Vec C‑427/07

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Írsku

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Posudzovanie vplyvov projektov na životné prostredie – Smernica 85/337/EHS – Prístup k spravodlivosti – Smernica 2003/35/ES“

Abstrakt rozsudku

1.        Životné prostredie – Posudzovanie vplyvov určitých projektov na životné prostredie – Smernica 85/337

[Smernica Rady 85/337, zmenená a doplnená smernicou 97/11, článok 2 ods. 1 a článok 4 ods. 2 a príloha II, bod 10 písm. e)]

2.        Akty inštitúcií – Smernice – Vykonanie členskými štátmi

(Smernica Rady 85/337, zmenená a doplnená smernicou 2003/35, článok 10a a smernica Rady 96/61, zmenená a doplnená smernicou 2003/35, článok 15a)

3.        Žaloba o nesplnenie povinnosti – Dôkaz o nesplnení povinnosti – Bremeno zaťažujúce Komisiu – Domnienky – Neprípustnosť – Nedodržanie informačnej povinnosti uloženej smernicou členským štátom – Dôsledky

(Články 10 ES a 226 ES)

1.        Podľa článku 4 ods. 2 smernice 85/337 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, zmenenej a doplnenej smernicou 97/11, členské štáty určia v súvislosti s projektmi, ktoré patria do tried uvedených v prílohe II tejto zmenenej a doplnenej smernice, buď na základe skúmania každého jednotlivého prípadu, alebo na základe stanovených prahov alebo kritérií, či tieto projekty budú podliehať posúdeniu ich vplyvov na životné prostredie. V zmysle rovnakého ustanovenia sa môžu členské štáty tiež rozhodnúť uplatňovať oba uvedené postupy.

Aj keď členské štáty tak majú k dispozícii voľnú úvahu na spresnenie istých typov projektov, ktoré majú byť predmetom posúdenia, alebo na určenie prahov a/alebo kritérií, ktoré sa budú používať, táto voľná úvaha je obmedzená povinnosťou stanovenou v článku 2 ods. 1 zmenenej smernice 85/337, aby projekty, ktoré pravdepodobne budú mať podstatný vplyv na životné prostredie okrem iného z dôvodu svojho charakteru, veľkosti alebo umiestnenia, podliehali posúdeniu ich vplyvov. Členský štát, ktorý stanoví kritériá a prahy na takej úrovni, že v praxi sa povinnosti posúdenia vplyvov na životné prostredie vopred vyhne celá trieda projektov, prekročí mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje, okrem prípadu, keď by všetky vylúčené projekty mohli byť na základe všeobecnej analýzy považované za projekty, ktoré nemôžu mať podstatný vplyv na životné prostredie.

V tejto súvislosti z národnej právnej úpravy určenej v odôvodnenom stanovisku vyplývalo, že tým, že projekty výstavby súkromných ciest podliehali posúdeniu ich vplyvov na životné prostredie len v prípade, že boli súčasťou iných projektov, ktoré spadali do pôsobnosti uvedenej smernice a na ktoré sa vzťahovala povinnosť posúdenia, sa posúdeniu vplyvov na životné prostredie vyhol akýkoľvek izolovane uskutočnený projekt súkromnej cesty, a to aj v prípade, že by mohol mať na životné prostredie podstatný vplyv.

(pozri body 40 – 42, 44)

2.        Aby mohla byť splnená požiadavka právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby v prípade, že cieľom smernice je založiť práva jednotlivcov, nositelia práv mohli v plnom rozsahu tieto práva poznať, musia byť ustanovenia smernice vykonané dostatočne špecificky, presne a jasne, tak, aby mali nespochybniteľnú záväznosť.

V tejto súvislosti z článku 10a smernice 85/337 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, zmenenej a doplnenej smernicou 2003/35, a z článku 15a smernice 96/61 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia zmenenej a doplnenej rovnakou smernicou vyplýva, že konania upravené týmito ustanoveniami nesmú byť nedostupne drahé. Uvedené ustanovenia sa týkajú len nákladov vyplývajúcich z účasti na takýchto konaniach. Táto požiadavka nezakazuje súdom rozhodnúť o náhrade trov konania, pod podmienkou, že ich výška bude uvedenej požiadavke zodpovedať. Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej majú súdy možnosť upustiť od zaviazania účastníka konania, ktorý nebol v spore úspešný, na náhradu trov konania a navyše môžu rozhodnúť, že náklady, ktoré tento účastník znášal, nahradí druhý účastník konania, je nutné konštatovať, že ide len o súdnu prax. Táto súdna prax, ktorá svojou povahou nie je istá, nemôže byť považovaná za riadne vykonanie povinností vyplývajúcich z uvedených článkov.

Okrem toho uvedený článok 10a šiesty odsek smernice 85/337 a uvedený článok 15a šiesty odsek smernice 96/61, upravujú povinnosť s presným výsledkom, na ktorej splnenie musia dohliadať členské štáty, ktorá obsahuje, aby boli verejnosti dostupné praktické informácie o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu. V prípade neexistencie osobitného zákonného alebo iného právneho ustanovenia týkajúceho sa informácie o právach, ktoré sú takto verejnosti ponúkané, sa nemôže samotné sprístupnenie pravidiel týkajúcich sa správneho a súdneho preskúmania a ani možný prístup k súdnym rozhodnutiam prostredníctvom zverejnenia alebo na elektronickom základe považovať za dostatočne jasné a presné zabezpečenie toho, aby dotknutá verejnosť mohla poznať svoje práva týkajúce sa prístupu k spravodlivosti v oblasti životného prostredia.

(pozri body 55, 92 – 94, 97, 98)

3.        Kým v rámci konania o nesplnení povinnosti podľa článku 226 ES prináleží Komisii, ktorá má preukázať existenciu údajného nesplnenia povinnosti, aby predložila Súdnemu dvoru dôkazy potrebné na to, aby mohol preveriť existenciu uvedeného nesplnenia povinnosti, a to bez toho, aby sa pritom mohla opierať o akúkoľvek domnienku, členským štátom na druhej strane prináleží podľa článku 10 ES uľahčiť Komisii splnenie si úlohy pozostávajúcej podľa článku 211 ES najmä zo zabezpečenia uplatňovania ustanovení Zmluvy, ako aj ustanovení prijatých inštitúciami na jej základe. Preto aj z tohto dôvodu niektoré smernice ukladajú členským štátom povinnosť informovať.

Informácia, ktorú sú členské štáty povinné takto poskytnúť Komisii, musí byť jasná a presná. Musí jednoznačne označovať tie zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, o ktorých sa členský štát domnieva, že si nimi splnil jednotlivé povinnosti, ktoré mu ukladá smernica. Pri absencii takejto informácie Komisia nie je schopná preveriť, či členský štát smernicu skutočne a úplne uplatnil. Nesplnenie tejto povinnosti členským štátom, či už ide o úplnú absenciu informácie, alebo o nedostatočne jasnú a presnú informáciu, môže samo osebe odôvodniť začatie konania podľa článku 226 ES vedúceho k určeniu nesplnenia tejto povinnosti. Okrem toho, hoci prebratie smernice môže byť zabezpečené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré už sú účinné, členské štáty v tomto prípade nie sú zbavené formálnej povinnosti informovať Komisiu o existencii uvedených predpisov s cieľom umožniť jej posúdenie ich súladu so smernicou.

(pozri body 105 – 108)