ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 10. februára 2022 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov – Smernica 96/71/ES – Článok 3 ods. 1 písm. c) – Pracovné podmienky a podmienky zamestnávania – Odmena – Článok 5 – Sankcie – Premlčacia lehota – Charta základných práv Európskej únie – Článok 41 – Právo na riadnu správu vecí verejných – Článok 47 – Účinná súdna ochrana“
Vo veci C‑219/20,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landesverwaltungsgericht Steiermark (Krajinský správny súd spolkovej krajiny Štajersko, Rakúsko) z 12. mája 2020 a doručený Súdnemu dvoru 26. mája 2020, ktorý súvisí s konaním:
LM
proti
Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld,
za účasti:
Österreichische Gesundheitskasse,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen vykonávajúci funkciu predsedu šiestej komory (spravodajca), sudcovia N. Jääskinen a M. Safjan,
generálny advokát: M. Bobek,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– LM, v zastúpení: P. Cernochova, Rechtsanwältin,
– rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a C. Leeb, splnomocnení zástupcovia,
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, M. Van Regemorter a C. Pochet, splnomocnené zástupkyne,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 41 ods. 1 a článku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi LM a Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Okresný úrad Hartberg‑Fürstenfeld, Rakúsko) vo veci pokuty, ktorú tejto prvej uvedenej osobe uložil tento druhý uvedený orgán za nedodržanie povinností stanovených rakúskym právom v oblasti odmeňovania vyslaných pracovníkov.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 96/71/ES
3 Článok 3 ods. 1 smernice 96/71/ES Európskeho Parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 431) stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby podniky podľa článku 1 ods. 1, bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy, zaručili pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov, nasledujúce pracovné podmienky, platné v členskom štáte vykonávania práce a zakotvené:
– v zákonoch, iných právnych predpisoch alebo správnych opatreniach,
a/alebo
– v kolektívnych zmluvách alebo v arbitrážnych nálezoch vyhlásených za všeobecne uplatniteľné v zmysle odseku 8, pokiaľ sa týkajú činností uvádzaných v prílohe:
…
c) minimálne mzdové tarify vrátane sadzby za nadčasy; toto sa nevzťahuje na zamestnanecké systémy doplnkového dôchodkového poistenia;
…
Na účely tejto smernice je termín ‚minimálne mzdové tarify‘ v odseku 1 písm. c) definovaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný.“
4 Článok 5 tejto smernice stanovuje:
„Ak sa členským štátom nepodarí zabezpečiť dodržiavanie tejto smernice, prijmú k tomu vhodné opatrenia.
…“
Smernica 2014/67/EÚ
5 Článok 9 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“) (Ú. v. EÚ L 159, 2014, s. 11), uvádza:
„Členské štáty môžu uplatniť len administratívne požiadavky a kontrolné opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie účinného monitorovania plnenia povinností stanovených v tejto smernici a smernici [96/71], a to za predpokladu, že tieto požiadavky a opatrenia sú odôvodnené a primerané podľa práva Únie.
Členské štáty môžu na tieto účely uplatniť najmä tieto opatrenia:
…
b) povinnosť… uchovávať alebo sprístupniť… kópie… výplatných pások, pracovných výkazov s údajom o začiatku, konci a trvaní denného pracovného času a potvrdenia výplaty miezd alebo kópie rovnocenných dokumentov;…
c) povinnosť doručiť po období vyslania v primeranom čase na žiadosť orgánov hostiteľského členského štátu dokumenty uvedené v písmene b);
…“
Rakúske právo
6 § 7i ods. 5 a 7 Arbeitsvertragsrechts‑Anpassungsgesetz (zákon, ktorým sa mení právna úprava v oblasti pracovných zmlúv, BGBl., 459/1993), v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „AVRAG“), znie:
„5. Kto v pozícii zamestnávateľa/zamestnávateľky zamestnáva alebo zamestnával zamestnanca/zamestnankyňu bez toho, aby mu zaplatil aspoň odmenu, ktorá zamestnancovi patrí podľa zákona, nariadenia alebo kolektívnej zmluvy pri zachovaní aktuálnych kritérií zaradenia, s výnimkou zložiek odmeňovania uvedených v § 49 ods. 3 rakúskeho spolkového zákona o všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia, dopustí sa správneho priestupku, za ktorý mu okresný úrad uloží peňažnú pokutu. V prípade viacerých skutkov mzdového podhodnotenia, ktoré zahŕňajú viaceré obdobia vyplácania miezd, ide o jeden správny priestupok. … Ak sa mzdové podhodnotenie vzťahuje na najviac troch pracovníkov alebo pracovníčok, za každého alebo každú z nich sa uloží pokuta v rozmedzí od 1 000 do 10 000 eur a v prípade opakovaného porušenia od 2 000 do 20 000 eur. Ak ide o viac ako troch pracovníkov alebo pracovníčky, za každého alebo každú z nich sa uloží pokuta od 2 000 do 20 000 eur a v prípade opakovaného porušenia od 4 000 do 50 000 eur.
…
7. Premlčacia lehota na začatie konania (podľa § 31 ods. 1 zákona o administratívnych sankciách) je tri roky odo dňa splatnosti odmeny. V prípade pokračujúceho mzdového podhodnotenia, ktoré zahŕňa viaceré obdobia vyplácania miezd, začína premlčacia lehota na začatie konania v zmysle prvej vety plynúť odo dňa splatnosti odmeny za posledné obdobie vyplácania miezd, v ktorom došlo k mzdovému podhodnoteniu. Premlčacia lehota na uloženie sankcií (podľa § 31 ods. 2 zákona o administratívnych sankciách) je v týchto prípadoch päť rokov. Vo vzťahu k osobitným platbám začínajú lehoty podľa prvých dvoch viet plynúť od skončenia dotknutého kalendárneho roka (odsek 5 tretia veta).“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
7 Obchodná spoločnosť so sídlom na Slovensku GVAS s. r. o. vyslala viacerých pracovníkov do Rakúska.
8 Na základe zistení kontroly vykonanej 19. júna 2016 Okresný úrad Hartberg‑Fürstenfeld uložil LM ako konateľovi spoločnosti GVAS pokutu vo výške 6 600 eur na základe § 7i ods. 5 AVRAG za nedodržanie povinností v oblasti odmeňovania štyroch vyslaných pracovníkov.
9 Toto rozhodnutie bolo oznámené LM 20. februára 2020.
10 LM podal proti uvedenému rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd Landesverwaltungsgericht Steiermark (Krajinský správny súd spolkovej krajiny Štajersko, Rakúsko).
11 Tento súd spresňuje, že má pochybnosti o zlučiteľnosti § 7i ods. 7 AVRAG, ktorý stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu pri porušení vytýkanom LM podľa § 7i ods. 5 AVRAG, s právom Únie. Domnieva sa, že takáto lehota je obzvlášť dlhá v prípade menej závažného správneho deliktu spáchaného z nedbanlivosti a že nie je isté, či sa obvinený môže primeraným spôsobom obhajovať, najmä ak k tejto obhajobe dochádza takmer päť rokov po tom, čo sa mali stať vytýkané skutky.
12 Za týchto podmienok Landesverwaltungsgericht Steiermark (Krajinský správny súd spolkovej krajiny Štajersko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa článok 6 [EDĽP], článok 41 ods. 1 [Charty] a článok 47 ods. 2 [Charty] vykladať tak, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v správnom konaní trestnoprávnej povahy obligatórne stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu v prípade nedbanlivostného deliktu?“
O prejudiciálnej otázke
O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
13 Rakúska a belgická vláda tvrdia, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o výklade článku 6 EDĽP.
14 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor nemá v zmysle článku 267 ZFEÚ právomoc rozhodovať o výklade ustanovení medzinárodného práva, ktoré zaväzujú členské štáty mimo rámca práva Únie (uznesenie zo 6. novembra 2019, EOS Matrix, C‑234/19, neuverejnené, EU:C:2019:986, bod 27 a citovaná judikatúra).
15 V dôsledku toho Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položenú otázku v rozsahu, v akom sa týka výkladu článku 6 EDĽP, ale naproti tomu Súdny dvor má právomoc vykladať článok 47 druhý odsek Charty, ktorý zodpovedá, ako to spresňujú vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), článku 6 ods. 1 EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2021, Consob, C‑481/19, EU:C:2021:84, bod 37).
16 Rakúska vláda okrem iného spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
17 Táto vláda sa domnieva, že tento návrh nespĺňa požiadavky stanovené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
18 Na jednej strane uvádza, že odôvodnenie otázky je stručné a v zásade sa týka primeranosti trestov, zatiaľ čo položená otázka sa týka premlčacej lehoty stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej.
19 Na druhej strane návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa nej neobsahuje uvedenie súvislosti medzi ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, a ustanoveniami dotknutého vnútroštátneho práva.
20 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, INPS (Príspevok pri narodení dieťaťa a príspevok v materstve pre držiteľov jednotného povolenia), C‑350/20, EU:C:2021:659, bod 39 a citovanú judikatúru].
21 Návrh na začatie prejudiciálneho konania musí okrem toho v súlade s článkom 94 písm. c) rokovacieho poriadku obsahovať uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosť, ktorý vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatňujúcou sa na spor vo veci samej.
22 V prejednávanej veci vnútroštátny súd tým, že vyjadril pochybnosti, ktoré má o zlučiteľnosti premlčacej lehoty stanovenej právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, s rešpektovaním práva na obhajobu, uvádza dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že požiadal o výklad určitých ustanovení práva Únie.
23 V prejednávanej veci vnútroštátny súd označuje za ustanovenia práva Únie, ktoré si podľa neho vyžadujú výklad, články 41 a 47 Charty.
24 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 78 a citovaná judikatúra].
25 Treba pritom konštatovať, že vnútroštátny súd neuvádza, ktoré ustanovenia práva Únie má za cieľ vykonať právna úprava dotknutá vo veci samej.
26 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že prejednávaná vec patrí do kontextu vysielania pracovníkov a že premlčacia lehota stanovená právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, sa týka porušenia v súvislosti so mzdovým podhodnotením vyslaných pracovníkov.
27 Z týchto skutočností vyplýva, že spor vo veci samej sa týka sankcie uloženej za nedodržania povinnosti týkajúcej sa minimálnej mzdovej tarify, stanovenej v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. c) smernice 96/71.
28 S cieľom zaručiť dodržiavanie jadra kogentných pravidiel minimálnej ochrany totiž článok 3 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby podniky bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s poskytovaním cezhraničných služieb zaručili pracovníkom vyslaným na územie členských štátov pracovné podmienky a podmienky zamestnania týkajúce sa oblastí vymenovaných v tomto ustanovení, vrátane minimálnych mzdových taríf (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2013, Isbir, C‑522/12, EU:C:2013:711, bod 34 citovanú judikatúru).
29 Okrem toho z článku 5 uvedenej smernice vyplýva, že normotvorca Únie ponechal na členských štátoch, aby stanovili vhodné sankcie na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti.
30 V tejto súvislosti z toho, čo uviedol vnútroštátny súd, vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá sankcionuje mzdové podhodnotenie vyslaných pracovníkov a stanovuje premlčaciu dobu vzťahujúcu sa na toto porušenie, predstavuje uplatnenie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 24 tohto rozsudku tieto informácie postačujú na preukázanie súvislosti medzi Chartou, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd, a touto vnútroštátnou právnou úpravou.
31 Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že vnútroštátny súd splnil povinnosti uvedené v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku.
32 Položená otázka sa preto musí považovať za prípustnú.
O veci samej
33 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, a vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 27 a citovaná judikatúra).
34 Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora skutočnosť, že vnútroštátny súd predložil otázku s odkazom len na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť potrebné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v predložených otázkach odkázal alebo nie. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru získať zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho rozhodnutia, prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (rozsudok zo 7. marca 2017, X a X, C‑638/16 PPU, EU:C:2017:173, bod 39 a citovaná judikatúra).
35 V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z bodov 28 a 29 tohto rozsudku, vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá sankcionuje mzdové podhodnotenie vyslaných pracovníkov a stanovuje premlčaciu lehotu vzťahujúcu sa na toto porušenie, určuje sankcie v prípade nedodržania povinnosti týkajúcej sa minimálnej mzdovej tarify stanovenej v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. c) smernice 96/71, a teda predstavuje uplatnenie článku 5 tejto smernice.
36 Okrem toho článok 41 Charty, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, nie je na účely objasnenia otázok v rámci sporu vo veci samej relevantný. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jasne vyplýva, že nie je určené členským štátom, ale výlučne inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie (rozsudok z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken, C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 33 a citovaná judikatúra).
37 Pritom je rovnako potrebné pripomenúť, že právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty, odráža všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa má uplatňovať na členské štáty pri uplatňovaní tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken, C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 34 a citovanú judikatúru). Súdny dvor preto môže odpovedať na prejudiciálnu otázku z hľadiska tejto všeobecnej zásady práva Únie.
38 Za týchto podmienok treba usudzovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 5 smernice 96/71 v spojení s článkom 47 Charty a s prihliadnutím na všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa riadnej správy vecí verejných vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu pre nesplnenie povinností týkajúcich sa odmeňovania vyslaných pracovníkov.
39 Ako vyplýva z článku 5 tejto smernice, normotvorca Únie ponechal na členských štátoch, aby stanovili primerané sankcie s cieľom zaručiť okrem iného plnenie povinnosti týkajúcej sa minimálnej mzdovej tarify, stanovenej v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. c) uvedenej smernice.
40 Okrem toho treba uviesť, že tá istá smernica nestanovuje pravidlá premlčania v oblasti ukladania sankcií vnútroštátnymi orgánmi v prípade nedodržania smernice 96/71, okrem iného jej článku 3.
41 Ak v danej oblasti nebola prijatá právna úprava Únie, na takéto situácie sa vzťahuje vnútroštátny právny poriadok členských štátov v zmysle zásady ich procesnej autonómie. Nesmú však byť menej výhodné ako tie, ktoré upravujú podobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), ani nemôžu robiť výkon práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie prakticky nemožným alebo ho nadmerne sťažovať (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, bod 83 a citovanú judikatúru, ako aj z 21. januára 2021, Whiteland Import Export, C‑308/19, EU:C:2021:47, body 45 a 46 a citovanú judikatúru).
42 Členské štáty sú pri vykonávaní práva Únie povinné tiež zabezpečiť dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. apríla 2021, État belge (Okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní), C‑194/19, EU:C:2021:270, bod 43 a citovanú judikatúru].
43 Pokiaľ ide v prvom rade o zásadu ekvivalencie, dodržanie tejto zásady predpokladá, že dotknuté pravidlo sa uplatňuje bez rozdielu na konania založené na porušení práva Únie a na konania založené na porušení vnútroštátneho práva, ktoré majú podobný predmet a príčinu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Land Sachsen‑Anhalt (Odmeňovanie úradníkov a sudcov), C‑773/18 až C‑775/18, EU:C:2020:125, bod 67 a citovanú judikatúru].
44 V tejto súvislosti treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vôbec nevyplýva, že by premlčacia lehota stanovená právnou úpravou dotknutou vo veci samej porušovala túto zásadu. Overiť akékoľvek prípadné porušenie uvedenej zásady však prislúcha vnútroštátnemu súdu.
45 Pokiaľ ide v druhom rade o zásadu efektivity, treba zdôrazniť, že členské štáty majú zodpovednosť zabezpečiť v každom prípade účinnú ochranu práv priznaných právom Únie a najmä na jednej strane zaručiť dodržanie zásady, podľa ktorej sa osobám, ktorým sú určené rozhodnutia citeľným spôsobom ovplyvňujúce ich záujmy, musí v každom prípade umožniť účinne sa vyjadriť k okolnostiam, na ktorých chce správny orgán založiť svoje rozhodnutie, a na druhej strane zaručiť právo každého na spravodlivé a verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, ktorý bol vopred zriadený zákonom, ako je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 2017, The Trustees of the BT Pension Scheme, C‑628/15, EU:C:2017:687, bod 59 a citovanú judikatúru, ako aj z 9. novembra 2017, Ispas, C‑298/16, EU:C:2017:843, bod 31).
46 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti zbraní, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie a ktorá je zakotvená v tomto ustanovení, keďže je rovnako ako najmä zásada kontradiktórnosti logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces, znamená povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C‑189/18, EU:C:2019:861, bod 61 a citovanú judikatúru).
47 Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 35 tohto rozsudku, cieľom právnej úpravy, ktorá sankcionuje mzdové podhodnotenie vyslaných pracovníkov a stanovuje päťročnú premlčaciu dobu pre takéto porušenie, je zaručiť dodržanie povinnosti týkajúcej sa minimálnej mzdovej tarify stanovenej v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. c) tejto smernice.
48 Cezhraničný charakter vysielania pracovníkov a sankcionovania za takéto porušenie však môže spôsobiť, že práca príslušných vnútroštátnych orgánov bude pomerne zložitá, a teda odôvodniť stanovenie dostatočne dlhej premlčacej lehoty na to, aby príslušné vnútroštátne orgány mohli stíhať a sankcionovať takéto porušenie.
49 Okrem toho vzhľadom na dôležitosť, ktorú smernica 96/71 pripisuje povinnosti týkajúcej sa minimálnej mzdovej tarify, možno od poskytovateľov služieb vysielania pracovníkov na územie členského štátu dôvodne očakávať, že si uchovávajú dôkazy o vyplácaní miezd týmto pracovníkom počas niekoľkých rokov.
50 V tejto súvislosti treba navyše uviesť, že článok 9 ods. 1 písm. c) smernice 2014/67 výslovne oprávňuje členské štáty ukladať poskytovateľom služieb so sídlom v inom členskom štáte povinnosť predložiť v primeranej lehote na žiadosť príslušných orgánov určité dokumenty, vrátane potvrdení výplaty miezd po uplynutí doby vyslania.
51 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch tohto rozsudku, sa nezdá neprimerané, aby poskytovatelia služieb so sídlom v iných členských štátoch museli v dôsledku takej premlčacej lehoty, ako je tá vo veci samej, uchovávať a predložiť potvrdenia výplaty miezd počas obdobia piatich rokov.
52 Za týchto okolností sa nezdá, že by stanovenie päťročnej premlčacej lehoty pre porušenie týkajúce sa mzdového podhodnotenia vyslaných pracovníkov mohlo vystavovať starostlivý hospodársky subjekt riziku, že nebude spôsobilý účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých chce správny orgán vychádzať pri svojom rozhodnutí o uložení sankcie za spáchanie takéhoto porušenia, ani riziku, že nebude môcť predložiť svoju vec, vrátane dôkazov, súdu.
53 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 5 smernice 96/71 v spojení s článkom 47 Charty a s prihliadnutím na všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa riadnej správy vecí verejných sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu pre nesplnenie povinností týkajúcich sa odmeňovania vyslaných pracovníkov.
O trovách
54 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Článok 5 smernice 96/71/ES Európskeho Parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a s prihliadnutím na všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa riadnej správy vecí verejných sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu pre nesplnenie povinností týkajúcich sa odmeňovania vyslaných pracovníkov.
Podpisy