ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

zo 6. apríla 2017 (*)

„Štátna pomoc – Námorná doprava – Náhrada za služby vo verejnom záujme – Zvýšenie základného imania – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Vstup podniku príjemcu do likvidácie – Zachovanie záujmu na konaní – Nezastavenie konania – Pojem pomoc – Služby všeobecného hospodárskeho záujmu – Kritérium súkromného investora – Zjavne nesprávne posúdenie – Nesprávne právne posúdenie – Námietka nezákonnosti – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Rozhodnutie 2011/21/EÚ – Usmernenia pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach – Právna úprava Únie uplatniteľná na štátnu pomoc vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme – Rozsudok Altmark“

Vo veci T‑219/14,

Regione autonoma della Sardegna (Taliansko), v zastúpení: T. Ledda, S. Sau, G. M. Roberti, G. Bellitti a I. Perego, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: G. Conte, D. Grespan a A. Bouchagiar, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Compagnia Italiana di Navigazione SpA, so sídlom v Neapole (Taliansko), v zastúpení: pôvodne F. Sciaudone, R. Sciaudone, D. Fioretti a A. Neri, neskôr M. Merola, B. Carnevale a M. Toniolo, advokáti,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je žaloba na základe článku 263 ZFEÚ o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2013) 9101 final z 22. januára 2014 o štátnej pomoci SA.32014 (2011/C), SA.32015 (2011/C) a SA.32016 (2011/C), ktorú poskytol autonómny región Sardínia spoločnosti Saremar v rozsahu, v akom toto rozhodnutie označilo za štátnu pomoc opatrenie vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme a zvýšenia základného imania, v akom vyhlásilo tieto opatrenia za nezlučiteľné s vnútorným trhom a nariadilo vymáhanie tejto pomoci,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory D. Gratsias (spravodajca), sudkyne M. Kănčeva a N. Półtorak

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 20. júla 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1.     Skutkové okolnosti

1        Saremar – Sardegna Regionale Marittima SpA (ďalej len „Saremar“) je spoločnosť v súčasnosti v likvidácii, ktorá zaručuje od svojho založenia verejnú službu námornej kabotáže jednak medzi Sardíniou (Taliansko) a malými sardskými ostrovmi, a jednak medzi Sardíniou a Korzikou (Francúzsko). Úloha vo verejnom záujme spoločnosti Saremar sa pôvodne riadila viacročnou dohodou uzavretou 17. októbra 1991 s talianskym štátom, ktorá retroaktívne nadobudla účinnosť 1. januára 1989 a ktorej skončenie bolo stanovené na 31. decembra 2008. Privatizácia spoločnosti Saremar bola upravená článkom 19 decreto-legge 25 settembre 2009, n. 135, Disposizioni urgenti per l’attuazione di obblighi comunitari e per l’esecuzione di sentenze della Corte di giustizia delle Comunita’ europee, convertito in legge, con modifiche, dalla legge 20 novembre 2009 (zákonný dekrét č. 135 z 25. septembra 2009 o naliehavých ustanoveniach na vykonanie záväzkov voči Spoločenstvu, ako aj rozsudkov Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, zmenený na zákon a súčasne zmenený a doplneným zákon č. 166/2009 z 20. novembra 2009, ďalej len „zákon z roku 2009“) (GURI č. 223 z 25. septembra 2009 a GURI č. 274 z 24. novembra 2009, riadny dodatok č. 215).

2        Saremar bola pôvodne súčasťou skupiny Tirrenia. Táto skupina zahŕňala pôvodne päť ďalších spoločností, konkrétne Tirrenia di Navigazione SpA (ďalej len „Tirrenia“), spoločnosť zaoberajúca sa námornou kabotážou celoštátneho významu, ktorá zabezpečovala najmä spojenie medzi Sardíniou a pevninou, Adriatica, Caremar a Siremar, spoločnosti zaoberajúce sa námornou kabotážou regionálneho významu a nakoniec Fintecna – Finanziaria per i Settori Industriale e dei Servizi SpA. Táto spoločnosť vlastnila 100 % základného imania spoločnosti Tirrenia, ktorá zas vlastnila celé základné imania vyššie uvedených regionálnych spoločností a spoločnosti Saremar. Základné imanie spoločnosti Fintecna bolo celé majetkom Talianskej republiky.

3        Na základe ustanovení článku 19 ter zákona z roku 2009 bolo základné imanie spoločnosti Saremar bezodplatne prevedené na Regione autonoma della Sardegna (ďalej len „žalobca“ alebo „RAS“) na účely privatizácie tejto spoločnosti. Tie isté ustanovenia stanovovali tiež uzavretie novej zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme medzi spoločnosťou Saremar a RAS, ktorá by mala nadobudnúť účinnosť počas tejto privatizácie. Napriek tomu, v čase skutkových okolností, proces privatizácie spoločnosti Saremar stále prebiehal a 100 % jej základného imania bolo majetkom RAS. Ďalej až do 31. júla 2012 záväzky služby vo verejnom záujme spoločnosti Saremar týkajúce sa spojení uvedených v bode 1 vyššie boli upravené v rámci postupného predlžovania platnosti viacročnej dohody pôvodne uzavretej s Taliankou republikou. Od 1. augusta 2012 tieto povinnosti boli zachované v rámci dohody uzavretej medzi spoločnosťou Saremar a RAS, ktorá mala ostať účinná až do skončenia uvedeného procesu privatizácie v súlade s legge regionale n. 15 del 7 agosto 2012, Disposizioni urgenti in materia di transporti (regionálny zákon č. 15 zo 7. augusta 2012 o naliehavých opatreniach v oblasti dopravy, ďalej lej „regionálny zákon č. 15 z roku 2012“) (Bollettino ufficiale della Regione autonoma della Sardegna č. 35, z 9. augusta 2012, s. 5).

4        Súčasne bola v roku 2010 ponúknutá na predaj spoločnosť Tirrenia. V priebehu procesu privatizácie tejto spoločnosti, ktorá bola umiestnená do mimoriadnej správy prezidentským dekrétom z 5. augusta 2010, táto spoločnosť naďalej zabezpečovala spojenie medzi Sardíniou a pevninou. Tento proces bol zavŕšený v júli 2012 jej akvizíciou vedľajším účastníkom konania, spoločnosťou Compagnia Italiana di Navigazione SpA (ďalej len „CIN“), ktorá predstavuje konzorcium súkromných majiteľov lodí pôsobiacich na tých istých námorných spojeniach. Došlo teda k uzavretiu novej dohody medzi týmto konzorciom a Talianskou republikou. Ďalej treba spresniť, že v roku 2011 boli tieto spojenia zabezpečené štyrmi súkromnými prevádzkovateľmi: Moby, Forship, SNAV a Grandi Navi Veloci.

5        Vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž, Autorità Garante della Concurrenza e del Mercato (Taliansko, ďalej len „AGCM“) začal vyšetrovanie v nadväznosti na početné sťažnosti týkajúce sa zvýšenia sadzieb dotknutých súkromných prevádzkovateľov v letnej sezóne 2011. Vo svojom rozhodnutí z 11. júna 2013 AGCM rozhodol, že toto zvýšenie sadzieb predstavovalo zosúladený postup v rozpore s článkom 101 ZFEÚ. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko) z 29. januára 2014.

6        Práve v tomto kontexte RAS prijal 26. apríla 2011 delibera č. 20/57 (uznesenie č. 20/57), v ktorom žiadal Saremar preskúmať možnosť uskutočniť skúšobne v období od 15. júna do 15. septembra 2011 aspoň dve spojenia medzi Sardíniou a pevninou. RAS v tomto ohľad poukázal na nepriaznivé účinky dotknutého zvýšenia sadzieb súkromných prevádzkovateľov na hospodársky a sociálny systém Sardínie a nevyhnutnosť prijatia naliehavých opatrení v tejto súvislosti. V tomto uznesení RAS spresnil, že tieto spojenia musia byť zmiešané (preprava cestujúcich a nákladu) a že sa musí zohľadniť udržateľnosť činnosti z hospodárskeho a finančného hľadiska. Ďalej RAS delibera n. 25/69 (regionálne rozhodnutie č. 25/69) z 19. mája 2011 a delibera n. 27/4 (regionálne rozhodnutie č. 27/4), z 1. júna 2011 v podstate schválil sadzby navrhnuté spoločnosťou Saremar, jednak čo sa týkalo spojenia Golfo Aranci – Civitavecchia pre obdobie od 15. júna do 15. septembra 2011, a jednak čo sa týkalo spojenia Vado Ligure – Porto Torres, na obdobie od 22. júna do 15. septembra 2011. Tieto dve posledné regionálne rozhodnutia dovolili spoločnosti Saremar zaviesť variácie do sadzobného systému s cieľom zosúladiť rozpočtovú rovnováhu s maximálnym uspokojením zákazníkov.

7        Dňa 1. septembra 2011 RAS prijal delibera n. 36/6 (uznesenie č. 36/6). V tomto regionálnom rozhodnutí, keďže prerušenie služby námornej kabotáže zabezpečovanej spoločnosťou Saremar na spojeniach s pevninou by malo za účinok opätovné zavedenie monopolu na týchto spojeniach, RAS požiadal túto spoločnosť, aby na základe obchodného plánu preskúmala životaschopnosť služby námornej kabotáže skúšobne v období od 30. septembra 2011 do 30. septembra 2012 na najmenej týchto troch spojeniach: spojenie Olbia – Livorno, spojenie Porto Torres – Livorno a spojenie Cagliari – Piombino. Toto uznesenie spresnilo, že v rámci tohto preskúmania Saremar musí zohľadniť dopyt po doprave, ako aj udržateľnosť služby kabotáže z hospodárskeho a finančného hľadiska.

8        Ďalej v tom istom uznesení RAS definoval opatrenia, ktoré sa majú prijať na účely náhrady strát utrpených spoločnosťou Saremar v rámci konkurzného konania spoločnosti Tirrenia. Saremar musela totiž pristúpiť k 50 % zníženiu svojich pohľadávok voči spoločnosti Tirrenia, ktoré dosahovali výšku 11 546 403,59 eura a v dôsledku toho dosiahla v roku 2010 stratu vo výške 5 253 530,05 eura. RAS teda na jednej strane rozhodol, že po použití rezervného fondu a zisku z predchádzajúcich období vykryje túto stratu znížením základného imania spoločnosti Saremar o 4 890 950,36 eura. Na druhej strane, s poukázaním na to, že akcionár spoločnosti, ktorej základné imanie bolo znížené o viac než jednu tretinu je podľa článku 2446 talianskeho občianskeho zákonníka povinný rekapitalizovať túto spoločnosť, RAS rozhodol, že pristúpi k zvýšeniu základného imania spoločnosti Saremar v nadväznosti na jeho vyššie uvedené zníženie a to v rovnakej výške. Dňa 28. marca 2012 valné zhromaždenie spoločnosti Saremar prijalo rozhodnutie o uvedenom znížení základného imania a 15. júna 2012 o jeho následnom zvýšení (ďalej len „sporné zvýšenie základného imania“). Dňa 11. júla 2012 toto valné zhromaždenie pristúpilo k zaplateniu časti tohto zvýšenia základného imania vo výške 824 309,69 eura.

9        Dňa 1. decembra 2011 RAS prijal delibera n. 48/65 (regionálne rozhodnutie č. 48/65), ktorým uložil spoločnosti Saremar povinnosť okamžite začať prevádzkovať zmiešané spojenie Olbia – Civitavecchia prostredníctvom trajektov používaných v letnej sezóne 2011, a to jedenkrát denne a za mimo sezónne sadzby uplatňované v roku 2011 s možnosťou úpravy týchto sadzieb v závislosti od dopytu a od cieľa rozpočtovej rovnováhy. RAS sa totiž domnieval, vzhľadom na analýzu poskytnutú spoločnosťou Saremar, že výlučne toto spojenie umožňovalo dosiahnuť finančnú rovnováhu. Ďalej v tom istom uznesení, RAS predpokladal prenajatie troch veľkokapacitných trajektov na účely uskutočnenia spojení Olbia – Civitavecchia a Porto Torres – Vado Ligure (alebo Porto Torres – Janov) v období od mája do septembra 2012. Okrem toho RAS stanovil vytvorenie štandardného sadzobníka spoločnosťou Saremar pre všetky spojenia, bez ohľadu na sezónu, ktorý jej umožní zosúladiť finančnú rovnováhu a maximálne uspokojenie spotrebiteľov. V nadväznosti na to RAS prijal delibera n. 12/28 (regionálne rozhodnutie č. 12/28), z 20. marca 2012 a delibera n. 22/14 (regionálne rozhodnutie č. 22/14) z 22. mája 2012, ktorými umožnil spoločnosti Saremar stanoviť medzi sadzbami, ktoré mu táto spoločnosť predložila pre letnú sezónu 2012, tie sadzby, ktoré umožnia čo najlepšie zosúladiť rozpočtovú rovnováhu a splnenie cieľov verejného záujmu na spojeniach Olbia – Civitavecchia a Porto Torres – Vado Ligure.

10      Článok 1 ods. 3 regionálneho zákona č. 15 z roku 2012 povolil náklady vo výške 10 miliónov eur na účely krytia „prípadnej straty“ spoločnosti Saremar vyplývajúcej zo spojení zabezpečovaných touto spoločnosťou medzi Sardíniou a pevninou (ďalej len „sporné kompenzačné opatrenie“). RAS vykonal toto ustanovenie vo forme dvoch platieb uskutočnených 6. novembra 2012 a 3. decembra 2012.

2.     Správne konanie

11      Dňa 5. októbra 2011 Európska komisia oznámila Talianskej republike svoje rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ vo vzťahu k viacerým opatreniam prijatým talianskymi orgánmi v prospech spoločností bývalej skupiny Tirrenia a v prostredníctvom uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie vyzvala dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky (Ú. v. EÚ C 28, 2012, s. 18). Toto rozhodnutie sa týkalo výlučne náhrad za službu vo verejnom záujme zaplatených Talianskym štátom v rokoch 2009 až 2011 a možnej pomoci v rámci privatizácie spoločností Tirrenia a Saremar.

12      V nadväznosti na prijatie tohto rozhodnutia Komisia prijala nové sťažnosti, ktoré sa týkali najmä niektorých opatrení, ktoré prijal RAS v prospech spoločnosti Saremar. Dňa 12. októbra 2012 talianske orgány z dôvodov právnej istoty oznámili sporné kompenzačné opatrenie.

13      Dňa 19. decembra 2012 Komisia oznámila talianskym orgánom svoje rozhodnutie rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré bolo uverejnené v Úradnom vestníku z 22. marca 2013 (Ú. v. EÚ C 84, 2013, s. 58). Komisia sa totiž domnievala, že pochybnosti, ktoré uviedla vo svojom rozhodnutí o začatí konania sa uplatňujú aj na náhradu zaplatenú spoločnostiam bývalej skupiny Tirrenia od januára 2012, a osobitne, pokiaľ ide o Saremar, na sporné kompenzačné opatrenie, ako aj na ďalšie opatrenia verejného financovania, ktoré boli priznané tejto spoločnosti od uvedeného dátumu.

14      RAS predložila pripomienky k opatreniam, ktoré prijala v prospech spoločnosti Saremar listami z 13. decembra 2012, 26. februára, 3. septembra, 24. októbra, 13. novembra a z 21. novembra 2013. Saremar a jej konkurenti tiež predložili pripomienky. Rovnako aj talianske orgány odpovedali na žiadosti Komisie o doplňujúce informácie listami z 26. septembra a 25. októbra 2013. Napokon sporné opatrenia boli predmetom viacerých stretnutí medzi Komisiou, RAS a spoločnosťou Saremar (24. apríla 2012, 2. mája, 10. júla a 10. októbra 2013), ako aj medzi Komisiou a sťažovateľmi (27. júla a 20. novembra 2012, ako aj 8. augusta 2013)

15      Listom zo 14. marca 2013 RAS požiadala Komisiu, aby oddelila preskúmanie skupiny opatrení, ktoré prijal v prospech spoločnosti Saremar od ostatných opatrení dotknutých konaním vo veci formálneho zisťovania a posúdila túto skupinu opatrení prednostne, najmä vzhľadom na bezprostrednú privatizáciu spoločnosti Saremar. V nadväznosti na túto žiadosť Komisia prijala 22. januára 2014 rozhodnutie C(2013) 9101 final o opatreniach pomoci SA.32014 (2011/C), SA.32015 (2011/C) a SA.32016 (2011/C), ktoré vykonala RAS v prospech spoločnosti Saremar (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

3.     Napadnuté rozhodnutie

16      Ako vyplýva z bodu 15 vyššie napadnuté rozhodnutie sa týka len opatrení, ktoré prijal RAS v prospech spoločnosti Saremar.

17      V napadnutom rozhodnutí Komisia preskúmala päť opatrení: po prvé sporné kompenzačné opatrenie, po druhé financovanie reklamných činností spoločnosti Saremar, teda poskytnutie prostredníctvom RAS 3 miliónov eur v prospech spoločnosti Saremar na účely podpory turizmu na Sardínii, po tretie udelenie povolenia spoločnosti Saremar uzavrieť zmluvu o úvere vo výške 3 milióny eur, ako aj vyhlásenie o zámere, ktoré RAS vystavil pre dotknutý bankový ústav, po štvrté druhé vyhlásenie o zámere v prospech spoločnosti Saremar s cieľom umožniť jej získať povolenie na bankový kontokorentný úver vo výške 5 miliónov eur a po piate sporné zvýšenie základného imania.

18      Pokiaľ ide o sporné kompenzačné opatrenie, analýza Komisie v napadnutom rozhodnutí obsahovala štyri časti.

19      Po prvé Komisia preskúmala, či sporné kompenzačné opatrenie predstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tomto ohľade, potom ako Komisia jednak konštatovala, že uvedené opatrenie zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov (body 161 až 165) a jednak, že bolo selektívne (bod 166), overila, či toto opatrenie predstavovalo alebo nepredstavovalo hospodársku výhodu pre Saremar tým, že preskúmala jeho zlučiteľnosť s podmienkami stanovenými rozsudkom z 24. júla 2003 Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415) (ďalej len „podmienky Altmark“) (body 167 až 225). Komisia najskôr preskúmala sporné kompenzačné opatrenie vzhľadom na druhú podmienku Altmark a dospela k záveru, že táto podmienka nebola splnená a v dôsledku toho toto opatrenie poskytovalo hospodársku výhodu spoločnosti Saremar (body 173 až 179). Sporné opatrenie však preskúmala aj vzhľadom na prvú a tretiu podmienku Altmark a dospela k záveru, že ani tieto podmienky neboli splnené (body 180 až 219 a 220 až 224). Nakoniec Komisia zdôraznila, že sporné opatrenie pomoci malo vplyv na obchod medzi členskými štátmi a mohlo skresľovať hospodársku súťaž a v dôsledku toho predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (body 246 a 247).

20      Po druhé Komisia overila, či sporné kompenzačné opatrenie mohlo byť považované za pomoc považovanú za zlučiteľnú a oslobodenú od oznamovacej povinnosti upravenú v článku 108 ods. 3 ZFEÚ vzhľadom na podmienky rozhodnutia Komisie 2012/21/EÚ z 20. decembra 2011 o uplatňovaní článku 106 ods. 2 ZFEÚ na štátnu pomoc vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (Ú. v. EÚ L 7, 2012, s. 3; ďalej len „rozhodnutie SVHZ z roku 2011“), ktorým sa vykonáva výnimka stanovená v článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Dospela tak k záveru, že nejde o takýto prípad (body 255 až 260 napadnutého rozhodnutia).

21      Po tretie sa Komisia domnievala, že Saremar spĺňala podmienky na označenie za podnik v ťažkostiach v zmysle oznámenia z 1. októbra 2004 nazvaného „Usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach“ (Ú. v. ES C 244, 2004, s. 2, ďalej len „usmernenia o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu“). Komisia sa teda domnievala, že podľa bodu 9 oznámenia z 11. januára 2012 nazvaného „Rámec Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme“ (Ú. v. EÚ C 8, 2012, s. 15; ďalej len „rámec SVHZ z roku 2011“) sa zlučiteľnosť sporného kompenzačného opatrenia musí posúdiť vzhľadom na tie isté usmernenia a na článok 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Komisia však zdôraznila, že podmienky stanovené týmito usmerneniami neboli v prejednávanej veci splnené. Dospela tak k záveru, že uvedené opatrenie predstavuje nezlučiteľnú štátnu pomoc (body 261 až 280 napadnutého rozhodnutia).

22      Po štvrté však Komisia subsidiárne preskúmala, či by sa za predpokladu, že by Saremar nebola spoločnosť v ťažkostiach, mohlo sporné kompenzačné opatrenie vzhľadom na podmienky rámca SVHZ považovať za zlučiteľnú pomoc. S prihliadnutím najmä na zistenia, ku ktorým už dospela v rámci uplatnenia podmienok Altmark a rozhodnutia SVHZ z roku 2011, Komisia dospela k záveru, že nešlo o takýto prípad (body 282 až 296 napadnutého rozhodnutia).

23      Pokiaľ ide o sporné zvýšenie základného imania, Komisia sa domnievala, že podmienky na kvalifikáciu tohto opatrenia za štátnu pomoc boli splnené (body 161 až 166 a 235 až 247). Osobitne konštatovala, že pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie hospodárskej výhody, toto zvýšenie základného imania nespĺňalo kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve (body 235 až 245). Ďalej sa Komisia domnievala, že uvedené zvýšenie základného imania nerešpektovalo kritériá stanovené usmerneniami o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu a nemôže teda predstavovať zlučiteľnú pomoc na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ (body 297 až 299).

24      V zmysle článku 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia je štátna pomoc poskytnutá spoločnosti Saremar jednak vo forme sporného kompenzačného opatrenia a jednak vo forme zvýšenia základného imania nezlučiteľná s vnútorným trhom a bola nezákonne vykonaná talianskymi orgánmi v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. V zmysle článku 1 ods. 2 tohto rozhodnutia financovanie reklamných činností a vydanie vyhlásení o zámere, uvedených v bode 17 vyššie, nepredstavuje poskytnutie štátnej pomoci spoločnosti Saremar. Článok 2 ods. 1 uvedeného rozhodnutia ukladá povinnosť vymáhať nezlučiteľnú pomoc uvedenú v jeho článku 1 ods. 1.

25      Predmetom tejto žaloby je výlučne časť napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka sporného kompenzačného opatrenia a sporného zvýšenia základného imania. Okrem toho táto istá časť uvedeného rozhodnutia je aj predmetom žaloby podanej spoločnosťou Saremar, ktorej sa týka rozsudok z dnešného dňa Saremar/Komisia (T‑220/14).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

26      RAS návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. apríla 2014 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

27      Dňa 8. júla 2014 predložila Komisia vyjadrenie k žalobe.

28      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu zo 21. júla 2014 podala CIN návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie. Listami z 10. septembra 2014 RAS a Komisia predložili jednotlivo, čo sa ich týkalo, žiadosť o dôverné zaobchádzanie vo vzťahu k spoločnosti CIN a predložili na tieto účely nedôverné znenie dotknutých procesných dokumentov. Uznesením predsedu ôsmej komory z 10. októbra 2014 sa vyhovelo návrhu spoločnosti CIN na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Vzhľadom na absenciu námietok sa vyhovelo žiadostiam RAS a Komisie o dôverné zaobchádzanie.

29      Replika a duplika boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu 26. septembra a 10. novembra 2014.

30      Vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania CIN bolo podané do kancelárie Všeobecného súdu 16. decembra 2014. Komisia a RAS podali svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu jednotlivo 12. februára a 2. marca 2015.

31      Listom kancelárie Všeobecného súdu z 15. apríla 2016 boli účastníci konania informovaní o rozhodnutí predsedu určiť z dôvodu prekážky na strane jedného zo sudcov rozhodovacieho zloženia ďalšieho sudcu, ktorý nahradí neprítomného sudcu, v súlade s článok 17 ods. 2 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

32      Listom kancelárie Všeobecného súdu z 21. apríla 2016 boli účastníci konania vyzvaní, aby predložili ich pripomienky týkajúce sa prípadného spojenia tejto veci s vecou T‑220/14, Saremar/Komisia (pozri bod 25 vyššie) na účely pojednávania a prípadne na účely konečného rozhodnutia. Komisia listom z 28. apríla 2016 a RAS listom z 10. mája 2016 oznámili, že nemajú pripomienky k tomuto spojeniu vecí. Komisia požiadala, aby v prípade takéhoto spojenia, bola vedľajším účastníkom konania vo veci T‑220/14 zaslaná výlučne nedôverná verzia procesných dokumentov v prejednávanej veci. RAS zas požiadala, aby v takomto prípade bola vedľajším účastníkom konania vo veci T‑220/14 zaslaná nedôverná verzia príloh k žalobe, ktorá bude rovnaká ako verzia predložená spoločnosťou Saremar 11. júna 2015 vo veci T‑220/14 v nadväznosti na uznesenie zo 7. mája 2015, Saremar/Komisia (T‑220/14, neuverejnené, EU:T:2015:320).

33      Uznesením predsedu ôsmej komory z 22. júna 2016 bola táto vec spojená s vecou T‑220/14 na účely ústnej časti konania. Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vyzval najmä RAS a Saremar, aby mu predložili písomné aktualizované informácie o hospodárskej a finančnej situácii spoločnosti Saremar a osobitne mu oznámili, či bolo spoločnosti Saremar umožnené uskutočniť postup vyrovnania a prípadne ho informovali o vývoji tohto postupu. RAS a Saremar predložili svoje jednotlivé odpovede 11. júla 2016.

34      Listom z 30. júna 2016, Grandi Navi Veloci, vedľajší účastník konania vo veci T‑220/14, informovala Všeobecný súd, že berie späť svoj návrh na vstup vedľajšieho účastníka konania. Uznesením z 19. júla 2016 došlo k výmazu tohto vedľajšieho účastníka konania zo spojených vecí T‑219/14 a T‑220/14.

35      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania z 20. júla 2016. V priebehu tohto pojednávania sa diskusia medzi účastníkmi konania týkala najmä otázky pretrvávania záujmu na konaní jednak RAS, a jednak spoločnosti Saremar, v kontexte jej vstupu do likvidácie. Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje písomne stanovisko k tejto otázke a určité súvisiace dokumenty. Dňa 29. júla 2016 účastníci konania predložili svoje pripomienky a dokumenty požadované Všeobecným súdom. Ústna časť konania sa skončila rozhodnutím zo 7. septembra 2016.

36      RAS navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil „úplne alebo čiastočne“ napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom kvalifikovalo sporné kompenzačné opatrenie a zvýšenie základného imania ako štátnu pomoc a v rozsahu, v akom konštatovalo, že tieto opatrenia sú nezlučiteľné s vnútorným trhom a nariadilo ich vymáhanie,

–        vyhlásil za protiprávne a neuplatniteľné na základe článku 277 ZFEÚ ods. 4 písm. f) rozhodnutie SVHZ z roku 2011 a bod 9 rámca SVHZ z roku 2011,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

37      RAS okrem toho navrhuje, aby Všeobecný súdu nariadil opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a vykonanie dôkazných prostriedkov v zmysle článkov 64 až 66 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 na účely vypočutia Komisie a jej požiadania o preloženie určitých dokumentov v súvislosti s otázkami, ktoré vyplynuli z prvej a druhej časti prvého žalobného dôvodu.

38      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal RAS na náhradu trov konania.

39      CIN navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania vrátane trov spojených s jej vedľajším účastníctvom v konaní.

 Právny stav

1.     O aktívnej legitimácii a záujme na konaní

40      Na pojednávaní a v rámci svojho listu z 29. júla 2016 Komisia tvrdila, že vzhľadom na prebiehajúcu likvidáciu spoločnosti Saremar záujem RAS na konaní zanikol v priebehu tohto konania. V tejto súvislosti tvrdí, že RAS nemá nijaký záujem na zachovaní hospodárskej činnosti spoločnosti Saremar. V tomto ohľade sa opiera o pripomienky RAS predložené v rámci veci T‑506/14, Grandi Navi Veloci/Komisia, v ktorých RAS výslovne pripustil, že v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia nebude možné zastaviť likvidáciu spoločnosti Saremar, ani obnoviť hospodársku činnosť tohto podniku. Komisia vychádza tiež z vyhlásení predsedu RAS, ktoré sú reprodukované v delibera n. 24/23 (regionálne rozhodnutie č. 24/23) z 22. apríla 2016, pripojenom k jeho pripomienkam z 29. júla 2016, podľa ktorých „záujem regionálnej správy na zachovaní spoločnosti Saremar zanikol“. Okrem toho sa Komisia domnieva, že RAS ako veriteľ spoločnosti Saremar z titulu zaplatenia dotknutej pomoci nemá záujem na tom, aby suma tejto pomoci bola vylúčená z pasív uvedeného podniku. Nakoniec záujem RAS na tom, aby sa v rozsudku Všeobecného súdu konštatovalo, že v prejednávanej veci neposkytla nezlučiteľnú štátnu pomoc, je abstraktnej a hypotetickej povahy, bez konkrétneho účinku takéhoto konštatovania. Osobitne Komisia tvrdí, že vzhľadom na rozsudok Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) zo 16. júla 2013 by RAS nemohol mať nijaký „politický“ prospech zo zrušenia napadnutého rozhodnutia, keďže nemal právomoc na prijatie sporných opatrení. Komisia na záver uvádza, že taký nedostatok záujmu na konaní by mal viesť Všeobecný súd k zastaveniu konania v prejednávanej veci.

41      RAS v odpovedi na tieto tvrdenia uvádza, že jeho záujem na konaní trvá jednak z dôvodu, že je orgán verejnej moci, a jednak preto, že je jediný akcionár spoločnosti Saremar. Podľa RAS výber, ktorý uskutočnil ako orgán verejnej moci s cieľom zaručiť územnú kontinuitu medzi Sardíniou a pevninou, bol spochybnený v napadnutom rozhodnutí, v ktorom Komisia namietala proti existencii potreby služby vo verejnom záujme a proti nevyhnutnosti záväzku vo verejnom záujme. Vzhľadom na to sa RAS domnieva, že má konkrétny a aktuálny záujem na tom, aby zákonnosť jeho rozhodnutí bola potvrdená zrušením napadnutého rozhodnutia. Ďalej tvrdí, že ak by toto rozhodnutie bolo zrušené, pasíva spoločnosti Saremar v rámci vyrovnania by sa značne znížili, čo by umožnilo úplné uspokojenie veriteľov a vyplatenie likvidačného zostatku v prospech RAS.

42      V prvom rade treba zdôrazniť, že Komisia nespochybňuje prípustnosť tejto žaloby, ale výslovne tvrdí, že Všeobecný súd by mal konanie o tejto žalobe zastaviť z dôvodu, že záujem žalobcu na konaní zanikol v priebehu konania. Jej tvrdenie založené na tom, že RAS nemá na základe vnútroštátneho práva právomoc prijímať sporné opatrenia, vyvoláva tak otázku existencie aktívnej legitimácie žalobcu, ako aj otázku jeho záujmu na konaní v štádiu podania tejto žaloby. Tu však ide o dve kumulatívne podmienky prípustnosti žaloby (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 62 a citovanú judikatúru), ktoré musí Všeobecný súd v každom prípade preskúmať ex offo (pozri uznesenia z 24. marca 2011, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, T‑36/10, EU:T:2011:124, bod 45 a citovanú judikatúru, a zo 4. mája 2012, UPS Europe a United Parcel Service Deutschland/Komisia, T‑344/10, zatiaľ neuverejnené, EU:T:2012:216, bod 31 a citovanú judikatúru).

43      V tomto ohľade z článku 263 ZFEÚ vyplýva, že sa jasne rozlišuje medzi právom inštitúcií Únie a členských štátov podať žalobu o neplatnosť, ktoré je upravené v druhom odseku tohto článku, a takýmto právom fyzických a právnických osôb, upraveným v jeho štvrtom odseku. Preto podľa judikatúry je výkon tohto práva podať žalobu, pokiaľ ide o inštitúcie Únie a členské štáty, podmienený len napadnuteľnosťou aktu, ktorého vyhlásenie neplatnosti sa navrhuje, a nie preukázaním aktívnej legitimácie týchto orgánov alebo ich záujmu na konaní (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2011 Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, EU:C:2011:551, body 35 až 42, a z 20. septembra 2012, Francúzsko/Komisia, T‑154/10, EU:T:2012:452, body 37 a 38).

44      Naproti tomu na jednej strane právo podať žalobu fyzických a právnických osôb upravené v článku 263 ods. 4 ZFEÚ podlieha podmienke, aby tieto osoby mali aktívnu legitimáciu, teda v zmysle znenia tohto ustanovenia podmienke, aby ich žaloba bola podaná proti aktom, ktoré sú im určené, alebo ktoré sa ich priamo a osobne týkajú, alebo proti regulačným aktom, ktoré sa ich priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i/Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 59 a citovanú judikatúru).

45      Na druhej strane, toto právo podať žalobu fyzických a právnických osôb podlieha existencii záujmu na konaní v štádiu podania žaloby, ktorý predstavuje podmienku prípustnosti odlišnú od aktívnej legitimácie. Rovnako ako predmet žaloby, záujem na konaní musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i/Komisia, C‑33/14 P, Zb., EU:C:2015:609, body 57 a 62 a citovanú judikatúru). Predpokladom takéhoto záujmu na konaní je, že samotné zrušenie napadnutého aktu môže vyvolať právne následky a že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech osoby, ktorá ju podala (rozsudky zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42, a zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 55). Navyše záujem žalobcu na konaní musí skutočne existovať a nemôže sa týkať budúcej a hypotetickej situácie (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i/Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 56 a citovanú judikatúru).

46      Osobitne sa podmienky pripomenuté v bodoch 44 až 45 uplatňujú na žalobu o neplatnosť vnútroštátneho územného celku členského štátu, ktorá môže byť podaná na základe štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ, pokiaľ vnútroštátne právo dotknutého členského štátu priznáva tomuto subjektu právnu subjektivitu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 42 a citovanú judikatúru).

47      Pokiaľ ide najprv o aktívnu legitimáciu, z judikatúry v oblasti štátnej pomoci vyplýva, že vnútroštátny územný celok členského štátu, ktorý je adresátom rozhodnutia Komisie o zlučiteľnosti a zákonnosti štátnej pomoci poskytnutej týmto štátom, sa môže za určitých okolností považovať za priamo a osobne dotknutý. Na druhej strane sa tento subjekt musí považovať za priamo dotknutý, pokiaľ by napadnuté rozhodnutie mohlo mať priamy vplyv na akty, ktorými sa sporná pomoc poskytuje a ktoré tento subjekt prijal, ako aj na jeho povinnosti v oblasti vymáhania tejto pomoci, a to bez toho, aby vnútroštátne orgány, ktorým bolo doručené napadnuté rozhodnutie, disponovali v tomto ohľade voľnou úvahou. Na druhej strane sa tento subjekt musí považovať za osobne dotknutý, pokiaľ je autorom jedného alebo viacerých aktov dotknutých napadnutým rozhodnutím a pokiaľ mu toto rozhodnutie bráni v takom výkone jeho vlastných právomocí, ako zamýšľal, takže jeho záujem na napadnutí tohto rozhodnutia je teda odlišný od záujmu dotknutého členského štátu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 15. júna 1999, Regione Autonoma Friuli‑Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, EU:T:1999:125, body 30 až 34, a z 9. septembra 2014, Hansestadt Lübeck/Komisia, T‑461/12, neuverejnený, EU:T:2014:758, bod 34).

48      V prejednávanej veci, na jednej strane, pokiaľ ide o priamu dotknutosť záujmov RAS, z nijakej spisovej písomnosti nevyplýva, že by taliansky štát, ktorému bolo napadnuté rozhodnutie doručené, uplatnil svoju voľnú úvahu pri zaslaní tohto rozhodnutia žalobcovi. Toto rozhodnutie by teda môže mať priamy vplyv na práva a povinnosti RAS, pokiaľ ide o spornú pomoc. Na druhej strane, pokiaľ ide o osobnú dotknutosť týchto záujmov, je namieste uviesť, ako vyplýva z regionálnych rozhodnutí a z regionálneho zákona č. 15 z roku 2012 uvedených v bodoch 6 až 10 vyššie, že spornú pomoc poskytol RAS z vlastnej iniciatívy a v rámci svojich vlastných právomocí, a to jednak ako regionálny orgán poverený dohľadom nad ochranou socioekonomických záujmov na území Sardínie a jednak ako verejný orgán poverený hospodárskym a finančným riadením spoločnosti Saremar na účely najmä jej privatizácie. Ďalej z písomností v spise nevyplýva, že by taliansky štát intervenoval v rámci poskytnutia dotknutej pomoci alebo mal právomoc určiť záujmy RAS v tomto ohľade. V dôsledku toho sa zdá, že RAS je priamo a individuálne dotknutý napadnutým rozhodnutím a má teda aktívnu legitimáciu na napadnutie tohto rozhodnutia.

49      Ako však vplýva z bodu 45 vyššie, hoci tieto okolnosti stačia na preukázanie aktívnej legitimácie RAS, nevyhnutne nepreukazujú jeho záujem na konaní (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i/Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 62). Okrem toho je totiž nevyhnutné, aby zrušenie napadnutého rozhodnutia samo osebe spôsobovalo právne dôsledky pre RAS a teda aby výsledok tejto žaloby mohol byť preň prospešný.

50      V tomto ohľade stačí uviesť, že k dátumu podania žaloby sa napadnutom rozhodnutí vytýkalo RAS, že Komisia vyhlásila spornú pomoc za nezlučiteľnú a protiprávnu a nariadila jej vymáhanie. K tomuto dátumu RAS mohol mať prospech zo zrušenia napadnutého rozhodnutia. Na základe samotného tohto zrušenia by sa právne dôsledky tohto rozhodnutia na platnosť aktov RAS, ktorými sa poskytla sporná pomoc, a záväzky, ktoré preň z toho vyplývajú, teda zákaz vykonať tieto akty a povinnosť vymáhať dotknutú pomoc, automaticky prestali naň uplatňovať a jeho právna situácia by sa nevyhnutne zmenila (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2009, Tirrenia di Navigazione a i./Komisia, T‑265/04, T‑292/04 a T‑504/04, neuverejnený, EU:T:2009:48, body 69 a 70).

51      Ako bolo uvedené v bode 40 vyššie, Komisia sa domnieva, že RAS nemôže mať nijaký „politický“ prospech zo zrušenia napadnutého rozhodnutia, keďže nemal právomoc na prijatie opatrení, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia. Komisia sa totiž domnieva, že rozsudok Corte costituzionale zo 16. júla 2013 rozhodol v prospech talianskeho štátu otázku, ktorý orgán mal právomoc stanoviť záväzky vo verejnom záujme na spojeniach medzi Sardíniou a pevninou. Stanovisko Komisie spočíva v podstate v tom, že vzhľadom na tento rozsudok Corte costituzionale mal taliansky štát výlučnú právomoc na zavedenie verejnej služby kabotáže prevádzkovanej na podnet RAS v rokoch 2011 a 2012 a na prijatie súvisiaceho sporného kompenzačného opatrenia.

52      Na jednej strane však treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry neprináleží inštitúciám Únie, a osobitne súdom Únie, aby sa vyjadrovali k rozdeleniu právomocí uskutočnenému na základe vnútroštátnych inštitucionálnych predpisov medzi rôznymi vnútroštátnymi subjektmi a k ich vzájomným záväzkom (uznesenie z 21. marca 1997, Région wallonne/Komisia, C‑95/97, EU:C:1997:184, bod 7, a rozsudok z 15. júna 1999, Regione Autonoma Friuli-Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, EU:T:1999:125, bod 48).

53      Na druhej strane je v každom prípade nutné konštatovať, že tvrdenie Komisie nijako nespochybňuje úvahy uvedené v bodoch 47 až 50 vyššie o aktívnej legitimácii žalobcu a jeho záujme na konaní. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu, ako sa uviedlo v bode 48 vyššie, Všeobecný súd môže len konštatovať, že sporná pomoc bola poskytnutá RAS z jeho vlastnej iniciatívy s cieľom výkonu jeho vlastných právomocí a že taliansky štát v tomto ohľade nezasahoval, takže záujem RAS na spochybnení napadnutého rozhodnutia sa líši od záujmu talianskeho štátu. V dôsledku toho nie je nevyhnutné, aby Všeobecný súd vykladal rozsudok Corte costituzionale zo 16. júla 2013 na účely overenia, či v súvislosti so sporným kompenzačným opatrení RAS skutočne mal, ako sám zdôrazňuje, právomoc zaviesť svoju vlastnú službu námornej kabotáže medzi Sardíniou a talianskou pevninou z dôvodu územnej kontinuity. Pokiaľ ide o záujem na konaní, z bodu 50 vyššie vyplýva, že napadnuté rozhodnutie spôsobuje žalobcovi ujmu a žalobca by teda mohol mať právny prospech z jeho zrušenia. Skutočnosť, že z neho nemôže mať „politický“ prospech z dôvodov uvedených Komisiou, je teda irelevantná. Navyše Komisia netvrdí, že vyššie uvedený rozsudok Corte costituzionale spochybňuje právomoc RAS na sporné zvýšenie základného imania.

54      V druhom rade treba overiť, či záujem RAS na konaní, ako tvrdí Komisia, zanikol v priebehu konania z dôvodu vstupu spoločnosti Saremar do likvidácie.

55      V tomto ohľade z vysvetlení a dokumentov poskytnutých Všeobecnému súdu účastníkmi konania 11. a 29. júla 2016 vyplýva, že vzhľadom na nemožnosť vrátenia časti už poskytnutej spornej pomoci, Saremar navrhla, aby jej bolo možné uskutočniť postup vyrovnania na účely jej likvidácie, pričom Tribunale di Cagliari (súd v Cagliari, Taliansko) tento postup vyrovnania schválil 22. júla 2015. Tento postup vyrovnania predpokladá uspokojenie veriteľov spoločnosti Saremar predajom a likvidáciou celého jej majetku. Flotila spoločnosti Saremar bola predaná 30. decembra 2015 a táto spoločnosť skončila všetky svoje činnosti 31. marca 2016, pričom RAS udelil 18. marca 2016 koncesiu na spojenie medzi Sardíniou a malými sardskými ostrovmi inej spoločnosti. Navyše vo svojej odpovedi z 11. júla 2016 RAS uviedol, že Saremar sa nachádzala v pokročilom štádiu likvidácie v rámci postupu vyrovnania, keďže všetci prednostní veritelia boli uspokojení a predpokladalo sa, že v nachádzajúcich mesiacoch sa pristúpi k prvému zásadnému rozdeleniu prostriedkov medzi veriteľov s nezabezpečenými pohľadávkami.

56      Je však nutné konštatovať, že napriek likvidácii spoločnosti Saremar, záujem RAS na konaní nezanikol.

57      Na jednej strane treba totiž zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie nebolo zrušené ani vzaté späť, takže táto žaloba nie je bezpredmetná (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 48).

58      Na druhej strane napadnuté rozhodnutie naďalej spôsobuje právne účinky vo vzťahu k RAS, ktoré sa nestali obsolentné len z dôvodu likvidácie spoločnosti Saremar. V tomto ohľade Komisia nespochybňuje, ako RAS a Saremar uviedli na pojednávaní, že vstup tejto spoločnosti do likvidácie nemá za následok jej zánik, ku ktorému môže dôjsť až po skončení procesu likvidácie. Aj za predpokladu, že by po zániku spoločnosti Saremar záväzky vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia stratili vo vzťahu k RAS konkrétny obsah, v nijakom prípade to neplatí v štádiu začatia likvidácie. Ďalej treba uviesť, že Všeobecný súd do dnešného dňa nebol informovaný o tom, že by sa konanie o likvidácii spoločnosti Saremar skončilo.

59      Na základe tohto rozhodnutia teda RAS stále nemá právo zaplatiť spoločnosti Saremar časť sporného zvýšenia základného imania, ku ktorej zaplateniu tento verejný orgán nepristúpil z dôvodu oznámenia tejto transakcie Komisii, ako to vyplýva zo zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti Saremar z 11. júla 2012.

60      Navyše, pokiaľ ide o časť spornej pomoci, ktorú už RAS poskytol spoločnosti Saremar, z ustálenej judikatúry vyplýva, že samotná okolnosť, že podnik je predmetom postupu vyrovnania, najmä keď toto konanie vedie k likvidácii podniku, nespochybňuje zásadu vymáhania štátnej pomoci. V takomto prípade totiž obnovenie predchádzajúcej situácie a odstránenie narušenia hospodárskej súťaže vyplývajúceho z protiprávne poskytnutej pomoci sa v zásade môže dosiahnuť tak, že do pasív podniku v likvidácii sa zapíše záväzok týkajúci sa vrátenia predmetnej pomoci (pozri rozsudok z 1. júla 2009, KG Holding a i./Komisia, T‑81/07 až T‑83/07, Zb., EU:T:2009:237, body 192 a 193 a citovanú judikatúru). RAS má teda minimálne povinnosť dohliadnuť na to, aby pohľadávky, ktoré má voči spoločnosti Saremar na základe už poskytnutej časti spornej pomoci, boli zapísané do pasív tejto spoločnosti.

61      Za týchto podmienok, bez toho aby bolo potrebné preskúmať tvrdenia RAS, je namieste uviesť, že vstup spoločnosti Saremar do likvidácie nespochybňuje konštatovanie uvedené v bode 50 vyššie, podľa ktorého by zrušenie napadnutého rozhodnutia mohlo byť pre žalobcu prospešné, keďže záväzky vyplývajúce z tohto rozhodnutia by sa automaticky prestali naň uplatňovať a jeho právna situácia by sa nevyhnutne zmenila.

62      Tvrdenia Komisie nemôžu spochybniť tieto úvahy.

63      Na jednej strane z týchto úvah jasne vyplýva, že otázka, či Saremar môže alebo nemôže pokračovať vo svojej hospodárskej činnosti a v dôsledku toho otázka, či RAS má záujem na pokračovaní tejto činnosti nemajú vplyv na pretrvávanie záujmu žalobcu na konaní. Z vyššie uvedených bodov 57 až 60 vyplýva, že v tomto ohľade je dôležité, že na jednej strane napadnuté rozhodnutie nie je bezpredmetné, a na druhej strane, že naďalej spôsobuje právne účinky vo vzťahu k RAS a k rozhodnutiam, ktoré prijal ako verejný orgán. To je aj dôvod, pre ktorý vyhlásenia RAS v kontexte veci T‑506/14 Grandi Navi Veloci/Komisia a vyhlásenia predsedu RAS reprodukované v odôvodnení regionálneho rozhodnutia č. 24/23 (pozri bod 40 vyššie), na ktoré sa Komisia odvoláva, nie sú v prejednávanej veci relevantné. Ďalej na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, svojim trvaním na tejto žalobe RAS napriek jej vyhláseniam neporušuje zásadu, podľa ktorej nik nemôže namietať proti niečomu čo predtým uznal (nemo potest venire contra factum proprium).

64      Na druhej strane, ako vyplýva z bodov 47 až 61 vyššie, RAS nemá právo na podanie tejto žaloby ako veriteľ spoločnosti Saremar, ale ako verejný orgán, ktorý poskytol spornú pomoc. V dôsledku toho je irelevantná skutočnosť, že RAS ako veriteľ spoločnosti Saremar nemá vzhľadom na jej likvidáciu záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia.

65      Nakoniec z dôvodov uvedených v bodoch 52 a 53 vyššie, tvrdenie Komisie založené na údajnom nedostatku právomoci RAS na poskytnutie sporného kompenzačného opatrenia nemožno prijať.

66      Z vyššie uvedeného vyplýva, že RAS má záujem na konaní v rámci tejto žaloby a v dôsledku toho je potrebné o nej rozhodnúť.

2.     O veci samej

67      Žaloba má dve časti, z ktorých prvá sa týka zrušenia napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom ho Komisia vyhlásila sporné kompenzačné opatrenie za nezlučiteľné s vnútorným trhom a za vykonané protiprávne, a druhá sa týka zrušenia tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia vyhlásila za nezlučiteľné a protiprávne sporné zvýšenie základného imania.

 O prvej časti žaloby týkajúcej sa časti napadnutého rozhodnutia súvisiacej so sporným kompenzačným opatrením

68      Proti časti rozhodnutia týkajúcej sa sporného kompenzačného opatrenia sa v žalobe uvádza formálne päť žalobných dôvodov založených predovšetkým na nesprávnych právnych posúdeniach a na zjavne nesprávnych posúdeniach. Prvý žalobný dôvod sa týka identifikácie záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar, druhý žalobný dôvod sa týka uplatnenia podmienok Altmark, tretí žalobný dôvod sa týka uplatnenia rozhodnutia Komisie 2005/842/ES z 28. novembra 2005 o uplatňovaní článku [106 ods. 2 ZFEÚ] na štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (Ú. v. EÚ L 312, 2005, s. 67, ďalej len „rozhodnutie SVHZ z roku 2005“) a rozhodnutia SVHZ z roku 2011, štvrtý žalobný dôvod sa týka kvalifikácie spoločnosti Saremar ako podniku v ťažkostiach a piaty žalobný dôvod sa týka uplatnenia zásad rámca SVHZ z roku 2011.

69      V tomto ohľade je namieste uviesť, že tieto žalobné dôvody sa týkajú predovšetkým materiálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia. RAS však v rámci týchto dôvodov tiež tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je neodôvodnené. Rovnako v rámci štvrtého žalobného dôvodu sa RAS odvoláva na porušenie jeho práv na obhajobu, ktoré by malo vyplývať zo skutočnosti, že otázka, či bola Saremar podnikom v ťažkostiach, nebola v rámci správneho konania predmetom diskusie. V dôsledku toho je namieste domnievať sa, že RAS v skutočnosti v tomto ohľade uvádza aj šiesty žalobný dôvod odlišujúci sa od vyššie uvedených vecných dôvodov, ktorý sa zakladá na porušení podstatných formálnych náležitostí a obsahuje dve časti týkajúce sa jednak porušenia povinnosti odôvodnenia a jednak porušenia práv na obhajobu. Tento žalobný dôvod sa musí skúmať samostatne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Komisia/Edison, C‑446/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:798, bod 20 a citovanú judikatúru).

70      Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať v prvom rade šiesty žalobný dôvod, v druhom rade druhý a piaty žalobný dôvod a v treťom rade prvý žalobný dôvod.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí

–       O prvej časti založenej na porušení povinnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

71      Na podporu prvej časti šiesteho žalobného dôvodu RAS v podstate uvádza päť výhrad. Najskôr treba preskúmať spoločne prvé dve výhrady.

72      Prvá výhrada sa zakladá na tom, že identifikácia záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar je v napadnutom rozhodnutí nedostatočne odôvodnená. Druhá výhrada sa zakladá na tom, že Komisia neodôvodnila svoje rozhodnutie o nezohľadnení dôkazov poskytnutých RAS na účely preukázania nevyhnutnosti záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar a dostatočne jasnú povahu ich definície.

73      V tomto ohľade je namieste uviesť, že tieto dve výhrady sa týkajú odôvodnenia časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa preskúmania sporného kompenzačného opatrenia vzhľadom na prvú podmienku Altmark. Ako bude uvedené v bodoch 123 až 132 nižšie, táto časť napadnutého rozhodnutia nebola nevyhnutná na to, aby mohla Komisia konštatovať, že uvedené kompenzačné opatrenie nerešpektuje podmienky Altmark, keďže mohla oprávnene konštatovať, že druhá z týchto podmienok nebola splnená. V dôsledku toho údajné nesprávne posúdenia Komisie v rámci uplatnenia prvej podmienky Altmar nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto bez toho, aby bolo potrebné overiť, či prvá výhrada spĺňa podmienky prípustnosti definované v článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 platného v čase podania žaloby, je namieste domnievať sa, že tieto dve dotknuté výhrady sú neúčinné a musia byť zamietnuté.

74      Tretia výhrada sa týka nedostatku odôvodnenia bodov 255 až 260 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia preskúmala zlučiteľnosť sporného kompenzačného opatrenia vzhľadom na podmienky stanovené rozhodnutím SVHZ z roku 2011 a rozhodnutím SVHZ z roku 2005.

75      V prvom rade, podľa ustálenej judikatúry, požiadavka stanovená v článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, podľa ktorého žaloba musí obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov, sa musí vykladať v tom zmysle, že žaloba musí pod hrozbou neprípustnosti uvedených dôvodov vysvetľovať, v čom spočívajú, takže samotné abstraktné uvedenie týchto dôvodov nezodpovedá požiadavkám tohto rokovacieho poriadku. Analogické požiadavky sa uplatnia aj pri výhrade uvedenej na podporu žalobného dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 2012, Taliansko/Komisia, T‑267/06, neuverejnený, EU:T:2012:69, bod 35, a z 12. septembra 2013, Besselink/Rada, T‑331/11, neuverejnený, EU:T:2013:419, body 37 až 41 a citovanú judikatúru).

76      V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobkyňa nespresnila obsah tretej výhrady. Obmedzila sa totiž na to, že v názve svojho tretieho žalobného dôvodu týkajúceho sa nesprávnych posúdení, ktorých sa mala Komisia dopustiť v bodoch 255 až 260 napadnutého rozhodnutia, uviedla „porušenie článku 296 ZFEÚ“, pričom nijako nespresnila, v čom spočíva toto porušenie. V dôsledku toho je táto výhrada na základe článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 neprípustná.

77      Štvrtá výhrada sa zakladá v podstate na tom, že Komisia v bode 269 napadnutého rozhodnutia nespresnila, či sa domnieva, že poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme podniku v ťažkostiach je v zásade vylúčené.

78      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 296 ES musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu a najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok z 28. januára 2016, Slovinsko/Komisia, T‑507/12, zatiaľ neuverejnený, EU:T:2016:35, bod 23 a citovanú judikatúru).

79      Navyše v oblasti štátnej pomoci nevyhnutný vzájomný vzťah medzi dôvodmi, na ktoré sa odvoláva dotknutá osoba v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, a odôvodnením rozhodnutia Komisie, nemôže ukladať Komisii povinnosť odmietnuť každé z tvrdení uvádzaných na podporu týchto dôvodov. Stačí pokiaľ uvedie skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú podstatnú dôležitosť pre štruktúru rozhodnutia (pozri rozsudok z 28. januára 2016, Slovinsko/Komisia, T‑507/12, zatiaľ neuverejnený, EU:T:2016:35, bod 25 a citovanú judikatúru).

80      V prejednávanej veci nebolo nevyhnutné, aby Komisia v bode 269 napadnutého rozhodnutia spresnila, či sa domnieva, že poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme podniku v ťažkostiach je v zásade vylúčené. Stačilo totiž, tak ako to bolo v prípade tohto bodu napadnutého rozhodnutia, aby uviedla, že v súlade s bodom 9 rámca SVHZ z roku 2011 a vzhľadom na nesplnenie podmienok rozhodnutia SVHZ z roku 2011 v prejednávanej veci, sa zlučiteľnosť uvedenej kompenzácie posúdila vzhľadom na usmernenia o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu. Z tohto uvedenia jasne vyplývajú rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré viedli Komisiu k tomu, aby uplatnenie uvedených usmernení považovala v prejednávanej veci za nevyhnutné. V dôsledku toho nebolo potrebné, aby Komisia podrobnejšie rozvinula teoretické domnienky, na ktorých spočívala jej úvaha, keďže bod 269 napadnutého rozhodnutia umožňoval jednak RAS pochopiť túto úvahu a prediskutovať tieto domnienky v rámci tejto žaloby a osobitne v rámci štvrtého žalobného dôvodu, a jednak Všeobecnému súdu vykonať svoje preskúmanie. Štvrtú výhradu preto treba zamietnuť.

81      Piata výhrada sa zakladá v podstate na tom, že Komisia neodôvodnila v prejednávanej veci uplatnenie zásad stanovených v bodoch 14, 19, 20, 39 a 60 rámca SVHZ z roku 2011, hoci na základe bodu 61 tohto rámca sa tieto zásady neuplatňujú na sporné kompenzačné opatrenie.

82      V tomto ohľade stačí zdôrazniť, ako uviedla Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe, že táto výhrada spočíva na predpoklade, že sporná kompenzácia za službu vo verejnom záujme spĺňa podmienky uvedené v článku 2 ods. 1 rozhodnutia SVHZ z roku 2011 a že vzhľadom na túto skutočnosť v súlade s bodom 61 rámca SVHZ z roku 2011, sa body 14, 19, 20, 39 a 60 tohto rámca neuplatňovali na uvedenú kompenzáciu. V predchádzajúcej časti napadnutého rozhodnutia, konkrétne v bodoch 255 až 260 tohto rozhodnutia, Komisia uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že podmienky uplatnenia rozhodnutia SVHZ z roku 2011 neboli v prejednávanej veci splnené. V dôsledku toho nebola neskôr povinná odôvodňovať, prečo preskúmala spornú kompenzáciu s ohľadom na podmienky stanovené v bodoch 14, 19, 20, 39 a 60 rámca SVHZ z roku 2011.

83      Za týchto podmienok sa piata výhrada môže len zamietnuť, v dôsledku čoho je potrebné zamietnuť prvú časť šiesteho žalobného dôvodu ako celok.

–       O druhej časti založenej na porušení práva na obhajobu

84      RAS sa domnieva, že Komisia kvalifikovala spoločnosť Saremar za podnik v ťažkostiach prvýkrát v napadnutom rozhodnutí. Podľa neho táto otázka nikdy nebola predmetom kontradiktórnej diskusie v priebehu správneho konania.

85      Komisia odpovedá, že v prejednávanej veci sa nemožno odvolávať na právo žalobcu na obhajobu v rámci správneho konania.

86      V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry majú dotknuté osoby v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ v konaní o preskúmaní štátnej pomoci len možnosť predložiť Komisii všetky informácie určené na to, aby bola informovaná pri svojom budúcom konaní, a nemôžu žiadať o kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, na ktorú má nárok dotknutý členský štát. Medzi dotknutými osobami v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ sa nachádzajú nielen príjemcovia pomoci alebo prípadne ich konkurenti, ale aj vnútroštátne územné celky, ktoré poskytli pomoc, ako je v prejednávanej veci RAS (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, bod 181 a citovanú judikatúru, a z 12. mája 2011, Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’Agglomération du Douaisis/Komisia, T‑267/08 a T‑279/08, EU:T:2011:209, bod 87 a citovanú judikatúru). V dôsledku toho okolnosť, že v prejednávanej veci nedošlo medzi RAS a Komisiou k nijakej kontradiktórnej diskusii v rámci konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s otázkou, či sa Saremar má kvalifikovať ako podnik v ťažkostiach, nepredstavuje porušenie práva žalobcu na obhajobu. V každom prípade, ako z právneho hľadiska správne uviedla Komisia, rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vo svojich odôvodneniach 260 a 261 výslovne odkazovalo na predpoklad, že Saremar je podnik v ťažkostiach, pričom sa v ňom uvádzalo, že Komisia v danom okamihu nemala bližšie informácie v tomto ohľade. Preto v priebehu tohto konania prináležalo RAS, aby využil poskytnutú možnosť a predložil pripomienky a informácie k tejto otázke, pokiaľ to považoval za potrebné.

87      Preto je namieste zamietnuť druhú časť šiesteho žalobného a v dôsledku toho aj šiesty žalobný dôvod ako celok.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach Komisie pri uplatnení podmienok Altmark.

88      Druhý žalobný dôvod sa týka uplatnenia prvých troch podmienok Altmark Komisiou v bodoch 167 až 224 napadnutého rozhodnutia. Tento žalobný dôvod je rozdelený na päť častí. Prvé tri časti sa týkajú prvej podmienky Altmark, kým štvrtá časť sa týka druhej podmienky a piata časť tretej podmienky. RAS sa v podstate domnieva, že zjavne nesprávne posúdenia, ktorých sa dopustila Komisia pri uplatnení týchto podmienok, porušujú článok 107 ods. 1 ZFEÚ a článok 106 ods. 2 ZFEÚ.

89      Na úvod treba uviesť, že Všeobecnému súdu prináleží, aby vecne preskúmal argumentáciu RAS na podporu rôznych častí druhého žalobného dôvodu výlučne vzhľadom na údajné porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ a nie vzhľadom na údajné porušenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Jediným účelom podmienok Altmark je kvalifikácia predmetného opatrenia za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aby bolo možné určiť, či existuje povinnosť oznámiť toto opatrenie Komisii v prípade novej pomoci, alebo povinnosť spolupráce s touto inštitúciou v prípade existujúcej pomoci (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 1. júla 2010, M6 a TF1/Komisia, T‑568/08 a T‑573/08, EU:T:2010:272, body 128 a 129 a citovanú judikatúru). Naopak tieto podmienky nesúvisia s určením zlučiteľnosti tejto pomoci vzhľadom na článok 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorej určenie si už na základe definície vyžaduje, aby dotknuté opatrenie bolo najskôr označené za štátnu pomoc. V rozsahu, v akom sa zakladá na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, je teda tento žalobný dôvod neúčinný.

90      Ďalej treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry označenie za štátnu pomoc vyžaduje splnenie všetkých podmienok uvedených v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Ide o nasledujúce podmienky: po prvé musí ísť o štátne opatrenie alebo o opatrenie financované zo štátnych prostriedkov; po druhé toto opatrenie musí byť spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi; po tretie musí poskytnúť výhodu jeho príjemcovi a po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 22. októbra 2015, EasyPay a Finance Engineering, C‑185/14, EU:C:2015:716, bod 35 a citovanú judikatúru).

91      Článok 107 ods. 1 ZFEÚ teda na účely posúdenia opatrenia ako štátnej pomoci okrem iného predpokladá existenciu výhody poskytnutej podniku. Ako však už Súdny dvor rozhodol v bode 87 rozsudku z 24. júla 2003 Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa nevzťahuje na štátny zásah považovaný za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu plnení, ktoré poskytujú prijímajúce podniky pri výkone záväzkov služby vo verejnom záujme, takže tieto podniky v skutočnosti nepožívajú finančnú výhodu a dôsledkom uvedeného zásahu teda nie je konkurenčné zvýhodnenie týchto podnikov vo vzťahu ku konkurenčným podnikom (rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 87, a z 22. októbra 2015, EasyPay a Finance Engineering,, C‑185/14, EU:C:2015:716, bod 45).

92      Aby v konkrétnom prípade nebola takáto kompenzácia kvalifikovaná ako štátna pomoc, musia byť splnené určité podmienky. Po prvé prijímajúci podnik bol skutočne poverený plnením povinností verejnej služby a tieto povinnosti boli jasne definované. Po druhé parametre, na základe ktorých sa kompenzácia vypočítala, boli vopred objektívne a transparentne stanovené, aby sa zabránilo tomu, že kompenzácia bude mať za následok hospodárske zvýhodnenie, ktorým môže byť podnik, ktorému je poskytnuté, zvýhodnený oproti konkurenčným podnikom. Po tretie náhrada neprekračuje sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov vzniknutých pri plnení záväzkov služby vo verejnom záujme alebo ich časti, pričom sa zohľadnia súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov. Po štvrté, keď sa výber podniku, ktorý mal byť poverený vykonávaním povinností verejnej služby, neuskutočnil na základe verejného obstarávania, výška potrebnej náhrady sa určila na základe analýzy nákladov, ktoré by priemerný, riadne spravovaný a primerane vybavený podnik potreboval na to, aby bol schopný vyhovieť požiadavkám služby vo verejnom záujme, ktoré by boli na tento podnik kladené pri výkone daných povinností, pričom treba vziať do úvahy dosiahnuté príjmy, ako aj primeraný zisk za plnenie týchto povinností (rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb., EU:C:2003:415, body 88 až 93, a z 11. marca 2009, TF1/Komisia, T‑354/05, EU:T:2009:66, bod 128).

93      V dôsledku toho sa štátny zásah, ktorý nespĺňa jednu alebo viacero podmienok Altmark, môže považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ sú splnené ostatné podmienky na účely označenia za štátnu pomoc uvedené v tomto článku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 94, a z 11. marca 2009, TF1, T‑354/05, Zb., EU:T:2009:66, bod 129).

94      Z vyššie uvedeného vyplýva, že podmienky Altmark, ktoré musia byť splnené, aby sa štátny zásah vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme mohol vyhnúť označeniu za štátnu pomoc, majú kumulatívnu povahu. Okrem toho tieto podmienky sú navzájom samostatné a sledujú svoj vlastný cieľ (rozsudok z 18. februára 2016, Nemecko/Komisia, C‑446/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:97, bod 31). Preto v rámci preskúmania štátnej pomoci Komisia nie je povinná preskúmať všetky tieto podmienky, pokiaľ zistí, že jedna alebo viaceré z nich nie sú splnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2009, TF1/Komisia, T‑354/05 P, EU:T:2009:66, body 142, 143 a 146). Rovnako nesprávnosť zistenia Komisie, že jedna z týchto podmienok nie je splnená, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pokiaľ Komisia dospeje k rovnakému zisteniu v súvislosti s ďalšou z týchto podmienok, pri ktorom k nesprávnemu posúdeniu nedošlo. Toto posledné zistenie totiž samo osebe stačí na to, aby sa dospelo k záveru, že sporné opatrenie poskytuje hospodársku výhodu, ktorú možno označiť za štátnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 2015, Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia, T‑541/13, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2015:898, body 64 a 112).

95      Za týchto okolností sa zdá byť v prejednávanej veci vhodné preskúmať spoločne rôzne časti tohto žalobného dôvodu. Každá z týchto častí sa totiž týka jednej z podmienok Altmark a v dôsledku toho nijaká z nich nemôže sama osebe viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

96      Ďalej, ako vyplýva z bodu 173 napadnutého rozhodnutia, Komisia sa domnievala, že z dôvodu jasnosti bolo vhodnejšie začať jej preskúmanie dodržania podmienok Altmark sporným kompenzačným opatrení a jeho analýzou vzhľadom na druhú z týchto podmienok. Okrem toho v bode 179 uvedeného rozhodnutia Komisia uzavrela túto analýzu tak, že táto podmienka nebola splnená a že v dôsledku toho náhrada za službu vo verejnom záujme poskytovala spoločnosti Saremar výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Až v nadväznosti na túto analýzu Komisia postupne preskúmala prvú (body 180 až 219 napadnutého rozhodnutia) a tretiu podmienku Altmark (body 220 až 223 napadnutého rozhodnutia). Preto treba preskúmať v prvom rade tvrdenia RAS týkajúce sa neprávnych právnych posúdení a nesprávnych posúdení, ktorých sa Komisia mala dopustiť v rámci uplatnenia druhej podmienky Altmark a ktoré sú uvádzané na podporu štvrtej časti tohto žalobného dôvodu.

97      RAS v podstate tvrdí, že druhá podmienka Altmark nevyžaduje, aby sa rozhodnutia poverujúce poskytovaním službu vo verejnom záujme výslovne týkali dotknutého kompenzačného opatrenia. Preto tak ako v prejednávanej veci stačí, aby boli vopred, transparentne a objektívne stanovené všetky kritériá organizácie a prevádzkovanie tejto služby vo verejnom záujme, ktoré umožňujú identifikovať s ňou súvisiace náklady a príjmy. Okrem toho zavedenie samostatného účtovníctva pre prevádzkovanie spojení s pevninou spoločnosťou Saremar by v prejednávanej veci zabránilo akejkoľvek nadmernej kompenzácie a akémukoľvek krížovému financovaniu. Ďalej RAS uvádza, že nevylučoval prevádzkový deficit v rozsahu, v akom uložil spoločnosti Saremar povinnosť vykonať úlohu vo verejnom záujme za každých okolností. Nakoniec sa RAS domnieva, že rozhodnutie Komisie 2009/611/ES z 8. júla 2008 o opatreniach C 58/02 (ex N 118/02), ktoré Francúzsko zaviedlo v prospech Société Nationale Maritime Corse‑Méditerranée (SNCM) (Ú. v. EÚ L 225, 2009, s. 180, ďalej len „rozhodnutie SNCM“) potvrdzuje možnosť Komisie schváliť náhradu za službu vo verejnom záujme poskytnutú a posteriori.

98      Na svoju obranu Komisia v podstate opätovne uvádza svoje úvahy, ktoré uviedla v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia, ktoré ju viedli k záveru, že druhá podmienka Altmark nebola v prejednávanej veci splnená. Navyše tvrdí, že rozhodnutie SNCM nie je relevantné. CIN vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania v podstate súhlasí s touto argumentáciou.

99      Na úvod treba pripomenúť, že na to, aby sa v bode 179 napadnutého rozhodnutia dospelo k záveru, že druhá podmienka Altmark nebola v prejednávanej veci splnená, sa Komisia v bodoch 174 až 177 tohto rozhodnutia domnievala, že parametre výpočtu sporného kompenzačného opatrenia nemožno považovať za vopred objektívne a transparentne stanovené. Poukazuje totiž na to, že v rozhodnutiach stanovujúcich úlohy vo verejnom záujme spoločnosti Saremar nebola upravená nijaká náhrada, ba dokonca bola vylúčená. Preto vyššie rozhodnutia RAS podľa napadnutého rozhodnutia spočívali na predpoklade, že Saremar má splniť uvedenú úlohu vo verejnom záujme minimálne so zachovaním rozpočtovej rovnováhy, ak aj nie so ziskom, a len neskôr, potom ako vznikla strata vyplývajúca z uvedenej úlohy, sa zaviedol kompenzačný mechanizmus (body 174 až 177 napadnutého rozhodnutia). Ďalej uviedla, že ako vysvetlí neskôr v rámci uplatnenia prvej podmienky Altmark, keďže povinnosti týkajúce cenových úrovní neboli jasne definované, parametre výpočtu náhrady nevyhnutne spojené s týmito cenovými úrovňami nemohli byť ako také vopred objektívne a transparentne stanovené (bod 178 napadnutého rozhodnutia).

100    V tomto ohľade, ako bolo pripomenuté v bode 92 vyššie, druhá podmienka Altmark sa týka nevyhnutnosti vopred objektívne a transparentne stanoviť parametre, na základe ktorých sa kompenzácia vypočíta, aby sa zabránilo tomu, že kompenzácia bude mať za následok hospodársku výhodu, ktorou môže byť podnik príjemcu zvýhodnený oproti konkurenčným podnikom.

101    Ako totiž Všeobecný súd viac krát zdôraznil, členské štáty majú širokú mieru voľnej úvahy nielen vo vzťahu k definícii úlohy vo verejnom záujme, ktorej sa týka prvá podmienka Altmark, ale aj vo vzťahu k stanoveniu náhrady nákladov tejto služby vo verejnom záujme. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti služby všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ) nie je preto Komisia oprávnená rozhodnúť o rozsahu úloh vo verejnom záujme prislúchajúcich verejnému prevádzkovateľovi, konkrétne o výške nákladov spojených s touto službou, ani o vhodnosti politických rozhodnutí prijatých v tejto súvislosti vnútroštátnymi orgánmi, ani o hospodárskej efektívnosti verejného prevádzkovateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 16. júla 2014, Zweckverband Tierkörperbeseitigung/Komisia, T‑309/12, neuverejnený, EU:T:2014:676, body 104 a 148 a citovanú judikatúru).

102    Napokon najmä preto, že toto určenie náhrady nákladov služby vo verejnom záujme podlieha iba obmedzenej kontrole inštitúcii, druhá podmienka uvedená v rozsudku Altmark vyžaduje, aby inštitúcie boli schopné overiť existenciu vopred stanovených objektívnych a transparentných parametrov, pričom tieto parametre musia byť spresnené tak, aby sa vylúčilo akékoľvek zneužitie pojmu SVHZ členským štátom, ktorého účinkom by bolo poskytnutie hospodárskej výhody vo forme náhrady verejnému prevádzkovateľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok 16. júla 2014, Zweckverband Tierkörperbeseitigung/Komisia, T‑309/12, neuverejnený, EU:T:2014:676, bod 148 a citovanú judikatúru).

103    Táto podmienka teda necháva členským štátom voľnosť pri výbere praktických spôsobov na zabezpečenie jej dodržiavania, pokiaľ spôsoby stanovenia náhrady zostanú objektívne a transparentné. Posúdenie Komisie sa na tieto účely musí opierať o analýzu konkrétnych právnych a ekonomických podmienok, so zreteľom na ktoré sa tieto parametre stanovujú (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia, T‑137/10, EU:T:2012:584, bod 192 a citovanú judikatúru).

104    V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že v analýze Komisie uvedenej v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia, v ktorej poukazuje osobitne na absenciu predchádzajúceho stanovenia náhrady, nedošlo k nesprávnemu posúdeniu.

105    Z písomností v spise totiž vyplýva, že nijaké z regionálnych rozhodnutí uvedených v bodoch 6 až 9 vyššie, ktorými RAS poveril spoločnosť Saremar vykonávaním spojení s pevninou a spresnil tým súvisiace záväzky služby vo verejnom záujme, neupravuje ani výslovne, ba ani implicitne poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme zodpovedajúcej nákladom spôsobeným výkonom vyššie uvedených záväzkov. Naopak, ako Komisia zdôraznila v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia, všetky tieto rozhodnutia poskytli spoločnosti Saremar usmernenia pre stanovenie spojení a sadzieb, ktoré sa majú uplatňovať, ako aj možnosti meniť uvedené sadzby na účely zosúladenia dopytu po doprave s cieľom hospodárskej a finančnej rovnováhy. Tieto rozhodnutia teda spočívali na predpoklade, že k výkonu vyššie uvedených záväzkov služby vo verejnom záujme malo dôjsť za trhových podmienok, pričom sa teda mala zachovať životaschopnosť činnosti bez potreby použitia náhrady za službu vo verejnom záujme poskytnutej RAS. Napokon, ako uvádza Komisia v bode 177 napadnutého rozhodnutia, regionálne rozhodnutie č. 48/65 výslovne odôvodňuje povinnosť zachovať hospodársku rovnováhu pri spojeniach s pevninou s odkazom na cieľ spočívajúci v zabránení poskytnutia nezlučiteľnej štátnej pomoci.

106    Za týchto okolností sa Komisia z právneho hľadiska správne domnievala, že požiadavka predchádzajúceho stanovenia objektívnych a transparentných parametrov pre výpočet náhrady za službu vo verejnom záujme sa v prejednávanej veci nemôže považovať za splnenú. Nemôže to tak byť v prípade, keď RAS neprijal ustanovenia, ktoré by upravovali poskytnutie takejto náhrady, a v prípade dotknutých spôsobov organizácie služby vo verejnom záujme, ako sú opísané v bode 105 vyššie, ktoré vylučujú, aspoň v zásade, túto náhradu. Ako sa síce pripomenulo v bode 103 vyššie, v rámci druhej podmienky Altmark judikatúra priznáva vnútroštátnym orgánom širokú mieru voľnej úvahy na určenie spôsobov výpočtu náhrady za službu vo verejnom záujme. V tomto rámci však táto voľná úvaha nemôže zbaviť vnútroštátne orgány povinnosti vopred stanoviť náhradu za službu vo verejnom záujme. Predchádzajúce stanovenie spôsobov výpočtu tejto náhrady je nevyhnutné na splnenie druhej podmienky Altmark a predpokladá, na základe svojej definície, že sa už taktiež vopred rozhodlo o poskytnutí takejto náhrady.

107    Napokon, ako v podstate uviedla Komisia vo svojej duplike, vnútroštátne orgány môžu, pokiaľ to považujú za vhodné, stanoviť úlohu vo verejnom záujme, ktorej finančná rovnováha je v plnom rozsahu zabezpečená prevádzkovými príjmami, bez použitia náhrady za službu vo verejnom záujme. Uloženie záväzkov služby vo verejnom záujme síce vo všeobecnosti vyžaduje ako protihodnotu poskytnutie náhrady dotknutému prevádzkovateľovi. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti SVHZ však právo Únie nebráni stanoveniu takejto náhrady za službu vo verejnom záujme. V prejednávanej veci, ako správne uviedla Komisia v bode 174 napadnutého rozhodnutia, miera voľnej úvahy, ktorú RAS v rámci regionálnych rozhodnutí uvedených v bodoch 6 až 9 vyššie ponechal spoločnosti Saremar v súvislosti s úpravou sadzieb, mala práve za cieľ umožniť tejto spoločnosti zachovať finančnú a hospodársku rovnováhu svojej činnosti za trhových podmienok, aby sa nepotrebovala uchýliť k verejnému financovaniu.

108    Vzhľadom na to, v tomto rámci, ktorý vylučuje financovanie úlohy spoločnosti Saremar z verejných zdrojov, sporné kompenzačné opatrenie, ktoré bolo poskytnuté neskôr, v nadväznosti na prevádzkovú stratu vyplývajúcu z tejto činnosti, nemožno považovať za náhradu za službu vo verejnom záujme v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415). Keďže totiž táto náhrada nebola stanovená vopred, nemohla ani byť vypočítaná, ako to vyžaduje druhá podmienka Altmark, na základe objektívnych a transparentných parametrov, ktoré taktiež boli definované vopred. Preto, ako uviedla Komisia v bode 176 napadnutého rozhodnutia, RAS prijal rozhodnutie o poskytnutí dotácie 10 miliónov eur spoločnosti Saremar na účely „krytia prípadnej straty“ vyplývajúcej z prevádzkovania spojení s pevninou až v rámci regionálneho zákona č. 15 z roku 2012. Navyše tejto regionálny zákon nijako nenaznačuje na základe akých parametrov bola určená výška tejto dotácie.

109    Z vyššie uvedeného vyplýva, že výlučne na základe bodov 174 až 177 napadnutého rozhodnutia sa mohla Komisia z právneho hľadiska správne domnievať, že druhá podmienka Altmark nebola v prejednávanej veci splnená.

110    Tvrdenia uvedené RAS v rámci štvrtej časti druhého žalobného dôvodu nemôžu spochybniť tento záver.

111    V prvom rade tvrdenie RAS, podľa ktorého neexistencia výslovného odkazu na náhradu za službu vo verejnom záujme v regionálnych rozhodnutiach, ktorými sa udeľuje poverenie na poskytovanie služby vo verejnom záujme, nie je v rozpore s druhou podmienkou Altmark, je nedôvodné.

112    V tomto ohľade na jednej strane ani rámec SVHZ z roku 2011, ani oznámenie Komisie z 11. januára 2012 o uplatňovaní pravidiel Európskej únie o štátnej pomoci na náhrady za službu vo všeobecnom hospodárskom záujme (Ú. v. EÚ C 8, 2012, s. 4), o ktoré sa RAS opiera, nepodporujú toto tvrdenie. Ako totiž uvádza samotný žalobca, z týchto oznámení len vyplýva, že Komisia sa domnieva, že príslušné vnútroštátne orgány nie sú povinné vopred stanoviť presnú sumu náhrady alebo konkrétny vzorec umožňujúci výpočet tejto sumy. Naopak z týchto oznámení Komisie nijako nevyplýva, že by sa Komisia domnievala, že by sa tieto orgány mohli, tak ako RAS, zdržať predchádzajúceho stanovenia poskytnutia náhrady. V tomto ohľade, ako sa uviedlo v bode 106 vyššie, široká miera voľnej úvahy, ktorú majú vnútroštátne orgány pri stanovení parametrov výpočtu náhrady za službu vo verejnom záujme, nemôže, na základe svojej definície, zbaviť tieto orgány povinnosti vopred stanoviť takúto náhradu.

113    Na druhej strane podporu tohto tvrdenia sa nemožno odvolávať ani na rozhodnutie SNCM. Na jednaj strane totiž, ako z právneho hľadiska správne pripomenula Komisia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia označujúceho štátnu pomoc za náhradu za službu vo verejnom záujme sa musí posudzovať výlučne v rámci článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako ho vykladá rozsudok z 24. júla 2003 Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), a nie vzhľadom na rozhodovaciu prax, hoci by aj bola ustálená (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, EU:T:2005:219, bod 177 a citovanú judikatúru). Na druhej strane a v každom prípade, ako Komisia uviedla v duplike, rozhodnutie SNCM neumožňuje potvrdenie tvrdenia žalobcu. Preto v rozpore s tým čo žalobca tvrdí v replike, z bodu 253 tohto rozhodnutia vyplýva, že náhrada za službu vo verejnom záujme poskytnutá SNCM bola na rozdiel od sporného kompenzačného opatrenia stanovená vopred, a to v dohode o poverení poskytovaním verejnej služby uzavretej medzi francúzskymi orgánmi a týmto podnikom. Napokon Komisia sa v tomto istom rozhodnutí SNCM domnievala, že uvedená náhrada predstavovala štátnu pomoc vzhľadom na podmienky Altmark.

114    V druhom rade okolnosť, že všetky kritériá nevyhnutné pre identifikáciu a presný výpočet nákladov a príjmov súvisiacich s dotknutou službou vo verejnom záujme sú definované v rozhodnutiach RAS, ktorými sa poskytuje poverenie spoločnosti Saremar, a okolnosť, že regionálne rozhodnutie č. 20/57 zaviedlo systém oddeleného účtovníctva týkajúceho sa uvedenej služby vo verejnom záujme, nemôžu preukázať existenciu nesprávneho právneho posúdenia alebo zjavne nesprávneho posúdenia, ktorých sa mala Komisia dopustiť v rámci posúdenia druhej podmienky Altmark.

115    Na jednej strane predpoklad, na ktorom spočíva prvé z tvrdení uvedených v bode 114 vyššie, je nesprávny. Ako totiž pripustil samotný RAS v žalobe, všetky kritériá nevyhnutné pre identifikáciu a výpočet nákladov a príjmov týkajúcich sa dotknutej služby vo verejnom záujme neboli vopred definované, keďže regionálne rozhodnutia, ktorými sa udelilo poverenie spoločnosti Saremar nezohľadňovali objem predpokladanej dopravy na spojeniach s kontinentom, ktorú mal tento podnik realizovať. Zjavne však ide o premennú, ktorá by mohla mať zásadnú rolu pri dosiahnutí alebo nedosiahnutí hospodárskej rovnováhy dotknutej činnosti a teda pri výpočte prípadnej nevyhnutnej náhrady nevyhnutnej pre túto rovnováhu. RAS teda implicitne, ale nevyhnutne uznáva, že určujúci prvok na stanovenie objektívnych parametrov výpočtu výšky náhrady nebol vo vyššie uvedených regionálnych rozhodnutiach zohľadnený.

116    Na druhej strane okolnosť, že uvedené regionálne rozhodnutia zjednodušujú identifikáciu údajov účtovníctva nevyhnutných pre výpočet výšky prípadnej náhrady, nie je v prejednávanej veci určujúca. Aj za predpokladu, že by táto okolnosť bola preukázaná, nemôže totiž nahradiť nedostatok ustanovení upravujúcich poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme v týchto rozhodnutia a v dôsledku toho ani absenciu objektívnych a transparentných parametrov pre výpočet tejto náhrady. Osobitne treba zdôrazniť, že v uvedených regionálnych rozhodnutiach nič nenaznačuje tomu, že sa údaje z účtovníctva, na ktoré poukazuje RAS, mali použiť na stanovenie výpočtu výšky náhrady za službu vo verejnom záujme, keďže táto náhrada bola, ako sa uviedlo v bode 106 vyššie, v zásade vylúčená.

117    Ďalej, ako tvrdí Komisia, zo samotného znenia regionálneho rozhodnutia č. 20/57 vyplýva, že cieľom systému oddeleného účtovníctva zavedeného týmto rozhodnutím bolo zabezpečiť finančnú a hospodársku rovnováhu dotknutej služby vo verejnom záujme za trhových podmienok. Osobitne, ako sám RAS uvádza vo svojej žalobe, cieľom tohto systému oddeleného účtovníctva bolo najmä zabrániť tomu, aby náklady spojené s touto službou vo verejnom záujme boli kompenzované príjmami zo spojení s malými sardskými ostrovmi a Korzikou, ktoré Saremar uskutočňovala v rámci dohody o poskytovaní služby vo verejnom záujme a ktoré zahŕňali náhradu za službu vo verejnom záujme v rámci tejto dohody.

118    Napokon sa RAS nemôže užitočne odvolávať na okolnosť, že predchádzajúca identifikácia relevantných údajov účtovníctva v regionálnych rozhodnutiach o poverení službou vo verejnom záujme a zavedení systému oddeleného účtovníctva, umožnila zabrániť nadmernej kompenzácii.

119    Ako sa totiž pripomenulo v bode 92 vyššie, požiadavka týkajúca sa absencie nadmernej náhrady je relevantná v rámci preskúmania tretej podmienky Altmark, nie však v rámci preskúmania druhej podmienky Altmark, ktoré sa musí obmedziť na preskúmanie existencie predchádzajúceho stanovenia objektívnych a transparentných parametrov výpočtu výšky tejto náhrady. Hoci tieto podmienky majú určitú vzájomnú závislosť, platí tiež, ako sa uviedlo v bode 94 vyššie, že tieto podmienky musia byť všetky splnené samostatne, aby sporná náhrada nemohla byť označená za pomoc.

120    V tomto ohľade sa žalobca neúspešne odvoláva na bod 210 rozsudku z 12. februára 2008, BUPA a i/Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29). V tomto bode totiž Súd prvého stupňa konštatoval, že v rozhodnutí, ktoré bolo predmetom uvedeného sporu, Komisia v danom prípade overila existenciu nadmernej náhrady, ktorá bola relevantná pri preskúmaní tretej podmienky Altmark. Súd prvého stupňa z toho v podstate vyvodil, že implicitne, ale nevyhnutne vopred pristúpila k overeniu existencie objektívnych a transparentných parametrov výpočtu výšky náhrady za dotknutú službu vo verejnom záujme, ktoré spadalo pod druhú podmienku Altmark. V bode 211 toho istého rozsudku Súd prvého stupňa dospel k záveru, že mu prináležalo overiť, či sa Komisia mohla platne domnievať, že táto druhá podmienka bola splnená. Preto bod 210 uvedeného rozsudku zasadený do svojho kontextu namiesto podpory tvrdenia žalobcu potvrdzuje nevyhnutnosť overiť existenciu vopred stanovených objektívnych a transparentných parametrov pre stanovenie výšky sporného kompenzačného opatrenia nezávisle od absencie nadmernej náhrady (rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, EU:T:2008:29, body 210 a 211).

121    V treťom a poslednom rade treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení RAS záväzok spoločnosti Saremar splniť za každých okolností úlohu vo verejnom záujme, ktorá jej bola v prejednávanej veci zverená s cieľom zaručenia teritoriálnej kontinuitu, a to aj v prípade prevádzkovej straty, nepreukazuje splnenie druhej podmienky Altmark. Naopak, existencia takéhoto záväzku práve naznačuje, že na rozdiel od toho, čo vyplýva z regionálnych rozhodnutí uvedených v bodoch 6 až 9 vyššie, RAS nemohol vylúčiť možnosť poskytnutia náhrady za službu vo verejnom záujme a že v dôsledku toho mal v týchto regionálnych rozhodnutiach upraviť poskytnutie takejto náhrady a objektívne a transparentné parametre pre stanovenie jej výšky.

122    Z vyššie uvedeného vyplýva, že na základe úvah uvedených v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia sa mohla Komisia z právneho hľadiska správne domnievať, že sporné kompenzačné opatrenie nespĺňa druhú podmienku Altmark. Okolnosť, na ktorú poukazuje RAS, že Komisia v bode 178 tohto rozhodnutia vychádzala z nesprávnych úvah týkajúcich sa voľnej úvahy spoločnosti Saremer pri stanovení a úprave svojich sadzieb, ktoré boli uvedené v rámci preskúmania prvej podmienky Altmark, je irelevantná. Keďže totiž, ako sa uviedlo vyššie, úvahy uvedené v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia postačovali na konštatovanie, že druhá podmienka Altmark nebola splnená, úvahy v bode 178 sú nevyhnutne uvedené len pre úplnosť. Výhrada RAS týkajúca sa tohto posledného bodu je teda neúčinná. Nesprávny dôvod totiž nemôže odôvodniť zrušenie aktu, v ktorom je uvedený, ak je len dôvodom uvádzaným navyše, pričom existujú iné dôvody, ktoré dostatočne odôvodňujú akt (pozri rozsudok z 20. septembra 2012, Francúzsko/Komisia, T‑154/10, EU:T:2012:452, bod 99, a citovanú judikatúru). Štvrtá časť druhého žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

123    Pokiaľ ide o ďalšie časti druhého žalobného dôvodu, je namieste uviesť, že vzhľadom na zamietnutie štvrtej časti tohto žalobného dôvodu z dôvodov uvedených v bodoch 100 až 122 vyššie, sú tieto ďalšie časti neúčinné.

124    Na jednej strane, ako sa totiž uviedlo v bode 94 vyššie, Komisia vzhľadom na kumulatívnu a autonómnu povahu podmienok Altmark nie je povinná preskúmať všetky tieto podmienky, pokiaľ konštatuje, že jedna z nich nie je splnená, a že v dôsledku toho sa sporné opatrenie musí kvalifikovať ako štátna pomoc. Na druhej strane pokiaľ Komisia z právneho hľadiska správne dospela k takémuto zisteniu, prípadná nesprávnosť jej posúdení týkajúcich sa jednej alebo viacerých ďalších podmienok, nemôže v zásade viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

125    Hoci v prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí preskúmala sporné kompenzačné opatrenie vzhľadom na prvé tri podmienky Altmark, aj tak sa domnievala, ako pripomenula v bode 96 vyššie, že je potrebné preskúmať, či sa sporné kompenzačné opatrenie má označiť za štátnu pomoc tak, že začne s overením, či bola splnená druhá z uvedených podmienok, a prvú a tretiu z týchto podmienok preskúma až v ďalšom štádiu svojej analýzy. Ďalej v bode 179 napadnutého rozhodnutia Komisia potom, ako dospela k záveru, že táto druhá podmienka sa nemôže považovať za splnenú, z toho vyvodila, že uvedená náhrada poskytovala spoločnosti Saremar výhodu v zmysle článku 107 ZFEÚ. Preto Komisia v napadnutom rozhodnutí nevyhnutne konštatovala, že preskúmanie tejto druhej podmienky postačovalo pre záver, že sporné kompenzačné opatrenie poskytovalo spoločnosti Saremar hospodársku výhodu.

126    V niektorých prípadoch síce nemožno vylúčiť, že by dôvodnosť záverov Komisie týkajúcich sa jednej z týchto podmienok mohla vzhľadom na určitú nezávislosť podmienok Altmark závisieť od dôvodnosti posúdení uskutočnených v rámci ďalšej z týchto podmienok.

127    V každom prípade, ako sa konštatovalo v bode 122 vyššie, v prejednávanej veci záver Komisie, podľa ktorého druhá podmienka Altmark nebola splnená, mohol spočívať výlučne na dôvodoch uvedených v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia.

128    Na druhej strane tieto dôvody nijako nezávisia od posúdení Komisie uskutočnených v rámci preskúmania prvej a tretej podmienky Altmark.

129    Najskôr totiž Komisia v rámci uplatnenia prvej podmienky Altmark v bodoch 181 až 210 napadnutého rozhodnutia v podstate uviedla, že záväzky služby vo verejnom záujme uložené spoločnosti Saremar neboli nevyhnutné osobitne z dôvodu, že nemohli zaručiť cenovú dostupnosť sadzieb na spojeniach medzi Sardíniou a pevninou. Je nutné konštatovať, že tieto úvahy, ktoré nemajú nijaký vzťah s úvahami uvedenými v bodoch 174 až 177 tohto istého rozhodnutia, ako sa uviedlo v bode 99 vyššie, spočívajú na zistení, že rozhodnutia RAS upravujúce záväzky služby vo verejnom záujme spoločnosti Saremar nestanovovali poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme.

130    Ďalej stále v rámci uplatnenia prvej podmienky Altmark Komisia v bodoch 211 až 219 napadnutého rozhodnutia uviedla, že záväzky služby vo verejnom záujme spoločnosti Saremar neboli dostatočne jasne vymedzené, pokiaľ ide o cenovú úroveň, ktorá sa mala uplatňovať. V tomto ohľade v bode 178 tohto rozhodnutia Komisia síce odkazovala na toto posúdenie s cieľom vyvodiť z neho, že parametre výpočtu náhrady nemohli byť transparentne a objektívne stanovené vopred vzhľadom na väzbu medzi stanovením týchto parametrov a vymedzením úrovne uvedených cien. Ako sa však uviedlo v bode 122 vyššie, v rámci uplatnenia druhej podmienky Altmark má bod 178 tohto rozhodnutia doplňujúcu povahu vo vzťahu k úvahám uvedeným v bodoch 174 až 177 tohto rozhodnutia.

131    Napokon v bodoch 220 až 222 napadnutého rozhodnutia Komisia vychádzala výlučne zo svojich posúdení týkajúcich sa neexistencie nevyhnutnosti služby vo verejnom záujme a nedostatočne jasného vymedzenia záväzkov služby vo verejnom záujme, stanovených v rámci uplatnenia prvej podmienky Altmark, aby dospela k záveru, že v dôsledku toho tretia podmienka Altmark týkajúca sa neexistencie nadmernej náhrady, nemôže byť považovaná za splnenú.

132    Preto aj za predpokladu, ako v podstate tvrdí RAS v rámci prvej, druhej, tretej a piatej časti tohto žalobného dôvodu, že by sa Komisia nesprávne domnievala, že prvá a tretia podmienka Altmark nie sú splnené, tieto nesprávne posúdenia by nemohli spochybniť záver Komisie, ku ktorému dospela na konci analýzy druhej z týchto podmienok, a síce, že sporné kompenzačné opatrenie poskytovalo spoločnosti Saremar hospodársku výhodu. Preto sa tieto časti tohto žalobného dôvodu musia považovať za neúčinné, takže bez toho, aby bolo potrebné nariadiť vykonanie dokazovania, ktoré požaduje RAS v rámci tejto prvej a druhej časti, sa tento žalobný dôvod musí ako celok zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach v súvislosti s uplatnením rozhodnutia SVHZ z roku 2005 a rozhodnutia SVHZ z roku 2011

133    V rámci tretieho žalobného dôvodu RAS v podstate tvrdí, že pri preskúmaní Komisiou zlučiteľnosti sporného kompenzačného opatrenia s vnútorným trhom vzhľadom na rozhodnutie SVHZ z roku 2011 uskutočnené v bodoch 249 až 260 napadnutého rozhodnutia došlo k nesprávnym právnym posúdeniam a zjavne nesprávnym posúdeniam. Tento žalobný dôvod pozostáva z troch častí.

134    Na úvod treba pripomenúť, že náhrady za službu vo verejnom záujme, ktoré nespĺňajú podmienky Altmark, pričom ale spĺňajú všetky podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ na účely ich kvalifikácie ako štátnej pomoci, však môžu byť vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom osobitne na základe ustanovení článku 106 ods. 2 ZFEÚ (pozri rozsudok zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia, T‑137/10, EU:T:2012:584, bod 81 a citovanú judikatúru).

135    Treba tiež pripomenúť, že v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ podniky poverené poskytovaním SVHZ podliehajú pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje z právneho alebo vecného hľadiska plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené, s výhradou, že rozvoj obchodu nebude ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie (pozri rozsudok z 1. júla 2010, M6 a TF1/Komisia, T‑568/08 až T‑573/08, EU:T:2010:272, bod 136 a citovanú judikatúru).

136    Ako sa pripomenulo v bode 101 vyššie, podľa judikatúry uplatniteľnej tak v rámci uplatňovania podmienok Altmark, ako aj v judikatúre uplatňovania článku 106 ods. 2 ZFEÚ, Komisia v prípade neexistencie zosúladenej právnej úpravy Únie v danej oblasti nie je oprávnená rozhodnúť o rozsahu úloh služby vo verejnom záujme prislúchajúcich verejnému prevádzkovateľovi, konkrétne o výške nákladov spojených s touto službou, ani o vhodnosti politických rozhodnutí prijatých v tejto súvislosti vnútroštátnymi orgánmi, ani o hospodárskej efektívnosti verejného prevádzkovateľa.

137    Napriek tomu, ako sa už uviedlo v bodoch 102 a 103 vyššie, široká miera voľnej úvahy takto priznaná vnútroštátnym orgánom, nemôže byť neobmedzená. Osobitne v rámci uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ táto široká miera voľnej úvahy nemôže brániť Komisii, aby overila, či môže byť udelená výnimka zo zákazu štátnej pomoci stanovená v tomto ustanovení.

138    Ďalej treba zdôrazniť, že uplatnenie voľnej úvahy, ktorú má Komisia pri uplatnení článku 106 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti so zistením zlučiteľnosti štátneho opatrenia, ktoré označila za štátnu pomoc, s vnútorným trhom, si vyžaduje komplexné hodnotenia hospodárskeho a sociálneho charakteru. Súd Únie preto nemôže pri kontrole zákonnosti výkonu tejto právomoci nahradiť posúdenie Komisie svojim posúdením (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 5. marca 2015, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português, C‑667/13, EU:C:2015:151, bod 67 a citovanú judikatúru).

139    Napokon v rámci uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ voľná úvaha členských štátov a voľná úvaha Komisie môžu byť obmedzené smernicami a rozhodnutiami, ktoré táto inštitúcia môže v rámci svojej právomoci prijať na základe článku 106 ods. 3 ZFEÚ. Komisia tak prijala postupne rozhodnutie SVHZ z roku 2005 a rozhodnutie SVHZ z roku 2011 s cieľom vymedziť podmienky, za akých sa náhrada za službu vo verejnom záujme môže považovať za v súlade s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ a v dôsledku toho môže byť oslobodená od oznamovacej povinnosti týkajúcej sa novej pomoci upravenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Ako vyplýva z článkov 11 a 12 rozhodnutia SVHZ z roku 2011, toto rozhodnutie zrušuje rozhodnutie SVHZ z roku 2005 a nadobúda účinnosť 31. januára 2012.

–       O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa časovej pôsobnosti rozhodnutia SVHZ z roku 2005 a rozhodnutia SVHZ z roku 2011

140    V prvej časti tretieho žalobného dôvodu RAS tvrdí, že Komisia nesprávne uplatnila rozhodnutie SVHZ z roku 2011, hoci na skutkové okolnosti v prejednávanej veci sa z časového hľadiska uplatňovalo rozhodnutie SVHZ z roku 2005. V tomto ohľade RAS tvrdí, že všetky podstatné prvky úlohy vo verejnom záujme spoločnosti Saremar boli definované pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia SVHZ z roku 2011 a že z regionálneho rozhodnutia vymedzujúceho úlohu vo verejnom záujme spoločnosti Saremar vyplývala náhrada prípadnej straty.

141    Komisia a CIN v podstate odpovedajú, že sporná pomoc bola poskytnutá až v auguste 2012.

142    V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že štátna pomoc sa musí považovať za poskytnutú, keď príslušné vnútroštátne orgány prijali právne záväzný akt, ktorým sa zaviazali poskytnúť dotknutú pomoc, alebo keď je právo na prijatie tejto pomoci priznané príjemcovi platným zákonom alebo iným právnym predpisom (rozsudok z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, bod 40; pozri tiež rozsudok z 30. novembra 2009, Francúzsko a France Télécom/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05, EU:T:2009:474, bod 320 a citovanú judikatúru).

143    V prejednávanej veci sa už v bodoch 105 a 116 vyššie uviedlo, že nijaké z regionálnych rozhodnutí uvedených v bodoch 6 až 9 vyššie neupravilo poskytnutie spoločnosti Saremar náhrady za službu vo verejnom záujme zodpovedajúcej záväzkom, ktoré jej prináležali na základe týchto rozhodnutí. Ďalej, ako sa pripomenulo v bode 108 vyššie, RAS rozhodol o zaplatení sporného kompenzačného opatrenia spoločnosti Saremar len v rámci regionálneho zákona č. 15 z roku 2012. V dôsledku toho sa na základe judikatúry pripomenutej vyššie uvedená náhrada môže považovať za poskytnutú spoločnosti Saremar až od okamihu prijatia tohto regionálneho zákona, ktorý jej priznáva nárok na poskytnutie tejto náhrady.

144    Ako však bolo pripomenuté v bode 139 vyššie, na základe článkov 11 a 12 rozhodnutia SVHZ z roku 2011, toto rozhodnutie zrušilo rozhodnutie SVHZ z roku 2005 a nadobudlo účinnosť 31. januára 2012. V dôsledku toho sa výlučne rozhodnutie SVHZ z roku 2011 môže z časového hľadiska uplatniť na sporné kompenzačné opatrenie, keďže rozhodnutie o SVHZ z roku 2005 už v nijakom prípade neplatilo k dátumu, ku ktorému sa táto náhrada musí považovať za poskytnutú spoločnosti Saremar.

145    Tvrdenia RAS nemôžu spochybniť záver uvedený v bode 144 vyššie. Ako sa totiž uviedlo v bode 116 vyššie, aj za predpokladu, že by všetky podstatné prvky úlohy vo verejnom záujme spoločnosti Saremar boli definované v regionálnych rozhodnutiach vymedzujúcich záväzky služby vo verejnom záujme tejto spoločnosti, táto okolnosť by v nijakom prípade nemohla nahradiť nedostatok ustanovení upravujúcich poskytnutie sporného kompenzačného opatrenia v uvedených regionálnych rozhodnutiach. Ďalej za predpokladu, že by tieto regionálne rozhodnutia nevylučovali, že RAS nahradí prevádzkovú stratu, ktorá prípadne vznikne spoločnosti Saremar, platí tiež, že nijaké z ich ustanovení neobsahovalo záväzok RAS, hoci aj implicitný, zaplatiť túto náhradu, ani nepriznávalo spoločnosti Saremar právo na zaplatenie takejto náhrady.

146    V každom prípade treba uviesť, že po preskúmaní sporného kompenzačného opatrenia v bodoch 256 a 257 napadnutého rozhodnutia vzhľadom na podmienky článku 4 rozhodnutia SVHZ z roku 2011, Komisia v bode 260 tohto rozhodnutia subsidiárne preskúmala toto opatrenie vzhľadom na článok 4 písm. e) rozhodnutia SVHZ z roku 2005. V nadväznosti na to dospela k záveru, že podmienky stanovené v tomto rozhodnutí z roku 2005, rovnako ako podmienky stanovené v rozhodnutí SVHZ z roku 2011, neboli v prejednávanej veci splnené. V dôsledku toho RAS nesprávne tvrdí, že Komisia preskúmala sporné opatrenie pomoci výlučne vzhľadom na rozhodnutie SVHZ z roku 2011.

147    Prvú časť tretieho žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

–       O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnych právnych posúdeniach týkajúcich sa uplatnenia zásad a podmienok rozhodnutia SVHZ z roku 2011

148    V rámci druhej časti žalobca uvádza, že zásady a podmienky rozhodnutí SVHZ z roku 2005 a 2011 boli dodržané. V tomto ohľade sa opiera o tvrdenia, ktoré uviedol v rámci druhého žalobného dôvodu v súvislosti s prvými dvomi podmienkami Altmark. Tvrdí tiež, že napadnuté rozhodnutie nespochybňuje skutočnosť, že prahové hodnoty stanovené v článku 2 ods. 1 písm. a) a c) rozhodnutia SVHZ z roku 2005 a v článku 2 ods. 1 písm. d) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 boli v prejednávanej veci dodržané.

149    Komisia a CIN sa domnievajú, že táto argumentácia sa musí zamietnuť.

150    Na úvod treba hneď zamietnuť časť argumentácie RAS týkajúcu sa zásad a podmienok rozhodnutia SVHZ z roku 2005 ako neúčinnú, keďže ako sa konštatovalo v bode 144 vyššie, toto rozhodnutie sa z časového hľadiska neuplatňovalo na sporné kompenzačné opatrenie.

151    V zostávajúcej časti treba pripomenúť, že na základe článku 2 ods. 1 písm. d) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 sa toto rozhodnutie uplatňuje najmä na náhrady za službu vo verejnom záujme poskytnuté na letecké a námorné spojenia s ostrovmi, v rámci ktorých priemerný počet cestujúcich nedosiahne 300 000 osôb ročne v priebehu dvoch rokov predchádzajúcich poskytnutiu SVHZ.

152    Treba tiež pripomenúť, že článok 4 písm. a), ako aj písm. d) až f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 stanovuje, že poverenia službou vo verejnom záujme musia uvádzať:

–        obsah a trvanie záväzkov služby vo verejnom záujme [článok 4 písm. a)],

–        opis mechanizmu náhrady a parametre na výpočet, kontrolu a prehodnocovanie náhrady [článok 4 písm. d)],

–        opatrenia na predchádzanie vzniku nadmernej náhrady a na vrátenie takejto nadmernej náhrady [článok 4 písm. e)],

–        odkaz na rozhodnutie SVHZ z roku 2011 [článok 4 písm. f)].

153    Ako vyplýva zo znenia článkov 1, 3 a 4 rozhodnutia SVHZ z roku 2011, vykladaných s prihliadnutím na jeho odôvodnenie 9, uvedené podmienky majú kumulatívnu povahu. Aby sa teda náhradu za službu vo verejnom záujme mohla považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom a nepodliehala oznamovacej povinnosti, je nevyhnutné, aby dotknuté poverenia službou vo verejnom záujme spĺňali všetky tieto podmienky.

154    Nakoniec treba zdôrazniť, že hoci rozhodnutie SVHZ z roku 2011 výslovne nevyžaduje, aby dotknutá služba vo verejnom záujme mala povahu služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorá má osobitné charakteristiky oproti iným hospodárskym činnostiam, v každom prípade tam ide o predchádzajúcu podmienku uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorá vyplýva najmä z neobmedzenej povahy voľnej úvahy, ktorú majú vnútroštátne orgány pri vymedzení služby vo verejnom záujme, ako sa pripomenulo v bode 137 vyššie.

155    S cieľom dospieť k záveru, že podmienky rozhodnutia SVHZ z roku 2011 neboli splnené, Komisia vychádzala z týchto dôvodov. Najskôr v bode 255 napadnutého rozhodnutia v prvom rade odkázala na odôvodnenia 180 až 218 tohto rozhodnutia, v ktorých dospela k záveru, že RAS nepreukázal ani existenciu skutočnej potreby tejto služby vo verejnom záujme, ani existenciu dostatočne presných záväzkov služby vo verejnom záujme. V bodoch 256 a 257 napadnutého rozhodnutia uviedla, že v každom prípade bolo v prejednávanej veci zjavné, že poverenia službou vo verejnom záujme nespĺňali podmienky uvedené v článku 4 písm. d) až f) uvedeného rozhodnutia.

156    V tejto súvislosti treba na jednej strane zdôrazniť, že RAS sa nemôže užitočne dovolávať okolnosti, že sporné kompenzačné opatrenie dodržiava prahové hodnoty stanovené v článku 2 ods. 1 písm. d) rozhodnutia SVHZ z roku 2011. Ako totiž jasne vyplýva zo znenia tohto článku a zo štruktúry tohto rozhodnutia, cieľom tohto ustanovenia je len definovať pôsobnosť uvedeného rozhodnutia, čo však nemá vplyv na dodržiavanie podmienok, ktoré definuje ďalej, najmä podmienok uvedených v článku 4 tohto rozhodnutia. V dôsledku toho jediný vplyv, ktorý by v prejednávanej veci mohla mať okolnosť, že sporné kompenzačné opatrenie spadalo do pôsobnosti tohto rozhodnutia, bolo donútiť Komisiu overiť, či spĺňalo podmienky vymedzené týmto rozhodnutím, k čomu došlo.

157    Na druhej strane, ako Komisia uviedla v bodoch 256 až 257 napadnutého rozhodnutia a v rozpore s tvrdeniami RAS, podmienky uvedené v článku 4 písm. d) a e) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 nie sú zjavne splnené v prejednávanej veci.

158    Najskôr totiž, ako sa uviedlo v bodoch 104 až 122 vyššie, RAS v rámci štvrtej časti svojho druhého žalobného dôvodu nepreukázal, že sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa v bodoch 174 až 177 napadnutého rozhodnutia domnievala, že regionálne rozhodnutia uvedené v bodoch 6 až 9 vyššie nestanovovali poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme, a v nadväznosti na to ani vymedzenie objektívnych a transparentných parametrov pre výpočet tejto náhrady. Preto treba na tomto základe hneď konštatovať, že podmienka uvedená v článku 4 písm. d) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 nie je splnená, čo stačí pre vyvodenie záveru, že vzhľadom na kumulatívnu povahu podmienok stanovených týmto rozhodnutím sporné kompenzačné opatrenia nemožno považovať za v súlade s vnútorným trhom a oslobodené od oznamovacej povinnosti podľa tohto rozhodnutia.

159    Ďalej a v každom prípade, vzhľadom na absenciu akéhokoľvek ustanovenia upravujúceho poskytnutie náhrady v dotknutých regionálnych rozhodnutiach, Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, logicky vyvodiť, že ani podmienka uvedená v článku 4 písm. e) tohto rozhodnutia SVHZ nebola splnená. Toto ustanovenie totiž vyžaduje, aby boli vopred stanovené spôsoby vymáhania prípadných nadmerných náhrad a prostriedky, ktoré im zabránia. RAS však tým, že v dotknutých regionálnych rozhodnutiach neupravil poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme v prípade, že sa pri tejto službe nepodarí dosiahnuť rozpočtovú rovnováhu, nevyhnutne ani neupravil uvedené spôsoby a prostriedky. Okrem toho, z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 116 a 117 vyššie, nemôže byť absencia takýchto spôsobov v týchto regionálnych rozhodnutiach nahradená ani prítomnosťou prvkov zjednodušujúcich identifikáciu položiek účtovníctva relevantných pre určenie prípadnej náhrady, ani prítomnosťou systému oddeleného účtovníctva.

160    Preto nezávisle od preskúmania tvrdení RAS týkajúcich sa podmienky stanovenej v článku 4 písm. f) v rámci tretej časti z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť tretieho žalobného dôvodu sa musí zamietnuť.

–       O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom uplatnení článku 4 písm. f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 a subsidiárne na námietke protiprávnosti tohto ustanovenia

161    Tretia časť sa zakladá v podstate na nesprávnom právnom posúdení v rozsahu, v akom sa Komisia mala nesprávne domnievať, že podmienka stanovená v článku 4 písm. f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 nebola výlučne formálna. Subsidiárne za predpokladu, že táto podmienka nemá len výlučne formálnu povahu, žalobca predkladá voči uvedenému ustanoveniu námietku nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ z dôvodu, že toto ustanovenie nezákonne obmedzuje pôsobnosť článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

162    Komisia za podpory CIN v podstate tvrdí, že táto časť tretieho žalobného dôvodu je neúčinná a v každom prípade zjavne nedôvodná.

163    V tomto ohľade je nutné konštatovať, že tvrdenia uvedené RAS v rámci tejto časti, tak hlavné, ako aj subsidiárne, sú neúčinné. Ako sa totiž konštatovalo v bodoch 158 a 159 vyššie, Komisia sa z právneho hľadiska správne domnievala, že rozhodnutia RAS nerešpektovali podmienky stanovené v článku 4 písm. d) a e) rozhodnutia SVHZ z roku 2011. V dôsledku toho údajná absencia záväznosti podmienky stanovenej v článku 4 písm. f) tohto rozhodnutia alebo jej údajná nezákonnosť sú irelevantné.

164    V každom prípade treba na jednej strane uviesť, že zo znenia článku 4 písm. f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011, ani z kontextu a cieľov tohto ustanovenia nevyplýva, že by podmienka, ktorú stanovuje, nebola záväzná.

165    Naopak s prihliadnutím na odôvodnenie 14 rozhodnutia SVHZ z roku 2011 povinnosť výslovne odkázať na toto rozhodnutie v povereniach službou vo verejnom záujme stanovené v článku 4 písm. f) uvedeného rozhodnutia zodpovedá cieľu transparentnosti, ktorý má osobitnú dôležitosť v prípade neexistencie povinnosti členských štátov oznámiť náhrady za službu vo verejnom záujme, ktoré spĺňajú podmienky dotknutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Dilly’s Wellnesshotel, C‑493/14, EU:C:2016:174, bod 58). Okrem toho je irelevantná skutočnosť uvádzaná v replike, že nedodržanie tejto podmienky nebráni povoliť sporné kompenzačné opatrenie na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 260 napadnutého rozhodnutia, Komisia zo svojho preskúmania sporného kompenzačného opatrenia vzhľadom na rozhodnutie SVHZ z roku 2011 vyvodila, že táto náhrada sa nemôže považovať za v súlade s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ, keďže nespĺňa podmienky uvedeného rozhodnutia a že v dôsledku toho ju nemožno považovať za vyňatú z oznamovacej povinnosti. Tento záver teda nezbavoval Komisiu preskúmania zlučiteľnosti uvedeného opatrenia vzhľadom na toto ustanovenie Zmluvy o FEÚ, osobitne s prihliadnutím na rámec SVHZ z roku 2011, pričom toto preskúmanie bolo napokon uskutočnené v bodoch 282 až 296 napadnutého rozhodnutia.

166    Na druhej strane, z dôvodov uvedených v bode 165 vyššie, námietka nezákonnosti článku 4 písm. f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011, ktorú subsidiárne predložil RAS, je v každom prípade nedôvodná. Ako sa totiž konštatovalo, Komisia v prejednávanej veci z nedodržania tohto ustanovenia uvedeného rozhodnutia nevyvodila, že sporné kompenzačné opatrenie nebolo v súlade s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ. V dôsledku toho z uplatnenia článku 4 písm. f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 v napadnutom rozhodnutí nemožno vyvodiť, že toto ustanovenie spôsobuje nezákonné obmedzenie pôsobnosti článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

167    Preto treba zamietnuť tretiu časť tretieho žalobného dôvodu a v dôsledku toho treba zamietnuť aj tento žalobný dôvod ako celok.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení Komisie v súvislosti s označením za podnik v ťažkostiach, na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ako aj na námietke nezákonnosti bodu 9 rámca SVHZ

168    Štvrtý žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. V prvej časti tohto žalobného dôvodu RAS tvrdí, že Komisia sa v prejednávanej veci nesprávne domnievala, že boli splnené podmienky na označenie spoločnosti Saremar za podnik v ťažkostiach, osobitne vzhľadom na skutočnosti vymenované v bodoch 9 až 11 usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu. V druhej časti tohto žalobného dôvodu RAS prekladá proti bodu 9 rámca SVHZ z roku 2011 námietku nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ. V tomto ohľade tvrdí, že za predpokladu, že by sa tento bod mal vykladať v tom zmysle, že podnik v ťažkostiach nemôže nikdy získať náhradu za službu vo verejnom záujme, bol by zaťažený nedostatkom právomoci a porušoval by článok 106 ods. 2 ZFEÚ.

169    Komisia podporovaná spoločnosťou CIN v odpovedi spochybňuje na jednej strane relevantnosť skutočností, na ktoré poukazuje RAS v rámci prvej časti s cieľom preukázať, že v čase zohľadňovaných skutkových okolností Saremar nebola podnikom v ťažkostiach. Na druhej strane, pokiaľ ide o druhú časť tohto žalobného dôvodu, tvrdí, že bod 9 rámca SVHZ z roku 2011 neobmedzuje pôsobnosť článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ale naopak umožňuje zaručiť dodržanie cieľov tohto článku.

170    Na úvod treba uviesť, že tento žalobný dôvod sa týka bodov 261 až 280 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia preskúmala, či sporné kompenzačné opatrenie bolo v súlade s článkom 107 písm. c) ZFEÚ, ktorý stanovuje, že za zlučiteľnú so spoločným trhom možno považovať pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom. Preskúmanie Komisie malo dve štádiá. V prvom rade Komisia v bodoch 262 až 270 napadnutého rozhodnutia preskúmala, či sa spoločnosť Saremar mohla považovať za podnik v ťažkostiach na základe bodov 10 a 11 usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu a dospela k záveru, že to tak bolo. V druhom rade v bodoch 271 až 280 tohto rozhodnutia preskúmala, či sporné kompenzačné opatrenie spĺňalo podmienky tých istých usmernení, ktoré musia byť splnené na to, aby sa pomoc podniku v ťažkostiach mohla považovať za zlučiteľnú pomoc v zmysle článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Toto preskúmanie viedlo k zápornej odpovedi (bod 280 napadnutého rozhodnutia).

171    V rámci dvoch častí štvrtého žalobného dôvodu však RAS nespochybňuje, dokonca ani subsidiárne, záver Komisie, ku ktorému dospela v bode 280 napadnutého rozhodnutia v súvislosti s nezlučiteľnou povahou spornej pomoci. V tomto žalobnom dôvode totiž RAS spochybňuje len skutočnosť, že Saremar by mohla byť označená za podnik v ťažkostiach, teda implicitne, ale nevyhnutne skutočnosť, že sporné kompenzačné opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Preto sa treba domnievať, že RAS v tomto žalobnom dôvode v skutočnosti spochybňuje skutočnosť, že zlučiteľnosť sporného kompenzačného opatrenia sa má posudzovať s ohľadom na toto ustanovenie a nie s ohľadom na článok 106 ods. 2 ZFEÚ.

172    Vzhľadom na to treba uviesť, že bez ohľadu na stanovisko Komisie na túto otázku, Komisia v každom prípade v bodoch 282 až 296 napadnutého rozhodnutia preskúmala, či sa sporné kompenzačné opatrenie mohlo za predpokladu, že by Saremar nebola podnik v ťažkostiach, považovať za v súlade s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ vzhľadom na kritéria rámca SVHZ z roku 2011. Na základe tohto preskúmania dospela k zápornej odpovedi. V dôsledku toho, hoci Komisia nepreskúmala zlučiteľnosť uvedeného opatrenia vzhľadom na článok 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ s prihliadnutím na usmernenia o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu, v každom prípade dospela k záveru o nezlučiteľnosti v rámci uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Za týchto podmienok RAS nepreukázal, aký vplyv by nesprávne posúdenia Komisie, ktorých sa týka tento žalobný dôvod, mohli mať v prejednávanej veci na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho sa musí tento žalobný dôvod zamietnuť ako neúčinný.

173    V každom prípade z dôvodov uvedených v bodoch 174 až 203 vyššie, tvrdenia uvedené RAS na podporu každej z častí tohto žalobného dôvodu nemožno prijať.

174    Na jednej strane totiž, pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu, treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí RAS, Komisia nepristúpila k nesprávnemu uplatneniu bodov 9 až 11 usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu tým, že uviedla, že podmienky na označenie spoločnosti Saremar za podnik v ťažkostiach boli splnené.

175    V prvom rade RAS neúspešne tvrdí, že skutočnosť, že k zníženiu základného imania spoločnosti Saremar došlo v dôsledku nepredvídateľnej skutočnosti nezávislej od riadenia podniku, konkrétne zníženia hodnoty pohľadávky spoločnosti Saremar voči spoločnosti Tirrenia.

176    V zmysle bodu 10 písm. a) usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu sa totiž podnik „v princípe a bez ohľadu na jej veľkosť“ považuje za nachádzajúci sa v ťažkostiach, v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným, „kde sa viac ako polovica jej základného imania prekryla stratou a viac ako štvrtina tohto kapitálu bola prekrytá stratou v priebehu predchádzajúcich 12 mesiacov“. RAS však nespochybňuje, ako Komisia konštatovala v bode 264 napadnutého rozhodnutie, že v priebehu posledných dvanástich mesiacov predchádzajúcich dátumu, keď bolo prijaté sporné kompenzačné opatrenie, došlo k zníženiu základného imania spoločnosti Saremar o viac než 80 %. V dôsledku toho bola v prejednávanej veci miera voľnej úvahy Komisie pri rozhodovaní o tom, či Saremer bola alebo nebola podnikom v ťažkostiach, veľmi obmedzená.

177    Na základe ustálenej judikatúry sa síce Komisia, keďže prijala také pravidlá správania sa, ako boli usmernenia o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu, nemohla vzdať výkonu voľnej úvahy, ktorá jej bola priznaná na účely posúdenia zlučiteľnosti štátnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 41). Ďalej výraz „v princípe“ použitý v bode 10 písm. a) týchto usmernení naznačuje, že môžu existovať osobitné prípady, v ktorých výnimočne podnik nebude Komisiou považovaný za podnik v ťažkostiach, pokiaľ dôjde k zníženiu jeho základného imania do takej miery, ako je uvedené v tomto bode.

178    V každom prípade Komisii v prejednávanej veci neprináležalo, aby zohľadnila dôvody zníženia základného imania, ktoré uviedol RAS. Ako totiž vyplýva z bodu 9 týchto usmernení, pojem podnik v ťažkostiach je objektívny pojem, ktorý sa musí posudzovať výlučne vzhľadom na konkrétne dôkazy o finančnej a hospodárskej situácii dotknutého podniku, ktoré svedčia o tom, že táto spoločnosť je „[neschopná] zamedziť stratám, ktoré by ju bez vonkajšieho zásahu verejných orgánov takmer s určitosťou odsúdili na vylúčenie z obchodnej činnosti v krátkodobom alebo strednodobom horizonte“. Napokon, pokiaľ by Komisia mala zohľadniť také okolnosti, ako uviedol RAS, na účely odmietnutia označenia spoločnosti za podnik v ťažkostiach, potrebný účinok výnimky stanovenej v článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ by mohol byť ohrozený. V tomto ohľade treba uviesť, že ako v podstate uviedla Komisia, pokles hodnoty pohľadávok v konkurznom konaní, najmä pohľadávok podniku voči pôvodnej materskej spoločnosti, predstavuje riziko obchodného života, ktoré nie je nijako výnimočné a môže viesť u dotknutého podniku k neprekonateľným ťažkostiam.

179    V druhom rade ani tvrdenie RAS, podľa ktorého by Saremar v prípade, že by nedošlo k poklesu hodnoty jej pohľadávok voči spoločnosti Tirrenia, dosiahla zisk 134 000 eur, nie je relevantné. Z dôvodov uvedených v bode 178 vyššie, údajne mimoriadna a od riadenia spoločnosti Saremar nezávislá povaha zníženia hodnoty pohľadávky, ktorá spôsobila stratu tohto podniku v roku 2010, nemá vplyv na konštatovanie existencie tohto deficitu a jeho výšky.

180    V treťom rade sa Komisia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, ani zjavne nesprávneho posúdenia tým, že nezohľadnila skutočnosť uvádzanú RAS, že v roku 2012 Saremar mohla získať úverovú linku v bankovej inštitúcii. Táto skutočnosť nepredstavovala osobitnú okolnosť, ktorá by mohla viesť Komisiu k tomu, aby odchýlne od bodu 10 písm. a) usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu odmietla kvalifikáciu za podnik v ťažkostiach. Ako totiž zdôrazňuje Komisia, k poskytnutiu úveru došlo, keď RAS prejavil svoju vôľu zasiahnuť v prospech spoločnosti Saremar, osobitne tým, že v rámci regionálneho rozhodnutia č. 36/6 pristúpi k spornému zvýšeniu základného imania. V každom prípade treba uviesť, že poskytnutie tohto úveru je okolnosť, ktorá taktiež poukazuje tak na ťažkosti spoločnosti Saremar s financovaním svojej činnosti z vlastných zdrojov, ako aj vieru, že tento podnik sa bude môcť obrátiť na svojich veriteľov. V dôsledku toho bolo pre Komisiu ťažké vyvodiť z tejto okolnosti jednoznačný záver.

181    V štvrtom rade, na rozdiel od toho, čo uvádza RAS, Komisia v bode 267 napadnutého rozhodnutia nekonštatovala, že Saremar utrpela vyššiu stratu, ale že trvale dosahovala stratu. Hoci je pravda, že v roku 2011 Saremar dosiahla čistý zisk vo výške 2 523 439 eur, Komisia zdôraznila, že tento čistý zisk neumožňoval pokryť deficit zaznamenaný v roku 2010, ktorý bol dva krát väčší, a že v roku 2012, teda v roku, keď sa poskytla pomoc, Saremar tiež zaznamenala stratu vo výške 1,7 milióna eur, ktorá by v prípade neposkytnutia sporného kompenzačného opatrenia, predstavovala 13 miliónov eur. V dôsledku toho zistenie trvalej straty v zohľadňovanom období nie je nesprávne. Bod 11 usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu medzi indíciami umožňujúcimi domnievať sa, že podnik je v ťažkostiach, neuvádza trvalú stratu, ale len rastúcu úroveň strát. V každom prípade zo znenia tohto bodu 11 vyplýva, že zoznam indícií, ktoré vymenúva, je výlučne indikatívny. Komisia sa teda nedopustila ani nesprávneho právneho posúdenia, ani zjavne nesprávneho posúdenia, keď zohľadnila trvalú stratu ako relevantnú skutočnosť na účely označenia spoločnosti Saremar za podnik v ťažkostiach. Z tých istých dôvodov neexistencia iných indícií vymenovaných v bode 11 sa v rozpore s tým, čo tvrdí RAS, nemôže považovať za vhodnú na preukázanie existencie zjavne nesprávneho posúdenia. V každom prípade z bodov 175 až 180 vyššie vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že Saremar spĺňala podmienku definovanú v bode 10 písm. a) usmernení na účely jej označenia za podnik v ťažkostiach a že toto zistenie samo osebe stačí na takúto kvalifikáciu. V dôsledku toho sú tieto tvrdenia neúčinné v rozsahu, v akom sa týkajú uplatnenia bodu 11 uvedených usmernení Komisiou.

182    V piatom a poslednom rade, v rozpore s tým, čo tvrdí RAS, skutočnosť, že Komisia v bodoch 266 až 268 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že bez finančného zásahu tohto orgánu by finančné ťažkosti spoločnosti Saremar boli väčšie a spochybnila pokračovanie tejto spoločnosti v jej činnosti, neznamená, že sa za podnik v ťažkostiach označí každý podnik, ktorý utrpí stratu v súvislosti so svojimi úlohami vo verejnom záujme.

183    Najskôr totiž vyplýva z bodu 264 až 266 napadnutého rozhodnutia, že výška utrpenej straty spoločnosti Saraemar, ktorá by sa dosiahla v prípade nezaplatenie spornej náhrady, predstavuje len jeden z dôkazov potvrdzujúcich ťažkosti tejto spoločnosti konštatované Komisiou na základe iných dôkazov. Ako totiž vyplýva osobitne z bodu 264 tohto rozhodnutia, je to práve zníženie základného imania spoločnosti Saremar v priebehu posledných dvanástich mesiacov predchádzajúcich prijatiu sporného kompenzačného opatrenia, ktoré predstavovalo z hľadiska Komisia určujúci prvok, ktorý sám osebe stačil na označenie tejto spoločnosti za podnik v ťažkostiach. Ako tvrdí sám RAS, toto zníženie základného imania nie je spôsobené prevádzkovou stratou spoločnosti Saremar v rámci úloh vo verejnom záujme, ktorými bola táto spoločnosť poverená, ale znížením hodnoty jej pohľadávok voči spoločnosti Tirrenia. Komisia tiež konštatovala trvalú povahu strát utrpených spoločnosťou Saremar od roku 2010 ako indíciu jej ťažkej situácie.

184    Napokon, ako bolo uvedené v bode 178 vyššie, pojem podnik v ťažkostiach, ako ho definuje bod 9 usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu, je objektívny pojem, ktorý sa musí posudzovať výlučne vzhľadom na konkrétne dôkazy o finančnej a hospodárskej situácii dotknutého podniku. V dôsledku toho pôvod strát tohto podniku, osobitne v spojení s výkonom služby vo verejnom záujme, nepredstavuje relevantnú skutočnosť pre určenie, či podnik je alebo nie je v ťažkostiach.

185    Ďalej tvrdenie RAS spočíva na nesprávnej domnienke, že situáciu podniku Saremar v čase prijatia sporného kompenzačného opatrenia možno prirovnať k situácii podniku, ktorého strata vyplýva z neposkytnutia náhrady za službu vo verejnom záujme, ktorá bola vopred priznaná v rámci vymedzenia podmienok zodpovedajúcej služby vo verejnom záujme. V prejednávanej veci však, ako sa uviedlo v bodoch 105 až 108 vyššie, podmienky úloh vo verejnom záujme spoločnosti Saremar vylučovali poskytnutie náhrady za službu vo verejnom záujme a stanovovali spoločnosti Saremar za cieľ zachovať rozpočtovú rovnováhu výlučne na základe prevádzkových príjmov. Preto RAS až potom, ako zistil stratu spoločnosti Saremar spôsobenú jej činnosťou kabotáže s pevninou, teda 7. augusta 2012, prijal v rámci regionálneho zákona sporné kompenzačné opatrenie. Napokon treba uviesť, že ako ukazuje bod 103 napadnutého rozhodnutia, RAS v rámci konania vo veci formálneho zisťovania odôvodňoval svoje rozhodnutie čiastočne nahradiť prevádzkové straty utrpené spoločnosťou Saremar a prerušiť uvedené činnosti tým, že tieto opatrenia boli nevyhnutné pre obmedzenie hospodárskych rizík spojených s dotknutými činnosťami. Za týchto podmienok sa Komisia nedopustila nijakého nesprávneho právneho posúdenia, a napokon ani nijakého zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že nevyhnutnosť sporného kompenzačného opatrenia na účely čiastočného vykrytia prevádzkových strát spoločnosti Saremar možno považovať za indíciu, ktorá umožňuje označiť túto spoločnosť za podnik v ťažkostiach.

186    V dôsledku toho nemožno z bodov 266 a 268 napadnutého rozhodnutia vyvodiť, že v každom prípade, v ktorom Komisia konštatuje, že určitý podnik utrpel straty z dôvodu jeho úloh vo verejnom záujme, by ho Komisia nevyhnutne označila za podnik v ťažkostiach.

187    Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvú časť štvrtého žalobného dôvodu je každom prípade potrebné zamietnuť ako nedôvodnú.

188    Pokiaľ ide na druhej strane o druhú časť štvrtého žalobného dôvodu, treba uviesť, že v každom prípade bod 9 rámca SVHZ z roku 2011 nemožno považovať za nezákonne obmedzujúci pôsobnosť článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

189    V tomto ohľade treba pripomenúť, že v bode 9 rámca SVHZ z roku 2011 Komisia uvádza, že posudzovanie pomoci poskytovateľom SVHZ v ťažkostiach sa riadi usmerneniami o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu.

190    V bode 269 napadnutého rozhodnutia Komisia uplatňuje bod 9 rámca SVHZ z roku 2011 takto:

„Podľa bodu 9 rámca SVHZ z roku 2011 sa náhrady za službu vo verejnom záujme poskytnuté podniku v ťažkostiach majú posudzovať vzhľadom na usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu. Keďže podmienky uvedené v rozhodnutí SVHZ z roku 2011 nie sú splnené, náhrada prijatá spoločnosťou Saremar [s cieľom zbaviť sa týchto ťažkostí] týkajúcich sa dvoch dotknutých spojení, sa musí posúdiť vzhľadom na [uvedené usmernenia], s cieľom preukázať, či ju možno vyhlásiť za zlučiteľnú s vnútorným trhom v súlade s článkom 107 ods. 3 ZFEÚ.“

191    Na úvod treba konštatovať, že ako Komisia napokon zdôraznila v duplike, RAS sám obmedzil pôsobnosť svojej námietky nezákonnosti. Ako totiž uviedol v replike, bod 9 rámca SVHZ z roku 2011 by sa mal podľa neho považovať za nezákonný za predpokladu, že by neumožňoval posúdiť s ohľadom na článok 106 ods. 2 ZFEÚ náhradu, ktorá pokrýva straty podniku v ťažkostiach vyplývajúce z rozdielu medzi nákladmi znášanými pri výkone služby vo verejnom záujme a dotáciami prijatými v tomto ohľade. Naopak RAS nepovažuje uvedený bod za nezákonný za predpokladu, že by sa mal vykladať v tom zmysle, že náhrada, ktorá by sa poskytla na prekrytie strát určitého podniku v ťažkostiach spôsobených inými činnosťami než sú činnosti relevantné pre úlohy vo verejnom záujme, nespadá pod článok 106 ods. 2 ZFEÚ.

192    Vzhľadom na to, bez ohľadu na prijatý výklad bodu 9 rámca SVHZ z roku 2011, námietka nezákonnosti vznesená RAS nie je dôvodná.

193    Ako sa totiž pripomenulo v bode 137 vyššie, voľná úvaha, ktorú majú členské štáty, pokiaľ ide o definíciu úlohy vo verejnom záujme a podmienok, za ktorých sa táto úloha vykonáva, nemôže umožniť zneužívajúce uplatňovanie pojmu SVHZ vnútroštátnymi orgánmi výlučne s cieľom uplatniť v prospech podnikov výnimku stanovenú v článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

194    V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že aby podmienky článku 106 ods. 2 ZFEÚ boli splnené, muselo by byť v prípade neexistencie sporných práv alebo dotácií zmarené plnenie zvláštnych úloh zverených podniku alebo zachovanie týchto práv alebo týchto dotácií musí byť nevyhnutné na to, aby sa ich nositeľovi umožnilo splniť úlohy všeobecného hospodárskeho významu, ktoré mu boli zverené, za hospodársky prijateľných podmienok (pozri rozsudok z 1. júla 2010, M6 a TF1/Komisia, T‑568/08 a T‑573/08, EU:T:2010:272, bod 138 a citovanú judikatúru). V dôsledku toho, aby sa uplatnila výnimka stanovená v tomto ustanovení, je nevyhnutné, aby hospodárska a finančná situácia podniku, ktorý má prospech z uvedených práv alebo dotácií v okamihu, keď mu boli priznané, mu skutočne umožnila splniť úlohy vo verejnom záujme, ktoré sú mu uložené. V opačnom prípade by výnimka stanovená v článku 106 ods. 2 ZFEÚ mohla byť zbavená potrebného účinku a v dôsledku toho odôvodnenia, takže riziku zneužívajúceho uplatnenia pojmu SVHZ členskými štátmi by nebolo možné zabrániť.

195    Ako to z právneho hľadiska správne uviedla Komisia s odkazom na body 68 až 71 usmernení o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu, podnik v ťažkostiach v zmysle týchto usmernení má ohrozenú svoju vlastnú existenciu v relatívne blízkej dobe, takže ho nemožno považovať za spôsobilý splniť primerane úlohy vo verejnom záujme, ktoré sú mu uložené, pokiaľ nie je zaručená jeho životaschopnosť. Za týchto podmienok sa na dotáciu priznanú takémuto podniku v ťažkostiach s cieľom náhrady strát vyplývajúcich z uvedených úloh vo verejnom záujme nemôže uplatniť výnimka stanovená v článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ale len prípadne výnimka stanovená v článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

196    V rámci podmienok uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ktoré ukladajú najmä prísnu primeranosť náhrady nákladov služby vo verejnom záujme, by takáto náhrada neumožnila zaručiť splnenie zodpovedajúcich úloh z dôvodu ťažkostí, ktoré má daný podnik. Naopak takáto náhrada by mohla prispieť k návratu životaschopnosti dotknutého podniku, pokiaľ by boli rešpektované podmienky uplatnenia článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, ako sú konkretizované usmerneniami o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu. Preto si výnimka zo zákazu štátnej pomoci stanovená týmto posledným uvedeným ustanovením zmluvy zachováva svoj potrebný účinok a v dôsledku toho aj svoje odôvodnenie.

197    Preto Komisia tým, že v bode 9 rámca SVHZ z roku 2011 uviedla, že posudzovanie pomoci poskytovateľom SVHZ v ťažkostiach sa riadi usmerneniami o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu, nezákonne neobmedzila pôsobnosť článku 106 ods. 2 ZFEÚ. V dôsledku toho Komisia ani neprekročila medze svoje právomoci.

198    Tvrdenia uvedené RAS na podporu jeho námietky nezákonnosti nemôžu spochybniť tento záver.

199    Najskôr okolnosť, že údaj uvedený v bode 9 rámca SVHZ z roku 2011 sa nenachádza v ustanoveniach rozhodnutia SVHZ z roku 2011 nemôže preukazovať nekoherentnosť v rámci právneho rámca definovaného Komisiou na účely uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Na jednej strane totiž, ako zdôraznila Komisia, cieľom tohto rozhodnutia je definovať podmienky, za akých náhrady za službu vo verejnom záujme patriace do pôsobnosti článku 106 ods. 2 ZFEÚ môžu byť oslobodené od oznamovacej povinnosti a teda považované za zlučiteľné bez toho, aby ich táto inštitúcia musela preskúmať. V dôsledku toho pojem právny rámec, v akom Komisia preskúmava pomoc poskytovateľom SVHZ v ťažkostiach, je v rámci tohto rozhodnutia bezpredmetný. Na druhej strane v každom prípade, ako sa uviedlo v bode 195 vyššie, pomoc poskytnutá podniku poverenému úlohou vo verejnom záujme v ťažkostiach nie je vhodná na dosiahnutie cieľa výnimky stanovenej v článku 106 ods. 2 ZFEÚ. V dôsledku toho ju tým skôr nemožno umožniť v rámci rozhodnutia SVHZ z roku 2011, ktoré sa môže na základe svojej definície týkať len náhrad za službu vo verejnom záujme, ktoré sa považujú za zodpovedajúce týmto cieľom. Z rovnakých dôvodov sa náhrady za službu vo verejnom záujme, na ktoré sa uplatňuje rozhodnutie SVHZ z roku 2011, nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou pomoci, ktorá bola poskytnutá poskytovateľom služby vo verejnom záujme v ťažkostiach.

200    Ďalej z judikatúry pripomenutej v bode 113 vyššie vyplýva, že zákonnosť bodu 9 rámca SVHZ z roku 2011 sa musí posúdiť výlučne v rámci článku 106 ods. 2 ZFEÚ a článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ a nie vzhľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax, ktorá sa napokon, ako tvrdí Komisia, môže vyvíjať. V dôsledku toho odkaz v prejednávanej veci na rozhodnutie SNCM nie je relevantný. Ďalej RAS nemôže odkazovať na body 55 až 71 rozsudku z 11. septembra 2012, Corsica Ferries France/Komisia (T‑565/08, EU:T:2012:415). V týchto bodoch totiž Všeobecný súd neskúmal otázku, či by sa zvýšenie základného imania preskúmané v rozhodnutí SNCM malo posudzovať vzhľadom na článok 87 ods. 3 písm. c) ES alebo vzhľadom na článok 86 ods. 2 ES platný v deň skutkových okolností, keďže táto otázka nebola vznesená v dotknutom spore.

201    V každom prípade, ako sa už konštatovalo v bode 113 vyššie, osobitne z bodu 253 rozhodnutia SNCM vyplýva, že opatrenie označené Komisiou za náhradu za službu vo verejnom záujme bolo povolené v rámci dohody uzavretej medzi SNCM a francúzskymi orgánmi a zaplatené následne v rámci reštrukturalizačného plánu. Navyše z rozhodnutia SNCM nevyplýva, že v deň, keď bola uzavretá dohoda a teda uvedené opatrenie v zásade povolené, SNCM mohla byť označená za podnik v ťažkostiach. Opatrenie dotknuté týmto rozhodnutím teda nebolo porovnateľné so sporným kompenzačným opatrením, ktoré bolo poskytnuté až potom, keď RAS konštatoval ťažkosti spoločnosti Saremar vyplývajúce z výkonu spojení s pevninou.

202    Napokon z vyššie uvedených bodov 194 až 196 vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí RAS, za predpokladu, že strata dotknutého podniku vyplýva zo záväzkov služby vo verejnom záujme, ktoré sú mu uložené, nevyhnutne nemusí platiť, že by sa zlučiteľnosť náhrady týchto strát mala vždy posudzovať s ohľadom na článok 106 ods. 2 ZFEÚ pod hrozbou znemožnenia prevádzkovania dotovaných služieb vo verejnom záujme.

203    Z vyššie uvedeného vyplýva, že bod 9 SVHZ z roku 2011 v nijakom prípade nie je nezákonný z dôvodu, že by Komisia týmto bodom neoprávnene zúžila pôsobnosť článku 106 ods. 2 ZFEÚ a v dôsledku toho by prekročila svoju právomoc. Preto napadnuté rozhodnutie nie je z tohto dôvodu nezákonné.

204    V dôsledku toho treba zamietnuť druhú časť štvrtého žalobného dôvodu a v nadväznosti na to aj tento žalobný dôvod ako celok.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach v tom, že Komisia sa domnievala, že sporné kompenzačné opatrenie nerešpektovalo kritéria rámca SVHZ z roku 2011

205    Na podporu svojho piateho žalobného dôvodu RAS uvádza, že jednak zásady stanovené v bodoch 14, 19, 20, 24, 39 a 60 rámca SVHZ z roku 2011 sa neuplatňujú na sporné kompenzačné opatrenie, a jednak, že v každom prípade uvedené zásady boli v prejednávanej veci rešpektované.

206    Vo svojej odpovedi Komisia podporovaná spoločnosťou CIN tvrdí, že piaty žalobný dôvod sa týka doplňujúceho odôvodnenia a že vzhľadom na tvrdenia, ktoré už uviedla v rámci ostatných dôvodov, sporné kompenzačné opatrenie nemožno považovať za v súlade s rámcom SVHZ z roku 2011.

207    V tomto ohľade, keďže tvrdenia uvádzané RAS v rámci tohto žalobného dôvodu predstavujú v podstatnej časti tvrdenia, ktoré už boli zamietnuté v rámci preskúmania druhého a štvrtého žalobného dôvodu, tento dôvod sa musí tiež zamietnuť ako nedôvodný na základe tohto odôvodnenia.

208    V prvom rade, pokiaľ ide o úvahy uvedené RAS s cieľom preukázať, že druhá podmienka Altmark bola splnená, treba odkázať na body 110 až 121 vyššie, v ktorých sú uvedené dôvody odôvodňujúce zamietnutie týchto úvah.

209    V druhom rade na účely preukázania neuplatniteľnosti podmienok stanovených v bodoch 14, 19, 20, 24, 39 a 60 rámca SVHZ z roku 2011 na sporné kompenzačné opatrenie z časového hľadiska RAS odkazuje na argumentáciu uvedenú v prvej časti tretieho žalobného dôvodu, aby podoprel svoje tvrdenie, že ani rozhodnutie SVHZ z roku 2011 sa na toto opatrenie z časového hľadiska neuplatňovalo. V tomto ohľade stačí odkázať na body 142 až 145 vyššie, ktoré uvádzajú dôvody, pre ktoré sa táto argumentácia musí zamietnuť.

210    V treťom rade sa RAS očividne nemôže dovolávať bodu 61 rámca SVHZ z roku 2011, ktorý stanovuje, že zásady stanovené v bodoch 14, 19, 20, 24, 39 a 60 tohto rámca sa neuplatňujú na pomoc, ktorá spĺňa podmienky stanovené v článku 2 ods. 1 rozhodnutia SVHZ z roku 2011. Ako sa totiž už zdôraznilo v bode 156 vyššie, okolnosť, že sporné kompenzačné opatrenie rešpektovalo horné hranice stanovené článkom 2 ods. 1 písm. d) tohto rozhodnutia umožňovala len domnievať sa, že toto opatrenie patrilo do pôsobnosti tohto rozhodnutia. Naopak nijako neumožňovala domnievať sa, že toto opatrenie rešpektovalo jeho podmienky. V dôsledku toho sa bod 61 tohto rámca neuplatňuje na takéto opatrenie a Komisia teda z právneho hľadiska správne uplatnila v prejednávanej veci zásady stanovené v bodoch 14, 19, 20, 24, 39 a 60 uvedeného rámca.

211    V štvrtom a poslednom rade, pokiaľ ide o dodržanie zásad stanovených v bodoch 14, 19, 20, 24, 39 a 60 rámca SVHZ z roku 2011, treba zdôrazniť, že Komisia v každom prípade v bodoch 285 a 286 napadnutého rozhodnutia z právneho hľadiska správne konštatovala, že sporné kompenzačné opatrenie nespĺňa najmä požiadavky definované v bode 16 písm. d) a e) tohto rámca. Na rozdiel od týchto požiadaviek totiž rozhodnutia RAS týkajúce sa úlohy vo verejnom záujme neobsahujú opis mechanizmu náhrady a parametre výpočtu, preskúmania a opravy náhrady, ani spôsoby vymáhania prípadných nadmerných náhrad alebo prostriedky, ktoré im zabránia. V dôsledku toho, vzhľadom na nedodržanie týchto požiadaviek, ktoré sú podstatné pre určenie, či sporné opatrenie predstavuje náhradu za službu vo verejnom záujme zlučiteľnú so spoločným trhom vzhľadom na článok 106 ods. 2 ZFEÚ, prípadné dodržanie zásad stanovených v bodoch 14, 19, 20, 24, 39 a 60 tohto rámca nemôže byť určujúce. Navyše RAS nepreukazuje, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa domnievala, že v prejednávanej veci neboli splnené požiadavky na výpočet čistých nákladov záväzkov služby vo verejnom záujme na základe čistých nákladov, ktorým bolo zamedzené, uvedených v bode 24 tohto rámca. Platí to aj v súvislosti s neexistenciou, v prejednávanej veci, stimulačných opatrení slúžiacich na podporu účinného poskytovania SVHZ pri stanovení metódy náhrady, ktoré sa požadujú v bode 39 dotknutého rámca.

212    Z vyššie uvedeného vyplýva, že piaty žalobný dôvod treba zamietnuť.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ a nesprávnom posúdení definície záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar

213    V rámci tohto prvého žalobné dôvodu RAS na jednej strane tvrdí, že Komisia tak v rámci uplatnenia podmienok Altmar, ako aj článku 106 ods. 2 ZFEÚ nesprávne definovala záväzky služby vo verejnom záujme uložené spoločnosti Saremar tým, že sa domnievala, že mali výlučne tarifnú povahu. Na druhej strane RAS tvrdí, že Komisia prekročila právomoci, ktoré jej judikatúra priznáva pri uplatnení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, tým, že uskutočnila vecné posúdenia a posúdenia vhodnosti, pokiaľ ide o potreby, ktorým zodpovedali tieto záväzky služby vo verejnom záujme, a nie zúžené preskúmanie výberu RAS obmedzené na zjavne nesprávne posúdenie.

214    Komisia podporovaná spoločnosťou CIN odpovedá, že sa nedopustila nesprávneho posúdenia v súvislosti so záväzkami služby vo verejnom záujme uloženými spoločnosti Saremar a že neprekročila svoje právomoci.

215    Treba uviesť, že ako žalobca napokon uznal na pojednávaní, výhrady uvedené v rámci tohto žalobného dôvodu sa v podstate nelíšia od analogických výhrad uvedených v rámci druhého žalobného dôvodu. Na podporu prvej časti tohto žalobného dôvodu RAS najmä vytýka Komisii, že sa dopustila pri uplatnení prvej podmienky Altmark nesprávnych právnych posúdení a zjavne nesprávnych posúdení v súvislosti s vymedzením potreby služby vo verejnom záujme a záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar. Z dôvodov uvedených v bodoch 122 až 132 vyššie sú však tieto výhrady neúčinné.

216    Je pravda, že rozsah tohto žalobného dôvodu sa neobmedzuje na uplatnenie prvej podmienky Altmark Komisiou, ale sa týka tiež preskúmania zlučiteľnosti sporného kompenzačného opatrenia touto inštitúciou v rámci článku 106 ods. 2 ZFEÚ, osobitne s ohľadom na rozhodnutie SVHZ z roku 2011na jednej strane, a na rámec SVHZ z roku 2011 na strane druhej. Z preskúmania tretieho a piateho žalobného dôvodu vo vyššie uvedených bodoch 133 až 167 a 205 až 212 vyplýva, že Komisia sa z právneho hľadiska mohla správne domnieva, že sporné kompenzačné opatrenie nebola ani v súlade s požiadavkami rozhodnutia SVHZ z roku 2011, ani s požiadavkami rámca SVHZ z roku 2011 na základe iných dôvodov než bolo jej posúdenie vymedzenia potreby služby vo verejnom záujme v prejednávanej veci a záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar. V dôsledku toho aj za predpokladu, že by toto posúdenie bolo nesprávne alebo že by Komisia nemala právomoc ho vykonať, táto okolnosť by nemala vplyv na zákonnosť uplatnenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ Komisiou v prejednávanej veci.

217    Z vyššie uvedeného vyplýva, že celý prvý žalobný dôvod je neúčinný a preto ho treba zamietnuť.

 O druhej časti žaloby týkajúcej sa časti napadnutého rozhodnutia vzťahujúcej sa na sporné zvýšenie základného imania

218    V druhej časti žaloby žalobca uvádza formálne jediný žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnych posúdeniach a porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia, ku ktorým došlo v rámci posúdenia zlučiteľnosti sporného zvýšenia základného imania s kritériom súkromného investora v trhovom hospodárstve. Treba sa teda domnievať, z dôvodov uvedených v bode 69 vyššie, že žalobca v skutočnosti uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých jeden sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia a druhý na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

219    V rámci tohto žalobného dôvodu RAS vytýka Komisii, že neuviedla dôvody, pre ktoré nezohľadnila skutočnosť, že sporná rekapitalizácia bola len obnovou hospodárskych zdrojov, ktoré už boli súčasťou aktív spoločnosti Saremar.

220    V tomto ohľade treba pripomenúť, ako sa uviedlo v bode 79 vyššie, že z judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná vyvrátiť každé tvrdenie uvedené v rámci správneho konania jeho účastníkmi. Osobitne povinnosť odôvodnenia nemôže ukladať Komisii povinnosť zaujať stanovisko k skutočnostiam, ktoré zjavne idú nad rámec konania, nemajú význam alebo sú zjavne druhoradé (rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 89, ako aj citovaná judikatúra).

221    V prejednávanej veci jasne vyplýva z analýzy Komisie uvedenej v bodoch 235 až 245 napadnutého rozhodnutia, že v tomto rozhodnutí sa sporné zvýšenie základného imania považovalo za prevod zdrojov. Na druhej strane, ako bude uvedené v bodoch 225 až 237 nižšie, tvrdenie RAS, podľa ktorého sporná rekapitalizácia je len obnovou hospodárskych zdrojov, ktoré už boli súčasťou aktív spoločnosti Saremar, je bezpredmetné vzhľadom na to, že hoci sporný kapitálový vklad síce predstavoval „obnovu“ majetku spoločnosti Saremar, zjavne tiež predstavuje finančný vklad verejných zdrojov. Preto Komisia nemôže byť považovaná za povinnú odpovedať na toto tvrdenie a v dôsledku toho sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a nesprávnych posúdeniach

222    Druhý žalobný dôvod v podstate obsahuje tri časti. V prvej časti tohto žalobného dôvodu RAS tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia povahy zdrojov zodpovedajúcich spornému zvýšeniu základného imania a v dôsledku toho porušila článok 107 ods. 1 ZFEÚ a článok 106 ods. 2 ZFEÚ. Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa zakladá na zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich sa uplatnenia kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve v prejednávanej veci. Tretia časť tohto žalobného dôvodu sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení týkajúcom za zlučiteľnosti sporného zvýšenia základného imania.

223    Komisia podporovaná spoločnosťou CIN sa domnieva, že táto argumentácia nie je dôvodná.

–       O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení povahy zdrojov zodpovedajúcich spornému zvýšeniu základného imania a na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 106 ods. 2 ZFEÚ

224    V rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu RAS v prvom rade tvrdí, že Komisia nezohľadnila, že výška sporného zvýšenia základného imania zodpovedala výške pohľadávok spoločnosti Saremar voči spoločnosti Tirrenia a teda nijako nesúvisela so spojeniami s pevninou prevádzkovanými spoločnosťou Saremar. RAS sa domnieva, že toto zvýšenie základného imania je len obnovou hospodárskych zdrojov, ktoré boli odňaté tejto spoločnosti v nadväznosti na uvalenie nútenej správy na spoločnosť Tirrenia. Toto opatrenie teda nepredstavuje vklad nových verejných zdrojov, a v dôsledku toho ani štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ.

225    Táto výhrada je nedôvodná.

226    Na jednej strane treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry článok 107 ods. 1 ZFEÚ rozlišuje štátne zásahy v závislosti od ich účinkov (rozsudky z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i., C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175, bod 102 a citovaná judikatúra). V dôsledku toho v prejednávanej veci s cieľom posúdiť existenciu hospodárskej výhody vzhľadom na kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve nebolo relevantné, aby si Komisia kládla otázku, či sporné zvýšenie základného imania zodpovedalo jednej alebo viacerým činnostiam spoločnosti Saremar. V každom prípade, ako uviedla Komisia, toto zvýšenie základného imania už na základe svojej definície mohlo byť prospešné pre všetky činnosti podniku. Napokon RAS nevysvetľuje, prečo sa domnieva, že výlučne vzťah s činnosťami spoločnosti Saremar týkajúcimi sa spojení s pevninou by umožňoval odôvodniť v prejednávanej veci uplatnenie kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve. Keďže totiž tieto spojenia boli prevádzkované spoločnosťou Saremar na účely výkonu úlohy vo verejnom záujme, ktorú jej zveril RAS, financovanie týchto spojení týmto verejným orgánom nevyhnutne súviselo s jeho úlohou ako verejného orgánu a nie ako akcionára spoločnosti Saremar.

227    Na druhej strane niet pochybností o tom, že sporné zvýšenie základného imania predstavovalo prevod štátnych zdrojov v prospech spoločnosti Saremar, aj keď cieľom tohto prevodu zdrojov bolo nahradiť predchádzajúce straty zdrojov. V tomto ohľade, ako sa už pripomenulo v bode 226 vyššie, článok 107 ods. 1 ZFEÚ definuje štátne zásahy v závislosti od ich účinkov a nie v závislosti od ich cieľa. RAS však nespochybňuje, že v deň, keď sa rozhodlo o spornom zvýšení základného imania, zdroje, ktoré podľa neho patrili do majetku spoločnosti Saremar a ktoré sa toto zvýšenie základného imania snažilo „obnoviť“, už neboli dostupné. Samotný pojem obnova, ktorý používa RAS, v tomto ohľade preukazuje, že žalobca si je v prejednávanej veci vedomý existencie vkladu nových zdrojov. V každom prípade stačí zdôrazniť, že teória RAS, podľa ktorej tieto zdroje už patrili do aktív spoločnosti Saremar, keďže ich tvorili pohľadávky voči jej bývalej materskej spoločnosti, je z vecného a právneho hľadiska nesprávna. Ako totiž uvádza samotný RAS v rámci tejto časti, cieľom sporného zvýšenia základného imania bolo umožniť podniku opätovne dosiahnuť pôvodnú úroveň kapitalizácie v nadväznosti na rozhodnutie vykryť zníženie hodnoty pohľadávok voči spoločnosti Tirrenia znížením základného imania zodpovedajúcim sume pohľadávok, a to po použití rezervného fondu a ziskov z predchádzajúcich období. V dôsledku toho tieto pohľadávky, ktorých hodnota sa znížila, už na základe definície nepredstavovali aktíva v majetku spoločnosti Sareamer, pretože už neboli vymožiteľné, ale práve naopak straty, ktoré boli vykryté uvedeným znížením základného imania podniku, ktoré zas bolo kompenzované sporným zvýšením základného imania (pozri bod 8 vyššie).

228    Napokon ako Komisia zdôrazňuje vo svojom vyjadrení k žalobe, sporné zvýšenie základného imania mohlo predstavovať skutočnú hospodársku výhodu pre spoločnosť Saremar, keďže bez tohto zásahu, by Saremar len čiastočne vymohla prostriedky zodpovedajúce výške pohľadávok, ktoré mala voči spoločnosti Tirrenia, vzhľadom na pokles hodnoty týchto pohľadávok vo výške 50 % v rámci konkurzného konania spoločnosti Tirrenia.

229    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila nijakého nesprávneho posúdenia tým, že sporné zvýšenie základného imania preskúmala len z hľadiska jeho účinkov a tým, že sa domnievala, že uvedené zvýšenie základného imania predstavovalo prevod štátnych zdrojov v prospech spoločnosti Saremar, ktorý mohol tejto spoločnosti poskytovať hospodársku výhodu a na účely overenia tejto poslednej podmienky vyžadoval uplatnenie kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve.

230    Tvrdenie RAS, podľa ktorého bola poskytnutá len minimálna časť sporného zvýšenia základného imania, teda suma 824 309,69 eur, očividne nemôže spochybniť tento záver. Ako sa už totiž pripomenulo v bode 142 vyššie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že štátna pomoc sa musí považovať za poskytnutú, keď príslušné vnútroštátne orgány prijali právne záväzný akt, ktorým sa zaviazali poskytnúť dotknutú pomoc, alebo keď je právo na prijatie tejto pomoci priznané príjemcovi platným zákonom alebo iným právnym predpisom Preto skutočnosť, že RAS uskutočnil len jednu platbu zodpovedajúcu malej časti sporného zvýšenia základného imania nemá vplyv na označenie uvedeného zvýšenia základného imania za štátnu pomoc.

231    Odkaz RAS na bod 3.3 oznámenia Komisie členským štátom z roku 1984 s názvom „Kapitálové podiely verejných orgánov na imaní podnikov“ (Bulletin ES. 9-1984, ďalej len „oznámenie z roku 1984“) je tiež irelevantný. Na rozdiel od toho, čo uvádza RAS, znenie bodov 3.2 a 3.3 oznámenia z roku 1984 neodkazuje na pojem „vklad nových verejných zdrojov“, ale na „vklad nového kapitálu“. Navyše zo znenia týchto bodov oznámenia z roku 1984 vyplýva, že na účely stanovenia, či vklad nového kapitálu v zmysle tohto oznámenia predstavuje štátnu pomoc, je nevyhnutné uplatniť kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve, čo je v presnom protiklade s úvahou RAS, ktorý sa snaží preukázať, že Komisia nemala považovať toto kritérium za uplatniteľné v prejednávanej veci.

232    V druhom rade RAS tvrdí, že vzhľadom na to, že zdroje „obnovené“ prostredníctvom sporného zvýšenia základného imania sú neoddeliteľnou súčasťou náhrady za službu vo verejnom záujme, patria do pôsobnosti článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Okrem toho výška tejto náhrady bola už schválená Komisiou v predchádzajúcom rozhodnutí.

233    Táto druhá výhrada je tiež irelevantná.

234    V tomto ohľade stačí pripomenúť, ako sa konštatovalo v bodoch 227 až 229 vyššie v rámci prvej výhrady, že v rozpore s tým, čo tvrdí RAS, sa tento orgán prostredníctvom sporného zvýšenia základného imania neuspokojil s poskytnutím spoločnosti Saremar k dispozícii zdrojov už patriacich do jej majetku. V nadväznosti na to RAS nemôže ani dôvodne tvrdiť, že sa v prejednávanej veci obmedzil na obnovu náhrad za službu vo verejnom záujme, ktoré by sa mali posudzovať vzhľadom na článok 106 ods. 2 ZFEÚ. Na tomto základe sa táto výhrada teda musí zamietnuť.

235    Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry treba rozlišovať medzi na jednej strane úlohou štátu, ktorý je akcionárom podniku, a na druhej strane úlohou štátu konajúceho ako orgán verejnej moci. Uplatniteľnosť kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve závisí v konečnom dôsledku od toho, či dotknutý členský štát prizná hospodársku výhodu podniku, ktorého je majiteľom, ako akcionár a nie ako orgán verejnej moci (pozri rozsudok zo 4. septembra 2014, SNCM a Francúzsko/Corsica Ferries France, C‑533/12 P a C‑536/12 P, EU:C:2014:2142, bod 31 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na účely odôvodnenia zvýšenia základného imania RAS sústavne odkazoval na svoju úlohu akcionára spoločnosti Saremar a nie na svoju úlohu orgánu verejnej moci. RAS totiž vysvetľuje osobitne v rámci prvej výhrady, že namiesto prenesenia zníženia hodnoty pohľadávok voči spoločnosti Tirrenia do predajnej ceny spoločnosti Saremar pri jej privatizácii, sa rozhodol pristúpiť k spornému zvýšeniu základného imania s cieľom dosiahnuť najlepšiu predajnú cenu tejto spoločnosti vďaka zlepšeniu jej majetkových pomerov. V dôsledku toho sa RAS v tomto kontexte nemôže odvolávať na svoju úlohu orgánu verejnej moci, aby mohol tvrdiť, že Saremar nezískala nijakú hospodársku výhodu.

236    V každom prípade, ako RAS uznal, z písomností v spise nevyplýva, že by sporné zvýšenie základného imania vyplývalo zo záväzkov, ktoré zmluvne prevzal od talianskeho štátu, keď naň tento štát previedol vlastníctvo spoločnosti Saremar. Osobitne sa nezdá, že by RAS bol povinný v rámci tohto prevodu právomocí odškodniť Saremar z titulu častí súm zodpovedajúcich náhradám za službu vo verejnom záujme zaplateným v rokoch 1998 až 2008, ktoré táto spoločnosť nemohla vymôcť v rámci konkurzného konania spoločnosti Tirrenia. Jediná povinnosť, na ktorú RAS odkazoval v tomto ohľade v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania je povinnosť upravená v článku 2446 talianskeho občianskeho zákonníka týkajúca sa kapitálového vkladu, ktorý musia uskutočniť akcionári spoločnosti, ktorej základné imanie sa znížilo pod určitú hranicu, pričom táto povinnosť mu prináležala len ako akcionárovi tejto spoločnosti a nie ako orgánu verejnej moci.

237    V dôsledku toho aj za predpokladu, že by cieľom sporného zvýšenia základného imania bolo obnoviť spoločnosti Saremar zdroje zodpovedajúce náhradám za službu vo verejnom záujme, ktoré táto spoločnosť nemohla vymôcť v rámci konkurzného konania spoločnosti Tirrenia, nebolo by možné ho kvalifikovať za náhradu za službu vo verejnom záujme, na ktorú by sa mohla uplatniť výnimka podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

238    Z toho vyplýva, že prvú časť druhého žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť.

–       O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich sa uplatnenia kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve v prejednávanej veci

239    V rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu RAS tvrdí, že v každom prípade sa v tomto prípade správala veľmi obozretne, ako akýkoľvek súkromný investor, keďže pristúpila k minimálnemu kapitálovému vkladu, s cieľom dosiahnuť lepšiu predajú cenu pri privatizácii spoločnosti Saremar. Toto opatrenie teda prispelo k zachovaniu uskutočnenia predchádzajúceho podnikateľského zámeru.

240    V tomto ohľade stačí konštatovať, že tvrdenia uvedené v rámci tejto časti nemôžu preukázať existenciu zjavne nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustila Komisia v bodoch 236 až 244 napadnutého rozhodnutia pri overení, či sporné zvýšenie základného imania predstavovalo pre Saremar hospodársku výhodu vzhľadom na kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve.

241    Okolnosť, že RAS poskytol len minimálnu časť sporného zvýšenia základného imania, aby dosiahol čo najlepšiu cenu v okamihu privatizácie spoločnosti Saremar a zachoval predchádzajúci podnikateľský zámer, nemôže spochybniť záver Komisia uvedený v bode 242 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa sporné zvýšenie základného imania nezdá byť založené na ekonomickom posúdení podobnom posúdeniu, ktoré by racionálny súkromný investor uskutočnil pre tým, než pristúpi k takejto investícii.

242    RAS teda nespochybňuje, ako Komisia konštatovala v bode 239 napadnutého rozhodnutia, že podnikateľský zámer na roky 2011 – 2022 schválený v júli 2010 nebol aktualizovaný, aby zohľadnil podstatné zmeny v hospodárskom prostredí, ku ktorým došlo po jeho schválení, osobitne platobnú neschopnosť spoločnosti Tirrenia, jej kúpu spoločnosťou CIN a odklad privatizácie spoločnosti Saremar.

243    Rovnako RAS nespochybňuje konštatovanie Komisie uvedené v bode 240 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého tento verejný orgán predtým, než pristúpil k spornému zvýšeniu základného imania, nezohľadnil perspektívy ziskovosti spoločnosti Saremar a nepreskúmal iné možnosti než zvýšenie základného imania, konkrétne likvidáciu podniku. V tomto ohľade treba uviesť, že túto poslednú možnosť by RAS musel využiť, pokiaľ by nepristúpil k tomuto zvýšeniu základného imania. Z regionálneho rozhodnutia č. 36/6 totiž vyplýva, že vzhľadom na úroveň základného imania spoločnosti Saremar, ktorá sa nachádzala pod zákonnou hranicou stanovenou článkom 2446 talianskeho občianskeho zákonníka, tento podnik nemohol ostať v prevádzke. V každom prípade, čiastočná povaha zvýšenia sporného základného imania, na ktorú odkazuje RAS, nemá nijaký vplyv, keďže na účely stanovenia existencie štátnej pomoci sa musí zohľadniť rozhodnutie o poskytnutí tohto zvýšenia základného imania.

244    Druhá časť druhého žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

–       O tretej časť druhého žalobného dôvodu založenej na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich za zlučiteľnosti sporného zvýšenia základného imania

245    Táto tretia časť sa týka časti napadnutého rozhodnutia, v ktorej Komisia preskúmala zlučiteľnosť sporného zvýšenia základného imania (body 297 až 299 tohto rozhodnutia) vzhľadom na usmernenia o pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu. Týka sa osobitne bodu 299 tohto rozhodnutia, v ktorom Komisia dospela k záveru, že podmienky obsiahnuté v uvedených usmerneniach neboli v prejednávanej veci splnené, pričom odkázala na dôvody uvedené v bodoch 271 až 278 tohto rozhodnutia, ktoré ju viedli k vyvodeniu podobného záveru v súvislosti so sporným kompenzačným opatrením. Na podporu tejto výhrady RAS odkazuje bez ďalšieho odôvodnenia výlučne na tvrdenia, ktoré uviedol v rámci štvrtého žalobného dôvodu. V dôsledku toho stačí v tomto ohľade konštatovať, že ako vyplýva z bodov 170 až 204 vyššie, tieto tvrdenia sa musia zamietnuť.

246    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretiu časť druhého žalobného dôvodu je nutné zamietnuť a tým aj druhý žalobný dôvod ako celok.

247    V dôsledku toho, keďže sa nevyhovelo nijakému z týchto žalobných návrhov, táto žaloba sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách konania

248    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

249    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie a spoločnosti CIN.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Regione autonoma della Sardegna (Taliansko) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii a spoločnosti Compagnia Italiana di Navigazione SpA.

Gratsias Kănčeva Półtorak

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. apríla 2017.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

1.  Skutkové okolnosti

2.  Správne konanie

3.  Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O aktívnej legitimácii a záujme na konaní

2.  O veci samej

O prvej časti žaloby týkajúcej sa časti napadnutého rozhodnutia súvisiacej so sporným kompenzačným opatrením

O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí

–  O prvej časti založenej na porušení povinnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

–  O druhej časti založenej na porušení práva na obhajobu

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach Komisie pri uplatnení podmienok Altmark.

O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach v súvislosti s uplatnením rozhodnutia SVHZ z roku 2005 a rozhodnutia SVHZ z roku 2011

–  O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa časovej pôsobnosti rozhodnutia SVHZ z roku 2005 a rozhodnutia SVHZ z roku 2011

–  O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnych právnych posúdeniach týkajúcich sa uplatnenia zásad a podmienok rozhodnutia SVHZ z roku 2011

–  O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom uplatnení článku 4 písm. f) rozhodnutia SVHZ z roku 2011 a subsidiárne na námietke protiprávnosti tohto ustanovenia

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení Komisie v súvislosti s označením za podnik v ťažkostiach, na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ako aj na námietke nezákonnosti bodu 9 rámca SVHZ

O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach v tom, že Komisia sa domnievala, že sporné kompenzačné opatrenie nerešpektovalo kritéria rámca SVHZ z roku 2011

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ a nesprávnom posúdení definície záväzkov služby vo verejnom záujme uložených spoločnosti Saremar

O druhej časti žaloby týkajúcej sa časti napadnutého rozhodnutia vzťahujúcej sa na sporné zvýšenie základného imania

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a nesprávnych posúdeniach

–  O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení povahy zdrojov zodpovedajúcich spornému zvýšeniu základného imania a na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 106 ods. 2 ZFEÚ

–  O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich sa uplatnenia kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve v prejednávanej veci

–  O tretej časť druhého žalobného dôvodu založenej na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich za zlučiteľnosti sporného zvýšenia základného imania

O trovách konania

* Jazyk konania: taliančina.