NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 9. septembra 2021(1)
Vec C‑242/20
HRVATSKE ŠUME d.o.o., Zagreb, konajúca ako právna nástupkyňa spoločnosti HRVATSKE ŠUME javno poduzeće za gospodarenje šumama i šumskim zemljištima u Republici Hrvatskoj p.o., Zagreb,
proti
BP EUROPA SE, konajúcej ako právna nástupkyňa spoločnosti DEUTSCHE BP AG, ktorá koná ako právna nástupkyňa spoločnosti THE BURMAH OIL (Deutschland) GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Visoki trgovački sud Republike Hrvatske (Najvyšší obchodný súd, Chorvátsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Súdna právomoc – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Žaloba o vrátenie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu z titulu bezdôvodného obohatenia – Kvalifikácia – Článok 5 bod 1 a článok 5 bod 3 – Osobitné právomoci v ,zmluvných veciach‘ a vo ,veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti‘“
I. Úvod
1. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania Visoki trgovački sud Republike Hrvatske (Najvyšší obchodný súd, Chorvátsko) položil Súdnemu dvoru dve otázky týkajúce sa výkladu nariadenia (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2) (ďalej len „nariadenie Brusel I“).
2. Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi spoločnosťou HRVATSKE ŠUME d.o.o., Zagreb, založenou podľa chorvátskeho práva, a spoločnosťou BP EUROPA SE so sídlom v Hamburgu (Nemecko), ktorý sa týkal peňažnej sumy, ktorá bola v rámci exekučného konania zablokovaná na bankovom účte prvej uvedenej spoločnosti a prevedená do majetku druhej spoločnosti. Keďže toto konanie bolo neskôr vyhlásené za neplatné, žalobkyňa vo veci samej sa domáha vrátenia predmetnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia.
3. V počiatočnej fáze, v ktorej sa nachádza spor vo veci samej, musí vnútroštátny súd určiť, či chorvátske súdy majú právomoc rozhodnúť o tomto návrhu na vrátenie alebo či o ňom majú rozhodovať skôr nemecké súdy ako súdy členského štátu, v ktorom má BP EUROPA sídlo. Odpoveď závisí najmä od toho, či takýto návrh spadá pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.
4. Nie je to po prvýkrát, čo sa od Súdneho dvora žiada, aby rozhodol o kvalifikácii návrhov založených na bezdôvodnom obohatení s ohľadom na nariadenie Brusel I. Súdny dvor však zatiaľ nedal jednoznačnú odpoveď na otázku, či sa pravidlo právomoci vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ stanovené v článku 5 bode 3 tohto nariadenia uplatňuje na tento typ návrhov. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie má zo systematického hľadiska spojitosť s pravidlom právomoci v „zmluvných veciach“, ktoré je obsiahnuté v článku 5 bode 1 uvedeného nariadenia, Súdny dvor má v prejednávanej veci príležitosť poskytnúť ucelenú odpoveď v súvislosti s týmito dvomi pravidlami.
5. V týchto návrhoch vysvetlím, že návrhy na vrátenie založené na bezdôvodnom obohatení sa jednak netýkajú „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I, okrem prípadov, keď úzko súvisia so zmluvným vzťahom, ktorý existuje alebo sa predpokladá, že existuje medzi stranami sporu, a jednak nespadajú pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 tohto nariadenia.
II. Právny rámec
A. Nariadenie Brusel I
6. V odôvodneniach 11 a 12 nariadenia Brusel I sa uvádza:
„(11) Normy súdnej právomoci [Pravidlá právomoci – neoficiálny preklad] musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania [predmet sporu – neoficiálny preklad] alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby. …
(12) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou [sporom – neoficiálny preklad] alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva [riadneho výkonu spravodlivosti – neoficiálny preklad].“
7. Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
8. Článok 5 uvedeného nariadenia v bodoch 1 a 3 stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
…
3. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;“
9. Nariadenie Brusel I bolo nahradené nariadením (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(3) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“). V súlade s článkom 66 tohto posledného uvedeného nariadenia sa však toto nariadenie uplatňuje len na konania začaté od 10. januára 2015. Keďže žaloba vo veci samej bola podaná 1. októbra 2014, na toto konanie sa uplatňuje z hľadiska ratione temporis nariadenie Brusel I.
B. Chorvátske právo
10. V chorvátskom práve sú pravidlá o bezdôvodnom obohatení obsiahnuté v § 1111 až 1120 zakon o obveznim odnosima (zákon o záväzkových vzťahoch, Narodne novine, br. 35/05, 41/08, 125/11, 78/15 a 29/18).
11. § 1111 tohto zákona stanovuje:
„1. Ak je časť majetku určitej osoby akýmkoľvek spôsobom prevedená do majetku inej osoby a tento prevod nemá základ v právnom úkone, súdnom rozhodnutí alebo rozhodnutí iného príslušného orgánu alebo zákone, osoba, ktorá získala tento majetkový prospech, je povinná ho vrátiť, alebo ak to nie je možné, nahradiť hodnotu získaného prospechu.
2. Prevodom majetku sa rozumie aj získanie majetkového prospechu z výkonu určitého rozhodnutia.
3. Povinnosť vrátiť majetkový prospech alebo nahradiť jeho hodnotu sa uplatní aj v prípade majetkového prospechu získaného z neúčinného dôvodu alebo z dôvodu, ktorý bol následne zrušený.“
III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
12. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že k určitému dátumu Trgovački sud u Zagrebu (Obchodný súd Záhreb, Chorvátsko) nariadil na návrh spoločnosti THE BURMAH OIL (Deutschland) GmbH nútený výkon rozhodnutia v súvislosti s povinnosťou spoločnosti FUTURA d.o.o., Zagreb (Chorvátsko), a to prikázaním peňažnej pohľadávky, ktorú mala FUTURA d.o.o., Zagreb, voči tretej spoločnosti, a síce voči spoločnosti HRVATSKE ŠUME(4), v prospech spoločnosti THE BURMAH OIL (Deutschland) GmbH.
13. HRVATSKE ŠUME podala na Vrhovni sud Republike Hrvatske (Najvyšší súd, Chorvátsko) mimoriadny opravný prostriedok, v ktorom sa domáhala určenia neplatnosti exekučných opatrení, ktoré boli voči nej nariadené. Keďže tento opravný prostriedok nemá odkladný účinok, nútený výkon rozhodnutia bol uskutočnený 11. marca 2003, keď jej bola z bankového účtu odpísaná suma vo výške 3 792 600,87 chorvátskych kún (HRK) (približne 503 331 eur) a prevedená na DEUTSCHE BP AG [ktorá sa medzitým stala právnou nástupkyňou spoločnosti THE BURMAH OIL (Deutschland)] z titulu vymáhania predmetnej pohľadávky.
14. V rámci žaloby podanej spoločnosťou HRVATSKE ŠUME Vrhovni sud (Najvyšší súd) rozsudkom z 21. mája 2009 rozhodol, že exekučné opatrenia prijaté voči tejto spoločnosti sú neplatné.
15. Návrhom z 1. októbra 2014 HRVATSKE ŠUME podala na Trgovački sud u Zagrebu (Obchodný súd Zahreb) žalobu o vrátenie založenú na bezdôvodnom obohatení(5) proti spoločnosti BP EUROPA (ktorá sa medzitým stala právnou nástupkyňou spoločnosti DEUTSCHE BP). V tomto rámci žalobkyňa vo veci samej v podstate tvrdila, že rozsudok z 21. mája 2009, ktorý vydal Vrhovni sud (Najvyšší súd), odstránil právny základ pre prevod zablokovanej pohľadávky do majetku spoločnosti DEUTSCHE BP, v dôsledku čoho tak táto spoločnosť získala prospech z bezdôvodného obohatenia. BP EUROPA je preto povinná vrátiť spoločnosti HRVATSKE ŠUME predmetnú sumu zvýšenú o zákonné úroky.
16. BP EUROPA na svoju obhajobu vzniesla námietku nedostatku právomoci chorvátskych súdov. Uznesením z 20. marca 2019 Trgovački sud u Zagrebu (Obchodný súd Záhreb) žalobu, ktorú podala HRVATSKE ŠUME, z tohto dôvodu zamietol. Tento súd sa v podstate domnieval, že vzhľadom na neexistenciu pravidla osobitnej právomoci vo veciach bezdôvodného obohatenia v nariadení Brusel Ia sa uplatní len všeobecné pravidlo právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, ktoré je stanovené v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Žalobkyňa vo veci samej tak mala podať žalobu na nemecké súdy.
17. HRVATSKE ŠUME podala odvolanie proti tomuto uzneseniu na Visoki trgovački sud Republike Hrvatske (Najvyšší obchodný súd). Tento súd uvádza, že Trgovački sud u Zagrebu (Obchodný súd Záhreb) nesprávne odkázal na nariadenie Brusel Ia, pretože na žalobu podanú žalobkyňou vo veci samej sa uplatňuje z hľadiska ratione temporis nariadenie Brusel I.(6) Navyše odvolací súd sa pýta, či chorvátske súdy môžu mať právomoc rozhodnúť o tejto žalobe na základe článku 5 bodu 3 alebo článku 22 bodu 5 nariadenia Brusel I. V tomto rámci sa tento súd na jednej strane pýta, či žaloba o vrátenie založená na bezdôvodnom obohatení spadá pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle prvého ustanovenia. Na druhej strane sa pýta, či predmetná žaloba spadá pod „konania o výkon rozsudku [rozhodnutí – neoficiálny preklad]“ v zmysle druhého ustanovenia, a to vzhľadom na skutočnosť, že k údajnému obohateniu došlo v súvislosti s exekučným konaním.
18. Za týchto podmienok Visoki trgovački sud (Najvyšší obchodný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Patrí žaloba o vrátenie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu z titulu bezdôvodného obohatenia do rámca právomoci stanovenej v [nariadení Brusel I]] vo veciach ,nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti‘ s ohľadom na skutočnosť, že článok 5 bod 3 tohto nariadenia okrem iného stanovuje, že ,osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok‘?
2. Patria sporové konania začaté z dôvodu, že existuje lehota na nárokovanie vrátenia plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu v rámci toho istého exekučného konania, do výlučnej právomoci podľa článku 22 bodu 5 [nariadenia Brusel I], ktorý stanovuje, že v oblasti výkonu rozhodnutí majú výlučnú právomoc súdy členského štátu, v ktorom sa rozsudok vykonal alebo sa má vykonať, bez ohľadu na bydlisko?“
19. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zo 6. mája 2020 bol Súdnemu dvoru doručený 8. júna 2020. Chorvátska a česká vláda, ako aj Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky. V prejednávanej veci sa nekonalo pojednávanie.
IV. Analýza
20. Obe otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú podľa nariadenia Brusel I(7) právomoci súdov členských štátov Únie rozhodnúť o žalobe založenej na bezdôvodnom obohatení. V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa v týchto návrhoch zameriam na prvú z nich.
21. Na úvod je potrebné pripomenúť, že článok 2 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje ako všeobecné pravidlo právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. V prejednávanom prípade je nesporné, že sídlo spoločnosti BP EUROPA je na účely uplatňovania tohto nariadenia v Nemecku.(8) Podľa tohto ustanovenia tak majú právomoc nemecké súdy.
22. Nariadenie Brusel I však stanovuje aj pravidlá, ktoré za určitých okolností umožňujú žalobcovi žalovať žalovaného v inom členskom štáte.(9) Toto nariadenie obsahuje najmä v článku 5 pravidlá osobitnej právomoci týkajúce sa rôznych „vecí“, ktoré poskytujú žalobcovi možnosť podať žalobu na jednom alebo niekoľkých ďalších súdoch.
23. Takéto pravidlá existujú najmä v „zmluvných veciach“ a vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. V prípade žalôb, ktoré spadajú do prvej kategórie, článok 5 bod 1 nariadenia Brusel I umožňuje žalobcovi obrátiť sa na súd „podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“. Pokiaľ ide o žaloby, ktoré spadajú do druhej kategórie, článok 5 bod 3 tohto nariadenia stanovuje, že ich možno podať na súd „podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“.
24. To, či žalobca môže využiť tieto možnosti voľby právomoci, závisí od kvalifikácie žaloby podanej žalobcom. Vnútroštátny súd pritom kladie práve otázku kvalifikácie. V podstate sa pýta, či žaloba o vrátenie založená na bezdôvodnom obohatení, akou je žaloba, ktorú podala HRVATSKE ŠUME, sa pri neexistencii osobitného pravidla v nariadení Brusel I týka „vecí nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ uvedených v článku 5 bode 3 tohto nariadenia. Napokon ide o určenie, či chorvátsky súd, na ktorý táto spoločnosť podala žalobu, môže, alebo nemôže odvodiť svoju právomoc z tohto ustanovenia.
25. Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, kvalifikácia žalôb založených na bezdôvodnom obohatení s ohľadom na nariadenie Brusel I nie je vo vlastnom zmysle slova novou otázkou v judikatúre Súdneho dvora.(10) Súdny dvor už totiž rozhodoval vo viacerých veciach, ktoré sa týkali tejto problematiky v súvislosti s rôznymi ustanoveniami tohto nariadenia.(11) Doposiaľ však jednoznačne nerozhodol o otázke, ktorá bola položená v prejednávanej veci.(12)
26. Vnútroštátny súd sa rovnako ako česká vláda a Komisia prikláňa k názoru, že žaloba založená na bezdôvodnom obohatení patrí do pôsobnosti článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I. Rovnako ako chorvátska vláda tento názor nezastávam. V tomto rámci spresňujem, že hoci sa prvá prejudiciálna otázka týka len uvedeného článku 5 bodu 3, toto ustanovenie je systematicky spojené, ako bude podrobne uvedené nižšie, s článkom 5 bodom 1 tohto nariadenia. Nie je totiž možné zaujať stanovisko k prvému ustanoveniu bez toho, aby sme najprv vylúčili druhé ustanovenie. Preto ich budem preskúmavať postupne (časť B). Ešte predtým sa budem stručne zaoberať právnym inštitútom bezdôvodného obohatenia, ako vyplýva z vnútroštátnych právnych systémov členských štátov (oddiel A).
A. Hlavné znaky bezdôvodného obohatenia
27. Pokiaľ je mi známe, všetky vnútroštátne právne systémy členských štátov poznajú v tej či onej podobe právny inštitút bezdôvodného obohatenia (nazývaný aj „nespravodlivé“, „neodôvodnené“ alebo tiež „neoprávnené“ obohatenie).(13) Na základe tohto inštitútu je osoba, ktorá získa bezdôvodné obohatenie na úkor inej osoby, povinná ho tejto osobe vrátiť.(14) Vo všeobecnosti sa platí, že uvedený inštitút je vyjadrením zásady spravodlivého zaobchádzania, podľa ktorej sa nikto nesmie obohacovať na úkor inej osoby.(15)
28. Obrysy tohto inštitútu sa v jednotlivých členských štátoch líšia. Predovšetkým niektoré vnútroštátne právne predpisy, ako sú maďarské a poľské právne predpisy, obsahujú komplexný pojem bezdôvodného obohatenia, ktorému zodpovedá jediná žaloba, historicky nazývaná de in rem verso. Iné vnútroštátne právne predpisy, medzi ktoré patria dánske, španielske, francúzske alebo aj rakúske právne predpisy, upravujú rôzne varianty tohto inštitútu a im zodpovedajúce žaloby, pričom vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu (condictio indebiti) sa tu okrem iného odlišuje od iných foriem bezdôvodného obohatenia. Okrem toho sa líši aj právna kategória, do ktorej sa tento inštitút a jeho prípadné varianty zaraďujú. Napríklad vo francúzskom práve spadá bezdôvodné obohatenie (a neoprávnené platby) pod „kvázi zmluvy“, čo je pojem, ktorý iné právne poriadky, ako napríklad nemecké právo, nepoznajú, zatiaľ čo v prípade Common law patrí uvedený inštitút do novšieho právneho odvetvia označovaného ako law of restitution.(16)
29. Tieto drobné rozdiely však nie sú rozhodujúce pri uplatňovaní pravidiel medzinárodného práva súkromného Únie. Predovšetkým sa mi nezdá potrebné rozlišovať medzi neoprávnenou platbou a bezdôvodným obohatením, keďže druhý uvedený pojem – chápaný v širšom zmysle – zahŕňa prvý uvedený pojem. Navyše na presnej klasifikácii tohto posledného uvedeného inštitútu vo vnútroštátnom práve každého členského štátu až tak nezáleží ako na skutočnosti, že vo všeobecnosti patrí do kategórie sui generis, ktorá okrem iného nie je spojená ani so zmluvným právom, ani s pravidlami uplatniteľnými na občianskoprávnu zodpovednosť.
30. Vo vnútroštátnych právnych systémoch členských štátov totiž bezdôvodné obohatenie predstavuje autonómny zdroj záväzku. Presnejšie, prijatie takéhoto obohatenia vedie k vzniku záväzku vrátenia. Príjemca bezdôvodného obohatenia je povinný vrátiť poškodenému majetkový prospech (alebo prípadne jeho peňažný ekvivalent), ktorý príjemca neoprávnene získal na úkor poškodeného. Právo tak usiluje o nápravu nespravodlivej situácie tým, že nariaďuje obnovenie status quo ante. Žalobca sa tejto povinnosti dovoláva v žalobe o vrátenie bezdôvodného obohatenia.(17) Pre zjednodušenie tak budem ďalej v týchto návrhoch hovoriť o žalobe (žalobách) alebo o návrhu (návrhoch) na vrátenie založených na bezdôvodnom obohatení.
31. V týchto rôznych vnútroštátnych právnych predpisoch uplatnenie takejto žaloby spravidla predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to (1) obohatenie žalovaného, (2) ochudobnenie žalobcu, (3) existencia vzájomného vzťahu medzi obohatením a ochudobnením, ako aj (4) neexistencia „dôvodu“ (inými slovami právneho základu), ktorý by ich odôvodňoval.(18)
32. HRVATSKE ŠUME tvrdí, že tieto podmienky, tak ako sú stanovené v chorvátskom práve, sú v prejednávanej veci splnené. Ako vysvetľuje vnútroštátny súd, zablokovanie niekoľkých miliónov HRK na bankovom účte žalobkyne vo veci samej a prevod tejto sumy do majetku spoločnosti THE BURMAH OIL (Deutschland) viedlo k obohateniu druhej spoločnosti a zodpovedajúcemu ochudobneniu prvej spoločnosti. Hoci „dôvod“ tohto prevodu majetku pôvodne tkvel v exekučnom konaní vedenom spoločnosťou THE BURMAH OIL (Deutschland) proti FUTURA a konkrétne v exekučných opatreniach, ktoré nariadil Trgovački sud u Zagrebu (Obchodný súd Záhreb) proti spoločnosti HRVATSKE ŠUME, Vrhovni sud Republike Hrvatske (Najvyšší súd) tieto opatrenia vyhlásil za neplatné a tým tento „dôvod“ spätne zrušil.(19)
B. Kvalifikácia návrhov na vrátenie založených na bezdôvodnom obohatení s ohľadom na článok 5 bod 1 a článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I
33. Po uvedení hlavných znakov bezdôvodného obohatenia je teraz potrebné preskúmať kvalifikáciu návrhov, ktoré majú takýto základ s ohľadom na článok 5 bod 1 a článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I. V tejto súvislosti treba vykonať niekoľko metodických pripomenutí.
34. Vzhľadom na neexistenciu definícií v nariadení Brusel I Súdny dvor opakovane rozhodol, že „zmluvné veci“ uvedené v prvom ustanovení a „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ uvedené v druhom ustanovení predstavujú autonómne pojmy práva Únie, ktoré sa majú vykladať predovšetkým s ohľadom(20) na systém a ciele tohto nariadenia, a to s cieľom zaručiť vo všetkých členských štátoch jednotné uplatňovanie pravidiel právomoci, ktoré toto nariadenie stanovuje. Väzba návrhu s jednou alebo druhou kategóriou teda nezávisí ani od riešení stanovených vnútroštátnym právom súdu, na ktorý bola žaloba podaná (tzv. „lex fori“), ani od kvalifikácie v rozhodnom práve (tzv. „lex causae“).(21)
35. Pokiaľ ide na jednej strane o systém nariadenia Brusel I, Súdny dvor opakovane rozhodol, že toto nariadenie vychádza zo všeobecného pravidla právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, stanoveného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, zatiaľ čo pravidlá osobitnej právomoci uvedené najmä v jeho článku 5 predstavujú výnimky z tohto všeobecného pravidla, ktoré sa ako také majú vykladať reštriktívne.(22)
36. Pokiaľ ide na druhej strane o ciele nariadenia Brusel I, z jeho odôvodnenia 12 vyplýva, že pravidlá osobitnej právomoci stanovené v článku 5 bode 1 a v článku 5 bode 3 tohto nariadenia sledujú predovšetkým(23) ciele blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že možnosť, ktorú tieto ustanovenia poskytujú žalobcovi, bola na účely užitočnej organizácie konania zavedená s ohľadom na existenciu osobitne úzkej väzby medzi návrhom a súdom rozhodujúcim o tomto návrhu vo „veciach“, ktorých sa týkajú.(24)
37. S prihliadnutím na tieto všeobecné úvahy Súdny dvor vo svojej judikatúre postupne definoval „zmluvné veci“ a „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“.
38. Na jednej strane z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorú zaviedol rozsudok Handte(25), vyplýva, že uplatnenie článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I „predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu“(26). Inými slovami „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňajú akýkoľvek návrh založený na takomto záväzku.(27)
39. Na druhej strane v súlade s judikatúrou, ktorá je takisto ustálená, vychádzajúcou z rozsudku Kalfelis, ktorá bola spresnená v rozsudku Wikingerhof, „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I zahŕňajú „akúkoľvek žalobu, ktorej cieľom je vyvodiť zodpovednosť žalovaného a ktorá nespadá pod zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 tohto nariadenia, „t. j. že sa nezakladá na právn[om] [záväzku], s ktor[ým] slobodne súhlasila jedna osoba vo vzťahu k druhej osobe“(28).
40. Zo spoločného výkladu týchto dvoch definícií vyplýva, že – ako som vysvetlil v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Wikingerhof,(29) a ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku Wikingerhof(30) – zaradenie návrhu do „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I alebo do „vecí nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 tohto nariadenia závisí od záväzku, ktorý je základom tohto návrhu.
41. „Test“ kvalifikácie v podstate spočíva v identifikácii záväzku,na ktorý sa odvoláva žalobca proti žalovanému, a následne v určení povahy tohto záväzku, ktorá závisí od skutočnosti alebo aktu, z ktorého tento záväzok vyplýva. Ako uvediem neskôr, ak daný záväzok vyplýva zo zmluvy alebo z inej formy dobrovoľného záväzku jednej osoby voči druhej osobe, tento záväzok má, a na základe dedukcie aj návrh, „zmluvnú“ povahu v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I. Naopak, ak predmetný záväzok vyplýva zo „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, majú záväzok a návrh povahu „nároku z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 tohto nariadenia.(31) Napokon, ak je tento zdroj iný, je uplatnenie týchto dvoch ustanovení vylúčené.
42. V tejto súvislosti nariadenie (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I)(32) (ďalej len „nariadenie Rím I“) na jednej strane a nariadenie (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II)(33) (ďalej len „nariadenie Rím II“) na druhej strane poskytujú užitočné usmernenia pri určovaní povahy daného záväzku, a teda pri rozhodovaní o kvalifikácii návrhu, ktorý je jeho základom. Aj keď totiž tieto nariadenia nemajú úplne rovnakú pôsobnosť ako článok 5 bod 1 a článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I(34), predstavujú však v oblasti kolíznych noriem náprotivok týchto ustanovení, pričom tieto tri nariadenia treba vykladať, pokiaľ je to len možné, koherentne.(35)
43. Po týchto pripomenutiach v nasledujúcich oddieloch vysvetlím, prečo návrhy na vrátenie založené na bezdôvodnom obohatení v zásade nepatria medzi „zmluvné veci“ s výnimkou niektorých prípadov (oddiel 1) a prečo nespadajú pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ (oddiel 2).
1. Návrhynavráteniezaloženénabezdôvodnomobohatení v zásadenepatriapod„zmluvnéveci“
44. Ako som uviedol v bode 38 vyššie, „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I zahŕňajú akýkoľvek návrh založený na „slobodne prevzatom právnom záväzku“, teda na „zmluvnom záväzku“ v autonómnom zmysle, v akom tento pojem chápe medzinárodné právo súkromné Únie.(36) Takýto záväzok vyplýva zo zmluvy alebo z inej formy dobrovoľného záväzku jednej osoby voči druhej osobe.(37)
45. V rámci návrhu na vrátenie založenom na bezdôvodnom obohatení pritom záväzok vrátenia, na ktorý sa odvoláva žalobca, vo všeobecnosti nevyplýva z takéhoto dobrovoľného záväzku žalovaného voči nemu. Tento záväzok naopak vzniká nezávisle od vôle príjemcu bezdôvodného obohatenia. Keď v prejednávanom prípade predchodkyňa spoločnosti BP EUROPA začala exekučné konanie, ktoré viedlo k jej obohateniu, jej vôľa sa obmedzovala len na toto konanie. Nemala v úmysle zaviazať sa voči spoločnosti HRVATSKE ŠUME. Uvedený záväzok vrátenia v skutočnosti vyplýva priamo zo zákona, ktorý z dôvodov spravodlivého zaobchádzania spája právne účinky s neexistenciou „dôvodu“, ktorý by toto obohatenie odôvodňoval.
46. V dôsledku toho záväzok, ktorého základom je bezdôvodné obohatenie, spravidla nepredstavuje „slobodne prevzatý právny záväzok“ v zmysle judikatúry týkajúcej sa článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I. Návrhy na vrátenie založené na takomto obohatení tak v zásade nepatria medzi „zmluvné veci“ uvedené v tomto ustanovení.(38)
47. Text nariadenia Rím II tento výklad potvrdzuje. Z článku 2 ods. 1 tohto nariadenia totiž vyplýva, že záväzok vrátenia vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia sa považuje za „mimozmluvný záväzok“, na ktorý sa vzťahuje uvedené nariadenie(39) a ktorý je predmetom osobitných kolíznych noriem upravených v článku 10 toho istého nariadenia.
48. Vyššie uvedený výklad je však potrebné upraviť. Ako totiž veľmi správne poznamenala Komisia, návrhy na vrátenie založené na bezdôvodnom obohatení možno podať v rôznych kontextoch. Konkrétne, hoci takýto návrh možno uplatniť medzi osobami, ktoré nie sú inak viazané žiadnym právnym vzťahom, ako je to a priori v prípade spoločností HRVATSKE ŠUME a BP EUROPA(40), môže takisto úzko súvisieť so zmluvným vzťahom, ktorý existuje alebo sa predpokladá, že existuje, medzi stranami sporu.
49. Ako však Súdny dvor rozhodol v rozsudku Profit Investment SIM(41), návrh na vrátenie plnení poskytnutých na základe neplatnej zmluvy (nulitnej, neplatnej ex tunc, atď.) patrí medzi „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I. Rovnaký výklad sa podľa môjho názoru uplatní aj v prípade návrhov na vrátenie po zrušení zmluvy z dôvodu jej neplnenia alebo neoprávnenej platby uskutočnenej v rámci zmluvy, napríklad ak zmluvný dlžník splatí dlh vo vyššej sume, ako je jeho skutočná výška.
50. Ak keď sú totiž takéto návrhy na vrátenie niekedy (ale nie vždy) v hmotnom práve založené na pravidlách bezdôvodného obohatenia(42), treba ich na účely uplatňovania pravidiel právomoci stanovených v nariadení Brusel I považovať za návrhy vyplývajúce zo zmluvy. Žalobca sa v podstate odvoláva na „zmluvný záväzok“, ktorý je podľa jeho názoru neplatný alebo ktorý žalovaný nesplnil, alebo ktorý považuje za „nadmerne plnený“, aby odôvodnil svoje právo na vrátenie, ktoré predstavuje požadovanú „nápravu“ (remedy). Takýto návrh sa teda v podstate zakladá na predmetnom „zmluvnom záväzku“, keďže záväzok vrátenia, na ktorý sa odvoláva žalobca, neexistuje samostatne.(43)
51. Navyše je v súlade s cieľmi blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti, ktoré sleduje článok 5 bod 1 nariadenia Brusel I, že súd, ktorý má právomoc rozhodovať o sporoch vyplývajúcich zo zmluvy, môže rozhodnúť o dôsledkoch jej neplatnosti, nesplnenia alebo jej „nadmerného plnenia“ a okrem iného o vrátení, ktoré z nich vyplýva.(44) Právomoc by sa najmä nemala líšiť podľa toho, či sa žalobca v reakcii na nesplnenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného domáha náhrady škody alebo zrušenia zmluvy a vrátenia poskytnutých plnení.(45) Navyše rozhodnutie o takýchto návrhoch na vrátenie v podstate vyžaduje, aby súd, na ktorý sa podala žaloba, rozhodoval o otázkach zmluvnej povahy (ako sú v závislosti od prípadu otázky obsahu predmetného zmluvného záväzku, jeho platnosti alebo spôsobu, akým ho mal žalovaný splniť) na základe posúdenia zodpovedajúcich dôkazov. Existuje teda osobitne úzka väzba medzi návrhom a súdom podľa „miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“ v zmysle tohto ustanovenia.(46)
52. Okrem toho na jednej strane článok 12 ods. 1 písm. c) a e) nariadenia Rím I stanovuje, že rozhodné právo pre zmluvu (tzv. lex contractus“) upravuje dôsledky nesplnenia zmluvných záväzkov a dôsledky neplatnosti zmluvy. Normotvorca Únie teda zaujal stanovisko v prospech „zmluvnej“ povahy návrhov na vrátenie po zrušení alebo neplatnosti zmluvy, ako aj záväzkov, ktoré z nej vyplývajú. Na druhej strane z článku 10 ods. 1 nariadenia Rím II vyplýva, že ak sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia týka už existujúceho zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami (zvyčajne vtedy, keď zmluvný dlžník zaplatí viac, ako je skutočná dlžná suma), rozhodným právom pre tento záväzok je právo, ktorým sa riadi tento vzťah, teda lex contractus. Súlad medzi týmito dvoma nariadeniami a nariadením Brusel I je tak v maximálnej možnej miere zabezpečený.
2. Návrhyna vráteniezaloženénabezdôvodnomobohatenínepatriapod„vecinárokov z mimozmluvnejzodpovednosti“
53. Pokiaľ ide teraz o článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I, pripomínam, že z judikatúry vychádzajúcej z rozsudku Kalfelis, ktorá je citovaná v bode 39 vyššie, vyplývajú dve kumulatívne podmienky: návrh spadá pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ po prvé „je jeho cieľom vyvodiť zodpovednosť žalovaného“ a po druhé „nesúvisí so ‚zmluvnými vecami‘“ v zmysle článku 5 bodu 1 tohto nariadenia.
54. Z predchádzajúceho oddielu vyplýva, že návrhy na vrátenie založené na bezdôvodnom obohatení nesúvisia so „zmluvnými vecami“, pretože nie sú založené na „slobodne prevzatom právnom záväzku“, ale na „mimozmluvnom záväzku“, a to okrem prípadov, ktoré úzko súvisia s predchádzajúcim zmluvným vzťahom, ktorý existuje alebo sa predpokladá, že existuje, medzi stranami sporu.
55. Zostáva teda preskúmať, či takýto návrh „smeruje k vyvodeniu zodpovednosti žalovaného“ v zmysle „judikatúry Kalfelis“.
56. Ako som už uviedol, rovnako ako chorvátska vláda nezastávam tento názor.(47)
57. V prvom rade pripomínam, že článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I priznáva právomoc vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ súdu „podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“. Identifikácia takejto „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, je teda na uplatnenie tohto ustanovenia nevyhnutná. To je teda predpokladom každého návrhu vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“.
58. Počnúc rozsudkom Bier(48) Súdny dvor rozdelil pojem „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I na dve samostatné pojmy: „škoda“ (inými slovami „ujma“) a „príčinná udalosť, ktorá viedla k tejto škode“(49). V tomto rámci Súdny dvor poukázal na základné prvky mimozmluvnej zodpovednosti, ako vyplývajú zo všeobecných zásad, ktoré vychádzajú zo systémov vnútroštátneho práva členských štátov.(50) Rozhodol tak, že „mimozmluvná zodpovednosť môže vzniknúť len za predpokladu, že je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi škodou a skutočnosťou, ktorá zapríčinila jej vznik“(51).
59. V dôsledku toho návrh „smeruje k vyvodeniu zodpovednosti žalovaného“ v zmysle rozsudku Kalfelis, ak je založený na „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, ktorú možno pripísať žalovanému a ktorá spôsobila škodu žalobcovi.(52) V súlade s judikatúrou Súdneho dvora a všeobecnými zásadami uvedenými v predchádzajúcom bode je takáto „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, protiprávnym konaním, teda konaním alebo opomenutím, ktoré je v rozpore s povinnosťou alebo zákazom uloženým každému zákonom a spôsobuje škodu inej osobe.(53)
60. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či si rozlišovanie uskutočnené v článku 5 bode 3 nariadenia Brusel I vo viacerých jazykových verziách medzi „vecami nárokov z deliktuálnej zodpovednosti“ a „vecami nárokov z kvázi deliktuálnej zodpovednosti“ nevyžaduje širší výklad pôsobnosti tohto ustanovenia. V tomto rámci sa prikláňa k názoru, že druhý pojem by mohol na rozdiel od prvého zahŕňať aj iné právne skutočnosti ako „skutočnosti, ktoré zakladajú nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“.
61. Podľa môjho názoru to tak nie je. Súdny dvor správne vo svojej judikatúre týkajúcej sa článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I nikdy nerozlišoval medzi „deliktami“ a „kvázi deliktami“. Okrem toho, že toto rozlišovanie sa neuvádza vo všetkých jazykových verziách tohto nariadenia(54), prítomnosť pojmu „kvázi delikt“ v niektorých z nich nemá za cieľ rozšíriť rozsah uplatňovania tohto ustanovenia. V skutočnosti ide o výpožičku z francúzskeho práva, ktoré má tú zvláštnosť, že oddeľuje občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá vzniká v dôsledku úmyselných konaní (deliktov) od občianskoprávnej zodpovednosti vyplývajúcej zo skutočností, ktoré zakladajú nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, spáchaných z neopatrnosti alebo nedbanlivosti (kvázi delikty)(55). Stručne povedané, uvedený pojem v príslušných verziách len uvádza, že toto ustanovenie sa vzťahuje na „skutočnosti, ktoré zakladajú nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, bez ohľadu na to, či boli spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti.(56) „Delikty“ a „kvázi delikty“ sú dva varianty tých istých „skutočností“. Navyše ako uvádza samotný vnútroštátny súd, aj v prípade, že by pojem „kvázi delikt“ zahŕňal iné druhy právnych skutočností, uvedený článok 5 bod 3 by pre dotknuté návrhy nestanovoval kritérium právomoci.
62. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že návrh „smeruje k vyvodeniu zodpovednosť žalovaného“ v zmysle rozsudku Kalfelis, a preto súvisí s „vecami nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, pokiaľ je založený na mimozmluvnom záväzku, ktorý – ako som vysvetlil v bode 41 vyššie – vyplýva zo „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ („delikt“ a „kvázi delikt“), ako je vymedzená v bode 59 vyššie.(57) Naopak, návrh založený na mimozmluvnom záväzku, ktorý vyplýva z inej právnej skutočnosti, ako je „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, nespadá do pôsobnosti tohto ustanovenia. Stručne povedané, uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na všetky mimozmluvné záväzky, ale na ich podkategóriu, ktorú kvalifikujem ako „deliktuálne a kvázi deliktuálne záväzky“.
63. Hoci teda kategória, ktorú tvoria „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, ako je vyložená v rozsudku Kalfelis, zahŕňa širokú škálu typov zodpovednosti(58), nejde však na rozdiel od toho, čo navrhuje Komisia, o „zostatkovú kategóriu“, ktorá by pohlcovala akýkoľvek návrh založený na občianskoprávnom alebo obchodnom záväzku, ktorý nie je „zmluvný“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I.(59) V tomto rozsudku Súdny dvor len uviedol, že toto ustanovenie a článok 5 bod 3 tohto nariadenia sa vzájomne vylučujú, keďže ten istý návrh na určenie občianskoprávnej zodpovednosti nemôže spadať pod obidve ustanovenia súčasne.(60) Existujú však návrhy, ktoré nesúvisia ani s jedným z týchto ustanovení z dôvodu, že sú založené na záväzkoch, ktoré nie sú ani „zmluvné“, ani „mimozmluvné“.
64. V druhom rade, hoci sa návrh na vrátenie založený na bezdôvodnom obohatení v zásade opiera o mimozmluvný záväzok(61), tento záväzok však nevyplýva zo „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, ktorú možno pripísať žalovanému v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.(62) Ako totiž uviedol vnútroštátny súd, bezdôvodné obohatenie nemožno považovať za takúto „skutočnosť“. Na rozdiel od toho, čo tvrdia česká vláda a Komisia, nejde teda o „kvázi delikt“ v zmysle tohto ustanovenia.
65. Záväzok vrátenia, ktorý je základom takéhoto návrhu, totiž vyplýva z prijatia obohatenia žalovaným a z neexistencie (alebo v prejednávanom prípade retroaktívneho zániku) „dôvodu“, ktorý by ho odôvodňoval.(63) Ako teda správne tvrdí chorvátska vláda, takýto návrh nepredpokladá akékoľvek konanie alebo opomenutie, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, pripísateľné žalovanému. Predmetný záväzok vznikol spontánne, nezávisle od jej správania.(64)
66. Česká vláda v reakcii na to v podstate uvádza, že skutočnosť, ktorá viedla k obohateniu (a to v prejednávanej veci vykonanie exekučného konania žalovanou vo veci samej, ktoré bolo následne vyhlásené za neplatné), by sa mala postaviť na roveň „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.
67. Podľa môjho názoru však takéto postavenie na roveň nie je namieste. V prvom rade prísne vzaté, záväzok, ktorý je základom návrhu na vrátenie založeného na bezdôvodnom obohatení, nevyplýva zo skutočnosti, ktorá viedla k tomuto obohateniu, ale zo samotného obohatenia. Ďalej túto skutočnosť nemožno vždy pripísať žalovanému. V mnohých prípadoch ju bude naopak možné pripísať žalobcovi – ktorý napríklad omylom previedol neoprávnenú sumu peňazí. Napokon, aj keď sa v prejednávanej veci exekučné konanie uskutočnilo na návrh žalovanej vo veci samej, nemožno to považovať za „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, keďže takéto konanie nie je vôbec protiprávne a nespôsobilo v právnom zmysle slova „škodu“ žalobkyni vo veci samej.
68. Komisia odpovedá, že „skutočnosťou, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, je skutočnosť, že žalovaná vo veci samej nevrátila žalobkyni vo veci samej sporné obohatenie, čím porušila § 1111 zákona o záväzkových vzťahoch.(65)
69. Toto tvrdenie nemôže uspieť. Údajný záväzok vrátenia totiž teoreticky existoval skôr, než ho žalovaná vo veci samej prípadne odmietla splniť. Domnievať sa, že uvedený záväzok vyplýva zo správania žalovanej vo veci samej, by teda bolo argumentáciou v kruhu. Predmetný záväzok má svoj pôvod v počiatočnej fáze: pripomínam, že vznikol v okamihu prijatia bezdôvodného obohatenia (alebo v prejednávanej veci v čase, keď bolo exekučné konanie vyhlásené za neplatné ex tunc).
70. Navyše, ak by sa samotná skutočnosť, že žalovaný nesplnil už existujúci záväzok, mala posúdiť ako „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I by mal mimoriadne širokú pôsobnosť, pretože žaloba v občianskych a obchodných veciach je zvyčajne založená na nesplnení údajného záväzku žalovaným.(66)
71. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, táto situácia nie je porovnateľná so situáciou, o ktorú ide vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Austro‑Mechana(67), na ktorý sa takisto odvoláva vnútroštátny súd. Okolnosti tejto veci sú totiž podľa môjho názoru veľmi špecifické.
72. Treba pripomenúť, že v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že návrh smerujúci k získaniu „primeranej kompenzácie“ stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(68), ako je návrh spoločnosti kolektívnej správy autorských práv Austro‑Mechana proti spoločnostiam Amazon, spadá pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.(69) Základom tohto návrhu bol záväzok zaplatiť túto „kompenzáciu“, ktorý bol spoločnostiam Amazon uložený rakúskym právom z dôvodu uvedenia záznamových nosičov na trh na rakúskom území.(70) Nešlo o protiprávne konanie. Toto správanie však prispelo k škode spôsobenej nositeľom práv vyhotovovaním rozmnoženín ich chránených diel na súkromné použitie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pritom účelom uvedenej „kompenzácie“ náhrada tejto škody. Austro‑Mechana ako spoločnosť kolektívnej správy vyberala tú istú „kompenzáciu“ v mene nositeľov práv, ktorých zastupovala. Škoda, na ktorú si táto spoločnosť nárokovala, bola teda v skutočnosti škoda týchto nositeľov. Stručne povedané, záväzok, na ktorom sa zakladal návrh, skutočne vyplýval – s prihliadnutím na všetky okolnosti – zo „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“.(71) Navyše rakúske súdy mali najlepšie predpoklady posúdiť škodu, ktorá bola týmto nositeľom spôsobená rozmnoženinami na súkromné použitie vyhotovenými rakúskymi spotrebiteľmi (ktoré záviseli od počtu záznamových nosičov predaných v Rakúsku spoločnosťami Amazon), a teda rozhodnúť o výške „primeranej kompenzácie“, ktorú majú tieto spoločnosti zaplatiť.(72)
73. V treťom rade výklad, podľa ktorého návrh na vrátenie založený na bezdôvodnom obohatení nespadá do pôsobnosti článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, je podľa môjho názoru potvrdený inou časťou rozsudku Kalfelis. Pripomínam, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, podal jednotlivec žalobu proti svojej banke po neúspešných burzových transakciách a v tomto rámci vzniesol kumulatívne návrhy založené na troch typoch dôvodov, a to na zmluvnej zodpovednosti, mimozmluvnej zodpovednosti a napokon na bezdôvodnom obohatení. V tejto súvislosti vnútroštátny súd okrem iného položil Súdnemu dvoru otázku, či súd, ktorý má na základe článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I právomoc rozhodovať o návrhu založenom na mimozmluvnej zodpovednosti, má takisto akcesoricky právomoc, pokiaľ ide o návrhy založené na zmluvnej zodpovednosti a na bezdôvodnom obohatení.
74. Súdny dvor odpovedal na túto otázku tak „že „súd, ktorý má podľa [článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I] právomoc rozhodovať o časti žaloby týkajúcej sa mimozmluvnej zodpovednosti, nemá právomoc rozhodnúť o ostatných častiach tej istej žaloby, ktoré sa mimozmluvnej zodpovednosti netýkajú“(73). V kontexte pripomenutom v predchádzajúcom bode pritom výraz „ktoré sa mimozmluvnej zodpovednosti netýkajú“ implicitne, ale nevyhnutne odkazuje na zmluvnú zodpovednosť a bezdôvodné obohatenie.
75. V štvrtom rade na rozdiel od českej vlády a Komisie sa domnievam, že výklad nariadenia Rím II nevyvracia, ale naopak podporuje výklad navrhovaný v týchto návrhoch.
76. Hoci, ako som uviedol v bode 47 vyššie, toto nariadenie zahŕňa medzi „mimozmluvné záväzky“, ktoré spadajú do jeho pôsobnosti, záväzky, ktoré vyplývajú z bezdôvodného obohatenia, patria v rámci uvedeného nariadenia do osobitnej kategórie.(74)
77. Konkrétne, nariadenie Rím II na jednej strane obsahuje vo svojej kapitole II pravidlá uplatniteľné na mimozmluvné záväzky, ktoré vyplývajú zo „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“. Tento pojem má podľa môjho názoru rovnaký význam ako rovnaký pojem uvedený v článku 5 bode 3 nariadenia Brusel I.(75) Týka sa teda „deliktuálnych a kvázi deliktuálnych záväzkov“ uvedených v bode 62 vyššie.(76) Stručne povedané, táto kapitola II sa v zásade vzťahuje na rovnaké záväzky ako uvedený článok 5 bod 3.(77)
78. Na druhej strane nariadenie Rím II obsahuje v kapitole III pravidlá uplatniteľné na mimozmluvné záväzky spôsobené „inak ako civilným deliktom [inou skutočnosťou, ako je skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti – neoficiálny preklad]“(78). Na návrhy založené na dotknutých záväzkoch by sa z povahy veci nemal vzťahovať článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I.(79) Táto kapitola III pritom zahŕňa bezdôvodné obohatenie. Táto klasifikácia tak potvrdzuje, že záväzok vrátenia, ktorý je základom návrhu založeného na takomto obohatení, nie je založený na „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, v zmysle uvedeného článku 5 bodu 3.(80)
79. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na návrhy na vrátenie založené na bezdôvodnom obohatení sa nevzťahuje článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I.(81)
80. Na rozdiel od toho, čo naznačuje česká vláda, tento výklad nevedie k odopretiu spravodlivosti. V situáciách, keď sa článok 5 bod 1 tohto nariadenia neuplatňuje(82), z toho jednoducho vyplýva, že osoba podliehajúca súdnej právomoci nemá možnosť voľby právomoci na podanie žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení, ktorú bude treba podať na súdy členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, a to v súlade so všeobecným pravidlom stanoveným v článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia.(83)
81. Okrem toho tento výsledok je po prvé plne v súlade so systémom nariadenia Brusel I. Pripomínam, že tento systém je založený práve na zásade právomoci súdu podľa bydliska žalovaného.(84) V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že toto všeobecné pravidlo, ktoré je vyjadrením príslovia actor sequitur forum rei(85), je vysvetlené skutočnosťou, že žalovaný sa môže v zásade ľahšie brániť pred súdmi svojho bydliska.(86) Táto voľba zvýhodniť žalovaného je zasa odôvodnená tým, že žalovaný je v súdnom konaní spravidla v slabšom postavení, keďže ho neinicioval a žaloba žalobcu smeruje proti nemu.(87)
82. Nemožno teda tvrdiť, ako to robí Komisia, že vo veciach občianskoprávnych a obchodných záväzkov by nemalo existovať „právne vákuum“ medzi článkom 5 bodom 1 a článkom 5 bodom 3 nariadenia Brusel I, a že by preto mala vždy existovať alternatíva právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. Ak by boli vždy k dispozícii ďalšie súdy, ktoré by mali právomoc, stanovené v týchto ustanoveniach, všeobecné pravidlo by ustúpilo do pozadia a žalobca by bol výrazne zvýhodnený v rozpore s vôľou normotvorcu Únie.(88)
83. Naopak, v súlade s tým, čo som práve vysvetlil, Súdny dvor opakovane rozhodol, že článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I sa má – ako výnimka z tohto všeobecného pravidla – vykladať reštriktívne v tom zmysle, že neumožňuje „výklad, ktorý by išiel nad rámec prípadov výslovne uvedených“ v tomto ustanovení.(89) Vykladať pojem „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ tak široko, ako navrhuje česká vláda a Komisia, by pritom viedlo práve k uplatneniu tohto ustanovenia na situáciu, ktorú výslovne nepredpokladá, a to na situáciu bezdôvodného obohatenia.(90)
84. Po druhé nie som presvedčený, že ciele blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti, ktoré sú základom článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I(91), si vyžadujú odlišný výklad.
85. Okrem toho, že tieto ciele v nijakom prípade neumožňujú odchýliť sa od znenia uvedeného článku 5 bodu 3, totiž pochybujem, že v prejednávanej veci existuje „osobitne úzka“ väzba medzi návrhom vo veci samej a chorvátskym súdom, na ktorý sa obrátila žalobkyňa vo veci samej, a teda či má tento súd nevyhnutne lepšie predpoklady ako nemecké súdy na to, aby rozhodol o tvrdeniach tejto spoločnosti, t. j. aby určil, či sú splnené podmienky takéhoto obohatenia(92), predovšetkým z hľadiska zhromažďovania a posúdenia dôkazov, ktoré sú v tomto ohľade relevantné.
86. Vnútroštátny súd, rovnako ako česká vláda a Komisia, zastáva názor, že ide o tento prípad, pretože udalosť, ktorá viedla k obohateniu, a to exekučné konanie začaté predchodkyňou spoločnosti BP EUROPA, nastala v Chorvátsku. Všetky relevantné skutočnosti sú teda spojené s touto krajinou, zatiaľ čo len bydlisko žalovanej vo veci samej je v Nemecku.
87. Aby však bolo možné rozhodnúť o návrhu na vrátenie založenom na bezdôvodnom obohatení, treba predovšetkým určiť, či k takému obohateniu vôbec došlo. Preto sa zdá, že na rozhodovanie o takomto návrhu nie sú najvhodnejšie súdy miesta, kde došlo k udalosti, ktorá viedla k obohateniu, ale súdy miesta, kde sa žalovaný údajne obohatil.
88. Obdobne článok 10 ods. 3 nariadenia Rím II stanovuje, že pokiaľ k bezdôvodnému obohateniu došlo bez toho, aby už predtým medzi stranami existoval vzťah, a strany nemajú svoje obvyklé bydlisko v tej istej krajine, je rozhodným právom pre vzniknutý mimozmluvný záväzok právo krajiny, v ktorej „došlo k bezdôvodnému obohateniu“. To sa teda nevzťahuje na krajinu, v ktorej došlo k udalosti, ktorá viedla k obohateniu, ale na krajinu, v ktorej žalovaný získal predmetný hospodársky prospech. V prípade prevodu finančných prostriedkov na bankových účet, ako je tomu v prejednávanej veci, je krajinou obohatenia krajina, v ktorej sa nachádza banková inštitúcia, v ktorej sa tento účet vedie.(93)
89. Je pritom pravdepodobné, že v prejednávanej veci sa toto miesto nachádza v Nemecku.(94) Keďže súdy členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, zodpovedajú miestu prijatia obohatenia, sú preto najvhodnejšie na posúdenie, či k tomuto obohateniu skutočne došlo.(95) Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že vo všeobecnosti neexistuje „osobitne úzka“ väzba medzi návrhmi založenými na bezdôvodnom obohatení a iným príslušným súdom, ako je súd v mieste bydliska žalovaného.(96)
90. Okrem toho praktická nepríjemnosť, ktorá pre HRVATSKE ŠUME vyplýva z toho, že musí podať žalobu proti spoločnosti BP EUROPA na súdoch členského štátu, v ktorom má táto spoločnosť sídlo (nepríjemnosť, ktorá – ako pripomínam – pramení z vôle normotvorcu Únie(97)) je kompenzovaná procesnou výhodou: za predpokladu, že návrh bude opodstatnený a keďže sa majetok žalovanej vo veci samej nachádza v Nemecku, žalobkyňa vo veci samej už bude mať k dispozícii vnútroštátny exekučný titul na vymáhanie spornej sumy (budúci rozsudok vydaný nemeckými súdmi) bez toho, aby musela použiť konanie o vyhlásenie vykonateľnosti na to, aby bol prípadný chorvátsky rozsudok vyhlásený v tomto členskom štáte za vykonateľný.(98)
V. Návrh
91. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku, ktorú položil Visoki trgovački sud Republike Hrvatske (Najvyšší obchodný súd, Chorvátsko), takto:
Článok 5 bod 1 a článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa musia vykladať v tom zmysle, že návrh na vrátenie založený na bezdôvodnom obohatení:
– nespadá pod „zmluvné veci“ v zmysle prvého ustanovenia okrem prípadu, keď úzko súvisí s predchádzajúcim zmluvným vzťahom, ktorý existuje alebo sa predpokladá, že existuje, medzi stranami sporu, a
– nespadá pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle druhého ustanovenia.