Vec T‑126/14

Holandské kráľovstvo

proti

Európskej komisii

„EPUZF – Záručná sekcia – EPZF a EPFRV – Finančná oprava uplatnená z dôvodu nevykázania úrokov – Povinnosť odôvodnenia – Povinnosť účtovať úroky – Článok 32 ods. 5 nariadenia (ES) č. 1290/2005 – Zásada ekvivalencie – Povinnosť náležitej starostlivosti“

Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (druhá komora) z 24. novembra 2015

1.      Poľnohospodárstvo – Spoločná poľnohospodárska politika – Financovanie z EPZF – Konanie o zúčtovaní výdavkov – Sumy vymáhateľné od členského štátu – Nevymáhanie súm, dlžných vzhľadom na nezrovnalosti alebo nedbanlivosti, členským štátom v stanovených lehotách – Finančné dôsledky – Zohľadnenie úrokov – Podmienka – Existencia povinnosti účtovať úroky

(Nariadenie Rady č. 1290/2005, článok 32 ods. 1 a 5)

2.      Poľnohospodárstvo – Spoločná poľnohospodárska politika – Financovanie z EPZF – Konanie o zúčtovaní výdavkov – Sumy vymáhateľné od členského štátu – Povinnosť členského štátu vyžadovať v zmysle článku 32 ods. 1 a 5 nariadenia č. 1290/2005 úroky z dlžných súm – Neexistencia

(Nariadenie Rady č. 729/70, zmenené a doplnené nariadením č. 1287/95, článok 8 ods. 2 druhý pododsek, a nariadenie Rady č. 1290/2005, článok 32 ods. 1 a 5)

3.      Poľnohospodárstvo – Spoločná poľnohospodárska politika – Financovanie z EPZF – Konanie o zúčtovaní výdavkov – Sumy vymáhateľné od členského štátu – Uvedenie zásady ekvivalencie s cieľom opodstatniť povinnosť vyžadovania úrokov pri vymáhaní súm – Oprávnenosť – Podmienka – Porovnateľnosť pohľadávok Únie s vnútroštátnymi pohľadávkami rovnakého druhu – Porovnateľnosť pohľadávok Únie týkajúcich sa dodatočných poplatkov za mlieko a vývozných náhrad s vnútroštátnymi daňovými pohľadávkami – Neexistencia porovnateľnosti

(Článok 325 ods. 2 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1290/2005, článok 32 ods. 1 a 5)

4.      Žaloba o neplatnosť – Právomoc súdu Únie – Rozsah – Právomoc Všeobecného súdu nahradiť svojím vlastným odôvodnením odôvodnenie autora napadnutého aktu – Vylúčenie

(Články 263 ZFEÚ a 264 ZFEÚ)

5.      Žaloba o neplatnosť – Lehoty – Charakter verejného poriadku

(Článok 263 šiesty odsek ZFEÚ)

1.      Článok 32 nariadenia č. 1290/2005 o financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky sa týka povinností členských štátov v súvislosti s vymáhaním súm od príjemcov, ktorí sa dopustili nezrovnalostí alebo nedbanlivosti. Konkrétne na jednej strane podľa odseku 1 uvedeného článku sumy vymožené v dôsledku nezrovnalostí alebo nedbanlivosti a s nimi súvisiace úroky sa prevádzajú na platobné agentúry, ktoré ich zaúčtujú ako príjem pripísaný Európskemu poľnohospodárskemu záručnému fondu (EPZF) k mesiacu ich reálneho prijatia. Na druhej strane odsek 5 článku 32 sa týka osobitných situácií, keď členské štáty buď v určitej lehote nevymohli sumy. V takýchto prípadoch finančné následky nevykonaného vymáhania znáša vo výške 50 % dotknutý členský štát a vo výške 50 % rozpočet Únie. Toto rozdelenie finančnej zodpovednosti sa uplatňuje na všetky následky finančnej povahy, ktoré súvisia s nevymožením neoprávnene zaplatených súm, ktoré okrem iného zahŕňajú istiny, ako aj s nimi súvisiace úroky, ktoré sa mali zaplatiť na základe článku 32 ods. 1 toho istého nariadenia.

Z toho vyplýva, že Komisia je v zásade oprávnená zahrnúť do súm splatných na základe článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 úroky z pohľadávok, v prípade ktorých sa vymáhanie neuskutočnilo v lehote stanovenej v uvedenom ustanovení. Toto zahrnutie úrokov je však v danom prípade nevyhnutne podmienené existenciou povinnosti dotknutého členského štátu požadovať zaplatenie úrokov z predmetných súm.

(pozri body 72, 73, 75 – 78)

2.      Článok 32 ods. 1 a 5 nariadenia č. 1290/2005 o financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky neobsahuje nijakú povinnosť členských štátov požadovať úroky z pohľadávok, ktoré sa majú vymôcť. Na jednej strane totiž článok 32 ods. 1 nariadenia č. 1290/2005, rovnako ako článok 8 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 729/70 v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 1287/98, obsahuje len jednoduché pravidlo o rozpočtovom určení vymožených súm v dôsledku nezrovnalosti alebo nedbanlivosti, pričom členským štátom nestanovuje povinnosť požadovať úroky z takýchto vymožených súm. Na druhej strane ani článok 32 ods. 5 tohto nariadenia nestanovuje takúto povinnosť, keďže toto ustanovenie obsahuje len pravidlo o rozdelení finančnej zodpovednosti, pokiaľ ide o dôsledky nevymoženia predmetných súm po lehotách stanovených v tomto ustanovení.

Hoci je v tejto súvislosti pravda, že vyňatie úrokov zo sumy, ktorá sa má vymôcť, a teda zníženie sumy na ťarchu dotknutého členského štátu na základe článku 32 ods. 5 nariadenia č. 1290/2005 by bolo nezlučiteľné s ochranou finančných záujmov rozpočtu Únie, naproti tomu z toho nemožno vyvodiť zakotvenie všeobecnej zásady, že členské štáty sú povinné požadovať úroky pri vymáhaní súm splatných v dôsledku nezrovnalostí.

(pozri body 80 – 82, 85, 86)

3.      V oblasti vymáhania poľnohospodárskych pohľadávok v prípade neexistencie akejkoľvek povinnosti vyžadovať úroky z takýchto pohľadávok tak v odvetvových nariadeniach, ako aj v nariadení č. 1290/2005 môže takáto povinnosť prípadne vychádzať zo zásady ekvivalencie, pokiaľ vnútroštátne právo príslušného členského štátu stanovuje výber úrokov v rámci vymáhania rovnakého druhu výhod neoprávnene získaných z jeho vnútroštátneho rozpočtu. To isté platí aj pre poplatky za finančné služby, ktoré sú orgány verejnej moci členských štátov poverené vyberať v prospech Únie.

Na účely uplatnenia zásady ekvivalencie nemožno považovať za rovnocenné pohľadávky týkajúce sa dodatočných poplatkov v odvetví mlieka a vývozné náhrady na jednej strane s vnútroštátnymi daňovými pohľadávkami na druhej strane. Dodatočné poplatky za mlieko sú totiž určené na zabezpečenie financovania rozpočtu Únie a vzhľadom na svoju úlohu sa vyznačujú tým, že regulujú poľnohospodárske trhy, zatiaľ čo pre vnútroštátne dane je charakteristická ich kľúčová, ak nie jediná funkcia vytvárania príjmov vnútroštátneho rozpočtu. Navyše poľnohospodárske poplatky sa vyberajú od striktne vymedzenej kategórie zdaniteľných osôb a nie od obyvateľstva ako celku a príjmy z dodatočných poplatkov sú určené na financovanie výdavkov v sektore mlieka a presnejšie na odbyt produkcie výrobcov, ktorí prekročili svoje kvóty.

Okrem toho cieľom systému vývozných náhrad je umožniť vývoz európskych výrobkov, ktorý by pre prevádzkovateľa inak nebol ziskový. Vývozné náhrady, ktoré predstavujú výhodu poskytnutú poľnohospodárom, sa tak svojou povahou odlišujú od vnútroštátnych daní. Zatiaľ čo vývozné náhrady sa financujú z rozpočtu Únie, vnútroštátne dane plnia štátny rozpočet. Hoci je pravda, že sumy týkajúce sa neoprávnene vyplatených a vymožených vývozných náhrad sa uvádzajú ako príjmy rozpočtu Únie, nič to nemení na tom, že na rozdiel od výberu vnútroštátnych daní vrátenie neoprávnene vyplatených vývozných náhrad konkrétne neplní rozpočet Únie, ale vracia do neho sumy, ktoré nemali nikdy byť vyplatené.

(pozri body 91, 92, 97 – 100, 104, 106, 110, 111)

4.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 121)

5.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 142, 149)