ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

z 11. marca 2009 (*)

„Štátna pomoc – Financovanie France Télévisions koncesionárskymi poplatkami – Priebežné preskúmanie existujúcej pomoci – Odporúčanie navrhujúce prijatie príslušných opatrení – Záväzky členského štátu akceptované Komisiou – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Povaha napadnutého aktu – Záujem na konaní – Prípustnosť – Právo na obranu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsudok Altmark“

Vo veci T‑354/05,

Télévision française 1 SA (TF1), so sídlom v Boulogne‑Billancourte (Francúzsko), v zastúpení: J.‑P. Hordies a C. Smits, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: C. Giolito, splnomocnený zástupca,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a A.‑L. Vendrolini, splnomocnení zástupcovia,

a

France Télévisions SA, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: J.‑P. Gunther a D. Tayar, advokáti,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2005) 1166 v konečnom znení z 20. apríla 2005 týkajúceho sa štátnej pomoci poskytnutej France Télévisions [pomoc E 10/2005 (ex C 60/1999) – Francúzsko, Poplatok za vysielanie],

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras (spravodajca), sudcovia M. Prek a V. M. Ciucă,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. októbra 2008,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Článok 86 ods. 2 ES stanovuje:

„Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, podliehajú pravidlám tejto zmluvy, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Spoločenstva.“

2        Článok 87 ods. 1 ES stanovuje:

„Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“

3        Článok 88 ES stanovuje:

„1.      Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci poskytovanej v týchto štátoch. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu.

2.      Ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.

…

3.      Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 87, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.“

4        Článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

b)      ,existujúca pomoc‘ bude znamenať:

i)      … všetku pomoc, ktorá existovala pred nadobudnutím platnosti zmluvy v príslušných členských štátoch, to znamená programy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli zavedené pred nadobudnutím platnosti a sú uplatniteľné aj po nadobudnutí platnosti zmluvy…“

5        Článok 17 nariadenia č. 659/1999 stanovuje:

„1.      Komisia získa od daného členského štátu v spolupráci s ním všetky potrebné informácie na posúdenie schém existujúcej pomoci podľa článku [88] (1) ES.

2.      Ak Komisia uvažuje, že schéma existujúcej pomoci nie je, alebo už nie je zlučiteľná so spoločným trhom, informuje daný členský štát o svojom predbežnom názore a poskytne danému členskému štátu príležitosť predložiť jeho pripomienky v období jedného mesiaca. V riadne odôvodnených prípadoch Komisia môže toto obdobie predĺžiť.“

6        Článok 18 nariadenia č. 659/1999 stanovuje:

„Ak Komisia na základe informácií predložených členským štátom podľa článku 17 dospeje k záveru, že existujúca schéma pomoci nie je, alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom, vydá odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia pre daný členský štát. Odporúčanie môže navrhovať najmä:

a)      podstatnú zmenu a doplnenie schémy pomoci, alebo

b)      zavedenie procesných požiadaviek, alebo

c)      zrušenie schémy pomoci.“

7        Článok 19 nariadenia č. 659/1999 stanovuje:

„1.      Ak daný členský štát akceptuje navrhované opatrenia a informuje o nich Komisiu, Komisia zaznamená toto zistenie a informuje o ňom členský štát. Členský štát bude viazaný jeho prijatím, aby vykonal príslušné opatrenia.

2.      Ak daný členský štát neakceptuje navrhované opatrenia a Komisia po zvážení argumentov daného členského štátu naďalej považuje tieto opatrenia za potrebné, začne konanie podľa článku 4 (4). Články 6, 7 a 9 sa primerane uplatnia s nevyhnutnými zmenami v podrobnostiach.“

8        Článok 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 stanovuje:

„Komisia uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev súhrnné oznámenie o rozhodnutiach, ktoré prijala podľa… článku 18 v spojení s článkom 19 (1). Súhrnné oznámenie bude obsahovať oznámenie o tom, že kópiu rozhodnutia možno obdržať v pôvodnej jazykovej verzii alebo verziách.“

 Skutkové okolnosti

9        Listom z 10. marca 1993 žalobkyňa, Télévision française 1 SA, majiteľka súkromného kanálu komerčnej televízie TF1, podala Komisii sťažnosť na spôsoby financovania a prevádzkovania France 2 a France 3, dvoch verejnoprávnych televíznych kanálov francúzskej televízie. Táto sťažnosť, ku ktorej bolo 10. marca 1997 podané doplnenie, uvádzala porušenia článku 81 ES, článku 86 ods. 1 ES a článku 87 ES. Žalobkyňa v tejto sťažnosti tvrdila, že popri iných opatreniach prevod koncesionárskeho poplatku Francúzskou republikou na France 2 a France 3 predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

10      Rozhodnutím z 27. septembra 1999, uverejneným v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 27. novembra 1999 (Ú. v. ES C 340, s. 57), začala Komisia konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES vo veci investičných subvencií poberaných France 2 a France 3, ako aj kapitálových dotácií poberaných France 2 v rokoch 1988 až 1994. Toto konanie sa nevzťahovalo na daný poplatok, keďže toto opatrenie bolo predbežne považované za existujúcu pomoc, vo vzťahu ku ktorej sa malo viesť oddelené konanie o preskúmaní na základe článku 17 a nasl. nariadenia č. 659/1999.

11      V roku 2000 boli France 2 a France 3 začlenené Francúzskou republikou do štátnej holdingovej spoločnosti France Télévisions SA, zriadenej francúzskym zákonom č. 2000-719 z 1. augusta 2000, ktorým sa mení zákon č. 86-1067 z 30. septembra 1986 o slobode oznamovacích prostriedkov (JORF č. 177 z 2. augusta 2000, s. 11903), a poverenej koordináciou činnosti francúzskych verejnoprávnych televíznych kanálov.

12      Rozhodnutím 2004/838/ES z 10. decembra 2003 vo veci štátnej pomoci poskytnutej Francúzskom v prospech France 2 a France 3 (Ú. v. EÚ L 361, 2004, s. 21, ďalej len „rozhodnutie z 10. decembra 2003“) Komisia rozhodla, že investičné subvencie poberané France 2 a France 3, ako aj kapitálové dotácie uskutočnené v prospech France 2 v rokoch 1988 až 1994 predstavujú štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom na základe článku 86 ods. 2 ES. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu z 10. decembra 2003 žalobu o neplatnosť zapísanú kanceláriou Súdu prvého stupňa do registra pod spisovou značkou T‑144/04, ktorá bola zamietnutá uznesením Súdu prvého stupňa z 19. mája 2008, TF1/Komisia (T‑144/04, Zb. s. II‑761).

13      Listom z 10. decembra 2003 zaslaným Francúzskej republike na základe článku 17 nariadenia č. 659/1999 (ďalej len „list z 10. decembra 2003“) Komisia zároveň v rámci priebežného skúmania existujúcej pomoci predložila Francúzskej republike svoju analýzu týkajúcu sa francúzskeho systému koncesionárskeho poplatku.

14      Na list z 10. decembra 2003 odpovedali francúzske orgány listami z 20. februára a 23. júla 2004. Dňa 21. októbra 2004 sa stretli so zástupcami Komisie. V odpovedi na analýzu Komisie obsiahnutú v liste z 10. decembra 2003 predložili v listoch z 18. novembra 2004 a 4. januára, 28. februára a 15. apríla 2005 svoje záväzky.

15      Rozhodnutím K(2005) 1166 v konečnom znení z 20. apríla 2005 vo veci pomoci poskytnutej France Télévisions [pomoc E 10/2005 (ex C 60/1999) – Francúzsko, Poplatok za vysielanie] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), doručeným 21. apríla 2005 Francúzskej republike, Komisia tento členský štát informovala, že na základe záväzkov prevzatých francúzskymi orgánmi v rámci konania o priebežnom preskúmaní systému poplatku vyplácaného v prospech France Télévisions považuje tento systém za zlučiteľný so spoločným trhom na základe článku 86 ods. 2 ES, a preto sa rozhodla skončiť konanie o tomto systéme vzťahujúcom sa na existujúcu pomoc (body 1 a 72 napadnutého rozhodnutia).

16      Dňa 29. júna 2005 Komisia faxom upovedomila žalobkyňu o napadnutom rozhodnutí.

17      Dňa 30. septembra 2005 bolo v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 240, s. 20) uverejnené zhrnutie napadnutého rozhodnutia spolu s odkazom na internetovú stránku Komisie umožňujúcu prístup k úplnému zneniu tohto rozhodnutia.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

18      Žalobou doručenou do kancelárie Súdu prvého stupňa 9. septembra 2005 podala žalobkyňa túto žalobu.

19      Podaniami doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. a 25. januára 2006 Francúzska republika a France Télévisions podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci na podporu Komisie. Týmto návrhom bolo vyhovené uzneseniami predsedu piatej komory Súdu prvého stupňa zo 14. marca 2006.

20      V odpovedi na výzvu Súdu prvého stupňa z 25. januára 2006 na predloženie dokladov predložila Komisia spolu s listom z 21. februára 2006 rozhodnutie z 10. decembra 2003, pričom však uviedla, že predložiť korešpondenciu s Francúzskou republikou v rámci priebežného skúmania poplatku nemôže. Listami z 2. júna 2006 Súd prvého stupňa oznámil účastníkom konania, že predloženie týchto dokladov môže byť nariadené v prípade, keď to bude Súd prvého stupňa považovať za nevyhnutné.

21      V odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa z 23. mája 2008 Komisia listom z 29. mája 2008 informovala Súd prvého stupňa o opatreniach prijatých Francúzskou republikou pri výkone napadnutého rozhodnutia.

22      V liste z 9. októbra 2008 zaslanom kancelárii Súdu prvého stupňa a založenom do spisu žalobkyňa uviedla, že na pojednávaní uvedie nové právne skutočnosti, a to konkrétne rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. júna 2008, SIC/Komisia (T‑442/03, Zb. s. II‑1161), a rozhodnutie Komisie K(2008) 3506 v konečnom znení zo 16. júla 2008 vo veci pomoci poskytnutej France Télévisions (pomoc N 279/2008 – Francúzsko, kapitálová dotácia pre France Télévisions).

23      Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        vyhlásil žalobu za prípustnú,

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania a v tejto otázke prijal rozhodnutie vo vzťahu k vedľajším účastníkom.

24      Komisia podporovaná Francúzskou republikou a France Télévisions navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu, pretože jej zjavne chýba akýkoľvek právny základ,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 O prípustnosti

 O dodržaní lehoty na podanie žaloby

 Tvrdenia účastníkov konania

25      Komisia podporovaná France Télévisions má pochybnosti o prípustnosti žaloby s ohľadom na dátum jej podania.

26      Napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni zaslané doporučene s doručenkou 20. júna 2005 a doručené 23. júna 2005. Žalobkyňa sa preto o ňom plne dozvedela v ten deň alebo v každom prípade najneskôr 29. júna 2005, teda v deň, keď požiadala Komisiu, aby jej znovu zaslala napadnuté rozhodnutie s odôvodnením, že doporučená zásielka z 20. júna 2005 sa stratila.

27      Žaloba bola teda podaná oneskorene.

28      Komisia prehlasuje, že jej nie je neznáma judikatúra, podľa ktorej v prípade aktov, ktoré sa podľa zaužívanej praxe a a fortiori pri výkone zákonnej povinnosti uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie, začína lehota na podanie žaloby plynúť odo dňa uverejnenia, ale konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nezodpovedá presne aktom, na ktoré sa vzťahuje článok 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999. Napadnuté rozhodnutie totiž obsahuje odporúčanie prijať príslušné opatrenia uvedené v článku 18 tohto nariadenia a zároveň aj akceptovanie členským štátom uvedené v článku 19 ods. 1 tohto nariadenia. Komisia si teda nie je istá, či napadnuté rozhodnutie malo byť uverejnené na základe článku 26 ods. 1 tohto nariadenia, a túto otázku ponecháva na posúdenie Súdom prvého stupňa.

29      Komisia má v každom prípade pochybnosti s ohľadom na relevantnosť tejto judikatúry v prípadoch, keď je akt oznámený žalobkyni. Uplatniť túto judikatúru v prejednávanom prípade by v konečnom dôsledku znamenalo pozbaviť oznámenie podľa článku 20 nariadenia č. 659/1999 významu a bezdôvodne predĺžiť lehoty na podanie žaloby hlavných zainteresovaných strán, v danom prípade súťažiteľov podnikov prijímajúcich pomoc.

30      Žalobkyňa sa domnieva, že úplné znenie napadnutého rozhodnutia jej bolo oznámené nie 23. júna 2005, ale až 29. júna 2005. Keďže k podaniu žaloby došlo 9. septembra 2005, je táto žaloba prípustná. Okrem toho, keby lehota začala plynúť až od uverejnenia napadnutého rozhodnutia, tým skôr by bola žaloba prípustná.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

31      Hneď na úvod je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie, ktorého je daný členský štát, v prejednávanom prípade Francúzska republika, jediným adresátom (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 13. mája 2008, SNIV/Komisia, T‑327/04, neuverejnené v Zbierke, bod 33), nebolo žalobkyni oznámené, ale bola o ňom len upovedomená.

32      Na základe článku 230 piateho odseku ES žaloba o neplatnosť sa musí podať do dvoch mesiacov od uverejnenia aktu, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

33      Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že kritérium dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel, ako okamih začiatku plynutia lehoty žaloby, má vo vzťahu k uverejneniu a oznámeniu aktu podpornú povahu (uznesenia Súdu prvého stupňa z 21. novembra 2005, Tramarin/Komisia, T‑426/04, Zb. s. II‑4765, bod 48; SNIV/Komisia, už citované v bode 31 vyššie, bod 21, a TF1/Komisia, už citované v bode 12 vyššie, bod 19).

34      Taktiež pokiaľ ide o akty, ktoré sa podľa ustálenej praxe dotknutej inštitúcie uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie, aj napriek tomu, že toto uverejnenie nie je podmienkou ich uplatňovania, Súdny dvor a Súd prvého stupňa si osvojili názor, že kritérium dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel, sa nepoužije a že lehota na podanie žaloby začína plynúť práve od dátumu uverejnenia. Za takýchto okolností sa totiž môžu dotknuté tretie osoby oprávnene domnievať, že predmetný akt bude uverejnený (uznesenia Tamarin/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, bod 49; SNIV/Komisia, už citované v bode 31 vyššie, bod 22, a TF1/Komisia, už citované v bode 12 vyššie, bod 20). Toto riešenie, ktorého účelom je právna istota a ktoré platí vo vzťahu k všetkým dotknutým tretím osobám, má svoj význam najmä vtedy, keď sa tak ako v prejednávanom prípade dotknutá tretia osoba podávajúca žalobu dozvie o akte pred jeho uverejnením.

35      Napokon to, že Komisia poskytne tretím osobám úplný prístup k zneniu rozhodnutia umiestneného na jej webovej stránke v spojení s uverejnením stručného oznámenia v úradnom vestníku, ktoré umožňuje dotknutým osobám dozvedieť sa o existencii predmetného rozhodnutia a ktoré ich oboznamuje s touto možnosťou prístupu cez internet, musí byť považované za uverejnenie v zmysle článku 230 piateho odseku ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T‑17/02, Zb. s. II‑2031, bod 80; uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2005, Air Bourbon/Komisia, T‑321/04, Zb. s. II‑3469, bod 34, a Tramarin/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, bod 53).

36      Článok 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že Komisia uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev súhrnné oznámenie o „rozhodnutiach, ktoré prijala podľa… článku 18 v spojení s článkom 19 (1)“.

37      Na určenie, či napadnuté rozhodnutie, ktoré sa nezakladá na žiadnom výslovnom právnom podklade, zodpovedá tomu, čo pod slovným spojením spomínaným v predchádzajúcom bode chápe článok 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, je v prvom rade potrebné vrátiť sa k štádiám konania vedeného Komisiou v prejednávanom prípade a v druhom rade spresniť význam tohto slovného spojenia.

38      V prvom rade z bodu 64 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že listom z 10. decembra 2003, označovaným Komisiou ako „list podľa článku 17“ (bod 15 napadnutého rozhodnutia), sa Komisia neobmedzila len na informovanie Francúzskej republiky o predbežnom závere, že schéma poplatku nie je alebo už nie je zlučiteľná so spoločným trhom, a na vyzvanie tohto členského štátu, aby k tomu predložil svoje pripomienky.

39      V tomto liste Komisia uviedla, „že aby sa zaručila zlučiteľnosť francúzskeho poplatkového systému s predpismi Spoločenstva vzťahujúcimi sa na štátnu pomoc, mali byť do existujúceho systému predbežne vnesené zmeny,“ (bod 64 napadnutého rozhodnutia). Komisia „dospela k názoru, že francúzske orgány budú musieť prijať potrebné opatrenia, aby zabezpečili dodržiavanie [niektorých] zásad“, týkajúcich sa v podstate úmernosti štátnej náhrady k nákladom na služby vo verejnom záujme (bod 64 prvá zarážka napadnutého rozhodnutia) a prevádzkovania podnikateľských činností verejnoprávnymi vysielateľmi za trhových podmienok (bod 64 druhá a tretia zarážka napadnutého rozhodnutia).

40      Týmto listom z 10. decembra 2003 sa Komisia rozhodla zaslať dotknutému členskému štátu „odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia“, ktoré sa však má v zásade vydať až v štádiu, s ktorým počíta článok 18 nariadenia č. 659/1999, t. j. „na základe informácií predložených členským štátom“.

41      V napadnutom rozhodnutí Komisia po spomenutí obsahu tohto odporúčania (bod 64 napadnutého rozhodnutia) a po posúdení záväzkov prevzatých Francúzskou republikou v odpovedi na toto odporúčanie (bod 65 a nasl. napadnutého rozhodnutia) „us[údila], že záväzky francúzskych orgánov týkajúce sa zásady, aby nešlo o nadmernú náhradu, sú uspokojujúce“ (bod 68 napadnutého rozhodnutia) a že záväzky „týkajúce sa obchodného správania verejnoprávnych televízií sú uspokojivou odpoveďou na ňou predložené odporúčania“ (bod 70 napadnutého rozhodnutia). Vzala tiež na vedomie záväzok francúzskych orgánov „do dvoch rokov od doručenia tohto listu“ uskutočniť v zákonných a podzákonných právnych predpisoch zmeny potrebné na vykonanie týchto záväzkov a v rovnakej lehote jej predložiť o tom správu (bod 71 napadnutého rozhodnutia).

42      Komisia na základe týchto rôznych záväzkov francúzskych orgánov a konštatovania, že tieto záväzky uspokojivo napĺňajú jej odporúčanie, rozhodla vedené konanie skončiť (body 1 a 72 napadnutého rozhodnutia), pričom však pripomenula, že napadnuté rozhodnutie nič nemení na jej právomoci uskutočňovať priebežné preskúmanie systémov existujúcej pomoci podľa článku 88 ods. 1 ES (bod 73 prvý pododsek napadnutého nariadenia).

43      Z predchádzajúceho opisu skutočností vyplýva, že v prejednávanom prípade sa Komisia už v štádiu konania upravenom v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 rozhodla zaslať Francúzskej republike „odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia“ podľa článku 18 tohto nariadenia. Následne, po doručení záväzkov Francúzskej republiky, Komisia tieto záväzky posúdila, zhodnotila, že zodpovedajú uvedenému odporúčaniu, a tak ich akceptovala. Túto akceptáciu, ktorá sa zakladá na predbežnom posúdení záväzkov a tým ide nad rámec ich bežného zaznamenania, však možno prinajmenšom na základe prvotnej analýzy a s čo možno najväčším zreteľom na štádiá konania doslovne vymedzené znením nariadenia č. 659/1999, považovať za „zaznamenanie“ v zmysle článku 19 ods. 1 tohto nariadenia.

44      Po druhé je potrebné určiť zmysel slovného spojenia „[rozhodnutie prijaté] podľa… článku 18 v spojení s článkom 19 (1)“ obsiahnuté v článku 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

45      Toto slovné spojenie znamená, že povinnosť uverejnenia upravená týmto ustanovením sa netýka priamo a iba „[rozhodnutia prijatého] podľa… článku 18“ nariadenia č. 659/1999 zaslať členskému štátu odporúčanie navrhujúce prijatie príslušných opatrení, ale že táto povinnosť uverejnenia vzniká iba za predpokladu, že odporúčanie Komisie je akceptované členským štátom, čo zodpovedá prípadu uvedenému v článku 19 ods. 1 toho istého nariadenia.

46      Článok 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 tak v konečnom dôsledku ukladá Komisii povinnosť, v prípade, keď je jej odporúčanie navrhujúce prijatie príslušných opatrení akceptované členským štátom, pristúpiť k uverejneniu obsahu tohto odporúčania, ktoré sa Komisia rozhodla zaslať členskému štátu, a skutočnosti, že toto odporúčanie bolo akceptované členským štátom. Tretie osoby sú tak informované nie iba o priebežnom stave konania o preskúmaní, ale o jeho konečnom stave.

47      V prejednávanom prípade napadnuté rozhodnutie, aj keď k nemu dochádza následne po konaní, v ktorom odporúčanie podľa článku 18 nariadenia č. 659/1999 bolo predložené už v štádiu zaslania listu na základe článku 17 (pozri body 38 až 40 vyššie), v skutočnosti zodpovedá tomu, čo vo svojom článku 26 ods. 1 označuje toto nariadenia slovným spojením „[rozhodnutie prijaté] podľa… článku 18 v spojení s článkom 19 (1)“.

48      Keďže napadnuté rozhodnutie skutočne zodpovedá jednému z aktov uvedených v článku 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, a teda podlieha uverejneniu, v súlade s ustanoveniami článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa začala lehota na podanie žaloby plynúť „od konca 14. dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie“, čiže od polnoci 14. októbra 2005. Podľa toho a tiež podľa ustanovení článku 230 piateho odseku ES, v spojení s článkom 101 a článkom 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, lehota na podanie žaloby uplynula o polnoci v utorok 27. decembra 2005.

49      Prejednávaná žaloba bola podaná 9. septembra 2005, a preto je prípustná.

 O povahe napadnutého rozhodnutia

 Tvrdenia účastníkov konania

50      Komisia, podporovaná vedľajšími účastníkmi konania, uvádza, že napadnuté rozhodnutie tým, že obsahuje odporúčanie akceptované francúzskymi orgánmi, nemá záväzný účinok, a nie je preto napadnuteľným aktom.

51      Ide o list zaslaný Francúzskej republike počas štádia priebežného preskúmavania existujúcej pomoci. Pritom podľa samotného znenia článku 88 ods. 1 ES príslušné opatrenia sú len návrhmi. Iba za predpokladu, že sa členský štát rozhodne neprijať tieto návrhy, by mala Komisia, pokiaľ to uzná za vhodné, prijať rozhodnutie na základe článku 88 ods. 2 ES, aby si vynútila zmenu v systéme predmetnej pomoci, a až toto rozhodnutie by bolo záväznej povahy. Komisia nemá donucovaciu právomoc voči členskému štátu v rámci predbežného preskúmavania štátom prijatého opatrenia. Komisia sa na podporu svojho stanoviska odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, Salt Union/Komisia (T‑330/94, Zb. s. II‑1475, bod 35), a na uznesenie Tramarin/Komisia, už citované v bode 33 vyššie.

52      Takzvané konanie o „príslušných opatreniach“ možno teda pripodobniť ku kvázi zmluvnému procesu. V prípade, že členský štát akceptuje návrhy Komisie na príslušné opatrenia, bude ich musieť vykonať. Pokiaľ odmietne, Komisia začne konanie vo veci formálneho zisťovania.

53      V tomto štádiu konania o príslušných opatreniach, ktoré inak nemá žiadny odkladný účinok, mohla Francúzska republika naďalej uhrádzať pomoc na základe existujúceho systému ešte počas dvoch rokov od oznámenia napadnutého rozhodnutia. Jediné obmedzenia spočívali v hrozbe začatia konania vo veci formálneho zisťovania v prípade nedodržania záväzkov a v skutočnosti, že by sporná pomoc pri nedodržaní záväzkov po uplynutí týchto dvoch rokov už nebola existujúcou pomocou, ale pomocou novou. Až rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania by prípadne mohlo byť záväznej povahy.

54      Okrem toho jedinou povinnosťou, ktorú členský štát má, je, aby dodržal svoje záväzky, pričom táto povinnosť vyplýva z jeho vlastnej jednostrannej akceptácie návrhov Komisie, a nie z napadnutého rozhodnutia, ktorým sa tieto záväzky iba berú na vedomie.

55      Okrem toho Komisia nemôže len z dôvodu nedodržania záväzkov začať konanie o nesplnení povinnosti na základe článku 88 ods. 2 ES alebo článku 226 ES.

56      Argumentácia žalobkyne o nabádaní členských štátov, aby nespolupracovali lojálne s Komisiou, je nesprávna. Členský štát sa môže rozhodnúť nespolupracovať a odmietnuť všetky návrhy príslušných opatrení. To by však znamenalo okamžité začatie konania vo veci formálneho zisťovania nasledované jednostranným rozhodnutím Komisie žiadajúcim bezodkladnú zmenu režimu pomoci. Postup spolupráce umožňuje v prejednávanom prípade vyhnúť sa začatiu konania vo veci formálneho zisťovania, pričom členskému štátu ponecháva čas na uskutočnenie jeho záväzkov dohodnutým tempom, nie však v dlhšom časovom období. Tento postup teda pobáda k spolupráci medzi Komisiou a členskými štátmi a pritom členské štáty nenabáda k nelojálnemu správaniu.

57      Pokiaľ ide o tvrdenie založené na nedostatku súdneho preskúmania konania Komisie v prípade, že po uplynutí lehoty poskytnutej členskému štátu nebude prijaté rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, toto tvrdenie je nesprávne. Nedodržanie záväzkov Francúzskou republikou umožňuje žalobkyni domáhať sa na vnútroštátnom súde pozastavenia úhrady novej pomoci, akou sa tým poplatok stane. Navyše žalobkyňa môže Komisii zaslať výzvu, aby konala, a neskôr podať proti nej žalobu na nečinnosť, pokiaľ táto ihneď nezačne konanie vo veci formálneho zisťovania. Napokon sa konania vo veci formálneho zisťovania ukončí vydaním konečného rozhodnutia Komisie, ktoré môže žalobkyňa napadnúť.

58      Nakoniec Komisia v znení bodu 73 napadnutého rozhodnutia nevyvolala pochybnosti, pokiaľ ide o povahu napadnutého rozhodnutia, keďže táto povaha sa odvíja od vlastnej podstaty tohto dokumentu.

59      Žalobkyňa namieta proti stanovisku Komisie.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

60      Podľa ustálenej judikatúry len akty s právne záväznými účinkami, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 4. marca 1999, Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, T‑87/96, Zb. s. II‑203, bod 37; z 22. marca 2000, Coca‑Cola/Komisia, T‑125/97 a T‑127/97, Zb. s. II‑1733, bod 77, a z 18. septembra 2001, M6 a i./Komisia, T‑112/99, Zb. s. II‑2459, bod 35; uznesenie Súdu prvého stupňa z 5. novembra 2003, Kronoply/Komisia, T‑130/02, Zb. s. II‑4857, bod 43).

61      Pri určovaní, či akt alebo rozhodnutie vyvoláva právne záväzné účinky, je potrebné vziať do úvahy jeho podstatu (rozsudok IBM/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 9, a uznesenie Súdneho dvora z 13. júna 1991, Sunzest/Komisia, C‑50/90, Zb. s. I‑2917, bod 12; rozsudok Coca‑Cola/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 78, a uznesenie Kronoply/Komisia, už citované v bode 60 vyššie, bod 44).

62      V oblasti štátnej pomoci sa Zmluvou zakotvené procesné pravidlá líšia podľa toho, či opatrenia predstavujú existujúcu pomoc alebo novú pomoc. Kým existujúca pomoc podlieha článku 88 ods. 1 a 2 ES, nová pomoc sa riadi odsekmi 2 a 3 toho istého ustanovenia (rozsudok Súdneho dvora z 30. júna 1992, Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb. s. I‑4145, bod 22).

63      Čo sa týka existujúcej pomoci, článok 88 ods. 1 ES priznáva Komisii právomoc priebežne ju skúmať spoločne s členskými štátmi. V rámci tohto skúmania Komisia navrhuje členským štátom príslušné opatrenia, ktoré si vyžadujú postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu. Odsek 2 tohto článku potom stanovuje, že ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87 ES alebo že táto pomoc sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví (rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 23; rozsudok Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Namur-Les assurances du crédit, C‑44/93, Zb. s. I‑3829, bod 11).

64      Podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, ak Komisia uvažuje, že schéma existujúcej pomoci nie je, alebo už nie je zlučiteľná so spoločným trhom, informuje daný členský štát o svojom predbežnom názore a poskytne danému členskému štátu príležitosť predložiť svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca.

65      Podľa článku 18 nariadenia č. 659/1999, ak Komisia na základe informácií predložených členským štátom podľa článku 17 dospeje k záveru, že existujúca schéma pomoci nie je, alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom, vydá odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia pre daný členský štát. Je nesporné, že toto odporúčanie, ktoré je iba návrhom, nie je, posudzované samostatne, napadnuteľným aktom (pozri v tomto zmysle rozsudok Salt Union/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 35 prvá veta).

66      Podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, ak daný členský štát neakceptuje navrhované opatrenia a Komisia po zvážení argumentov daného členského štátu naďalej považuje tieto opatrenia za potrebné, začne konanie podľa článku 4 ods. 4 tohto nariadenia.

67      Podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, ak daný členský štát akceptuje navrhované opatrenia a informuje o nich Komisiu, Komisia zaznamená toto zistenie a informuje o ňom členský štát.

68      Pokiaľ ide o tento posledný uvedený prípad, relevantný v prejednávanej veci, je treba odmietnuť prístup v podstate presadzovaný Komisiou, ktorý na základe oddeleného a doslovného výkladu uvedeného článku 19 ods. 1 spočíva v snahe vyvodiť záver, že Komisia v prípade konania o preskúmaní existujúcej pomoci vedúceho k akceptácii príslušných opatrení členským štátom neprijíma žiadne rozhodnutie, či v snahe zúžiť konanie podľa článkov 17, 18 a článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 na kvázi zmluvný proces.

69      Takýto prístup totiž protirečí obsahu a účelu tohto konania, ktoré je z vlastnej povahy rozhodovacím konaním, ako to inak naznačuje aj článok 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 v slovnom spojení „[rozhodnutie prijaté] podľa… článku 18 v spojení s článkom 19 (1)“.

70      Komisia a členský štát akiste môžu diskutovať o navrhovaných príslušných opatreniach. V konečnom dôsledku sa ale konanie o preskúmaní končí rozhodnutím spomínaným v predchádzajúcom bode, až keď sa Komisia pri výkone svojej výlučnej právomoci pre posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom rozhodne akceptovať záväzky štátu, pretože tieto zodpovedajú jej záujmom.

71      V prejednávanom prípade Komisia preskúmala záväzky Francúzskej republiky, usúdila, že zodpovedajú jej odporúčaniu a umožňujú tak zabezpečiť zlučiteľnosť systému poplatku so spoločným trhom, a týmto sa rozhodla skončiť vedené konanie (body 1 a 72 napadnutého rozhodnutia), hoci pripomenula, že napadnuté rozhodnutie nijako neovplyvňuje jej právomoc uskutočňovať priebežné preskúmanie systémov existujúcej pomoci podľa článku 88 ods. 1 ES (bod 73 prvý pododsek napadnutého nariadenia).

72      Týmto Komisia nevzala len pasívne na vedomie záväzky Francúzskej republiky, ale prijala s ohľadom na ne rozhodnutie, bez ktorého by sa konanie o preskúmaní poplatku nebolo skončilo, ale pokračovalo by ďalej, či už ďalšou korešpondenciou s cieľom dospieť k záväzkom, ktoré by Komisii vyhovovali, alebo začatím konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 659/1999.

73      S ohľadom na právne záväzné účinky napadnutého rozhodnutia stačí uviesť, že v súlade s článkom 19 ods. 1 in fine nariadenia č. 659/1999 daný členský štát, ktorý s uverejnením podľa článku 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 nevyhnutne akceptoval príslušné opatrenia, je „viazaný…, aby vykonal“ tieto opatrenia (pozri v súvislosti s uznaním tohto záväzného právneho účinku vo veciach predchádzajúcich nadobudnutiu účinnosti nariadenia č. 659/1999 rozsudky Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, bod 36; z 15. októbra 1996, Ijssel-Vliet, C‑311/94, Zb. s. I‑5023, bod 42 a 43, a z 5. októbra 2000, Nemecko/Komisia, C‑288/96, Zb. s. I‑8237, bod 65, in fine).

74      Tieto závery ani uznesenie Tramarin/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, ani rozsudok Salt Union/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, na ktoré odkazuje Komisia, nespochybňujú.

75      Pokiaľ ide o vec, v ktorej bolo vydané uznesenie Tramarin/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, tá sa týka prípadu predbežného preskúmavania novej pomoci. Toto predbežné preskúmavanie musí v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 vyústiť v prijatie rozhodnutia na základe odsekov 2, 3 a 4 tohto článku, pričom proti tomuto rozhodnutiu možno prípadne podať žalobu o neplatnosť. Práve za týchto okolností Súd prvého stupňa usúdil, že list, ktorým Komisia pri predbežnom preskúmavaní vyzvala Taliansku republiku, aby upustila od návrhu prechodnej úpravy medzi platným systémom pomoci a oznámeným systémom pomoci, bol prípravným aktom ku konečnému rozhodnutiu, a preto proti nemu nemohla byť podaná žaloba.

76      Pritom Komisii v rámci priebežného preskúmavania existujúcej pomoci a za predpokladu riadneho vykonania záväzkov členským štátom už po rozhodnutí podľa článku 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 nenáleží prijať žiadne ďalšie rozhodnutie. Jediný akt, ktorý majú k dispozícii tretie dotknuté osoby – v prejednávanom prípade konkrétne žalobkyňa – nie je, ako vo veci Tramarin/Komisia, prípravný akt k pripravovanému konečnému rozhodnutiu, ale rozhodnutie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia nariadenia č. 659/1999, pričom toto rozhodnutie má záväzný právny účinok uvádzaný v bode 73 vyššie.

77      Ani odkaz na rozsudok Salt Union/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, nemôže odôvodniť stanovisko Komisie. Situáciou, ktorú Súd prvého stupňa v bode 35 uvedeného rozsudku výslovne posudzoval, bol totiž prípad, keď členský štát odmietne akceptovať návrh Komisie na príslušné opatrenie, pričom tento návrh, posudzovaný samostatne a v zhode s tým, čo bolo uvedené v bode 65 vyššie, skutočne nie je napadnuteľným aktom. Situácia v prejednávanom prípade je však odlišná, pretože sa spája s prijatím príslušných opatrení členským štátom.

78      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ani uznesenie Tramarin/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, ani rozsudok Salt Union/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, nepodporujú stanovisko Komisie.

79      Konečne, pokiaľ ide o otázku, či právne záväzné účinky spôsobované napadnutým rozhodnutím môžu mať svojou povahou dosah na záujmy žalobkyne, treba uviesť, že toto rozhodnutie v donucovacom právnom a časovom rámci vlastnom mechanizmu priebežného preskúmavania existujúcej pomoci potvrdzuje záväzky Francúzskej republiky, ktoré by sa mohli považovať za neprimerané na zabezpečenie zlučiteľnosti systému poplatku so spoločným trhom. Napadnuté rozhodnutie tak umožňuje Francúzskej republike, aby predmetný systém pomoci realizovala ešte počas dvoch rokov.

80      Navyše a hlavne, napadnuté rozhodnutie umožňuje, aby za určitého prispôsobenia bol uvedený systém pomoci zachovaný po dobu dlhšiu než dva roky.

81      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že napadnuté rozhodnutie má právne záväzné účinky, ktoré môžu mať dosah na záujmy žalobkyne, a je tým pádom aktom, proti ktorému možno podať žalobu o neplatnosť na základe článku 230 štvrtého odseku ES.

 O záujme žalobkyne na konaní

 Tvrdenia účastníkov konania

82      Komisia, podporovaná vedľajšími účastníkmi konania, síce nijako nenamieta proti aktívnej legitimácii žalobkyne, uvádza však, že žalobkyňa v postavení konkurenta podniku poberajúceho pomoc, ktorá bola dobrovoľne zosúladená s právom Spoločenstva, dosiahla kompenzáciu, a preto nemá žiadny záujem na konaní o zrušenie napadnutého rozhodnutia. V prípade zrušenia by bolo postavenie žalobkyne menej uspokojivé, než postavenie vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia, ktorého cieľom je priaznivejšie upraviť systém pomoci spoločnému záujmu.

83      Žalobkyňa namieta proti stanovisku Komisie.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

84      Podľa ustálenej judikatúry prípustnosť žaloby o neplatnosť je podmienená tým, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá ju podala, má právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Takýto právny záujem musí byť skutočný a posudzuje sa ku dňu, keď bola žaloba podaná (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. apríla 2005, Sniace/Komisia, T‑141/03, Zb. s. II‑1197, bod 25, a z 20. septembra 2007, Salvat père & fils a i./Komisia, T‑136/05, Zb. s. II‑4063, bod 34).

85      Na to, aby taký právny záujem mohol existovať, musí byť samotné zrušenie aktu spôsobilé vyvolať právne následky, alebo inými slovami, žaloba musí byť spôsobilá, v prípade úspešného výsledku, priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 44 a tam citovanú judikatúru). Rozhodnutie, ktoré plne vyhovuje navrhovateľovi, mu logicky nemôže spôsobovať ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. júna 2002, Nemecko/Komisia, C‑242/00, Zb. s. I‑5603, bod 46; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 1992, NBV a NVB/Komisia, T‑138/89, Zb. s. II‑2181, bod 32) a tento navrhovateľ nemá záujem navrhovať jeho zrušenie.

86      Z opačného pohľadu, akonáhle navrhovateľ tvrdí, že sporný akt, aj keď je preňho prípadne čiastočne priaznivý, jednako náležite nechráni jeho právne postavenie, je mu nevyhnutné priznať záujem na konaní, aby tak mohol dať prostredníctvom súdu Spoločenstva preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia. Posúdenie, či je napadnutý akt priaznivý alebo nie, vychádza teda z podstaty veci, a nie z prípustnosti žaloby (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro k rozsudku Súdneho dvora z 9. novembra 1989, Katsoufros/Súdny dvor, 55/88, Zb. s. 3579, 3585 až 3587).

87      V napadnutom rozhodnutí Komisia, ktorej podala žalobkyňa sťažnosť vzťahujúcu sa najmä na systém koncesionárskeho poplatku, usúdila, že určité záväzky Francúzskej republiky môžu svojou povahou zabezpečiť zlučiteľnosť tohto systému so spoločným trhom. Žalobkyňa zase tieto záväzky považuje za neprispôsobené tomuto účelu a spochybňuje napadnuté rozhodnutie práve preto, že ich potvrdzuje, a tým pádom porušuje na jej úkor ustanovenia Zmluvy v oblasti štátnej pomoci.

88      Je nutné konštatovať, že argument Komisie, že žalobkyňa nemá záujem navrhovať zrušenie napadnutého rozhodnutia s odôvodnením, že je pre ňu priaznivým rozhodnutím, spočíva na predpoklade, že námietky žalobkyne k podstate veci, t. j. konkrétne k zjavnej neprispôsobenosti týchto záväzkov, sú nesprávne.

89      Pritom žalobkyňa, ako prevádzkovateľ televízie súťažiaci na trhu s France 2 a France 3, mala zreteľne záujem položiť súdu Spoločenstva otázku, či je zákonné, že Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že záväzky poskytnuté Francúzskou republikou umožňujú zabezpečiť zlučiteľnosť francúzskeho systému poplatku so spoločným trhom.

90      Okrem toho, a v protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré by bolo odôvodnené zjavným nesprávnym posúdením na strane tejto inštitúcie pri určovaní príslušných opatrení, ktoré sa majú vykonať, alebo nedostatočným odôvodnením primeranosti týchto opatrení k zisteným problémom, by žalobkyňu nestavalo do menej priaznivého postavenia, než aké vyplýva z napadnutého rozhodnutia.

91      Zrušenie z prvého či druhého uvedeného dôvodu by totiž znamenalo, že napadnuté rozhodnutie sa buď vyznačovalo, alebo sa mohlo vyznačovať neprimeranými záväzkami, a preto bolo pre žalobkyňu nepriaznivé. V nadväznosti na toto zrušenie by Komisii prislúchalo, aby s ohľadom na prejednávané podmienky financovania France 2 a France 3 posúdila v rámci priebežného skúmania existujúcej pomoci možnosť navrhnúť do budúcnosti iné príslušné opatrenia.

92      Z toho vyplýva, že v protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, žalobkyňa má záujem na konaní o zrušenie napadnutého rozhodnutia.

93      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žaloba je prípustná.

 O veci samej

94      Prejednávaná žaloba obsahuje päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obranu. Tretí žalobný dôvod je založený na nedostatočnom rozsahu záväzkov Francúzskej republiky. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnosti úradného postupu. Piaty žalobný dôvod je založený na nesprávnom výklade rozsudku Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, Zb. s. I‑7747, ďalej len „rozsudok Altmark“).

95      Najprv je potrebné preskúmať žalobné dôvody založené na porušení práva na obranu a nesprávnosti úradného postupu. Následne sa bude skúmať žalobný dôvod založený na nesprávnom výklade rozsudku Altmark, už citovaného v bode 94 vyššie, a potom dva žalobné dôvody založené na porušení povinnosti odôvodnenia a nedostatočnom rozsahu záväzkov.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obranu

 Tvrdenia účastníkov konania

96      Žalobkyňa síce uznáva, že správne konanie v oblasti štátnej pomoci možno začať len voči členským štátom, uvádza však, že Komisia v štádiu preskúmavania podľa článku 88 ods. 2 ES musí vyzvať príslušné strany, aby predložili pripomienky. Žalobkyňa je prekvapená, že nemohla s Komisiou rokovať o možnosti a rozsahu záväzkov Francúzskej republiky, keď na ich základe Komisia schválila zachovanie systému zakladajúceho štátnu pomoc, ktorý je v rozpore s článkom 87 ES. Toto rokovanie malo prebehnúť tým skôr, že dialóg medzi žalobkyňou a Komisiou, ktorá dospela k záveru, že systém poplatku je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ES, sa náhle prerušil, keď šlo o to posúdiť zlučiteľnosť tohto systému so spoločným trhom.

97      Žalobkyňa zastáva názor, že miesto, ktoré jej bolo vyhradené v konaní v prejednávanom prípade, je sotva zlučiteľné s judikatúrou, podľa ktorej, aj keď to nie je stanovené písomne, Spoločenstvo nemôže zhoršovať právne postavenie osoby, pokiaľ jej nebolo umožnené vyjadriť svoj názor. S ohľadom na voľnú úvahu Komisie pri prijímaní rozhodnutia podľa článku 88 ods. 1 ES by dodržiavanie práva byť vypočutý malo byť o to viac zaručené. Prerušenie rozpravy medzi Komisiou a žalobkyňou predstavuje porušenie práv žalobkyne na obranu.

98      Komisia, podporovaná vedľajšími účastníkmi konania, spochybňuje stanovisko žalobkyne.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

99      Treba pripomenúť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci je vzhľadom na svoju všeobecnú štruktúru konaním začatým proti členskému štátu, ktorý je vzhľadom na svoje povinnosti v Spoločenstve zodpovedný za poskytnutie pomoci (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T‑198/01, Zb. s. II‑2717, bod 61, a z 11. mája 2005, Saxonia Edelmetalle/Komisia, T‑111/01 a T‑133/01, Zb. s. II‑1579, bod 47).

100    Táto úvaha, rozvedená judikatúrou v súvislostiach s preskúmaním novej pomoci Komisiou, platí rovnako v súvislostiach s priebežným preskúmaním existujúcej pomoci.

101    Z toho vyplýva, že síce dotknutej osobe nič nebráni odovzdať Komisii informácie poukazujúce na nezlučiteľnosť určitej štátnej pomoci so spoločným trhom, či už ide o novú pomoc alebo existujúcu pomoc, táto možnosť však nedáva tejto osobe žiadne právo na obranu. Komisia nie je nijako viazaná nadväzovať s touto osobou rokovanie.

102    Je pravda, že v konaní vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 prvého pododseku ES a článku 6 nariadenia č. 659/1999, ktoré, pokiaľ ide o preskúmanie novej pomoci, možno začať rozhodnutím prijatým podľa článku 4 ods. 4 nariadenia č. 659/1999, a pokiaľ ide o priebežné preskúmanie existujúcej pomoci, rozhodnutím prijatým podľa článku 19 ods. 2 toho istého nariadenia, Komisia „vyzve… zainteresované strany, aby predložili pripomienky“ (článok 6 ods. 1 druhá veta nariadenia č. 659/1999). Je však nutné konštatovať, že v prejednávanom prípade napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté po takomto konaní vo veci formálneho zisťovania, ale po návrhu príslušných opatrení akceptovanom daným členským štátom, t. j. v rámci článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

103    V tomto štádiu konania o priebežnom preskúmaní existujúcej pomoci Komisia nemusela žalobkyňu na predloženie pripomienok vyzývať. Žalobkyňa sa preto využitia práva na obranu domáha a na jeho porušenie Komisiou odvoláva nesprávne.

104    Za týchto podmienok sa musí tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom úradnom postupe

 Tvrdenia účastníkov konania

105    Podľa žalobkyne sa zdá, že Komisia prenáša úlohu odhaľovať štátnu pomoc na štátne orgány, i keď táto úloha spadá do jej výhradnej právomoci. Žalobkyni nie je zrejmé, ako môže Komisia túto právomoc takto delegovať a tým priznávať článku 87 ES priamy účinok jednoduchým prijatím rozhodnutia o akceptácii záväzkov, hoci na určenie priameho účinku článku 88 ods. 3 ES bolo nevyhnutné nariadenie.

106    Komisia namieta proti stanovisku žalobkyne.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

107    V prvom rade treba konštatovať, že v protiklade s tým, o čom zrejme vypovedá tento žalobný dôvod, predmetom napadnutého rozhodnutia vôbec nie je prenášať úlohu odhaľovať prípadnú štátnu pomoc na štátne orgány, hoci by táto úloha údajne prislúchala výhradne Komisii, pričom ostatne ako uviedol Súdny dvor, vnútroštátny súd je v každom prípadne príslušný prípadne konštatovať existenciu štátnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, bod 14).

108    V druhom rade a v rozsahu, v akom žalobkyňa týmto žalobným dôvodom tvrdí, že Komisia svoju výhradnú právomoc pre posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom údajne prenáša na štátne orgány, je nutné konštatovať, že napadnutým rozhodnutím k takémuto prenosu právomoci vôbec nedochádza.

109    Naopak, Komisia napadnutým rozhodnutím získala od Francúzskej republiky určité záväzky, ktorými sa má zabezpečiť zlučiteľnosť systému poplatku so spoločným trhom, práve pri výkone svojej výhradnej právomoci pre posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci s týmto trhom. Okrem toho napadnuté rozhodnutie, ako pripomína jeho bod 73, nijako nezasahuje do jej právomoci podľa článku 88 ods. 1 ES uskutočňovať priebežné preskúmanie systémov existujúcej pomoci a navrhovať príslušné opatrenia, ktoré si vyžadujú postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu.

110    Za týchto podmienok sa musí tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade rozsudku Altmark

 Tvrdenia účastníkov konania

111    Žalobkyňa usudzuje, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s uplatniteľnosťou článku 86 ods. ES v prípade pomoci, ktorá vyplýva z nadmernej náhrady nákladov na plnenie povinností zo služby vo verejnom záujme.

112    V rozsudku Altmark, už citovanom v bode 94 vyššie, sa Súdny dvor rozhodol pre tzv. „náhradový“ prístup. Voľba tohto náhradového prístupu bola ďalej potvrdená v neskoršej judikatúre tak Súdneho dvora, ako i Súdu prvého stupňa.

113    Žalobkyňa uvádza, že v protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, Súdny dvor v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 94 vyššie, nepotvrdzuje implicitne, že pomoc, ktorá spočíva v náhrade, či skôr v nadmernej náhrade nákladov vynaložených určitým podnikom na poskytovanie služby všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“) možno prehlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak sú splnené podmienky podľa článku 86 ods. 2 ES.

114    Súdnemu dvoru totiž neprislúcha, aby v rámci konania o prejudiciálnej otázke čo i len implicitne odpovedal na otázku, ktorá mu nie je položená.

115    Navyše Súdny dvor odkazuje na rozsudok z 22. novembra 2001, Ferring (C‑53/00, Zb. s. I‑9067, ďalej len „rozsudok Ferring“). V tomto rozsudku pritom Súdny dvor výslovne vylúčil uplatnenie článku 86 ods. 2 ES, keď prehlásil, že zvýhodnenie, ktoré presahuje dodatočné náklady vyplývajúce z poslania všeobecného záujmu, „v žiadnom prípade nemožno považovať za nevyhnutné na to, aby sa týmto hospodárskym subjektom umožnilo plniť ich osobitné poslanie“.

116    Uplatnenie článku 86 ods. 2 ES ďalej predpokladá splnenie všetkých podmienok spojených s vymedzením, poverením a kontrolou poslania služby vo verejnom záujme, ako aj s primeranosťou finančnej náhrady priznávanej za túto službu. Pritom Súdny dvor v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 94 vyššie, urobil z týchto istých podmienok kumulatívne kritériá pre posudzovanie nie zlučiteľnosti, ale práve vlastnej existencie pomoci, a to prvou, druhou a treťou z daných štyroch podmienok upravených v bode 95 a vo výroku tohto rozsudku (ďalej spoločne len „podmienky Altmark“). Inými slovami, posúdenie primeranosti sa podľa Súdneho dvora vykonáva v štádiu kvalifikácie pomoci, t. j. v štádiu predchádzajúcom štádiu, v ktorom ju mieni Komisia uplatňovať.

117    Konečne, Komisia vo svojej praxi uplatňuje článok 86 ods. 2 ES na situácie, kedy druhá a štvrtá podmienka Altmark neboli splnené, čoho je implicitným dôsledkom, že keď prvá a tretia podmienka nie sú splnené, je vylúčené zachraňovať dané opatrenie tak, že sa bude skúmať na základe článku 86 ods. 2 ES. Pritom v prejednávanom prípade skutočnosť, že Komisia sama konštatovala, že tretia podmienka Altmark nie je splnená, ju mala nevyhnutne doviesť k záveru, že ide skutočne o pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a teda nie je namieste zaoberať sa jej prípadnou zlučiteľnosťou.

118    Komisia sa tak posudzovaním, či opatrenie štátu o náhrade nákladov na službu vo verejnom záujme môže byť oprávnené na základe článku 86 ods. 2 ES, hoci sama konštatovala, že uvedené opatrenie nespĺňa podmienky Altmark, ktoré bránia jeho kvalifikácii za štátnu pomoc, dopustila nesprávneho právneho posúdenia.

119    Žalobkyňa v replike namieta, že nespochybňuje výlučnú právomoc Komisie vyslovovať sa k zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, o čom inak svedčí skutočnosť, že podala svoju žalobu. Namieta skôr proti podmienkam, za akých Komisia pristupuje k takémuto preskúmaniu.

120    Žalobkyňa totiž pripomína, že Súdny dvor v rozsudku Ferring, už citovanom v bode 115 vyššie, neodkazuje na článok 86 ods. 2 ES ako na zdôvodnenie prijatého riešenia. Práve Súdny dvor po stanovení zásady, že náhrada dodržiavajúca podmienku vyváženosti nie je štátnou pomocou, dodáva, že „ak sa ukáže, že veľkoobchodní distribútori získavajú z toho, že nepodliehajú dani z priameho predaja liekov, zvýhodnenie, ktoré by presahovalo dodatočné náklady, ktoré znášajú z dôvodu plnenia povinností zo služby vo verejnom záujme, ktoré im ukladá vnútroštátna právna úprava, potom toto zvýhodnenie v časti, ktorá presahuje uvedené dodatočné náklady, v žiadnom prípade nemožno pokladať za nevyhnutné na to, aby sa týmto hospodárskym subjektom umožnilo plniť ich osobitné poslanie“. V dôsledku toho podľa Súdneho dvora „je potrebné odpovedať, že článok [86] ods. 2 [ES] sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na daňové zvýhodnenie, ktoré získavajú podniky poverené poskytovaním služby vo verejnom záujme, akými sú aj podniky, o ktoré ide vo veci samej, v rozsahu, v akom toto zvýhodnenie presahuje dodatočné náklady na službu vo verejnom záujme“.

121    Je preto zrejmé, že Súdny dvor vylúčil akékoľvek uplatňovanie výnimky podľa článku 86 ods. 2 ES na prípady náhrady, ktorá presahuje dodatočné náklady spojené s plnením povinností služby vo verejnom záujme, čoho dôsledkom je, že takáto pomoc sa musí vyhodnocovať výhradne na základe článku 87 ES. V tomto prípade skúmanie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom je síce naďalej v právomoci Komisie, ale keďže sa nedá uplatniť výnimka podľa článku 86 ods. 2 ES, môže toto skúmanie viesť v praxi len k negatívnemu záveru.

122    Nakoniec, Súdny dvor v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 94 vyššie, toto posúdenie nevyvracia. Súdny dvor totiž vyslovene nevylučuje uplatnenie článku 86 ods. 2 ES, no ani ho nepotvrdzuje.

123    Komisia, podporovaná Francúzskou republikou a France Télévisions, namieta proti tvrdeniam žalobkyne. V podstate uvádza, že žalobkyňa si týmto žalobným dôvodom zamieňa dve otázky, ktoré sú pritom celkom odlišné a ktoré rozsudok Altmark, už citovaný v bode 94 vyššie, pomohol objasniť. Prvou otázkou je, kedy ide o štátnu pomoc v zmysle Zmluvy, a druhou, kedy možno takúto pomoc vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

124    Základom tvrdenia žalobkyne v tomto žalobnom dôvode je, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru o zlučiteľnosti systému koncesionárskeho poplatku so spoločným trhom, hoci zastávala názor, že niektoré z podmienok Altmark neboli dodržané.

125    Túto argumentáciu nemožno prijať, pretože je výsledkom nesprávneho výkladu rozsudku Altmark, už citovaného v bode 94 vyššie.

126    V rozsudku Altmark, už citovanom v bode 94 vyššie, Súdny dvor pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry si označenie za pomoc vyžaduje, aby boli splnené všetky podmienky upravené v článku 87 ods. 1 ES (bod 74 rozsudku), a že toto ustanovenie upravuje tieto podmienky. Po prvé, musí ísť o zásah štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé, tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie, v jeho dôsledku musí pre adresáta plynúť zvýhodnenie. Po štvrté, musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (bod 75 rozsudku).

127    Pokiaľ ide o podmienku existencie zvýhodnenia odsúhlaseného jeho poberateľovi, Súdny dvor uviedol, že z judikatúry a osobitne z rozsudku Ferring, už citovaného v bode 115 vyššie, vyplýva, že v rozsahu, v akom sa zásah štátu má považovať za náhradu predstavujúcu protihodnotu za plnenia uskutočnené prijímajúcimi podnikmi pri výkone povinností zo služby vo verejnom záujme, takže tieto podniky v skutočnosti nemajú prospech z finančného zvýhodnenia, a účinkom tohto zásahu preto nie je privodenie priaznivejšieho súťažného postavenia pre tieto podniky v porovnaní s podnikmi, ktoré s nimi súťažia na trhu, takýto zásah nespadá pod článok 87 ods. 1 ES (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 87).

128    Súdny dvor dodal, že pritom aby sa v konkrétnom prípade mohla takáto náhrada vyhnúť označeniu za štátnu pomoc, musí byť súčasne splnených niekoľko podmienok (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 88):

–        po prvé, prijímajúci podnik bol skutočne poverený výkonom povinností služby vo verejnom záujme a tieto povinnosti boli zreteľne vymedzené (prvá podmienka Altmark),

–        po druhé, parametre, na základe ktorých sa vypočítava náhrada, boli vopred stanovené objektívnym a transparentným spôsobom (druhá podmienka Altmark),

–        po tretie, náhrada neprekračuje mieru nevyhnutnú pre pokrytie celej alebo čiastočnej výšky nákladov vzniknutých v dôsledku výkonu povinností služby vo verejnom záujme, pri zohľadnení súvisiacich príjmov, ako aj primeraného zisku z plnenia týchto povinností (tretia podmienka Altmark),

–        po štvrté, keď sa výber podniku, ktorý sa má poveriť výkonom povinností služby vo verejnom záujme, neuskutočňuje postupom verejného obstarávania, výška potrebnej náhrady musí byť určená na základe rozboru nákladov, ktoré by priemerný podnik, dobre riadený a primerane vybavený na to, aby mohol uspokojiť požiadavky kladené na službu vo verejnom záujme, niesol aby splnil tieto povinnosti pri zohľadnení súvisiacich príjmov, ako aj primeraného zisku z plnenia týchto povinností (štvrtá podmienka Altmark).

129    Súdny dvor uzavrel, že zásah štátu, ktorý nenapĺňa jednu alebo viacero z uvedených podmienok, sa musí považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

130    Z úplne jednoznačného znenia rozsudku Altmark, už citovaného v bode 94 vyššie, vyplýva, že jediným a výlučným účelom štyroch vyššie uvedených podmienok je kvalifikácia predmetného opatrenia za štátnu pomoc, či presnejšie určenie existencie zvýhodnenia.

131    Súdny dvor tým prevzal a ďalej spresnil riešenie prijaté v rozsudku Ferring, už citovanom v bode 115 vyššie, na ktorý sa žalobkyňa opakovane odvoláva vo svojich písomných podaniach, aby umožnil členským štátom lepšie zhodnotiť, či ich zásah v prospech subjektu povereného výkonom povinností služby vo verejnom záujme predstavuje štátnu pomoc, ktorá za predpokladu novej pomoci nesie so sebou povinnosť oznámiť opatrenie Komisii, či v prípade existujúcej pomoci povinnosť spolupráce s touto inštitúciou.

132    Je dôležité zdôrazniť, že argumentácii žalobkyne protirečia tiež body 104 a 105 rozsudku Altmark, už citovaného v bode 94 vyššie, v ktorých Súdny dvor odpovedá na druhú časť prejudiciálnej otázky, ktorou sa vnútroštátny súd najmä pýta, či článok 73 ES možno uplatňovať na verejné subvencie, ktoré nahrádzajú dodatočné náklady na výkon povinností služby vo verejnom záujme.

133    Vo vyššie uvedených bodoch Súdny dvor uvádza, že pokiaľ sa majú subvencie, o ktoré ide vo veci samej, považovať za náhradu predstavujúcu protihodnotu za výkony v doprave uskutočnené pri plnení povinností služby vo verejnom záujme a zodpovedajúcu daným štyrom podmienkam Altmark, potom tieto subvencie nespadajú pod článok 87 ES, takže nie je namieste odvolávať sa na výnimku k tomuto ustanoveniu podľa článku 73 ES. Z toho podľa Súdneho dvora vyplýva, že ustanovenia primárneho práva týkajúce sa štátnej pomoci, v danom prípade ustanovenia článku 73 ES, sa na tieto subvencie budú môcť uplatniť len ak nebudú splnené všetky uvádzané podmienky alebo uvedené subvencie nebudú vychádzať z ustanovení nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. júna 1991 (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314).

134    Je teda zrejmé, že Súdny dvor rozlišuje medzi otázkou označenia určitého opatrenia za štátnu pomoc, ktoré by v konkrétnom prípade vyplývalo z nesplnenia daných štyroch podmienok Altmark, a otázkou jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Toto uvažovanie Súdneho dvora k uplatňovaniu článku 73 ES sa dá plne premietnuť na prejednávaný prípad, čo sa týka uplatniteľnosti článku 86 ods. 2 ES.

135    Rozhodnutia Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, ktoré od doby rozsudku Altmark, už citovaného v bode 94 vyššie, odkazovali na podmienky vytýčené v tomto rozsudku, nespochybňujú skutočnosť, že tieto podmienky sa týkajú označovania za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a nenaznačujú, že by Súdny dvor chcel pri vytyčovaní týchto podmienok ukončiť uplatňovanie článku 86 ods. 2 ES na posúdenie zlučiteľnosti zásahov štátu pri financovaní SVHZ (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 27. novembra 2003, Enirisorse, C‑34/01 až C‑38/01, Zb. s. I‑14243, body 31 až 40; z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, body 61 až 72; zo 7. septembra 2006, Laboratoires Boiron, C‑526/04, Zb. s. I‑7529, body 50 až 57, a zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, Zb. s. I‑5497, body 79 až 88; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. marca 2004, Danske Busvognmænd/Komisia, T‑157/01, Zb. s. II‑917, body 97 a 98; zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T‑274/01, Zb. s. II‑3145, body 130 a 131; z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 310, a z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, Zb. s. II‑741, bod 258).

136    Osobitne vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný v bode 135 vyššie, Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorou sa vnútroštátny súd pýtal, či odmena prijatá centrami daňovej pomoci na vypracovanie a odoslanie daňového priznania v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

137    Vo svojom rozsudku Súdny dvor pripomenul uvedené štyri podmienky Altmark, pričom zdôraznil, že splnenie všetkých z nich umožňuje, aby sa zásah štátu, považovaný za náhradu predstavujúcu protihodnotu za plnenia uskutočnené prijímajúcimi podnikmi pri výkone povinností služby vo verejnom záujme, vyhol označeniu za štátnu pomoc.

138    Súdny dvor po poukázaní na to, že preskúmanie posledných dvoch podmienok týkajúcich sa výšky predmetnej odmeny si vyžaduje posúdenie skutkových okolností sporu vo veci samej, a po pripomenutí, že v tomto ohľade nemá právomoc, uviedol, že prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby z hľadiska týchto skutkových okolností posúdil, či je sporná odmena štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

139    Je dôležité zdôrazniť, že Súdny dvor nezabudol v týchto súvislostiach dodať, že vnútroštátny súd nemá právomoc posúdiť súlad opatrení štátnej pomoci alebo režimu pomoci so spoločným trhom, pretože toto posúdenie patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej konanie podlieha preskúmaniu súdom Spoločenstva (rozsudok Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 71).

140    Táto posledná úvaha Súdneho dvora zreteľne ukazuje, že prejednávaný žalobný dôvod spočíva na nesprávnom úsudku žalobkyne, ktorá si zamieňa uplatnenie kritérií Altmark, ktorých cieľom je určiť existenciu štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a uplatnenie kritérií podľa článku 86 ods. 2 ES, ktoré umožňujú stanoviť, či určité opatrenie zakladajúce štátnu pomoc možno považovať za zlučiteľné so spoločným trhom.

141    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že Komisia sa v prejednávanom prípade nedopustila nesprávneho právneho posúdenia.

142    V napadnutom rozhodnutí totiž Komisia najprv skúmala, či systém poplatku predstavuje štátnu pomoc. Po konštatovaní, že podmienka existencie štátnej pomoci týkajúca sa použitia štátnych prostriedkov je splnená (bod 21 napadnutého rozhodnutia), Komisia overila podmienku týkajúcu sa existencie selektívneho zvýhodnenia (body 22 až 25 napadnutého rozhodnutia) a v tomto rámci usúdila, že druhá a štvrtá podmienka Altmark nie sú dodržané (body 24 a 25 napadnutého rozhodnutia), a už sa nevyjadrovala k iným podmienkam Altmark. Komisia napokon konštatovala, že systém koncesionárskeho poplatku ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi (bod 26 napadnutého rozhodnutia).

143    V dôsledku toho Komisia vyvodila záver, že tento systém predstavuje štátnu pomoc (bod 27 napadnutého rozhodnutia).

144    Táto inštitúcia potom skúmala, či tak, ako predbežne usudzovala v štádiu rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania z 27. septembra 1999 (pozri bod 10 vyššie), bol systém koncesionárskeho poplatku skutočne existujúcou štátnou pomocou. Po konštatovaní, že tento systém bol zavedený pred nadobudnutím platnosti Zmluvy a že v ňom nedošlo k žiadnym podstatným zmenám (body 28 až 35 napadnutého rozhodnutia), Komisia vyvodila záver, že bol existujúcou štátnou pomocou na základe článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 659/1999 (bod 36 napadnutého rozhodnutia).

145    Napokon Komisia správne skúmala predmetné opatrenie z hľadiska článku 86 ods. 2 ES, aby nakoniec rozhodla skončiť konanie s ohľadom na záväzky prevzaté francúzskymi orgánmi zmeniť a doplniť právne predpisy s cieľom poskytnúť dostatočné záruky proti prípadnej nadmernej náhrade nákladov vychádzajúcich zo služby vo verejnom záujme.

146    Komisia tým v protiklade s tvrdeniami žalobkyne nepostupovala v rozpore s obsahom rozsudku Altmark, už citovaného v bode 94 vyššie.

147    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že piaty žalobný dôvod uvedený žalobkyňou sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

148    Žalobkyňa uplatňuje, že napadnuté rozhodnutie neposkytuje žiadny údaj, ktorý by umožnil pochopiť rozhodnutie Komisie podmieňovať zlučiteľnosť oznámeného opatrenia záväzkami navrhovanými Francúzskou republikou. V protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, si žalobkyňa nezamieňa namietanie proti odôvodneniu s namietaním proti dôvodnosti napadnutého rozhodnutia, ale iba tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je osobitne z hľadiska záväzkov nedostatočne odôvodnené. Nanajvýš zdôrazňuje skutočnosť, že nedostatočné odôvodnenie je tým viac poľutovaniahodné, že tento nedostatok je zavŕšením konania začatého pred vyše desiatimi rokmi. Žalobkyňa uvádza, že neotvára otázku dôvodnosti vysvetlení poskytnutých v napadnutom rozhodnutí, ale iba konštatuje ich nedostatočnosť, keďže po 65 bodoch venovaných konštatovaniu, že režim poplatku nevykazuje dostatočné záruky pre zabezpečenie jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, Komisia bez ďalšieho vysvetlenia prijíma v rozsahu siedmich bodov záväzky, ktoré na seba prevzala Francúzska republika.

149    Vzhľadom na to, že požiadavka odôvodnenia sa má posudzovať najmä v závislosti od záujmu adresátov alebo iných dotknutých osôb na získaní vysvetlenia, Komisia nesprávne skúša obmedziť posúdenie dostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia len na vzťah medzi ňou a Francúzskou republikou. To vo svojom dôsledku znamená popretie práv dotknutých osôb v konaní o zrušenie rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci.

150    Nedostatočnosť odôvodnenia je zvlášť závažná vzhľadom na záujem vyjadrený žalobkyňou na tejto záležitosti a prejavený početnými kontaktmi a korešpondenciou.

151    Odôvodnenie, v ktorom sa Komisia obmedzuje na formálne pripomenutie kritérií posudzovania existencie štátnej pomoci, aby následne v bode 24 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „druhá podmienka stanovená rozsudkom Altmark, [už citovaným v bode 94 vyššie], nie je splnená“ s odôvodnením, že „zákon z roku 1986 neurčuje objektívne a transparentné kritériá, na základe ktorých by sa vypočítavala náhrada za náklady na službu vo verejnom záujme“, nemôže byť označené za dostatočné, pretože tento nedostatok odôvodnenia má dosah na možnosť posúdiť relevantnosť záväzkov prevzatých Francúzskou republikou.

152    Z rovnakých dôvodov nemožno za dostatočné označiť ani posúdenie, ktoré iba konštatuje, že francúzske právne predpisy nemôžu svojou povahou zabrániť nadmernej náhrade za povinnosti služby vo verejnom záujme alebo krížové protisúťažné subvencie, pokiaľ neurčuje ich rozsah.

153    Skutočnosť, že Komisia zaslala list s návrhom príslušných opatrení Francúzskej republike a konala v súlade s prístupom avizovaným v oznámení Komisie o uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci pre verejnoprávne vysielanie (Ú. v. ES C 320, 2001, s. 5; Mim. vyd. 08/002, s. 117; ďalej len „oznámenie o vysielaní“), nemení nič na analýze žalobkyne. Nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž nemožno nahrádzať odôvodnením obsiahnutým v liste z 10. decembra 2003, ktorého žalobkyňa nebola adresátom. Zároveň žalobkyňa nespochybňuje posúdenie Komisie, v ktorom konštatovala, že režim poplatku predstavuje štátnu pomoc, ktorá neposkytuje dostatočné záruky pre zabezpečenie jej zlučiteľnosti so spoločným trhom. Žalobkyňa však zostáva pozbavená možnosti posúdiť dôvodnosť záväzkov akceptovaných Komisiou, keďže táto inštitúcia nedokázala vysvetliť, prečo sa rozhodla uvedené záväzky akceptovať.

154    Komisia, podporovaná vedľajšími účastníkmi konania, namieta proti stanovisku žalobkyne.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

155    Podľa ustálenej judikatúry musí byť článkom 253 ES vyžadované odôvodnenie prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jednoznačne a jasne ozrejmiť uvažovanie inštitúcie vydávajúcej daný akt spôsobom, ktorý umožní dotknutým osobám poznať podklad prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu na tom, aby adresáti a iné aktom bezprostredne a osobne dotknuté osoby mali možnosť získať vysvetlenie. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne skutočnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať s ohľadom nielen na jeho znenie, ale aj na jeho súvislosti, ako i všetky právne normy upravujúce danú oblasť (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, Zb. s. 809, bod 19; zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb. s. I‑395, body 15 a 16; z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C‑56/93, Zb. s. I‑723, bod 86, a z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

156    V napadnutom rozhodnutí Komisia po tom, čo po prvé pripomenula konanie predchádzajúce tomuto rozhodnutiu (body 2 až 16 napadnutého rozhodnutia), po druhé opísala režim poplatku a uzavrela, že má povahu existujúcej štátnej pomoci (body 17 až 36 napadnutého rozhodnutia), po tretie konštatovala, že podmienka uplatnenia článku 86 ods. 2 ES, týkajúca sa existencie SVHZ (body 41 až 50 napadnutého rozhodnutia), ako aj podmienka týkajúca sa poverenia a kontroly (body 51 až 55 napadnutého rozhodnutia) boli splnené a po štvrté sa dala do preskúmania podmienky primeranosti náhrady k potrebám služby vo verejnom záujme (bod 56 a nasl. napadnutého rozhodnutia), usúdila v rámci tohto posledného uvedeného preskúmavania, že „francúzske právne predpisy neposkytujú dostatočné záruky proti prípadnej nadmernej náhrade nákladov vznikajúcich zo služby vo verejnom záujme“ (bod 60 napadnutého rozhodnutia).

157    V bodoch 61 až 63 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetlila, prečo podľa nej francúzske právne predpisy takéto záruky neposkytujú.

158    V bode 64 napadnutého rozhodnutia Komisia opísala odporúčanie navrhujúce prijatie príslušných opatrení, ktoré takto zaslala Francúzskej republike listom z 10. decembra 2003.

159    Potom Komisia spomenula korešpondenciu s francúzskymi orgánmi a opísala a preskúmala záväzky predložené týmito orgánmi v odpovedi na jej odporúčanie navrhujúce prijatie príslušných opatrení. S konštatovaním, že tieto záväzky zodpovedajú tomuto odporúčaniu, sa Komisia rozhodla skončiť konanie o preskúmaní poplatku (body 65 až 72 napadnutého rozhodnutia).

160    Je potrebné najprv konštatovať, že takto pripomenuté odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva jasným a zrozumiteľným spôsobom najavo uvažovanie Komisie, slúžiace za podklad pre jej rozhodnutie skončiť konanie o preskúmaní poplatku.

161    Zároveň keď žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdí, že napadnuté rozhodnutie jej neposkytuje žiaden údaj, ktorý by umožňoval pochopiť rozhodnutie Komisie viazať napokon zlučiteľnosť oznámeného opatrenia na záväzky navrhované Francúzskou republikou, žalobkyňa nepredkladá nijaký konkrétny podklad na podporu tohto tvrdenia. Aj keď tak žalobkyňa vo svojich podaniach opätovne spomína existenciu svojej sťažnosti, ako aj korešpondenciu s Komisiou, ničím nenaznačuje, čím z hľadiska určitých konkrétnych podkladov tejto sťažnosti, tejto korešpondencie či ďalších informácií, ktorými mala disponovať Komisia, táto inštitúcia bola povinná odôvodniť napadnuté rozhodnutie viac, než to urobila.

162    Žalobkyňa sa iba celkovo odvoláva na okolnosti, že konanie pred Komisiou trvalo vyše desať rokov, že Komisii pomohlo doplnenie sťažnosti, ako i početné kontakty so žalobkyňou, že táto inštitúcia využila externú štúdiu, že uverejnila oznámenie o vysielaní, na ktoré napadnuté rozhodnutie iba odkazovalo, a napokon že zo 72 bodov napadnutého rozhodnutia sa iba sedem venovalo zdôvodneniu skončenia konania. Vo svetle týchto všeobecných odkazov žalobkyňa podľa vlastných slov „iba… konštatuje nedostatočnosť vysvetlení poskytnutých Komisiou“ osobitne z hľadiska záväzkov.

163    Je nutné konštatovať, že žalobkyňa týmito výpoveďami nepredkladá žiadny dôkaz, ktorý by ako taký preukazoval nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čo sa týka uvedeného hľadiska.

164    Pokiaľ ide ďalej o výhradu k odôvodneniu bodu 24 napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa druhej podmienky Altmark, treba pripomenúť, že Komisia v uvedenom bode konštatovala, že táto podmienka nie je splnená, proti čomu žalobkyňa nenamieta. Komisia odôvodnila toto konštatovanie skutočnosťou, že „zákon z roku 1986 neurčuje objektívne a transparentné kritériá, na základe ktorých by sa vypočítavala náhrada za náklady na službu vo verejnom záujme“. Je namieste vyvodiť záver, že toto odôvodnenie uvedené pre potreby označenia poplatku za štátnu pomoc, je dostatočné.

165    Pokiaľ sa má táto výhrada k odôvodneniu týkať zlučiteľnosti režimu poplatku so spoločným trhom, musí sa zamietnuť ako irelevantná, pretože ako už bolo uvedené, uplatnenie kritérií Altmark a odôvodnenie obsiahnuté v bode 24 napadnutého rozhodnutia sa týkajú označenia opatrenia za štátnu pomoc, a nie zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom.

166    Pokiaľ ide napokon o výhradu vychádzajúcu vo svojej podstate z toho, že Komisia sa mala v napadnutom rozhodnutí usilovať určiť existenciu a výšku údajnej nadmernej náhrady, teda výhradu, ktorá so zreteľom na stanovisko žalobkyne, že systém poplatku zaviedol nadmernú náhradu, je skôr než výhradou k odôvodneniu výhradou k dôvodnosti vychádzajúcou z porušenia povinnosti preskúmania, je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry môže preskúmanie existujúcej pomoci viesť len k opatreniam do budúcnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, Zb. s. II‑2319, body 147 a 148; zo 4. apríla 2001, Regione autonoma Friuli-Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, Zb. s. II‑1169, bod 91, a zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava/Komisia, T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99, Zb. s. II‑1275, bod 172). Komisia môže preto navrhnúť príslušné opatrenia, iba ak usúdi, že predmetný systém financovania predstavuje riziko nadmernej náhrady do budúcnosti.

167    Za týchto podmienok, ak je možné, že zisťovanie prípadnej nadmernej náhrady v minulosti, vedené v rámci priebežného preskúmania existujúcej pomoci, by mohlo v závislosti od osobitných okolností konkrétneho prípadu mať význam pre posúdenie zlučiteľnosti tejto existujúcej pomoci so spoločným trhom, nemení to nič na tom, že takéto zisťovanie nie je samo osebe nevyhnutne nutné pre správne posúdenie potreby navrhnúť príslušné opatrenia do budúcnosti a pre určenie týchto opatrení. Prítomnosť alebo neprítomnosť rizika nadmernej náhrady do budúcnosti závisí v konečnom dôsledku rozhodujúcim spôsobom od konkrétnych daností samotného režimu financovania, a nie od okolnosti, že v praxi mal tento režim za následok nadmernú náhradu v minulosti.

168    Pritom zo spisu nevyplýva a žalobkyňa nijako nedokladá, že za okolností prejednávaného prípadu Komisia mala pre potreby preskúmania systému poplatku na základe článku 88 ods. 1 ES pristúpiť popri preskúmaniu vlastných daností tohto systému aj k porovnaniu všetkých zdrojov financovania služby vo verejnom záujme s nákladmi na túto službu, aby sa zistilo, či v minulosti existovala prípadná nadmerná náhrada týchto nákladov zo strany Francúzskej republiky.

169    V tomto ohľade je nesporné, že Komisia ostatne v rozhodnutí z 10. decembra 2003 a v nadväznosti na sťažnosť žalobkyne už pristúpila k takémuto preskúmaniu pre obdobie rokov 1988 až 1994 a že urobila záver o neexistencii nadmernej náhrady za náklady na službu vo verejnom záujme za toto obdobie.

170    Navyše žalobkyňa vôbec netvrdí, že podala sťažnosť v súvislosti s nadmernou náhradou za obdobie po roku 1994.

171    Ak, tak žalobkyňa podala v marci 1997 doplnenie k svojej sťažnosti z 10. marca 1993. Nezávisle od skutočnosti, že toto doplnenie sťažnosti by mohlo byť v každom prípade relevantné len pre obdobie predchádzajúce jeho podaniu, je potrebné uviesť, že žalobkyňa okrem stručnej a nijako osobitne významnej zmienke o tomto dokumente v žalobe sa naň vo svojich písomných podaniach na Súd prvého stupňa vôbec, čo i len vo všeobecnosti, ďalej neodkazuje ani neodvoláva, a teda nečerpá z neho žiaden osobitný argument na podporu svojej výhrady, že Komisia mala v napadnutom rozhodnutí skúmať otázku existencie nadmernej náhrady v minulosti.

172    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nijako nedokladá, že za okolností prejednávaného prípadu Komisia mala pre potreby preskúmania poplatku z hľadiska existujúcej pomoci a prípadného návrhu príslušných opatrení preskúmať, či počas obdobia predchádzajúceho prijatiu napadnutého rozhodnutia tento mechanizmus financovania zavádzal spolu s ostatnými zdrojmi financovania France 2 a France 3 nadmernú náhradu za náklady na službu vo verejnom záujme. Ako uvádza Komisia, žalobkyňa vo svojej žalobe nepredkladá žiadny dôkaz o tom, že táto inštitúcia si nesplnila povinnosť starostlivého a nestranného preskúmania.

173    Okrem toho, pokiaľ by sa mala výhrada žalobkyne chápať ako vytýkanie Komisii, že sa v napadnutom rozhodnutí neusilovala určiť výšku nadmernej náhrady, ktorá by sa mohla objaviť v budúcnosti, pokiaľ by neexistoval návrh príslušných opatrení, je nutné konštatovať, že takéto zisťovanie, mimo jeho čírej špekulatívnosti, nie je v každom prípade nevyhnutné pre konštatovanie existencie rizika nadmernej náhrady a vyhotovenie návrhu príslušných opatrení.

174    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prejednávaný žalobný dôvod založený na nedostatočnosti odôvodnenia, ako aj výhrada k dôvodnosti rozhodnutia, vyjadrená popri tomto žalobnom dôvode a vychádzajúca vo svojej podstate z údajného porušenia povinnosti preskúmania zo strany Komisie, pokiaľ ide o existenciu a výšku nadmernej náhrady do minulosti a do budúcnosti, sa musia zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom rozsahu záväzkov Francúzskej republiky

 Tvrdenia účastníkov konania

175    Podľa žalobkyne záväzky Francúzskej republiky sú nespôsobilé zaručiť zlučiteľnosť francúzskeho systému poplatku s pravidlami Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci. Neexistencia nadmernej náhrady za plnenie povinností služby vo verejnom záujme, podnikanie France Télévisions v súlade s trhovými princípmi, predaj reklamného priestoru za trhovú cenu a zriadenie nezávislého orgánu pre dohľad nad dodržiavaním týchto pravidiel sú totiž takými cieľmi, ktoré vskutku mohli byť dosiahnuté inými prostriedkami alebo na inom právnom základe.

176    Tieto záväzky sú čisto formálne a z podstatnej časti sú iba malou úpravou právnych predpisov neprinášajúcou žiadne významné zlepšenie v porovnaní s existujúcimi nástrojmi, ktoré sa ukázali neschopnými zabrániť nadmernej náhrade a podnikaniu za podmienok, ktoré nezodpovedajú trhovým. Výslovná zmienka o zásadách práva Spoločenstva vo francúzskom zákone, ktoré sa už tak či onak uplatnia, nemôže pôsobiť väčším účinkom, než mali tieto zásady samotné.

177    Žalobkyňa je osobitne udivená, že Komisia po tom, ako v odseku 24 napadnutého rozhodnutia konštatovala neexistenciu objektívnych a transparentných parametrov, na základe ktorých sa má vypočítavať náhrada nákladov na službu vo verejnom záujme, opomína spresniť, aké by to mali byť parametre, či prinajmenšom získať od Francúzskej republiky konkrétne záväzky.

178    Komisia mala skôr navrhnúť zrušenie poplatku, pretože nadmerne nahrádza náklady na povinnosti zo služby vo verejnom záujme a vytvára protisúťažnú subvenciu.

179    Bolo to tým skôr potrebné, že realizácia záväzkov Francúzskej republiky nie je ani zďaleka na ceste pre rok 2006, čo je porušením povinnosti lojálnej spolupráce tohto členského štátu. Pre rok 2006 sa totiž France Télévisions Publicité zaviazala vyrovnať jeden zo svojich nákladov GRP [Gross Rating Point (ukazovateľ reklamného pokrytia)] na 25 % nákladu GRP žalobkyne a komerčného vysielateľa M6, čo je sotva zlučiteľné so záväzkom Francúzskej republiky, aby zavedením právnej úpravy na tento účel prinútila France Télévisions dodržiavať pri jej podnikaní trhové podmienky.

180    Komisia, podporovaná vedľajšími účastníkmi konania, z tvrdenia žalobkyne, že dodržiavanie pravidiel v oblasti štátnej pomoci je cieľom, ktorý už vskutku mohol byť dosiahnutý inými cestami alebo na inom právnom základe, vyvodzuje, že ustanovenie nových záruk cestou príslušných opatrení bolo naozaj potrebné, a ukazuje, že toto tvrdenie žalobkyne nijako nepreukazuje, že záväzky Francúzskej republiky boli nedostatočného rozsahu.

181    Podľa Komisie nie je správne tvrdiť, že záväzky Francúzskej republiky nie sú účinné, pretože údajne nie sú potrebné.

182    Žalobkyňa vlastne iba tvrdí a ani len náznakom o tom neposkytuje dôkaz, že tieto záväzky nie sú spôsobilé splniť požiadavky práva Spoločenstva.

183    Tieto záväzky sa nezakladajú iba na prostom uhladení právnych predpisov, ale na začlenení ustanovení zaručujúcich, že financovanie francúzskych verejnoprávnych televízií bude v súlade so zásadami oznámenia o vysielaní, do francúzskeho právneho poriadku spôsobom, ktorý ich bude robiť záväznými podľa francúzskeho práva.

184    V súvislosti s argumentáciou, že do vnútroštátneho právneho poriadku sa už presadilo mnoho predpisov Spoločenstva, Komisia poznamenáva, že ak by sa malo doviesť toto uvažovanie do konca, potom by sa konania o kontrole existujúcej pomoci a novej pomoci prostredníctvom individuálnych rozhodnutí stali zbytočnými, a postačovali by horizontálne pravidlá.

185    V protiklade s tým, čo tvrdí žalobkyňa, pokiaľ ide v napadnutom rozhodnutí o konštatovanú neexistenciu objektívnych a transparentných parametrov, ktoré by umožňovali overiť neexistenciu nadmernej náhrady, francúzske orgány prevzali potrebné záväzky. Komisia sa v tomto ohľade odvoláva na bod 67 napadnutého rozhodnutia.

186    V replike vznesené tvrdenie týkajúce sa cenovej politiky verejnoprávnych televízií v roku 2006 je nové, a preto neprípustné. V každom prípade kým neuplynula doba dvoch rokov, táto politika podľa všetkého stále spadá pod konanie o preskúmaní existujúcej pomoci. Preto na preukázanie údajnej neúčinnosti záväzkov z nej nemožno vychádzať. Žalobkyňa predovšetkým neprináša žiadny meritórny dôkaz o tom, že by sa uvádzaná politika zakladala na cenovom dumpingu.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

187    Podľa článku 18 nariadenia č. 659/1999, ak dospeje Komisia k záveru, že existujúca schéma pomoci nie je alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom, „vydá odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia pre daný členský štát“. Podľa toho istého ustanovenia „odporúčanie môže navrhovať najmä… podstatnú zmenu a doplnenie schémy pomoci, alebo… zavedenie procesných požiadaviek, alebo… zrušenie schémy pomoci“. Podľa článku 19 ods. 1 toho istého nariadenia „ak daný členský štát akceptuje navrhované opatrenia a informuje o nich Komisiu, Komisia zaznamená toto zistenie“.

188    Zo znenia článku 18 nariadenia č. 659/1999 vyplýva, že Komisia požíva širokú mieru voľnej úvahy pri výkone svojej právomoci, aby v zmysle článku 26 ods. 1 toho istého nariadenia prijala rozhodnutie podľa „článku 18 v spojení s článkom 19 (1)“ tohto nariadenia a v súvislosti s tým určila príslušné opatrenia schopné odpovedať na jej záver, že daná existujúca schéma pomoci nie je alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom.

189    Za týchto podmienok Súdu prvému stupňa neprináleží nahradzovať posúdenie Komisie svojím vlastným, pretože jeho preskúmanie sa musí obmedziť len na overenie, že sa táto inštitúcia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že prijaté záväzky môžu ako také vyriešiť problémy v hospodárskej súťaži, ktoré vytvára predmetná schéma pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. novembra 1997, Ducros/Komisia, T‑149/95, Zb. s. II‑2031, bod 63; z 30. januára 2002, Keller a Keller Meccanica/Komisia, T‑35/99, Zb. s. II‑261, bod 77; pozri tiež analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. apríla 2003, Royal Philips Electronics/Komisia, T‑119/02, Zb. s. II‑1433, bod 78; z 30. septembra 2003, ARD/Komisia, T‑158/00, Zb. s. II‑3825, bod 329, a zo 4. júla 2006, easyJet/Komisia, T‑177/04, Zb. s. II‑1931, bod 128).

190    Podstatou tvrdenia žalobkyne v prejednávanom žalobnom dôvode je, že záväzky Francúzskej republiky, prevzaté v odpovedi na návrhy príslušných opatrení Komisie a akceptované touto inštitúciou, neobsahujú žiadne významné zlepšenie v porovnaní s existujúcimi nástrojmi, ktoré sa prejavili neschopnými zabrániť nadmernej náhrade.

191    Je potrebné konštatovať, že mimo to, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého systém poplatku zavádzal nadmernú náhradu, nie je ničím podložené, je v každom prípade nerelevantné.

192    Pre potreby preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia Súdom prvého stupňa nie je relevantnou otázka, či systém poplatku zavádzal nadmernú náhradu za obdobie predchádzajúce prijatiu tohto rozhodnutia alebo nie, ale len otázka, či za osobitných okolností prejednávaného prípadu Komisia mala na účely preskúmania tohto systému financovania a navrhnutia príslušných opatrení zisťovať existenciu takejto nadmernej náhrady.

193    Pritom, ako už bolo konštatované (pozri body 172 a 173 vyššie), Komisia tým, že za okolností prejednávaného prípadu k tomuto zisťovaniu v napadnutom rozhodnutí nepristúpila, neporušila povinnosť preskúmania.

194    V rozsahu, v akom sa žalobkyňa vo svojich vyjadreniach (pozri bod 179 vyššie), ale tiež vo svojom liste z 9. októbra 2008 odvoláva na skutočnosti nasledujúce po napadnutom rozhodnutí, je tieto potrebné odmietnuť. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž zákonnosť aktu Spoločenstva posudzuje na základe skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7; rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, Altmann a i./Komisia, T‑177/94 a T‑377/94, Zb. s. II‑2041, bod 119, a z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 325). V dôsledku toho je pri posudzovaní zákonnosti tohto aktu vylúčené zohľadňovať skutočnosti nasledujúce po dátume prijatia tohto aktu (rozsudok Roquette Frères/Komisia, už citovaný, bod 25; pozri v tomto zmysle tiež rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 102, a z 13. júla 2006, Vounakis/Komisia, T‑165/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑155 a II‑A‑2‑735, bod 114).

195    Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o dokumenty dodané žalobkyňou s listom z 9. októbra 2008 a predkladané ňou ako nové právne skutočnosti, je potrebné konštatovať, že na pojednávaní žalobkyňa na základe týchto dokumentov nepreukázala existenciu skutočností existujúcich pred prijatím napadnutého rozhodnutia, ktoré by boli známe Komisii, no neznáme žalobkyni, a odhalenie ktorých by tieto dokumenty umožnili. Zároveň, pokiaľ ide konkrétnejšie o rozsudok SIC/Komisia, už citovaný v bode 22 vyššie, žalobkyňa ani nepreukázala, a ani sa nezdá, že by tento rozsudok objasňoval alebo spresňoval význam daného ustanovenia práva Spoločenstva, tak ako by sa malo chápať od jeho vstupu do platnosti, s tým dôsledkom, že by sa napadnuté rozhodnutie vo svetle tohto ustanovenia a jeho takto spresneného významu zdalo ako protiprávne.

196    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že v protiklade s tým, čo uvádza žalobkyňa, nevzniká otázka, či navrhnuté opatrenia predstavovali významné zlepšenie v porovnaní s existujúcimi nástrojmi, ktoré sa mali prejaviť neschopnými zabrániť nadmernej náhrade, ale otázka, či tieto opatrenia a záväzky prevzaté Francúzskou republikou boli primeranou odpoveďou na problémy zistené Komisiou pri preskúmavaní zlučiteľnosti poplatku so spoločným trhom, pričom treba pripomenúť, že za neexistencie akejkoľvek zmienky o tom, že by si Komisia nesplnila povinnosť starostlivého a nestranného preskúmania (pozri bod 172 vyššie), nie je úroveň tohto zistenia problémov Komisiou sporná.

197    Pre toto preskúmanie je potrebné vrátiť sa k zneniu napadnutého rozhodnutia.

198    V bode 56 napadnutého rozhodnutia sa Komisia púšťa do preskúmania úmernosti s uvedením, že „sa musí ubezpečiť, že mechanizmus [financovania] poskytuje záruky proti prípadnej nadmernej náhrade za náklady vytvárané službou vo verejnom záujme“.

199    V bode 60 napadnutého rozhodnutia Komisia avizuje, že „usudzuje, že francúzske právne predpisy neposkytujú dostatočné záruky proti prípadnej nadmernej náhrade“, a ďalej v bodoch 61 až 63 tohto rozhodnutia pomenúva ňou sledované záujmy.

200    Komisia v podstate vytýka francúzskym právnym predpisom po prvé, že „neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne hovorilo, že štátom vyplácaná náhrada nákladov na činnosti v rámci služby vo verejnom záujme vykonávané televíziou poverenou úlohami služby vo verejnom záujme nesmie prekročiť úroveň nevyhnutnú na pokrytie týchto nákladov pri zohľadnení čistého zisku z podnikateľských činností tejto televízie“ (bod 61 napadnutého rozhodnutia), po druhé, že „nikde výslovne neuvádzajú, že tieto podnikateľské činnosti… sa musia vykonávať v súlade s trhovými princípmi“ (bod 62 napadnutého rozhodnutia), a po tretie, že „výslovne neuvádzajú, že každé komerčné využitie televízneho programu spadajúceho pod úlohy služby vo verejnom záujme, ako aj predaj reklamného priestoru televíziou poverenou úlohami služby vo verejnom záujme, sa musia realizovať za trhovú cenu“ (bod 63 napadnutého rozhodnutia).

201    Z vyššie uvedeného vyplýva, že ťažkosti zistené Komisiou, podpisujúce sa pod jej záver, že francúzske právne predpisy neposkytujú dostatočné záruky, a odôvodňujúce teda jej návrh príslušných opatrení, sa spájajú so skutočnosťou, že tieto právne predpisy výslovne do svojho vlastného textu nepreberajú niektoré požiadavky vyjadrené v práve Spoločenstva.

202    Treba konštatovať, že návrhy príslušných opatrení predložené Komisiou v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie v plnej miere reagujú na tieto záujmy.

203    Takže keď Komisia v odseku 64 napadnutého rozhodnutia uvádza, že francúzske orgány budú musieť prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie dodržiavania určitých zásad, táto inštitúcia vyslovuje tieto celkovo tri zásady v znení, ktoré je presnou odpoveďou na dané tri záujmy, vyjadrené ňou v bodoch 61 až 63 napadnutého rozhodnutia.

204    Okrem toho, popri tejto výzve na dodržiavanie určitých zásad a na prijatie potrebných opatrení v tomto zmysle, Komisia vo svojom návrhu príslušných opatrení uvádza, že nezávislý orgán bude musieť pravidelne overovať, či verejnoprávne televízie dodržiavajú svoje povinnosti podnikať v súlade so zákonitosťami trhu a najmä sa nesprávajú dumpingovo pri určovaní ceny za predaj reklamného priestoru (bod 64 druhá a tretia zarážka in fine napadnutého rozhodnutia).

205    Čo sa týka záväzkov navrhnutých francúzskymi orgánmi a opísaných Komisiou v bodoch 67, 69 a 71 napadnutého rozhodnutia, tie majú byť odpoveďou na záujmy a návrhy príslušných opatrení tejto inštitúcie.

206    Prvý záväzok má byť odpoveďou na záujem (pozri bod 61 napadnutého rozhodnutia) a návrh (pozri bod 64 prvú zarážku napadnutého rozhodnutia), týkajúce sa nadmernej náhrady za čisté náklady na službu vo verejnom záujme. Takto sa francúzske orgány „zaviazali dbať na to, aby pri vypracovávaní finančného zákona výška finančných prostriedkov, ktorá sa navrhuje… prideliť skupine France Télévisions, pokrývala len náklady na výkon povinností zo služby vo verejnom záujme“ (bod 67 napadnutého rozhodnutia). Francúzske orgány „tiež uviedli, že ,prípadný zisk zistený na konci účtovného obdobia je… v celej miere preinvestovaný do činností [verejnoprávnych televízií], konkrétne na obnovu a modernizáciu ich výrobných zariadení‘“ a že tento prípadný zisk bude zohľadnený pri vypracovávaní rozpočtu na nasledujúce účtovné obdobie (bod 67 napadnutého rozhodnutia). V tom istom odseku sa ďalej francúzske orgány zaviazali začleniť do francúzskej právnej úpravy zásadu neexistencie nadmernej náhrady za náklady na službu vo verejnom záujme.

207    Druhý záväzok má byť odpoveďou na záujem (pozri body 62 a 63 napadnutého rozhodnutia) a návrh (pozri bod 64 druhú a tretiu zarážku napadnutého rozhodnutia), týkajúce sa obchodného správania verejnoprávnych televízií a na tento účel má viesť k novelizácii francúzskych právnych predpisov (bod 69 napadnutého rozhodnutia).

208    Francúzska republika okrem toho v odpovedi na návrh príslušných opatrení Komisie v súvislosti s pravidelnou kontrolou prevzala záväzok poveriť nezávislý audítorský subjekt, povinný predkladať správu parlamentu, každoročne vykonať kontrolu, že verejnoprávne televízie dodržiavajú svoju povinnosť podnikať za trhových podmienok (pozri bod 69 poslednú vetu napadnutého rozhodnutia).

209    S ohľadom na uvedené je teda medzi záujmami Komisie vyjadrenými v bodoch 61 až 63 napadnutého rozhodnutia a jej návrhmi príslušných opatrení, ako aj medzi týmito návrhmi a záväzkami Francúzskej republiky dokonalá spojitosť.

210    Čo sa týka výhrady žalobkyne zakladajúcej sa na bode 24 napadnutého rozhodnutia a predloženej prvýkrát v štádiu repliky, i keď síce nevyplýva z právnych ani skutkových okolností odhalených počas konania, ani nie je ďalším rozvedením žalobného dôvodu vyloženého v žalobe, je ju potrebné zamietnuť ako neprípustnú podľa článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. Táto výhrada je v každom prípade nepodložená, pretože sa opiera o bod napadnutého rozhodnutia, ktorý sa týka iba označenia režimu poplatku za štátnu pomoc.

211    Komisia sa tak nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, a to ani pri vyhotovovaní znenia návrhov príslušných opatrení, ani pri akceptovaní záväzkov Francúzskej republiky.

212    Za týchto podmienok je potrebné prejednávaný žalobný dôvod zamietnuť.

213    Keďže žalobkyňa nemala úspech v žiadnom zo svojich žalobných dôvodov, prejednávaná žaloba sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

 O trovách

214    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania Komisie a France Télévisions v súlade s ich návrhmi.

215    Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku toho istého poriadku, členské štáty, ktoré vstúpili do konania, znášajú svoje trovy konania. Francúzska republika tak bude znášať vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Télévision française 1 SA (TF1) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii a France Télévisions SA.

3.      Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Vilaras Prek Ciucă

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. marca 2009.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

O prípustnosti

O dodržaní lehoty na podanie žaloby

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O povahe napadnutého rozhodnutia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O záujme žalobkyne na konaní

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O veci samej

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obranu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom úradnom postupe

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade rozsudku Altmark

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom rozsahu záväzkov Francúzskej republiky

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.