bitúmenu (ďalej len „dodávatelia“), ktoré nie sú dôveryhodné. Okrem iného spochybňuje, že v tejto súvislosti uznala vlastnú účasť. Tvrdí, že brutto cenu bitúmenu určovali dodávatelia na prípravných stretnutiach a že následne ju na stretnutiach oznamovali významným staviteľom. Okrem toho dodávatelia, ktorí už vytvorili kartel týkajúci sa ceny bitúmenu, nemali nijaký dôvod deliť sa o túto moc so spoločnosťami, ktoré sú menšie a sú od nich závislé. Napokon samotná skutočnosť, že významní stavitelia prijali úroveň brutto ceny určenú dodávateľmi, sa nemôže považovať za kartel.

39      Po druhé žalobkyňa tvrdí, že W5 získala výraznejšie zľavy než tie, ktoré boli schválené pre malých staviteľov, z dôvodov nakupovaných množstiev. Okrem toho malí stavitelia často získali výraznejšiu zľavu než tú, ktorá bola poskytnutá W5. Skutočnosť, že významný staviteľ požaduje dodatočnú zľavu, keďže sa dozvedel o tom, že malý staviteľ získal výraznejšiu zľavu ako on, ktorá nie je odôvodnená nakúpeným objemom, patrí medzi bežné obchodné postupy a nemôže sa považovať za „sankciu“. Dodatočnú zľavu významní stavitelia spoločne dojednávali len jediný raz. Preto neexistoval nijaký dôkaz o existencii mechanizmu sankcií ukladaných významnými staviteľmi v prípade, že dodávatelia poskytli niektorému z malých staviteľov výraznejšiu zľavu, než bola tá ich. Okrem iného žalobkyňa dodáva, že dohoda týkajúca sa štandardnej zľavy poskytnutej W5 nepredstavuje porušenie článku 81 ES a že táto zľava predstavovala základ na dvojstranné rokovania.

40      Po tretie žalobkyňa zdôrazňuje, že významní stavitelia nemali záujem na určovaní brutto ceny s dodávateľmi. Tieto dve skupiny mali totiž protichodné záujmy, keďže významní stavitelia sa snažili o cenovú stabilitu, ktorú si dodávatelia neželali. Žalobkyňa okrem iného spochybňuje tvrdenie Komisie, že významní stavitelia nemali záujem na znížení ceny bitúmenu z dôvodu mechanizmu riadenia rizík, ktorý umožňoval preniesť zvýšenie cien na objednávateľov diel, keďže tento mechanizmus sa uplatňoval len pri zanedbateľnej časti projektov.

41      Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že podľa bodu 116 pravidiel uplatňovania článku 81 ES na dohody o horizontálnej spolupráci (Ú. v. ES C 3, 2001, s. 2; Mim. vyd. 08/002, s. 2; ďalej len „usmernenia týkajúce sa dohôd o horizontálnej spolupráci“), ktoré vydala Komisia, možno spoločné nákupy považovať za prospešné pre hospodársku súťaž. Komisia však odmietla uplatnenie tohto textu bez toho, aby preskúmala štruktúru trhu a vymedzila účinky dohôd na trh.

42      Napokon po piate žalobkyňa Komisii vytýka, že nepreskúmala jednak to, či bolo cieľom alebo účinkom uvádzaných správaní obmedzenie hospodárskej súťaže, a jednak to, či boli koneční spotrebitelia pripravení o výhody hospodárskej súťaže, ako to vyžaduje judikatúra (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, GlaxoSmithKline Services/Komisia, T‑168/01, Zb. s. II‑2969, bod 121).

43      Komisia spochybňuje všetky tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

44      Najprv treba pripomenúť, že podľa ustanovení článku 2 nariadenia č. 1/2003 a skoršej judikatúry (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 86) dôkazné bremeno v súvislosti s porušením článku 81 ods. 1 ES znáša orgán, ktorý ho vytýka, pričom je povinný predložiť jasné dôkazy, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázal existenciu skutočností zakladajúcich porušenie. Súd Únie okrem iného spresnil, že existencia pochybnosti súdu v tejto súvislosti musí byť na prospech podniku, ktorému bolo určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1978, United Brands a United Brands Continental/Komisia, 27/76, Zb. s. 207, bod 265), a preto súd v súlade so zásadou prezumpcie neviny nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala predmetné porušenie, ak má v tejto súvislosti naďalej pochybnosti, osobitne v rámci konania o zrušenie rozhodnutia, ktorým bola uložená pokuta (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 177). Každý dôkaz predložený Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám vo vzťahu ku každému bodu porušenia. Postačuje, ak tejto požiadavke zodpovedá pri celkovom posúdení súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný, bod 180). V rámci posúdenia tohto prvého žalobného dôvodu teda Všeobecnému súdu prislúcha, aby preskúmal, či mala Komisia dostatok dôkazov o existencii skutočností zakladajúcich porušenie článku 81 ods. 1 ES.

45      Súdny dvor okrem toho spresnil, že ak sa Komisii podarilo zhromaždiť listinné dôkazy preukazujúce vytýkané porušenie a tieto dôkazy sa javia dostatočné na preukázanie existencie dohody s protisúťažnou povahou, nie je potrebné skúmať, či obvinený podnik mal na uvedenej dohode obchodný záujem (rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 46). Ak Všeobecný súd dospeje k záveru, že Komisia preukázala existenciu dohody protisúťažnej povahy, nebude teda musieť odpovedať na tvrdenia týkajúce sa obchodného záujmu žalobkyne na karteli.

46      Okrem iného treba spresniť, že z bodu 36 vyššie vyplýva, že dôkazy, ktoré zohľadnil Všeobecný súd, sa týkajú len obdobia od 1. októbra 2000 do 15. apríla 2002, počas ktorého sa žalobkyňa priamo podieľala na porušení. Okrem toho dohody uzatvorené medzi W5 a dodávateľmi treba posúdiť z celkového hľadiska, keďže tieto dohody sa týkali troch okolností, konkrétne brutto ceny, najnižšej zľavy poskytnutej W5 a najvyššej zľavy vzťahujúcej sa na malých staviteľov.

–       O účasti významných staviteľov na určovaní brutto ceny

47      Žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenia bývalých zamestnancov dodávateľov, jej odpoveď na oznámenie o výhradách, ako aj odpoveď iného významného staviteľa nepostačujú na preukázanie účasti významných staviteľov na určovaní brutto ceny bitúmenu. Tvrdí, že brutto cena bitúmenu bola určovaná výlučne dodávateľmi na prípravných stretnutiach.

48      Pokiaľ ide o odpoveď žalobkyne na oznámenie o výhradách, síce z nej na jednej strane vyplýva, že pripustila svoje podieľanie sa na koordinačných stretnutiach týkajúcich sa bitúmenu, na druhej strane z nej však tiež vyplýva, že poprela spoločné určovanie ceny s dodávateľmi, hoci W5 sa k zľavám vyjadrovala.

49      V bode 105 tejto odpovede na oznámenie o výhradách totiž žalobkyňa uviedla:

„BN Infra (Ballast Nedam) uznáva, že sa spolu s ostatnými významnými staviteľmi zúčastnila na koordinačných stretnutiach týkajúcich sa bitúmenu, na ktorých boli zastúpení aj dodávatelia (‚koordinačné stretnutia týkajúce sa bitúmenu‘). V tejto súvislosti išlo o ceny a zľavy.“

50      V bodoch 127 a 128 tohto dokumentu však žalobkyňa tvrdí, že „predstava…, že štandardná výška ceny bitúmenu bola určená spoločne, kolektívne dodávateľmi a kolektívne významnými staviteľmi na koordinačných stretnutiach týkajúcich sa bitúmenu, a že stavitelia sformulovali v tejto súvislosti svoj názor pred koordinačným stretnutím o bitúmene, je nepresná“ a že „zmeny cien boli vopred dohodnuté dodávateľmi bez prítomnosti významných staviteľov a v prípade, ak sa konalo koordinačné stretnutie o bitúmene, boli tieto zmeny oznámené a v skutočnosti vnútené významným cestným staviteľom“. V bode 106 svojej odpovede žalobkyňa vyhlasuje:

„Nešlo o skutočný vplyv veľkých staviteľov na tvorbu cien. Dodávatelia určili ceny bitúmenu pred koordinačným stretnutím. Ale pokiaľ ide o zľavy, dodávatelia boli otvorení diskusii.“

51      Na určenie, či sa žalobkyňa spolu s W5 podieľala na stanovovaní cien a zliav, preto treba preskúmať ostatné dôkazy v spise týkajúce sa obdobia od 1. októbra 2000 do 15. apríla 2002.

52      Po prvé viaceré dokumenty citované v napadnutom rozhodnutí preukazujú uzatváranie dohôd medzi dodávateľmi a W5 o brutto cene, pričom táto cena nebola určovaná jednostranne dodávateľmi a vnucovaná W5, ako to tvrdí žalobkyňa.

53      Interný fax spoločnosti Hollandsche Beton Groep (ďalej len „HBG“) z 3. októbra 2000 a poznámky v diári spoločnosti Heijmans Infrastructuur BV (ďalej len „Heijmans“) týkajúce sa stretnutia z 19. októbra 2000 uvádzajú, že strany „diskutovali“ o zvýšení cien (odôvodnenie 114 napadnutého rozhodnutia). Poznámky HBG a spoločnosti Koninklijke Wegenbouw Stevin (ďalej len „KWS“) týkajúce sa prípravného stretnutia W5, ktoré predchádzalo koordinačnému stretnutiu zo 16. februára 2001, tiež preukazujú, že W5 navrhla cenu bitúmenu aj zľavu pre W5 (odôvodnenie 115 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho poznámky HBG a KWS sa odvolávajú na stretnutie z 1. marca 2001, na ktorom chceli dodávatelia znížiť brutto cenu, zatiaľ čo W5 uprednostňovala zachovanie platnej brutto ceny (odôvodnenia 115 a 116 napadnutého rozhodnutia). Vyhlásenie BP z 12. júla 2002 uvádza, že W5 systematicky neprijímala cenu bitúmenu navrhnutú dodávateľmi (odôvodnenie 61 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou 156). Navyše vyhlásenie spoločnosti Kuwait Petroleum (Nederland) BV (ďalej len „KPN“) z 12. septembra 2003 preukazuje, že dodávatelia navrhli určitú cenovú úroveň, ktorá bola prerokovaná s významnými staviteľmi, rovnako ako zľava, ktorá im bola poskytovaná. Napokon KWS vo svojej odpovedi z 20. mája 2005 na oznámenie o výhradách pripustila, že dodávatelia a W5 uzatvárali dohody na základe návrhov brutto cien predložených dodávateľmi (odôvodnenie 97 napadnutého rozhodnutia).

54      Po druhé sa napadnuté rozhodnutie odvoláva na množstvo dokumentov, ktoré preukazujú, že rokovania medzi dodávateľmi a W5 sa týkali aj zľavy poskytnutej W5. KWS vo svojej odpovedi z 12. septembra 2003 na žiadosť Komisie o informácie uviedla, že diskusie medzi dodávateľmi a významnými staviteľmi sa týkali súčasne „cenníkov“ aj „štandardných zliav“ (odôvodnenie 72 napadnutého rozhodnutia). Poznámky HBG a KWS sa okrem iného odvolávajú na stretnutie z 1. marca 2001 a spresňujú dohodnutú brutto cenu, zľavu poskytnutú W5 a zľavu poskytnutú malým staviteľom (odôvodnenie 116 napadnutého rozhodnutia). Interná správa KWS z 23. mája 2001, potvrdená jej odpoveďou z 12. septembra 2003 na žiadosť o informácie, takisto uvádza brutto cenu a zľavu poskytnutú W5 (odôvodnenie 119 napadnutého rozhodnutia). KWS napokon vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách cituje jedného zo svojich zamestnancov, ktorý tiež uviedol, že „zvýšenia štandardných cien nepredstavovali problém, keďže po nich nasledovali zľavy“ (odôvodnenie 149 napadnutého rozhodnutia).

55      Po tretie viaceré skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí preukazujú podieľanie sa žalobkyne na koordinačných stretnutiach týkajúcich sa bitúmenu. Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách žalobkyňa pripúšťa, že „sa spolu s ostatnými významnými staviteľmi zúčastnila na koordinačných stretnutiach týkajúcich sa bitúmenu, na ktorých boli zastúpení aj dodávatelia“, na ktorých „išlo o ceny a zľavy“ (odôvodnenie 56 napadnutého rozhodnutia a bod 105 uvedenej odpovede). Napadnuté rozhodnutie uvádza tiež skutočnosť, že riaditeľ BNGW, ktorý sa v roku 2000 stal riaditeľom žalobkyne, sa zúčastnil na stretnutiach kartelu za skupinu Ballast Nedam, pričom sa opiera o dva dokumenty zabavené počas inšpekcie v KWS, odpoveď podniku Nynas z 2. októbra 2003 na žiadosť o informácie, ako aj dokument zabavený počas inšpekcií vykonaných v priestoroch spoločnosti BAM NBM (odôvodnenie 77 napadnutého rozhodnutia). Aj iné dokumenty preukazujú, že žalobkyňa sa zúčastnila na stretnutí kartelu 16. februára 2001, na ktorom sa diskutovalo o cene bitúmenu a zľavách (odôvodnenie 115 a poznámka pod čiarou 291 napadnutého rozhodnutia). Dokumenty tiež preukazujú účasť žalobkyne na stretnutí kartelu 29. januára 2002 (odôvodnenie 122 napadnutého rozhodnutia).

56      Tieto dôkazy umožňujú dospieť k záveru, že dohody uzatvorené medzi W5 a dodávateľmi sa týkali súčasne brutto ceny aj osobitnej zľavy poskytnutej W5. Okolnosť, že počas rokovaní sa medzi dodávateľmi a W5 mohli objaviť rozdielne predstavy a konflikty, pokiaľ ide o tieto ceny a zľavy, aj keby sa preukázala, nepostačuje na konštatovanie, že dodávatelia vnucovali W5 zvyšovanie brutto ceny.

57      Rovnako okolnosť, že dodávatelia uskutočňovali prípravné stretnutia, aby prediskutovali ceny, nepostačuje na potvrdenie tézy žalobkyne, že významní stavitelia nezasahovali do úrovne brutto ceny alebo zliav. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že aj W5 organizovala stretnutia pred koordinačnými stretnutiami týkajúcimi sa bitúmenu alebo po nich, na ktorých jej členovia rokovali o cenníkoch a štandardných zľavách, o ktorých dodávatelia povedali, že ich chcú prijať, alebo ktoré prípadne prijali s W5 (odpoveď KWS z 12. septembra 2003 na žiadosť o informácie a odôvodnenie 72 napadnutého rozhodnutia).

58      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že vyhlásenia dodávateľov nepostačujú na preukázanie podieľania sa významných staviteľov na karteli, treba pripomenúť jednak, že Komisia nie je povinná predložiť dôkazy pochádzajúce priamo od významných staviteľov, ak ostatné dôkazy v spise dostatočne potvrdzujú ich podieľanie sa na karteli (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2006, FNCBV a i./Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, Zb. s. II‑4987, bod 161), a jednak, že v každom prípade z bodov 53 až 55 vyššie vyplýva, že Komisia vychádzala aj z dôkazov pochádzajúcich od samotných významných staviteľov.

59      Okrem iného, pokiaľ ide o hodnotu dôkazov použitých Komisiou, Všeobecný súd pripomína, že jediné kritérium posudzovania v tejto oblasti spočíva v ich vierohodnosti a že na posúdenie dôkaznej hodnoty dokumentu treba overiť pravdepodobnosť informácie, ktorá je v ňom uvedená, najmä zohľadnením pôvodu dokumentu, okolností, za akých bol vypracovaný, a osoby, ktorej bol určený, a spýtať sa, či je vzhľadom na svoj obsah rozumný a dôveryhodný (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazývaný „Cement“, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 1838).

60      Pokiaľ ide o vyhlásenie zamestnanca BP, ktorý sa údajne zúčastnil len na prípravných stretnutiach dodávateľov, treba zdôrazniť, že súd Únie uviedol, že skutočnosť, že informácie boli predložené sprostredkovane, nemá vplyv na ich dôkaznú hodnotu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 86). V každom prípade z bodov 53 až 55 vyššie vyplýva, že Komisia na preukázanie účasti významných staviteľov na určovaní brutto ceny použila aj iné dokumenty.

61      Pokiaľ ide o vyhlásenie zamestnanca KPN podané v roku 2003 v rámci jej žiadosti o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov, ktoré obsahovalo určité skutočnosti, ku ktorým sa tento zamestnanec neskôr vrátil v súvislosti s podieľaním sa ExxonMobil na karteli, treba zdôrazniť, že v množstve iných bodov sa neskôr ukázalo presné. Všeobecný súd preto usudzuje, že toto vyhlásenie môže predstavovať dôkaz o účasti významných staviteľov na určovaní brutto ceny pod podmienkou, že bude podporený ďalšími dôkazmi. Z bodov 53 až 55 vyššie pritom vyplýva, že Komisia na tento účel použila aj iné dôkazy.

62      Napokon treba zdôrazniť, že existencia prípadných iných kartelov medzi dodávateľmi, aj keby sa preukázala, nie je nezlučiteľná s existenciou dvojstranného kartelu medzi dodávateľmi a W5.

63      Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že prvá časť prvého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá.

–       O zľavách poskytnutých W5 a mechanizme sankcií

64      Žalobkyňa tvrdí, že zľavy poskytnuté W5 boli z obchodného hľadiska odôvodnené vzhľadom na nakupované množstvá a že Komisia nepredložila nijaký dôkaz o sankcii uloženej dodávateľom za to, že malým staviteľom poskytli výraznejšiu zľavu.

65      V prvom rade treba preskúmať množstvá nakúpené individuálne každým z členov W5, a nie celkové množstvo nakúpené všetkými jej členmi. Z napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, že malí stavitelia nedostávali rovnakú zľavu ako členovia W5, hoci individuálne často nakupovali väčšie množstvá bitúmenu než členovia W5. Vo vyhlásení urobenom 12. júla 2002 tiež zamestnanec BP uviedol, že dodávatelia často nedodržiavali dohody uzatvorené s W5 a určitým malým staviteľom, ktorý od nich kupovali väčšie množstvá bitúmenu, poskytovali výraznejšie zľavy. Treba uviesť, že v odôvodnení 157 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem iného zdôraznila, že samotní významní stavitelia uznali, že vo všeobecnosti dojednávali ďalšiu zľavu v závislosti od množstiev nakúpených individuálne. Komisia tiež zdôraznila, že aj keby sa zohľadnilo, že tento mechanizmus, ako to tvrdí žalobkyňa, bol použitý iba raz, existencia mechanizmu sankcií v prípade, ak sa malým staviteľom poskytla vyššia zľava než tá, ktorá bola uvedená v dohodách, predstavovala dodatočný nepriamy dôkaz o tom, že zľava poskytnutá W5 nebola proporcionálna k nakupovaným množstvám.

66      Tieto dôkazy, ako aj dôležitosť, ktorú W5 pripisovala úrovni svojich zliav na stretnutiach kartelu (pozri bod 54 vyššie), umožňujú dospieť k záveru, že Komisia správne usúdila, že žalobkyňa nepreukázala, že zľava poskytnutá W5 závisela od nakúpených množstiev.

67      V druhom rade treba uviesť, že pokiaľ ide o mechanizmus sankcií, Komisia vychádzala z viacerých vzájomne sa zhodujúcich dôkazov, ktoré uvádzajú individuálne alebo, prinajmenšom v jednom prípade, kolektívne finančné sankcie zo strany W5.

68      Pokiaľ ide o dotknuté obdobie, keď dochádzalo k porušovaniu, KWS a BP uviedli kolektívnu pokutu uloženú všetkým dodávateľom v roku 2000 po zistení zľavy poskytnutej malému staviteľovi spoločnosti Krekel (odôvodnenie 84 napadnutého rozhodnutia). KPN potvrdila mechanizmus sankcií aj vo svojom vyhlásení z 9. októbra 2003 (odôvodnenie 85 napadnutého rozhodnutia). Zaplatenie tejto pokuty sa uskutočnilo v roku 2001 vo forme dodatočnej zľavy. Skupina Ballast Nedam tak zaslala spoločnosti Nynas faktúru s nadpisom „zníženie dohodnuté pri projekte, ako bolo dohodnuté“ a BP jej poskytla dodatočnú zľavu (odôvodnenia 112 a 113 napadnutého rozhodnutia).

69      Aj BP vo svojej odpovedi zo 16. septembra 2003 na žiadosť o informácie vyhlásila, že KWS sa v roku 2002 vzdala dodávok od Veba po zistení výraznej zľavy poskytnutej malému staviteľovi (odôvodnenie 86 napadnutého rozhodnutia). KPN vo svojom vyhlásení z 12. septembra 2003 potvrdila, že ak dodávateľ poskytol malému staviteľovi vyššiu zľavu, ako bolo dohodnuté, W5 sa vyhrážala, že sa od tohto dodávateľa prestane zásobovať (odôvodnenie 86 napadnutého rozhodnutia). Napokon v dokumente týkajúcom sa koordinačného stretnutia zo 4. mája 2001 KWS tiež uviedla pokutu uloženú podniku Nynas z dôvodu jeho cenovej politiky (odôvodnenie 117 napadnutého rozhodnutia), čo potvrdila KPN vo svojom vyhlásení z 12. septembra 2003 (odôvodnenie 118 napadnutého rozhodnutia).

70      Všeobecný súd usudzuje, že hoci tieto dokumenty presne odkazujú na mechanizmus kolektívnych pokút uložených dodávateľom zo strany W5, len pokiaľ ide o rok 2000, ako celok preukazujú, že existoval individuálny alebo kolektívny mechanizmus sankcií v prípade nedodržiavania kartelových dohôd počas celej dĺžky jeho trvania, ktorý mohol spočívať buď v zastavení objednávok od dodávateľa, ktorý porušil uvedené dohody, alebo v pokute uloženej porušujúcemu dodávateľovi či všetkým dodávateľom.

71      Napokon okolnosť, že každý významný staviteľ dvojstranne jednal o dodatočnej zľave v závislosti od množstiev nakúpených individuálne, nepostačuje na potlačenie protisúťažnej povahy sporných dohôd. Hoci boli totiž tieto dohody výsledkom dvojstranných jednaní o individuálnych zľavách pre každého významného staviteľa, mali za následok jednak obmedzenie neistôt vyplývajúcich z hospodárskej súťaže medzi významnými staviteľmi a jednak obmedzenie hospodárskej súťaže na jediný cenový prvok, t. j. prípadnú dodatočnú individuálnu zľavu.

72      Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že druhá časť prvého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá.

–       O neexistencii záujmu W5 na spoločnom určovaní brutto ceny

73      Žalobkyňa tvrdí, že významní stavitelia na rozdiel od dodávateľov nemali záujem na spoločnom určovaní brutto ceny a že Komisia nesprávne posúdila fungovanie klauzúl o riadení rizík.

74      Najprv treba pripomenúť, že podľa bodu 45 vyššie, ak sa Komisii podarilo zhromaždiť listinné dôkazy preukazujúce vytýkané porušenie a tieto dôkazy sa javia dostatočné na preukázanie existencie dohody s protisúťažnou povahou, nie je potrebné skúmať, či mal obvinený podnik na uvedenej dohode obchodný záujem (rozsudok Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 46). V prejednávanej veci z analýzy, ktorú uskutočnil Všeobecný súd (pozri body 47 až 63 vyššie), vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala účasť žalobkyne na spornom porušení. Všeobecný súd preto preskúma otázku nesprávneho posúdenia záujmu W5 na dohodách len subsidiárne.

75      V prejednávanej veci Komisia dospela k záveru, že tak dodávatelia, ako aj W5 mali spoločný záujem na existencii dohôd o brutto cene a zľavách. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súd Únie už rozhodol, že účastníci toho istého kartelu môžu mať hospodárske záujmy, ktoré sa dopĺňajú (rozsudok FNCBV a i./Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 322).

76      Treba preto na základe dôkazov v spise preskúmať fungovanie Centrum voor regelgeving en onderzoek in de grond‑, water‑ en wegenbouw en de Verkeerstechniek (CROW, Ústav pre reguláciu a výskum v oblasti stavebného a dopravného inžinierstva), neziskovej organizácie, ktorá bola poverená najmä mesačným uverejňovaním cien cestného bitúmenu od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia (odôvodnenia 25 a 26 napadnutého rozhodnutia).

77      Uverejňovanie cien cestného bitúmenu prostredníctvom CROW sa až do 1. novembra 1995 uskutočňovalo po porade s výrobcami asfaltu. Po tomto dátume robil výpočet vládny orgán CBS (ústredný štatistický úrad) na základe prieskumu trhu zahŕňajúceho viacero obaľovacích stredísk, t. j. pred uplatnením prípadnej zľavy staviteľom, a tento index cien uverejňovaný CROW (ďalej len „index CROW“) slúžil ako referencia pre dlhodobé zákazky na výstavby ciest obsahujúce klauzulu o riadení rizík. Pri týchto zákazkách boli totiž obstarávatelia v prípade zvýšenia indexu CROW nad určitú úroveň (1 000 holandských guldenov) povinní odškodniť staviteľov. Naopak v prípade zníženia indexu CROW pod túto úroveň museli stavitelia odškodniť obstarávateľov. Stavitelia teda neboli znevýhodnení zvýšením cien, ak sa tieto ceny zvýšili súčasne, čím tiež zvýšili index CROW. Naproti tomu stavitelia nemali záujem na znížení cien, ktoré, ak spôsobilo zníženie indexu CROW, ich zaväzovalo, aby svojim zmluvným protistranám nahradili rozdiel v cene.

78      Žalobkyňa sa okrem iného pokúša minimalizovať dôležitosť indexu CROW uvádzaním skutočnosti, že sa týkal len veľkých projektov, ktoré predstavovali iba malú časť jej portfólia, a preto pripisovala väčšiu dôležitosť stabilite cien, ktorá prospievala menším projektom. Bez toho, aby bolo potrebné určiť počet projektov, ktorých sa táto klauzula týkala, Všeobecný súd uvádza, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla dokument týkajúci sa obdobia, keď dochádzalo k porušeniu, z ktorého vyplýva, že táto otázka bola predmetom diskusií na stretnutiach kartelu [odôvodnenie 115 napadnutého rozhodnutia (správy HBG zo 16. februára 2001)], čo umožňuje považovať ju za prvok rokovaní.

79      Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že dodávatelia a W5 mali spoločný záujem na existencii dohôd o brutto cene a zľavách a že záujem významných staviteľov možno vysvetliť mechanizmom klauzúl o riadení rizík vo verejných obstarávaniach a súčasne osobitnou zľavou, z ktorej mali prospech a ktorá im pri verejných obstarávaniach prinášala konkurenčnú výhodu v porovnaní s malými staviteľmi.

80      Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že tretia časť prvého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá.

–       O odmietnutí Komisie uplatňovať ustanovenia usmernení týkajúcich sa dohôd o horizontálnej spolupráci

81      Žalobkyňa vytýka Komisii, že odmietla uplatniť usmernenia týkajúce sa dohôd o horizontálnej spolupráci.

82      Všeobecný súd na úvod pripomína, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že podnikom, ktoré sa domáhajú výnimky na základe článku 81 ods. 3 ES, prináleží, aby na základe listinných dôkazov preukázali opodstatnenosť výnimky. Vzhľadom na to Komisii nemožno vytýkať, že nenavrhla iné riešenia ani neuviedla, čo považuje za opodstatnenie poskytnutia výnimky (rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 52). Iba Komisii na základe jej povinnosti odôvodnenia prináleží, aby uviedla skutkové a právne okolnosti a úvahy, ktoré ju viedli k prijatiu rozhodnutia odmietajúceho žiadosť o výnimku, pričom žalobkyňa nemôže žiadať, aby prerokovala všetky skutkové a právne body, ktoré predniesla počas správneho konania (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. februára 1995, SPO a i./Komisia, T‑29/92, Zb. s. II‑289, body 262 a 263). Z toho vyplýva, že žalobkyni prislúcha, aby preukázala, že Komisia vychádzala z nesprávneho právneho alebo skutkového posúdenia, keď jej odmietla udeliť výnimku v zmysle článku 81 ods. 3 ES.

83      V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 162 až 168 napadnutého rozhodnutia vysvetlila dôvody, prečo dospela k záveru, že účasť W5 na dohodách nepredstavovala spoločné nákupy v zmysle usmernení týkajúcich sa dohôd o horizontálnej spolupráci. Komisia tiež v odôvodnení 163 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že účelom týchto ustanovení nie je všeobecným spôsobom schvaľovať dohody o horizontálnej spolupráci, ale vysvetliť zásady umožňujúce ich posúdenie vzhľadom na ustanovenia článku 81 ES, keďže takéto zmluvy môžu prinášať problémy z hľadiska hospodárskej súťaže. V prejednávanej veci v odôvodnení 165 napadnutého rozhodnutia spresňuje, že cieľom sporných dohôd bolo obmedzenie hospodárskej súťaže a že mali dôsledky pre podniky, ktoré sa na nich nezúčastňovali (stanovenie cien pre všetkých staviteľov v Holandsku a určenie horných hraníc zliav pre malých staviteľov). Okrem toho, ako Komisia správne uviedla v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia, v každom prípade W5 pri týchto rokovaniach s dodávateľmi neuskutočňovala nákupy, pretože ich účelom bolo stanovenie cien a zliav, čo je správanie, ktoré bod 124 usmernení týkajúcich sa dohôd o horizontálnej spolupráci kvalifikuje ako skrytý kartel. Navyše treba zdôrazniť, že W5 uzatvorila tieto dohody so skupinou predajcov, ktorí tiež prijali tajne dohodnuté správanie. Napokon ustanovenia článku 81 ods. 3 ES sa v každom prípade neuplatňujú, keďže podľa bodu 133 usmernení týkajúcich sa dohôd o horizontálnej spolupráci nákupné dohody nemožno vyňať, ak ukladajú obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné na získanie hospodárskych výhod, ktoré prinášajú dohody. V prejednávanej veci totiž sporné dohody ukladajú malým staviteľom obmedzenia vo forme obmedzených zliav, teda reštrikcie vzťahujúce sa na tretie osoby, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných hospodárskych cieľov.

84      Žalobkyňa vytýka Komisii, že neuskutočnila analýzu trhovej sily W5, ako to ukladajú usmernenia týkajúce sa dohôd o horizontálnej spolupráci, aby preskúmala, či skutočne mohla obmedziť hospodársku súťaž. Treba však uviesť, že podľa ustanovení bodu 18 uvedených usmernení v prípade dohôd, ktoré majú za cieľ obmedzenie súťaže prostredníctvom určenia cien, obmedzenia produkcie alebo rozdelenia si trhov alebo spotrebiteľov, nie je potrebné skúmať skutočné účinky na hospodársku súťaž a trh, keďže pri týchto dohodách sa predpokladá, že majú na trh negatívne účinky. Keďže Komisia uviedla, že sporné dohody svojou povahou smerovali k obmedzeniu hospodárskej súťaže (odôvodnenie 165 napadnutého rozhodnutia), nebola povinná vykonať podrobnú analýzu trhovej sily členov W5.

85      Štvrtá časť prvého žalobného dôvodu preto musí byť zamietnutá.

–       O neexistencii cieľa obmedziť hospodársku súťaž

86      Žalobkyňa vytýka Komisii, že nepreskúmala, či bolo cieľom alebo účinkom uvádzaných správaní obmedzenie hospodárskej súťaže, ani to, či boli koneční spotrebitelia pripravení o výhody hospodárskej súťaže v zmysle judikatúry vychádzajúcej z rozsudku GlaxoSmithKline Services/Komisia, už citovaného v bode 42 vyššie.

87      Treba pripomenúť, že na to, aby sa na dohodu vzťahoval zákaz uvedený v článku 81 ods. 1 ES, musí mať „za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“. Podľa ustálenej judikatúry vedie alternatívna povaha tejto podmienky označená spojkou „alebo“ najskôr k nevyhnutnosti preskúmať samotný cieľ dohody vzhľadom na hospodársky kontext, v ktorom sa uplatňuje. V prípade, že analýza ustanovení tejto dohody neodhalí dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži, však bude potrebné skúmať jej následky, a aby sa mohla zakázať, požadovať zhromaždenie dôkazov preukazujúcich, že hospodárska súťaž bola skutočne citeľným spôsobom vylúčená, obmedzená alebo skreslená (rozsudok Súdneho dvora z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, Zb. s. I‑8637, bod 15, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2009, Peugeot a Peugeot Nederland/Komisia, T‑450/05, Zb. s. II‑2533, bod 43). Na posúdenie toho, či je dohoda zakázaná článkom 81 ods. 1 ES, je teda zbytočné zohľadňovať konkrétne následky, pokiaľ sa preukáže, že jej cieľom je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, bod 125). Toto preskúmanie sa musí uskutočniť so zreteľom na obsah dohody a hospodársky kontext, ktorého je súčasťou (rozsudky Súdneho dvora zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 66, a Beef Industry Development Society a Barry Brothers, už citovaný, bod 16). Napokon táto metóda analýzy sa uplatňuje všeobecne a nie je vyhradená určitému druhu dohôd [rozsudok Súdu prvého stupňa z 2. mája 2006, O2 (Germany)/Komisia, T‑328/03, Zb. s. II‑1231, bod 67].

88      Žalobkyňa sa nemôže odvolávať na rozsudok GlaxoSmithKline Services/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie (bod 121), keďže podľa Súdneho dvora „článok 81 ES smeruje, podobne ako iné pravidlá hospodárskej súťaže uvedené v Zmluve, nielen k ochrane priamych záujmov účastníkov hospodárskej súťaže alebo spotrebiteľov, ale aj k ochrane štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej“, a „preto konštatovanie existencie protisúťažného cieľa dohody nemožno podmieňovať tým, že koneční spotrebitelia musia byť zbavení výhod účinnej hospodárskej súťaže v oblasti zásobovania alebo cien“ (rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, Zb. s. I‑9291, body 62 až 64).

89      V prejednávanej veci teda treba určiť, či sporné dohody mali protisúťažný cieľ, ako to uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 155 až 161).

90      Článok 81 ods. 1 ES výslovne uvádza ako zakázané dohody, ktoré „priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky“ a „uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným partnerom, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú“. V prejednávanej veci pritom z bodov 51 až 56 vyššie vyplýva, že cieľom dohôd bolo na jednej strane určenie nákupných a predajných cien bitúmenu a na druhej strane poskytnutie prednostnej zľavy členom W5. Samotná povaha týchto dohôd preto postačuje na konštatovanie, že ich cieľom bolo vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

91      Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že piata časť musí byť zamietnutá, v dôsledku čoho sa musí zamietnuť aj prvý žalobný dôvod ako celok.

 O druhom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom určení základnej sumy pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

92      Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia bola povinná pri výpočte základnej sumy pokuty podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 zohľadniť závažnosť porušenia vzhľadom na jeho povahu a skutočný dopad na trh.

93      Komisia tak bola povinná samostatne posúdiť správanie významných staviteľov a správanie dodávateľov. Spoločné dojednávanie nákupných podmienok významnými dodávateľmi totiž nemožno porovnávať s určením brutto ceny dodávateľmi. Komisia bola tiež povinná zohľadniť situáciu závislosti významných staviteľov od dodávateľov, neexistenciu tajných dohôd významných staviteľov, skutočnosť, že štandardná zľava predstavovala len minimálnu zľavu doplnenú individuálnymi rokovaniami, ako aj skutočnosť, že nebolo dokázané nijaké poškodenie malých staviteľov.

94      Pokiaľ ide o posúdenie dopadu kartelu na trh, Komisia sa uspokojila s predpokladom, že dohoda nemohla nemať vplyv na holandský trh, pričom nevymedzila jej konkrétny dopad. Komisia zohľadnila výlučne skutočnosť, že cena cestného bitúmenu v Holandsku bola vyššia ako cena uplatňovaná v susedných štátoch. Komisia navyše nesprávne vyložila individuálne úkony jedného významného staviteľa ako mechanizmus kolektívnych sankcií významných staviteľov voči dodávateľom. Napokon bitúmen predstavoval len malé percento celkových stavebných nákladov a získaná relatívna výhoda bola zanedbateľná.

95      Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia by nemala byť oslobodená od svojej povinnosti preskúmať konkrétny dopad údajných dohôd a opierať sa len o ich uzavretie, keďže judikatúra uvedená v tejto súvislosti (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169), sa uplatňuje len na klasické horizontálne cenové kartely, a nie na koordináciu medzi dodávateľmi a kupujúcimi týkajúcu sa nákupných podmienok.

96      Žalobkyňa uzatvára, že údajné porušenie možno kvalifikovať prinajhoršom ako menej závažné a že základná suma pri výpočte pokuty tri milióny eur, ktorá je v každom prípade neprimeraná vzhľadom na kúpnu cenu bitúmenu, by mala byť znížená na jeden milión eur.

97      Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

–       O kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného

98      Podľa ustanovení bodu 1 usmernení z roku 1998 sa základná suma určí podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania pravidiel, pričom pri posudzovaní povahy závažnosti porušenia sa musí zohľadniť povaha porušenia, jeho skutočný dopad na trh, ak ho možno zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu. Usmernenia z roku 1998 teda rozlišujú medzi menej závažnými porušeniami (obmedzenia najčastejšie vertikálnej povahy s cieľom obmedziť výmenu, no s obmedzeným dopadom na trh), závažnými porušeniami (horizontálne alebo vertikálne obmedzenia uplatňované prísnejšie a s rozsiahlejším dopadom na spoločný trh) a veľmi závažnými porušeniami (horizontálne obmedzenia, ako sú „cenové kartely“ a kvóty na podiel na trhu alebo iné postupy, ktoré poškodzujú riadne fungovanie vnútorného trhu).

99      Podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viaceré faktory, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, vo vzťahu ku ktorým má Komisia veľkú mieru voľnej úvahy (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 241, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 43; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 153). Okrem toho treba podľa ustálenej judikatúry pri stanovovaní výšky pokút zohľadniť všetky okolnosti, ktoré hrajú úlohu pri posúdení závažnosti porušení, najmä úlohu každého z účastníkov konania pri porušení a riziko, ktoré predstavujú porušenia tohto druhu pre ciele Spoločenstva (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 22 vyššie, body 120 a 129, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, T‑49/02 až T‑51/02, Zb. s. II‑3033, body 168 až 183). Ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, treba preskúmať závažnosť týkajúcu sa účasti každého z nich (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, bod 110, a Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, bod 207).

100    Súd Únie tiež uznal, že horizontálne kartely v oblasti cien alebo dohody, ktorých cieľom je najmä rozdelenie zákazníkov alebo delenie spoločného trhu, sa na základe svojej povahy kvalifikujú ako veľmi závažné porušenia (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 109; z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 147, a z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 279). Tieto dohody teda postačujú na kvalifikovanie porušenia ako veľmi závažného bez ohľadu na ich zemepisný rozsah alebo dopad na trh (rozsudok Brasserie nationale a i./Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, bod 178). Naproti tomu horizontálny kartel, ktorý pokrýva celé územie členského štátu a ktorého cieľom je rozdelenie trhu a delenie spoločného trhu, sa nemôže kvalifikovať ako menej závažné porušenie v zmysle usmernení z roku 1998 (rozsudok Brasserie nationale a i./Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, bod 181).

101    V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 312 až 317 napadnutého rozhodnutia uviedla, že žalobkyňa sa dopustila veľmi závažného porušenia článku 81 ods. 1 ES. Zdôraznila, že porušenie spočívajúce v priamom alebo nepriamom stanovovaní nákupných a predajných cien a uplatňovaní nerovnakých podmienok za rovnaké služby vo vzťahu k obchodným partnerom, čím ich znevýhodňovala v hospodárskej súťaži, patrilo medzi porušenia, ktoré sú svojou povahou najzávažnejšie. Navyše uviedla, že obidve skupiny, ktoré sa podieľali na porušení, si museli byť vedomé protiprávnosti kartelu, keďže členovia W5 predovšetkým úmyselne vytvorili konkurenčnú nevýhodu pre ostatných staviteľov. Tajná povaha dohôd predstavovala v tejto súvislosti dodatočný dôkaz o ich protiprávnosti.

102    Z bodov 52 až 54 a 64 až 66 vyššie vyplýva, že cieľom sporných dohôd bolo v skutočnosti priame alebo nepriame stanovenie predajných a nákupných cien a uplatňovanie nerovnakých podmienok za rovnaké služby vo vzťahu k obchodným partnerom, čím sa pre nich vytvárala konkurenčná nevýhoda. Mechanizmy, ktoré Komisia takto opísala, pritom patria medzi najzávažnejšie formy poškodzovania hospodárskej súťaže.

103    Žalobkyňa na to, aby spochybnila kvalifikáciu porušenia Komisiou ako veľmi závažného, tvrdí, že Komisia mala vykonať samostatné posúdenie správania dodávateľov a samostatné posúdenie správania významných staviteľov. Ako už Všeobecný súd uviedol (pozri bod 46 vyššie), dohody uzatvorené medzi W5 a dodávateľmi však treba zohľadniť z celkového hľadiska, keďže sa týkali súčasne brutto ceny, najnižšej zľavy W5 a najvyššej zľavy vzťahujúcej sa na malých staviteľov. Okolnosti, ktoré žalobkyňa v prejednávanej veci uvádza, nemôžu spochybniť platnosť posúdenia závažnosti porušenia, ktoré vykonala Komisia. Z toho vyplýva, že záver Komisie, podľa ktorého sporné dohody a koordinácie predstavujú na základe svojej samotnej povahy veľmi závažné porušenie, nemožno spochybniť.

104    Žalobkyňa sa okrem toho nemôže odvolávať na závislosť významných staviteľov od dodávateľov. Aj keby sa totiž táto okolnosť preukázala, súd Únie uviedol, že podnik sa nemôže odvolávať na skutočnosť, že sa podieľal na karteli pod nátlakom iných účastníkov, keďže mohol oznámiť tlaky, ktorým bol vystavený, príslušným orgánom a podať Komisii sťažnosť podľa článku 7 nariadenia č. 1/2003, nie podieľať sa na sporných činnostiach (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, body 367 až 370).

105    Okrem iného treba v súlade s bodom 71 vyššie odmietnuť tvrdenia žalobkyne, že jednak zľavy poskytnuté W5 boli odôvodnené vzhľadom na kupované množstvá a jednak hospodárska súťaž medzi staviteľmi v skutočnosti nebola obmedzená, lebo štandardné zľavy boli iba najnižšími zľavami, pričom sa dopĺňali individuálnymi zľavami.

106    Žalobkyňa napokon spochybňuje tajnú povahu sporných dohôd pre W5. Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že W5 neposielala písomné pozvánky na stretnutia kartelu a nespisovala z nich nijaké zápisnice a že KWS si želala, aby sa stretnutia uskutočňovali pred príchodom zamestnancov (odôvodnenia 59, 73 a 76). Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že Komisia môže na určenie závažnosti porušenia legitímne zohľadniť skutočnosť, že podniky prijali množstvo opatrení, aby zabránili odhaleniu kartelu (rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, bod 154). V každom prípade znenie odôvodnenia 313 napadnutého rozhodnutia uvádza, že dôkazy, ktoré sú tam uvedené, boli uvedené subsidiárne k tým, ktoré sú vymenované v odôvodnení 312 napadnutého rozhodnutia. Za týchto okolností, aj keby sa predpokladalo, že spochybnenie zohľadnenia tajnej povahy kartelu žalobkyňou by sa mohlo považovať za dôvodné, táto okolnosť nemôže mať za následok spochybnenie posúdenia Komisie týkajúceho sa povahy porušenia, ako vyplýva z relevantných a dostatočných dôvodov uvedených v odôvodnení 312 napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, bod 157).

107    Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva jednak, že Komisia nevychádzala z nesprávneho posúdenia pri kvalifikácii povahy porušenia, ktorého sa dopustila žalobkyňa, a jednak, že Všeobecný súd považuje za vhodné posudzovať toto porušenie ako osobitne závažné. Preto nie je dôvod zmeniť základnú sumu, ako to požaduje žalobkyňa.

108    Preto treba zamietnuť prvú časť druhého žalobného dôvodu.

–       O nesprávnom posúdení dopadu kartelu na trh

109    Žalobkyňa vytýka Komisii, že pri stanovení základnej sumy pokuty nevymedzila dopad kartelu na trh.

110    V odôvodnení 314 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že určenie závažnosti porušenia a výšky pokuty nezávisí od dopadu kartelu na trh. Spresňuje, že konkrétny dopad kartelu nie je možné zmerať z dôvodu chýbajúcich informácií o vývoji ceny bitúmenu v prípade neexistencie dohôd, ale že z toho môže vyvodiť odhady pravdepodobnosti účinkov kartelu. V tejto súvislosti zdôraznila, že uzatvorené dohody sa skutočne uplatňovali, vrátane uplatňovania prednostnej zľavy len pre členov W5 a mechanizmu sankcií v prípade nedodržiavania dohôd, čím sa vytvorili umelé trhové podmienky. Okrem toho uviedla, že úroveň brutto ceny v Holandsku bola vyššia ako úroveň uplatňujúca sa v susedných štátoch a že osobitná zľava poskytnutá W5 mohla zohrávať rozhodujúcu úlohu pri získavaní zákaziek vo verejných obstarávaniach.

111    Ako bolo pripomenuté v bode 98 vyššie, bod 1 usmernení z roku 1998 stanovuje, že pri posudzovaní povahy závažnosti porušenia sa musí zohľadniť povaha porušenia, jeho skutočný dopad na trh, ak ho možno zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu.

112    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh, keďže otázka, v akej miere viedlo obmedzenie hospodárskej súťaže k vyššej trhovej cene, než je cena, ktorá by existovala v prípade, ak by kartel neexistoval, nie je rozhodujúcim kritériom pri určovaní úrovne pokút (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, body 68 až 77, a rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, KME Germany a i./Komisia, T‑25/05, neuverejnený v Zbierke, bod 82).

113    Súdny dvor tiež pripomenul, že z usmernení z roku 1998 vyplýva, že vlastná povaha porušenia môže postačovať na jeho kvalifikovanie ako „veľmi závažné“, a to nezávisle od jeho konkrétneho dopadu na trh a jeho zemepisného rozsahu (pozri bod 100 vyššie a rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 103). Tento záver je podporený skutočnosťou, že kým opis „závažných“ porušení výslovne uvádza dopad na trh a rozšírené účinky v oblastiach spoločného trhu, opis „veľmi závažných porušení“ sa naproti tomu nezmieňuje o nijakej požiadavke konkrétneho dopadu na trh ani o spôsobení účinkov v osobitnej zemepisnej oblasti (rozsudky Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 150, a KME Germany a i./Komisia, už citovaný v bode 112 vyššie, bod 83). Súdny dvor tiež pripomenul, že z bodu 1 A prvého odseku usmernení vyplýva, že tento dopad sa zohľadňuje len vtedy, ak je merateľný (rozsudky Súdneho dvora z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, bod 125, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 74).

114    V tejto súvislosti treba odmietnuť tvrdenie žalobkyne, že táto judikatúra sa uplatňuje len na klasické horizontálne cenové kartely, a nie na „koordináciu medzi dodávateľmi a kupujúcimi týkajúcu sa nákupných podmienok“. Z bodov 81 až 84 a 102 vyššie totiž vyplýva, že cieľom sporných dohôd bolo jednak určovať nákupné a predajné ceny bitúmenu a jednak priznať členom kartelu prednostné zľavy, a preto samotná povaha týchto dohôd postačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že ich cieľom bolo vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

115    V prejednávanej veci vzhľadom na povahu dotknutého porušenia a skutočnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí spresnila, že konkrétny dopad nebol merateľný (odôvodnenia 314 a 316), z citovanej judikatúry vyplýva, že Komisia nebola na to, aby kvalifikovala porušenie ako veľmi závažné, povinná uskutočniť posúdenie tohto konkrétneho dopadu na trh.

116    Keďže však Komisia v napadnutom rozhodnutí okrem iného jasne uviedla, že konkrétny dopad porušenia nemal vplyv na určenie závažnosti porušenia a výšky pokuty, nemožno jej vytýkať, že v rámci odôvodnenia týkajúceho sa konkrétneho dopadu kartelu na trh spresnila, že sporné dohody sa uplatňovali. Nebude teda potrebné skúmať, či ostatné nepriame dôkazy, ktoré uviedla, postačovali na preukázanie skutočného vplyvu, ktorý porušenie mohlo mať na hospodársku súťaž na uvedenom trhu.

117    Preto treba zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu.

–       O neprimeranosti základnej sumy

118    Žalobkyňa tvrdí, že základná suma pri výpočte pokuty tri milióny eur je neprimeraná vzhľadom na kúpnu cenu bitúmenu.

119    Podľa ustanovení bodu 1 A šiesteho odseku usmernení z roku 1998, ak sa porušenie týka viacerých podnikov, v určitých prípadoch bude možné pripustiť zváženie výšky pokút stanovených v rámci každej z kategórií porušení, „aby bola zohľadnená špecifická záťaž a teda aj reálny dosah porušovania pravidiel každého podniku v hospodárskej súťaži [špecifická váha, a teda aj skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž – neoficiálny preklad], predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov [porušení rovnakej povahy – neoficiálny preklad]“. Siedmy odsek ďalej spresňuje, že „princíp rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uvaleniu rôznych pokút dotyčným podnikom bez toho, aby sa táto diferenciácia riadila aritmetickým výpočtom“.

120    Komisia v odôvodneniach 318 až 322 napadnutého rozhodnutia uviedla, že na účely zohľadnenia osobitného významu protiprávneho konania každého podniku zúčastneného na karteli a jeho skutočného dopadu na hospodársku súťaž rozlíšila dotknuté podniky podľa ich relatívneho významu na relevantnom trhu, vymedzeného podľa ich trhových podielov vypočítaných na základe hodnoty ich predaja alebo nákupu cestného bitúmenu v Holandsku v roku 2001, poslednom úplnom roku porušovania. Podniky tak rozdelila do šiestich kategórií a žalobkyňu umiestnila do šiestej kategórie, ktorá združuje podniky s trhovými podielmi od 3,9 do 4,2 %, na základe čoho pri žalobkyni dospela k základnej sume 3 milióny eur. Okrem toho v odôvodnení 317 napadnutého rozhodnutia uviedla, že hoci sa za veľmi závažné porušenia môžu ukladať pokuty vyššie ako 20 miliónov eur, túto sumu určila len na 15 miliónov eur vzhľadom na skutočnosť, že porušenie bolo obmedzené na cestný bitúmen predávaný v jedinom členskom štáte, relatívne nízku hodnotu tohto trhu, konkrétne 62 miliónov eur v roku 2001, a vysoký počet účastníkov.

121    Judikatúra spresňuje, že Komisia v rámci nariadenia č. 1/2003 disponuje voľnou úvahou, pokiaľ ide o určovania výšky pokút, aby správanie podnikov usmerňovala k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže, a že Všeobecnému súdu prislúcha preskúmať, či je výška uloženej pokuty primeraná vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušenia, a zvážiť závažnosť porušenia a okolnosti uvádzané žalobcom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 2003, General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, T‑368/00, Zb. s. II‑4491, bod 189).

122    Súd Únie okrem toho spresnil, že hoci usmernenia z roku 1998 nestanovujú, aby sa výška pokút vypočítala v závislosti od celkového obratu alebo relevantnej časti obratu, nebránia tomu, aby sa tieto údaje zohľadnili v rámci stanovenia výšky pokuty v záujme dodržania všeobecných zásad práva Únie, a ak to vyžadujú okolnosti, a že Komisia tak môže rozdeliť dotknuté podniky do viacerých kategórií na základe obratu dosiahnutého každým z podnikov v súvislosti s výrobkami dotknutými konaním (rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, body 176 a 177).

123    Hoci táto metóda spočívajúca v rozdelení členov kartelu do kategórií na účely diferencovaného zaobchádzania pri stanovovaní základných súm pokút, ktorej princíp bol potvrdený judikatúrou, nezohľadňuje rozdiely vo veľkosti medzi podnikmi tej istej kategórie, vedie k paušalizácii základnej sumy stanovenej pre podniky patriace do tej istej kategórie. Komisia tak môže dotknuté podniky predovšetkým rozdeliť do viacerých kategórií, postupujúc napríklad po častiach po 5 alebo 10 % trhového podielu. Súd Únie však zdôraznil, že pri takomto rozdelení sa musí dodržiavať zásada rovnosti zaobchádzania a že výška pokút musí byť aspoň primeraná skutočnostiam zohľadneným pri posudzovaní závažnosti porušenia, keďže preskúmanie súdu Únie sa obmedzuje na to, či je toto rozdelenie koherentné a objektívne odôvodnené (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, body 62 až 70, a z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, body 123 a 124).

124    Súdny dvor však spresnil, že Komisia nie je povinná pri stanovovaní výšky pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania daného porušenia, ako je to pripomenuté v bode 1 A šiestom odseku usmernení z roku 1998, vypočítať pokutu na základe súm vychádzajúcich z obratu dotknutých podnikov. Komisia je nepochybne oprávnená zohľadniť obrat dotknutého podniku, tomto údaju však nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s ostatnými posudzovanými skutočnosťami. Komisia si teda ponecháva určitý rozsah voľnej úvahy vo vzťahu k možnosti zvážiť výšku pokuty podľa veľkosti každého podniku. V prípade stanovenia výšky pokút viacerým podnikom, ktoré sa dopustili rovnakého porušenia, teda nie je povinná ubezpečiť sa, že konečná suma pokút odráža rozdiel medzi dotknutými podnikmi, pokiaľ ide o ich celkový obrat (rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, body 141 až 144) alebo ich obrat na relevantnom trhu s výrobkom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 159).

125    Všeobecný súd tiež uviedol, že skutočnosť, že metóda výpočtu uvedená v usmerneniach z roku 1998 nie je založená celkovom obrate dotknutých podnikov, a preto umožňuje vznik rozdielov medzi podnikmi, pokiaľ ide o vzájomný pomer medzi ich obratom a výškou pokút, ktoré sú im uložené, je irelevantná na posúdenie, či Komisia porušila zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania, ako aj individualizácie trestov (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, Wieland-Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, body 86 a 87).

126    Z uvedeného vyplýva, že Komisia nebola povinná zohľadniť okolnosť, aj keby sa preukázala, že náklady žalobkyne na nákup bitúmenu v roku 2001 predstavovali len 2,6 milióna eur.

127    Okrem toho vzhľadom na všetky úvahy uvedené vyššie a najmä na závažnosť porušenia a odstrašujúci cieľ sankcie Všeobecný súd usudzuje, že stanovenie základnej sumy pokuty vo výške tri milióny eur nie je neprimerané.

128    Preto treba zamietnuť tretiu časť a v dôsledku toho druhý žalobný dôvod ako celok.

 O treťom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach pri pripísaní zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila BNGW, žalobkyni

 Tvrdenia účastníkov konania

129    Žalobkyňa sa domnieva, že keď jej Komisia pripísala správanie BNGW, pričom vychádzala len z toho, že vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania tejto spoločnosti, vychádzala z nesprávneho správneho posúdenia, nedodržala judikatúru a porušila prezumpciu neviny. Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie svojej dcérskej spoločnosti, v ktorej len pasívne vlastnila obchodný podiel.

130    Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

131    Vzhľadom na odpoveď na štvrtý žalobný dôvod, ktorej dôsledkom je zrušenie článku 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o pripísanie správania BNGW v období od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000 žalobkyni, netreba skúmať tretí žalobný dôvod.

 O výške pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

132    Žalobkyňa tvrdí, že ak by napadnuté rozhodnutie malo byť čiastočne zrušené, pokiaľ ide o obdobie od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000, jej pokuta by mala byť proporcionálne znížená na 1 213 650 eur.

133    Na pojednávaní žalobkyňa okrem iného uviedla, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1/2003 priznáva dĺžke trvania porušenia rovnakú dôležitosť ako závažnosti, uložená pokuta by mala proporcionálne odrážať dĺžku trvania porušenia, ako to stanovujú usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“). Zdôrazňuje, že Komisia bola v každom prípade povinná dodržať hornú hranicu 10 % zvýšenia za rok stanovenú usmerneniami z roku 1998.

134    Komisia sa domnieva, že v prípade, ak by Všeobecný súd vyhovel štvrtému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa vzťahuje na obdobie od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000, pôvodná suma pokuty by sa mala znížiť na 3,45 milióna eur, pričom základná suma by mala zostať 3 milióny eur a zvýšenie týkajúce sa dĺžky trvania by malo byť znížené z 55 na 15 %. Ballast Nedam by mala v každom prípade zostať zodpovedná za celé obdobie, keď dochádzalo k porušovaniu.

135    Komisia sa okrem iného domnieva, že žalobné dôvody, ktoré žalobkyňa predniesla na pojednávaní, založené na nedodržaní hornej hranice 10 % zvýšenia za rok stanovenej usmerneniami z roku 1998 a na potrebe uložiť pokutu striktne proporcionálne k dĺžke trvania porušenia, predstavujú nové žalobné dôvody, a preto sú neprípustné. Okrem toho spresňuje, že uplatnenie usmernení z roku 2006 Všeobecným súdom by bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov kartelu, a preto by v každom prípade bolo vhodné zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa prevzala všetky stavebné činnosti skupiny.

 Posúdenie Všeobecným súdom

136    Z bodov 21 až 36 vyššie vyplýva, že pokiaľ ide o účasť žalobkyne na porušení ako materskej spoločnosti s obchodným podielom zodpovedajúcim 100 % základného imania BNGW, v správnom konaní sa nemohla účinne obhajovať a že Všeobecný súd z tohto dôvodu zrušil článok 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkal pripísania správania BNGW v období od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000 žalobkyni. Všeobecný súd usudzuje, že mu prislúcha, aby z tohto zrušenia vyvodil dôsledky pre výšku pokuty uloženej žalobkyni.

137    Na úvod treba pripomenúť, že z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že žaloba musí obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený, a že uvádzať nové dôvody počas konania je prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

138    Pri uplatňovaní svojej neobmedzenej právomoci však súd Únie môže prijať nové žalobné dôvody alebo tvrdenia, ak sú účinné na účely výkonu jeho poslania a nezakladajú sa na inom dôvode protiprávnosti, než boli dôvody uvedené v žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C‑104/97 P, Zb. s. I‑6983, body 27 až 29).

139    Pokiaľ ide teda o neprípustnosť, ktorú Komisia namietala voči tvrdeniam uvedeným žalobkyňou na pojednávaní, treba konštatovať, že v žalobe sa žalobkyňa obmedzila na návrh, aby Všeobecný súd znížil výšku jej pokuty v dôsledku jej zrušenia, pokiaľ ide o obdobie od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000 z dôvodu porušenia jej práva na obhajobu. Žalobkyňa predložila v replike výpočet novej výšky pokuty, pričom uplatnila zníženie pokuty striktne proporcionálne k skráteniu dĺžky trvania porušenia. Komisia v duplike spochybnila výpočet predložený žalobkyňou a navrhla Všeobecnému súdu, aby prípadne vypočítal novú výšku pokuty pri zachovaní základnej sumy tri milióny eur a znížení zvýšenia pokuty z dôvodu dĺžky trvania z 55 na 15 % v súlade s usmerneniami z roku 1998, ktoré boli uplatnené v napadnutom rozhodnutí.

140    Preto sú tvrdenia týkajúce sa jednak metódy výpočtu navrhnutej Komisiou v duplike, ktorá by údajne nedodržala hornú hranicu 10 % zvýšenia za rok stanovenú usmerneniami z roku 1998, a jednak potreby určiť výšku pokuty striktne proporcionálne k dĺžke trvania porušenia v súlade s usmerneniami z roku 2006, ktoré sa nezakladajú sa na inom dôvode protiprávnosti, než boli dôvody uvedené v žalobe, účinné na účely stanovenia výšky pokuty Všeobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci. Musia sa teda považovať za prípustné.

141    Z vecného hľadiska, pokiaľ ide o tvrdenie, že metóda výpočtu navrhnutá Komisiou v duplike by nedodržala hornú hranicu 10 % zvýšenia za rok stanovenú usmerneniami z roku 1998, treba ho odmietnuť a pripomenúť, že Komisia v súlade s bodom B uvedených usmernení, tak ako v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 328), navrhla zvýšenie základnej sumy pokuty uloženej žalobkyni z dôvodu dĺžky trvania o 10 % ročne za každý celý rok a o 5 % za každé obdobie od šiestich mesiacov do jedného roka, t. j. 15 % za obdobie od 1. októbra 2000 do 15. apríla 2002.

142    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa potreby určiť výšku pokuty striktne proporcionálne k dĺžke trvania porušenia, treba pripomenúť, že právo Únie takúto požiadavku nestanovuje (rozsudok Všeobecného súdu z 3. marca 2011, Siemens Österreich a i./Komisia, T‑122/07 až T‑124/07, Zb. s. II‑793, bod 182). Článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa totiž obmedzuje na uvedenie, že pri stanovení výšky pokuty sa okrem závažnosti porušenia zohľadní aj dĺžka jeho trvania.

143    Pokiaľ ide o možnosť, aby Všeobecný súd pri výpočte výšky pokuty uloženej žalobkyni použil metodológiu usmernení z roku 2006 namiesto usmernení z roku 1998, ktoré platili v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že Všeobecný súd pri rozhodovaní v rámci svojej neobmedzenej právomoci nie je viazaný výpočtami Komisie ani jej usmerneniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 213 a tam citovanú judikatúru), ale musí vykonať vlastné posúdenie s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti prípadu. Výkon neobmedzenej právomoci však nemôže pri určení výšky pokút ukladaných podnikom, ktoré sa podieľali na dohode alebo zosúladenom postupe v rozpore s článkom 81 ES, viesť k diskriminácii medzi nimi. Ak sa teda chce Všeobecný súd osobitne vo vzťahu k jednému podniku odchýliť od metódy výpočtu použitej Komisiou vo vzťahu ku všetkým týmto podnikom, musí toto rozhodnutie odôvodniť (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, body 97 a 98).

144    V prejednávanej veci skutočná veľká závažnosť porušenia, ku ktorému došlo, a primeranosť základnej sumy, ktorú použila Komisia, ako sú jasne opísané v bodoch 107 a 127 vyššie, odôvodňujú zníženie zvýšenia pokuty v súlade s metodológiou usmernení z roku 1998.

145    Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a úvahy Všeobecný súd, rozhodujúci v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci, dospel k záveru, že je opodstatnené znížiť zvýšenie pokuty z dôvodu dĺžky trvania porušenia z 55 na 15 % a stanoviť výšku pokuty solidárne uloženej žalobkyni na 3,45 milióna eur.

 O trovách

146    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 87 ods. 3 prvého pododseku uvedeného poriadku Všeobecný súd môže rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy konania, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania.

147    Keďže v prejednávanej veci mala žalobkyňa úspech len v časti svojich návrhov, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 písm. a) rozhodnutia K(2006) 4090 v konečnom znení z 13. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka účasti Ballast Nedam Infra BV na porušení od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000.

2.      Výška pokuty solidárne uloženej Ballast Nedam Infra v článku 2 písm. a) rozhodnutia uvedeného v bode 1 vyššie sa znižuje na 3,45 milióna eur.

3.      Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Jaeger Wahl Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2012.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a práva na obhajobu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O prvom dôvode, založenom na chýbajúcom dôkaze o existencii porušenia článku 81 ES

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O účasti významných staviteľov na určovaní brutto ceny

– O zľavách poskytnutých W5 a mechanizme sankcií

– O neexistencii záujmu W5 na spoločnom určovaní brutto ceny

– O odmietnutí Komisie uplatňovať ustanovenia usmernení týkajúcich sa dohôd o horizontálnej spolupráci

– O neexistencii cieľa obmedziť hospodársku súťaž

O druhom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom určení základnej sumy pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného

– O nesprávnom posúdení dopadu kartelu na trh

– O neprimeranosti základnej sumy

O treťom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach pri pripísaní zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila BNGW, žalobkyni

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O výške pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: holandčina.