ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)
z 28. apríla 2009 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Interné vyšetrovanie OLAF‑u – Rozhodnutie OLAF‑u o postúpení informácií vnútroštátnym súdnym orgánom – Akt spôsobujúci ujmu – Prípustnosť – Právo na obranu“
V spojených veciach F‑5/05 a F‑7/05,
ktorých predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,
Antonello Violetti, bydliskom v Cittiglio (Taliansko), a 12 ďalších úradníkov Komisie Európskych spoločenstiev, ktorých mená sú uvedené v prílohe tohto rozsudku, v zastúpení: É. Boigelot, advokát,
žalobcovia vo veci F‑5/05,
Nadine Schmit, bývalá úradníčka Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Ispra (Taliansko), v zastúpení: É. Boigelot, P.‑P. Van Gehuchten a P. Reyniers, advokáti,
žalobkyňa vo veci F‑7/05,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Currall a C. Ladenburger, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a A. Vitro, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kreppel (spravodajca), sudcovia H. Tagaras a S. Gervasoni,
tajomník: S. Boni, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júla 2007,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev 11. januára a 17. februára 2005 sa žalobcovia v podstate domáhajú, po prvé, zrušenia rozhodnutia, ktorým Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) rozhodol o začatí interného vyšetrovania, zrušenia vyšetrovacích úkonov ukončených v rámci tohto interného vyšetrovania, zrušenia rozhodnutia OLAF-u postúpiť talianskym súdnym orgánom informácie týkajúce sa žalobcov, ako aj zrušenia správy vypracovanej na konci vyšetrovania a, po druhé, zaviazania Komisie Európskych spoločenstiev na náhradu škody spôsobenej žalobcom.
Právny rámec
2 OLAF, ktorý bol zriadený rozhodnutím Komisie 1999/352/ES, ESUO, Euratom z 28. apríla 1999 (Ú. v. ES L 136, s. 20; Mim. vyd. 01/003, s. 110), je poverený najmä vykonávaním interných administratívnych vyšetrovaní zameraných na zistenie závažných skutočností spojených s vykonávaním profesijnej činnosti, ktoré môžu predstavovať porušenie povinností úradníkov a zamestnancov Spoločenstiev a môžu viesť k disciplinárnemu konaniu, prípadne k trestnému stíhaniu.
3 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) stanovuje pravidlá pre inšpekcie, kontroly a iné opatrenia uskutočňované zamestnancami OLAF-u pri plnení ich povinností. Vyšetrovania uskutočňované OLAF-om pozostávajú z „externých“ vyšetrovaní, teda vyšetrovaní mimo inštitúcií, orgánov a úradov Spoločenstva, a z „interných“ vyšetrovaní, teda vyšetrovaní v rámci týchto inštitúcií, orgánov a organizácií.
4 Podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 1073/1999 sa interné vyšetrovania začínajú rozhodnutím riaditeľa OLAF-u konajúceho z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti inštitúcie, orgánu a organizácie, v ktorých sa má vyšetrovanie konať.
5 Článok 9 nariadenia č. 1073/1999 stanovuje, že OLAF po skončení svojho vyšetrovania vypracuje pod vedením riaditeľa správu, v ktorej sú špecifikované najmä závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa v súvislosti s následnými opatreniami, ktoré je potrebné prijať. Podľa odseku 4 tohto článku sa správy vypracované po internom vyšetrovaní a všetky súvisiace dokumenty posielajú dotknutým inštitúciám, orgánom a organizáciám, ktoré v prípade potreby prijmú najmä disciplinárne alebo súdne opatrenia odôvodnené výsledkami tohto vyšetrovania.
6 Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Postúpenie informácií [OLAF-om]“ stanovuje:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 8, 9 a 11 tohto nariadenia, riaditeľ [OLAF-u] postúpi informácie získané [OLAF-om] v priebehu interných vyšetrovaní záležitostí, ktoré majú [môžu – neoficiálny preklad] vyústiť do trestného konania, súdnym orgánom členských štátov. V súlade s požiadavkami vyšetrovania súčasne informuje dotknuté členské štáty.“
7 Podľa článku 14 nariadenia č. 1073/1999, môže každý úradník alebo iný zamestnanec Európskych spoločenstiev v súlade s postupmi zakotvenými v článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) predložiť riaditeľovi OLAF-u sťažnosť na konanie OLAF-u, ktoré mu spôsobuje ujmu a ktorého sa dopustil v rámci interného vyšetrovania.
8 Nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004 (Ú. v. ES L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130) bol do služobného poriadku vložený článok 90a, ktorý znie:
„Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento Služobný poriadok, môže podľa článku 90 ods. 1 predložiť riaditeľovi OLAF žiadosť, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa jej týka v súvislosti s vyšetrovaním, ktoré OLAF vykonáva. Táto osoba môže predložiť riaditeľovi OLAF v zmysle článku 90 ods. 2 aj sťažnosť na akt, ktorý má na ňu nepriaznivý účinok [akt, ktorý jej spôsobuje ujmu – neoficiálny preklad] v súvislosti s vyšetrovaním, ktoré OLAF vykonáva.“
9 Článok 4 rozhodnutia Komisie 1999/396/ES, ESUO, Euratom z 2. júna 1999 o podmienkach vnútorných vyšetrovaní pri boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 57; Mim. vyd. 01/003, s. 118) s názvom „Informovanie dotknutej osoby“ stanovuje:
«v prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. V každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovanie bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.
V prípadoch, ak sa vyžaduje zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a je potrebné zapojenie vnútroštátnych súdnych orgánov, môže sa povinnosť prizvať člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie, aby poskytol svoje stanovisko, odložiť po dohode s predsedom Komisie, prípadne jej generálnym tajomníkom.“
Skutkové okolnosti
10 V priebehu roka 2002 vypracoval útvar poverený vnútorným auditom v rámci generálneho riaditeľstva (GR) „Spoločné výskumné stredisko“ (ďalej len „SVS“) správu o uplatňovaní článku 73 služobného poriadku voči pracovníkom tohto generálneho riaditeľstva, ktorý bol pridelený do mesta Ispra (Taliansko) (ďalej len „správa o vnútornom audite SVS“). V tejto správe boli opísané najmä nasledujúce skutočnosti:
„– 230 pracovníkov SVS v meste Ispra (20 % z celkového počtu pracovníkov v meste Ispra) trpelo čiastočnou trvalou invaliditou.
– V rokoch 1996 až 2002 boli pracovníkom SVS v meste Ispra vyplatené dávky v stálej čiastočnej invalidite vo výške 5,7 milióna eur.
– Každý príjemca dávky dostal v priemere 25 000 eur.
– 46 pracovníkov dostalo spolu takmer tri milióny eur a každý z nich dostal viac ako 35 000 eur.
– 23 pracovníkov dostalo spolu o čosi viac ako dva milióny eur a každý z nich dostal viac ako 50 000 eur.
– Osem pracovníkov dostalo spolu viac ako jeden milión eur a každý z nich dostal viac ako 80 000 eur.
– Jedna osoba, resp. dve, dostali takmer 300 000 eur.
– 76 pracovníkom, ktorí už boli postihnutí čiastočnou trvalou invaliditou, sa stal druhý úraz, z čoho vyplynula dodatočná čiastočná trvalá invalidita.
– 30 % príjemcov dávok získalo viac ako jednu platbu na základe čiastočnej trvalej invalidity.
– 10 % príjemcov dávok získalo tri platby alebo viac (maximálne 11) na základe čiastočnej trvalej invalidity.“
11 Keďže správa z vnútorného auditu SVS zdôrazňovala, že pracovné podmienky na pracovisku v meste Ispra nemôžu odôvodniť taký vysoký počet úrazov a že existuje podozrenie v súvislosti s pravdivosťou vyhlásení o úrazoch, autori uvedenej správy dospeli k záveru, že je nevyhnutné o týchto skutočnostiach informovať OLAF a navrhli porovnanie medzi frekvenciou podávania vyhlásení o úrazoch pochádzajúcich od pracovníkov SVS pridelených do mesta Ispra a frekvenciou vyhlásení pochádzajúcich od ostatných pracovníkov Komisie.
12 Dňa 14. októbra 2002 riaditeľ OLAF-u na základe správy z vnútorného auditu SVS rozhodol v zmysle článku 5 druhého odseku nariadenia č. 1073/1999 o začatí interného vyšetrovania z dôvodu „podozrení z podvodu na úkor rozpočtu Spoločenstva pri hospodárení s prostriedkami zdravotnej poisťovne v rámci SVS v meste Ispra“ (ďalej len „rozhodnutie o začatí interného vyšetrovania“).
13 Dňa 13. januára 2003 pracovníci OLAF-u poverení interným vyšetrovaním uskutočnili výsluch bývalého riaditeľa Inštitútu pre trvalo udržateľné životné prostredie (ďalej len „IES“), ktorý je podriadený SVS. Počas výsluchu bývalý riaditeľ uviedol, že po tom, ako v súkromnom živote v rokoch 1997 až 2001 utrpel viacero úrazov, bol sám príjemcom dávok a bol „prekvapený istou ľahkosťou, s akou Komisia priznáva dávky v prípade úrazu“, pričom ďalej upresnil, že v rámci jedného z týchto úrazov mu bola predložená ponuka na dávky, a to aj napriek tomu, že nepredložil správu úradného lekára a „reziduálne bolesti [po úraze] boli na účely priznania takejto dávky nedostatočné“. Bývalý riaditeľ IES tiež uviedol:
„Zdalo sa mi, že mechanizmus určovania existencie a stupňa čiastočnej trvalej invalidity po úraze je veľmi povrchný v porovnaní s úrazom, ktorý by sa stal v členskom štáte Európskej únie. Úradný lekár, ktorý tu je už niekoľko rokov... navrhuje stupeň invalidity. Podľa mňa nebolo posúdenie úradného lekára podrobne preskúmané posudkovým lekárom. Tento problém by sa jednoducho mohol vyriešiť nahradením posudkového lekára lekárom z iného regiónu. Riziko je veľké, pretože obaja lekári majú približne rovnaký vek (okolo 60), bývajú v rovnakej oblasti a pravdepodobne sa poznajú.“
14 Na základe žiadosti zamestnancov OLAF-u poverených vykonaním vyšetrovania pristúpilo riaditeľstvo C OLAF-u k analýze údajov GR „Personál a administratíva“ v elektronickej podobe, týkajúcich sa počtu a výšky dávok podľa článku 73 služobného poriadku, a porovnalo ich s údajmi nachádzajúcimi sa v databáze účtovného systému Komisie, ktorý platil pred rokom 1998. Na základe tejto analýzy OLAF zistil, že 42 úradníkov SVS v meste Ispra predložilo vyhlásenia o najmenej deviatich úrazoch od januára 1986 do júla 2003 a že tieto prípady, ktoré môžu na prvý pohľad vzbudzovať podozrenia, musia byť predmetom hĺbkového skúmania.
15 V oznámení z 5. augusta 2003 (ďalej len „oznámenie z 5. augusta 2003“) postúpil generálny riaditeľ OLAF-u v súlade s článkom 10 ods. 2 prvou vetou nariadenia č. 1073/1999 prokurátorovi vo Varese (Taliansko) informácie získané v priebehu interného vyšetrovania o skutkových okolnostiach, ktoré môžu byť podľa OLAF-u predmetom trestného stíhania (ďalej len „rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom“). Prílohu toto oznámenia tvorilo „informatívne stanovisko“ z 23. júla 2003 vypracované zamestnancami poverenými interným vyšetrovaním (ďalej len „informatívne stanovisko z 23. júla 2003“), v ktorom sa poukázalo na 42 úradníkov SVS v meste Ispra uvedených v predchádzajúcom bode. K oznámeniu z 5. augusta 2003 bola pripojená aj zápisnica z výsluchu bývalého riaditeľa IES.
16 Po doručení informácií postúpených OLAF-om v oznámení z 5. augusta 2003 začal prokurátor vo Varese vyšetrovanie týkajúce sa existencie prípadných trestných činov.
17 Dňa 7. apríla 2004 zaslal OLAF žalobcom, ktorí patrili medzi 42 úradníkov uvedených v informatívnom stanovisku z 23. júla 2003, nasledujúci list:
„Dňa 14. októbra 2002 začal OLAF interné vyšetrovanie týkajúce sa uplatnenia režimu úrazového poistenia uvedeného v článku 73 služobného poriadku v meste Ispra. Vyšetrovanie sa zameralo na úradníkov, ktorí predložili vyhlásenie o viac ako [deviatich] úrazoch od januára 1986 do júla 2003. Zistilo sa, že patríte medzi tieto osoby. Dňa 5. augusta 2003 zaslal OLAF prokurátorovi vo Varese (Taliansko) správu, aby tento orgán informoval o existencii prípadných porušení, ktoré, v prípade, že sa potvrdia, môžu vyústiť do trestného stíhania. ...“
18 V období od 11. do 30. júna 2004 predložil každý žalobca vo veci F‑5/05 na základe článku 90a služobného poriadku riaditeľovi OLAF-u sťažnosť proti rozhodnutiu o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom. V rovnakom období medzi 11. a 30. júnom 2004 predložil každý z týchto žalobcov na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku menovaciemu orgánu proti vyššie uvedenému rozhodnutiu sťažnosť, kde sa sťažoval, že toto rozhodnutie nebolo odôvodnené po formálnej stránke a nebolo opodstatnené ani po vecnej stránke a že poškodilo jeho česť; uvedení žalobcovia tiež adresovali Komisii žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku.
19 Listom z 9. júla 2004, ktorý bol Komisii doručený 16. júla 2004, podala žalobkyňa vo veci F‑7/05 takisto sťažnosť proti rozhodnutiu o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom a požadovala od Komisie zaplatenie sumy 500 000 eur ako náhradu škody.
20 E-mailom zo 16. júla 2004 požiadal pán Violetti, jeden zo žalobcov vo veci F‑5/05, SVS v meste Ispra o prístup k svojej zdravotnej dokumentácii a najmä k dokumentom o uplatnení článku 73 služobného poriadku vo vzťahu k jeho osobe. Útvar zdravotnej služby túto žiadosť zamietol s odôvodnením, že uvedené dokumenty zapečatil OLAF a nie sú prístupné. Žiadosti s rovnakým cieľom podané ostatnými žalobcami vo veciach F‑5/05 a F‑7/05 boli taktiež zamietnuté.
21 Dňa 20. augusta 2004 požiadal prokurátor vo Varese Komisiu o zbavenie povinnosti mlčanlivosti, ako aj o zbavenie imunity niektorých úradníkov uvedených v informatívnom stanovisku z 23. júla 2003. Komisia tejto žiadosti vyhovela 28. septembra 2004.
22 Vzhľadom na to, že OLAF neodpovedal v lehote štyroch mesiacov stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku na sťažnosti, ktoré mu žalobcovia zaslali, boli uvedené sťažnosti implicitne zamietnuté.
23 Rozhodnutiami z 15., 21. a 28. októbra 2004 zamietol menovací orgán sťažnosti podané žalobcami vo veci F‑5/05 s odôvodnením, že „Komisii neprináleží komentovať činnosť, ktorú začal OLAF pri výkone svojich úloh“. Rovnako boli zamietnuté aj žiadosti o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku, menovací orgán sa totiž domnieval, že žalobcovia neboli predmetom nijakého vyhrážania, urážania, ohovárania alebo útoku z dôvodu ich postavenia alebo povinností a že vyšetrovanie, ktoré začal OLAF, bolo vedené v súlade s platnými predpismi.
24 Po ukončení interného vyšetrovania vypracoval OLAF 25. novembra 2004 podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999 správu obsahujúcu informácie o zistených skutkových okolnostiach, finančnej škode, ktorú utrpelo Spoločenstvo, a záveroch vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa OLAF-u v súvislosti s opatreniami, ktoré majú prijaté byť v nadväznosti na vyšetrovanie (ďalej len „záverečná správa o vyšetrovaní“). Uvedená správa bola zaslaná generálnemu tajomníkovi Komisie, generálnym riaditeľom GR „Personál a administratíva“ a SVS, ako aj riaditeľovi úradu „Správa a uspokojovanie individuálnych nárokov“.
25 V záverečnej správe o vyšetrovaní sa uvádzalo, že pracovníci SVS v meste Ispra ohlásili tri‑ až štyrikrát viac úrazov ako zvyšok pracovníkov Komisie pridelených na iné miesta a že pravdepodobnosť, s akou tieto hlásenia viedli k zisteniu čiastočnej trvalej invalidity, bola v SVS v meste Ispra dva‑ až trikrát vyššia ako na iných pracoviskách Komisie. V správe sa tiež zdôrazňovalo, že niektorým zo 42 úradníkov uvedených v informatívnom stanovisku z 23. júla 2003 bolo umožnené nechať si vyplatiť značné sumy po tom, ako ohlásili viaceré úrazy, ktorých závažnosť bola pritom nízka. Zo záverečnej správy o vyšetrovaní však vyplýva, že skúmania uskutočnené v rámci interného vyšetrovania – napriek tomu, že poukázali na nedostatky, pokiaľ ide o úkon lekára povereného Komisiou s cieľom prijatia stanoviska o stupni trvalej invalidity – neumožnili z dôvodu výhradne administratívnej povahy tohto vyšetrovania konštatovať existenciu podvodných vyhlásení o úraze, a že za týchto okolností prináleží talianskym súdnym orgánom, aby odpovedali na otázku, či sa 42 vyšetrovaných úradníkov skutočne dopustilo trestného činu. Okrem toho záverečná správa o vyšetrovaní neobsahovala návrh na disciplinárne konanie proti uvedených úradníkom.
26 Dňa 21. februára 2005 OLAF výslovne zamietol sťažnosti podané žalobcami vo veci F‑5/05.
27 Prokurátor vo Varese nariadil vyhotoviť lekársky znalecký posudok o všetkých úrazoch, ktoré boli nahlásené 42 úradníkmi uvedenými v informatívnom stanovisku z 23. júla 2003 (ďalej len „lekársky znalecký posudok“). Na základe žiadosti prokurátora zaslal OLAF 15. apríla 2005 kópie dokumentov potrebných na vypracovanie tohto znaleckého posudku.
28 Dňa 15. júna 2005 bol v lekárskom znaleckom posudku uvedený záver, že dôkazy lekárskej povahy nie sú dostatočné na to, aby sa preukázala existencia podvodných vyhlásení o úraze. V dôsledku toho sudca Tribunale di Varese rozhodujúci o predbežnom vyšetrovaní 12. júla 2005 rozhodol na základe návrhu prokurátora vo Varese o zastavení konania.
29 Oznámeniami z 9. októbra 2006 informoval OLAF žalobcov o zastavení konania.
Konanie a návrhy účastníkov konania
30 Žaloba F‑5/05 bola 11. januára 2005 pôvodne zapísaná do registra kancelárie Súdu prvého stupňa pod číslom T‑22/05.
31 Žalobcovia navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:
– nariadil predloženie všetkých spisov týkajúcich sa žalobcov a zapečatených OLAF-om,
– nariadil predloženie záverečnej správy o vyšetrovaní,
– zrušil vyšetrovanie vedené proti žalobcom,
– zrušil oznámenie OLAF-u obsahujúce „upovedomenie o vyšetrovaní a informáciu pre talianske súdne orgány“,
– zrušil správu o vyšetrovaní zaslanú talianskym súdnym orgánom,
– zrušil „akýkoľvek akt nadväzujúci na tieto rozhodnutia alebo sa ich týkajúci, ktorý bol prijatý po podaní tejto žaloby“,
– zaviazal OLAF a Komisiu na náhradu škody stanovenej ex aequo et bono vo výške 30 000 eur pre každého žalobcu, s výhradou zvýšenia alebo zníženia v priebehu konania,
– v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane nákladov a odmeny advokáta, s ktorým sa žalobcovia radili pri podávaní tejto žaloby.
32 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. apríla 2005 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti proti žalobe T‑22/05 na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa uplatňovaného mutatis mutandis na konanie na Súde pre verejnú službu v zmysle článku 3 ods. 4 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), a to až do nadobudnutia účinnosti rokovacieho poriadku uvedeného súdu.
33 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– rozhodol o trovách konania v zmysle právnych predpisov.
34 Žaloba F‑5/05 bola 17. februára 2005 pôvodne zapísaná do registra kancelárie Súdu prvého stupňa pod číslom T‑84/05.
35 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– nariadil predloženie všetkých spisov týkajúcich sa žalobcov a zapečatených OLAF-om,
– nariadil predloženie záverečnej správy o vyšetrovaní,
– zrušil vyšetrovanie vedené proti žalobcovi,
– zrušil oznámenie OLAF-u obsahujúce „upovedomenie o vyšetrovaní a informáciu pre talianske súdne orgány“,
– zrušil správu o vyšetrovaní zaslanú talianskym súdnym orgánom,
– zrušil akýkoľvek akt nadväzujúci na tieto rozhodnutia alebo sa ich týkajúci, ktorý bol prijatý po podaní tejto žaloby,
– zaviazal OLAF a Komisiu na náhradu škody stanovenej ex aequo et bono vo výške 30 000 eur, s výhradou zvýšenia alebo zníženia v priebehu konania,
– v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, vrátane nákladov a odmeny advokáta, s ktorým sa žalobca radil pri podávaní tejto žaloby.
36 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. apríla 2005 vzniesla Komisia námietku neprípustnosti proti žalobe T‑84/05 na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– rozhodol o trovách konania v zmysle právnych predpisov.
37 Uznesením predsedu štvrtej komory Súdu prvého stupňa z 3. mája 2005 boli veci T‑22/05 a T‑84/05 v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
38 Listami z 31. mája 2005 doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa faxom v rovnaký deň (originály boli do kancelárie podané 2. júna 2005) podala Rada Európskej únie návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania vo veciach T‑22/05 a T‑84/05 na podporu návrhov Komisie.
39 Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. júna 2005 predložili žalobcovia svoje pripomienky k námietkam neprípustnosti podanými Komisiou.
40 Uznesením z 13. júla 2005 predseda štvrtej komory Súdu prvého stupňa vyhovel návrhu Rady na vstup vedľajšieho účastníka do konania v spojených veciach T‑22/05 a T‑84/05 na podporu návrhov Komisie.
41 Vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania týkajúcom sa výhradne prípustnosti žalôb v spojených veciach T‑22/05 a T‑84/05, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. septembra 2005 faxom (originály boli do kancelárie podané 4. októbra 2005), Rada navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žaloby ako neprípustné,
– rozhodol o trovách konania v zmysle právnych predpisov.
42 Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa na základe článku 3 ods. 3 rozhodnutia 2004/752 postúpil veci T‑22/05 a T‑84/05 Súdu pre verejnú službu. Žaloby boli zapísané do registra kancelárie Súdu pre verejnú službu pod číslami F‑5/05 a F‑7/05.
43 Podaním doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 20. decembra 2005 žalobcovia predložili svoje pripomienky k vyjadreniu vedľajšieho účastníka predneseného Radou vo veciach F‑5/05 a F‑7/05.
44 Uznesením prvej komory Súdu pre verejnú službu z 21. marca 2006 boli námietky neprípustnosti podané vo veciach F‑5/05 a F‑7/05 spojené s konaním o veci samej.
45 Vo vyjadrení k žalobe doručenom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 20. júna 2006 faxom (originál bol do kancelárie podaný v ten istý deň) Komisia navrhuje, pričom trvá na svojich námietkach neprípustnosti v celom rozsahu, aby Súd pre verejnú službu:
– vyhlásil žaloby za nedôvodné,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
46 Vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania týkajúcom sa veci samej a doručenom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 20. júna 2006 faxom (originál bol do kancelárie podaný 22. júna 2006) Rada subsidiárne navrhuje, pričom trvá na svojich námietkach neprípustnosti v celom rozsahu, aby Súd pre verejnú službu:
– vyhlásil žalobu za nedôvodnú,
– rozhodol o trovách konania v zmysle právnych predpisov.
47 Pán Verheyden, bývalý úradník, podal návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 30. júna 2006 žalobu zapísanú do registra pod číslom F‑72/06, v ktorej sa domáhal najmä zrušenia rozhodnutia o začatí interného vyšetrovania, ako aj zrušenia rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom.
48 Podaním doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 10. júla 2006 predložili žalobcovia svoje pripomienky k vyjadreniu vedľajšieho účastníka predneseného Radou o veci samej.
49 Podľa článku 64 ods. 3 písm. a) a d) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa položil Súd pre verejnú službu hlavným účastníkom konania otázky a požiadal Komisiu, aby predložila zdravotnú a správnu dokumentáciu týkajúcu sa úrazov, ktoré utrpeli žalobcovia od januára 1986 do júla 2003, záverečnú správu o vyšetrovaní a všetky dokumenty Komisie, a najmä OLAF-u, týkajúce sa vyšetrovania. Žalobcovia a Komisia požiadavkám Súdu pre verejnú službu vyhoveli.
50 Uznesením predsedu prvej komory Súdu pre verejnú službu z 13. júna 2007 boli veci F‑5/05 a F‑7/05, v súlade s článkom 50 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, spojené s vecou F‑72/06 na účely ústnej časti konania.
51 V priebehu pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 3. júla 2007, žalobcovia uviedli, že ich návrhy týkajúce sa predloženia záverečnej správy o vyšetrovaní, ako aj ich zdravotnej dokumentácie sa stali bezpredmetnými.
52 Uzneseniami prvej komory Súdu pre verejnú službu z 2. augusta 2007 sa znovu otvorila ústna časť konania v spojených veciach F‑5/05 a F‑7/05, ako aj vo veci F‑72/06.
53 Podľa článku 64 ods. 3 písm. c) a d) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, vyzval Súd pre verejnú službu Komisiu a Radu, aby predložili prípravné práce týkajúce sa článku 90a služobného poriadku a aby uviedli, ktoré akty OLAF-u podľa nich mohli spôsobiť ujmu a byť predmetom sťažnosti v zmysle článku 90a služobného poriadku. Komisia a Rada vyhoveli požiadavke Súdu pre verejnú službu.
54 Žalobcovia predložili svoje pripomienky k odpovediam Komisie a Rady na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedené v predchádzajúcom bode.
Právny stav
O rozsahu sporu
55 Žalobcovia v podstate požadujú:
– zrušenie rozhodnutia o začatí interného vyšetrovania,
– zrušenie vyšetrovacích úkonov uskutočnených v priebehu interného vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovacie úkony OLAF-u“),
– zrušenie rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom,
– zrušenie záverečnej správy o vyšetrovaní,
– zrušenie „akéhokoľvek aktu nadväzujúceho na tieto rozhodnutia alebo sa ich týkajúceho, ktorý bol prijatý po podaní tejto žaloby“,
– zaviazanie Komisie na náhradu škody.
O návrhoch na zrušenie rozhodnutia o začatí interného vyšetrovania, vyšetrovacích úkonov OLAF-u a záverečnej správy o vyšetrovaní
56 Z článku 91 ods. 2 služobného poriadku vyplýva, že žaloba je prípustná, len ak bola správnemu orgánu predtým predložená sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 v lehote stanovenej v uvedenom článku a táto sťažnosť bola zamietnutá výslovným alebo implicitným rozhodnutím o zamietnutí.
57 V prejednávanej veci zo spisových dokumentov vyplýva, že jediným aktom, ktorý žalobcovia napadli v sťažnostiach adresovaných riaditeľovi OLAF-u, je rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom. Z toho vyplýva, že návrhy smerujúce k zrušeniu rozhodnutia o začatí interného vyšetrovania, vyšetrovacích úkonov OLAF-u a záverečnej správy o vyšetrovaní, ktorým nepredchádzala žiadna sťažnosť, musia byť zamietnuté ako neprípustné, aj keby tieto akty predstavovali akty spôsobujúce ujmu v zmysle článku 90a služobného poriadku, ako to tvrdia žalobcovia.
O návrhoch na zrušenie „akéhokoľvek aktu nadväzujúceho na tieto rozhodnutia alebo sa ich týkajúceho, ktorý bol prijatý po podaní tejto žaloby“
58 Je dôležité pripomenúť, že podľa článku 44 ods. 1 písm. c) a d) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa musí každá žaloba obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená, ako aj návrhy žalobcu. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdu prvého stupňa rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií.
59 V prejednávanej veci vyššie uvedené návrhy neumožňujú jasne identifikovať dotknutý akt alebo akty, ktorých zrušenie žalobcovia navrhujú, a z toho dôvodu musia byť tieto návrhy zamietnuté ako neprípustné.
O návrhoch týkajúcich sa zrušenia rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom
O prípustnosti
– Tvrdenia účastníkov konania
60 Komisia a Rada navrhujú, aby Súd pre verejnú službu zamietol vyššie uvedené návrhy ako neprípustné, keďže rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 (ďalej len „rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999“) nepredstavuje, ako vyplýva z judikatúry súdov Spoločenstva, akt spôsobujúci ujmu. Zdôrazňujú, že rozhodnutie takejto povahy je len prípravným dokumentom pre konečné rozhodnutie, ktoré vnútroštátne súdne alebo správne orgány môžu prijať, pričom tieto orgány môžu slobodne rozhodnúť o následných opatreniach, aké v súvislosti s týmto aktom prijmú, keďže sú jedinými orgánmi, ktoré môžu prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právnu situáciu osoby, ktorej sa akt týka [uznesenie predsedu Súdneho dvora z 19. apríla 2005, Tillack/Komisia, C‑521/04 P(R), Zb. s. I‑3103; uznesenia Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2003, Gómez Reino/Komisia, T‑215/02, Zb. VS s. I‑A‑345 a II‑1685, a z 13. júla 2004, Comunidad Autónoma de Andalucía/Komisia, T‑29/03, Zb. s. II‑2923; uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 15.októbra 2004, Tillack/Komisia, T‑193/04 R, Zb. s. II‑3575; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, Zb. s. II‑1173, a zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, Zb. s. II‑3995].
61 Žalobcovia tézu Komisie a Rady spochybňujú. Pripomínajú, že článok 90a služobného poriadku bol prijatý s cieľom umožniť súdu Spoločenstva zabezpečiť preskúmanie aktov, ktoré OLAF prijme v rámci svojich vyšetrovaní, a následne tvrdia, že v prejednávanej veci rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom zasiahlo neprimeraným spôsobom do niektorých ich základných práv, akými sú právo na obranu, právo na vyšetrovanie inter partes pre obe strany, ako aj rešpektovanie súkromia, a zásadne tak zmenilo ich právnu situáciu. Toto rozhodnutie je teda aktom spôsobujúcim ujmu v zmysle článku 90a služobného poriadku.
62 V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukazuje Komisia a Rada, žalobcovia dopĺňajú, že v prejednávanej veci nie je relevantná, pretože sa týka vecí, ktorých skutkové okolnosti nastali predtým, ako bol do služobného poriadku zavedený článok 90a. Ak by sa však táto judikatúra v prejednávanej veci potvrdila, viedlo by to k porušenie zásady účinnej súdnej ochrany zakotvenej v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
63 Komisia a Rada odmietajú tvrdenie spočívajúce v tom, že judikatúra, ktorú citujú, je irelevantná. Zdôrazňujú, že už pred prijatím článku 90a služobného poriadku existovalo takmer rovnaké ustanovenie, a to článok 14 nariadenia č. 1073/1999, ktorý úradníkom umožňoval napadnúť prostredníctvom žaloby o neplatnosť akty OLAF-u, ktoré im spôsobovali ujmu. Napriek tomuto ustanoveniu však judikatúra Spoločenstva stále odmieta nazerať na rozhodnutie prijaté na základe článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 ako na akt spôsobujúci ujmu.
64 Podľa Komisie nemôže byť prijaté ani tvrdenie založené na údajnom porušení zásady účinnej súdnej ochrany v prípade odmietnutia kvalifikácie rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom ako aktu spôsobujúceho ujmu. Osoby, ktorých sa týka rozhodnutie prijaté na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, majú totiž stále možnosť vyzvať vnútroštátny súd, aby položil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev v súvislosti s platnosťou tohto rozhodnutia otázku. Tieto osoby majú tiež stále možnosť podať na súdy Spoločenstva žalobu o náhradu škody, ktorá bola prípadne spôsobená aktom postúpenia.
65 Žalobcovia nespochybňujú, že článok 90a služobného poriadku prevzal podstatu článku 14 nariadenia č. 1073/1999, ale odmietajú argumentáciu Komisie a Rady, podľa ktorej je aktom spôsobujúcim ujmu len konečné rozhodnutie, ktoré menovací orgán alebo vnútroštátny trestný sudca môžu prijať na základe výsledkov interného vyšetrovania.
66 Po tom, ako boli Komisia a Rada v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzvané, aby poukázali na akty OLAF-u, ktoré by podľa nich mohli byť predmetom sťažnosti na základe článku 90a služobného poriadku a následne žaloby, tieto inštitúcie uviedli, že ide o akty uskutočnené OLAF-om v rámci interného vyšetrovania, z ktorých by vyplývali záväzné právne účinky pre úradníka alebo iného zamestnanca, ktorých sa tvrdenia skúmané vyšetrovaním netýkajú. Išlo by predovšetkým o prehliadku osobných vecí pri vstupe do kancelárie tretieho úradníka alebo zamestnanca, o zabavenie týchto osobných vecí, o vypočúvanie tretieho úradníka alebo zamestnanca, počas ktorého by OLAF využil nezákonné metódy, alebo o odpočúvanie telefónu tretieho úradníka alebo zamestnanca. Takéto vyšetrovacie úkony by nemohli byť v súvislosti s tretími osobami analyzované ako prípravné akty predchádzajúce konečné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré možno napadnúť žalobou o neplatnosť, pretože následná správa by nemohla spochybniť správanie tretieho úradníka alebo zamestnanca. Tento tretí úradník alebo zamestnanec by tak nemal nijakú následnú možnosť nepriamo napadnúť akty OLAF-u vykonané proti nemu, a preto by mu muselo byť umožnené napadnúť ich priamo, najmä s cieľom využiť súdnu ochranu svojich subjektívnych práv.
67 Pokiaľ ide naopak o otázku, či by akty ako sú tie, ktoré boli opísané vyššie, teda akty namierené proti úradníkovi alebo zamestnancovi, na ktorého sa vyšetrovanie vzťahuje, mohli byť kvalifikované ako akty spôsobujúce ujmu, Komisia upresňuje, že takáto kvalifikácia by mohla v súvislosti s týmito aktmi prichádzať výnimočne do úvahy pod podmienkou ich striktného vymedzenia voči akémukoľvek inému vyšetrovaciemu úkonu, na základe ktorého sa len pripravovali závery OLAF-u a proti ktorému by vhodný opravný prostriedok spočíval v nepriamom napadnutí. Podľa Komisie je však nutné konštatovať, že nijaká z týchto výnimočných hypotéz neplatila v prejednávanej veci, keďže žalobcovia netvrdili, že sa na nich vzťahoval akt vykazujúci povahu tých aktov, ktoré je potrebné kvalifikovať ako akty spôsobujúce ujmu.
68 Žalobcovia uvádzajú, že nemôžu súhlasiť so stanoviskom Komisie a Rady spočívajúcom v priaznivejšom prístupe vyhradenom pre tretích úradíkov a zamestnancov v porovnaní s úradníkmi a zamestnancami, na ktorých sa interné vyšetrovanie vzťahuje. Nielenže je takéto postavenie diskriminujúce, ale je aj nesprávne vzhľadom na samotný cieľ článku 90a služobného poriadku, ktorý sa musí vykladať v zmysle odôvodnenia č. 10 nariadenia č. 1073/1999 výslovne stanovujúceho, že vyšetrovania sa musia vykonávať pri rešpektovaní služobného poriadku a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, a zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu.
– Posúdenie Súdom pre verejnú službu
69 Na úvod je potrebné pripomenúť, že po tom, ako bol rozhodnutím 1999/352 vytvorený OLAF, normotvorca Spoločenstva s cieľom podriadiť jeho činnosť účinnému súdnemu preskúmaniu stanovil v článku 14 nariadenia č. 1073/1999, že „až do novelizácie služobného poriadku môže každý úradník alebo iný zamestnanec Európskych spoločenstiev predložiť riaditeľovi úradu sťažnosť na konanie úradu, ktoré ho nepriamo postihuje [na konanie úradu, ktoré mu spôsobuje ujmu – neoficiálny preklad] a ktoré úrad uskutočnil ako súčasť interného vyšetrovania v súlade s postupmi zakotvenými v článku 90 ods. 2 služobného poriadku“ a že „článok 91 služobného poriadku sa vzťahuje na rozhodnutia prijaté v súvislosti s týmito sťažnosťami“. Následne nariadenie č. 723/2004 stanovilo zavedením článku 90a do služobného poriadku možnosť, aby sa úradníci a iní zamestnanci mohli domáhať zrušenia niektorých aktov OLAF-u na súdoch Spoločenstva, pričom druhá veta uvedeného článku stanovuje, že každá osoba, na ktorú sa služobný poriadok vzťahuje, môže „predložiť riaditeľovi OLAF v zmysle článku 90 ods. 2 aj sťažnosť na akt, ktorý má na ňu nepriaznivý účinok v súvislosti s vyšetrovaním, ktoré OLAF vykonáva“.
70 Preto vzniká otázka, ktorou sa judikatúra Spoločenstva doteraz nezaoberala, či rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 predstavuje v zmysle článku 90a služobného poriadku akt spôsobujúci ujmu.
71 V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ustanovenia článku 90a služobného poriadku boli normotvorcom Spoločenstva prijaté v roku 2004 s cieľom garantovať súdnu ochranu osôb, na ktoré sa služobný poriadok vzťahuje. Vzhľadom na takéto výslovné a nedávne poverenie v služobnom poriadku nemôže Súd pre verejnú službu zanedbať vo vlastnej špecializovanej oblasti úlohy, ktoré mu normotvorca vymedzil.
72 Tieto ustanovenia predstavujú dôsledok nových právomocí zverených normotvorcom OLAF-u pri prijatí nariadenia č. 723/2004, či už ide o oblasť boja proti podvodom podľa článku 22a služobného poriadku, alebo o disciplinárnu oblasť podľa prílohy IX služobného poriadku. Článok 90a služobného poriadku tak odzrkadľuje snahu normotvorcu sprevádzať posilnenie úlohy OLAF-u primeraným súdnymi zárukami.
73 Okrem toho, ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom a ktorá je zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 335). V tomto rozsudku Súdny dvor v súvislosti s tým, že sa žalobcovia dovolávali práva na obranu a najmä práva byť vypočutí, predovšetkým rozhodol, že účinnosť preskúmania súdom Spoločenstva, ktoré sa musí vzťahovať najmä na zákonnosť dôvodov aktu spôsobujúceho ujmu, nevyhnutne predpokladá, že dotknutý orgán Spoločenstva má povinnosť oznámiť tieto dôvody osobám, ktorých sa tento akt týka, a to v čo najširšej možnej miere, buď v okamihu, keď je tento akt prijatý, alebo prinajmenšom tak rýchlo, ako je to možné po jeho prijatí, aby sa týmto adresátom umožnil výkon ich práva podať žalobu v stanovených lehotách (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný, bod 336).
74 Keďže sa v tomto spore žalobcovia na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa záruky účinnej súdnej ochrany dovolávajú práve práva byť vypočutí, treba zdôrazniť, že úradník by takouto zárukou nedisponoval, keby pred jeho obvinením pred vnútroštátnym trestným súdom rozhodnutím prijatým na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 súd Spoločenstva nemohol overiť, či už bol vypočutý alebo či OLAF rešpektoval ustanovenia článku 4 rozhodnutia 1999/396 stanovujúceho, že táto povinnosť môže byť odložená. Takéto preskúmanie súdom Spoločenstva týkajúce sa rozhodnutia prijatého na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 je v tejto etape konania o to dôležitejšie, že OLAF má možnosť, pokiaľ to generálny tajomník Komisie schváli, odložiť povinnosť získať pripomienky dotknutých osôb, a to prípadne aj na dlhší čas.
75 Okrem toho je dôležité zdôrazniť, že rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 môže mať významné dôsledky pre vývoj služobného postupu dotknutých osôb. Podľa článku 43 služobného poriadku totiž „spôsobilosť, výkonnosť a správanie sa každého zamestnanca v službe sú predmetom pravidelnej správy, vypracovanej aspoň raz za dva roky“. Ak sa OLAF domnieva, že konanie zamestnanca môže vyústiť do trestného stíhania, a z toho dôvodu pristúpi k postúpeniu informácií vnútroštátnym súdnym orgánom, táto okolnosť – najčastejšie oznámená menovaciemu orgánu samotným OLAF-om alebo dotknutým zamestnancom, napríklad keď je vypočúvaný ako svedok vnútroštátnym sudcom – môže ovplyvniť posúdenie tohto zamestnanca správnym orgánom v rámci hodnotenia, a to najmä v súvislosti s jeho správaním v službe.
76 Navyše povaha súdnej ochrany garantovaná osobám, na ktoré sa vzťahuje vyšetrovanie OLAF-u, sa mení, ak riaditeľ OLAF-u prijme rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999. Hoci pred prijatím takéhoto rozhodnutia uvedené osoby požívajú súdnu ochranu proti prípadným porušeniam ich práv garantovanú súdmi Spoločenstva, túto ochranu vykonávajú po prijatí rozhodnutia vnútroštátne súdne orgány, ktorým OLAF doručil informácie získané v priebehu interného vyšetrovania.
77 Berúc do úvahy dôsledky, ktoré môžu rozhodnutia prijaté na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 priniesť, si len ťažko možno predstaviť, že tieto rozhodnutia by nemali byť kvalifikované ako akty spôsobujúce ujmu v zmysle článku 90a služobného poriadku, aj keď samotný normotvorca Spoločenstva predpokladal nevyhnutnosť doplniť interné vyšetrovania OLAF-u prísnymi procesnými zárukami a najmä podriadiť najdôležitejšie akty, ktoré OLAF v rámci takýchto vyšetrovaní prijme – medzi ktoré vzhľadom na ich pôsobnosť nevyhnutne patria rozhodnutia prijaté na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 –, dodržiavaniu základnej zásady práva na obranu. Nariadenie č. 1073/1999 totiž po vyhlásení v odôvodnení č. 10, že vyšetrovania OLAF-u musia byť vedené „pri plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu“, stanovuje v článku 4 ods. 6 písm. b), že každý orgán, inštitúcia, úrad alebo agentúra založené Zmluvami alebo na ich základe prijme opatrenia týkajúce sa „zaručenia práv osôb, ktorých sa interné vyšetrovanie týka“.
78 Ak by Súd pre verejnú službu nevykonával preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prijatého podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, hoci je jediný, ktorý tak môže včas urobiť v prípade rozhodnutia o osobe, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, z prípadného porušenia ustanovení nariadenia č. 1073/1999 určených na ochranu práva na obranu by neboli vyvodené žiadne dôsledky. Vnútroštátny súd by tak dostal informácie, ktoré mu postúpil OLAF, hoci rozhodnutie súdu Spoločenstva o uvedenej nezákonnosti z dôvodu nedodržania práva na obranu znamená, že vnútroštátny súd nemôže z takýchto informácií vychádzať. Súdny dvor už napokon rozhodol, že takéto nedodržanie práva na obranu zo strany OLAF-u predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí vyšetrovania [uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. apríla 2003, Gómez-Reino/Komisia, C‑471/02 P(R), Zb. s. I‑3207, bod 64].
79 Okrem toho v prípade, keď generálny tajomník Komisie – ako na to poukazujú skutkové okolnosti veci samej – nedal OLAF-u svoj súhlas a OLAF o takýto súhlas ani nepožiadal v rozpore s ustanoveniami článku 4 rozhodnutia 1999/396, bez toho, aby súd Spoločenstva mohol na túto nezákonnosť poukázať, bol by úradník nezákonne a bez svojho vedomia predmetom postupov, ktoré by sa ho priamo dotýkali niekoľko mesiacov. Skutočnosť, že povinnosť vypočuť dotknutú osobu možno odložiť, a tejto osobe je tak znemožnené uplatniť pred vnútroštátnym súdom alebo súdom Spoločenstva svoje práva, o to viac odôvodňuje prípustnosť žaloby o neplatnosť, ktorá je namierená priamo proti rozhodnutiu prijatému podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999. V tomto kontexte sa totiž procesné záruky existujúce pred vnútroštátnym súdom nemôžu uplatňovať, kým dotknutý úradník nie je informovaný o trestnom konaní, ktoré sa proti nemu vedie. Navyše len súdne preskúmanie realizované v etape prijatia rozhodnutia podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 môže včas zabezpečiť dodržiavanie právomocí generálneho tajomníka Komisie, teda jediného orgánu mimo OLAF-u, ktorý môže uplatňovať isté právo dohľadu nad vedením vyšetrovania s cieľom rozhodnúť o zachovaní dôvernosti vyšetrovania pred obrátením sa na vnútroštátne súdne orgány.
80 Okrem toho sa v záujme efektívnosti nemôže súdne preskúmanie aktu, akým je rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, realizovať len v rámci žaloby o náhradu škody. Táto žaloba úradníkovi nepochybne dovoľuje získať náhradu škôd, ktoré utrpel z dôvodu vyšetrovania OLAF-u (pozri rozsudok Camós Grau/Komisia, už citovaný). Uvedená žaloba však na jednej strane pre úradníka Spoločenstva predpokladá konanie pred podaním žaloby v dvoch etapách, pričom k výsledku sa v spore dospeje po relatívne dlhom čase, a na druhej strane mu nedovoľuje zabezpečiť dodržiavanie práva na obranu v čase, keď môže byť porušené.
81 Súd pre verejnú službu v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že účinná súdna ochrana predpokladá, že osoba podliehajúca súdnej právomoci, ktorej záujmy sú poškodené aktom spôsobujúcim ujmu, môže súd požiadať o prijatie predbežných ochranných opatrení. Návrh odkladu výkonu takéhoto aktu je podľa článku 102 ods. 1 prípustný, len ak navrhovateľ tento akt napadol žalobou na Súde pre verejnú službu. Priznanie práva na priamu žalobu proti rozhodnutiu prijatému podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 by teda dotknutému úradníkovi umožnilo, v prípade, že pozná výsledky vyšetrovania, získať za predpokladu splnenia podmienok naliehavosti a ujmy požadovaných na tento účel odklad výkonu uvedeného rozhodnutia.
82 Napokon je potrebné uviesť, že účinná kontrola zákonnosti týkajúca sa aktu, akým je rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, môže v súlade so želaním normotvorcu prispieť k plnému rešpektovaniu zákonnosti vyšetrovaní a základných práv osôb, ktorých sa týkajú, zo strany OLAF-u. Súd pre verejnú službu poukazuje na to, že v tomto spore OLAF odpovedal na sťažnosti, ktoré mu žalobcovia vo veci F‑5/05 predložili na základe článku 90a služobného poriadku až 21. februára 2005, teda po podaní žaloby, a že len Komisia, ktorá nebola autorom dotknutého aktu, výslovne odpovedala na sťažnosti, ktoré jej boli adresované. Takáto situácia, v ktorej autor napadnutého rozhodnutia neprijme ku kritike formulovanej proti tomuto rozhodnutiu stanovisko, je len ťažko v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných a poukazuje na ťažkosti, ktoré môže priniesť neexistencia jasne definovaného a účinného súdneho preskúmania. Analýza žaloby vo veci samej nemôže toto konštatovanie vyvrátiť.
83 Všetky vyššie uvedené okolnosti teda odôvodňujú záver, že rozhodnutia prijaté na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 majú byť kvalifikované ako akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 90a služobného poriadku.
84 Tento záver nemožno spochybniť nijakým z tvrdení predložených Komisiou.
85 Po prvé Komisia a Rada tvrdia, že rozhodnutie prijaté riaditeľom OLAF-u podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 je len prípravným dokumentom pre konečné rozhodnutie, ktoré vnútroštátne súdne alebo správne orgány môžu prijať.
86 V tejto súvislosti je pravda, že ak ide v zmysle ustálenej judikatúry o akty alebo rozhodnutia, ktoré sa vyhotovujú vo viacerých fázach, najmä na konci interného konania, napadnuteľnými aktmi sú v zásade len opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania, a nie predbežné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie. Prípravné akty rozhodnutia nespôsobujú ujmu a žalobca môže až na základe žaloby podanej proti rozhodnutiu prijatému po skončení konania vytýkať nezrovnalosti predchádzajúcich aktov, ktoré sú s uvedeným rozhodnutím úzko späté (uznesenie Súdu prvého stupňa z 11. februára 2003, Pflugradt/ECB, T‑83/02, Zb. VS s. I‑A‑47 a II‑281, bod 34).
87 Je však potrebné zdôrazniť, že keď riaditeľ OLAF-u prijme rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, vyjadruje tým stanovisko v súvislosti s predbežnými alebo konečnými výsledkami vyšetrovania vedeného jeho zložkami a týkajúceho sa existencie skutkových okolností, ktoré môžu vyústiť do trestného stíhania, a zastáva názor, že osoba alebo osoby, na ktoré sa vyšetrovanie vzťahuje, môžu byť trestne stíhané. Toto rozhodnutie je prijaté nezávislým orgánom Spoločenstva na základe jeho výlučnej zodpovednosti a v rámci osobitného konania, ktoré sa odlišuje od vnútroštátneho súdneho konania. Po prijatí tohto rozhodnutia nie je prijatý nijaký iný akt spôsobujúci ujmu a vyplývajúci z právomoci riaditeľa OLAF-u, a uvedené rozhodnutie preto definitívne určuje stanovisko jeho autora. V tomto zmysle ho nemožno porovnávať s aktom, ktorým menovací orgán začína v súvislosti s úradníkom disciplinárne konanie s cieľom prípravy neskoršieho a konečného rozhodnutia tohto orgánu.
88 Ak by sa rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 malo analyzovať ako prípravné opatrenie vo vzťahu k vnútroštátnemu súdnemu vyšetrovaniu a vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré môžu byť následne prijaté menovacím orgánom, malo by sa a fortiori pripustiť, že všetky akty OLAF-u súvisiace vyšetrovaním vedeným týmto orgánom, teda akty, ktoré často predchádzajú rozhodnutie o postúpení, tiež predstavujú len prípravné akty. Takáto analýza je však jednak v rozpore s jednoznačným znením článku 90a služobného poriadku a s úmyslom jeho autorov, ktorí tým, že uznali každej osobe, na ktorú sa služobný poriadok vzťahuje, právo podať proti „aktu [OLAF] spôsobujúcemu ujmu“ sťažnosť, existenciu takýchto aktov predpokladali, a jednak spôsobuje bezpredmetnosť a zbytočnosť článku 90a služobného poriadku, ako to správne tvrdia žalobcovia.
89 Okrem toho príklady aktov spôsobujúcich ujmu, uvedené Komisiou a Radou v odpovedi na písomnú otázku Súdu pre verejnú službu, teda aktov, proti ktorým je možné podať sťažnosť podľa článku 90a služobného poriadku, a medzi ktoré patria prehliadka alebo zabavenie osobných vecí pri vstupe do kancelárie tretieho úradníka alebo zamestnanca alebo vypočúvanie tretieho úradníka alebo zamestnanca nezákonnými metódami alebo odpočúvanie ich telefónu, nepredstavujú v pravom slova zmysle skutočné správne rozhodnutia, na rozdiel od rozhodnutia prijatého podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999. Aj keď je pravda, že tieto akty nevyhnutne nevyžadujú prijatie ďalších následných rozhodnutí, neovplyvňujú záujmy a právnu situáciu uvedených tretích úradníkov a zamestnancov vo väčšej miere, ako je to v prípade sporného rozhodnutia o postúpení prijatého v súvislosti s osobami, ktorých sa vyšetrovanie OLAF-u týka. Tieto akty najmä a priori nemajú samy osebe vplyv na administratívnu situáciu a služobný postup tretích úradníkov a zamestnancov, kým rozhodnutie o postúpení, akým je sporné rozhodnutie, má okamžité negatívne účinky na záujmy, služobný postup a povesť dotknutých osôb.
90 Rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 preto nemôže byť analyzované len ako predbežné alebo prípravné rozhodnutie, inak by bol článok 90a zbavený akéhokoľvek významu. Toto rozhodnutie predstavuje akt, ktorým riaditeľ OLAF-u, poverený v tejto súvislosti v rámci Spoločenstiev osobitnou a výlučnou právomocou, rozhoduje o existencii skutkových okolností, ktoré môžu byť kvalifikované ako trestné, a o tom, či sa obráti na vnútroštátne súdne orgány, aby sa týmito skutkovými okolnosťami zaoberali v rámci riadneho trestného konania,
91 Okrem toho je potrebné poukázať na to, že v oblasti disciplinárneho systému úradníkov, Súdny dvor v prípade, v ktorom bolo napadnuté stanovisko prijaté disciplinárnou radou, usúdil, že toto stanovisko predstavuje akt spôsobujúci ujmu, ktorý môže byť predmetom žaloby, keďže tento akt, napriek tomu, že jeho autorom bol poradný orgán, bol formulovaný na konci vyšetrovania, ktoré disciplinárna rada viedla úplne nezávisle a v rámci špecifického a osobitného konania vykazujúceho znaky kontradiktórnosti a podriadeného dodržiavaniu základných zásad práva na obranu (rozsudok Súdneho dvora z 29. januára 1985, F/Komisia, 228/83, Zb. s. 275, bod 16). Takéto odôvodnenie sa musí analogicky uplatniť a fortiori na prípad rozhodnutí prijatých na základe článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, pretože tieto rozhodnutia – okrem toho, že ich predmetom nie je príprava následného a konečného rozhodnutia riaditeľa OLAF-u – pochádzajú od nezávislého orgánu Spoločenstiev a sú prijaté v rámci vyšetrovania, ktoré musí byť vedené „pri plnom rešpektovaní... práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú“.
92 Po druhé sa Komisia a Rada pri spochybňovaní kvalifikácie rozhodnutí prijatých podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 ako aktov spôsobujúcich ujmu dovolávajú súdnych precedensov.
93 V tejto súvislosti je pravda, že vo veciach, v ktorých bolo vydané uznesenie predsedu Súdneho dvora Tillack/Komisia, už citované, bod 34, uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa, Tillack/Komisia, už citované, bod 46 a rozsudok Súdu prvého stupňa Tillack/Komisia, už citovaný, body 68 až 70, súdy Spoločenstva dospeli k záveru, že rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999 významným spôsobom nezmenilo právnu situáciu osoby, ktorej sa uvedené informácie týkali.
94 Táto judikatúra sa však týka osoby, ktorá nebola v postavení úradníka Spoločenstva, pričom išlo o veci na základe článku 230 ES, a nie na základe článku 236 ES. Súdny dvor, ako aj Súd prvého stupňa nerozhodovali o otázkach týkajúcich sa pôsobnosti článku 90a služobného poriadku a konštatovali, že žalobca pred vnútroštátnym súdom disponoval dostatočnými procesnými zárukami a že akt postúpenia informácií zo strany OLAF-u, ktorý sa týkal žalobcu, bol len prípravným aktom. Táto situácia však nesúvisí so situáciou v prejednávanej veci. Pokiaľ totiž ide vo vzťahu k Spoločenstvám o tretiu osobu, ktorej služobný postup a materiálna situácia priamo nezávisia od opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva, súd Spoločenstva nemá oprávnenie, ktoré by mu dovoľovalo namiesto vnútroštátneho sudcu garantovať dodržiavanie základných práv a požiadaviek spravodlivého súdneho konania.
95 Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdu prvého stupňa, akým je uznesenie Comunidad Autónoma de Andalucía/Komisia, už citované, ako aj rozsudok Camós Grau/Komisia, už citovaný, je potrebné poukázať na to, že v týchto rozhodnutiach sa Súd prvého stupňa vyjadril k právnej povahe správy, ktorou OLAF ukončil vyšetrovanie, a nie ku kvalifikácii rozhodnutia, akým je napadnuté rozhodnutie, ako aktu spôsobujúceho ujmu.
96 Napokon je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor, ako aj Súd prvého stupňa už konštatovali, že súd Spoločenstva môže uskutočniť preskúmanie zákonnosti aktov OLAF-u, ktoré spôsobujú ujmu, a to na základe žaloby o neplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 30. marca 2004, Rothley a i./Parlament, C‑167/02 P, Zb. s. I‑3149, bod 50; uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 2. mája 2000, Rothley a i./Parlament, T‑17/00 R, Zb. s. II‑2085, bod 107; rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. februára 2002, Rothley a i./Parlament, T‑17/00, Zb. s. II‑579, bod 73).
97 Z toho vyplýva, že návrhy žalobcov na zrušenie rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom sú prípustné.
O veci samej
98 Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobcovia v podstate uvádzajú päť žalobných dôvodov, založených po prvé na tom, že rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom bolo prijaté bez riadneho právneho základu, po druhé na tom, že bola porušená základná zásada dodržiavania práva na obranu, po tretie na tom, že bol porušený článok 26 siedmy odsek služobného poriadku, po štvrté na tom, že bol porušený článok 25 druhý odsek uvedeného služobného poriadku týkajúci sa povinnosti odôvodniť rozhodnutia spôsobujúce ujmu a po piate na tom, že nariadenie č. 1073/1999 a rozhodnutie 1999/396 sú nezákonné.
99 Je potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod založený na porušení základnej zásady dodržiavania práva na obranu.
– Tvrdenia účastníkov konania
100 Žalobcovia tvrdia, že OLAF porušil základnú zásadu dodržiavania práva na obranu, ktorá je v prejednávanej veci garantovaná v článku 4 rozhodnutia 1999/396, pretože prv než postúpil informácie, ktoré sa ich týkali, talianskym súdnym orgánom, nedostali možnosť vyjadriť k postupovaným skutkovým okolnostiam svoje pripomienky. Dotknuté osoby upresňujú, že žiadna osobitná okolnosť vyšetrovania neodôvodnila oslobodenie OLAF-u od dodržania tejto zásady a že generálny tajomník Komisie v každom prípade nedal v tejto súvislosti svoj súhlas.
101 Komisia na svoju obranu poukazuje v prvom rade na to, že OLAF musí v rámci svojich interných vyšetrovaní, pokiaľ ide o právo na obranu, dodržiavať len tie pravidlá, ktoré sú upravené v prvej a druhej vete článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396 (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa Gómez-Reino/Komisia, už citované, bod 65).
102 Pokiaľ ide o prvú vetu článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396, ktorá stanovuje, že úradník, ktorého by sa mohlo dotýkať vyšetrovanie OLAF-u, musí byť urýchlene informovaný, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie, Komisia tvrdí, že toto ustanovenie nebolo v prejednávanej veci porušené, pretože ak by žalobcovia boli informovaní, ovplyvnilo by to efektívnosť vyšetrovania talianskych súdnych orgánov vzhľadom na nebezpečenstvo zničenia istých dokumentov. Pokiaľ ide o druhú vetu článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396, táto veta sa neuplatňuje na rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, keď sa postúpenie informácií vnútroštátnym orgánom uskutoční v priebehu interného vyšetrovania, a nie po jeho ukončení.
103 Komisia tvrdí, že žalobcovia by boli v každom prípade včas informovaní o všetkých skutočnostiach, ktoré sa ich týkali, pretože v rámci talianskeho trestného konania by im boli doručené prílohy oznámenia z 5. augusta 2003, teda informatívne stanovisko z 23. júla 2003, ako aj zápisnica z výsluchu bývalého riaditeľa IES.
– Posúdenie Súdom pre verejnú službu
104 Na úvod treba pripomenúť, že článok 4 prvý odsek prvá veta rozhodnutia 1999/396 stanovuje, že «v prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie“. Článok 4 prvý odsek druhá veta tohto rozhodnutia stanovuje, že «v každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovanie bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú“.
105 Ako rozhodol Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 8. júla 2008 Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 133 a 145), z už citovaných ustanovení článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396 vyplýva, že ak má riaditeľ OLAF-u v úmysle prijať rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, je povinný v prípade, že informácie obsahujú závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie, umožniť dotknutej osobe ešte predtým, ako sa pristúpi k postúpeniu informácií vnútroštátnym súdnym orgánom, vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.
106 V prejednávanej veci zo spisových dokumentov vyplýva, že v informatívnom stanovisku z 23. júla 2003, ktoré bolo uvedené v prílohe oznámenia z 5. augusta 2003, OLAF menovite uviedol žalobcov ako osoby, ktoré sa mohli dopustiť trestného činu. Oznámenie z 5. augusta 2003 teda obsahovalo „závery uvádzajúce meno“ žalobcov.
107 Z toho vyplýva, že žalobcovia mali byť v zásade informovaní a vypočutí v súvislosti so skutkovými okolnosťami, ktoré sa ich týkali pred zaslaním oznámenia z 5. augusta 2003 talianskym súdnym orgánom.
108 Článok 4 druhý odsek rozhodnutia 1999/396 nepochybne stanovuje výnimku týkajúcu sa prípadov, v ktorých sa vyžaduje zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a zapojenie vnútroštátnych súdnych orgánov. V takýchto prípadoch sa môže sa povinnosť prizvať úradníka, aby poskytol svoje stanovisko, odložiť po dohode s generálnym tajomníkom Komisie.
109 Žalobcovia však tvrdia, a Komisia im neprotirečí, že generálny tajomník Komisie nedal svoj súhlas na odloženie povinnosti vyzvať žalobcov na predloženie pripomienok a o takýto súhlas nebol ani požiadaný.
110 Treba zdôrazniť, že povinnosť požiadať o súhlas generálneho tajomníka Komisie a povinnosť získať ho nie je jednoduchá formalita, ktorá by prípadne mohla byť splnená v neskoršej fáze. Ako totiž vyplýva z rozsudku Franchet a Byk/Komisia (už citovaný, bod 151), požiadavka získať takýto súhlas by stratila svoje opodstatnenie, ktorým je zabezpečiť, aby sa dodržalo právo dotknutých úradníkov na obranu, aby ich informovanie bolo odložené iba v naozaj výnimočných prípadoch a aby posúdenie tejto výnimočnosti neprináležalo iba OLAF‑u, ale vyžadovalo aj posúdenie generálnym tajomníkom Komisie.
111 Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že OLAF porušil ustanovenia článku 4 rozhodnutia 1999/396 a právo žalobcov na obranu.
112 Kvôli úplnosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry predstavuje držiavanie práva na obranu v každom konaní, ktoré sa začalo proti osobe a môže vyústiť do aktu spôsobujúceho jej ujmu, základnú zásadu práva Spoločenstva a musí byť zaručené aj v prípade neexistencie akejkoľvek právnej úpravy dotknutého konania (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, Zb. VS s. I‑A‑49 a II‑223, bod 30, a tam citovanú judikatúru). Táto zásada, ktorá za normálnych okolností vyžaduje, aby bola dotknutá osoba vypočutá príslušným orgánom pred prijatím aktu spôsobujúceho ujmu, sa uplatňuje tak v disciplinárnej oblasti, ako aj v iných oblastiach spadajúcich do pôsobnosti verejnej služby Spoločenstva (pozri rozsudok Campolargo/Komisia, už citovaný, bod 31 a tam citovanú judikatúru).
113 Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by sa, ako to tvrdí Komisia, článok 4 prvý odsek druhá veta rozhodnutia 1999/396 neuplatňoval na rozhodnutie prijaté podľa článku 10 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1073/1999, ak sa k postúpeniu informácií vnútroštátnym súdnym orgánom pristúpi v priebehu vyšetrovania, OLAF bol v každom prípade podľa základnej zásady dodržiavania práva na obranu povinný vyzvať žalobcov pred postúpením informácií, aby uviedli akékoľvek užitočné informácie v súvislosti so skutkovými okolnosťami, ktoré sa ich týkajú. Je však nepochybné, že takýto postup nebol zvolený, a to aj napriek tomu, že to žiadna osobitná skutočnosť neodôvodňuje.
114 Napokon, aj keď Komisia tvrdí, že žalobcovia by boli včas informovaní o všetkých skutočnostiach, ktoré sa ich týkajú, keďže v priebehu talianskeho trestného konania by boli oboznámení s oznámením z 5. augusta 2003, ako aj s jeho prílohami, na túto okolnosť, ktorá nastala po rozhodnutí o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom, nemožno nazerať tak, že napráva porušenie ustanovení článku 4 rozhodnutia 1999/396 zo strany OLAF-u.
115 Z toho vyplýva, že bez potreby preskúmania ďalších žalobných dôvodov sa rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánov musí zrušiť.
O návrhoch na náhradu škody
Tvrdenia účastníkov konania
116 Žalobcovia v podstate požadujú náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej po prvé z rozhodnutia o začatí interného vyšetrovania a z vyšetrovacích úkonov OLAF-u, po druhé z toho, že OLAF bez riadneho dôvodu a v rozpore s právom na obranu, postúpil informácie, ktoré sa týkali žalobcov talianskym súdnym orgánom, po tretie z toho, že záverečná správa o vyšetrovaní obsahuje závery, ktoré spočívajú na skutkových okolnostiach bez dostatočnej dôkaznej hodnoty, a po štvrté z toho, že OLAF nijako nereagoval na sťažnosti, ktoré žalobcovia podali s cieľom byť informovaní o okolnostiach vyšetrovania. Žalobcovia najmä upresňujú, že rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom spôsobilo začatie trestného vyšetrovania prokurátorom vo Varese a toto vyšetrovanie ich jednak znepokojilo, pokiaľ ide o možné trestné stíhanie, a jednak poškodilo ich česť a profesionálnu povesť.
117 Komisia v rámci svojej obrany navrhuje vyhlásiť vyššie uvedené návrhy za neprípustné z dôvodu, že v rozpore s ustanoveniami článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa neobsahujú nijakú skutočnosť umožňujúcu identifikovať konanie, ktoré jej žalobcovia vytýkajú. V každom prípade aj za predpokladu, že vyššie uvedené návrhy by zodpovedali požiadavkám článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, Komisia poukazuje na to, že aj tak nie sú prípustné, pretože sú «v celom rozsahu doplnením“ návrhov na zrušenie, ktoré by mali byť ako neprípustné zrušené.
118 Pokiaľ ide o vec samu, Komisia tvrdí, že jediným pôvodom nemajetkovej ujmy, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú, je autonómne rozhodnutie talianskych súdnych orgánov o začatí trestného konania, a preto neexistuje príčinná súvislosť medzi vytýkanými pochybeniami a údajnou ujmou.
119 Žalobcovia v replike najprv navrhli vyhlásiť návrhy na náhradu škody za prípustné a následne spochybnili predovšetkým tvrdenie Komisie, že ujmy, ktorých náhradu požadujú, vychádzajú priamo z autonómneho rozhodnutia talianskych súdnych orgánov o začatí trestného konania. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že je nemysliteľné, aby prokurátor vo Varese, ktorému bolo doručené oznámenie OLAF-u uvádzajúce skutkové okolnosti kvalifikované ako podvod, účasť na podvode a falšovanie listín, odmietol začať trestné konanie.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
– O prípustnosti
120 V systéme procesných prostriedkov, ktorý bol zavedený článkom 90a služobného poriadku, je žaloba o náhradu škody spôsobenú OLAF-om prípustná len vtedy, ak jej predchádzalo konanie pred podaním žaloby v súlade s ustanoveniami služobného poriadku. Toto konanie sa líši podľa toho, či ujma, ktorej náhrada sa požaduje, vyplýva z aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90a služobného poriadku, alebo z konania OLAF-u, ktoré nemá rozhodovaciu povahu. V prvom prípade prináleží dotknutej osobe, aby v stanovených lehotách predniesla riaditeľovi OLAF-u sťažnosť smerujúcu proti dotknutému aktu. Naopak, v druhom prípade musí správne konanie začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku smerujúcej k získaniu odškodnenia a prípadne pokračuje sťažnosťou smerujúcou proti rozhodnutiu zamietajúcemu žiadosť (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. júna 1996, Y/Súdny dvor, T‑500/93, Zb. VS s. I‑A‑335 a II‑977, bod 64). Ak však existuje priama spojitosť medzi žalobou o neplatnosť a žalobou o náhradu škody, žaloba o náhradu škody je prípustná ako doplnok žaloby o neplatnosť bez toho, aby jej musela nevyhnutne predchádzať žiadosť vyzývajúca správny orgán k náprave údajne utrpenej ujmy a sťažnosť napádajúca dôvodnosť priameho alebo nepriameho zamietnutia žiadosti (pozri analogicky rozsudok Y/Súdny dvor, už citovaný, bod 66).
121 Pokiaľ ide v prejednávanej veci o návrh na náhradu škôd údajne spôsobených rozhodnutím o začatí interného vyšetrovania, vyšetrovacími úkonmi OLAF-u, obsahom záverečnej správy o vyšetrovaní a odmietnutím OLAF-u reagovať na sťažnosti žalobcov, treba ho zamietnuť ako neprípustný, keďže dotknuté osoby nesplnili požiadavky konania pred podaním žaloby. Ak by totiž konanie vytýkané žalobcami predstavovalo akty spôsobujúce ujmu podľa článku 90a služobného poriadku, malo byť predmetom sťažnosti, čo sa nestalo. Aj v prípade, že by sa toto konanie malo považovať za konanie, ktoré nemá rozhodovaciu povahu, žalobcovia mali podať najprv návrh na náhradu škody podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku a následne sťažnosť, čo neurobili.
122 Naopak, pokiaľ ide o návrh na náhradu škody, ktorá bola údajne spôsobená rozhodnutím o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom, tento návrh, ktorý bol na rozdiel od tvrdenia Komisie dostatočne odôvodnený už v okamihu podania žaloby, má priamu spojitosť s návrhmi na neplatnosť rozhodnutia o postúpení, a musí byť preto považovaný za prípustný ako doplnok týchto návrhov.
123 Preto bude preskúmaná len dôvodnosť návrhu na náhradu škody vyplývajúcej z rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom.
– O veci samej
124 Ako bolo uvedené vyššie, rozhodnutie o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom bolo prijaté v rozpore s ustanoveniami článku 4 rozhodnutia 1999/396 týkajúcimi sa dodržiavania práva na obranu a z dôvodu porušenia podstatných formálnych náležitostí spôsobilo žalobcom nemajetkovú ujmu. Táto ujma je v prejednávanej veci o to vážnejšia, že po uvedenom rozhodnutí začali talianske súdne orgány trestné konanie.
125 Naopak, pokiaľ ide o ujmu spôsobenú žalobcom a vyplývajúcu zo znepokojenia a poškodenia ich cti a profesionálnej povesti z dôvodu talianskeho trestného konania, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vznik zodpovednosti Spoločenstva predpokladá súčasné splnenie niekoľkých podmienok, a to protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1987, Delauche/Komisia, 111/86, Zb. s. 5345, bod 30; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2002, Cocchi a Hainz/Komisia, T‑330/00 a T‑114/01, Zb. VS s. I‑A‑193 a II‑987, bod 97). Okrem toho na to, aby takáto súvislosť bola uznaná, je potrebné predložiť dôkaz o priamom a určitom vzťahu príčiny a následku medzi pochybením, ktorého sa dopustila dotknutá inštitúcia Spoločenstva, a údajnou škodou (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, Zb. s. II‑3315, bod 149; z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia T‑144/02, Zb. s. II‑3381, bod 148, a z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑250/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 95).
126 Aj keď v prejednávanej veci boli talianske súdne orgány povinné v duchu zásady lojálnej spolupráce pozorne preskúmať informácie postúpené OLAF-om a vyvodiť z nich primerané dôsledky s cieľom zabezpečiť dodržiavanie práva Spoločenstva, stále mali priestor, aby v rámci vlastných právomocí posúdili obsah a pôsobnosť týchto informácií, čiže aj následné opatrenia, ktoré bolo prípadne potrebné prijať. Z toho vyplýva, že údajná nemajetková ujma priamo vyplýva len z konania talianskych súdnych orgánov, ktoré sa rozhodli začať trestné konanie a následne pristúpiť k vyšetrovacím úkonom (pozri v tomto zmysle rozsudok Tillack/Komisia, už citovaný, bod 122). Za týchto okolností žalobcovia nepreukázali existenciu priameho vzťahu príčiny a následku medzi rozhodnutím o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom na jednej strane a nemajetkovou ujmou vyplývajúcou z ich znepokojenia a poškodenia ich cti a profesionálnej povesti na strane druhej.
127 Z toho vyplýva, že návrhy na náhradu škody musia byť prijaté len v rozsahu, v akom sa týkajú náhrady škody vyplývajúcej z porušenia ustanovení článku 4 rozhodnutia 1999/396 vzťahujúcich sa na dodržiavanie práva na obranu.
128 Pokiaľ ide o náhradu tejto škody, aj keď podľa ustálenej judikatúry môže zrušenie napadnutého aktu samo osebe predstavovať vhodnú a v zásade – teda v prípade neexistencie akéhokoľvek negatívneho hodnotenia schopností žalobcu, ktoré by mu mohlo ublížiť, v tomto akte – dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú mohol utrpieť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Schochaert/Rada, T‑136/03, s. I‑A‑215 a II‑957, bod 34), túto judikatúru v prejednávanej veci nemožno uplatniť.
129 Vzhľadom na povahu a rozsah ujmy, ktorú žalobcovia utrpeli a ktorá vyplýva z porušenia ustanovení článku 4 rozhodnutia 1999/396 vzťahujúcich sa na dodržiavanie práva na obranu, nemôže zrušenie rozhodnutia o postúpení informácií talianskym súdnym orgánom predstavovať vhodnú a primeranú náhradu ujmy spôsobenej nezákonnosťou tohto rozhodnutia. Za týchto okolností je spravodlivou náhradou tejto škody zaplatenie sumy 3 000 eur zo strany Komisie každému žalobcovi.
O trovách
130 Podľa článku 122 rokovacieho poriadku sa ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II tohto rokovacieho poriadku týkajúce sa trov konania a súdnych výdavkov uplatnia až na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, a to od 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto rokovacieho poriadku sa budú uplatňovať mutatis mutandis príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
131 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala v podstatnej časti svojich dôvodov úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
132 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa znáša Rada ako vedľajší účastník konania svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie z 5. augusta 2003, ktorým Európsky úrad pre boj proti podvodom postúpil talianskym súdnym orgánom informácie týkajúce sa pána Violetti, pani Schmit, ako aj 12 ďalších úradníkov Komisie Európskych spoločenstiev, ktorých mená sú uvedené v prílohe tohto rozsudku, sa zrušuje.
2. Komisia Európskych spoločenstiev je povinná zaplatiť pánovi Violetti, pani Schmit, ako aj 12 ďalším úradníkom Komisie Európskych spoločenstiev, ktorých mená sú uvedené v prílohe tohto rozsudku, sumu 3 000 eur.
3. Ostatné návrhy uvedené v oboch žalobách sa zamietajú.
4. Komisia Európskych spoločenstiev znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalobcov.
5. Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. apríla 2009.
W. Hakenberg | | S. Gervasoni |
Znenie tohto rozhodnutia, ako aj znenia v ňom citovaných rozhodnutí súdnych orgánov Spoločenstva zatiaľ neuverejnených v Zbierke sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora www.curia.europa.eu
PRÍLOHA
Anna Bassi Perucchini, bydliskom v Rene di Leggiuno (Taliansko),
Marco Basso, bydliskom vo Varane Borghi (Taliansko),
Ernesto Brognieri, bydliskom v Barasse (Taliansko),
Sergio Brusorio, bydliskom v Seste Calende (Taliansko),
Natale Cao, bydliskom v Ispre (Taliansko),
Renato Cazzaniga, bydliskom v Ispre (Taliansko),
Elvidio Flammini, bydliskom vo Varèse (Taliansko),
Luigi Magistri, bydliskom v Ispre (Taliansko),
Reginella Molinari Canale, bydliskom v Ispre (Taliansko),
Giuseppe Morelli, bydliskom v Besozze (Taliansko),
Nadia Valentini, bydliskom vo Varèse (Taliansko),
Giuseppe Zara, bydliskom v Ispre (Taliansko).