Language of document : ECLI:EU:C:2017:566

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 19. júla 2017 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Článok 2 ods. 1 – Článok 2 ods. 2 písm. a) – Článok 6 ods. 1 – Diskriminácia na základe veku – Zmluva o príležitostnej pracovnej činnosti, ktorú možno uzavrieť s osobami mladšími ako 25 rokov – Automatický zánik pracovnej zmluvy, ak pracovník dovŕši vek 25 rokov“

Vo veci C‑143/16,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) z 15. decembra 2015 a doručený Súdnemu dvoru 9. marca 2016, ktorý súvisí s konaním:

Abercrombie & Fitch Italia Srl

proti

Antoninovi Bordonarovi,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predsedníčka prvej komory R. Silva de Lapuerta, sudcovia J.‑C. Bonichot, A. Arabadžiev (spravodajca), C. G. Fernlund a S. Rodin,

generálny advokát: M. Bobek,

tajomník: R. Schiano, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. januára 2017,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Abercrombie & Fitch Italia Srl, v zastúpení: G. Di Garbo, G. Brocchieri, G. Iorio Fiorelli a E. Ceracchi, avvocati,

–        A. Bordonaro, v zastúpení: A. Guariso, avvocato,

–        talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. De Socio, avvocato dello Stato,

–        Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. marca 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1, článku 2 ods. 2 písm. a) a článku 6 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), ako aj článku 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníci sú Abercrombie & Fitch Italia Srl (ďalej len „Abercrombie“) a pán Antonino Bordonaro, vo veci ukončenia jeho zmluvy o príležitostnej pracovnej činnosti, ku ktorému došlo iba z dôvodu, že dovŕšil vek 25 rokov.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Podľa článku 1 smernice 2000/78 „účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

4        Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.      Na účely tejto smernice sa pod pojmom ,zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.      Na účely odseku 1:

a)      o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;

…“

5        Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice znie:

„1.      Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:

a)      stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;

b)      stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;

…“

 Talianske právo

6        Článok 34 decreto legislativo n. 276 – Attuazione delle deleghe in materia di occupazione e mercato del lavoro, di cui alla legge 14 febbraio 2003, n. 30 (legislatívny dekrét č. 276 o výkone plných mocí v oblasti zamestnania a trhu práce stanovených v zákone č. 30 zo 14. februára 2003), z 10. septembra 2003 (riadny doplnok GURI č. 235 z 9. októbra 2003, s. 5, ďalej len „legislatívny dekrét č. 276/2003“) v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi spoločnosťou Abercrombie a pánom Bordonarom, teda k 14. decembru 2010, stanovoval:

„1.      Zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti možno uzatvoriť na účely výkonu práce nesúvislej alebo občasnej povahy, a to podľa potrieb identifikovaných v kolektívnych zmluvách uzatvorených medzi združeniami zamestnávateľov a zamestnancov, ktoré sú na národnej alebo regionálnej úrovni pomerne najreprezentatívnejšie, alebo na vopred stanovené obdobia týždňa, mesiaca alebo roka v zmysle článku 37.

2.      Zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti možno vo všetkých prípadoch uzatvoriť v prípade práce vykonávanej osobami mladšími ako 25 rokov alebo staršími ako 45 rokov, vrátane poberateľov dôchodku.

…“

7        Článok 34 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 v znení platnom v čase prepustenia pána Bordonara stanovoval:

„Zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti možno vo všetkých prípadoch uzatvoriť v prípade pracovníkov starších ako päťdesiat rokov alebo mladších ako dvadsaťštyri rokov, pričom v druhom prípade sa príslušná práca musí vykonať do dvadsiateho piateho roku.“

8        Článok 34 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 bol zrušený decreto legislativo n. 81 (legislatívny dekrét č. 81) z 15. júna 2015 (riadny doplnok GURI č. 144 z 24. júna 2015). Jeho ustanovenia však boli v podstate prebraté do článku 13 tohto posledného uvedeného legislatívneho dekrétu, ktorý stanovuje:

„1.      Zmluva o príležitostnej pracovnej činnosti je zmluvou uzavretou tiež na dobu určitú, v ktorej je pracovník k dispozícii zamestnávateľovi na účely výkonu nesúvislých alebo príležitostných prác, za podmienok spresnených v kolektívnych zmluvách, a tiež na vopred stanovené obdobia týždňa, mesiaca alebo roku. Pokiaľ neexistuje kolektívna zmluva, minister práce a sociálnych vecí vyhláškou určí, v akých prípadoch možno použiť príležitostnú pracovnú činnosť.

2.      Zmluva o príležitostnej pracovnej činnosti sa môže vo všetkých prípadoch týkať osôb mladších ako dvadsaťštyri rokov, pod podmienkou, že príslušná práca sa vykoná do dvadsiateho piateho roku a nad päťdesiatpäť rokov.

3.      S výnimkou oblasti cestovného ruchu, prípadov priestorov pre verejnosť a predstavenia, možno v každom prípade použiť zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti na každého pracovníka s tým istým zamestnávateľom, na obdobie nepresahujúce štyristo skutočne odpracovaných dní v rámci troch kalendárnych rokov. Pri prekročení uvedeného obdobia sa pracovný pomer premení na pracovný pomer na plný úväzok uzavretý na dobu neurčitú.

4.      Pracovník vykonávajúci príležitostnú pracovnú činnosť nemá v časoch, keď nevykonáva túto činnosť, nijaký nárok na odmenu ani iný nárok vyplývajúci z jeho pracovného pomeru, okrem prípadov, že sa zaručil, že je zamestnávateľovi na požiadanie k dispozícii, a vtedy má nárok na náhradu za disponibilitu stanovenú v článku 16.

5.      Ustanovenia tohto oddielu sa neuplatnia na služobný pomer vo verejnej správe.“

9        Článok 38 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 stanovuje:

„1.      Bez toho, aby bol dotknutý zákaz priamej a nepriamej diskriminácie stanovený v platnej právnej úprave, nemožno na pracovníka vykonávajúceho príležitostnú pracovnú činnosť v čase výkonu práce uplatniť celkovo nevýhodnejší ekonomický a právny režim, ako je režim týkajúci sa pracovníka na rovnocennej úrovni povereného rovnakými úlohami.

2.      Ekonomický režim, právny režim a sociálna ochrana pracovníka vykonávajúceho príležitostnú pracovnú činnosť sú z dôvodu skutočne odvedenej práce proporcionálne, najmä pokiaľ ide o výšku celkovej odmeny a každý z jej prvkov, ako aj o dovolenky a dni pracovnej neschopnosti, pracovný úraz, chorobu z povolania, materskú a rodičovskú dovolenku.

…“

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

10      Pán Bordonaro bol zamestnaný spoločnosťou Abercrombie od 14. decembra 2010 na základe „zmluvy na dobu určitú“, ktorá bola 1. januára 2012 pretransformovaná na zmluvu na dobu neurčitú, na účely plnenia úloh nočného skladníka. Zmluva stanovovala, že dotknutá osoba musela na občasnom základe na každé požiadanie podniku „zabezpečiť pomoc zákazníkom a pracovať ako pokladník“.

11      Pán Bordonaro v rámci svojho zamestnania pracoval počas prvých mesiacov svojho pracovného pomeru štyri až päť nocí do týždňa, neskôr, od roku 2011, tri až štyrikrát týždenne. Služby sa rozdeľujú medzi všetkých zamestnancov na základe dvojtýždňového rozvrhu práce. Pán Bordonaro po tom, ako zistil, že jeho meno sa už neuvádza v rozvrhu práce končiacom sa 16. júla 2012 a nebol požiadaný o ďalší výkon práce, sa obrátil na oddelenie ľudských zdrojov spoločnosti Abercrombie. Zodpovedná osoba tohto oddelenia mu mailom z 30. júla 2012 oznámila, že jeho pracovný pomer so spoločnosťou Abercrombie sa skončil 26. júla 2012, čo je deň jeho 25. narodenín, pretože od tohto dňa „nebola viac splnená podmienka veku“.

12      Pán Bordonaro podal žalobu na Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko), ktorej predmetom je určenie nezákonnosti jeho zmluvy o príležitostnej pracovnej činnosti na dobu určitú, ako aj jeho prepustenia z dôvodu diskriminácie na základe veku. Vzhľadom na to, že Tribunale di Milano (súd v Miláne) vyhlásil túto žalobu za neprípustnú, podala dotknutá osoba odvolanie na Corte d’appello di Milano (Odvolací súd Miláno, Taliansko), ktorý rozsudkom z 3. júla 2014 konštatoval existenciu pracovného pomeru na dobu neurčitú a uložil spoločnosti Abercrombie povinnosť opätovne prijať dotknutú osobu na jej pracovné miesto a nahradiť jej vzniknutú škodu.

13      Spoločnosť Abercrombie podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko). Pán Bordonaro podal vzájomný opravný prostriedok.

14      Vnútroštátny súd má pochybnosti o súlade článku 34 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 276/2003, v zneniach uplatniteľných na spor vo veci samej, so smernicou 2000/78, ako aj so zásadou zákazu diskriminácie na základe veku. Konkrétne uvádza, že toto ustanovenie zjavne neuvádza nijaký výslovný dôvod, ktorý by bol významný v zmysle článku 6 ods. 1 tejto smernice.

15      Za týchto podmienok vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je vnútroštátna právna úprava uvedená v článku 34 legislatívneho dekrétu č. 276/2003, podľa ktorej možno zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti vo všetkých prípadoch uzatvoriť v prípade práce vykonávanej osobami mladšími ako 25 rokov, v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie z dôvodu veku, uvedenou v smernici 2000/78 a v článku 21 ods. 1 Charty?“

 O prejudiciálnej otázke

16      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 21 Charty, ako aj článok 2 ods. 1, článok 2 ods. 2 písm. a) a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 majú vykladať v tom zmysle, že bránia ustanoveniu, ako je to dotknuté vo veci samej, ktoré umožňuje zamestnávateľovi uzavrieť zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti s pracovníkom mladším ako 25 rokov bez ohľadu na povahu vykonávaných činností, a prepustiť tohto pracovníka po dovŕšení veku 25 rokov.

17      Na úvod treba pripomenúť, že ak členské štáty a sociálni partneri prijmú opatrenia patriace do pôsobnosti smernice 2000/78, ktorá v oblasti zamestnania a povolania spresňuje zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, ktorá je už zakotvená v článku 21 Charty, musia konať v súlade s touto smernicou (rozsudky z 13. septembra 2011, Prigge a i., C‑447/09, EU:C:2011:573, bod 48; z 11. novembra 2014, Schmitzer, C‑530/13, EU:C:2014:2359, bod 23, ako aj z 21. decembra 2016, Bowman, C‑539/15, EU:C:2016:977, bod 19).

18      V prvom rade je preto nutné zistiť, či ustanovenie, o aké ide vo veci samej, stanovuje rozdielne zaobchádzanie na základe veku v zmysle článku 2 smernice 2000/78. V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia sa pod pojmom „zásada rovnakého zaobchádzania“ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice. Jej článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 spresňuje, že na účely jej článku 2 ods. 1 ide o priamu diskrimináciu vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou, ktorá sa nachádza v porovnateľnej situácii.

19      Pokiaľ ide na úvod o otázku, vznesenú Európskou komisiou, či pána Bordonara možno považovať za „pracovníka“ v zmysle článku 45 ZFEÚ, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora tento pojem má samostatný rozsah pôsobnosti a nemožno ho vykladať reštriktívne. Za „pracovníka“ je teda potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Základnou charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu podľa judikatúry Súdneho dvora je, že osoba vykonáva činnosti v určitom čase v prospech inej osoby a pod jej vedením, za čo dostáva odmenu (rozsudky z 3. júla 1986, Lawrie‑Blum, 66/85, EU:C:1986:284, body 16 a 17; z 23. marca 2004, Collins, C‑138/02, EU:C:2004:172, bod 26, ako aj z 3. mája 2012, Neidel, C‑337/10, EU:C:2012:263, bod 23).

20      Pri celkovom posúdení pracovného pomeru pána Bordonara je potrebné zohľadniť aspekty týkajúce sa nielen dĺžky pracovného času a výšky odmeny, ale aj prípadných nárokov na platenú dovolenku, na náhradu mzdy v prípade práceneschopnosti, na uplatnenie ustanovení kolektívnej zmluvy v platnom znení na pracovnú zmluvu, platenie príplatkov a prípadne povahu týchto príspevkov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. februára 2010, Genc, C‑14/09, EU:C:2010:57, bod 27).

21      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pán Bordonaro bol 14. decembra 2010 zamestnaný na základe zmluvy o príležitostnej pracovnej činnosti na dobu určitú, aby na každé požiadanie spoločnosti Abercrombie vykonával činnosti nočného skladníka. Ako vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, pán Bordonaro v rámci svojho zamestnania pracoval počas prvých mesiacov svojho pracovného pomeru štyri až päť nocí do týždňa, neskôr, od roku 2011, tri až štyrikrát týždenne. Pán Bordonaro okrem toho na pojednávaní pred Súdnym dvorom spresnil, že sa nachádzal v rovnakej situácii ako 400 ďalších zamestnancov spoločnosti Abercrombie, ktorých zmluva sa riadila kolektívnymi zmluvami.

22      Treba teda konštatovať, že so zreteľom na podmienky, za ktorých sa vykonávala a ktorých presnosť prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, činnosť pána Bordonara nemožno v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 19 tohto rozsudku považovať za čisto okrajovú a vedľajšiu.

23      Je teda pravdepodobné, že pracovná zmluva pána Bordonara umožňuje poslednému uvedenému dovolávať sa postavenia „pracovníka“ v zmysle článku 45 ZFEÚ. Je však úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý jediný má hlboké a priame poznatky o spore vo veci samej, posúdiť, či ide o takýto prípad.

24      Ďalej treba preskúmať, či pán Bordonaro môže úspešne tvrdiť, že bol predmetom rozdielneho zaobchádzania na základe veku.

25      Pokiaľ ide o požiadavku týkajúcu sa porovnateľnej povahy situácií, treba spresniť, že jednak sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale iba porovnateľné, a jednak skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknutú pracovnú činnosť (rozsudok z 12. decembra 2013, Hay, C‑267/12, EU:C:2013:823, bod 33 a citovaná judikatúra).

26      V prejednávanej veci treba uviesť, že článok 34 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 zaviedol dva rôzne režimy, nielen pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu a podmienky zamestnávania, ale aj prepustenie zamestnancov vykonávajúcich príležitostnú pracovnú činnosť podľa vekovej kategórie, do ktorej patria títo zamestnanci. Zatiaľ čo totiž možno v súvislosti s pracovníkmi mladšími ako 25 rokov a staršími ako 45 rokov zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti uzatvoriť len na účel výkonu práce nesúvislej alebo občasnej povahy, a to podľa potrieb identifikovaných v kolektívnych zmluvách a na vopred určené obdobie, uzavretie takej zmluvy o príležitostnej pracovnej činnosti nepodlieha, pokiaľ ide o pracovníkov mladších ako 25 rokov a starších ako 45 rokov, žiadnej z týchto podmienok a môže k nemu dôjsť „vo všetkých prípadoch“, pričom sa spresňuje, ako na pojednávaní uviedla talianska vláda, že zmluvy uzavreté s pracovníkmi mladšími ako 25 rokov končia automaticky dovŕšením veku 25 rokov.

27      Na účely uplatnenia ustanovení, ako sú tie predmetné vo veci samej, je teda situácia pracovníka prepusteného na základe jedinej okolnosti, že dovŕšil vek 25 rokov, objektívne porovnateľná so situáciou pracovníkov, ktorí patria do inej vekovej kategórie.

28      Treba teda konštatovať, že ustanovenie predmetné vo veci samej, pokiaľ stanovuje, že zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti možno „vo všetkých prípadoch“ uzavrieť s pracovníkom mladším ako 25 rokov a táto zmluva automaticky skončí, keď tento pracovník dovŕši vek 25 rokov, zavádza rozdielne zaobchádzanie na základe veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78.

29      V druhom rade treba skúmať, či je toto rozdielne zaobchádzanie odôvodnené.

30      V tejto súvislosti článok 6 ods. 1 prvý pododsek smernice 2000/78 stanovuje, že členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

31      Treba pripomenúť, že členské štáty disponujú rozsiahlou voľnou úvahou nielen pri výbere sledovania cieľa stanoveného v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti, ale aj pri definovaní opatrení, ktorými ho možno dosiahnuť (rozsudok z 11. novembra 2014, Schmitzer, C‑530/13, EU:C:2014:2359, bod 38 a citovaná judikatúra).

32      Pokiaľ ide o otázku, či ustanovenie dotknuté vo veci samej je odôvodnené legitímnym cieľom v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, z pripomienok talianskej vlády vyplýva, že toto ustanovenie patrí do právneho rámca, ktorého cieľom je vytvoriť flexibilnejší trh práce na účely zvýšenia miery zamestnanosti.

33      Konkrétne, pokiaľ ide o kategóriu pracovníkov mladších ako 25 rokov, z pripomienok talianskej vlády totiž vyplýva, že možnosť priznaná zamestnávateľom uzatvárať zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti „vo všetkých prípadoch“ a ukončiť ju, keď pracovník dovŕši vek 25 rokov, má za cieľ podporiť prístup mladých na trh práce. Táto vláda zdôraznila, že na trhu práce v ťažkostiach, ako je taliansky trh práce, je neexistencia odborných skúseností faktorom, ktorý znevýhodňuje mladých. Okrem toho možnosť vstúpiť do sveta práce a získať skúsenosti, ktoré, hoci sú pružné a časovo obmedzené, môžu byť cestou k novým možnostiam zamestnania.

34      Talianska vláda na pojednávaní objasnila, že hlavným a osobitným cieľom ustanovenia predmetného vo veci samej nie je poskytnúť mladým ľuďom prístup na trh práce na stabilnom základe, ale poskytnúť im len prvú príležitosť vstúpiť na trh práce. Týmto ustanovením ide o to poskytnúť im prvé skúsenosti, ktoré im neskôr zabezpečia výhodnejšie postavenie pri uchádzaní sa o zamestnanie na uvedenom trhu práce. Uvedené ustanovenie sa teda týka etapy, ktorá predchádza úplnému prístupu na trh práce.

35      Treba konštatovať, že tieto úvahy viazané na prístup na trh práce a mobilitu sa uplatňujú na mladých, ktorí sa uchádzajú o prvé zamestnanie, pričom ide o jednu z kategórii obyvateľstva vystavenú osobitnému riziku sociálneho vylúčenia. Pán Bordonaro na pojednávaní sám poznamenal, že miera zamestnanosti mladých ľudí, pod ktorými sa rozumie veková kategória od 15 do 25 rokov, sa v období od roku 2004 do roku 2016 znížila z 51 % na 39 %.

36      Treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2000/78 rozdiely v zaobchádzaní môžu spočívať v „stanovení osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana“.

37      Okrem toho treba pripomenúť, že podpora zamestnávania nepochybne predstavuje legitímny cieľ sociálnej politiky alebo politiky zamestnanosti členských štátov, najmä pokiaľ ide o podporu prístupu mladých k výkonu povolania (rozsudok z 21. júla 2011, Fuchs a Köhler, C‑159/10 a C‑160/10, EU:C:2011:508, bod 49, ako aj citovaná judikatúra).

38      Súdny dvor tiež rozhodol, že cieľ, ktorý má podporiť situáciu mladých pracovníkov na trhu práce, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana, môže byť považovaný za legitímny v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78 (rozsudok z 10. novembra 2016, de Lange, C‑548/15, EU:C:2016:850, bod 27). Rozhodol aj, že podpora prijímania mladších pracovníkov prostredníctvom zvýšenia flexibility riadenia ľudských zdrojov predstavuje oprávnený cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07, EU:C:2010:21, body 35 a 36).

39      Za týchto podmienok treba konštatovať, že pokiaľ je cieľom podporiť vstup mladých na trh práce, sleduje vnútroštátne ustanovenie predmetné vo veci samej legitímny cieľ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

40      V dôsledku toho treba overiť, či sú prostriedky použité na realizáciu tohto cieľa primerané a nevyhnutné.

41      Pokiaľ ide o primeranosť ustanovenia, ako je ustanovenie predmetné vo veci samej, treba uviesť, že opatrenie, ktoré umožňuje zamestnávateľom uzavrieť menej rigidné pracovné zmluvy, možno, vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty v tejto oblasti, považovať za primerané na účely dosiahnutia väčšej miery pružnosti na trhu práce. Možno totiž vychádzať z toho, že existenciou nástroja, ktorý je menej zväzujúci a nákladný než riadna zmluva, sa pre podniky môže vytvoriť stimul, a tieto sú podnecované odpovedať na žiadosti o zamestnanie podané mladými pracovníkmi.

42      Pokiaľ ide o nevyhnutnosť ustanovenia predmetného vo veci samej, treba poznamenať, že, ako tvrdí spoločnosť Abercrombie, v kontexte pretrvávajúcej ekonomickej krízy a nízkeho hospodárskeho rastu, situácia pracovníka mladšieho ako 25 rokov, ktorý vďaka pružnej pracovnej zmluve na dobu určitú môže vstúpiť na trh práce, je výhodnejšia v porovnaní so situáciou osoby, ktorá takú možnosť nemá a ktorá z tohto dôvodu ostane nezamestnaná.

43      Okrem toho talianska vláda na pojednávaní objasnila, že tieto formy flexibilnej práce sú nevyhnutné na podporu mobility pracovníkov, zvyšujú adaptabilitu zamestnancov na trhu práce a uľahčujú prístup na tento trh osobám ohrozeným sociálnym vylúčením a zároveň odstraňujú formy čiernej práce.

44      Táto vláda na pojednávaní tiež zdôraznila, že na dosiahnutie cieľa sledovaného vnútroštátnym ustanovením predmetným vo veci samej je nevyhnutné, aby čo najväčší počet mladých mohol využiť tento druh zmluvy. Keby boli pracovné zmluvy uzavreté podľa článku 34 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 stabilné, podniky by nemohli ponúknuť zamestnanie všetkým mladým, takže značný počet mladých by nemal možnosť prístupu k takým druhom zamestnania.

45      Talianska vláda navyše poznamenala, že opatrenie predmetné vo veci samej je spojené s určitým počtom záruk. Článok 38 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 teda stanovuje, že „na pracovníka vykonávajúceho príležitostnú pracovnú činnosť nemožno v čase výkonu práce uplatniť celkovo nevýhodnejší ekonomický a právny režim, ako je režim týkajúci sa pracovníka na rovnocennej úrovni povereného rovnakými úlohami“.

46      Za týchto podmienok sa vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy priznanú členským štátom nielen pri sledovaní konkrétneho cieľa v oblasti sociálnej politiky a zamestnania, ale aj pri vymedzení opatrení, ktorými možno tento cieľ dosiahnuť, treba domnievať, že vnútroštátny zákonodarca mohol za nevyhnutné považovať prijatie ustanovenia, ako je článok 34 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 276/2003.

47      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že článok 21 Charty, ako aj článok 2 ods. 1, článok 2 ods. 2 písm. a) a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia ustanoveniu, ako je to dotknuté vo veci samej, ktoré umožňuje zamestnávateľovi uzavrieť zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti s pracovníkom mladším ako 25 rokov bez ohľadu na povahu vykonávaných činností a prepustiť tohto pracovníka po dovŕšení veku 25 rokov, keďže toto ustanovenie sleduje oprávnený cieľ v oblasti politiky zamestnanosti a trhu práce a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

 O trovách

48      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 21 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článok 2 ods. 1, článok 2 ods. 2 písm. a) a článok 6 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia ustanoveniu, ako je to dotknuté vo veci samej, ktoré umožňuje zamestnávateľovi uzavrieť zmluvu o príležitostnej pracovnej činnosti s pracovníkom mladším ako 25 rokov bez ohľadu na povahu vykonávaných činností a prepustiť tohto pracovníka po dovŕšení veku 25 rokov, keďže toto ustanovenie sleduje oprávnený cieľ v oblasti politiky zamestnanosti a trhu práce a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Podpisy


* Jazyk konania: taliančina.