ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 13. septembra 2013 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Sýrii – Zmrazenie finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov – Obmedzenia vstupu na územie Únie a prechodu cez toto územie – Právo na obhajobu – Povinnosť odôvodnenia – Zjavne nesprávne posúdenie – Základné práva“
Vo veci T‑383/11,
Eyad Makhlouf, s bydliskom v Damasku (Sýria), v zastúpení: pôvodne P. Grollet a G. Karouni, neskôr G. Karouni a C. Rygaert, advokáti,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: G. Étienne a R. Liudvinaviciute‑Cordeiro, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a S. Pardo Quintillán, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia Rady 2011/302/SZBP z 23. mája 2011, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 136, s. 91), rozhodnutia Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273/SZBP (Ú. v. EÚ L 319, s. 56), a rozhodnutia Rady 2012/739/SZBP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia S. Soldevila Fragoso (spravodajca) a G. Berardis,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. februára 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca Eyad Makhlouf je sýrskym štátnym príslušníkom s hodnosťou podplukovníka.
2 Rada Európskej únie, ktorá ostro odsúdila násilné potlačenie pokojných protestov na rôznych miestach v Sýrii a ktorá vyzvala sýrske orgány, aby sa zdržali použitia sily, prijala 9. mája 2011 rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 11). Vzhľadom na vážnosť situácie Rada zaviedla zbrojné embargo, zákaz vývozu materiálu, ktorý možno použiť na účely vnútornej represie, obmedzenie vstupu na územie Európskej únie, ako aj zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov niektorých osôb a subjektov zodpovedných za násilné represie voči sýrskemu civilnému obyvateľstvu.
3 Mená osôb zodpovedných za násilné represie voči sýrskemu civilnému obyvateľstvu, ako aj mená a názvy fyzických a právnických osôb a subjektov, ktoré sú s nimi spojené, sú uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2011/273. Podľa článku 5 tohto rozhodnutia môže Rada na návrh členského štátu alebo vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku zmeniť túto prílohu. Meno žalobcu v tejto prílohe uvedené nie je.
4 Vykonávacím rozhodnutím 2011/302/SZBP z 23. mája 2011, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 136, s. 91), Rada zmenila rozhodnutie 2011/273 najmä v tom zmysle, aby sa dotknuté reštriktívne opatrenia vzťahovali aj na iné fyzické a právnické osoby a subjekty, ktorých mená boli doplnené do zoznamu v prílohe, ktorou sa nahradila príloha k skoršiemu rozhodnutiu. Meno žalobcu bolo uvedené v tomto zozname, ktorý obsahuje rôzne údaje týkajúce sa dátumu jeho zápisu do dotknutého zoznamu, konkrétne „23.5.2011“, dátumu jeho narodenia, jeho čísla pasu, ako aj odôvodnenia v znení: „brat Ramiho Makhloufa a dôstojník riaditeľstva všeobecnej spravodajskej služby; zapojený do represií voči civilnému obyvateľstvu“.
5 Dňa 24. mája 2011 Rada uverejnila oznámenie určené pre osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v rozhodnutí 2011/273 a v nariadení Rady (EÚ) č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ C 153, s. 8).
6 Rozhodnutím 2011/522/SZBP z 2. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 228, s. 16), Rada stanovila, že do pôsobnosti tohto rozhodnutia vrátane jeho prílohy musia patriť aj osoby, „ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú, a s nimi spriaznen[é] osob[y], ktoré sa uvádzajú v prílohe“.
7 Rozhodnutím 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 319, s. 56), Rada rozhodla, že vzhľadom na vážnosť situácie v Sýrii treba prijať dodatočné reštriktívne opatrenia. V záujme prehľadnosti by sa opatrenia uložené rozhodnutím 2011/273 a dodatočné opatrenia mali zlúčiť do jedného právneho nástroja. Meno žalobcu je uvedené v riadku 20 tabuľky v prílohe I k rozhodnutiu 2011/782 s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2011/273.
8 Rozhodnutím Rady 2012/739/SZBP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782 (Ú. v. EÚ L 330, s. 21) boli predmetné reštriktívne opatrenia zhrnuté do jedného právneho nástroja. Meno žalobcu je uvedené v riadku 19 tabuľky v prílohe I k rozhodnutiu 2012/739 s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2011/273.
9 Dňa 30. novembra 2012 Rada uverejnila oznámenie pre osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v rozhodnutí 2012/739 a v nariadení Rady (EÚ) č. 36/2012, ktoré sa vykonáva na základe vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1117/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ C 370, s. 6).
Konanie a návrhy účastníkov konania
10 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. júla 2011 podal žalobca žalobu o neplatnosť vykonávacieho rozhodnutia 2011/302.
11 Uznesením predsedu šiestej komory Všeobecného súdu z 24. januára 2012 sa vyhovelo návrhu Európskej komisie podaného do kancelárie Všeobecného súdu 28. októbra 2011 na vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Rady.
12 Vyjadreniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 5. januára 2012 žalobca upravil svoje návrhy v tom smere, že žiadal aj zrušenie rozhodnutia 2011/782. V duplike podanej do kancelárie Všeobecného súdu 3. apríla 2012 Rada vzala tento úkon žalobcu na vedomie.
13 Vyjadreniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 31. januára 2013 žalobca upravil svoje návrhy v tom smere, že žiadal aj zrušenie rozhodnutia 2012/739, pričom uznal, že žaloba o neplatnosť sa stala bezpredmetnou v časti, ktorá smeruje voči rozhodnutiu 2011/782. Vyjadrením k podaniu, ktorým sa upravili návrhy podané do kancelárie Všeobecného súdu 5. februára 2013, Rada vzala na vedomie tento úkon žalobcu.
14 Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol na základe správy sudcu spravodajcu o otvorení ústnej časti konania.
15 Prednesy žalobcu a Rady a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 8. februára 2013. Komisia sa tohto pojednávania nezúčastnila.
16 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil vykonávacie rozhodnutie 2011/302 a rozhodnutie 2012/739,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
17 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
18 Komisia podporuje návrhy Rady.
Právny stav
O prípustnosti žiadostí o zmenu návrhov žalobcu
19 Ako vyplýva z bodov 4 až 9 vyššie, po podaní žaloby bolo rozhodnutie 2011/273, zmenené a doplnené najmä vykonávacím rozhodnutím 2011/302, zrušené a nahradené rozhodnutím 2011/782, ktoré bolo následne zrušené a nahradené rozhodnutím 2012/739. Žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje návrhy tak, aby smerovali aj voči posledným dvom uvedeným rozhodnutiam, a následne sa rozhodol, že žaloba už nebude namierená voči rozhodnutiu 2011/782. Rada nenamietala voči úprave návrhov žalobcu.
20 Treba pripomenúť, že ak je rozhodnutie alebo nariadenie týkajúce sa priamo a osobne jednotlivca v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký predmet, treba ho považovať za novú skutočnosť umožňujúcu žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a dôvody. Bolo by totiž v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania nútiť žalobcu, aby podal novú žalobu. Okrem toho by bolo nespravodlivé, keby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie proti určitému aktu prispôsobiť napadnutý akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 46 a tam citovanú judikatúru).
21 Preto treba uznať prípustnosť návrhov namierených voči rozhodnutiu 2012/739, ktoré boli podané do kancelárie Všeobecného súdu 31. januára 2013, teda v riadnej lehote na podanie žaloby.
O veci samej
22 Na podporu svojej žaloby žalobca v zásade uvádza štyri žalobné dôvody, pričom prvý sa zakladá na porušení práva na obhajobu, ako aj práva na spravodlivý proces a práva na účinnú súdnu ochranu, druhý sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, tretí na zjavne nesprávnom posúdení a štvrtý na porušení zásady proporcionality, porušení vlastníckeho práva a práva na rešpektovanie súkromného života.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, ako aj práva na spravodlivý proces a práva na účinnú súdnu ochranu
23 Žalobca tvrdí, že mu boli uložené sankcie bez toho, aby bol predtým vypočutý, nemal príležitosť sa brániť ani nepoznal skutočnosti, na základe ktorých boli prijaté predmetné opatrenia, pričom Rada porušila svoju povinnosť oznámiť mu svoje rozhodnutie vrátane dôvodov jeho zapísania do predmetných zoznamov, či už priamo, keďže jeho adresa bola známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, na základe ktorého by mal konkrétnu možnosť predložiť svoje vyjadrenia.
24 V rámci rozhodnutí, ktoré stanovujú reštriktívne opatrenia voči fyzickým osobám, má podľa žalobcu príslušný orgán Únie povinnosť oznámiť dôvody týchto opatrení dotknutej osobe alebo subjektu v čo najširšom rozsahu, buď v okamihu rozhodnutia o zapísaní týchto osôb do zoznamu alebo čo najskôr po tom, aby tieto subjekty mohli v stanovených lehotách využiť svoje právo na podanie žaloby.
25 Žalobca tvrdí, že keby sa dospelo k záveru, že podrobnému zverejneniu výhrad voči nemu by mohli brániť naliehavé dôvody všeobecného záujmu týkajúce sa bezpečnosti Únie a jej členských štátov alebo vedenia jej medzinárodných vzťahov, osobitné a konkrétne odôvodnenie rozhodnutia sa mu malo vo formálnej podobe oznámiť akýmkoľvek vhodným spôsobom. V prejednávanej veci však nič nenaznačuje, že zverejneniu bránili takéto naliehavé dôvody.
26 Okrem toho vzhľadom na to, že v napadnutých rozhodnutiach nie sú uvedené žiadne osobitné a konkrétne dôvody ich prijatia, žalobca sa ani nemôže pred Všeobecným súdom účinne brániť.
27 Rada spochybňuje argumentáciu žalobcu.
28 Rada tvrdí, že vzhľadom na zabezpečovaciu povahu a účel opatrení zameraných na zmrazenie aktív nemožno pred ich prijatím vypočuť dotknuté osoby, pretože by to mohlo ohroziť účinnosť týchto opatrení, a teda aj cieľ, ktorý Únia sleduje.
29 Rada pripomína, že vykonávacie rozhodnutie 2011/302 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Rovnako bolo v úradnom vestníku uverejnené aj oznámenie určené osobám, ktorých sa dotknuté reštriktívne opatrenia týkali (Ú. v. EÚ C 153, 2011, s. 8), na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca. Rada dodáva, že nemohla žalobcovi individuálne oznámiť napadnuté rozhodnutia, pretože jej chýbali jeho osobné údaje.
30 Pokiaľ ide o využitie opravných prostriedkov, ktoré mal žalobca k dispozícii, Rada tvrdí, že nepodal žiadosť o preskúmanie opatrenia, ktoré sa ho týkalo, ani nepožiadal, aby sa mu poskytli skutočnosti, ktoré odôvodňovali rozhodnutie prijaté voči nemu.
31 Treba pripomenúť, že základné právo na dodržiavanie práva na obhajobu počas konania pred prijatím obmedzujúceho opatrenia je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389), ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 66).
32 Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom a je zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, pričom táto zásada bola takisto potvrdená v článku 47 Charty základných práv (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37, a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 335, ďalej len „rozsudok Kadi“).
33 Okrem toho vzhľadom na ustálenú judikatúru treba v prejednávanej veci prijať záver, že predpokladom účinnosti súdneho preskúmania, ktoré sa musí týkať najmä zákonnosti dôvodov, na ktorých je v prejednávanej veci založené zapísanie mena fyzickej osoby alebo názvu právnickej osoby do zoznamu tvoriaceho prílohu napadnutých rozhodnutí, ktorý má za následok to, že sa voči jeho adresátom uložili reštriktívne opatrenia, je nevyhnutne skutočnosť, že dotknutý orgán Únie má povinnosť oznámiť tieto dôvody dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe v čo najširšej možnej miere, buď v okamihu, keď sa o tomto zapísaní rozhodne, alebo prinajmenšom čo najrýchlejšie po tom, čo sa o ňom rozhodlo, aby sa týmto adresátom umožnil výkon ich práva podať žalobu v stanovených lehotách (pozri rozsudok Kadi, bod 336 a tam citovanú judikatúru).
34 Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné jednak na to, aby sa adresátom obmedzujúcich opatrení umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť pri plnej znalosti veci, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Heylens a i., 222/86, Zb. s. 4097, bod 15), ako aj na to, aby sa súdu umožnilo v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu Únie, čo je jeho úlohou podľa Zmluvy (rozsudok Kadi, bod 337).
35 Podľa článku 5 rozhodnutia 2011/273 pritom Rada oznámi svoje rozhodnutie dotknutej osobe vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je jej adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne tak tejto osobe možnosť vyjadriť pripomienky. Podľa týchto ustanovení navyše v prípade, že sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada svoje rozhodnutie preskúma a príslušným spôsobom informuje fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán. Zoznam v prílohe sa pravidelne, najmenej raz za 12 mesiacov preskúma. Tieto ustanovenia sú v zásade v súlade s požiadavkami judikatúry.
36 V prejednávanej veci sa po prijatí vykonávacieho rozhodnutia 2011/302 oznámenie zverejnilo v úradnom vestníku 24. mája 2011, na základe ktorého žalobca mal možnosť predložiť pripomienky Rade.
37 Skutočnosť, že toto oznámenie bolo uverejnené až po prvom zapísaní žalobcu na zoznam osôb, ktorých sa týkali predmetné reštriktívne opatrenia, nemožno samu osebe považovať za porušenie práva na obhajobu.
38 Podľa judikatúry, pokiaľ ide o právo na obhajobu, najmä právo byť vypočutý vo veci reštriktívnych opatrení, totiž od orgánov Únie nemožno vyžadovať, aby tieto dôvody oznámili pred prvým zapísaním fyzickej alebo právnickej osoby do zoznamu, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 338).
39 Takéto predchádzajúce oznámenie by totiž mohlo ohroziť účinnosť opatrení zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré tieto rozhodnutia ukladajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 339).
40 Na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutými rozhodnutiami musia tieto opatrenia svojou samotnou povahou využívať účinok prekvapenia a musia sa, ako už Súdny dvor uviedol, uplatniť okamžite (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. októbra 2007, Möllendorf a Möllendorf‑Niehuus, C‑117/06, Zb. s. I‑8361, bod 63, a rozsudok Kadi, bod 340).
41 Z dôvodov týkajúcich sa tiež cieľa sledovaného vykonávacím rozhodnutím 2011/302, v ktorom sa meno žalobcu zapísalo do zoznamu uvedeného v prílohe rozhodnutia 2011/273, a účinnosti ním upravených opatrení rovnako nemali orgány Únie povinnosť vypočuť žalobcu pred pôvodným zapísaním jeho mena do zoznamu uvedeného v prílohe (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 341).
42 V rámci prijatia rozhodnutia 2012/739, teda následného rozhodnutia, ktorým sa meno žalobcu ponecháva na zozname mien osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, už nemožno použiť argument účinku prekvapenia predmetných opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 62).
43 Vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, však Súdny dvor konštatoval, že právo na predbežné vypočutie sa malo dodržať z toho dôvodu, že Rada uviedla voči organizácii, ktorej názov sa ponechal na predmetnom zozname, nové dôkazy.
44 V prejednávanej veci treba uviesť, že Rada pri ponechaní žalobcovho mena na predmetnom zozname neuviedla nijaké nové dôkazy, teda také, ktoré by žalobcovi neboli oznámené pri pôvodnom zapísaní jeho mena.
45 Článok 5 ods. 3 rozhodnutia 2011/273 pritom stanovuje, že „v prípade, že sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú osobu alebo subjekt príslušne informuje“. Rada teda môže žalobcu kedykoľvek vypočuť na základe jeho návrhu, ak voči nemu neexistujú nové dôkazy, bez toho, aby bola formulovaná výslovná výzva pred prijatím každého ďalšieho rozhodnutia.
46 Rada okrem toho uverejnila oznámenie v úradnom vestníku 30. novembra 2012, to znamená deň po uverejnení rozhodnutia 2012/739. Za takýchto okolností treba uviesť, že vzhľadom na to, že žalobca mal možnosť počas niekoľkých mesiacov napadnúť skutočnosti, ktoré odôvodňovali jeho zapísanie do zoznamu osôb, ktorých sa týkali reštriktívne opatrenia, a jeho ponechanie na ňom, nemožno konštatovať žiadne porušenie jeho práva byť vypočutý.
47 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu týkajúce sa neexistencie individuálneho oznámenia rozhodnutí, treba uviesť, že článok 27 ods. 2 rozhodnutia 2012/739 stanovuje priame a individuálne oznámenie rozhodnutia, ak je adresa osoby, ktorej sa reštriktívne opatrenia týkajú, známa.
48 Podľa ustálenej judikatúry je síce individuálne oznámenie takého druhu rozhodnutí v zásade nevyhnutné, pretože samotné uverejnenie v úradnom vestníku nestačí, ale súd musí v každej veci preskúmať, či skutočnosť, že žalobcovi neboli individuálne oznámené dôvody sporného rozhodnutia, mala za následok pozbavenie možnosti žalobcu včas sa oboznámiť s odôvodnením sporného rozhodnutia a posúdiť dôvodnosť opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré sa voči nemu prijalo (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, Zb. s. I‑11381, body 52 až 56).
49 V prejednávanej veci treba uviesť, že k 30. novembru 2012 Rada nepochybne mala k dispozícii žalobcovu adresu a adresu jeho advokátov, pretože boli uvedené v návrhu na začatie tohto konania.
50 Rada preto mala individuálne oznámiť dôvody ponechania mena žalobcu na dotknutom zozname, aby žalobcovi umožnila čo najúčinnejšie sa brániť v stanovenej lehote. Zo spisu však vyplýva, že žalobca sa mohol účinne brániť proti napadnutým právnym aktom až po ich uverejnení v úradnom vestníku, po ktorom v stanovenej lehote podal žalobu na Všeobecný súd.
51 Pokiaľ ide napokon o skutočnosť, že v napadnutých rozhodnutiach chýba výslovná zmienka o „podaní účinného prostriedku nápravy“, treba pripomenúť, že taký prostriedok nápravy možno podať za podmienok stanovených v článku 275 druhom odseku ZFEÚ a článku 263 štvrtom a šiestom odseku ZFEÚ, ako to vyplýva z prejednávanej žaloby o neplatnosť. Okrem toho v prejednávanej veci oznámenia, ktoré Rada uverejnila, výslovne uvádzali možnosť požiadať Radu o preskúmanie a podať žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd. Toto tvrdenie preto treba odmietnuť.
52 Prvý žalobný dôvod preto treba zamietnuť ako celok.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
53 Žalobca tvrdí, že odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, sa musí týkať nielen zákonných podmienok uplatnenia tohto aktu, ale aj presných a konkrétnych dôvodov, na základe ktorých sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že na dotknutú osobu sa musia vzťahovať také opatrenia.
54 Odôvodnenie, ktoré Rada poskytla v súvislosti so zapísaním mena žalobcu do zoznamu v prílohách napadnutých rozhodnutí, sa pritom podľa žalobcu obmedzuje len na všeobecné a neurčité úvahy a neuvádzajú sa v ňom presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnievala, že na žalobcu sa majú vzťahovať predmetné reštriktívne opatrenia.
55 Podľa žalobcu Rada nemôže založiť svoje rozhodnutie len na samotnom povolaní a rodinných väzbách žalobcu. Pokiaľ ide ďalej o rodinné väzby, Rada mala preukázať existenciu účasti žalobcu na konaniach vytýkaných jeho príbuznému.
56 Rada odmieta argumentáciu žalobcu.
57 Rada zastáva názor, že žalobca ako dôstojník riaditeľstva všeobecnej spravodajskej služby si bol v plnom rozsahu vedomý všeobecného a konkrétneho kontextu, v ktorom sa prijali opatrenia, ktoré sa ho týkali, teda v tomto prípade skutočnosti, že sýrska armáda sa zúčastňovala represií voči protestujúcim.
58 Rada zdôrazňuje, že ako dôvod zapísania žalobcu do predmetného zoznamu výslovne uviedla jeho príslušnosť k sýrskej všeobecnej spravodajskej službe a jeho rodinné väzby, vďaka čomu mohol pochopiť dôvody prijatia reštriktívnych opatrení voči nemu a pripraviť si svoju obhajobu.
59 Okrem toho skutočnosť, že žalobca je súčasne bratom Ramiho Makhloufa, ktorý je bratrancom prezidenta Baššára al‑Asada, je ďalším dôvodom na zápis jeho mena do predmetného zoznamu.
60 Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a jej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 145; z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 148, a z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 49).
61 Takisto podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ sa musí prispôsobiť druhu príslušného právneho aktu a musí byť z neho jasne a jednoznačne zrejmá úvaha orgánu, ktorý akt vydal, a to tak, aby dotknuté osoby mohli spoznať dôvody prijatia opatrenia a príslušný súd mohol plniť svoju kontrolnú úlohu (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63; z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 166, a z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada, C‑539/10 P a C‑550/10 P, bod 138).
62 Keďže dotknutá osoba nemá právo na vypočutie pred prijatím prvotného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, dodržanie povinnosti odôvodnenia je ešte dôležitejšie vzhľadom na to, že táto povinnosť predstavuje jedinú záruku, ktorá dotknutej osobe umožňuje aspoň po prijatí tohto opatrenia účinne uplatniť prostriedky nápravy, ktoré má k dispozícii, aby napadla zákonnosť uvedeného rozhodnutia (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný, bod 51).
63 Odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladá opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, musí teda vymedziť presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný, bod 52).
64 Požiadavka odôvodnenia sa však musí posúdiť vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci, najmä obsahu aktu, povahe uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať adresáti na tom, aby dostali vysvetlenia (pozri najmä rozsudok Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 139).
65 Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky Súdneho dvora Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 63; z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C‑42/01, Zb. s. I‑6079, bod 66, a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 140).
66 Konkrétne, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudky Súdneho dvora z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑301/96, Zb. s. I‑9919, bod 89; Portugalsko/Komisia, už citovaný, body 69 a 70, a Rada/Bamba, už citovaný, bod 54).
67 V prejednávanej veci treba uviesť, že v prvých troch odôvodneniach rozhodnutia 2011/273 sú jasne uvedené všeobecné dôvody, pre ktoré Únia prijala reštriktívne opatrenia voči Sýrii:
„(1) Európska únia 29. apríla 2011 vyjadrila hlboké znepokojenie nad vývojom situácie v Sýrii a nasadením vojenských a bezpečnostných zložiek vo viacerých sýrskych mestách.
(2) Únia ostro odsúdila násilné potlačenie pokojných protestov aj s použitím ostrej munície na rôznych miestach Sýrie, v dôsledku čoho viacero demonštrantov zahynulo, niekoľko osôb sa zranilo a bolo bezdôvodne zadržaných a vyzvala sýrske bezpečnostné sily, aby sa zdržali násilia.
(3) Vzhľadom na závažnosť situácie by sa mali prijať reštriktívne opatrenia voči Sýrii a osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii.“
68 Žalobca, povolaním vojak sýrskej armády, tento všeobecný kontext, na ktorý odkazuje rozhodnutie 2011/273, nevyhnutne poznal.
69 Okrem toho článok 6 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 stanovuje, že v prílohe sú uvedené dôvody zápisu osôb a subjektov do zoznamu. V článku 5 ods. 2 rozhodnutia 2011/273 sa napokon uvádza, že Rada oznámi svoje rozhodnutie dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe alebo subjektu, vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne im tak možnosť predložiť pripomienky.
70 V prejednávanej veci pri prvom zapísaní žalobcu do zoznamu osôb, ktorých sa týkali reštriktívne opatrenia, v dvadsiatom riadku tabuľky pripojenej k rozhodnutiu 2011/302 Rada uviedla toto odôvodnenie: „brat Ramiho Makhloufa a dôstojník riaditeľstva všeobecnej spravodajskej služby; zapojený do represií voči civilnému obyvateľstvu“.
71 Toto odôvodnenie je síce stručné, ale napriek tomu je v súlade s pravidlami judikatúry uvedenými vyššie. Umožnilo totiž žalobcovi, povolaním vojakovi sýrskej armády s hodnosťou podplukovníka, aby pochopil, aké konanie sa mu vytýka, a spochybnil buď jeho existenciu, alebo jeho relevantnosť.
72 Toto odôvodnenie totiž umožňuje žalobcovi, aby sa bránil, a súdu Únie, aby preskúmal zákonnosť. Na základe tohto odôvodnenia mal žalobca napríklad možnosť napadnúť funkcie, ktoré údajne vykonával, a vzťahy s Ramim Makhloufom.
73 Okrem toho treba zdôrazniť, že otázka odôvodnenia, ktorá sa týka formálnej náležitosti, sa odlišuje od otázky preukázania údajného konania, ktorá sa týka zákonnosti podstaty sporného aktu a znamená overenie pravdivosti uvedených skutočností v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako odôvodňujúcich uplatnenie reštriktívnych opatrení voči dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, Zb. s. I‑10901, bod 26; Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, bod 88, a Rada/Bamba, už citovaný, bod 60).
74 V predmetnej veci tak treba odlíšiť kontrolu rešpektovania povinnosti odôvodnenia smerujúcej k overeniu, či sú údaje uvedené Radou v napadnutých rozhodnutiach dostatočné na to, aby umožnili rozpoznať dôkazy, ktoré ju viedli k uloženiu reštriktívnych opatrení voči žalobcovi, od preskúmania dôvodnosti odôvodnenia, ktoré prípadne spočíva v overení, či sú dôkazy predložené Radou preukázané a či majú takú povahu, ktorá by odôvodnila prijatie týchto opatrení (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný, bod 60).
75 Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia ako nedôvodný.
O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení
76 Podľa žalobcu je dôvod, ktorý Rada predložila, týkajúci sa jeho postavenia dôstojníka riaditeľstva všeobecnej spravodajskej služby, nesprávny, pretože žalobca nikdy nebol príslušníkom sýrskych bezpečnostných alebo všeobecných spravodajských služieb.
77 Rada spochybňuje argumentáciu žalobcu.
78 Podľa Rady riaditeľstvo všeobecnej spravodajskej služby sýrskej armády je jedným z orgánov sýrskeho štátu, ktorý sa najviac podieľa na súčasnej represívnej politike. Vzhľadom na to, že dokumenty, ktoré žalobca predložil, pochádzajú od sýrskych vojenských orgánov, ktoré sa podieľajú na represii, Rada spochybňuje ich nestrannosť, vierohodnosť a dôkazný charakter.
79 Rada zdôrazňuje, že zber informácií o vojenskom dôstojníkovi, ktorý je príslušníkom spravodajských služieb a s jeho osobou sa spája diskrétnosť a dôvernosť funkcií, je zložitý, ale táto skutočnosť nemôže spochybniť skutočnosti, ktoré Rada zhromaždila.
80 Na úvod treba zdôrazniť, že Rada má k dispozícii širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré treba vziať do úvahy pri prijímaní opatrení hospodárskych a finančných sankcií v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Keďže súd Únie predovšetkým nemôže nahrádzať svojím posúdením dôkazov, skutočností a okolností, ktoré odôvodňovali prijatie takýchto opatrení, posúdenie Rady, preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o zmrazení finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov vykonávané Všeobecným súdom sa musí obmedziť len na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností, či nedošlo k zjavnému omylu v posúdení alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto rozhodnutia zakladajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, bod 159).
81 Žalobca v podstate tvrdí, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že vykonával funkcie ako dôstojník riaditeľstva všeobecného spravodajstva. V tejto súvislosti predložil doklad vrchného veliteľstva sýrskych ozbrojených síl, v ktorom sa uvádzajú rôzne funkcie, ktoré v armáde vykonával, a v ktorom sa okrem iného potvrdzuje, že „k dnešnému dňu nezastával počas svojej služby v armáde žiadnu funkciu súvisiacu s bezpečnosťou“.
82 Tento doklad podpísal 11. júla 2011 „Major General“ sýrskej armády, riaditeľ pre administratívne záležitosti dôstojníkov. Opisuje sa v ňom žalobcova vojenská kariéra od 1. decembra 1995. Z tohto dokladu vyplýva, že žalobca slúžil v sýrskej armáde 16 rokov. Treba zdôrazniť, že v roku 2006 bol vymenovaný do funkcie „Commander of the Of Confidentiality“ (veliteľ poverený záležitosťami bezpečnosti). V roku 2008 bol povýšený do hodnosti podplukovníka a 30. mája 2011 bol vymenovaný do funkcie „Chief of Staff Battalion“ (veliteľ osobného práporu), teda v čase, keď prebiehali represie sýrskej armády voči civilnému obyvateľstvu, mesiac po prijatí rozhodnutia 2011/273.
83 Okrem toho na pojednávaní po otázkach Všeobecného súdu žalobca nebol schopný vyvrátiť tvrdenie, že ako dôstojníka sýrskej armády, čo žalobca nespochybňuje, ho bolo možné považovať za osobu spojenú s režimom.
84 Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj skutočnosť, že predmetný doklad pochádza od sýrskej armády, ktorá je napadnutými rozhodnutiami priamo dotknutá pre svoju úlohu pri útlaku sýrskeho civilného obyvateľstva, treba prijať záver, že žalobca nepredložil nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné sa domnievať, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.
85 Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality, vlastníckeho práva a práva na rešpektovanie súkromného života
86 Žalobca tvrdí, že reštriktívne opatrenia prijaté voči nemu nie sú primerané cieľom, ktoré sa Rada snaží dosiahnuť, teda odsúdeniu násilnej represie voči sýrskemu civilnému obyvateľstvu. Okrem dôvodov týkajúcich sa jeho povolania a jeho rodinných väzieb Rada nepredložila žiadnu skutočnosť na podporu svojho tvrdenia, že sa zúčastnil na represiách voči protestujúcim v Sýrii. Nebolo voči nemu začaté ani žiadne trestné stíhanie.
87 Podľa žalobcu reštriktívne opatrenia spočívajúce v zmrazení finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov porušujú vlastnícke právo. Takéto opatrenia tiež zakazujú, aby boli vykonané niektoré úkony pri plnení zmlúv uzavretých pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia, ktorým sa tieto opatrenia zaviedli. Podľa žalobcu sú preto tieto opatrenia neprimerané, keďže nemôže nakladať so svojimi finančnými prostriedkami a využívať atribúty vlastníckeho práva.
88 Žalobca tvrdí, že prijaté reštriktívne opatrenia majú neprimeraný vplyv na jeho súkromný a rodinný život, čo by malo odôvodniť zrušenie napadnutých rozhodnutí. Nedokáže už udržať životnú úroveň svojej rodiny ani si zabezpečiť nevyhnutnú starostlivosť v niektorom z členských štátov Únie.
89 Rada odmieta argumentáciu žalobcu.
90 Rada tvrdí, že vzhľadom na cieľ zahraničnej politiky Únie voči Sýrii, ktorým je v prejednávanej veci ochrana ľudských práv v situácii ozbrojenej represie proti pokojným protestným akciám civilného obyvateľstva, sú prijaté reštriktívne opatrenia vhodné a potrebné.
91 Podľa Rady je opatrenie zmrazenia aktív, o aké ide v prejednávanej veci, zabezpečovacím opatrením, ktoré nemožno zamieňať so zhabaním týchto aktív.
92 Rada zdôrazňuje, že podľa judikatúry vlastnícke právo nie je absolútnym právom, ale právom, ktorého výkon podlieha obmedzeniam odôvodneným spoločným záujmom. Zastáva názor, že nielenže bola oprávnená obmedziť vlastnícke právo žalobcu, ale uložené obmedzenia sú vhodnými opatreniami vzhľadom na sledovaný cieľ.
93 Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca nemôže voľne nakladať so svojimi finančnými prostriedkami, Rada pripomína, že rozhodnutie 2011/273 stanovuje možnosť udelenia určitých výnimiek. Spresňuje, že zmrazenie aktív sa týka len finančných prostriedkov žalobcu, ktoré sa nachádzajú v Únii.
94 Pokiaľ ide o rešpektovanie súkromného života, Rada tvrdí, že cieľom reštriktívnych opatrení je vyvinúť tlak na dotknuté osoby v záujme ochrany ľudských práv. Skutočnosť, že tieto opatrenia majú vplyv na životnú úroveň žalobcu, je z tohto dôvodu logická z hľadiska sledovaného vplyvu, a nepredstavuje tak relevantné tvrdenie.
95 Rada napokon tvrdí, že v napadnutých rozhodnutiach sa výslovne stanovuje, že možno udeliť výnimky, aby sa zohľadnili elementárne a základné potreby dotknutých osôb. Zdravotné dôvody, ktoré žalobca uvádza, by mohli patriť do tejto kategórie z dôvodov naliehavých humanitárnych potrieb, a je preto na žalobcovi, aby podal v tomto zmysle žiadosť v súlade s postupom stanoveným v predmetných rozhodnutiach. Uplatnenie týchto ustanovení patrí do právomoci príslušných orgánov členských štátov.
96 Vlastnícke právo je súčasťou všeobecných zásad práva Únie a je zakotvené v článku 17 Charty základných práv. Pokiaľ ide o rešpektovanie súkromného života, článok 7 Charty základných práv uznáva právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2012, O a S, C‑356/11 a C‑357/11, bod 76).
97 Podľa ustálenej judikatúry pritom tieto základné práva nepožívajú v práve Únie absolútnu ochranu, ale musia sa zohľadniť vo vzťahu k ich funkcii v spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 355). V dôsledku toho môže byť výkon týchto práv obmedzený pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavujú v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, Zb. s. I‑3953, bod 21; rozsudok Kadi, bod 355, a rozsudky Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, body 89, 113 a 114, a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 121).
98 Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že zásada proporcionality je jednou zo všeobecných zásad práva Únie a vyžaduje, aby prostriedky stanovené v ustanovení práva Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie (rozsudky Súdneho dvora z 12. mája 2011, Luxembursko/Parlament a Rada, C‑176/09, Zb. s. I‑3727, bod 61; z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, bod 52, a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 122).
99 Opatrenie na zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov uložené napadnutými rozhodnutiami v prejednávanej veci je zabezpečujúcim opatrením, ktoré nemá dotknuté osoby zbaviť ich majetku alebo práva na rešpektovanie ich súkromného života (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 358). Dotknuté reštriktívne opatrenia však nepochybne prinášajú obmedzenie užívania vlastníckeho práva žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudok Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 120).
100 Pokiaľ ide o vhodnosť predmetných opatrení vzhľadom na taký zásadný cieľ všeobecného záujmu, akým je pre medzinárodné spoločenstvo ochrana civilného obyvateľstva, zdá sa, že zmrazenie finančných prostriedkov, finančných aktív a iných hospodárskych zdrojov osôb, ako aj zákaz vstupu na územie Únie osobám identifikovaným ako zapojeným do podpory sýrskeho režimu, nemožno samo osebe považovať za nevhodné (pozri v tomto zmysle rozsudky Kadi, bod 363; Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, bod 115, a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 123).
101 Pokiaľ ide o nevyhnutnosť predmetných opatrení, treba konštatovať, že alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, ako je systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť a posteriori odôvodniť použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňujú tak účinne dosiahnuť sledovaný cieľ, konkrétne vyvinutie tlaku na podporovateľov sýrskeho režimu utláčajúceho civilné obyvateľstvo, najmä vzhľadom na možnosť obchádzať uložené obmedzenia (pozri analogicky rozsudok Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 125).
102 Okrem toho treba pripomenúť, že článok 4 rozhodnutia 2011/273 a článok 25 ods. 3 až 11 rozhodnutia 2012/739 stanovujú možnosť jednak povoliť používanie zmrazených finančných prostriedkov na pokrytie základných potrieb alebo na splnenie si určitých záväzkov a jednak poskytnúť osobitné povolenia umožňujúce uvoľniť zmrazenie finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov (pozri analogicky rozsudky Kadi, bod 364, a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 127).
103 Konkrétne článok 4 ods. 5 a 6 rozhodnutia 2011/273, články 7, 9, 14, 15, článok 25 ods. 5 a článok 25 ods. 7 písm. b) rozhodnutia 2012/739 upravujú otázku vykonávania a vyplácania zmlúv uzavretých pred zapísaním žalobcu do predmetného zoznamu a povoľujú takéto platby za stanovených podmienok.
104 Pokiaľ ide o lekárske ošetrenie, na ktoré poukázal žalobca, podľa článku 3 ods. 6 až 8 a článku 4 ods. 3 písm. a) rozhodnutia 2011/273, ako aj článku 24 ods. 6 a článku 25 ods. 3 písm. e) rozhodnutia 2012/739 príslušný orgán členského štátu môže povoliť vstup na svoje územie a použitie zmrazených finančných prostriedkov na lekárske a humanitárne účely.
105 Napokon ponechanie mena žalobcu v prílohe napadnutých rozhodnutí nemožno považovať za neprimerané z dôvodu údajnej potenciálne neobmedzenej povahy. Toto ponechanie totiž podlieha pravidelnému preskúmaniu, aby sa zabezpečilo, že osoby a subjekty, ktoré už nespĺňajú kritériá na to, aby boli uvedené na spornom zozname, sa z neho vyškrtnú (pozri analogicky rozsudky Kadi, bod 365, a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 129).
106 Z toho vyplýva, že vzhľadom na prvoradý cieľ ochrany civilného obyvateľstva v Sýrii a výnimky uvedené v napadnutých rozhodnutiach obmedzenia vlastníckeho práva a práva na rešpektovanie súkromného života stanovené v napadnutých rozhodnutiach nie sú neprimerané.
107 Štvrtý žalobný tak treba zamietnuť a rovnako treba zamietnuť aj žalobu ako celok.
O trovách
108 Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súd účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, treba rozhodnúť, že bude znášať vlastné trovy konania a nahradí trovy konania Rady v súlade s jej návrhmi.
109 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania, znášajú svoje trovy konania. Komisia tak znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Eyad Makhlouf znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Rady Európskej únie.
3. Európska komisia znáša vlastné trovy konania.
Kanninen | Soldevila Fragoso | Berardis |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. septembra 2013.
Podpisy