Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 14. mája 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2013/48/EÚ – Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní – Článok 3 ods. 6 písm. b) – Dočasná výnimka z práva na prístup k obhajcovi za výnimočných okolností – Článok 9 – Vzdanie sa práva na prítomnosť alebo pomoc obhajcu – Podmienky – Článok 12 ods. 2 – Dodržanie práva na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie – Prípustnosť dôkazov – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Písomné vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi podozrivou osobou, ktorá je negramotná – Neposkytnutie informácií o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva – Dopady na následné vyšetrovacie úkony – Rozhodnutie o primeranom zaisťovacom opatrení – Posúdenie dôkazov získaných pri porušení práva na prístup k obhajcovi“
Vo veci C‑15/24 PPU [Stačev](i),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko) z 11. januára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 11. januára 2024, ktorý súvisí s trestným konaním proti:
CH
za účasti:
Sofijska rajonna prokuratura,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz, P. G. Xuereb, A. Kumin (spravodajca) a I. Ziemele,
generálny advokát: A. M. Collins,
tajomník: R. Stefanova‑Kamiševa, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. marca 2024,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– CH, v zastúpení: I. R. Stojanov, advokat,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Vondung a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 11. apríla 2024,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 6 písm. b), článku 9 ods. 1 písm. a) a b) a článku 12 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a konzulárnymi orgánmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1), ako aj článku 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania začatého proti CH, bulharskému štátnemu príslušníkovi, ktorý je podozrivý zo spáchania dvoch lúpeží.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 39, 40 a 50 až 53 smernice 2013/48 stanovujú:
„(39) Podozrivé alebo obvinené osoby by mali mať možnosť vzdať sa práva priznaného podľa tejto smernice pod podmienkou, že im boli poskytnuté informácie o obsahu daného práva a prípadných dôsledkoch vzdania sa tohto práva. Pri poskytovaní takýchto informácií by sa mala zohľadniť konkrétna situácia dotknutých podozrivých alebo obvinených osôb vrátane ich veku a psychického alebo fyzického stavu.
(40) Vzdanie sa práva a jeho okolnosti by sa mali zaznamenať postupom v súlade s právom dotknutého členského štátu. …
…
(50) Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s touto smernicou povolená výnimka z tohto práva, dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti by sa mala zohľadniť judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej budú práva na obhajobu v zásade nezvratne porušené, keď sa na odsúdenie použijú sebaobviňujúce vyhlásenia urobené počas policajného výsluchu bez prístupu k obhajcovi. Tým by nemalo byť dotknuté použitie výpovedí na iné účely povolené podľa vnútroštátneho práva, napríklad na vykonanie naliehavých vyšetrovacích úkonov s cieľom zabrániť v páchaní ďalších trestných činov alebo závažných negatívnych dôsledkov pre osoby alebo v súvislosti s naliehavou potrebou zabrániť podstatnému ohrozeniu trestného konania, ak by poskytnutie prístupu k obhajcovi alebo zdržovanie vyšetrovania nezvratne ohrozilo prebiehajúce vyšetrovanie závažného trestného činu. Ďalej by tým nemali byť dotknuté vnútroštátne normy ani systémy týkajúce sa prípustnosti dôkazov, ani by sa tým nemalo členským štátom brániť v zachovaní systému, ktorým sa môžu súdu alebo sudcovi predložiť všetky existujúce dôkazy bez toho, aby sa samostatne alebo vopred skúmala ich prípustnosť.
(51) Povinnosť konať starostlivo voči podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú potenciálne v oslabenom postavení, je jedným zo základov spravodlivého výkonu spravodlivosti. Prokuratúra, orgány presadzovania práva a justičné orgány by preto mali takýmto osobám uľahčiť účinne vykonávať práva ustanovené v tejto smernici napríklad tým, že vezmú do úvahy každú potenciálnu zraniteľnosť, ktorá má vplyv na ich schopnosť vykonávať právo na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody, a prijmú vhodné opatrenia na zaručenie týchto práv.
(52) V tejto smernici sa rešpektujú základné práva a zásady uznané v Charte vrátane zákazu mučenia a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, práva na slobodu a bezpečnosť, rešpektovania súkromného a rodinného života, práva na nedotknuteľnosť osoby, práva dieťaťa, integrácie osôb so zdravotným postihnutím, práva na účinný prostriedok nápravy a práva na spravodlivé súdne konanie, prezumpcie neviny a práva na obhajobu. Táto smernica by sa mala vykonávať v súlade s týmito právami a zásadami.
(53) Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa ustanovenia tejto smernice, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950], vykonávali v súlade s [ustanoveniami tohto Dohovoru], ako ich vo svojej judikatúre rozvíja Európsky súd pre ľudské práva.“
4 Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:
„Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní… na prístup k obhajcovi…“
5 Článok 2 tejto smernice s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní od chvíle, keď boli príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, a to bez ohľadu na to, či boli pozbavené osobnej slobody. Uplatňuje sa do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, a to vrátane uloženia trestu a rozhodnutia o prípadnom opravnom prostriedku.
…
4. …
V každom prípade sa táto smernica v plnej miere uplatňuje, keď podozrivá alebo obvinená osoba bola pozbavená osobnej slobody, a to bez ohľadu na štádium trestného konania.“
6 Článok 3 smernice 2013/48, nazývaný „Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní“, stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.
2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:
a) pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu;
…
c) bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody;
…
3. Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:
a) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby s obhajcom, ktorý ich zastupuje, a komunikovať s ním pred výsluchom zo strany polície, iného orgánu presadzovania práva alebo justičného orgánu;
b) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. …
c) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo aspoň na účasť ich obhajcu na týchto vyšetrovacích úkonoch alebo pri úkonoch na obstaranie dôkazov, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby:
i) identifikácia;
ii) konfrontácia;
iii) rekonštrukcia miesta činu.
…
6. Členské štáty môžu dočasnú výnimku z výkonu práv ustanovených v odseku 3 uplatniť len za výnimočných okolností a len v predsúdnom štádiu konania a v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené niektorým z týchto závažných dôvodov:
a) ak existuje naliehavá potreba odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby;
b) ak je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania.“
7 Článok 9 tejto smernice s názvom „Vzdanie sa práva“ stanovuje:
„1. Bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne právo, v ktorom sa ustanovuje povinná prítomnosť alebo pomoc obhajcu, členské štáty pri akomkoľvek vzdaní sa práva uvedeného v článku 3 a 10 zabezpečia, aby:
a) podozrivej alebo obvinenej osobe bola poskytnutá, ústne alebo písomne a v jednoduchom jazyku, ktorému rozumie, jasná a dostatočná informácia o obsahu dotknutého práva a o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva a
b) práva sa vzdala dobrovoľne a jednoznačne.
2. Vzdanie sa práva, ktoré možno vykonať písomne alebo ústne, a jeho okolnosti sa zaznamenajú postupom vyhotovovania záznamov v súlade s právom dotknutého členského štátu.
3. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mohli odvolať vzdanie sa práva následne kedykoľvek počas trestného konania a aby boli o tejto možnosti informované. Takéto odvolanie je účinné od momentu jeho uplatnenia.“
8 Článok 12 tejto smernice s názvom „Opravné prostriedky“ v odseku 2 stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s článkom 3 ods. 6 povolená výnimka z tohto práva, zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“
9 Článok 13 smernice 2013/48, nazývaný „Zraniteľné osoby“, stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, že pri uplatňovaní tejto smernice sa zohľadnia osobitné potreby zraniteľných podozrivých a zraniteľných obvinených osôb.“
Bulharské právo
Bulharská ústava
10 Článok 30 ods. 4 Konstitucija na Republika Bălgarija (Ústava Bulharskej republiky, ďalej len „Ústava“) stanovuje:
„Každý má právo na obhajobu prostredníctvom advokáta od momentu zatknutia alebo obvinenia.“
Zákon o Ministerstve vnútra
11 Článok 72 Zakon za Ministerstvo na vătrešnite raboti (zákon o Ministerstve vnútra, DV č. 53 z 27. júna 2014) v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej stanovuje:
„1. Policajné orgány môžu vziať do väzby osobu:
(1) v prípade ktorej existujú dôkazy, že spáchala trestný čin;
…
5. Od momentu zadržania má osoba právo na obhajcu, pričom musí byť informovaná aj o práve vzdať sa práva na obhajcu a o dôsledkoch s tým spojených, ako aj o práve odmietnuť vypovedať, ak k zadržaniu došlo na základe odseku 1 bodu 1.“
12 Článok 74 tohto zákona stanovuje:
„1. Pre osoby uvedené v článku 72 ods. 1 sa vydá písomný príkaz na zadržanie.
2. V príkaze na zadržanie podľa odseku 1 sa uvedie:
(1) meno, funkcia a služobné miesto policajného orgánu, ktorý príkaz vydal;
(2) skutkové a právne dôvody zadržania;
(3) identifikačné údaje zadržanej osoby;
(4) dátum a čas zadržania;
(5) obmedzenie práv osoby podľa článku 73;
(6) právo tejto osoby:
a) napadnúť zákonnosť zadržania na súde;
b) na obhajcu od okamihu zadržania;
…
3. Zadržaná osoba vyplní vyhlásenie, že bola poučená o svojich právach a že svoje práva podľa odseku 2 bodu 6 písm. b) až f) zamýšľa vykonávať alebo nevykonávať. Príkaz na zdržanie podpíše policajný orgán a zadržaná osoba.
4. Odmietnutie alebo neschopnosť zadržanej osoby podpísať príkaz na zadržanie sa potvrdí podpisom svedka.“
NPK
13 Článok 94 Nakazatelno‑procesualen kodex (Trestný poriadok, DV č. 86 z 28. októbra 2005) v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej (ďalej len „NPK“) stanovuje:
„1. Účasť obhajcu v trestnom konaní je nevyhnutná, ak:
…
(6) … bol obvinený zatknutý.“
14 Článok 96 ods. 1 NPK stanovuje:
„S výnimkou prípadov podľa článku 94 ods. 1 bodov 1 až 3 a bodu 6 môže obvinený odmietnuť obhajcu v ktoromkoľvek štádiu konania. Obvinený je poučený o dôsledkoch vzdania sa práva na obhajcu.“
15 Článok 97 NPK stanovuje:
„1. Obhajca sa môže zúčastniť na trestnom konaní od momentu zatknutia osoby alebo od momentu vznesenia obvinenia voči nej.
2. Orgán prípravného konania musí obvineného poučiť o jeho práve na prístup k obhajcovi a poskytnúť mu možnosť bezodkladne sa spojiť s obhajcom. Pred splnením týchto povinností nesmie vykonávať žiadne vyšetrovacie ani iné procesné úkony za účasti obvineného.“
16 Článok 248 NPK stanovuje:
„1. V rámci predbežného pojednávania sa preskúmajú tieto otázky:
…
(3) či v prípravnom konaní došlo k napraviteľnému podstatnému porušeniu procesných predpisov, ktoré viedlo k obmedzeniu procesných práv obvineného, poškodeného alebo jeho dedičov;
…
(5) neverejné pojednávanie, menovanie sudcu alebo náhradného sudcu, obhajcu, znalca, tlmočníka, tlmočníka do posunkovej reči a výkon vyšetrovacích súdnych úkonov na základe poverenia;
(6) prijaté donucovacie opatrenia;
(7) návrhy na získanie nových dôkazov;
(8) stanovenie pojednávania a určenie osôb, ktoré naň majú byť predvolané.“
17 Článok 270 ods. 1 NPK stanovuje:
„Otázka zmeny zaisťovacieho opatrenia môže byť vznesená kedykoľvek počas konania vo veci samej. Nový návrh na zmenu zaisťovacieho opatrenia je na tom istom stupni možné podať len vtedy, ak došlo k zmene okolností.“
Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
18 Dňa 16. decembra 2022 bol CH zadržaný bulharskou políciou z dôvodu vyšetrovania jeho účasti na lúpeži. V ten istý deň podpísal písomné vyhlásenie, v ktorom uviedol, že si neželá, aby ho zastupoval obhajca podľa jeho vlastného výberu a na vlastné náklady, ani obhajca ex offo.
19 Podľa údajov, ktoré poskytol vnútroštátny súd, však CH nebol poučený o dôsledkoch vzdania sa práva na obhajcu, pričom CH nemá základné vzdelanie a neovláda písomnú formu bulharského jazyka. Okrem toho vyhlásenie obsahuje požiadavku, aby v prípade, že zadržaná osoba je negramotná alebo nie je schopná vyplniť toto vyhlásenie sama, musí ho vyplniť policajný úradník a že prejavy vôle tejto osoby musia byť urobené za prítomnosti svedka, ktorý ich pravosť potvrdí svojím podpisom. V tomto prípade však uvedené vyhlásenie neobsahuje ani podpis policajného orgánu, ani podpis svedka.
20 Bezprostredne po jeho zatknutí, počas výsluchu CH ako svedka policajným orgánom sa CH priznal k svojej účasti na lúpeži. Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu CH síce bol poučený o svojich právach, že nie je povinný sám seba obviniť zo spáchania trestného činu a že má právo odmietnuť vypovedať. K tomuto výsluchu však došlo bez prítomnosti obhajcu. Rovnako absencia obhajcu vyplýva aj zo zápisníc, do ktorých boli zaznamenané ďalšie vyšetrovacie úkony uskutočnené medzi 16. a 17. decembrom 2022, ako sú rekonštrukcia trestného činu, domová prehliadka v bydlisku CH, dve identifikácie podozrivých osôb a osobná prehliadka CH. Počas týchto vyšetrovacích úkonov boli zozbierané dôkazy.
21 Dňa 17. decembra 2022 prokurátor obvinil CH zo spáchania trestného činu lúpeže. Z tohto dôvodu mu bol v ten deň ustanovený ako obhajca ex offo člen advokátskej komory v Sofii (Bulharsko). Okrem toho bol CH, ako aj jeho obhajca oboznámený s obvinením.
22 Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), ktorý je v tejto veci vnútroštátnym súdom, uznesením z 19. decembra 2022 vyhovel návrhu prokurátora na vydanie príkazu na vzatie CH do vyšetrovacej väzby.
23 Tento súd uznesením z 13. júna 2023 zamietol žiadosť CH o zrušenie tohto zaisťovacieho opatrenia.
24 Dňa 26. júla 2023 prokurátor vzniesol voči CH obvinenie zo spáchania ďalšej lúpeže.
25 V nadväznosti na následnú žiadosť CH smerujúcu k preskúmaniu otázky primeranosti zaisťovacieho opatrenia, Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) uznesením z 18. augusta 2023 rozhodol o uplatnení menej prísneho opatrenia, a síce uložil CH povinnosť pravidelne sa hlásiť policajným orgánom v mieste svojho bydliska.
26 Uvedený súd sa v tejto súvislosti domnieval, že právo CH na obhajcu zakotvené v článku 30 ods. 4 Ústavy vzniklo v okamihu jeho zadržania. Výkon tohto práva však orgány presadzovania práva nezaručili. Napriek vyhláseniu, ktoré CH vyplnil po svojom zadržaní, nie je možné dospieť k nespochybniteľnému záveru, že CH sa rozhodol dobrovoľne a vedome. Za týchto podmienok by sa žiaden z vyšetrovacích úkonov, ktoré boli vykonané po zdržaní CH a pred jeho obvinením, nemohol použiť v rámci posúdenia trestnoprávnej zodpovednosti CH.
27 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko) uznesením zo 7. septembra 2023 zrušil uznesenie Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) z 18. augusta 2023 a potvrdil zaisťovacie opatrenie o vzatí CH do vyšetrovacej väzby.
28 Dňa 2. októbra 2023 vnútroštátny súd opäť rozhodoval o otázke zaisťovacieho opatrenia a zmenil ho na povinnosť CH pravidelne sa hlásiť policajným orgánom v mieste svojho bydliska. Uznesením zo 7. novembra 2023 však Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) v nadväznosti na návrh prokurátora zrušil opatrenie prijaté 2. októbra 2023 a potvrdil zaisťovacie opatrenie voči CH vo forme vyšetrovacej väzby.
29 Vnútroštátny súd spresňuje, že predmetom konania, ktoré pred ním prebieha, je preskúmanie účasti CH na trestnom čine zakladajúcom jeho trestnoprávnu zodpovednosť a že vo svojom konečnom rozhodnutí má rozhodnúť o tom, či je CH vinný alebo nevinný.
30 V tejto súvislosti je potrebné overiť, či orgány poverené vyšetrovaním zaručili CH právo na prístup k obhajcovi počas jeho zadržania a pred vznesením jeho obvinenia. Vzhľadom na to, že toto právo vyplýva zo smernice 2013/48, vnútroštátny súd odkazuje v prvom rade na článok 12 ods. 2 tejto smernice, z ktorého vyplýva, že v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu musí byť dodržané právo na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie.
31 Podľa vnútroštátneho súdu sa toto ustanovenie uplatňuje nielen pri prijímaní konečného rozhodnutia o vine obvinenej osoby, ale tiež pri určení zaisťovacieho opatrenia, ktoré má byť voči tejto osobe uložené. Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) však vo svojom uznesení zo 7. septembra 2023 vylúčil možnosť vnútroštátneho súdu posúdiť, či dôkazy boli v danom prípade získané pri porušení práva CH na prístup k obhajcovi.
32 Vnútroštátny súd sa za týchto podmienok predovšetkým pýta, či je v súlade s článkom 12 ods. 2 smernice 2013/48 vnútroštátna právna úprava a judikatúra, podľa ktorých súd, ktorý skúma mieru účasti obvineného na trestnom čine, z ktorého je obvinený, na účely prijatia alebo vykonania primeraného zaisťovacieho opatrenia nemá možnosť posúdiť, či dôkazy boli získané pri porušení práva tohto obvineného na obhajcu.
33 Ďalej na účely preskúmania dôvodnosti stanoviska, ktoré zastáva Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia), sa vnútroštátny súd pýta, či požiadavka dodržania práva na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2013/48 je splnená v prípade, keď súd, ktorý skúma otázku primeraného charakteru zaisťovacieho opatrenia, používa pri formovaní svojho vlastného presvedčenia dôkazy, ktoré boli získané pri porušení požiadaviek stanovených touto smernicou.
34 Napokon, stále pokiaľ ide o uznesenie Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) zo 7. septembra 2023, vnútroštátny súd dodáva, že vzhľadom na to, že mu je v tomto uznesení vytýkaná nedostatočná objektívnosť, kladie sa otázka, či vylúčenie dôkazov získaných pri porušení smernice 2013/48 súdom skúmajúcim otázku primeraného charakteru zaisťovacieho opatrenia, napriek opačným pokynom súdu vyššieho stupňa, má negatívny vplyv na požiadavku spravodlivého súdneho konania a vyvoláva pochybnosti o nestrannosti tohto súdu.
35 Po druhé vnútroštátny súd vysvetľuje, že Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) sa vo svojom uznesení zo 7. novembra 2023 domnieval, že vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci sa uplatní ustanovenie článku 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48, stanovujúce možnosť dočasnej výnimky z práva na prístup k obhajcovi za výnimočných okolností. Vnútroštátny súd však spresňuje, že podľa neho toto ustanovenie nebolo výslovne prebraté do bulharskej vnútroštátnej právnej úpravy z dôvodu jeho zjavnej nezlučiteľnosti s článkom 30 ods. 4 Ústavy, ktorý stanovuje, že právo na obhajobu prostredníctvom advokáta vzniká od momentu zatknutia alebo obvinenia osoby. Kladie sa teda otázka, či tento článok 3 ods. 6 písm. b) má priamy účinok.
36 Po tretie vnútroštátny súd uvádza, že Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) vo svojom uznesení zo 7. septembra 2023 uviedol, že hoci CH nebola poskytnutá pomoc obhajcu počas jeho zadržania, úkony vykonané s jeho účasťou alebo bez nej až do okamihu vznesenia obvinenia sa nezdajú byť nezákonné a nestrácajú svoju dôkaznú hodnotu. Vnútroštátny súd sa v tomto kontexte pýta, či záruky stanovené v článku 9 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2013/48 v spojení s odôvodnením 39 tejto smernice sú dodržané v prípade písomného vzdania sa práva podozrivého, ktorý je negramotný, na prístup k obhajcovi, ak dôsledky tohto vzdania sa mu neboli vysvetlené, a ktorý následne tvrdí, že nebol informovaný o obsahu dokumentu, ktorý podpísal v čase svojho zadržania.
37 Napokon po štvrté vnútroštátny súd spresňuje, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy, tak ako ju vykladá Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko), počiatočné vzdanie sa práva na obhajcu vyhlásené zadržanou osobou sa vzťahuje aj na všetky ďalšie vyšetrovacie úkony vykonané voči tejto osobe pred jej obvinením. V danom prípade tak vyšetrovacie orgány vykonali viacero vyšetrovacích úkonov s účasťou CH po jeho zadržaní, ale bez prítomnosti obhajcu. V tomto kontexte je potrebné overiť, či vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi podozrivou osobou pri jej zadržaní vylučuje povinnosť týchto orgánov vysvetliť podozrivej osobe právo na prístup k obhajcovi a dôsledky prípadného vzdania sa tohto práva pred vykonaním akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovacieho úkonu s účasťou tohto podozrivého.
38 Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) za týchto podmienok rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je v súlade s článkom 12 ods. 2 [smernice 2013/48] v spojení s článkom 47 ods. 1 Charty vnútroštátna právna úprava a judikatúra, na základe ktorej súd, ktorý skúma otázku existencie dôvodného podozrenia z účasti podozrivého na trestnom čine, z ktorého je obvinený, aby rozhodol, či nariadi alebo vykoná primerané zaisťovacie opatrenie, je zbavený možnosti posúdiť, či dôkazy boli získané v rozpore s právom obvineného na prístup k obhajcovi podľa tejto smernice v okamihu, keď bol obvinený podozrivý a policajné orgány obmedzili jeho právo na slobodu pohybu?
2. Je požiadavka dodržiavania práva na obhajcu a spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 12 ods. 2 [smernice 2013/48] dodržaná, ak súd, ktorý posudzuje primeranosť zaisťovacieho opatrenia, pri koncipovaní svojho vnútorného presvedčenia zohľadní dôkazy získané v rozpore s požiadavkami uvedenej smernice v okamihu, keď bola osoba podozrivá a policajné orgány obmedzili jej právo na slobodu pohybu?
3. Má vylúčenie dôkazov získaných v rozpore so [smernicou 2013/48] zo strany súdu, ktorý napriek opačným pokynom súdu vyššieho stupňa skúma otázku primeranosti zaisťovacieho opatrenia, negatívny vplyv na požiadavky článku 12 ods. 2 [smernice 2013/48] v spojení s článkom 47 ods. 1 a 2 Charty, ktoré sa týkajú spravodlivého súdneho konania, a vyvoláva pochybnosti o nestrannosti súdu?
4. Má možnosť stanovená v článku 3 ods. 6 písm. b) [smernice 2013/48] dočasne sa odchýliť od práva na prístup k obhajcovi za výnimočných okolností v predsúdnom štádiu konania, keď je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány okamžite konali s cieľom zabrániť podstatnému ohrozeniu trestného konania, priamy účinok v príslušnom členskom štáte EÚ, ak toto ustanovenie nebolo prebraté do jeho vnútroštátneho práva?
5. Sú záruky článku 9 ods. 1 písm. a) a b) [smernice 2013/48] v spojení s odôvodnením 39 [tejto smernice] dodržané v prípade, keď síce existuje písomné vzdanie sa práva podozrivého na prístup k obhajcovi, ale podozrivý je negramotný a nebol informovaný o možných dôsledkoch vzdania sa a neskôr na súde tvrdí, že v čase, keď policajné orgány obmedzili jeho právo na slobodu pohybu, nepoznal obsah dokumentu, ktorý podpísal?
6. Zbavuje vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi, ktoré podozrivý vyhlásil v čase svojho zatknutia v súlade s ustanoveniami [smernice 2013/48], orgány povinnosti informovať ho o práve na prístup k obhajcovi a o možných dôsledkoch prípadného vzdania sa práva bezprostredne pred vykonaním akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovacieho úkonu s jeho účasťou?“
O návrhu na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania
39 Vnútroštátny súd požiadal, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
40 Vnútroštátny súd na podporu tohto návrhu uviedol skutočnosť, že CH sa od 16. decembra 2022 nachádza vo vyšetrovacej väzbe.
41 V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice 2013/48, na ktorú sa vzťahuje tretia časť hlavy V ZFEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento prejudiciálny návrh preto môže byť predmetom naliehavého prejudiciálneho konania.
42 V druhom rade, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa naliehavosti, táto podmienka je splnená najmä vtedy, ak osoba dotknutá v spore vo veci samej je v súčasnosti pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od vyriešenia sporu vo veci samej, pričom je nutné spresniť, že situáciu dotknutej osoby je potrebné posudzovať ku dňu preskúmania návrhu, ktorým sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní [rozsudok z 8. decembra 2022, CJ (Odložené rozhodnutie o odovzdaní z dôvodu trestného stíhania), C‑492/22 PPU, EU:C:2022:964, bod 46 a citovaná judikatúra].
43 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z opisu skutkových okolností poskytnutého vnútroštátnym súdom vyplýva, že CH je skutočne pozbavený slobody od 19. decembra 2022 a že sa v tejto situácii nachádzal ku dňu preskúmania návrhu smerujúcemu k prejednaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom konaní.
44 Okrem toho cieľom otázok položených vnútroštátnym súdom je určiť, či boli dodržané požiadavky stanovené smernicou 2013/48, keď sa CH po svojom zatknutí vzdal svojho práva na prístup k obhajcovi, čo v závislosti od výkladu tejto smernice môže mať vplyv tak na zaisťovacie opatrenie uložené voči CH, ako aj na rozhodnutie o jeho trestnoprávnej zodpovednosti a následne na jeho ponechanie vo väzbe.
45 Za týchto podmienok prvá komora Súdneho dvora 25. januára 2024 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu na prejednanie tohto prejudiciálneho návrhu v naliehavom prejudiciálnom konaní.
O prejudiciálnych otázkach
O štvrtej otázke
46 Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú v poradí, v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 má vykladať v tom zmysle, že v prípade neprebratia tohto ustanovenia do vnútroštátneho právneho poriadku sa policajné orgány dotknutého členského štátu môžu odvolávať na toto ustanovenie vo vzťahu k podozrivej alebo obvinenej osobe na účely odchýlenia sa od uplatňovania práva na prístup k obhajcovi stanoveného v tejto smernici.
47 Na účely odpovede na túto otázku treba pripomenúť, že článok 3 ods. 1 smernice 2013/48 stanovuje základnú zásadu, podľa ktorej podozrivé a obvinené osoby majú právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu [rozsudok z 15. septembra 2022, DD (Opakovanie výsluchu svedka), C‑347/21, EU:C:2022:692, bod 40 a citovaná judikatúra].
48 Táto zásada je konkretizovaná v článku 3 ods. 2 tejto smernice, podľa ktorého podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu a v každom prípade najneskôr od ktorejkoľvek zo štyroch časovo následných špecifických skutočností, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení v písmenách a) až d). Okrem toho článok 3 ods. 3 uvedenej smernice spresňuje vo svojich písmenách a) až c) skutočnosti, ktoré zahŕňa právo na prístup k obhajcovi.
49 Dočasné výnimky, ktoré členské štáty môžu stanoviť z práva na prístup k obhajcovi, sú taxatívne vymenované v článku 3 ods. 5 a 6 smernice 2013/48 [rozsudok z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi v prípade nedostavenia sa na súd), C‑659/18, EU:C:2020:201, bod 42].
50 Podľa článku 3 ods. 6 písm. b) tejto smernice, teda ustanovenia, ktoré uvádza vnútroštátny súd, sa tak členské štáty môžu dočasne odchýliť od uplatňovania práv stanovených v odseku 3 tohto článku len v odôvodnenom rozsahu, ak je s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu „nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania“.
51 Pokiaľ ide o otázku, či sa v prípade neprebratia článku 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 do vnútroštátneho právneho poriadku môžu policajné orgány dotknutého členského štátu odvolávať na toto ustanovenie voči podozrivej alebo obvinenej osobe, z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote, alebo ju neprebral správne [rozsudok z 20. apríla 2023, Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Obec Ginosa), C‑348/22, EU:C:2023:301, bod 62 a citovaná judikatúra]. Naproti tomu smernica nemôže sama osebe zakladať povinnosti jednotlivcovi a nemožno sa teda na ňu ako takú voči nemu odvolávať (rozsudok z 3. mája 2005, Berlusconi a i., C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02, EU:C:2005:270, bod 73, ako aj citovaná judikatúra).
52 V prejednávanej veci stačí konštatovať, že článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 nestanovuje právo, na ktoré by sa mohol odvolávať jednotlivec voči členskému štátu, umožňuje však členským štátom stanoviť za výnimočných okolností výnimku z uplatňovania práva na prístup k obhajcovi. Z tohto dôvodu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 51 vyššie sa orgán verejnej moci v prípade neprebratia tohto ustanovenia naň nemôže odvolávať voči podozrivej alebo obvinenej osobe.
53 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade neprebratia tohto ustanovenia do vnútroštátneho právneho poriadku sa policajné orgány dotknutého členského štátu nemôžu odvolávať na toto ustanovenie voči podozrivej alebo obvinenej osobe na účely odchýlenia sa od uplatňovania práva na prístup k obhajcovi, ktoré je jasne, presne a bezpodmienečne stanovené touto smernicou.
O piatej otázke
54 Vnútroštátny súd sa svojou piatou otázkou, ktorú treba preskúmať ako druhú v poradí, v podstate pýta, či sa článok 9 ods. 1 smernice 2013/48 v spojení s odôvodnením 39 tejto smernice má vykladať v tom zmysle, že požiadavky stanovené v tomto ustanovení a týkajúce sa vzdania sa práva na prístup k obhajcovi sú dodržané v prípade písomného vzdania sa práva podozrivej osoby, ktorá je negramotná, nebola informovaná o možných dôsledkoch tohto vzdania sa práva a ktorá tvrdí, že nebola informovaná o obsahu dokumentu, ktorý podpísala v čase svojho zatknutia.
55 Článok 9 ods. 1 smernice 2013/48 stanovuje dve podmienky vzdania sa práva na prístup k obhajcovi v rámci trestných konaní.
56 Podľa tohto článku 9 ods. 1 písm. a) tak podozrivej alebo obvinenej osobe musí byť poskytnutá informácia o obsahu práva na prístup k obhajcovi a o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva, so spresnením, že tieto informácie, ktoré môžu byť poskytnuté ústne alebo písomne, musia byť jasné a dostatočné, ako aj oznámené v jednoduchom a porozumiteľnom jazyku. Okrem toho v súlade s týmto článkom 9 ods. 1 písm. b) vzdanie sa práva musí byť dobrovoľné a jednoznačné.
57 Odôvodnenie 39 smernice 2013/48 v tejto súvislosti spresňuje, že pri poskytovaní takýchto informácií by sa mala zohľadniť konkrétna situácia dotknutých podozrivých alebo obvinených osôb vrátane ich veku, ako aj psychického alebo fyzického stavu. Táto smernica tak vyžadovaním zohľadnenia týchto konkrétnych podmienok smeruje k zabezpečeniu toho, aby rozhodnutie o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi bolo prijaté s plnou znalosťou veci.
58 Článok 13 smernice 2013/48 v tomto kontexte stanovuje, že pri uplatňovaní tejto smernice sa musia zohľadniť osobitné potreby zraniteľných podozrivých a obvinených osôb, pričom odôvodnenie 51 tejto smernice v tomto smere odkazuje na „podozriv[é] alebo obvinen[é] osob[y], ktoré sú potenciálne v oslabenom postavení“ a na „každú potenciálnu zraniteľnosť, ktorá má vplyv na ich schopnosť vykonávať právo na prístup k obhajcovi“.
59 V prejednávanej veci vnútroštátny súd po prvé uvádza, že osoba podozrivá v trestnom konaní, o ktoré ide vo veci samej, je negramotná.
60 Ako uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, podozrivá alebo obvinená osoba, akou je podozrivý v konaní vo veci samej, sa musí z dôvodu jej negramotnosti považovať za zraniteľnú osobu v zmysle článku 13 smernice 2013/48.
61 Ani článok 9 ods. 1 tejto smernice, ani jej článok 13 však neumožňujú dospieť k záveru, že okolnosť, že podozrivá alebo obvinená osoba je negramotná, vylučuje sama osebe spôsobilosť tejto osoby platne vyhlásiť, že sa vzdáva práva na prístup k obhajcovi. Naproti tomu táto okolnosť musí byť náležite zohľadnená v rámci tohto vzdania sa práva.
62 Vnútroštátny súd sa po druhé pýta na relevantnosť skutočnosti, že pri vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi podozrivou osobou neboli tejto osobe oznámené možné dôsledky tohto vzdania sa práva.
63 V tejto súvislosti stačí uviesť, že ako bolo pripomenuté v bode 56 vyššie, článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2013/48 výslovne vyžaduje, aby boli podozrivej alebo obvinenej osobe poskytnuté informácie o možných dôsledkoch vzdania sa práva na prístup k obhajcovi.
64 Ak by sa teda malo potvrdiť, že podozrivej osobe, o ktorú ide v trestnom konaní vo veci samej, neboli pri jej vyhlásení o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi poskytnuté jasné a dostatočné informácie o obsahu tohto práva a možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva v jednoduchom jazyku, ktorému rozumie, vzhľadom na jej postavenie zraniteľnej osoby, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, toto vzdanie sa práva nemožno považovať za zlučiteľné s požiadavkami stanovenými článkom 9 ods. 1 smernice 2013/48.
65 Po tretie vnútroštátny súd zdôrazňuje okolnosť, že v danom prípade podozrivá osoba v predmetnom trestnom konaní vo veci samej tvrdí, že nebola informovaná o obsahu dokumentu, ktorý podpísala v čase svojho zatknutia.
66 Vzhľadom na to, že tento aspekt sa týka zaznamenania vzdania sa práva, treba uviesť, že článok 9 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s jej odôvodnením 40 stanovuje, že vyhlásenie o vzdaní sa práva, ktoré možno vykonať písomne alebo ústne, a okolnosti, za ktorých bolo vykonané, sa zaznamenajú v súlade s postupom vyhotovovania záznamov stanoveným právom dotknutého členského štátu.
67 Hoci tento článok 9 ods. 2 odkazuje na vnútroštátne procesné právo, pokiaľ ide o spôsob zaznamenania vzdania sa práva na prístup k obhajcovi, dokumentácia uvedená v tomto ustanovení musí umožniť overenie, že požiadavky uvedené v odseku 1 tohto článku 9 boli dodržané.
68 Vnútroštátny súd spresňuje, že v súlade s vnútroštátnym právom vyhlásenie o vzdaní sa práva obsahuje požiadavku, aby v prípade, že zadržaná osoba je negramotná alebo neschopná sama vyplniť toto vyhlásenie, toto vyhlásenie vyplnil úradník a prejavy vôle tejto osoby musia byť urobené za prítomnosti svedka, ktorý ich pravosť potvrdí svojím podpisom. V predmetnom prípade však podpisy policajného orgánu a svedka neboli dané.
69 Pokiaľ by sa v tejto súvislosti malo potvrdiť, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, že k vzdaniu sa práva na prístup k obhajcovi osobou podozrivou v trestnom konaní vo veci samej došlo pri porušení vnútroštátneho procesného práva, okolnosť, že podozrivá osoba podpísala dokument potvrdzujúci jej údajné vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi nemôže sama osebe preukázať, že daná osoba sa vzdala tohto práva pri plnom dodržaní požiadaviek stanovených v článku 9 ods. 1 smernice 2013/48.
70 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2013/48 sa má vykladať v tom zmysle, že vyhlásenie o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi podozrivou osobou, ktorá je negramotná, nemožno považovať za vyhlásenie, ktoré je v súlade s požiadavkami stanovenými v tomto článku 9 ods. 1, pokiaľ táto podozrivá osoba nebola informovaná spôsobom, ktorý náležite zohľadňuje jej osobitnú situáciu, o možných dôsledkoch tohto vzdania sa práva a pokiaľ toto vzdanie sa práva nebolo zaznamenané v súlade s vnútroštátnym procesným právom spôsobom, ktorý umožňuje overiť splnenie uvedených požiadaviek.
O šiestej otázke
71 Vnútroštátny súd sa svojou šiestou otázkou, ktorú treba preskúmať ako tretiu v poradí, v podstate pýta, či sa článok 9 ods. 3 smernice 2013/48 má vykladať v tom zmysle, že v nadväznosti na vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi podozrivou osobou policajné orgány ostávajú povinné informovať tohto podozrivého, bezprostredne pred vykonaním akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovacieho úkonu s jeho účasťou, o jeho práve na prístup k obhajcovi a o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva.
72 Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2021, Vodafone Kabel Deutschland, C‑484/20, EU:C:2021:975, bod 19 a citovanú judikatúru).
73 Po prvé v tejto súvislosti z článku 9 ods. 3 smernice 2013/48 vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mohli odvolať vzdanie sa práva následne kedykoľvek počas trestného konania a aby boli o tejto možnosti informované.
74 Zo znenia tohto článku 9 ods. 3 vyplýva, že vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi v súlade s požiadavkami stanovenými smernicou 2013/48 je účinné až do jeho odvolania, bez toho, aby bolo potrebné znova ho potvrdiť pre každý ďalší vyšetrovací úkon.
75 V rozsahu, v akom článok 9 ods. 3 smernice 2013/48 vyžaduje, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli informované o možnosti odvolať vzdanie sa práva kedykoľvek počas trestného konania, však toto ustanovenie nespresňuje, či je táto požiadavka splnená v prípade, ak bola dotknutá osoba informovaná o tejto možnosti iba raz, alebo naopak či táto informácia musí byť poskytnutá v každej ďalšej etape tohto konania, prípadne pred každým ďalším vyšetrovacím úkonom.
76 Po druhé, pokiaľ ide o kontext, je potrebné prihliadnuť na článok 13 smernice 2013/48, ktorý vyžaduje, ako bolo pripomenuté v bode 58 vyššie, aby sa pri uplatňovaní tejto smernice zohľadnili osobitné potreby zraniteľných podozrivých alebo obvinených osôb. Ako uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, zložitosť pravidiel trestného konania a najmä spôsobov získavania a používania dôkazov obmedzuje schopnosť zraniteľnej podozrivej alebo obvinenej osoby pochopiť ich v celom rozsahu a/alebo reagovať včas a primeraným spôsobom.
77 Po tretie treba prihliadnuť na cieľ smernice 2013/48, ktorým je posilniť najmä právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať, zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty, ako aj právo na obhajobu zaručené článkom 48 ods. 2 Charty [rozsudok z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi v prípade nedostavenia sa na súd), C‑659/18, EU:C:2020:201, bod 44 a citovaná judikatúra].
78 Vzhľadom na tieto úvahy požiadavka poskytnúť informácie, stanovená v článku 9 ods. 3 smernice 2013/48 vyžaduje, že v každom prípade, keď sa osoba vypočúvaná policajnými orgánmi alebo iným represívnym alebo súdnym orgánom nachádza v situácii zraniteľnosti, tieto orgány sú povinné pripomenúť tejto osobe možnosť odvolať svoje vyhlásenie o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi pred vykonaním akéhokoľvek vyšetrovacieho úkonu, počas ktorého môže absencia obhajcu vzhľadom na intenzitu a význam tohto vyšetrovacieho úkonu viesť k výraznému poškodeniu záujmov a práv dotknutej osoby, ako je výsluch, identifikácia podozrivých osôb, konfrontácia alebo rekonštrukcia miesta činu, ktoré sú uvedené postupne v článku 3 ods. 3 písm. b) a c) tejto smernice.
79 Tento výklad je v súlade s odôvodnením 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1), v ktorom sa spresňuje, že „po poskytnutí informácií o určitom práve by sa už od príslušných orgánov nemalo vyžadovať, aby ich poskytovali opakovane, pokiaľ to nevyplýva z konkrétnych okolností prípadu…“.
80 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 3 smernice 2013/48 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade vzdania sa práva na prístup k obhajcovi zraniteľnou osobou v zmysle článku 13 tejto smernice musí byť táto osoba informovaná o možnosti odvolať toto vzdanie sa práva pred vykonaním akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovacieho úkonu, počas ktorého môže absencia obhajcu vzhľadom na intenzitu a význam tohto vyšetrovacieho úkonu viesť k výraznému poškodeniu záujmov a práv uvedenej osoby.
O prvej a tretej otázke
81 Vnútroštátny súd sa svojou prvou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s článkom 47 ods. 1 a 2 Charty má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave a judikatúre, podľa ktorej súd, ktorý skúma účasť podozrivého na trestnom čine na účely určenia primeraného charakteru zaisťovacieho opatrenia, ktoré má byť uložené tomuto podozrivému, je zbavený možnosti posúdiť pri prijímaní rozhodnutia o ponechaní tohto podozrivého vo väzbe, či dôkazy boli získané pri porušení ustanovení tejto smernice a prípadne odmietnuť tieto dôkazy.
O prípustnosti
82 Pokiaľ ide o prípustnosť týchto otázok, treba pripomenúť, že prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor vo veci samej, aby posúdil nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia a relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru a na ktoré sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor je teda v zásade povinný rozhodnúť, ak sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom tohto sporu, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje informáciami o skutkových a právnych okolnostiach, potrebnými na užitočnú odpoveď na túto otázku (rozsudok z 22. februára 2024, Unedic, C‑125/23, EU:C:2024:163, bod 35 a citovaná judikatúra).
83 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, vnútroštátny súd rozhoduje v trestnom konaní proti CH, ktorý sa v súčasnosti nachádza vo vyšetrovacej väzbe. Je nesporné, že tento súd je príslušný rozhodnúť o zaisťovacom opatrení uplatnenom voči CH a že sa domnieva, že mu prislúcha preskúmať toto opatrenie tak v prípravnom konaní, ako aj v súčasnom štádiu uvedeného trestného konania.
84 Za týchto podmienok výklad smernice 2013/48, o ktorý sa žiada v prvej a tretej otázke, súvisí s konaním vo veci samej a nemôže byť považovaný za hypotetický.
85 Vyplýva z toho, že prvá a tretia otázka sú prípustné.
O veci samej
86 Pri súčasnom stave práva Únie v zásade prináleží iba vnútroštátnemu právu, aby v rámci trestného konania určilo pravidlá týkajúce sa prípustnosti a posúdenia informácií a dôkazov získaných spôsobom, ktorý je v rozpore s právom Únie [rozsudok z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22, EU:C:2024:372, bod 128 a citovaná judikatúra].
87 Okrem toho v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie) a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity) [rozsudok z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22, EU:C:2024:372, bod 129 a citovaná judikatúra].
88 Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce zo zásady efektivity, Súdny dvor už rozhodol, že potreba vylúčiť informácie a dôkazy získané v rozpore s požiadavkami práva Únie sa musí zohľadniť najmä s ohľadom na riziko, ktoré predstavuje pripustenie takýchto informácií a dôkazov pre dodržanie zásady kontradiktórnosti, a teda aj práva na spravodlivý proces [rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 44].
89 Okrem toho článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s odôvodnením 50 tejto smernice výslovne ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť bez narušenia dotknutých vnútroštátnych noriem a systémov vzťahujúcich sa na prípustnosť dôkazov, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.
90 V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že v súlade s článkom 2 ods. 4 posledným pododsekom smernice 2013/48 sa táto smernica v plnej miere uplatňuje, keď podozrivá alebo obvinená osoba bola pozbavená osobnej slobody, a to bez ohľadu na štádium trestného konania. Článok 12 ods. 2 tejto smernice je teda uplatniteľný od okamihu, kedy má súd rozhodnúť o zaisťovacom opatrení voči podozrivej osobe.
91 Na druhej strane, ako bolo uvedené v odôvodneniach 52 a 53 smernice 2013/48, článok 12 ods. 2 tejto smernice sa má vykladať s ohľadom na Chartu, najmä s ohľadom na právo na slobodu a bezpečnosť, právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať, ako aj právo na obhajobu a spravodlivý proces, ktoré sú zaručené postupne v článku 6, článku 47 ods. 2 a v článku 48 ods. 2 Charty, a tiež s ohľadom na práva zodpovedajúce zárukám zakotveným najmä v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 [pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2022, TL (Neprítomnosť tlmočníka a nepreloženie), C‑242/22 PPU, EU:C:2022:611, bod 40].
92 Vyplýva z toho po prvé, že článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 obsahuje požiadavku, aby súd skúmajúci otázku primeraného charakteru zaisťovacieho opatrenia voči podozrivej osobe mal možnosť pri rozhodovaní o ponechaní tohto podozrivého vo väzbe posúdiť, či boli dôkazy získané pri porušení ustanovení tejto smernice.
93 Vnútroštátny súd v prejednávanej veci uvádza, že súd rozhodujúci o zaisťovacom opatrení má v zásade možnosť preskúmať dodržanie práv vyplývajúcich zo smernice 2013/48, ale že podľa vnútroštátnej judikatúry nemá možnosť posúdiť, či boli dôkazy získané pri porušení ustanovení tejto smernice.
94 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bode 92 vyššie, článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 bráni takejto vnútroštátnej judikatúre.
95 Po druhé, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré musí súd pri preskúmaní zaisťovacieho opatrenia uloženého voči podozrivej osobe vyvodiť z okolnosti, že dôkazy boli získané pri porušení ustanovení smernice 2013/48, treba na jednej strane uviesť, že žiadne ustanovenie tejto smernice neukladá súdu povinnosť automaticky odmietnuť všetky tieto dôkazy.
96 Na druhej strane podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú treba vziať do úvahy, ako je zdôraznené v odôvodneniach 50 a 53 smernice 2013/48, ak sa zistí procesná vada, prináleží vnútroštátnym súdom, aby posúdili otázku, či bola táto vada odstránená v priebehu ďalšieho konania (rozsudok ESĽP, 28. januára 2020, Mehmet Zeki Çelebi v. Turecko, CE:ECHR:2020:0128JUD002758207, bod 51).
97 Preto v prípade, že dôkazy boli získané pri porušení ustanovení tejto smernice, treba určiť, či napriek tomuto nedostatku možno v čase rozhodovania súdu považovať trestné konanie ako celok za spravodlivé, pričom sa zohľadní celý rad faktorov, medzi ktoré patrí otázka, či vyjadrenia zaznamenané v prípade absencie obhajcu sú integrálnou alebo významnou súčasťou usvedčujúcich dokumentov, ako aj dôkazná sila ostatných dokumentov v spise (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 13. septembra 2016, Ibrahim a i. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2016:0913JUD005054108, body 273 a 274).
98 V každom prípade povinnosť vyplývajúca z článku 12 ods. 2 smernice 2013/48 zabezpečiť, aby sa dodržiavali práva na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie pri posudzovaní dôkazov získaných pri porušení práva na obhajcu, znamená, že dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže účinne vyjadriť, musí byť vylúčený z trestného konania [pozri analogicky, pokiaľ ide o článok 14 ods. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1), rozsudok z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22, EU:C:2024:372, bod 130].
99 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s článkom 47 ods. 1 a 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej súd, ktorý skúma účasť podozrivého na trestnom čine na účely určenia primeraného charakteru zaisťovacieho opatrenia, ktoré sa má uložiť voči tomuto podozrivému, je zbavený možnosti posúdiť pri prijímaní rozhodnutia o ponechaní tohto podozrivého vo väzbe, či dôkazy boli získané pri porušení ustanovení tejto smernice a prípadne odmietnuť tieto dôkazy.
O trovách
100 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody
sa má vykladať v tom zmysle, že:
v prípade neprebratia tohto ustanovenia do vnútroštátneho právneho poriadku sa policajné orgány dotknutého členského štátu nemôžu odvolávať na toto ustanovenie voči podozrivej alebo obvinenej osobe na účely odchýlenia sa od uplatňovania práva na prístup k obhajcovi, ktoré je jasne, presne a bezpodmienečne stanovené touto smernicou.
2. Článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2013/48
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vyhlásenie o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi podozrivou osobou, ktorá je negramotná, nemožno považovať za vyhlásenie, ktoré je v súlade s požiadavkami stanovenými v tomto článku 9 ods. 1, pokiaľ táto podozrivá osoba nebola informovaná spôsobom, ktorý zohľadňuje jej osobitnú situáciu, o možných dôsledkoch tohto vzdania sa práva a pokiaľ toto vzdanie sa práva nebolo zaznamenané v súlade s vnútroštátnym procesným právom spôsobom, ktorý umožňuje overiť splnenie uvedených požiadaviek.
3. Článok 9 ods. 3 smernice 2013/48
sa má vykladať v tom zmysle, že:
v prípade vzdania sa práva na prístup k obhajcovi zraniteľnou osobou v zmysle článku 13 tejto smernice musí byť táto osoba informovaná o možnosti odvolať toto vzdanie sa práva pred vykonaním akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovacieho úkonu, počas ktorého môže absencia obhajcu vzhľadom na intenzitu a význam tohto vyšetrovacieho úkonu viesť k výraznému poškodeniu záujmov a práv uvedenej osoby.
4. Článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s článkom 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej súd, ktorý skúma účasť podozrivého na trestnom čine na účely určenia primeraného charakteru zaisťovacieho opatrenia, ktoré sa má uložiť voči tomuto podozrivému, je zbavený možnosti posúdiť pri prijímaní rozhodnutia o ponechaní tohto podozrivého vo väzbe, či dôkazy boli získané pri porušení ustanovení tejto smernice a prípadne odmietnuť tieto dôkazy.
Podpisy