ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
zo 16. januára 2014 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Článok 21 Charty základných práv Európskej únie – Článok 45 ZFEÚ – Smernica 2000/78/ES – Rozdielne zaobchádzanie na základe veku – Určenie rozhodujúceho dňa na účely platového postupu – Premlčacia lehota – Zásada efektivity“
Vo veci C‑429/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutiami Oberlandesgericht Innsbruck (Rakúsko) z 28. augusta 2012 a zo 16. augusta 2013, a doručený Súdnemu dvoru 21. septembra 2012 a 22. augusta 2013, ktoré súvisia s konaním:
Siegfried Pohl
proti
ÖBB‑Infrastruktur AG,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta, sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J.‑C. Bonichot a A. Arabadžiev (spravodajca),
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: M. Aleksejev, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. júla 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– S. Pohl, v zastúpení: C. Schöffthaler a U. Willi, Rechtsanwälte,
– ÖBB‑Infrastruktur AG, v zastúpení: C. Wolf, Rechtsanwalt,
– rakúska vláda, v zastúpení: G. Hesse, splnomocnený zástupca,
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Rubio González, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: V. Kreuschitz, D. Martin a F. Schatz, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie na základe veku a ochrany legitímnej dôvery, ktoré sú všeobecnými zásadami práva Únie, ako aj článku 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 45 ZFEÚ a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi S. Pohlom a jeho bývalým zamestnávateľom ÖBB‑Infrastruktur AG (ďalej len „ÖBB“) vo veci určenia rozhodujúceho dňa na účely platového postupu v súvislosti s jeho prijatím na pracovné miesto na dobu neurčitú 1. júla 1977 a dôsledkov určenia tohto dňa pre jeho platové zaradenie, výpočet jeho platu a dôchodku.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa článku 1 smernice 2000/78 „účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.
4 Článok 2 tejto smernice s názvom „Pojem diskriminácie“ uvádza:
„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.
2. Na účely odseku 1:
a) o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;
…“
5 Článok 3 uvedenej smernice nazvaný „Rozsah“ vo svojom odseku 1 spresňuje:
„V rámci právomocí delegovaných na [Úniu] sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:
a) podmienkam prístupu k zamestnaniu, samostatnej zárobkovej činnosti alebo povolaniu, vrátane kritérií výberu a podmienok náboru, bez ohľadu na oblasť činnosti a na všetkých úrovniach profesionálnej hierarchie, vrátane postupu v zamestnaní;
…
c) podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania;
...“
6 Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78 nazvaného „Odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“:
„Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:
a) stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;
b) stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;
…“
Rakúske právo
7 Článok 3 platového poriadku spolkových železníc [Bundesbahn‑Besoldungsordnung 1963 (BGBl. 170/1963)] s názvom „Rozhodujúci deň na účely služobného postupu“ stanovuje:
„1. Rozhodujúci deň na účely služobného postupu sa stanoví tak, že okrem období pred dosiahnutím 18 rokov a v súlade s obmedzujúcimi ustanoveniami odsekov 4 až 7 sa za obdobia, ktoré predchádzajú dňu zamestnania, považujú:
a) obdobia uvedené v odseku 2 v plnom rozsahu;
b) ostatné obdobia skrátené na polovicu.
2. Podľa odseku 1 písm. a) treba považovať nasledujúce obdobia za predchádzajúce zamestnaniu:
(1) obdobie odpracované v zamestnaní, ktoré predstavuje aspoň polovicu pracovného času stanoveného pre zamestnancov pracujúcich na plný pracovný úväzok v rámci pracovnoprávneho vzťahu v rámci rakúskych železníc. To isté platí pre obdobie odpracované v rámci pracovnoprávneho vzťahu v rámci krajinských železníc alebo súkromných železníc, na ktorý sa vzťahuje podobný služobný poriadok ako služobný poriadok zamestnancov rakúskych železníc.
…“
8 § 1480 občianskeho zákonníka (Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch) stanovuje:
„Nároky na nevyplatené ročné príspevky, najmä úroky… sa premlčujú po troch rokoch; samotné právo sa premlčuje jeho neuplatnením počas tridsiatich rokov.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 Dňa 25. novembra 1974 nastúpil S. Pohl do služobného pomeru u právneho predchodcu ÖBB. Od 1. júla 1977 bol v tejto spoločnosti prijatý na dobu neurčitú. Pri tejto príležitosti spoločnosť určila rozhodujúci deň z hľadiska platového postupu v súvislosti s jeho pracovným miestom na 12. november 1971. Na tento účel sa predchádzajúce obdobia služby odpracované v tejto spoločnosti považovali za predchádzajúce zamestnaniu a zohľadnili sa v plnom rozsahu. Ostatné obdobia služby odpracované od dovŕšenia 18 rokov v rôznych podnikoch v Rakúsku sa zohľadnili len v polovičnom rozsahu. Obdobia odpracované do dovŕšenia 18 rokov sa pri určení rozhodujúceho dňa nezohľadnili vôbec.
10 Dňa 4. marca 2002 S. Pohl odišiel do dočasného dôchodku a 4. marca 2005 do definitívneho dôchodku. Pri svojom poslednom platovom povýšení 1. januára 2002 bol zaradený do platového stupňa 15.
11 Vo svojej žalobe, ktorú S. Pohl podal voči ÖBB na Landesgericht Innsbruck (prvostupňový súd v Innsbrucku) 2. augusta 2011, žiadal, aby súd rozhodol, že od 1. januára 2002 postúpil do platového stupňa 16. Subsidiárne žiadal, aby mu ÖBB vyplatila platový rozdiel medzi platovým stupňom 15 a platovým stupňom 16 od 1. januára 2002 do 4. marca 2002 a od 5. marca 2002 rozdiel vo zvýšených dôchodkových dávkach podľa platového stupňa 16, ktoré z toho vyplývajú.
12 S. Pohl v podstate tvrdí, že obdobia služby, ktoré odpracoval pred dovŕšením 18 rokov, ako aj obdobia, ktoré odpracoval od dovŕšenia 18 rokov do 24. novembra 1974, sa mali zohľadniť v plnom rozsahu pri určení rozhodujúceho dňa na účely jeho platového postupu v súvislosti s pracovným miestom, ktoré v ÖBB zastával. Keby sa tieto obdobia služby zohľadnili pri určení tohto rozhodujúceho dňa, na základe relevantných ustanovení platového poriadku spolkových železníc z roku 1963 by bol S. Pohl pred svojím odchodom do dočasného dôchodku 4. marca 2002 zaradený do platového stupňa 16.
13 Landesgericht Innsbruck na prvom stupni túto žalobu S. Pohla zamietol.
14 S. Pohl podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
15 Pokiaľ ide o určenie rozhodujúceho dňa na účely platového postupu S. Pohla, uvedený súd zastáva názor, že treba rozlišovať obdobia v závislosti od okamihu, keď dosiahol vek 18 rokov. Vylúčenie predchádzajúcich období služby pre výpočet rozhodujúceho dňa od jeho prijatia na trvalé pracovné miesto by mohlo predstavovať priamu diskrimináciu z dôvodu veku. Započítanie len polovice predchádzajúcich období od 18 rokov do 24. novembra 1974 by mohlo byť v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie týkajúcou sa rovnosti zaobchádzania, ako aj zákazom diskriminácie uvedenom v článku 45 ZFEÚ.
16 Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že na základe premlčacej lehoty stanovenej vnútroštátnym právom je právo S. Pohla žiadať prehodnotenie rozhodujúceho dňa už premlčané. Z toho vyplýva, že podľa vnútroštátneho práva aj právo S. Pohla, ktorého sa v tejto veci dovoláva s cieľom dosiahnuť vyplatenie rozdielu platu a dôchodku, je takisto premlčané.
17 Za týchto okolností sa Oberlandesgericht Innsbruck rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Odporuje právu Únie za súčasného stavu, predovšetkým
(1) všeobecnej zásade rovnosti zaobchádzania, ktorá je zakotvená v práve Únie;
(2) všeobecnej zásade zákazu diskriminácie z dôvodu veku v zmysle článku 6 ods. 3 ZEÚ a článku 21 [Charty];
(3) zákazu diskriminácie v rámci voľného pohybu pracovníkov podľa článku 45 ZFEÚ;
(4) smernici [2000/78],
vnútroštátna právna úprava – čiastočne vo forme zákona a čiastočne kolektívnej zmluvy –, ktorá sa na základe dohody stala obsahom individuálnej pracovnej zmluvy, podľa ktorej sa predchádzajúce obdobia služby zamestnancov v odvetví železničnej dopravy vôbec nezapočítajú, ak boli získané pred dovŕšením 18 rokov, a v prípade, že boli dosiahnuté po dovŕšení 18 rokov, započítajú sa len v polovičnej výške, pokiaľ neboli získané v „kváziverejnom“ tuzemskom podniku alebo od žalovaného tuzemského zamestnávateľa, a to bez ohľadu na skúsenosti a vedomosti, ktoré zamestnanec konkrétne získal?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Je pri výpočte nevyplatenej odmeny za prácu pri započítaní doposiaľ nezohľadnených predchádzajúcich období služby, ktoré je v súlade s právom Únie (pred dovŕšením 18 rokov v celku a od dovŕšenia 18 rokov do nástupu žalobcu do zamestnania u žalovanej v dĺžke druhej polovice), relevantné, že matematicky vyjadrené predchádzajúce obdobia služby boli získané v čase od 1. decembra 1965 do 24. novembra 1974, teda dávno predtým, ako Rakúska republika pristúpila k Únii, a pred prvým rozhodnutím, ktoré sa týkalo zásady rovnosti zaobchádzania zakotvenej v práve Únie?
3. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Odporujú právu Únie za súčasného stavu, predovšetkým zásade efektivity, vnútroštátne právne predpisy upravujúce premlčanie, podľa ktorých by bol nárok zamestnanca a neskôr dôchodcu voči jeho zamestnávateľovi na doplatenie odmeny za prácu a neskôr na doplatenie dôchodku vyplývajúci zo započítania predchádzajúcich období služby v zahraničí a predchádzajúcich období služby, ktoré boli získané pred dovŕšením veku 18 rokov, v zmysle prvej otázky v súlade s právom Únie, pričom tento zamestnanec podľa vnútroštátneho práva tento nárok nemal a objektívne ho mohol uplatniť až po vyhlásení rozsudkov z 30. novembra 2000, Österreichischer Gewerkschaftsbund (C‑195/98, Zb. s. I‑10497), a z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, Zb. s. I‑5325), v plnom rozsahu premlčaný?
4. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Vzťahuje sa na zamestnávateľa v odvetví železničnej dopravy, ktorý má približne 40 000 zamestnancov, a organizáciu, ktorá je koncipovaná ako niekoľkostupňová hierarchická štruktúra priestorovo pokrývajúca rakúske územie, povinnosť starostlivosti vyplývajúca z práva Únie za súčasného stavu, najmä z horizontálneho účinku všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania a/alebo zásady zákazu diskriminácie v rámci voľného pohybu pracovníkov, a to povinnosť informovať svojich zamestnancov a zástupcov zamestnancov o rozhodnutiach Súdneho dvora, ktoré boli uverejnené aj v dennej tlači, podľa ktorých sa započítavanie predchádzajúcich období služby, ktoré zamestnávateľ doposiaľ vykonával, javí v rozpore s právom Únie a ktoré môžu okrem iného viesť k doplateniu mzdy?“
18 Listom zo 17. júla 2013 vnútroštátny súd zaslal Súdnemu dvoru uznesenie Oberster Gerichtshof z 27. júna 2013, v ktorom tento súd rozhodol o tom, že predloží Súdnemu dvoru viaceré prejudiciálne otázky týkajúce sa podobnej problematiky, ako existuje v prejednávanej veci.
19 Po prijatí tohto listu Súdny dvor vyzval vnútroštátny súd, aby uviedol, či si želá zmeniť alebo stiahnuť niektoré alebo všetky prejudiciálne otázky predložené v uznesení z 28. augusta 2012.
20 V odpovedi na túto žiadosť vnútroštátny súd rozhodnutím podaným do kancelárie Súdneho dvora 22. augusta 2013 predložil dodatočnú prejudiciálnu otázku, ktorá znie takto:
„Odporuje právu Únie za súčasného stavu, predovšetkým
1. smernici [2007/78],
2. všeobecnej zásade efektivity,
3. všeobecnej zásade ochrany legitímnej dôvery,
vnútroštátna právna úprava vo forme zákona z 27. decembra 2011, ktorá sa spätne uplatňuje od 1. januára 2004 a ktorá ruší práva vyplývajúce z práva Únie a najmä z [už citovaného] rozsudku [Hütter], a bez diskriminácie na základe veku zohľadňuje obdobie služby odpracované pred dovŕšením 18 rokov, ako aj platové nároky, ktoré z toho vyplývajú, tým, že stanovením nového rozhodujúceho dňa na účely postupu zároveň o jeden rok predlžuje obdobie potrebné na postup do vyššieho platového stupňa v každom z prvých troch platových stupňov?“
O tretej prejudiciálnej otázke
21 Svojou treťou otázkou, na ktorú treba odpovedať ako na prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie, najmä zásada efektivity, bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že právo zamestnanca žiadať prehodnotenie obdobia služby, ktoré sa má zohľadniť na určenie rozhodujúceho dňa na účely služobného postupu, sa premlčuje po tridsiatich rokoch, pričom táto premlčacia lehota začína plynúť odo dňa uzavretia dohody, v ktorej bol tento rozhodujúci deň stanovený, alebo odo dňa zaradenia do nesprávneho platového stupňa.
22 Tento súd sa predovšetkým pýta, či možno pripustiť, že táto premlčacia lehota nezačína plynúť odo dňa uzavretia dohody, v ktorej bol stanovený rozhodujúci deň, alebo odo dňa zaradenia do nesprávneho platového stupňa, ale od dní vyhlásenia už citovaných rozsudkov Österreichischer Gewerkschaftsbund a Hütter.
23 Podľa ustálenej judikatúry v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží každému členskému štátu, aby vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb zameraných na zabezpečenie plnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že takéto podmienky nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej nemožnosti alebo neprimeranému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 8. septembra 2011, Q‑Beef a Bosschaert, C‑89/10 a C‑96/10, Zb. s. I‑7819, bod 32 a citovanú judikatúru).
24 V tejto súvislosti treba uviesť, že právo Únie nestanovuje pravidlá pre premlčacie lehoty stanovené na podanie žaloby v súvislosti so zásadou rovnosti zaobchádzania.
25 Z toho vyplýva, že prináleží každému členskému štátu, aby vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku upravil takéto procesné podmienky a dodržal pritom zásadu ekvivalencie a zásadu efektivity.
26 Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry táto zásada vyžaduje, aby sa všetky pravidlá, ktoré sa uplatňujú na opravné prostriedky, uplatňovali bez rozdielu na opravné prostriedky založené na porušení práva Únie a na podobné opravné prostriedky založené na porušení vnútroštátneho práva (rozsudok z 15. apríla 2010, Barth, C‑542/08, Zb. s. I‑3189, bod 19 a citovaná judikatúra).
27 V prejednávanej veci so spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že tridsaťročná premlčacia lehota stanovená vo vnútroštátnom práve platí bez ohľadu na to, či sa uvádzané porušenie práva patrí do práva Únie alebo do vnútroštátneho práva.
28 Takého pravidlo týkajúce sa premlčacej lehoty sa preto nemôže považovať za pravidlo v rozpore so zásadou ekvivalencie.
29 Čo sa týka zásady efektivity, Súdny dvor uznal zlučiteľnosť stanovenia primeraných lehôt na podanie žalôb s právom Únie pod hrozbou premlčania v záujme právnej istoty, pokiaľ táto lehota nemá takú povahu, že by mohla viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Barth, už citovaný, bod 28 a citovanú judikatúru).
30 Pokiaľ ide o to, či dátumy vyhlásenia už citovaných rozsudkov Österreichischer Gewerkschaftsbund a Hütter majú vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty stanovenej vo vnútroštátnom práve, treba pripomenúť, že výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Inak povedané, rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter, s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vracajú do času nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (rozsudok z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 35 a citovaná judikatúra).
31 Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, Súdny dvor spresnil, že túto otázku v zásade rieši vnútroštátne právo a že prípadné rozhodnutie Súdneho dvora o porušení práva Únie v zásade nemá vplyv na začiatok plynutia tejto premlčacej lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok Q‑Beef a Bosschaert, už citovaný, bod 47 a citovanú judikatúru).
32 Dátumy vyhlásení už citovaných rozsudkov Österreichischer Gewerkschaftsbund a Hütter preto nemajú nijaký vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty dotknutej v konaní vo veci samej, a preto sú irelevantné na posúdenie toho, či sa v rámci tohto konania dodržala zásada efektivity.
33 Ako pritom vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podľa vnútroštátneho práva začiatok plynutia sa zhoduje s dňom uzavretia dohody, na základe ktorej bol tento rozhodujúci deň stanovený, alebo s dňom zaradenia do nesprávneho platového stupňa, teda vo veci samej 25. novembrom 1974. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že právo S. Pohla žiadať prehodnotenie rozhodujúceho dňa je premlčané od 24. novembra 2004, teda už dávno pred podaním žaloby v konaní vo veci samej 2. augusta 2011.
34 Je nesporné, že takáto lehota je primeraná na podanie žaloby pod hrozbou premlčania v záujme právnej istoty v zmysle judikatúry uvedenej v bode 29 tohto rozsudku.
35 Navyše vzhľadom na to, že žaloba S. Pohla sa v podstate týka zákonnosti posledného zvýšenia jeho platu, ku ktorému došlo 1. januára 2002, treba konštatovať, že na základe vnútroštátneho práva má stále k dispozícii takmer tri roky na to, aby podal žalobu proti rozhodnutiu týkajúcemu sa tohto posledného zvýšenia.
36 Okrem toho za predpokladu, že by S. Pohl mohol vo svojich tvrdeniach vychádzať z článku 45 ZFEÚ alebo zo smernice 2000/78, treba uviesť, že po prvé tohto článku sa mohol dovolávať pred rakúskymi súdmi od 1. januára 1995, teda odo dňa pristúpenia Rakúskej republiky k Únii, to znamená počas takmer desaťročnej lehoty pred uplynutím premlčacej lehoty dotknutej vo veci samej, a po druhé lehota na prebratie smernice 2000/78 sa skončila 3. decembra 2003, čo znamená, že S. Pohl mal k dispozícii takmer jeden rok na podanie žaloby na ochranu svojich práv pred týmito súdmi. Za týchto okolností treba konštatovať, že v konaní vo veci samej tridsaťročná premlčacia lehota stanovená vo vnútroštátnom práve, ktorá začala plynúť odo dňa uzavretia dohody, v ktorej bol rozhodujúci deň stanovený, alebo odo dňa zaradenia do nesprávneho platového stupňa, nie je takej povahy, že by mohla viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv S. Pohla, ktoré priznáva právny poriadok Únie.
37 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že právo Únie, najmä zásada efektivity, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že právo zamestnanca žiadať prehodnotenie obdobia služby, ktoré sa má zohľadniť na určenie rozhodujúceho dňa na účely služobného postupu, sa premlčuje po tridsiatich rokoch, pričom táto premlčacia lehota začína plynúť odo dňa uzavretia dohody, v ktorej bol tento rozhodujúci deň stanovený, alebo odo dňa zaradenia do nesprávneho platového stupňa.
38 Vzhľadom na odpoveď na tretiu otázku a na konštatovanie vnútroštátneho súdu, podľa ktorého právo S. Pohla žiadať o prehodnotenie rozhodujúceho dňa a v dôsledku toho aj jeho žaloba proti rozhodnutiu o jeho poslednom platovom zvýšení sú na základe uplatnenia tridsaťročnej premlčacej lehoty stanovenej vnútroštátnym právom premlčané od 24. novembra 2004, na ostatné otázky netreba odpovedať.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Právo Únie, najmä zásada efektivity, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že právo zamestnanca žiadať prehodnotenie obdobia služby, ktoré sa má zohľadniť na určenie rozhodujúceho dňa na účely služobného postupu, sa premlčuje po tridsiatich rokoch, pričom táto premlčacia lehota začína plynúť odo dňa uzavretia dohody, v ktorej bol tento rozhodujúci deň stanovený, alebo odo dňa zaradenia do nesprávneho platového stupňa.
Podpisy