ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 24. októbra 2014 (*)
„Arbitrážna doložka – Akčný program Spoločenstva v oblasti verejného zdravia – Zmluva o financovaní projektu – Žaloba o neplatnosť – Oznámenie o dlhu – Zmluvná povaha sporu – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť – Zmena kvalifikácie žaloby – Oprávnené náklady“
Vo veci T‑29/11,
Technische Universität Dresden, so sídlom v Drážďanoch (Nemecko), v zastúpení: G. Brüggen, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne W. Bogensberger a D. Calciu, neskôr W. Bogensberger a F. Moro, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. Van der Hout a A. Köhler, advokáti,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie oznámenia o dlhu č. 3241011712 vydaného Komisiou 4. novembra 2010 na účely vrátenia sumy vo výške 55 377,62 eura, ktorá bola vyplatená žalobkyni v rámci finančnej pomoci na podporu projektu, ktorý je súčasťou akčného programu Spoločenstva v oblasti verejného zdravia (2003 – 2008),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro, sudcovia S. Gervasoni (spravodajca) a L. Madise,
tajomník: J. Weychert, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. júna 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, Technische Universität Dresden, je inštitúcia vysokoškolského vzdelávania založená podľa verejného práva.
2 Žalobkyňa uzatvorila 21. apríla 2004 s Komisiou Európskych spoločenstiev, ktorá konala na účet Európskeho spoločenstva, zmluvu s referenčným číslom 2003114 (SI2.377438) (ďalej len „zmluva o financovaní“) týkajúcu sa financovania projektu „Collection of European Data on Lifestyle Health Determinants – Coordinating Party (LiS)“ (ďalej len „projekt“), ktorý je súčasťou akčného programu Spoločenstva v oblasti verejného zdravia (2003 – 2008). Dĺžka projektu bola 24 mesiacov, od 15. apríla 2004 do 15. apríla 2006.
3 Zmluva o financovaní upravovala poskytnutie podpory žalobkyni vo výške 60 % všetkých predpokladaných oprávnených nákladov projektu do výšky 327 150 eur.
4 Podľa článku I.8 prvého odseku zmluvy o financovaní sa poskytnutie podpory spravuje ustanoveniami zmluvy, uplatniteľnými pravidlami Spoločenstva a subsidiárne belgickým právom týkajúcim sa poskytnutia podpory. Navyše podľa článku I.8 druhého odseku môžu príjemcovia podať voči rozhodnutiam Komisie týkajúcim sa uplatnenia ustanovení uvedenej zmluvy a spôsobu jej vykonávania žalobu na Všeobecný súd a odvolanie na Súdny dvor.
5 V období od 14. mája 2004 do 13. decembra 2006 uskutočnila Komisia v prospech žalobkyne tri prevody v celkovej výške 326 555,84 eura. Táto suma zodpovedala 60 % všetkých vykázaných nákladov projektu, ktorého suma sa vyšplhala na 544 259,73 eura.
6 Dňa 16. a 17. júla 2007 sa u žalobkyne uskutočnil finančný audit.
7 Listom z 11. januára 2008 Komisia predložila žalobkyni audítorskú správu. Tá uvádza neoprávnené náklady v celkovej výške 90 829,47 eura. Táto suma zodpovedá nákladom na zamestnancov (46 125,66 eura), výdavkom za poskytnuté služby (12 918,45 eura), administratívnym výdavkom (3 030,83 eura) a výdavkom spojeným s rezervou na nepredvídateľné náklady (24 341,17 eura), ku ktorým sa pripočítali aj nepriame náklady považované za neoprávnené (4 413,36 eura). Táto suma nezahŕňa cestovné náklady, hoci z vysvetlení v uvedenej správe vyplýva, že cestovné náklady spojené so stretnutím zorganizovaným v septembri 2005 na Cypre vo výške 638,04 eura boli neoprávnené.
8 Na základe odporúčaní uvedených v danej správe Komisia listom z 11. januára 2008 požiadala žalobkyňu o vrátenie sumy vo výške 54 497,68 eura, pričom táto suma zodpovedala rozdielu medzi finančnou pomocou vyplatenou na základe všetkých nákladov vykázaných žalobkyňou a maximálnou finančnou účasťou stanovenou v dôsledku auditu na sumu 272 058,16 eura. Komisia vyzvala žalobkyňu na predloženie jej pripomienok týkajúcich sa týchto konštatovaní.
9 Listom z 20. februára 2008 žalobkyňa pripustila vrátiť sumu 24 763,13 eura, namietala voči niektorým tvrdeniam audítorskej správy a predložila Komisii dokumenty určené na preukázanie oprávnenosti niektorých nákladov, ktoré boli v uvedenej správe považované za neoprávnené.
10 Predbežným listom z 18. februára 2009 (ďalej len „predbežný list“) Komisia po analýze pripomienok a dokumentov predložených žalobkyňou stanovila výšku neoprávnených nákladov na 92 296,04 eura. V prílohe tohto listu spresnila, že táto suma pokrýva najmä náklady na zamestnancov (44 156,76 eura), náklady na ubytovanie a cestovné výdavky (3 083,65 eura) a výdavky za poskytnuté služby (13 270,27 eura) a že zodpovedá celkovej sume, ktorú je potrebné vrátiť, vo výške 55 377,62 eura.
11 Listami z 13. a 31. marca 2009 žalobkyňa voči týmto tvrdeniam namietala a predložila dodatočné dokumenty. Pripustila len vrátenie sumy vo výške 27 309,29 eura.
12 Oznámením o dlhu č. 3241011712 zo 4. novembra 2010 (ďalej len „oznámenie o dlhu“), s ktorým bola žalobkyňa oboznámená listom z 11. novembra 2010, Komisia od nej požadovala vrátenie sumy vo výške 55 377,62 eura do 20. decembra 2010.
Konanie a návrhy účastníkov konania
13 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. januára 2011 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
14 Osobitným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. marca 2011 podala Komisia námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobkyňa podala k tejto námietke svoje pripomienky v stanovenej lehote.
15 Po čiastočnej obmene Všeobecného súdu bola vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi. Tento bol potom pridelený k druhej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.
16 Uznesením Všeobecného súdu z 20. novembra 2013 bolo konanie o námietke spojené s konaním vo veci samej, pričom o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
17 V súlade s článkom 47 ods. 1 rokovacieho poriadku sa Všeobecný súd domnieval, že druhá výmena vyjadrení nie je nevyhnutná, pretože obsah spisu je dostatočne úplný na to, aby umožnil účastníkom konania uviesť ich žalobné dôvody a tvrdenia v priebehu ústnej časti konania.
18 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania v prejednávanej veci a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby predložili niektoré dokumenty. Účastníci konania tejto žiadosti vyhoveli v stanovených lehotách.
19 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 24. júna 2014.
20 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil oznámenie o dlhu,
– zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a subsidiárne prekvalifikoval túto žalobu na žalobu, ktorá sa týka sporu zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
21 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
22 Žalobkyňa na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu spresnila, že v prípade zmeny kvalifikácie žaloby na žalobu založenú na článku 272 ZFEÚ sa jej návrhy musia chápať v tom zmysle, že v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil náklady vo výške 48 971,84 eura, ktoré Komisia nesprávne považovala za neodôvodnené, za oprávnené a tým aj pohľadávku Komisie, ktorá sa k týmto nákladom viaže, za nedôvodnú.
Právny stav
O právomoci Všeobecného súdu a prípustnosti žaloby
23 Komisia namieta neprípustnosť žaloby o neplatnosť v podstate z dôvodu, že oznámenie o dlhu nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ. Uvádza, že oznámenie o dlhu jednak vychádza z čisto zmluvného vzťahu, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou, a jednak predstavuje prípravný akt predchádzajúci prípadnému vymáhaciemu konaniu a prijatiu rozhodnutia v zmysle článku 299 ZFEÚ.
24 Na úvod je potrebné pripomenúť, že je to žalobkyňa, komu prináleží vykonať výber právneho odôvodnenia svojej žaloby, zvoliac najvhodnejší právny základ, a nie súd Únie (rozsudok z 15. marca 2005, Španielsko/Eurojust, C‑160/03, Zb., EU:C:2005:168, bod 35, a uznesenie z 12. októbra 2011, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, T‑353/10, Zb., EU:T:2011:589, bod 18).
25 V prejednávanej veci žalobkyňa podala návrhy na zrušenie jednoznačne na základe článku 263 ZFEÚ. Na jednej strane totiž výslovne navrhuje zrušenie oznámenia o dlhu. Na druhej strane sa na článok 263 ZFEÚ viackrát odvoláva tak v žalobe podanej na tento súd, ako aj vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou.
26 Žalobkyňa však vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti a počas pojednávania doplnila, že za predpokladu, ak sa bude Všeobecný súd domnievať, že žaloba o neplatnosť je neprípustná, môže byť táto žaloba prekvalifikovaná na žalobu založenú na článku 272 ZFEÚ, o ktorej môže Všeobecný súd rozhodnúť na základe arbitrážnej doložky nachádzajúcej sa v článku I.8 zmluvy o financovaní.
27 Komisia voči takejto zmene kvalifikácie namieta a uvádza, že Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o žalobe podanej žalobkyňou na základe článku 272 ZFEÚ, keďže článok I.8 zmluvy o financovaní nemožno označiť za arbitrážnu doložku.
28 Za týchto podmienok je potrebné v prvom rade posúdiť prípustnosť tejto žaloby vzhľadom na ustanovenia článku 263 ZFEÚ a až následne, ak je to potrebné, preskúmať, či za predpokladu, ak sa žaloba o neplatnosť ukáže ako neprípustná, môže byť prekvalifikovaná na žalobu založenú na ustanoveniach článku 272 ZFEÚ.
O prípustnosti žaloby vzhľadom na ustanovenia článku 263 ZFEÚ
29 Podľa judikatúry akty prijaté inštitúciami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou čisto zmluvného rámca, vzhľadom na svoju povahu nepatria medzi akty, ktorých zrušenie možno navrhnúť podľa článku 263 ZFEÚ (pozri rozsudok zo 17. júna 2010, CEVA/Komisia, T‑428/07 a T‑455/07, Zb., EU:T:2010:240, bod 52 a citovanú judikatúru).
30 Zo spisu však vyplýva, že oznámenie o dlhu vychádza z kontextu zmluvy o financovaní medzi Komisiou a žalobkyňou, keďže jeho predmetom je vymáhanie pohľadávky zakladajúcej sa na ustanoveniach tejto zmluvy.
31 Po prvé je totiž zrejmé, že Komisia vyplatila žalobkyni sumu vo výške 326 555,84 eura na základe zmluvy o financovaní. Po druhé rovnako nie je spochybnené, že Komisia vykonala u žalobkyne finančný audit týkajúci sa projektu, ako jej to umožňuje článok II.19 danej zmluvy, na základe ktorého konštatovala neoprávnenosť časti vykázaných výdavkov. Po tretie z článku II.18.1 uvedenej zmluvy vyplýva, že Komisia má právo požadovať od žalobkyne vrátenie každej neoprávnene vyplatenej sumy alebo sumy, ktorej vrátenie je odôvodnené v zmysle rovnakej zmluvy, čo Komisia aj vykonala, keď žalobkyňu odoslaním oznámenia o dlhu požiadala o uhradenie sumy 55 377,62 eura. Oznámenie o dlhu sa výslovne odvoláva tak na zmluvu o financovaní, ako aj na predbežný list a zdôrazňuje, že žiadosť o náhradu vychádza z vyššie uvedeného auditu.
32 Tvrdenia žalobkyne nespochybňujú neoddeliteľnosť oznámenia o dlhu od zmluvného kontextu.
33 Žalobkyňa sa domnieva, že jej vzťah s Komisiou nemožno považovať za čisto zmluvný vzťah, keďže Komisia voči nej vystupovala v postavení orgánu verejnej moci, najmä vystavením oznámenia o dlhu, v ktorom konštatovala existenciu úročenej pohľadávky a ktoré obsahovalo doložku vykonateľnosti, a keďže ona samotná je v zmluve o financovaní označená za „príjemkyňu“. Žalobkyňa počas pojednávania dodala, že vystavením oznámenia o dlhu Komisia vystúpila zo zmluvného kontextu a využila mimoriadne práva.
34 Tieto tvrdenia nemožno prijať.
35 V prvom rade sa totiž vzťah medzi žalobkyňou a Komisiou riadi zmluvou o financovaní a Komisia si výslovne v oznámení o dlhu vyhradila možnosť dodatočne vystaviť rozhodnutie, ktoré predstavuje exekučný titul v zmysle článku 299 ZFEÚ. Ako bolo uvedené v bodoch 30 a 31 vyššie, Komisia sa vystavením oznámenia o dlhu uspokojila s konštatovaním práv, ktoré jej vyplývajú zo zmluvných ustanovení a ktoré jej umožňujú od žalobkyne požadovať vrátenie neoprávnene vyplatených súm. Naopak žiadna časť spisu neumožňuje sa domnievať, že prijatím tohto aktu Komisia voči žalobkyni vystupovala ako orgán verejnej moci.
36 Následne označenie žalobkyne za „príjemkyňu“ podpory rovnako nepreukazuje, že vzťahy medzi ňou a Komisiou nie sú zmluvnej povahy a že Komisia vystavila oznámenie o dlhu, konajúc nad rámec zmluvného kontextu ako orgán verejnej moci. Ako totiž vyplýva z prvej strany zmluvy o financovaní, toto označenie zodpovedá bežnej textovej skratke. Je tam upravené, že uvedená zmluva sa uzatvára medzi Komisiou konajúcou na účet Spoločenstva a žalobkyňou, „ďalej označenou za hlavnú príjemkyňu“, ako aj pridruženými príjemcami, ktorí sú spolu so žalobkyňou označení za „príjemcov“, pričom je v nej zdôraznené, že zmluvnými stranami sú len žalobkyňa a Komisia.
37 Nakoniec nemožno prijať tvrdenie, ktorým sa žalobkyňa snaží uviesť, že Komisia prijala oznámenie o dlhu v rámci výkonu svojich právomocí orgánu verejnej moci na účely odvolania sa na judikatúru, podľa ktorej akt prijatý inštitúciou v rámci zmluvného kontextu je nutné považovať za akt oddeliteľný od tohto kontextu, ak bol prijatý touto inštitúciou pri výkone jej právomocí orgánu verejnej moci (pozri uznesenie Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, už citované v bode 24 vyššie, EU:T:2011:589, bod 28 a citovanú judikatúru). Žiadna časť spisu totiž neumožňuje prísť k záveru, že Komisia konala v postavení orgánu verejnej moci. Predovšetkým, ako bolo uvedené v bodoch 30 a 31 vyššie, cieľom oznámenia o dlhu je jedine konštatovať práva, ktoré Komisii vyplývajú z ustanovení zmluvy o financovaní, takže nie je možné tvrdiť, že uvedené oznámenie bola prijaté pri výkone právomocí orgánu verejnej moci.
38 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné bez toho, aby bolo nutné skúmať, či, ako uvádza Komisia, oznámenie o dlhu predstavuje čisto prípravný akt, dospieť k záveru, že uvedené oznámenie sa nenachádza medzi aktmi, ktorých zrušenie je možné žiadať na súde Únie na základe článku 263 ZFEÚ.
39 Z toho vyplýva, že táto žaloba je vzhľadom na ustanovenia článku 263 ZFEÚ neprípustná.
O návrhu na zmenu kvalifikácie tejto žaloby na žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ
40 Žalobkyňa sa však domnieva, že táto žaloba môže byť prekvalifikovaná na žalobu založenú na článku 272 ZFEÚ, o ktorej môže Všeobecnú súd rozhodnúť na základe arbitrážnej doložky nachádzajúcej sa v článku I.8 zmluvy o financovaní.
41 Komisia odpovedá, že Všeobecný súd nemôže zmeniť kvalifikáciu tejto žaloby na žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ, keďže zmluva o financovaní neobsahuje žiadnu arbitrážnu doložku. V podstate sa domnieva, že článok I.8 druhý odsek zmluvy o financovaní predstavuje len obyčajné pripomenutie právomoci Všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe o neplatnosť. Podľa Komisie sa totiž uvedený článok zameriava len na žaloby „príjemcov“ a nie zmluvných strán. Tento výklad potvrdzuje aj článok II.18.5 zmluvy o financovaní.
42 Po prvé pokiaľ ide o možnosť zmeny kvalifikácie tejto žaloby na žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Všeobecný súd v prípade, ak je naň podaná žaloba o neplatnosť alebo žaloba o náhradu škody, hoci spor má v skutočnosti zmluvnú povahu, zmení kvalifikáciu žaloby, ak sú na to splnené podmienky (rozsudok z 19. septembra 2001, Lecureur/Komisia, T‑26/00, Zb., EU:T:2001:222, bod 38; uznesenie z 10. mája 2004, Musée Grévin/Komisia, T‑314/03 a T‑378/03, Zb., EU:T:2004:139, bod 88, a rozsudok CEVA/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, EU:T:2010:240, bod 57).
43 Naopak, v prípade sporu zmluvnej povahy Všeobecný súd považuje za nemožné zmeniť kvalifikáciu žaloby o neplatnosť buď vtedy, keď takejto zmene bráni výslovná vôľa žalobcu nezaložiť svoj návrh na článku 272 ZFEÚ, alebo vtedy, keď sa žaloba neopiera o žiadny žalobný dôvod založený na porušení pravidiel upravujúcich dotknutý zmluvný vzťah, či už ide o zmluvné ustanovenia alebo o ustanovenia vnútroštátneho práva určeného v zmluve (pozri rozsudok CEVA/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, EU:T:2010:240, bod 59 a citovanú judikatúru).
44 Z toho vyplýva, že zmena kvalifikácie žaloby je možná v rozsahu, v akom tomu nebráni výslovná vôľa žalobcu a ak sa v žalobe uvádza aspoň jeden žalobný dôvod založený na porušení pravidiel upravujúcich predmetný zmluvný vzťah v súlade s ustanoveniami článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Tieto dve podmienky sú kumulatívne.
45 V prejednávanej veci jednak žalobkyňa vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, výslovne navrhla zmenu kvalifikácie tejto žaloby na žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ.
46 Jednak žalobkyňa na podporu svojej žaloby uviedla dva žalobné dôvody založené prvý na „porušení práva Únie z dôvodu posúdenia chybných alebo neexistujúcich skutkových okolností“, a druhý na porušení povinnosti odôvodnenia.
47 Hoci je druhý žalobný dôvod výslovne založený na odôvodneniach vyplývajúcich zo vzťahu správneho práva, pre ktorý je charakteristická žaloba o neplatnosť (pozri v tomto zmysle uznesenie Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, už citované v bode 24 vyššie, EU:T:2011:589, body 36 a 37), je napriek tomu potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa svojím prvým žalobným dôvodom v podstate namieta voči nespôsobilosti financovania Úniou nákladov na zamestnancov, nákladov na ubytovanie a cestovných výdavkov, ako aj výdavkov spojených s poskytnutím služieb, pri ktorých sa domnievala, že ich vynaložila na účely realizácie projektu. Neoprávnenosť nákladov je definovaná v článku II.14 zmluvy o financovaní, čo je ustanovenie, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala v opise okolností v žalobe. Preto hoci sa žalobkyňa v prvom žalobnom dôvode výslovne neodvoláva na uvedený článok II.14, tvrdenie uvedené na podporu tohto žalobného dôvodu nemožno chápať inak ako tvrdenie v podstate spochybňujúce posúdenia uskutočnené Komisiou vzhľadom na uvedené ustanovenie. Okrem toho v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom počas pojednávania Komisia nenamietala, že žalobkyňa jej prostredníctvom tohto žalobného dôvodu vytýkala porušenie zmluvných povinností.
48 Za týchto podmienok je v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 42 a 43 vyššie potrebné prekvalifikovať túto žalobu na žalobu založenú na článku 272 ZFEÚ.
49 Po druhé je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd má v prvom stupni právomoc rozhodovať o sporoch v zmluvných veciach, ktoré mu boli predložené fyzickými alebo právnickými osobami, len na základe arbitrážnej doložky. V opačnom prípade by svoju súdnu právomoc rozšíril nad rámec sporov, ktorých rozhodovanie mu je taxatívne vymedzené (uznesenia z 3. októbra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia, T‑186/96, Zb., EU:T:1997:149, bod 47, a z 8. februára 2010, Alisei/Komisia, T‑481/08, Zb., EU:T:2010:32, bod 58).
50 Právomoc súdov Únie rozhodovať v zmysle arbitrážnej doložky o spore týkajúcom sa zmluvy sa podľa judikatúry posudzuje iba vzhľadom na ustanovenia článku 272 ZFEÚ a ustanovenia samotnej doložky (rozsudok z 8. apríla 1992, Komisia/Feilhauer, C‑209/90, Zb., EU:C:1992:172, bod 13). Táto právomoc sa odchyľuje od všeobecného práva a musí sa preto vykladať reštriktívne (rozsudok z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek, 426/85, Zb., EU:C:1986:501, bod 11). Všeobecný súd tak môže rozhodovať v zmluvných sporoch len v prípade, že strany vyjadria vôľu prideliť mu túto právomoc [pozri rozsudok zo 16. septembra 2013, GL2006 Europe/Komisia, T‑435/09, Zb. (Výňatky), EU:T:2013:439, bod 38 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie Mutual Aid Administration Services/Komisia, už citované v bode 49 vyššie, EU:T:1997:149, bod 46].
51 Z tohto dôvodu môže Všeobecný súd rozhodnúť o tejto žalobe, prekvalifikovanej v bode 48 vyššie, len v prípade, ak zmluva o financovaní obsahuje arbitrážnu doložku priznávajúcu mu v tejto súvislosti právomoc.
52 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry nepredpisuje zmluva žiadnu osobitnú formuláciu, ktorá by sa mala v arbitrážnej doložke použiť, pričom akákoľvek formulácia, z ktorej vyplýva úmysel strán odňať svoje prípadné spory vnútroštátnym súdom s cieľom predložiť ich súdom Únie, sa musí považovať za dostatočnú na to, aby založila právomoc súdov Únie na základe článku 272 ZFEÚ (rozsudok zo 17. marca 2005, Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i., C‑294/02, Zb., EU:C:2005:172, bod 50).
53 V prejednávanej veci obsahuje zmluva o financovaní článok I.8 s názvom „Law applicable and competent court“ (Uplatniteľné právo a príslušný súd). Podľa druhého odseku tohto ustanovenia „môžu príjemcovia podať proti rozhodnutiam Komisie týkajúcim sa uplatnenia ustanovení [tejto] zmluvy a spôsobu jej vykonávania žalobu na [Všeobecný súd] a odvolanie na [Súdny dvor]“.
54 Z toho vyplýva, že doložka nachádzajúca sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní označuje Všeobecný súd za súd príslušný konať na prvom stupni v prípade každej žaloby podanej príjemcom v zmysle zmluvy o financovaní (ďalej len „príjemca“) (pozri bod 36 vyššie) proti rozhodnutiam Komisie týkajúcim sa uplatnenia tejto zmluvy a spôsobu jej vykonávania.
55 Je pravda, že vzhľadom na svoje znenie použitie pojmu „príjemcovia“ a „rozhodnutia Komisie“, ako aj nerecipročný charakter doložky nachádzajúcej sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní, ktorá nepriznáva Všeobecnému súdu žiadnu právomoc v prípade žalôb, ktoré môže v kontexte uvedenej zmluvy podať Komisia, sa text tejto doložky odlišuje od textu bežných arbitrážnych doložiek a môže viesť k pochybnostiam, čo Komisia pri pojednávaní aj uznala, v rozsahu, v akom musela pripomenúť preskúmanie zákonnosti vykonané žalobou o neplatnosť založenou na článku 263 ZFEÚ.
56 Bez ohľadu na poľutovaniahodnosť nejednoznačnosti, ktorá vznikla v dôsledku takéhoto atypického znenia doložky nachádzajúcej sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní, je potrebné sa domnievať, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, tieto vlastnosti nebránia označeniu tejto doložky za arbitrážnu.
57 V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade konštatovať, že názov článku I.8 zmluvy o financovaní, t. j. „Law applicable and competent court“, hneď na úvod uvádza, že predmetom doložky nachádzajúcej sa v druhom odseku je označiť súd príslušný na rozhodovanie sporov týkajúcich sa uvedenej zmluvy.
58 Upravujúc, že príjemcovia môžu podať v prvostupňovom konaní na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiam týkajúcim sa uplatnenia ustanovení zmluvy o financovaní a spôsobu jej vykonávania, článok I.8 druhý odsek zmluvy o financovaní tak tomuto súd ukladá v súlade s článkom 272 ZFEÚ právomoc rozhodovať o žalobách príjemcov v rámci sporov týkajúcich sa uvedenej zmluvy.
59 Ďalej je potrebné uviesť, že v súlade s článkom I.8 druhým odsekom zmluvy o financovaní sa žaloby, ktoré môžu podať príjemcovia v prvostupňovom konaní na Všeobecný súd, týkajú rozhodnutí Komisie vo veci uplatnenia zmluvy o financovaní a spôsobu jej vykonávania, čo vyplýva aj zo znenia tohto ustanovenia.
60 Do tohto ustanovenia tak spadajú rozhodnutia prijaté Komisiou na základe ustanovení zmluvy s neodškriepiteľne zmluvnou povahou, akým je v prejednávanej veci aj predmetné oznámenie o dlhu.
61 Na jednej strane z toho vyplýva, že v rozpore s tvrdeniami Komisie nemožno doložku nachádzajúcu sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní považovať za obyčajné pripomenutie právomocí Všeobecného súdu rozhodovať o žalobách o neplatnosť podaných na základe článku 263 ZFEÚ.
62 Okrem skutočnosti, že táto doložka neodkazuje na článok 263 ZFEÚ, z judikatúry citovanej v bode 29 vyššie totiž vyplýva, že akty prijaté inštitúciami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou čisto zmluvného rámca, vzhľadom na svoju povahu nepatria medzi akty, ktorých zrušenie možno navrhnúť podľa článku 263 ZFEÚ.
63 Keďže však doložka nachádzajúca sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní pokrýva, ako vyplýva z bodov 59 a 60 vyššie, práve žaloby, ktoré môžu byť podané proti rozhodnutiam alebo aktom, ako sú tie uvedené v bode 62 vyššie, výklad navrhnutý Komisiou, podľa ktorého článok I.8 druhý odsek zmluvy o financovaní predstavuje obyčajné pripomenutie žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, by viedol k zmluvnému rozšíreniu podmienok prípustnosti žaloby o neplatnosť, ktoré sú upravené v článku 263 ZFEÚ a ktoré vykladá judikatúra, hoci tieto podmienky majú kogentný charakter (pozri uznesenia z 15. apríla 2010, Makhteshim‑Agan Holding a i./Komisia, C‑517/08 P, Zb., EU:C:2010:190, bod 54 a citovanú judikatúru, a z 15. decembra 2010, Albertini a i./Parlament, T‑219/09 a T‑326/09, Zb., EU:T:2010:519, bod 56 a citovanú judikatúru) a pre zmluvné strany nie sú dispozičné.
64 Na druhej strane v rozpore s tvrdeniami, ktoré počas pojednávania uviedla Komisia, je potrebné konštatovať, že vzhľadom na odôvodnenia nachádzajúce sa v bodoch 59 a 60 vyššie, by bolo v rozpore so znením doložky nachádzajúcej sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní sa domnievať, že rozsah tejto doložky sa obmedzuje na žaloby proti rozhodnutiam, ktoré môžu byť prijaté Komisiou na základe článku 299 ZFEÚ.
65 V tejto súvislosti je dôležité dodať, že rozhodnutia, ktoré môžu byť prijaté podľa článku 299 ZFEÚ, sú osobitne upravené v článku II.18.5 zmluvy o financovaní, citovanom Komisiou. Tento článok informuje príjemcov, že vrátenie prípadných neoprávnene vyplatených súm môže byť požadované na základe vykonateľného rozhodnutia podľa článku 299 ZFEÚ a že toto rozhodnutie môže byť predmetom žaloby na Všeobecný súd. Okrem skutočnosti, že uvedený článok II.18.5 zmluvy o financovaní neodkazuje na článok I.8 druhý odsek rovnakej zmluvy, je však potrebné uviesť, že Komisia nevysvetlila, akým spôsobom potvrdzuje článok II.18.5 zmluvy o financovaní jej reštriktívny výklad článku I.8 druhého odseku uvedenej zmluvy. Naopak existencia tejto osobitnej doložky v článku II.18.5 tejto zmluvy týkajúca sa vykonávacích aktov potvrdzuje, že pojem „rozhodnutia týkajúce sa uplatnenia ustanovení zmluvy“ nachádzajúci sa v článku I.8 druhom odseku rovnakej zmluvy sa neodvoláva na také vykonávacie akty, ktoré možno oddeliť od zmluvného vzťahu.
66 Nakoniec pokiaľ ide o terminológiu použitú v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní a predovšetkým pojmy „rozhodnutie“ a „príjemca“, ako aj o jednostranný charakter doložky nachádzajúcej sa v uvedenom článku, je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 52 vyššie, akákoľvek formulácia, z ktorej vyplýva úmysel strán odňať svoje prípadné spory vnútroštátnym súdom s cieľom predložiť ich súdom Únie, sa musí považovať za dostatočnú na to, aby založila právomoc súdov Únie na základe článku 272 ZFEÚ. Preto v rozpore s tvrdeniami uvedenými v tejto súvislosti Komisiou nebráni znenie článku I.8 druhého odseku zmluvy o financovaní jeho označeniu za arbitrážnu doložku.
67 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné prísť k záveru jednak, že táto žaloba sa musí prekvalifikovať na žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ, a jednak, že Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o nej v súlade s článkom 272 ZFEÚ a arbitrážnou doložkou nachádzajúcou sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní.
O dôvodnosti žaloby
68 Na podporu svojej prekvalifikovanej žaloby žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody založené v podstate prvý na nesprávnom posúdení skutkových okolností, ktoré vyplýva z neuznania existencie ustanovení zmluvy o financovaní, a druhý na porušení povinnosti odôvodnenia.
O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení skutkových okolností, ktoré vyplýva z neuznania existencie ustanovení zmluvy o financovaní
69 V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka Komisii, že považovala určité náklady vo výške 48 971,84 eura za neoprávnené. Ide po prvé o náklady na zamestnancov vo výške 44 156,76 eura, po druhé o náklady na ubytovanie a cestovné výdavky vo výške jednotlivo 638,04 eura a 1 354,08 eura a po tretie o výdavky za poskytnuté služby vo výške 2 822,96 eura.
70 Komisia spochybňuje dôvodnosť tohto žalobného dôvodu. Domnieva sa najmä, že mala od žalobkyne právo požadovať vrátenie sumy v celkovej výške 55 490,39 eura.
– Úvodné pripomienky
71 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa základnej zásady, ktorou sa riadi finančná pomoc Únie, môže Únia dotovať iba skutočne vynaložené výdavky. Preto, aby Komisia mohla vykonávať kontrolnú právomoc, musia príjemcovia takejto pomoci preukázať reálnosť nákladov vynaložených na dotované projekty, pričom poskytnutie spoľahlivých informácií týmito príjemcami je nevyhnutné pre riadne fungovanie systému kontroly a dôkazov, zavedeného na účely overovania splnenia podmienok poskytnutia tejto pomoci. Na odôvodnenie pridelenia osobitnej dotácie teda nestačí preukázať, že sa projekt realizoval. Príjemca pomoci musí navyše preukázať, že vynaložil náklady vykázané v súlade s podmienkami stanovenými pre poskytnutie predmetnej pomoci, pretože iba riadne odôvodnené náklady sa môžu považovať za oprávnené. Jeho povinnosť dodržiavať stanovené podmienky financovania je jedným z jeho podstatných záväzkov, a teda podmieňuje priznanie finančnej pomoci Únie (rozsudok z 22. mája 2007, Komisia/IIC, T‑500/04, Zb., EU:T:2007:146, bod 94; pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 19. januára 2006, Comunità montana della Valnerina/Komisia, C‑240/03 P, Zb., EU:C:2006:44, body 69, 76, 78, 86 a 97).
72 Keďže poskytnutie podpory upravujú, ako vyplýva z článku I.8 prvého odseku zmluvy o financovaní, ustanovenia zmluvy, uplatniteľné pravidlá práva Spoločenstva a subsidiárne belgické právo týkajúce sa poskytnutia podpory, je potrebné uviesť, že zásada uvedená v bode 71 vyššie sa odzrkadľuje v ustanoveniach tejto zmluvy týkajúcich sa spôsobov poskytnutia financovania. Predovšetkým z článkov I.4.2 až I.4.5, I.5 a II.15.2 až II.15.4 uvedenej zmluvy tak vyplýva, že žalobkyňa je povinná predložiť Komisii v jednotlivých etapách projektu vyúčtovanie skutočne vynaložených oprávnených nákladov, pričom Komisia môže v prípade potreby požadovať predloženie dodatočných informácií a dokumentov. Komisia tak na základe dokumentov uvedených v článku II.15.4 zmluvy o financovaní, a predovšetkým na základe konečného vyúčtovania skutočne vynaložených oprávnených nákladov stanovila konečnú výšku podpory v súlade s článkom II.17 tejto zmluvy a pod podmienkou dodatočných informácií získaných v rámci auditu vykonaného na základe článku II.19 rovnakej zmluvy.
73 V tomto kontexte je tiež potrebné uviesť, že pokiaľ ide o kritériá určujúce oprávnenosť nákladov, článok II.14.1 zmluvy o financovaní stanovuje:
„Aby mohli byť náklady akcie považované za oprávnené, musia spĺňať nasledujúce všeobecné kritériá:
– súvisieť s predmetom zmluvy a byť upravené v predbežnom rozpočte, ktorý tvorí prílohu danej zmluvy,
– byť nevyhnutné na realizáciu akcie, ktorá je predmetom zmluvy,
– byť primerané a odôvodnené a spĺňať zásady riadneho finančného hospodárenia, najmä pokiaľ ide o hospodárnosť a pomer medzi kvalitou a cenou,
– vzniknúť počas trvania akcie, ako je definovaná v článku I.2.2 zmluvy o financovaní,
– byť skutočne vynaložené príjemcami, v súlade s účtovnými zásadami, ktoré sa na ne uplatňujú, zaznamenané v ich účtovníctve a byť vykázané v súlade s požiadavkami platných právnych predpisov v oblasti daní a sociálneho zabezpečenia,
– byť identifikovateľné a kontrolovateľné.
Z účtovných postupov a vnútorného auditu príjemcov musí priamo vyplývať zhoda jednak vykázaných nákladov a príjmov v akcii a jednak účtovných výkazov a zodpovedajúcich dokladov.“
74 Okrem toho článok II.14.2 zmluvy o financovaní definuje priame oprávnené náklady takto:
„Priame oprávnené náklady akcie sú náklady, ktoré pri dodržaní podmienok oprávnenosti podľa článku II.14.1 môžu byť identifikované ako osobitné náklady akcie priamo spojené s jej realizáciou, ktoré môžu byť priamo pripísané. Oprávnenými sú predovšetkým tieto priame náklady, ak spĺňajú kritériá definované v predchádzajúcom článku:
– náklady na zamestnancov zúčastňujúcich sa akcie, ktoré zodpovedajú skutočnej mzde a odvodom do systému sociálneho zabezpečenia, ako aj ostatným zákonným nákladom, sú oprávnené, ak nepresahujú priemerné sadzby zodpovedajúce bežnej mzdovej politike príjemcov,
– cestovné výdavky a náklady na ubytovanie zamestnancov, ktorí sa zúčastnili akcie, ak zodpovedajú bežným praktikám príjemcov v oblasti cestovných nákladov alebo ak nepresahujú stupnicu každoročne schválenú Komisiou,
– …“
75 Vo svetle týchto úvah je vhodné preskúmať dôvodnosť prvého žalobného dôvodu.
– O nákladoch na zamestnancov
76 Tvrdenia žalobkyne sa týkajú nákladov na zamestnancov jednak pánov C. S. a J. S. (44 100 eur) a jednak pani H. (56,76 eura).
77 V prvom rade pokiaľ ide o náklady na zamestnancov pánov C. S. a J. S., žalobkyňa tvrdí, že Komisia ich nesprávne považovala za neoprávnené. V podstate sa domnieva, že preukázala účasť týchto spolupracovníkov na projekte predložením ich publikácií, prehľadu ich prác, dodatkov do „Final Technical Implementation Report“ (Konečná správa o technickej realizácii) a podporných prác pri prezentácii, ktorú predložila Komisii po audítorskej správe a ktorú tiež pripojila k svojej žalobe.
78 Komisia namieta voči tvrdeniam žalobkyne.
79 Je potrebné uviesť, že ani tvrdenia uvedené žalobkyňou, ani ňou predložené dokumenty nepreukazujú účasť pánov C. S. a J. S. na projekte.
80 Po prvé všetky publikácie pánov C. S. a J. S., ktoré žalobkyňa predložila, spadajú do roku 2008. Hoci však podľa článku I.1.4 zmluvy o financovaní prebiehal projekt v období od 15. apríla 2004 do 15. apríla 2006 a podľa článku II.14.1 tejto zmluvy museli oprávnené náklady vzniknúť v priebehu tohto projektu, žalobkyňa nepreukázala, že prípravné práce na týchto publikáciách sa uskutočnili v čase realizácie projektu. Okrem toho z daných publikácií nevyplýva, ako to uvádza žalobkyňa, že ich vydanie bolo oneskorené z dôvodu systému hodnotenia príspevkov, ktorých autormi neboli jej spolupracovníci. Na jednej strane je totiž v prvej publikácii vyslovene uvedené, že bola predložená na vydanie 8. februára 2008, prijatá 10. apríla 2008 a vydaná 6. mája toho istého roku. Na druhej strane, pokiaľ ide o ostatné publikácie tých istých autorov, ktoré sú priložené k žalobe, je potrebné uviesť, že neobsahujú údaj týkajúci sa predloženia na vydanie, pričom jediný údaj o vydaní, rok 2008, nepostačuje na konštatovanie, že uvedené publikácie boli pripravené počas priebehu projektu.
81 Po druhé na jednej strane, ako to správne potvrdzuje Komisia, prehľad prác pánov C. S. a J. S. bol vypracovaný k 8. februáru 2008, t. j. dátumu nasledujúcemu po skončení projektu. Hoci skutočnosť, ktorú uvádza žalobkyňa, že audítorská správa považovala dôkazy o účasti uvedených spolupracovníkov za nedostatočné, umožňuje odôvodniť predloženie nových dôkazov po skončení projektu, v rozpore s tvrdeniami žalobkyne však neumožňuje odôvodniť ich predloženie a posteriori dva roky po jeho skončení. Na druhej strane tento prehľad prác preberá zoznam publikácií uvedených v bode 80 vyššie, dopĺňajúc, že páni C. S. a J. S. sa zúčastnili projektu ako odborníci. Napriek skutočnosti, konštatovanej v bode 80 vyššie, že príprava týchto publikácií počas trvania projektu nebola preukázaná, takýto zoznam, ako aj zmienka o účasti pánov C. S. a J. S. v postavení odborníkov, nie je z dôvodu svojej všeobecnosti a nejasnosti, pokiaľ ide o spôsob účasti týchto osôb na projekte, ako aj o konkrétne dôkazy ich účasti, dostatočná.
82 Po tretie dodatky do „Final Technical Implementation Report“ boli podpísané jednotlivo 24. a 25. marca 2009. Tieto dokumenty sa v podstate snažia preukázať tri nasledujúce skutočnosti. Na úvod sa uvádza, že páni C. S. a J. S. sa zúčastnili na realizácii projektu ako odborníci, pričom sa zdôraznilo, že by bolo „zjavne nemožné“ uskutočniť projekt celoeurópskeho významu, akým je aj tento projekt, bez prispenia vedeckých odborníkov z oblasti internej medicíny a farmakoterapie, ako aj oblasti farmácie, farmakológie a klinickej výživy. Ďalej sa páni C. S. a J. S. mali zúčastniť prípravných prác najmä na vyššie uvedených publikáciách. Nakoniec páni C. S. a J. S. mali poskytovať počas diskusií rady. Na preukázanie týchto posledných dvoch skutočností sa tieto dokumenty odvolávajú na jednotlivé strany „Interim Technical Implementation Report“ (Priebežná správa o technickej realizácii) a „Final Technical Implementation Report“.
83 Na jednej strane z dôvodov uvedených v bode 81 vyššie totiž všeobecné informácie, ktoré nastali po skončení projektu, nepostačujú na preukázanie skutočnej účasti pánov C. S. a J. S. na uvedenom projekte. Na druhej strane v rozsahu, v akom sa tieto dodatočné dokumenty odvolávajú na dve správy uvedené v bode 82 vyššie, je nutné poukázať na skutočnosť, že dané správy sa v spise prejednávanej veci nenachádzajú, takže Všeobecný súd nemôže v tejto súvislosti preveriť dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
84 Po štvrté dokumenty predložené žalobkyňou vo veci „podporných prác pri prezentácii“ uskutočnených pánmi C. S. a J. S. neobsahujú žiadnu zmienku o týchto osobách a nepreukazujú ich účasť na projekte.
85 Okrem toho zo spisu vyplýva, že ani pán C. S., ani pán J. S. sa nezúčastnili stretnutia, ktoré v rámci projektu zorganizovala žalobkyňa v roku 2005 na Cypre.
86 Z toho vyplýva, že náklady na zamestnancov pánov C. S. a J. S. sa musia naďalej považovať za neodôvodnené, keďže sa žalobkyni nepodarilo preukázať ich skutočnú účasť na projekte.
87 Navyše, keďže námietky a dôkazy predložené žalobkyňou v jej listoch z 13. a 31. marca 2009, ktoré adresovala Komisii, boli pred Všeobecným súdom zopakované a zamietnuté v bodoch 80 až 84 vyššie, tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Komisia nezohľadnila tieto skutočnosti, nemôže spochybniť neoprávnenosť nákladov na zamestnancov týkajúcich sa pánov C. S. a J. S.
88 V druhom rade žalobkyňa uvádza, že Komisia pri výpočte výšky celkových oprávnených nákladov neodpočítala od neoprávnených nákladov na zamestnancov sumu vo výške 56,76 eura týkajúcu sa pani H.
89 Komisia odpovedá, že hoci boli náklady na zamestnancov týkajúce sa pani H. považované za oprávnené, je k celkovej výške neoprávnených nákladov na zamestnancov naopak potrebné pripočítať sumu 2 025,67 eura. Keďže žalobkyňa voči tejto poslednej uvedenej sume konštatovanej v audítorskej správe nenamietala, celková suma 44 156,76 eura stanovená v predbežnom liste nebude úplná.
90 V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobkyňa a Komisia sa zhodujú v oprávnenosti nákladov na zamestnancov týkajúcich sa pani H. vo výške 56,76 eura.
91 Po druhé tvrdenie Komisie založené na skutočnosti, že celková suma 44 156,76 eura stanovená v predbežnom liste nie je úplná, nie je účinné. Ak by sa totiž aj predpokladalo, že Komisia mala právo požadovať vrátenie vyššej sumy nákladov na zamestnancov ako tej, ktorá je uvedená v oznámení o dlhu, táto okolnosť nevyvracia záver, podľa ktorého Komisia nesprávne považovala ostatné náklady, teda náklady na zamestnancov týkajúce sa pani H., za neoprávnené.
92 Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o náklady na zamestnancov týkajúce sa pani H., je potrebné túto výhradu prijať a vo zvyšnej časti zamietnuť.
– O nákladoch na ubytovanie a cestovných výdavkoch
93 Žalobkyňa namieta neoprávnenosť jednak nákladov na ubytovanie vo výške 638,04 eura a jednak cestovných výdavkov vo výške 1 354,08 eura.
94 V prvom rade sa žalobkyňa domnieva, že preukázala náklady na ubytovanie 20 účastníkov na stretnutí na Cypre. Preto sa Komisia, ktorá nezohľadnila ňou uvádzané skutočnosti, nesprávne domnievala, že náklady na ubytovanie vo výške 638,04 eura nie sú oprávnené. Žalobkyňa sa v tejto súvislosti odvoláva na viaceré dokumenty pripojené k jej žalobe.
95 Komisia namieta voči dôvodnosti týchto tvrdení.
96 Z audítorskej správy vyplýva, že žalobkyňa vykázala náklady na ubytovanie v celkovej výške 9 598,04 eura. Komisia sa na základe údajov týkajúcich sa cesty lietadlom domnievala, že celkovo 14 osôb strávilo na Cypre 56 dní. Vynásobiac počet dní dennou sadzbou pre Cyprus (160 eur) sa domnievala, že oprávnená bola len suma 8 960 eur. Z toho dôvodu sa Komisia tak v audítorskej správe, ako aj v predbežnom liste domnievala, že rozdiel medzi týmito sumami (638,08 eura) nebol oprávnený.
97 Podľa článku II.14.1 piatej zarážky zmluvy o financovaní, aby mohli byť náklady označené za oprávnené, musia byť najmä príjemcom skutočne vynaložené.
98 Po prvé, zoznam účastníkov stretnutia na Cypre, ktorý uvádza mená 20 osôb, nepostačuje ani na preukázanie, že všetky tieto osoby sa zúčastnili tohto stretnutia, ani a foriori na preukázanie, že náklady na ich ubytovanie boli žalobkyňou skutočne vynaložené. Tento záver je potrebné prijať o to viac, že jednak, ako správne uviedla Komisia, sama kópia zoznamu predloženého žalobkyňou obsahuje rukou dopísanú poznámku, z ktorej vyplýva, že štyri osoby nepredložili žiadosť o náhradu cestovných výdavkov. Jednak žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla, že „náklady na ubytovanie počas tohto stretnutia obsahujú aj náklady osôb, ktoré sa ho nezúčastnili“.
99 Po druhé, pokiaľ ide o ďalšie dva dokumenty predložené žalobkyňou, ktoré odôvodňujú jej úhradu výdavkov týkajúcich sa poskytnutia konferenčnej miestnosti, ako aj výdavkov za hotel pre profesora K. vo výške jednotlivo 1 010 eur a 1 843,96 eura, je potrebné poukázať na skutočnosť, že ako uvádza Komisia, tieto dokumenty nepreukazujú počet skutočných účastníkov stretnutia na Cypre. Navyše z tvrdení žalobkyne nevyplýva, že teraz požaduje aj uhradenie výdavkov za poskytnutie konferenčnej miestnosti a výdavkov za hotel z titulu oprávnených nákladov.
100 Z toho vyplýva, že žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala preukázať oprávnenosť nákladov na ubytovanie vo výške 638,04 eura. Za týchto podmienok musí byť tvrdenie založené na skutočnosti, že Komisia nezohľadnila pripomienky a dôkazy predložené v tejto súvislosti žalobkyňou v jej liste z 31. mája 2009, zamietnuté z rovnakých dôvodov, ako sú tie uvedené v bode 87 vyššie.
101 V druhom rade sa žalobkyňa domnieva, že preukázala oprávnenosť cestovných výdavkov vo výške 1 354,08 eura, keď predložila štyri palubné lístky oprávňujúce na vstup do lietadla, ktoré patrili jej spolupracovníkom.
102 V tejto súvislosti postačuje konštatovať, že z písomností Komisie vyplýva, že uznala oprávnenosť cestovných výdavkov vo výške 1 354,08 eura, čo aj vyslovene potvrdila vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu počas pojednávania.
103 Z toho vyplýva, že je túto výhradu potrebné prijať v rozsahu, v akom sa týka cestovných nákladov, a vo zvyšnej časti zamietnuť.
– O výdavkoch za poskytnuté služby
104 Pokiaľ ide o výdavky za poskytnuté služby, žalobkyňa uvádza jednak, že výdavky na tlač článku „Public Health responses to extreme weather events“ (Zásady verejného zdravotníctva v prípade mimoriadnych poveternostných podmienok, ďalej len článok „Public Health responses“) boli hradené Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) len vo výške 3 522,86 eura, ako to vyplýva z výpisu z bankového účtu, ktorý predložila, takže zvyšná suma vo výške 2 471,14 eura bola oprávnená. Jednak je výpočet Komisie týkajúci sa neoprávnených nákladov chybný, keďže pôvodná výška stanovená v audítorskej správe na 12 918,45 eura bola bez vysvetlenia v predbežnom liste navýšená na 13 270,27 eura.
105 Komisia odpovedala, že výdavky za poskytnuté služby sú neoprávnené vo výške 12 918,45 eura, vrátane sumy 2 471,14 eura, ktorú žalobkyňa považuje za oprávnenú, keďže tieto náklady sú nezrozumiteľné a nedostatočne preukázané.
106 V prvom rade pokiaľ ide o rozdiel medzi výškou neoprávnených výdavkov za poskytnuté služby uvedenou v audítorskej správe (12 918,45 eura) a v predbežnom liste (13 270,27 eura), je potrebné pripomenúť, že Komisia vo svojom vyjadrení sa k žalobe zakladá svoje tvrdenie na celkovej sume neoprávnených výdavkov za poskytnuté služby vo výške 12 918,45 eura. Z toho vyplýva, že Komisia priznáva, čo potvrdila aj vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu počas pojednávania, že rozdiel medzi dvoma uvedenými sumami, teda 351,82 eura, je oprávnený.
107 Preto je potrebné prijať tvrdenie uvedené v tejto súvislosti žalobkyňou a konštatovať oprávnenosť výdavkov za poskytnuté služby vo výške 351,82 eura.
108 V druhom rade, pokiaľ ide o výdavky na tlač článku „Public Health responses“, je potrebné uviesť, že skutočnosti uvedené v spise prejednávanej veci, t. j. dohoda uzatvorená medzi žalobkyňou a WHO vo veci výkonu prípravných prác na uvedenom článku a výpis z bankového účtu potvrdzujúci prijatie sumy 3 522,86 eura žalobkyňou, nepreukazujú oprávnenosť nákladov vo výške 2 471,14 eura.
109 Tieto dokumenty umožňujú totiž len konštatovať, že žalobkyňa bola povinná v súlade so zmluvou, ktorú uzatvorila s WHO vo veci výkonu prípravných prác na článku, najmä vypracovať článok „Public Health responses“ a predložiť ho European Journal of Public Health (Európsky denník verejného zdravia) a že jej od WHO bola uhradená suma 3 522,86 eura. Naopak tieto dokumenty neumožňujú preukázať ani spôsob, akým bola táto suma použitá, ani skutočnosť, že náklady predstavujúce 2 471,14 eura boli skutočne žalobkyňou vynaložené.
110 Podľa článku II.14.1 zmluvy o financovaní, aby boli náklady oprávnené, musia byť príjemcom nielen skutočne vynaložené, ale aj, ako správne uvádza Komisia, identifikovateľné a kontrolovateľné.
111 Okrem toho podľa rovnakého ustanovenia, aby boli náklady oprávnené, musia súvisieť s predmetom zmluvy o financovaní. Z dokumentov predložených žalobkyňou však nevyplýva, že vypracovanie článku „Public Health responses“ skutočne spadalo do projektu financovaného uvedenou zmluvou.
112 Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o výdavky za poskytnuté služby, je potrebné sumu vo výške 351,82 eura vyhlásiť za oprávnenú a výhradu žalobkyne vo zvyšnej časti zamietnuť.
113 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v rámci prvého žalobného dôvodu preukázala oprávnenosť nákladov v celkovej výške 1 762,66 eura, pričom táto suma zodpovedá nákladom na zamestnancov týkajúcich sa pani H. (56,76 eura), niektorým cestovným výdavkom (1 354,08 eura) a niektorým výdavkom za poskytnutie služieb (351,82 eura).
114 Tento záver nespochybňuje ani tvrdenie Komisie, podľa ktorého mala od žalobkyne právo požadovať vrátenie celkovej sumy vo výške 55 490,39 eura, t. j. sumy vyššej, ako je tá uvedená v oznámení o dlhu.
115 Toto tvrdenie je totiž neúčinné z rovnakých dôvodov, ako sú tie uvedené v bode 91 vyššie.
116 Okrem toho, ak by sa aj predpokladalo, že Komisia sa týmto tvrdením snaží podať na Všeobecný súd protinávrh a že Všeobecný súd je napriek formulácii arbitrážnej doložky oprávnený rozhodnúť o tomto protinávrhu vzhľadom na judikatúru, podľa ktorej v systéme právnych prostriedkov Únie zahŕňa právomoc rozhodnúť o žalobe vo veci samej aj právomoc rozhodnúť o každom protinávrhu podanom počas toho istého konania, ktorý vyplýva z toho istého aktu alebo z tej istej skutočnosti, ktorá je predmetom žaloby (pozri uznesenie z 27. mája 2004, Komisia/IAMA Consulting, C‑517/03, Zb., EU:C:2004:326, bod 17 a citovanú judikatúru), tento protinávrh bude v každom prípade neprípustný vzhľadom na požiadavky článku 46 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Takýto protinávrh totiž s požadovanou jasnosťou nevyplýva ani z písomností Komisie, ani z pripomienok, ktoré predložila počas pojednávania, a nie je podložený tvrdeniami a dôkazmi, ktoré by Všeobecnému súdu umožnili posúdiť jeho dôvodnosť a žalobkyni pripraviť jej obranu.
117 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné prvý žalobný dôvod čiastočne prijať v rozsahu, v akom preukazuje oprávnenosť nákladov na zamestnancov týkajúcich sa pani H. (56,76 eura), niektoré cestovné výdavky (1 354,08 eura) a niektoré výdavky za poskytnutie služieb (351,82 eura), a vo zvyšnej časti zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosť odôvodnenia
118 V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza, že oznámenie o dlhu bolo nedostatočne odôvodnené.
119 Komisia spochybňuje dôvodnosť tohto žalobného dôvodu.
120 Povinnosť odôvodnenia, o ktorej žalobca tvrdí, že bola porušená, vyplýva Komisii z článku 296 ZFEÚ. Týka sa však len jednostranných úkonov tejto inštitúcie. Komisia teda túto povinnosť na základe zmluvy o financovaní nemá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. mája 2004, Distilleria Palma/Komisia, T‑154/01, Zb., EU:T:2004:154, bod 46).
121 Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na nedostatočnosti odôvodnenia je v rámci žaloby podanej na základe článku 272 ZFEÚ neúčinný, keďže prípadné porušenie tejto povinnosti nemá vplyv na povinnosti Komisie v zmysle predmetnej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2009, Komisia/Burie Onderzoek en Advies, T‑179/06, Zb., EU:T:2009:171, body 117 a 118, a z 11. decembra 2013, EMA/Komisia, T‑116/11, Zb., EU:T:2013:634, napadnutý odvolaním, bod 275).
122 Tento záver nevyvracia tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého musí odôvodnenie tohto rozhodnutia v súlade s judikatúrou týkajúcou sa skutočnosti, že rozhodnutie o znížení výšky finančnej pomoci Únie má pre príjemcu tejto pomoci závažné dôsledky, jasne uvádzať dôvody zníženia pomoci v porovnaní s pôvodne odsúhlasenou sumou (rozsudok zo 17. septembra 2003, Stadtsportverband Neuss/Komisia, T‑137/01, Zb., EU:T:2003:232, bod 53). Táto judikatúra totiž nie je v danom prípade relevantná, keďže na rozdiel od prejednávanej veci nebola finančná pomoc vo veci, ktorá viedla k prijatiu už citovaného rozsudku Stadtsportverband Neuss/Komisia (EU:T:2003:232), poskytnutá v zmysle zmluvy, ale v zmysle rozhodnutia prijatého Komisiou na základe žiadosti Stadtsportverband Neuss a keďže bol Všeobecný súd v uvedenej veci požiadaný, aby rozhodol o žalobe o neplatnosť rozhodnutia Komisie, ktorým sa nariaďuje čiastočné vrátenie uvedenej finančnej pomoci.
123 Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod uvedený žalobkyňou sa musí zamietnuť ako neúčinný.
124 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné žalobu čiastočne prijať v rozsahu, v akom konštatuje oprávnenosť nákladov na zamestnancov týkajúcich sa pani H. (56,76 eura), niektoré cestovné výdavky (1 354,08 eura) a niektoré výdavky za poskytnutie služieb (351,82 eura), a vo zvyšnej časti zamietnuť.
O trovách
125 Článok 87 ods. 2 rokovacieho poriadku stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
126 Žalobkyňa v prejednávanej veci počas pojednávania navrhla, aby Komisia v každom prípade, aj za predpokladu zamietnutia žaloby, nahradila všetky trovy konania, keďže nejednoznačná formulácia článku I.8 druhého odseku zmluvy o financovaní viedla k omylu týkajúcemu sa prostriedkov súdneho preskúmania, ktorými disponuje.
127 Je však potrebné pripomenúť, že žalobkyňa pôvodne založila svoju žalobu na ustanoveniach článku 263 ZFEÚ a že až v odpovedi na námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, sa odvolala na doložku nachádzajúcu sa v článku I.8 druhom odseku zmluvy o financovaní a navrhla Všeobecnému súdu zmenu kvalifikácie žaloby na žalobu založenú na článku 272 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že nejednoznačná formulácia doložky, napriek svojej poľutovaniahodnosti, nestála pri podaní žaloby založenej pôvodne na ustanoveniach článku 263 ZFEÚ. Nakoniec uvedená doložka nijako nebránila zmene kvalifikácie tejto žaloby na žalobu založenú na článku 272 ZFEÚ a posúdeniu jej dôvodnosti Všeobecným súdom.
128 Za týchto podmienok je potrebné žalobkyňu, ktorá v podstatnej časti svojich návrhov nemala úspech, zaviazať v súlade s článkom 87 ods. 2 rokovacieho poriadku na náhradu trov konania pred týmto súdom v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Náklady na zamestnancov týkajúce sa pani H. vo výške 56,76 eura, cestovné výdavky vo výške 1 354,08 eura a výdavky za poskytnutie služieb vo výške 351,82 eura vynaložené Technische Universität Dresden v rámci realizácie zmluvy s referenčným číslom 2003114 (SI2.377438) týkajúcej sa financovania projektu „Collection of European Data on Lifestyle Health Determinants – Coordinating Party (LiS)“, ktorý je súčasťou akčného programu Spoločenstva v oblasti verejného zdravia (2003 – 2008), sú oprávnené, takže je pohľadávka Komisie týkajúca sa týchto súm a uvedená v oznámení o dlhu č. 3241011712 zo 4. novembra 2010 nedôvodná.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Technische Universität Dresden je povinná nahradiť trovy konania.
Martins Ribeiro | Gervasoni | Madise |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. októbra 2014.
Podpisy