ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
zo 16. októbra 2014 (*)
„Štátna pomoc – Elektrická energia – Zvýhodnená tarifa – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Pojem štátna pomoc – Nová pomoc – Rovnosť zaobchádzania – Primeraná lehota“
Vo veci T‑291/11,
Portovesme Srl, so sídlom v Ríme (Taliansko), v zastúpení: F. Ciulli, G. Dore, M. Liberati a A. Vinci, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci a É. Gippini Fournier, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na úplné alebo „v rozsahu považovanom za primeraný“ čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie 2011/746/EÚ z 23. februára 2011 o štátnej pomoci, ktorú poskytlo Taliansko spoločnostiam Portovesme Srl, ILA SpA, Eurallumina SpA a Syndial SpA [Opatrenia štátnej pomoci C 38/B/04 (ex NN 58/04) a C 13/06 (ex N 587/05)] (Ú. v. EÚ L 309, s. 1), a subsidiárne návrh na zrušenie uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom je v ňom nariadené vrátenie predmetnej pomoci,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia M. Kančeva a C. Wetter (spravodajca),
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. decembra 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, Portovesme Srl, je výrobcom neželezných kovov, medzi ktoré v prípade jej závodov v Portoscuse (Taliansko) a v San Gavine (Taliansko) patria zinok, striebro a olovo.
2 Na základe článku 1 dekrétu predsedu vlády zo 6. februára 2004 (GURI č. 93 z 21. apríla 2004, s. 5; ďalej len „dekrét z roku 2004“) „[tarifné] podmienky stanovené v bode 2 vyhlášky Ministerstva priemyslu, obchodu a remesiel z 19. decembra 1995 [sa rozšírili] na dodávky elektrickej energie určené na výrobu a spracovanie hliníka, olova, striebra a zinku, ale iba v súvislosti so závodmi, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky už existovali a sú situované na ostrovoch s nedostatočným napojením alebo bez napojenia na vnútroštátnu elektrickú a plynovú sieť“.
3 Dekrét z roku 2004 tak umožnil, aby sa na nových príjemcov, medzi nimi aj na žalobkyňu, vzťahovala zvýhodnená tarifa, ktorá sa na základe ministerskej vyhlášky z 19. decembra 1995 (GURI č. 39 zo 16. februára 1996, s. 8, ďalej len „vyhláška z roku 1995“) už poskytovala do 31. decembra 2005 spoločnosti Alcoa Trasformazioni Srl vyrábajúcej hliník, ktorá je usadená na Sardínii (Taliansko). Toto rozšírenie malo mať dočasnú povahu a malo skončiť zavedením alebo posilnením vyššie uvedeného pripojenia, a to najneskôr 30. júna 2007.
4 Je dôležité spresniť, že vyhláška z roku 1995 bola prijatá v rámci privatizácie spoločnosti Alumix SpA. Táto privatizácia viedla k tomu, že Komisia vydala oznámenie adresované ostatným členským štátom a ostatným dotknutým osobám podľa článku [88] ods. 2 [ES], týkajúce sa štátnej pomoci talianskej vlády v prospech spoločnosti Alumix, ktoré bolo oznámené Talianskej republike a uverejnené 1. októbra 1996 (Ú. v. ES C 288, s. 4; ďalej len „rozhodnutie Alumix“).
5 Dekrét z roku 2004 vo svojom článku 1 ods. 1 stanovuje, že Autorità per l’energia elettrica e il gas (taliansky Úrad pre elektrickú energiu a plyn, ďalej len „AEEG“) „rozšír[i] tarifné podmienky uvedené v bode 2“ vyhlášky z roku 1995. Táto vyhláška z roku 1995 obsahuje päť bodov, z ktorých prvé dva sú v tomto spore relevantné. Bod 1 uvedenej vyhlášky stanovuje, že „sadzobník v prípade dodávky elektrickej energie na výrobu primárneho hliníka obsiahnutý v tabuľke A‑9 uvedenej v prílohe rozhodnutia č. 15 zo 14. decembra 1993 sa od 1. januára 1996 zrušuje“ a že „namiesto neho sa uplatnia tarify za časový úsek, ktoré sú stanovené v tabuľke A‑6 tohto opatrenia“. Bod 2 vyhlášky z roku 1995 uvádza, že „režim príplatkov stanovený opatrením CIP č. 13 z 24. júla 1992 a jeho neskoršie zmeny a doplnenia, ktorý sa má uplatniť na každú dodávku určenú na výrobu primárneho hliníka, ale iba v súvislosti so závodmi, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky už existovali, sa zrušuje k 31. decembru 2005“.
6 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v Taliansku prislúcha stanoviť cenové úrovne a podmienky súvisiace s dodávkou elektrickej energie Comitato interministeriale dei prezzi (medzirezortný výbor pre ceny; ďalej len „CIP“). Tarifa za elektrickú energiu zahŕňa paušálnu zložku „zodpovedajúcu prisľúbenej alebo dodanej elektrickej energii“ a variabilnú zložku, „ktorá závisí od spotrebovanej energie“ [neoficiálny preklad] (bod 2.5.1 rozhodnutia Alumix). Táto variabilná zložka sama osebe zahŕňa dve zložky, a to „cenu energie“ a „tepelný príplatok“. Podobne ako paušálna zložka, „cena energie“ slúži „na pokrytie… administratívnych a finančných nákladov súvisiacich s výrobou elektrickej energie“ [neoficiálny preklad] (ten istý bod rozhodnutia Alumix), pričom „tepelný príplatok“ „súvisí s nákladmi na palivo používanými na výrobu elektrickej energie a s nákladmi na nákup elektrickej energie tuzemského alebo zahraničného pôvodu“ [neoficiálny preklad] (ten istý bod rozhodnutia Alumix).
7 Paušálna zložka a „cena energie“ boli v čase prijatia rozhodnutia Alumix stanovené rozhodnutím CIP č. 45/1990 a „tepelný príplatok“ jeho rozhodnutím č. 26/1989. Rozhodnutím CIP č. 13/1992 bol „tepelný príplatok“ na primárne spracovanie hliníka v zlievarni nachádzajúcej sa na území mesta Portovesme na Sardínii znížený o dve tretiny, a to z 26,6 talianskych lír (ITL) za kilowatthodinu na 8,8 ITL. Táto tarifa (ďalej len „tarifa uplatňovaná pred prijatím rozhodnutia Alumix“) časovo predchádza rozhodnutiam, ktoré prijali talianske orgány v rámci privatizácie spoločnosti Alumix a ktoré sa týkali taríf za elektrickú energiu uplatňujúcich sa na zlievarne hliníku so sídlom v mestách Portovesme a Fusina v Benátsku (Taliansko).
8 V tomto ohľade Komisia Európskych spoločenstiev uviedla, že „[pokiaľ ide o] pôvodnú tarifu za elektrickú energiu, ktorá sa uplatňovala na zlievareň v Portovesme na základe rozhodnutia CIP č. 13/[1992] stanovujúceho zníženie tepelného príplatku, [bolo] potrebné vyvodiť záver, že toto tepelné zníženie predstav[ovalo] štátnu pomoc“, keďže toto rozhodnutie „prijaté talianskou vládou jednomyseľne, zníži[lo] náklady, ktoré znášala táto zlievareň, bez toho, aby boli výhody z tohto opatrenia poskytnuté ostatným závodom vo zvyšnej časti Talianska“ [neoficiálny preklad] (bod 4.2 rozhodnutia Alumix).
9 Tarifa uplatňovaná pred prijatím rozhodnutia Alumix bola následne preskúmaná „z hľadiska sledovania cieľa dlhodobého regionálneho rozvoja v zmysle článku 92 ods. 3 [písm. a)] ES“ [neoficiálny preklad] (bod 4.2 rozhodnutia Alumix) a s prihliadnutím na skutočnosť, že tieto zvýhodnené tarify boli od 1. januára 1996 zrušené. Komisia dospela k záveru, že „na kapitálové injekcie, platbu zmrazených dlhov a [‚tarifu uplatňovanú pred prijatím rozhodnutia Alumix‘ sa vzťahovali] výnimky uvedené v článku 92 ods. 3 [písm. a) a c)] ES“ [neoficiálny preklad] (bod 5 rozhodnutia Alumix).
10 Privatizácia spoločnosti Alumix (ktorá viedla k predaju väčšiny aktív skupiny Alumix spoločnosti Alcoa Italia SpA, ktorá sa na konci tohto procesu stala spoločnosťou Alcoa Trasformazioni) viedla talianskeho zákonodarcu k prijatiu množstva opatrení, z ktorých niektoré sa týkali zníženia taríf za elektrickú energiu uplatňovaných na túto spoločnosť. Boli tak prijaté tri odlišné tarify, jedna týkajúca sa závodu so sídlom v Portovesme, dve ďalšie týkajúce sa závodu so sídlom vo Fusine. Pokiaľ ide o tieto dva závody, tarifa zahŕňala hraničné výrobné náklady na elektrickú energiu v dotknutom regióne, a to 36 ITL za kilowatthodinu v prípade závodu v Portovesme a 39 ITL za kilowatthodinu v prípade závodu vo Fusine, pričom k tomuto základu boli pripočítané fixné náklady.
11 V tabuľke zobrazenej ďalej v štvrtom odseku bodu 2.5.2 rozhodnutia Alumix sa uvádza tarifa, ktorá sa uplatňovala na zlievareň nachádzajúcu sa v meste Portovesme v období rokov 1996 až 2005. Čo sa týka zlievarne vo Fusine, jej zásobovanie bolo upravené v dvoch samostatných zmluvách, pričom jedna bola uzavretá medzi spoločnosťami Ente nazionale per l’energia elettrica (ENEL) a SAVA, ktorú kúpila Alumix, a druhá stanovuje tarifu vypočítanú z priemerných hraničných nákladov na vyrobenú elektrickú energiu, a to 39 ITL za kilowatthodinu. Prvá a tretia tarifa predstavovali ku dňu prijatia rozhodnutia Alumix posledný vývoj v oblasti zvýhodnených taríf za elektrickú energiu (ďalej len „tarifa Alumix“).
12 V prvom prípade týkajúcom sa závodu v Portovesme, Komisia zastávala názor, že:
„Za súčasných okolností sa ENEL bežne správa ako podnikateľský subjekt a… tarifa, ktorú uplatňuje, nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 [ES].“ [neoficiálny preklad] (bod 4.2 rozhodnutia Alumix)
13 V druhom prípade týkajúcom sa závodu vo Fusine, použila rovnaké úvahy, pokiaľ ide o tretiu tarifu, ktorá bola vypočítaná z priemerných hraničných nákladov na vyrobenú elektrickú energiu.
14 Napokon, ešte v súvislosti s týmto závodom, ale pokiaľ ide o zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťami ENEL a SAVA (druhá tarifa), uviedla, že išlo o bežnú obchodnú transakciu a že platba v prípade piatich vodných elektrární a príslušnej siete nebola uskutočnená jednorázovo, ale sa rozvrhla na niekoľko rokov a bola poskytnutá vo forme dodávky elektrickej energie.
15 Komisia teda zastávala názor, že tieto tri tarify – medzi nimi aj tarifa Alumix – neobsahovali „nijaký prvok štátnej pomoci v zmysle článku 92 ods. 1 [ES]“ [neoficiálny preklad] (posledný odsek bodu 4.2 rozhodnutia Alumix).
16 Zavedenie zvýhodnenej tarify vyplývajúcej z dekrétu z roku 2004, ktorý sa uvádza v bode 2 a nasl. vyššie, predpokladalo, že AEEG prijme rozhodnutie v tomto zmysle.
17 AEEG prijala rozhodnutie č. 110/04 z 5. júla 2004, ktoré poskytnutie zvýhodnenej tarify podmieňovalo riadnym vykonaním postupu oznamovania v zmysle pravidiel v oblasti štátnej pomoci.
18 Ukázalo sa však, že talianske orgány uvedené oznámenie nevykonali, ale že Komisia po tom, čo jej boli predložené články z tlače, požiadala Taliansku republiku listami z 22. januára a z 19. marca 2004 o objasnenie predmetných opatrení. Listami z 9. februára, 9. júna a z 20. septembra 2004 tento členský štát poskytol Komisii vysvetlenia, najmä pokiaľ ide o dekrét z roku 2004, informoval AEEG o rozsahu, v akom boli tieto skutočnosti poskytnuté, a dal mu pokyn, aby uvedený dekrét vykonal, k čomu došlo na základe rozhodnutia č. 148/04 z 9. augusta 2004.
19 Rozhodnutím, ktoré bolo Talianskej republike oznámené listom zo 16. novembra 2004, Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pokiaľ ide o štátnu pomoc C 38/2004 (ex NN 58/04) – Pomoc v prospech spoločnosti Portovesme Srl (zhrnutie v Ú. v. EÚ C 30, 2005, s. 7).
20 Dňa 17. decembra 2004 AEEG informoval talianskeho ministra pre výrobné činnosti o tom, že vzhľadom na uvedené rozhodnutie predčasne prerušil uplatnenie režimu upraveného v dekréte z roku 2004.
21 Z informácií, ktoré Talianska republika poskytla v rámci správneho konania, vyplýva, že na základe uvedeného režimu žalobkyňa získala za elektrickú energiu spotrebovanú v období od apríla do októbra 2004 od verejnoprávneho orgánu Cassa Conguaglio per il settore elettrico (taliansky Vyrovnávací fond v elektroenergetickom sektore) platby v celkovej výške 12 845 892,82 eura, ktoré predstavujú kompenzačnú náhradu zodpovedajúcu rozdielu medzi cenou uplatňovanou žalobkyniným dodávateľom elektrickej energie a zvýhodnenou tarifou stanovenou štátom, vynásobenou množstvom spotrebovanej elektrickej energie.
22 Talianske orgány však 14. marca 2005 prijali zákonný dekrét č. 35 (GURI č. 111 zo 14. mája 2005, s. 4), ktorý bol zmenený na zákon po zmenách a doplneniach zákonom č. 80 zo 14. mája 2005 (riadna príloha GURI č. 91 zo 14. mája 2005, ďalej len „zákon z roku 2005“).
23 Na základe článku 11 ods. 12 zákona z roku 2005 bola zvýhodnená tarifa, ktorá bola priznaná žalobkyni, predĺžená do 31. decembra 2010. Komisii však nebol oznámený dekrét z roku 2004, ani článok 11 ods. 11 zákona z roku 2005, týkajúci sa zvýhodnenej tarify uplatňovanej na spoločnosť Alcoa Trasformazioni, zatiaľ čo článok 11 ods. 12 toho istého zákona bol Komisii oznámený 23. novembra 2005 v súlade s článkom 88 ods. 3 ES, pričom 28. novembra 2005 došlo k výmene ďalšej korešpondencie.
24 Listom z 22. decembra 2005 Komisia požiadala Taliansku republiku o dodatočné informácie, ktorá jej ich poskytla v liste z 3. marca 2006.
25 Rozhodnutím, ktoré bolo Talianskej republike oznámené listom z 26. apríla 2006, Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pokiaľ ide o štátnu pomoc C 13/06 (ex N 587/05) – Zvýhodnená tarifa za elektrickú energiu pre priemyselné odvetvia s vysokou spotrebou elektrickej energie na Sardínii (zhrnutie v Ú. v. EÚ C 145, s. 8).
26 Komisia 22. augusta 2006 požiadala o doplňujúce spresnenia, ktoré jej Talianska republika poskytla listom z 28. septembra 2006.
27 Keďže uplatnenie režimu, ktorý je upravený v článku 11 ods. 12 zákona z roku 2005, podlieha vzhľadom na uskutočnené oznámenie schváleniu Komisie, uvedený režim nebol zavedený.
28 Komisia sa 29. októbra 2008 rozhodla preskúmať zvýhodnenú tarifu upravenú v dekréte z roku 2004 jednotlivo podľa toho, či sa týkala spoločnosti Alcoa Trasformazioni alebo nových príjemcov uvedenej tarify, vrátane žalobkyne.
29 Po tom, čo došlo k výmene korešpondencie medzi Komisiou a Talianskou republikou, sa ukázalo, že zvýhodnená tarifa, ktorej príjemcom bola spoločnosť Alcoa Trasformazioni, v skutočnosti nebola predĺžená dekrétom z roku 2004, a táto spoločnosť naďalej, až do nadobudnutia účinnosti článku 11 ods. 11 zákona z roku 2005, podliehala úprave stanovenej vo vyhláške z roku 1995.
30 V rozhodnutí 2011/746/EÚ z 23. februára 2011 o štátnej pomoci, ktorú poskytlo Taliansko spoločnostiam Portovesme Srl, ILA SpA, Eurallumina SpA a Syndial SpA [Opatrenia štátnej pomoci C 38/B/04 (ex NN 58/04) a C 13/06 (ex N 587/05)] (Ú. v. EÚ L 309, s. 1; ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia pokiaľ ide o pomoc, ktorá podľa nej vyplýva z článku 11 ods. 12 zákona z roku 2005, zastávala názor, že táto pomoc nebola zlučiteľná s vnútorným trhom a následne Talianskej republike zakázala, aby ju poskytla, a ďalej pokiaľ ide o pomoc, ktorá je podľa nej upravená v dekréte z roku 2004, ju takisto považovala za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, a preto Talianskej republike nariadila, aby ju od jej príjemcov vymohla.
31 Napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni oznámené 31. marca 2011.
Konanie a návrhy účastníkov konania
[omissis]
39 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil úplne alebo čiastočne „v rozsahu, ktorý sa považuje za primeraný“ napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne zrušil uvedené rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom nariaďuje vrátenie predmetnej pomoci,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
40 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
41 V rámci svojich návrhov žalobkyňa primárne navrhuje, aby Všeobecný súd najprv úplne zrušil napadnuté rozhodnutia a následne, v prípade ak to tak neurobí, ho zrušil čiastočne „v rozsahu, ktorý sa považuje za primeraný“. V rámci svojich návrhov, ktoré boli predložené subsidiárne, navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie „v rozsahu, v akom sa v ňom nariaďuje vrátenie predmetnej pomoci“.
42 Žalobkyňa, ktorú Všeobecný súd na pojednávaní vyzval, aby spresnila rozsah svojich návrhov, uviedla, že jej návrhy sa majú chápať tak, že sa obmedzujú na návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka, čo bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
43 Tieto spresnenia vedú k rozhodnutiu, že žaloba je prípustná v rozsahu, v akom žalobkyňa primárne požaduje zrušenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej sa jej týka, a subsidiárne zrušenie toho istého rozhodnutia v časti, v ktorej jej ukladá povinnosť vrátiť pomoc, ktorá jej bola priznaná.
44 Pokiaľ však ide o návrh na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia „v rozsahu, ktorý sa považuje za primeraný“, je dôležité pripomenúť, že pokiaľ súd Európskej únie rozhoduje o návrhu na zrušenie aktu uvedeného v článku 263 ZFEÚ, jeho právomoc sa obmedzuje na preskúmanie zákonnosti napadnutého aktu (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, DSM/Komisia, C‑5/93 P, Zb. s. I‑4695, bod 36, a rozsudok Všeobecného súdu z 9. júna 2009, NDSHT/Komisia, T‑152/06, Zb. s. II‑1517, bod 73).
45 Konštatovanie protiprávnosti pre niektorý z dôvodov uvedených v článku 263 druhom odseku ZFEÚ ho tak musí v prípade potreby viesť k úplnému alebo čiastočnému zrušeniu uvedeného aktu, a to najmä v závislosti od povahy alebo rozsahu uvedenej protiprávnosti, bez toho, aby mohol rozhodnúť o tomto zrušení alebo upraviť jeho rozsah na základe dôvodov spravodlivosti a vhodnosti (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Všeobecného súdu z 25. októbra 2005, Micha/Komisia, T‑50/04, Zb. VS s. I‑A‑339, II‑1499, bod 46), ktoré zjavne využila žalobkyňa, keď použila formuláciu „v rozsahu, ktorý sa považuje za primeraný“.
46 Žaloba je preto prípustná s výnimkou druhej časti návrhov, ktorú žalobkyňa uviedla ako primárnu, smerujúcu k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia „v rozsahu, ktorý sa považuje za primeraný“.
O veci samej
47 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza jedenásť žalobných dôvodov.
48 Prvý žalobný dôvod je založený na porušení zásady právnej istoty, zásady ochrany legitímnej dôvery a článkov 4, 7, 10 a 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999, ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnom a neúplnom opise právneho rámca uplatniteľného na túto vec a na následnom porušení povinnosti náležitej starostlivosti a nestrannosti Komisie, tretí žalobný dôvod sa týka porušenia zásady rovnosti zaobchádzania so spoločnosťou Alcoa Trasformazioni a žalobkyňou, štvrtý žalobný dôvod spočíva v neexistencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, piaty žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia vychádzala z nesprávnych predpokladov, šiesty žalobný dôvod je založený na existujúcej povahe predmetnej pomoci, siedmy žalobný dôvod je založený na jej zlučiteľnosti „so spoločným trhom“, ôsmy žalobný dôvod spočíva v porušení článkov 2 ES, 3 ES, 5 ES a 12 ES, ako aj zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, deviaty žalobný dôvod sa týka porušenia článku 174 ZFEÚ a vyhlásenia č. 30 o ostrovných regiónoch, pripojeného k záverečnému aktu Amsterdamskej zmluvy, ktorým sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty (Ú. v. ES C 340, 1997, s. 136, ďalej len „vyhlásenie o ostrovných regiónoch“), desiaty žalobný dôvod sa týka porušenia článku 107 ods. 3 písm. a) až c) ZFEÚ, usmernení o národnej regionálnej pomoci (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9; Mim. vyd. 08/001, s. 226) a nezohľadnenia usmernení pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 (Ú. v. EÚ C 54, 2006, s. 13) a jedenásty žalobný dôvod je rovnako ako prvý založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery.
[omissis]
O ôsmom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia článkov 2 ES, 3 ES, 5 ES a 12 ES, ako aj zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality
[omissis]
O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu, pokiaľ ide o jej druhú výhradu týkajúcu sa porušenia povinnosti odôvodnenia v súvislosti so selektívnou povahou predmetného opatrenia
[omissis]
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty, zásady ochrany legitímnej dôvery a článkov 4, 7, 10 a 14 nariadenia č. 659/1999 a o jedenástom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
[omissis]
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom a neúplnom uvedení právneho rámca uplatniteľného na túto vec a o následnom porušení povinnosti náležitej starostlivosti a nestrannosti Komisie
80 Žalobkyňa tvrdí, že stanovenie zvýhodnenej tarify v dekréte z roku 2004 a v rozhodnutiach, ktoré ju zaviedli, vedie k rovnakej tarife, akou bola tarifa uplatňovaná pred prijatím rozhodnutia Alumix, ktorú Komisia považovala v rozhodnutí Alumix za zlučiteľnú so spoločným trhom. Domnieva sa, že je oprávnená sa na tento precedens odvolávať, aby sa pomoc mohla považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom. V tomto prípade by nebola povinná vrátiť sumy, ktoré dostala na základe uvedeného opatrenia. To však predpokladá, že predmetná rozhodovacia prax je zákonná a uplatniteľná (pretože Komisia nie je viazaná svojou skoršou rozhodovacou praxou, no na základe zásady rovnosti zaobchádzania, je ňou naopak viazaná, ak ide o tú istú pomoc).
81 Žalobkyňa opiera svoju analýzu o tieto úvahy: dekrét z roku 2004 vo svojom článku 1 prvom odseku odkazuje na bod 2 vyhlášky z roku 1995, ktorý sám odkazuje na rozhodnutie CIP č. 13/92. Toto rozhodnutie však vytvorilo najmä v súvislosti s „tepelným príplatkom“ tarifu uplatňovanú pred prijatím rozhodnutia Alumix. V roku 2004 sa na ňu uplatňovala práve táto tarifa, ktorá bola v roku 1996 uznaná za zlučiteľnú so spoločným trhom, čo podľa jej záveru prirodzene znamená, že napadnuté rozhodnutie je v tejto otázke protiprávne.
82 Druhý žalobný dôvod nemožno prijať.
83 Najprv treba zdôrazniť, že Talianska republika sa v rámci privatizácie spoločnosti Alumix zaviazala voči spoločnosti Alcoa Italia, že bude dodržovať tarifu Alumix [pričom Alcoa Italia bola dokonca na základe zmluvy oprávnená pozastaviť prevádzku vyššie uvedených závodov, ak „počas troch alebo viacerých mesiacov v rámci obdobia šiestich mesiacov tarify za elektrickú energiu prekroč[ili] aspoň o 5 % stanovené tarify“ [neoficiálny preklad] (bod 2.7 rozhodnutia Alumix)], takže keď bola prijatá vyhláška z roku 1995, prevzala charakteristické znaky tarify Alumix, ako to Komisia potvrdila na pojednávaní. Rozhodnutie Alumix, ktoré bolo prijaté v roku 1996, ju teda implicitne schvaľuje.
84 Ako bolo pripomenuté v bodoch 6 až 15 vyššie, zvýhodnená tarifa, ktorú Komisia schválila v rozhodnutí Alumix, zahŕňala rôzne formy taríf, a to v prvom rade pôvodnú tarifu, ktorú spoločnosti Alumix poskytla spoločnosť ENEL najmä na základe rozhodnutia CIP č. 13/1992 (tarifa uplatňovaná pred prijatím rozhodnutia Alumix) a potom tarify priznané spoločnosti Alumix s ohľadom na jej privatizáciu a zachované vyhláškou z roku 1995 v prospech hlavného nadobúdateľa skupiny, ktorým bola spoločnosť Alcoa Italia, ktorá sa neskôr transformovala na spoločnosť Alcoa Trasformazioni (tarifa Alumix).
85 Následne treba uviesť, že hoci je z formálneho hľadiska pravda, že dekrét z roku 2004 odkazuje na bod 2 vyhlášky z roku 1995, nič to nemení na tom, ako správne uvádza Komisia, že tento bod 2 nemožno vykladať izolovane od bodu 1. Podľa naposledy uvedeného bodu, ako sa pripomína v bode 5 vyššie, bol osobitný cenový režim pre primárny hliník stanovený v tabuľke A‑9 uvedenej v prílohe rozhodnutia CIP č. 15/93 zrušený od 1. januára 1996 v prospech režimu zahŕňajúceho sadzby za časové úseky, ktorý je stanovený v tabuľke A‑6 uvedenej v prílohe daného rozhodnutia, bez toho, aby si to vyžiadalo zmenu „tepelného príplatku“, ktorý je vymedzený v súlade s rozhodnutím CIP č. 13/92.
86 Preto tarifa uplatňovaná pred prijatím rozhodnutia Alumix, ako aj tarifa Alumix obsahovali medzi prvkami umožňujúcimi ich vymedzenie znížený „tepelný príplatok“, čo je jediný prvok, ktorý sa použil pri stanovení konečnej ceny za elektrickú energiu, ktorá je definovaná v rozhodnutí CIP č. 13/92.
87 Na žalobkyňu sa neuplatnila tarifa uplatňovaná pred prijatím rozhodnutia Alumix ani tarifa Alumix, ale režim upravený vyhláškou z roku 1995, ktorý sa do roku 2004, ktorý bol prahovým rokom, vyvíjal. V roku 2004 rozšírenie uvedenej tarify na ďalších príjemcov na základe dekrétu z roku 2004 viac nemalo ten istý účel ako v roku 1996, keď bolo prijaté rozhodnutie Alumix.
88 To vedie k zamietnutiu druhého žalobného dôvodu, aj pokiaľ ide o požiadavku nestrannosti Komisie, pretože od prijatia nových opatrení (a to dekrétu z roku a zákona z roku 2005) zaobchádzala so žalobkyňu a spoločnosťou Alcoa Trasformazioni rovnakým spôsobom, čo Všeobecný súd viac rozoberie v rámci svojej odpovede na tretiu otázku.
O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania so spoločnosťou Alcoa Trasformazioni a žalobkyňou
89 Žalobkyňa v rámci tretieho žalobného dôvodu tvrdí, že Komisia v rozhodnutí 2010/460 zastávala názor, že zvýhodnená tarifa priznaná spoločnosti Alcoa Trasformazioni bola protiprávna, len pokiaľ ide o obdobie nasledujúce po 31. decembri 2005, keď podľa tejto inštitúcie skončila platnosť rozhodnutia Alumix. Žalobkyňa však zastáva názor, že keďže tarifa uplatňovaná na spoločnosť Alcoa Trasformazioni a tarifa, ktorá sa na ňu uplatňovala od nadobudnutia účinnosti rozhodnutia AEEG č. 148/04, sú totožné (na základe dekrétu z roku 1995, a následne, ako uvádza, dekrétu z roku 2004 v prípade spoločnosti Alcoa Trasformazioni, a pokiaľ ide o ňu, len na základe dekrétu z roku 2004), rozdielne zaobchádzanie sa nezdá byť odôvodnené v prípade konštatovania protiprávnosti pomoci, a následne ani v prípade žiadosti o vrátenie kompenzačnej náhrady vyplatenej na základe dekrétu z roku 2004.
90 Treba poznamenať, že takýto žalobný dôvod nemôže uspieť. Z judikatúry teda vyplýva, že dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun, C‑248/04, Zb. s. I‑10211, bod 72 a tam citovanú judikatúru).
91 V prejednávanej veci Alcoa Trasformazioni a žalobkyňa neboli pôvodne v porovnateľnej právnej situácii: Alcoa Trasformazioni bola príjemcom zvýhodnenej tarify, ktorú Komisia schválila v rozhodnutí Alumix, a platnosť tejto tarify jej bola predĺžená, pričom žalobkyňa je novým príjemcom uvedenej tarify na základe dekrétu z roku 2004, ktorý sa v praxi na spoločnosť Alcoa Trasformazioni neuplatňoval. Navyše zákon z roku 2005 obsahuje dve odlišné ustanovenia, a to článok 11 ods. 11, ktorý nebol Komisii oznámený, týkajúci sa spoločnosti Alcoa Traformazioni, a článok 11 ods. 12, ktorý sa týkal nových príjemcov zvýhodnenej tarify a bol Komisii riadne oznámený. Tieto odlišné skutočnosti navyše postačujú na odôvodnenie rozhodnutia Komisie rozdeliť preskúmanie vecí podľa toho, či sa týkali pôvodného príjemcu zvýhodnenej tarify alebo jej nových príjemcov.
92 Naproti tomu s ohľadom na zvýhodnenú tarifu, ktorá prešla vývojom, sa obe spoločnosti nachádzali v rovnakej situácii a Komisia, ktorá s nimi v každom prípade zaobchádzala rovnako, považovala uvedenú tarifu za nezlučiteľnú štátnu pomoc a v dôsledku toho nariadila, aby sa táto pomoc vrátila.
93 Je síce pravda, že vzhľadom na to, že zvýhodnená tarifa sa po 31. decembri 2005 považuje v napadnutom rozhodnutí za protiprávnu, a že je totožná s tarifou, ktorá platila pred týmto dátumom, žalobkyňa náležite tvrdí, že Komisia bola z dôvodu podstatnej zmeny povahy pôvodne schválenej pomoci oprávnená zasiahnuť skôr. Okrem toho treba uviesť, že Komisia pripustila, že Alcoa Trasformazioni mohla z dôvodu zmien, ku ktorým došlo v súvislosti so stanovením a vyplácaním zvýhodnenej tarify tejto spoločnosti dostávať na konci pôvodného obdobia (1995 – 2005), a konkrétnejšie v rokoch 2004 a 2005, protiprávnu štátnu pomoc (čo je okrem toho plne v súlade s rozhodnutím 2010/460 a so skutočnosťou, že predĺženie platnosti zvýhodnenej tarify sa považovalo za takúto pomoc).
94 Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť uvedená do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže vo svoj prospech odvolávať na nezákonnosť, ku ktorej došlo v prospech inej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 9. októbra 1984, Witte/Parlament, 188/83, Zb. s. 3465, bod 15; zo 4. júla 1985, Williams/Dvor audítorov, 134/84, Zb. s. 2225, bod 14, a z 10. novembra 2011, The Rank Group, C‑259/10 a C‑260/10, Zb. s. I‑10947, bod 62).
95 Aj tretí žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode spočívajúcom na neexistencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ
[omissis]
O piatom žalobnom dôvode založenom na skutočnosti, že Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia vychádzala z nesprávnych predpokladov
[omissis]
O šiestom žalobnom dôvode založenom na existujúcej povahe predmetnej pomoci
112 Treba pripomenúť, že za novú pomoc podliehajúcu oznamovacej povinnosti stanovenej článkom 108 ods. 3 ZFEÚ treba považovať opatrenia, ktoré smerujú k zavedeniu alebo zmene pomoci, pričom zmeny sa môžu týkať buď existujúcej pomoci, alebo pôvodných projektov oznámených Komisii (rozsudky Súdneho dvora z 9. októbra 1984, Heineken Brouwerijen, 91/83 a 127/83, Zb. s. 3435, body 17 a 18, a z 9. augusta 1994, Namur‑Les assurances du crédit, C‑44/93, Zb. s. I‑3829, bod 13).
113 V prejednávanej veci sa jasne preukázalo, že išlo o novú pomoc.
114 Hospodárske a právne zmeny, ku ktorým došlo po prijatí tarify Alumix, svedčia o tom, že sa prešlo od ceny uplatňovanej dodávateľmi na tarifu dotovanú Talianskou republikou. Zatiaľ čo v prípade tarify Alumix sa priznaná cena rovnala zľave, ktorú uvedený dodávateľ, aj keď v monopolnom postavení (ENEL), poskytoval jednému zo svojich najdôležitejších zákazníkov, pričom opatrenia uvedené v napadnutom rozhodnutí obsahovali zníženie cien stanovené talianskymi orgánmi, ktoré bolo financované prostredníctvom parafiškálneho poplatku, ktorý umožňoval, aby sa žalobkyni uhradil rozdiel medzi tarifou, ktorá sa bežne fakturuje podnikom, a zvýhodnenou tarifou, ktorá jej bola priznaná.
115 Je preto potrebné rozhodnúť, že na základe samotného vývoja medzi podmienkami na priznanie a stanovenie zvýhodnenej tarify, ktorá bola pôvodne priznaná spoločnosti Alcoa Trasformazioni na základe dekrétu z roku 1995, a podmienkami, ktoré sú uvedené v dekréte z roku 2004 a následne v zákone z roku 2005, možno vyvodiť záver, že išlo o novú pomoc.
116 Ďalej to platí o to viac v súvislosti s rozšírením pomoci, ktorá sa tak rozšírila na nových príjemcov, na ktorých sa nevzťahuje už schválená schéma pomoci, no ktorým sa poskytuje pomoc, ktorá mala dovtedy len jediného príjemcu.
117 Šiesty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O siedmom žalobnom dôvode založenom na zlučiteľnosti predmetnej pomoci so „spoločným trhom“
[omissis]
O deviatom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia článku 174 ZFEÚ a vyhlásenia o ostrovných regiónoch
[omissis]
O desiatom žalobnom dôvode, ktorý sa týka porušenia článku 107 ods. 3 písm. a) až c), ZFEÚ, usmernení o regionálnej štátnej pomoci a nezohľadnenia usmernení o regionálnej štátnej pomoci na roky 2007 – 2013
[omissis]
O trovách
139 Keďže Komisia navrhla uložiť žalobkyni náhradu trov konania a žalobkyňa nemala vo svojich dôvodoch úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Portovesme Srl je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. októbra 2014.
Podpisy