UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)
z 31. marca 2014 (*)
„Zjavný nedostatok právomoci“
Vo veci T‑666/13,
Jaroslav Herzog, s bydliskom vo Veľkej Lomnici (Slovensko), v zastúpení: P. Čičmanec, advokát,
žalobca,
proti
Slovenskej republike
a
Európskemu súdu pre ľudské práva,
žalovaným,
ktorej predmetom je na jednej strane návrh na určenie, že Európsky súd pre ľudské práva a Slovenská republika porušili Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a na druhej strane žaloba o náhradu škody, ktorá bola údajne spôsobená žalobcovi,
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),
v zložení: predseda komory G. Berardis (spravodajca), sudcovia O. Czúcz a A. Popescu,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Konanie a návrhy žalobcu
1 Dňa 13. decembra 2013 žalobca podal do kancelárie Všeobecného súdu žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
2 Navrhuje, aby Všeobecný súd:
– určil, že Európsky súd pre ľudské práva porušil články 34 a 35 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
– rozhodol, že Slovenská republika porušila článok 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
– zaviazal Slovenskú republiku na náhradu spôsobenej škody.
Právny stav
3 V súlade s článkom 111 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak zjavne nemá právomoc rozhodnúť o návrhu, rozhodnúť bez ďalšieho konania odôvodneným uznesením.
4 V prejednávanej veci Všeobecný súd dospel k záveru, že situácia mu je dostatočne jasná na základe dokumentov v spise a môže prijať rozhodnutie na základe tohto článku bez ďalšieho konania.
5 V prejednávanej veci sa žalobca svojou žalobou domáha, aby sa Všeobecný súd na jednej strane vyjadril k zákonnosti rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. septembra 2013, ktorým žaloba podaná žalobcom bola vyhlásená za neprípustnú, a na druhej strane, aby konštatoval porušenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany Slovenskej republiky v súvislosti s určitými rozhodnutiami a postupmi slovenských orgánov a súdov. Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, žalobca sa tiež domáha náhrady údajne spôsobenej škody.
6 Najskôr treba poznamenať, že žalobca neuvádza právny základ, z ktorého vychádza jeho prvý návrh, ani ho nekvalifikuje. Treba ho však chápať v tom zmysle, že sa domáha, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. septembra 2013.
7 Právomoci Všeobecného súdu sú vymedzené v článku 256 ZFEÚ a spresnené v článku 51 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 1 prílohy I uvedeného štatútu. Na základe týchto ustanovení má Všeobecný súd právomoc rozhodovať o žalobách podaných na základe článku 263 ZFEÚ iba proti aktom inštitúcií, orgánov a úradov alebo agentúr Únie.
8 V prejednávanej veci je zjavné, že autorom napadnutého aktu nie je ani inštitúcia, ani orgán, ani úrad alebo agentúra Únie.
9 Ak by sa predpokladalo, že cieľom prvého návrhu je, aby Všeobecný súd vydal deklaratórny rozsudok, treba pripomenúť, že Všeobecný súd nemá právomoc na vydanie deklaratórnych rozsudkov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. decembra 2005, Infront WM/Komisia, T‑33/01, Zb. s. II‑5897, bod 171).
10 Z toho vyplýva, že prvý návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok právomoci.
11 Pokiaľ ide o druhý návrh, ktorého cieľom je vydanie deklaratórneho rozsudku voči Slovenskej republike, stačí pripomenúť, že Všeobecný súd nemá právomoc na vydanie deklaratórnych rozsudkov.
12 Z toho vyplýva, že druhý návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok právomoci.
13 Pokiaľ ide o tretí návrh, treba pripomenúť, že právomoc Všeobecného súdu v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti je stanovená článkom 268 ZFEÚ a článkom 340 druhým a tretím odsekom ZFEÚ, ako aj článkom 188 druhým odsekom AE. Podľa týchto ustanovení má Všeobecný súd právomoc rozhodovať len o žalobách o náhradu škody spôsobenej inštitúciami, orgánmi a úradmi alebo agentúrami Únie, alebo ich zamestnancami pri výkone svojich funkcií (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. marca 2004, Európsky ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, Zb. s. I‑2803, body 49 a 59).
14 V prejednávanej veci je zjavné, že autorom aktu, ktorým bola údajne spôsobená žalobcovi škoda, nie je ani inštitúcia, ani orgán, ani úrad alebo agentúra Únie.
15 Z toho vyplýva, že tretí návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok právomoci.
16 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že túto žalobu treba zamietnuť z dôvodu zjavného nedostatku právomoci, pričom netreba, aby bola doručená na vyjadrenie žalovaným.
O trovách
17 Keďže sa toto uznesenie prijalo pred doručením návrhu žalovaným a predtým, ako mohli tomuto účastníkovi konania vzniknúť trovy konania, stačí v súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodnúť, že žalobca znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Žalobca znáša svoje vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 31. marca 2014