Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 22. februára 2024(1)
Vec C‑603/22
M. S.,
J. W.,
M. P.,
za účasti:
Prokurator Rejonowy w Słupsku,
D. G. – opatrovník ustanovený pre M. B. a B. B.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk, Poľsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/800 – Procesné záruky pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní – Článok 4 smernice 2016/800 – Právo na informácie – Článok 6 smernice 2016/800 – Právo na prístup k obhajcovi – Prípustnosť dôkazov“
I. Úvod
1. V Európskej únii sú trestné konania prevažne záležitosťou členských štátov. S cieľom posilniť vzájomnú dôveru však Únia prijala niekoľko smerníc na minimálnu harmonizáciu ochrany určitých práv v takýchto konaniach.(2)
2. Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť niektoré tieto práva vo vzťahu k deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní.
3. Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk, Poľsko), ktorý prejednáva vec založenú na obvinení troch osôb, M. S., J. W. a M. P, položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Na začiatku vyšetrovania trestného činu boli všetci uvedení maloletí, ale aspoň jeden z nich dosiahol v priebehu konania vek 18 rokov.
4. Vnútroštátny súd žiada o výklad viacerých ustanovení smernice (EÚ) 2016/800 (o právach detí v trestných konaniach)(3) v spojení so smernicou 2013/48/EÚ (o prístupe k obhajcovi)(4), smernicou 2012/13/EÚ (o práve na informácie)(5) a smernicou (EÚ) 2016/343 (o prezumpcii neviny a práve byť prítomný na konaní pred súdom)(6).
II. Skutkové okolnosti, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
5. Prokurator Rejonowy w Słupsku (okresný prokurátor v Słupsku, Poľsko) vzniesol proti M. S. obžalobu na vnútroštátnom súde za opakované vniknutie do priestorov rekreačného strediska v období od decembra 2021 do januára 2022. Podobné obžaloby za rovnaký trestný čin boli vznesené proti J. W. a M. P., ale len na základe jedného prípadu. Všetci traja obžalovaní mali v čase spáchania trestných činov 17 rokov.
6. Polícia neinformovala M. S. o jeho práve na prítomnosť obhajcu pri vypočúvaní, ani o jeho práve nazerať do spisu. Polícia navyše neumožnila matke M. S., aby ho počas výsluchu sprevádzala, a odoprela jej prístup k informáciám o priebehu vyšetrovania.
7. Počas policajného výsluchu, z ktorého sa nevyhotovil žiadny druh audiovizuálneho záznamu, M. S. pri podrobnom opise udalostí, ktoré sa odohrali v rekreačnom stredisku, uviedol viacero skutočností vo svoj neprospech. Prokurátor následne zmenil obvinenie proti M. S. z jedného prípadu neoprávneného vniknutia na opakované prípady neoprávneného vniknutia do priestorov rekreačného strediska.
8. Na konci výsluchu dala polícia M. S. dokument, v ktorom boli opísané jeho všeobecné práva a povinnosti v rámci trestného konania. M. S. dokument podpísal, ale vzhľadom na jeho rozsiahlosť a zložitosť sa s jeho obsahom neoboznámil.
9. Podobné úkony boli vykonané aj vo vzťahu k J. W. a M. P. Na rozdiel od prípadu M. S. bolo rodičom týchto dvoch obvinených umožnené sprevádzať svoje deti pri výsluchu. Postup v oboch prípadoch bol inak veľmi podobný postupu v prípade M. S. s výnimkou toho, že obvinenie z jedného prípadu neoprávneného vniknutia nebolo v ich prípade zmenené.
10. Počas prípravného konania nebolo vykonané individuálne posúdenie podozrivých osôb.
11. Obžaloby proti obvineným boli na prokuratúre podpísané 31. mája 2022 a postúpené vnútroštátnemu súdu. Keďže obžalovaní nemali ustanoveného obhajcu, uvedený súd každému z nich ustanovil obhajcu ex offo.
12. Obhajcovia jednotlivých obžalovaných podali návrh, aby sa neprihliadalo na ich výpovede v prípravnom konaní, pričom poukázali na to, že tieto dôkazy boli získané v rozpore so zákonom, t. j. v rámci policajného výsluchu bez účasti obhajcu, ktorého účasť je povinná. Preto sa domnievali, že takto získané dôkazy nemôžu byť podkladom pre zisťovanie skutkového stavu.
13. Vnútroštátny súd vo všetkých prípadoch tieto návrhy prijal a zamietol návrhy prokurátora na vykonanie dôkazu výpoveďami, ktoré obvinení podali v prípravnom konaní v neprítomnosti obhajcu, ako neprípustné.
14. V auguste 2022, vo fáze súdneho konania, dosiahol M. P. vek 18 rokov. Jeho obhajca požiadal, aby ho mohol aj naďalej zastupovať, čomu vnútroštátny súd vyhovel. O tom, či v priebehu konania dosiahli vek 18 rokov aj J. W. s M. S., neboli pred podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania k dispozícii žiadne konkrétne informácie.
15. Okrem prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru, ktoré sa týkajú výkladu smernice 2016/800, pokiaľ ide o spôsob, akým bolo vedené prípravné konanie, položil vnútroštátny súd zasadajúci ako samosudca, na základe udalostí, ku ktorým došlo pred konaním vo veci samej, aj otázky týkajúce sa nezávislosti súdnictva.
16. Ako sa vysvetľuje v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tá istá sudkyňa v inej veci uznesením vydaným 29. novembra 2021 vyhovela žiadosti účastníka konania o vylúčenie iného sudcu na základe nedostatku dôvery v súd, ktorého zloženie je v rozpore s právom Únie a Európskym dohovorom o ľudských právach (EDĽP). Toto uznesenie bolo vydané z dôvodu vymenovania tohto druhého sudcu v rámci postupu, do ktorého bola zapojená Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko), vytvorená po roku 2018.
17. V reakcii na to okresný prokurátor v Słupsku upovedomil o uznesení, ktoré vydala sudkyňa vnútroštátneho súdu, regionálnu prokuratúru v Gdańsku (Poľsko), ktorá ďalej oznámila túto skutočnosť zástupcovi disciplinárneho úradníka vo veciach sudcov všeobecných súdov, ktorého do tejto funkcie vymenoval minister spravodlivosti, a tento zástupca informoval ministra spravodlivosti. Tieto po sebe nasledujúce oznámenia viedli k dočasnému uvoľneniu sudkyne vnútroštátneho súdu z funkcie v období do 9. februára do 8. marca 2022, teda pred tým, než sa začalo súdne konanie s M. S., J. W. a M. P.
18. S prihliadnutím na tieto skutočnosti vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 6 ods. 1, 2, článok 6 ods. 3 písm. a), článok 6 ods. 7 a článok 18 v spojení s odôvodneniami 25, 26 a 27 [smernice 2016/800] vykladať v tom zmysle, že jednak od okamihu vznesenia obvinenia voči podozrivej osobe, ktorá nedosiahla vek 18 rokov, sú orgány, ktoré vykonávajú v konaní úkony, povinné ex offo zabezpečiť, aby toto dieťa malo právo využiť pomoc obhajcu, ak nemá zvoleného obhajcu (vzhľadom na to, že dieťa alebo nositeľ rodičovských práv a povinností sami nezabezpečili takúto pomoc), a zabezpečiť účasť obhajcu pri úkonoch v prípravnom konaní, ako je napríklad výsluch maloletej osoby ako podozrivej osoby, a jednak že tieto ustanovenia bránia vykonaniu úkonu, ako je výsluch maloletej osoby bez účasti obhajcu[?]
2. Má sa článok 6 ods. 6 a ods. 8 v spojení s odôvodneniami 16, 30, 31 a 32 [smernice 2016/800] vykladať v tom zmysle, že zrieknutie sa možnosti využiť pomoc obhajcu bez zbytočného odkladu nie je v žiadnom prípade prípustné v prípade trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody, a že prípadné odchýlenie sa od uplatňovania práva využiť pomoc obhajcu v zmysle článku 6 ods. 8 [uvedenej] smernice je možné len v prípravnom konaní a len za okolností striktne uvedených v článku 6 ods. 8 písm. a) a b), ktoré musia byť výslovne uvedené v rozhodnutí o pristúpení k výsluchu v neprítomnosti advokáta, proti ktorému je v zásade možné podať opravný prostriedok[?]
3. V prípade kladnej odpovede aspoň na jednu z otázok 1 a 2 – majú sa teda vyššie uvedené ustanovenia [smernice 2016/800] vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je:
a) článok 301 druhá veta Trestného poriadku, podľa ktorého sa ustanovený obhajca zúčastní výsluchu podozrivého len na žiadosť podozrivého, a nedostavenie sa obhajcu na výsluch podozrivého nebráni výsluchu;
b) článok 79 § 3 Trestného poriadku, podľa ktorého je v prípade osoby, ktorá nedosiahla vek 18 rokov (článok 79 § 1 bod 1 Trestného poriadku), účasť obhajcu povinná len na hlavnom pojednávaní a na tých pojednávaniach, na ktorých je účasť obžalovaného povinná, t. j. v štádiu súdneho konania[?]
4. Majú sa ustanovenia uvedené v otázkach 1 a 2, ako aj zásada prednosti a zásada priameho účinku smerníc, vykladať v tom zmysle, že oprávňujú (alebo zaväzujú) vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnom konaní, ktoré patrí do pôsobnosti [smernice 2016/800], a akýkoľvek štátny orgán, aby nezohľadnili ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné s touto smernicou, ako sú ustanovenia uvedené v otázke 3, a v dôsledku toho – vzhľadom na uplynutie lehoty na prebratie smernice – aby nahradili vnútroštátnu normu vyššie uvedenými priamo účinnými normami smernice[?]
5. Má sa článok 6 ods. 1, 2, 3 a 7 a článok 18 v spojení s článkom 2 ods. 1 a [3] a odôvodneniami 11, 25 a 26 [smernice 2016/800 a] v spojení s článkom 13 a odôvodnením 50 [smernice 2013/48] vykladať v tom zmysle, že členský štát ex offo zaručuje právnu pomoc podozrivým alebo obvineným osobám v trestnom konaní, ktoré boli v čase konania deťmi, ale neskôr dosiahli vek [18] rokov, a že táto pomoc je povinná až do právoplatného skončenia konania[?]
6. V prípade kladnej odpovede na otázku 5 – majú sa teda vyššie uvedené ustanovenia smernice vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je článok 79 § 1 bod 1 Trestného poriadku, podľa ktorého musí mať obžalovaný v trestnom konaní obhajcu len do dosiahnutia veku 18 rokov[?]
7. Majú sa ustanovenia uvedené v otázke 5, ako aj zásada prednosti a zásada priameho účinku smerníc vykladať v tom zmysle, že oprávňujú (alebo zaväzujú) vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnom konaní, ktoré patrí do pôsobnosti [smernice 2016/800], a všetky štátne orgány, aby nezohľadňovali ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné s touto smernicou, ako sú ustanovenia uvedené v otázke [6], a aby uplatňovali ustanovenia vnútroštátneho práva, ako je článok 79 § 2 Trestného poriadku, v zmysle výkladu v súlade so smernicou, t. j. aby zachovali právo na ustanovenie obhajcu ex offo v prípade obvineného, ktorý v čase vznesenia obvinenia voči nemu nedosiahol vek [18] rokov, ale následne v priebehu konania dosiahol vek [18] rokov, a voči ktorému trestné konanie ďalej prebieha, až do právoplatného skončenia konania, akceptujúc pritom, že je to potrebné vzhľadom na okolnosti, ktoré sťažujú obhajobu, alebo aj – vzhľadom na uplynutie lehoty na prebratie smernice – aby nahradili uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu priamo účinnými pravidlami smernice[?]
8. Má sa článok 4 ods. 1 až 3 v spojení s odôvodneniami 18, 19 a 22 [smernice 2016/800 a] článok 3 ods. 2 v spojení s odôvodneniami 19 a 26 [smernice 2012/13] vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány (prokuratúra, polícia) by mali najneskôr pred prvým oficiálnym výsluchom podozrivého zo strany polície alebo iného príslušného orgánu bezodkladne informovať podozrivého a zároveň aj nositeľa rodičovských práv a povinností o tých právach, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie spravodlivého konania, a o procesných úkonoch v konaní, najmä tiež povinnosti ustanoviť maloletej podozrivej osobe obhajcu, a o dôsledkoch nezvolenia si obhajcu zo strany maloletej obvinenej osoby (ustanovenie obhajcu ex offo), a pokiaľ ide o podozrivé deti, tieto informácie sa musia poskytnúť jednoduchým a prístupným jazykom, primeraným veku maloletej osoby[?]
9. Má sa článok 7 ods. 1 a 2 v spojení s odôvodnením 31 [smernice 2016/343 a] s článkom 3 ods. 1 písm. e) a článkom 3 ods. 2 [smernice 2012/13] vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu, ktoré vedú trestné konanie, ktorého účastníkom je podozrivé [alebo] obvinené dieťa, sú povinné spôsobom, ktorý je zrozumiteľný a primeraný veku podozrivého, poučiť podozrivé dieťa o práve odoprieť výpoveď a o práve nevypovedať vo vlastný neprospech[?]
10. Má sa článok 4 ods. 1 až 3 v spojení v spojení s odôvodneniami 18, 19 a 22 [smernice 2016/800] a článok 3 ods. 2 v spojení s odôvodneniami 19 a 26 [smernice 2012/13] vykladať v tom zmysle, že požiadavky stanovené vo vyššie uvedených ustanoveniach nie sú splnené poskytnutím všeobecného poučenia tesne pred výsluchom maloletej podozrivej osoby bez zohľadnenia osobitných práv vyplývajúcich z obsahu smernice 2016/800, ani poskytnutím takéhoto poučenia len podozrivému, ktorý sa zúčastní úkonu bez obhajcu, pričom sa vynechá nositeľ rodičovských práv a povinností, a ani v situácii, keď je takéto poučenie formulované v jazyku neprimeranom veku podozrivej osoby[?]
11. Majú sa články 18 a 19 v spojení s odôvodnením 26 [smernice 2016/800] a článok 12 ods. 2 v spojení s odôvodnením 50 [smernice 2013/48] a článkom 7 ods. 1 a 2 a článkom 10 ods. 2 v spojení s odôvodnením 44 [smernice 2016/343] vykladať v tom zmysle, že – pokiaľ ide o výpovede, ktoré podal podozrivý počas policajného výsluchu uskutočneného bez prístupu k obhajcovi a bez toho, aby bol podozrivý riadne informovaný o svojich právach a aby bol nositeľ rodičovských práv a povinností informovaný o právach a všeobecných aspektoch priebehu konania, na ktoré má dieťa nárok podľa článku 4 smernice – zaväzujú (alebo oprávňujú) vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnej veci spadajúcej do pôsobnosti vyššie uvedených smerníc, a akýkoľvek štátny orgán, aby priznal podozrivým [alebo] obvineným osobám také postavenie, aké by im prináležalo, ak by k predmetným porušeniam nedošlo, a teda aby na takéto dôkazy neprihliadal, najmä ak by usvedčujúce informácie získané pri takomto výsluchu slúžili na odsúdenie dotknutej osoby[?]
12. Majú sa teda ustanovenia uvedené v otázke 11, ako aj zásada prednosti a zásada priameho účinku vykladať v tom zmysle, že požadujú, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnej veci patriacej do pôsobnosti vyššie uvedených smerníc, alebo akýkoľvek iný štátny orgán, neprihliadal na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné s vyššie uvedenými smernicami, akým je napríklad článok 168a Trestného poriadku, podľa ktorého dôkaz nemôže byť považovaný za neprípustný len z toho dôvodu, že bol získaný v rozpore s procesnými pravidlami alebo trestným činom, ako je uvedený v článku 1 § 1 [Trestného zákona], okrem prípadu, keď bol dôkaz získaný v súvislosti s výkonom služobných povinností verejného činiteľa v nadväznosti na zabitie, úmyselné spôsobenie ujmy na zdraví alebo pozbavenie osobnej slobody[?]
13. Má sa článok 2 ods. 1 [smernice 2016/800] v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a zásadou efektivity v práve Únie vykladať v tom zmysle, že ako orgán zapojený do výkonu spravodlivosti, ktorý chráni zásady právneho štátu, a zároveň ako gestor prípravného konania má prokurátor povinnosť zabezpečiť v prípravnom štádiu konania účinnú právnu ochranu v rámci pôsobnosti vyššie uvedenej smernice a že pri účinnom uplatňovaní práva Únie musí zaručiť svoju nezávislosť a nestrannosť[?]
14. V prípade kladnej odpovede na ktorúkoľvek z otázok [1 až 12], a najmä v prípade kladnej odpovede na otázku 13, majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ (zásada účinnej právnej ochrany) v spojení s článkom 2 ZEÚ, najmä v spojení so zásadou právneho štátu, ako sa vykladá v judikatúre Súdneho dvora (rozsudok z 21. decembra 2021 [Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034]), a tiež zásada nezávislosti súdov stanovená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a článku 47 Charty základných práv, ako sa vykladá v judikatúre Súdneho dvora (rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117), vykladať v tom zmysle, že tieto zásady vzhľadom na možnosť vyvíjania nepriameho nátlaku na sudcov a v tejto súvislosti možnosť generálneho prokurátora dávať [v tomto smere] záväzné príkazy prokurátorom nižšieho stupňa, bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje závislosť prokuratúry od orgánu výkonnej moci, ako je minister spravodlivosti, a tiež bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje nezávislosť súdu a nezávislosť prokurátora pri uplatňovaní práva Únie, najmä:
a) článok 130 § 1 Ustawa z dnia 27 lipca 2001 r. Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon z 27. júla 2001 o organizácii všeobecných súdov), na základe ktorého je minister spravodlivosti oprávnený – v súvislosti s povinnosťou prokurátora oznámiť situáciu, v ktorej rozhoduje súd, uplatňujúc právo Únie – nariadiť okamžité pozastavenie výkonu funkcie sudcu až do vydania rozhodnutia disciplinárneho súdu, a to najdlhšie na jeden mesiac, ak vzhľadom na povahu skutku, ktorého sa sudca dopustil, spočívajúceho v priamom uplatnení práva Únie, minister spravodlivosti usúdi, že vážnosť súdu alebo základné záujmy služby si to vyžadujú;
b) článok 1 § 2, článok 3 § 1 body 1 a 3 a článok 7 § 1 až 6 a článok 7 § 8, ako aj článok 13 § 1 a 2 ustawa z dnia 28 stycznia 2016 roku Prawo o prokuraturze (zákona z 28. januára 2016 o prokuratúre), z ktorých obsahu, posudzovaného vo vzájomnej súvislosti, vyplýva, že minister spravodlivosti, ktorý je zároveň generálnym prokurátorom a riadiacim orgánom prokuratúry, môže vydávať príkazy, ktoré sú pre prokurátorov nižších stupňov záväzné, a to aj v rozsahu obmedzujúcom alebo brániacom priamemu uplatňovaniu práva Únie[?]“
19. Písomné pripomienky predložili okresný prokurátor v Słupsku, česká a poľská vláda, ako aj Európska komisia.
20. Pojednávanie sa konalo 15. novembra 2023 a svoje tvrdenia na ňom prezentovali poľská vláda a Komisia.
III. Príslušná právna úprava
21. V článku 2 ods. 1 a 3 smernice 2016/800 sa rozsah jej pôsobnosti vymedzuje takto:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa až do právoplatného rozhodnutia o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia trestu a rozhodnutia o akomkoľvek opravnom prostriedku.
…
3. S výnimkou článku 5[(7)], článku 8 ods. 3 písm. b)[(8)] a článku 15[(9)] v rozsahu, v ktorom uvedené ustanovenia odkazujú na nositeľa rodičovských práv a povinností, sa táto smernica alebo jej určité ustanovenia uplatňujú na osoby uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku, pokiaľ takéto osoby boli v čase začatia konania deťmi, ale neskôr dosiahli vek 18 rokov, a uplatňovanie tejto smernice alebo jej určitých ustanovení je vhodné vzhľadom na okolnosti prípadu vrátane vyspelosti a zraniteľnosti dotknutej osoby. Členské štáty sa môžu rozhodnúť neuplatňovať túto smernicu, ak dotknutá osoba dosiahla vek 21 rokov“(10).
22. V článku 4 smernice 2016/800 sa stanovuje právo na informácie:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby deti, keď sú informované o tom, že sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, boli bezodkladne informované o svojich právach v súlade so smernicou 2012/13/EÚ a o všeobecných aspektoch vedenia konania.
Členské štáty tiež zabezpečia, aby boli deti informované o právach stanovených v tejto smernici. Uvedené informácie musia byť poskytnuté:
a) ihneď po tom, ako boli deti informované, že sú podozrivé alebo obvinenými osobami, pokiaľ ide o:
i) právo na to, aby bol nositeľ rodičovských práv a povinností informovaný, ako je ustanovené v článku 5;
ii) právo na pomoc obhajcu, ako je ustanovené v článku 6;
iii) právo na ochranu súkromia, ako je ustanovené v článku 14;
iv) právo byť sprevádzané nositeľom rodičovských práv a povinností počas fáz konania okrem súdnych pojednávaní, ako je ustanovené v článku 15 ods. 4;
v) právo na právnu pomoc, ako je ustanovené v článku 18;
b) v najskoršej vhodnej fáze konania, pokiaľ ide o:
i) právo na individuálne posúdenie, ako je ustanovené v článku 7;
ii) právo na lekársku prehliadku vrátane práva na lekársku pomoc, ako je ustanovené v článku 8;
iii) právo na obmedzenie pozbavenia osobnej slobody a využitie alternatívnych opatrení vrátane práva na pravidelné preskúmanie zadržania, ako je ustanovené v článkoch 10 a 11;
iv) právo byť sprevádzaný nositeľom rodičovských práv a povinností počas súdnych pojednávaní, ako je ustanovené v článku 15 ods. 1;
v) právo osobne sa zúčastniť na pojednávaní, ako je ustanovené v článku 16;
vi) právo na účinné opravné prostriedky, ako je ustanovené v článku 19;
c) po pozbavení osobnej slobody, pokiaľ ide o právo na osobitné zaobchádzanie počas pozbavenia osobnej slobody, ako je ustanovené v článku 12.
2. Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie uvedené v odseku 1 poskytovali písomne, ústne alebo oboma spôsobmi, v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku a aby sa tieto informácie zaznamenávali prostredníctvom postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom.
3. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa deťom poskytne poučenie o právach podľa smernice 2012/13/EÚ, zahŕňalo toto poučenie odkaz na ich práva podľa tejto smernice.“
23. V článku 6 smernice 2016/800 sa upravuje právo na prístup k obhajcovi:
„1. Deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, majú v súlade so smernicou 2013/48/EÚ právo na prístup k obhajcovi. Žiadne ustanovenie tejto smernice, najmä v tomto článku, nemá vplyv na uvedené právo.
2. Členské štáty zabezpečia, aby obhajca deťom pomáhal v súlade s týmto článkom s cieľom umožniť im účinne vykonávať právo na obhajobu.
3. Členské štáty zabezpečia, aby obhajca deťom pomáhal bez zbytočného odkladu po tom, ako boli informované, že sú podozrivé alebo obvinenými osobami. V každom prípade obhajca poskytuje deťom pomoc, počnúc ktoroukoľvek z týchto udalostí, podľa toho, ktorá nastane najskôr:
a) pred ich výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom;
b) po tom, ako vyšetrovacie alebo iné príslušné orgány uskutočnili vyšetrovací alebo iný úkon obstarávania dôkazov v súlade s odsekom 4 písm. c);
c) bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody;
d) ak boli predvolané na súd s právomocou v trestných veciach, v primeranej lehote pred tým, ako sa dostavia na tento súd.
4. Pomoc obhajcu zahŕňa toto:
a) členské štáty zabezpečia, aby deti mali právo na stretnutie s obhajcom, ktorý ich zastupuje, v súkromí a na komunikáciu s ním, a to aj pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom;
b) členské štáty zabezpečia, aby obhajca pomáhal deťom počas výsluchu a aby sa mohol na výsluchu v plnej miere zúčastniť. Takáto účasť sa musí uskutočniť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ takýmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon alebo podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, skutočnosť, že sa na ňom zúčastnil, sa zaznamená tak, že sa uplatní postup vyhotovenia záznamu podľa vnútroštátneho práva;
c) členské štáty zabezpečia, aby obhajca pomáhal deťom prinajmenšom počas týchto vyšetrovacích úkonov alebo úkonov obstarávania dôkazov, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby:
i) identifikácia;
ii) konfrontácia;
iii) rekonštrukcia miesta činu.
5. Členské štáty dodržiavajú dôvernosť komunikácie medzi deťmi a ich obhajcom pri výkone práva na prístup k obhajcovi ustanoveného v tejto smernici. Takáto komunikácia zahŕňa stretnutia, korešpondenciu, telefonické rozhovory a akékoľvek iné formy komunikácie, ktoré povoľuje vnútroštátne právo.
6. Za predpokladu, že je to v súlade s právom na spravodlivý proces, sa členské štáty môžu odchýliť od odseku 3, ak pomoc obhajcu nie je primeraná vzhľadom na okolnosti prípadu pri zohľadnení závažnosti údajného trestného činu, zložitosti prípadu a opatrení, ktoré by sa mohli prijať v súvislosti s takýmto trestným činom, pričom je zrejmé, že v prvom rade sa vždy berú do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
Členské štáty v každom prípade zabezpečia, aby obhajca deťom pomáhal:
a) keď sú predvedené pred príslušný súd alebo sudcu s cieľom rozhodnúť o ich väzbe v ktorejkoľvek fáze konania v rozsahu pôsobnosti tejto smernice a
b) počas väzby.
Členské štáty takisto zabezpečia, aby sa pozbavenie osobnej slobody neukladalo ako trest, pokiaľ obhajca nepomohol dieťaťu tak, že mu umožnil účinne vykonávať právo na obhajobu a v každom prípade počas súdnych pojednávaní.
7. Ak má dieťaťu poskytnúť pomoc obhajca v súlade s týmto článkom, ale žiadny obhajca nie je prítomný, príslušné orgány odložia výsluch dieťaťa alebo iné vyšetrovacie úkony, alebo úkony obstarávania dôkazov ustanovené v odseku 4 písm. c) na primeraný čas, aby sa mohlo počkať na príchod obhajcu, alebo ak si dieťa obhajcu neurčilo, aby sa obhajca pre dieťa zabezpečil.
8. Členské štáty sa môžu za výnimočných okolností a iba vo fáze pred začatím súdneho konania dočasne odchýliť od uplatňovania práv ustanovených v odseku 3 v rozsahu, ktorý je opodstatnený vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu, a to na základe jedného z týchto závažných dôvodov, ak:
a) existuje naliehavá potreba odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby;
b) je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány uskutočnili okamžité kroky s cieľom zabrániť podstatnému ohrozeniu trestného konania v súvislosti so závažným trestným činom.
Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány pri uplatňovaní tohto odseku zohľadňovali najlepšie záujmy dieťaťa.
Rozhodnutie pristúpiť k výsluchu v neprítomnosti obhajcu podľa tohto odseku môže prijať justičný orgán alebo iný príslušný orgán iba na individuálnom základe a za podmienky, že toto rozhodnutie možno podrobiť súdnemu preskúmaniu.“
24. V článku 18 smernice 2016/800 sa ustanovuje právo na právnu pomoc:
„Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa právnej pomoci zaručovali účinný výkon práva na pomoc obhajcu podľa článku 6.“
25. A napokon v článku 19 smernice 2016/800 sa upravujú opravné prostriedky:
„Členské štáty zabezpečia, aby deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, a deti, ktoré sú vyžiadanými osobami, mali podľa vnútroštátneho práva v prípade porušenia svojich práv vyplývajúcich z tejto smernice k dispozícii účinné opravné prostriedky.“
IV. Analýza
A. Úvodné poznámky
26. Európska únia nemá jedny spoločné právne predpisy upravujúce trestné konanie. Práve naopak, trestné konania sú stále záležitosťou, ktorú upravujú členské štáty, čo nevyhnutne vedie k regulačným rozdielom.
27. Napriek tomu, že sa trestné konania líšia, jednotlivci v Únii sa môžu opierať o predpoklad, že záruky základných práv sú rovnaké.(11)
28. Hlavným dôvodom tejto skutočnosti je EDĽP, ktorého stranami sú všetky členské štáty. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) svojím výkladom práv vyplývajúcich z EDĽP – najmä práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v jeho článku 6 – harmonizoval práva v trestnom konaní na celom európskom kontinente.
29. Podľa článku 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) práva, ako sú chránené v EDĽP, predstavujú minimálnu úroveň ochrany, ktorá sa musí priznávať osobám v situáciách patriacich do pôsobnosti práva Únie.
30. Normotvorca Únie však dospel k záveru, že skutočnosť, že jednotlivé členské štáty sú zmluvnými stranami EDĽP, sama osebe nie vždy zabezpečuje dostatočný stupeň dôvery v systémy trestného súdnictva iných členských štátov.(12) Takáto dôvera je však nevyhnutným predpokladom vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, a tak aj základom spolupráce v oblasti trestného práva, ako sa buduje na základe ZFEÚ.(13)
31. Preto s cieľom posilniť vzájomnú dôveru Únia prijala niekoľko smerníc na minimálnu harmonizáciu, ktoré sa týkajú ochrany určitých práv v takýchto konaniach.(14)
32. Medzi tieto smernice patrí smernica 2016/800, ktorá má jedinečné postavenie. Ako zraniteľné osoby(15) si deti zasluhujú dodatočnú starostlivosť a zvýšenú ochranu.(16) Okrem iného to vyplýva z článku 24 Charty, v ktorom sa pre všetky verejné orgány a súkromné inštitúcie stanovuje povinnosť zaručiť, aby sa v prvom rade prihliadalo na najlepší záujem dieťaťa.(17)
33. Smernica 2016/800 by sa mala chápať ako lex specialis,(18) ktorý poskytuje prinajmenšom rovnakú, ak nie silnejšiu ochranu deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, v porovnaní s inými smernicami zavádzajúcimi minimálnu harmonizáciu, v ktorých sa upravujú práva v trestnom konaní.
34. Na rozdiel od týchto iných smerníc, ktorými sa upravujú konkrétne procesné práva, je smernica 2016/800 zameraná na určitú kategóriu podozrivých alebo obvinených osôb a zahŕňa viaceré práva.
35. Súdny dvor sa smernici 2016/800 venoval zatiaľ iba v rozsudku Piotrowski(19), v ktorom poskytol výklad jej článku 17 v súvislosti s európskym zatykačom, pričom hľadaná osoba bola maloletá. Toto ustanovenie nie je pre prejednávanú vec relevantné, vďaka čomu poskytuje prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru prvú príležitosť na výklad viacerých procesných práv detí, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní.
B. Nové usporiadanie otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, a štruktúra návrhov
36. Väčšina otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, sa týka výkladu práv detí v trestnom konaní, ako sú zaručené v smerniciach zavádzajúcich minimálnu harmonizáciu, predovšetkým v smernici 2016/800.
37. Pred analýzou predmetu týchto otázok sa budem venovať námietkam týkajúcim sa prípustnosti, ktoré vzniesla predovšetkým poľská vláda (časť C).
38. V tomto smere časť otázky 13 a celá otázka 14 nesúvisia s výkladom smerníc o zárukách v trestnom konaní, ale sú skôr všeobecnejšej povahy. Vnútroštátny súd požaduje výklad článku 2 a článku 19 ods. 1 ZEÚ, článku 47 Charty a zásady nezávislosti súdnictva. Tieto otázky, ako ďalej vysvetlím, sú v kontexte prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania neprípustné, a preto sa ich predmetom nebudem zaoberať.
39. Pri skúmaní veci samej poskytnem výklad rozsahu práva detí na prístup k obhajcovi (časť D), ako požaduje vnútroštátny súd v otázkach 1 a 2. Ten bude zahŕňať aj preskúmanie odchýlok od tohto práva, ktoré sa v smernici 2016/800 povoľujú.
40. Následne vysvetlím, či sa právo na prístup k obhajcovi uplatňuje aj po tom, ako dieťa dosiahne v priebehu trestného konania vek 18 rokov, a či sa v príslušnom ustanovení ponecháva členským štátom možnosť rozhodovať o tom, ako ho transponujú (časť E). Tým bude zodpovedaná otázka 5, ktorú položil vnútroštátny súd.
41. Budem pokračovať odpoveďou na otázky 8, 9 a 10 týkajúce sa rozsahu práva detí a nositeľov rodičovských práv a povinností byť informovaní o svojich procesných právach (časť F). Zahrniem do tejto časti aj odpoveď na to, či táto povinnosť existuje aj pre orgány činné v trestom konaní, ktoré sa zúčastňujú na prípravnej fáze konania.
42. Následne vysvetlím rozsah, v akom sa právo Únie vzťahuje na pravidlá (ne)prípustnosti dôkazov získaných v rozpore s jedným alebo viacerými právami, ktoré sa deťom priznávajú v príslušných smerniciach (časť G), čím poskytnem odpoveď na otázku 11.
43. Nakoniec stručne uvediem dôsledky, ktoré pre vnútroštátne súdy vyplývajú z priameho účinku a prednosti práva Únie (časť H). S cieľom odpovedať na časť obáv, ktoré vnútroštátny súd uviedol v otázke 13, vysvetlím, že priamy účinok je pojem, ktorý nie je určený len súdom, ale aj všetkým inštitúciám členských štátov vrátane prokuratúr.
44. Čitateľ si mohol všimnúť, že som do tejto štruktúry nezahrnula otázky všeobecného súdu 3, 6 a 12. V týchto otázkach sa citujú konkrétne ustanovenia poľského práva a od Súdneho dvora sa žiada, aby potvrdil, či právo Únie bráni ich uplatňovaniu. Ako je však všeobecne známe, Súdny dvor má na základe článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 267 ods. 1 ZFEÚ právomoc vykladať len právo Únie, kým výklad vnútroštátneho práva je výlučnou právomocou vnútroštátnych súdov.(20)
45. Podľa tohto prísneho rozdelenia práce medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy nemá Súdny dvor právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom Únie.(21) Je na vnútroštátnom súde, aby po prijatí odpovede od Súdneho dvora vyvodil pre uplatniteľné vnútroštátne právo nevyhnutné dôsledky.(22)Vnútroštátny súd bude môcť v tomto smere vyriešiť problém ustanovení vnútroštátneho práva uvedených v týchto troch otázkach na základe odpovedí poskytnutých na zvyšné otázky.
C. Prípustnosť
46. Poľská vláda napadla prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pretože vnútroštátny súd vylúčením dôkazov získaných v neprítomnosti obhajcu v prípravnej fáze konania a vymenovaním obhajcu pre obvinených maloletých – vrátane predĺženia tohto vymenovania po tom, ako jeden z obvinených dosiahol vek 18 rokov – už napravil každé možné porušenie smernice 2016/800. Inými slovami, návrh na začatie prejudiciálneho konania už nie je potrebný na to, aby mohol vnútroštátny súd vyriešiť vec, o ktorej rozhoduje.
47. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri otázkach položených vnútroštátnym súdom „v právnom a skutkovom rámci, ktorý vymedzí na svoju zodpovednosť a ktorého presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia ich relevantnosti“(23). Ak sa však Súdny dvor domnieva, že odpoveď na položené prejudiciálne otázky nie je nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať rozsudok vo veci, ktorá mu bola predložená, svoju právomoc odmietne vykonávať.(24)
48. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď už vnútroštátny súd rozhodol o záležitostiach, v súvislosti s ktorými žiada Súdny dvor o výklad. V takomto prípade už odpoveď Súdneho dvora nemusí byť potrebná. Ak však má vnútroštátny súd vo veci, ktorú prejednáva, stále možnosť zmeniť svoje rozhodnutie o určitej otázke pred konečným rozhodnutím vo veci, odpoveď na prejudiciálne otázky sa môže v konkrétnom konaní považovať za užitočnú.(25)
49. Hoci sa zdá, že vnútroštátny súd už rozhodol o vylúčení dôkazov získaných v neprítomnosti obhajcu a že predĺžil vymenovanie obhajcu pre jedného zo žalovaných, ktorý dosiahol vek 18 rokov, Súdnemu dvoru nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že vnútroštátny súd nemôže svoje rozhodnutie pred uzatvorením veci zmeniť.
50. Preto sa domnievam, že výklad rozsahu predmetných procesných práv je pre vnútroštátny súd užitočný a umožní mu rozhodnúť v konaní vo veci samej.
51. Napriek tomu však zastávam názor, že časť otázky 13 a celá otázka 14 vedú k otázkam týkajúcim sa prípustnosti.
52. Otázku 13 možno rozdeliť na dve časti. V jednej časti sa kladie otázka, či je priamy účinok práv priznaných deťom (na obhajcu a informácie) záväzný aj pre prokurátora, ktorý by tak mal povinnosť priznať tieto práva a prestať uplatňovať všetky vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú s nimi v rozpore. Odpoveď na túto otázku umožní vnútroštátnemu súdu stanoviť, či prokurátor v prípravnej fáze trestného konania porušil práva detí, a preto je táto otázka prípustná.
53. Druhá časť tejto otázky je však všeobecnejšia a týka sa požiadavky nezávislosti prokurátora. Nezdá sa mi, že by to malo pre trestné konanie, v ktorom vnútroštátny súd rozhoduje, priamy význam. Bez ohľadu na nezávislosť prokurátora od výkonnej moci má prokurátor povinnosť zaručiť práva detí v trestnom konaní, ktoré sú im zverené na základe práva Únie.
54. Napokon, v otázke 14 sa vnútroštátny súd pýta, či článok 2 ZEÚ, článok 19 ods. 1 ZEÚ, právny štát, zásada nezávislosti súdnictva a článok 47 Charty bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ministrovi spravodlivosti poskytuje možnosť nariadiť okamžité pozastavenie výkonu funkcie určitého sudcu. Obava vnútroštátneho súdu vyplýva z osobnej skúsenosti sudkyne, ktorej bol v predchádzajúcej veci dočasne pozastavený výkon funkcie. V prejednávanej veci vzniká obava, že môže byť znova nariadené pozastavenie výkonu funkcie z toho dôvodu, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, sa spochybňuje platnosť vnútroštátneho práva.
55. Súdny dvor už v dvoch konaniach o nesplnení povinnosti proti Poľskej republike vysvetlil, že vnútroštátne právo, ktoré pod hrozbou disciplinárneho trestu bráni sudcom klásť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu práva Únie, je podľa práva Únie neprijateľné.(26)
56. Hoci sú takéto hrozby pre nezávislosť sudcov neprijateľné, v prejednávanej veci sa takáto hrozba javí ako čisto hypotetická. Predchádzajúce pozastavenie výkonu funkcie sudkyne vnútroštátneho súdu nijako nesúvisí s prejednávanou vecou, v súvislosti s ktorou boli prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru položené.
57. Z tohto dôvodu, ako Súdny dvor vysvetlil v rozsudku Miasto Łowicz a Prokurator Generalny(27), odpoveď na položené prejudiciálne otázky nie je nevyhnutná na účely rozhodnutia sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny sudca, a preto je táto otázka neprípustná.(28)
58. Situácia vo veci samej sa preto líši od situácie, ktorá viedla k rozsudku YP a i. (Zbavenie imunity a pozastavenie výkonu funkcie sudcu), v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že na otázky, ktorých cieľom je vyriešenie in limine litis, takých ťažkostí procesnej povahy, akými sú ťažkosti súvisiace s právomocou vnútroštátneho súdu rozhodnúť vo veci, ktorú prejednáva, je možné odpovedať v rámci prejudiciálneho konania.(29) Vnútroštátny súd mal v uvedenej veci pochybnosti o svojej právomoci prejednávať vec, ktorá mu bola pridelená len preto, že sudcovi, ktorý vec pôvodne prejednával, bol pozastavený výkon funkcie z dôvodu, že položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.
59. Na záver teda navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil časť otázky 13 a celú otázku 14 za neprípustné. Súdnemu dvor však nič nebráni v tom, aby odpovedal na zvyšné otázky.
D. Právo na pomoc obhajcu (otázky 1 a 2)
60. Prvá a druhá otázka vnútroštátneho súdu sa týkajú rozsahu práva na prístup k obhajcovi podľa článku 6 smernice 2016/800. Konkrétne chce vnútroštátny súd vedieť, či orgány musia v rámci prípravnej fázy trestného konania zabezpečiť, aby dieťaťu pomáhal obhajca (časť 1), a či exitujú odchýlky od tohto práva (časť 2).
1. Rozsah
61. Došlo k obvineniu podozrivého mladšieho ako 18 rokov: znamená to automaticky povinnosť orgánov zabezpečiť, aby dieťaťu pomáhal obhajca, aby sa obhajca zúčastňoval na prípravnom konaní a aby dieťa nemohlo byť bez účasti tohto obhajcu podrobené výsluchu?
62. Ako som vysvetlila v časti A, EDĽP predstavuje minimálnu úroveň ochrany podľa článku 52 ods. 3 Charty. To znamená, že každý výklad smernice 2016/800 musí poskytovať ochranu prinajmenšom na úrovni EDĽP. Naopak ochrana, ktorú poskytuje Únia, môže by vyššia než v rámci EDĽP. EDĽP tak predstavuje užitočný východiskový bod na určenie rozsahu práva na prístup k obhajcovi pre deti v trestnom konaní.
63. Vieme, že podľa ESĽP je právo na pomoc obhajcu zásadným prvkom spravodlivého procesu.(30) Prístup k obhajcovi musí byť účinný a praktický, aby mohol ovplyvniť, ako sa trestné konanie bude vyvíjať.(31)
64. V rozsudku Salduz v. Turecko(32) ESĽP dospel k záveru, že právo na spravodlivý proces si vyžaduje, aby bol prístup k obhajcovi zabezpečený už od úplne prvého výsluchu políciou s výnimkou prípadov, keď existujú presvedčivé dôvody, ktoré výnimočne odôvodňujú zamietnutie takéhoto prístupu; právo na spravodlivý proces je však nenapraviteľne porušené, ak právo na prístup k obhajcovi nebolo zaručené v rámci prípravného konania, počas ktorého boli poskytnuté výpovede vo vlastný neprospech, ktoré sa neskôr využili ako základ pre odsúdenie.
65. Takéto závery, ako aj rozsiahla judikatúra ESĽP týkajúca sa práva na obhajobu, boli začlenené do smernice 2013/48.(33)
66. Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2016/800 je rozsah práva dieťaťa na obhajcu rovnaký ako u akejkoľvek inej podozrivej alebo obvinenej osoby podľa smernice 2013/48.
67. Podľa môjho názoru si článok 6 smernice 2016/800 vyžaduje nasledujúce. Deti by mali mať bez zbytočného odkladu prístup k obhajcovi, čo by malo spravidla znamenať, že tento prístup majú pred svojím výsluchom políciou alebo iným orgánom činným v trestnom konaní, alebo justičným orgánom podľa článku 6 ods. 3 písm. a) danej smernice.
68. To znamená, že orgány zapojené do prípravnej fázy trestného konania, ako sú prokurátori a polícia, nemôžu vypočúvať dieťa ako podozrivú alebo obvinenú osobu v neprítomnosti obhajcu.
69. Spoločný výklad článku 6 a článku 18 smernice 2016/800 ďalej naznačuje, že pokiaľ dieťa nemá obhajcu, orgány majú povinnosť poskytnúť dieťaťu pred začiatkom výsluchu obhajcu ex offo.(34)
70. Na rozdiel od článku 9 smernice 2013/48 smernica 2016/800 nemá ustanovenie, podľa ktorého sa deti môžu vzdať svojho práva na prístup k obhajcovi. To ma privádza k záveru, že právo na právnu pomoc pre dospelých sa v prípade detí v trestnom konaní mení na povinnosť zabezpečiť právne zastupovanie.
71. Na záver možno konštatovať, že rozsah práva na prístup k obhajcovi pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, sa javí ako veľmi široký: verejné orgány majú povinnosť zabezpečiť, aby deti zastupoval obhajca pred prvým výsluchom, a to v prípade potreby aj poskytnutím obhajcu ex offo.
2. Odchýlky
72. Vo viacerých ďalších odsekoch článku 6 smernice 2016/800, predovšetkým v odsekoch 6 a 8, sa však napriek tomu stanovujú možné odchýlky od práva na pomoc obhajcu v prípravnej fáze konania. Vzhľadom na uvedené vnútroštátny súd žiada o objasnenie, či niektorá z týchto odchýlok umožňuje polícii vypočúvať v prípravnej fáze konania maloletých podozrivých v neprítomnosti obhajcu.
73. Ako som už uviedla, v článku 6 ods. 1 smernice 2016/800 sa stanovuje, že žiadne ustanovenie tejto smernice nemá vplyv na právo na prístup k obhajcovi podľa smernice 2013/48. To znamená, že žiadna odchýlka, ktorú umožňujú ďalšie odseky článku 6 smernice 2016/800 sa nemá vykladať v tom zmysle, že obmedzuje práva maloletých osôb v súvislosti so všeobecnými právami stanovenými v smernici 2013/48. Z tohto dôvodu sa najprv budem venovať možným odchýlkam podľa druhej uvedenej smernice.
74. Súdny dvor sa výkladu smernice 2013/48 venoval v rozsudku VW (Právo na prístup k obhajcovi v prípade nedostavenia sa na súd), v ktorom dospel k záveru, že v článku 3 ods. 5 a článku 6 smernice 2013/48 sa obmedzenia práva na prístup k obhajcovi upravujú taxatívne. To znamená, že toto právo sa nesmie obmedziť v žiadnej inej situácii.(35)
75. Navyše podľa článku 8 ods. 2 smernice 2013/48 musí byť každé rozhodnutie odchyľujúce sa od práva na prístup k obhajcovi riadne odôvodnené a prijaté v každom jednotlivom prípade justičným orgánom alebo iným príslušným orgánom za predpokladu, že toto rozhodnutie môže byť preskúmané súdom.
76. Článok 3 ods. 6 smernice 2013/48, na ktorý sa odkazuje v rozsudku VW (Právo na prístup k obhajcovi v prípade nedostavenia sa na súd) ako na jednu z dvoch možných odchýlok od práva na obhajcu, zodpovedá článku 6 ods. 8 smernice 2016/800. V tomto ustanovení sa výnimočne umožňuje dočasná odchýlka od práva na pomoc obhajcu, ak existuje naliehavá potreba odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby alebo ak sú nevyhnutné okamžité kroky, aby nedošlo k ohrozeniu trestného konania.
77. Ako však tvrdí Komisia, článok 6 ods. 8 smernice 2016/800 sa týka odlišnej situácie, než je situácia v konaní vo veci samej, a preto ho nemožno uplatniť. Neexistovala totiž žiadna naliehavá potreba odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby a ani zo skutkových okolností veci nevyplýva, že by boli nevyhnutné okamžité kroky, aby nedošlo k ohrozeniu trestného konania.
78. Druhá odchýlka od práva na prístup k obhajcovi podľa článku 3 ods. 5 smernice 2013/48 znie takto: „Členské štáty môžu dočasne neuplatňovať odsek 2 písm. c) za výnimočných okolností a výlučne v predsúdnom štádiu konania, ak z dôvodu zemepisnej vzdialenosti podozrivej alebo obvinenej osoby nemožno zabezpečiť právo na prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu po jej pozbavení osobnej slobody.“ Ako sa vysvetľuje v odôvodnení 30 smernice 2013/48: „Počas takejto dočasnej výnimky by príslušné orgány nemali vypočúvať dotknutú osobu alebo uskutočňovať akékoľvek vyšetrovacie úkony alebo obstarávať dôkazy, ktoré sa ustanovujú v tejto smernici.“
79. V smernici 2016/800 sa žiadna podobná odchýlka nestanovuje. V legislatívnom postupe, v rámci ktorého bola táto smernica prijatá, Rada vyhovela žiadosti Európskeho parlamentu, aby sa odchýlka týkajúca sa „zemepisnej vzdialenosti“ nepreniesla do smernice 2016/800.(36) V každom prípade sa nezdá, že by si okolnosti prejednávanej veci vyžadovali jej uplatnenie.
80. Zostáva nám tak článok 6 ods. 6 smernice 2016/800.
81. V článku 6 ods. 6 smernice 2016/800 sa zavádza ďalšia možná odchýlka od práva na pomoc obhajcu, ktorá svojím znením nezodpovedá žiadnej odchýlke prípustnej podľa smernice 2013/48. Bez ohľadu na to, ako budeme toto ustanovenie vykladať, sa v článku 6 ods. 1 danej smernice ukladá, že sa uvedená odchýlka nesmie vykladať ako obmedzujúca právo na obhajcu v prípade, že ide o maloleté osoby, v porovnaní s rozsahom rovnakého práva podľa smernice 2013/48. Z tohto dôvodu je umožnenie dodatočných odchýlok od práva na pomoc obhajcu, pokiaľ ide o deti, ťažké obhájiť.
82. Počas legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu smernice 2016/800, sa článok 6 ukázal ako „najkontroverznejší článok z celej smernice“(37). V pôvodnom návrhu sa stanovovalo povinné zastupovanie obhajcom. V priebehu legislatívneho procesu však niektoré členské štáty trvali na tom, že nie je potrebné, aby dieťaťu pomáhal obhajca v prípade menších alebo menej závažných trestných činov.(38) Ako sa uvádza v prípravnom dokumente Rady na ôsmy trialóg v rámci uvedeného legislatívneho procesu, Parlament takáto žiadosť o ďalšie oslabenie povinnosti vypočúvať dieťa v prítomnosti obhajcu „nepotešila“(39).
83. Konečné znenie článku 6 je preto zmiernenou verziou, podľa ktorej môže analýza primeranosti viesť k obmedzeniu prístupu k obhajcovi v prípravnom konaní.(40)
84. V znení článku 6 ods. 6 smernice 2016/800 sa podľa všetkého dopĺňa ešte ďalšie obmedzenie práva na prístup k obhajcovi založené na teste primeranosti.(41)
85. Je to tak aj napriek dvom bezpečnostným požiadavkám, ktoré sa v danom ustanovení ponechávajú: musí sa dodržať právo na spravodlivý proces a v prvom rade sa musí brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa.
86. Znenie článku 6 ods. 6 prvého pododseku smernice 2016/800 preto naznačuje, že v prípravnej fáze konania sa členské štáty môžu odchýliť od povinnosti, že dieťa má mať pomoc obhajcu. V treťom pododseku uvedeného ustanovenia sa stanovuje, že ak obhajca nie je prítomný, nie je možné uložiť trest odňatia slobody.
87. Môžeme tak dospieť k záveru, že povinný prístup k obhajcovi bez akýchkoľvek možných odchýlok sa vzťahuje len na situácie zadržania a prípady, keď je výsledkom trestného konania odňatie slobody.(42)
88. V prejednávanej veci by uplatnenie tohto ustanovenia viedlo k zákazu odsúdenia obvineného na trest odňatia slobody. Aj táto podmienka je však podmienená a umožňuje chýbajúci prístup k obhajcovi napraviť len vtedy, ak obhajca poskytuje dieťaťu takú pomoc, ktorá dieťaťu umožní účinne vykonávať svoje právo na obhajobu, a v každom prípade počas súdnych pojednávaní.
89. Musím teda konštatovať, že článok 6 ods. 6 smernice 2016/800 na základe svojho znenia umožňuje vylúčenie práva na obhajcu, ktoré by podľa smernice 2013/48 nebolo možné. Článok 6 ods. 6 smernice 2016/800 je preto v rozpore s jej článkom 6 ods. 1.
90. Podarilo sa mi nájsť len jeden spôsob, ako zosúladiť článok 6 ods. 6 smernice 2016/800 s jej článkom 6 ods. 1, a v konečnom dôsledku aj so smernicou 2013/48.
91. Ak by bol výsluch dieťaťa bez obhajcu v najlepšom záujme tohto dieťaťa, potom by takáto možnosť odchýlenia sa od povinnej účasti obhajcu nebola v rozpore s požiadavkou, aby práva detí boli chránené prinajmenšom na takej úrovni ako u iných podozrivých a obvinených osôb. Článok 6 ods. 6 smernice 2016/800 by sa preto mohol vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje len na situáciu, keď je výsluch dieťaťa bez obhajcu pre toto dieťa lepší, než keby ho vypočúvali v jeho prítomnosti. Len ťažko si dokážem predstaviť, ako by mohla takáto situácia nastať. Takýto výklad by však umožnil súlad článku 6 ods. 6 so zvyškom systému smernice 2016/800.
92. Keď uvedené zhrniem, domnievam sa, že článok 6 smernice 2016/800 obsahuje priamo účinné právo dieťaťa na pomoc obhajcu, v prípade potreby obhajcu ex offo, a to už od okamihu výsluchu v rámci prípravného konania. Orgán zodpovedajúci za výsluch sa môže rozhodnúť pristúpiť k výsluchu bez obhajcu len v prípravnej fáze konania po individuálnom posúdení, v ktorom sa zohľadnia okolnosti podľa článku 6 ods. 6 prvého pododseku, a to len vtedy, ak je to v najlepšom záujme dieťaťa a sú zaručené práva dieťaťa podľa článkov 47 a 48 Charty. Rozhodnutie pristúpiť k výsluchu bez obhajcu musí byť riadne odôvodnené a musí spĺňať podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2013/48.
E. Dosiahnutie veku 18 rokov v priebehu konania (otázka 5)
93. V článku 3 ods. 1 smernice 2016/800 sa „dieťa“ vymedzuje ako „osoba mladšia ako 18 rokov“(43).
94. V prejednávanej veci prinajmenšom jeden z obvinených, M. P., dosiahol v priebehu konania vek 18 rokov. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či sa práva priznávané deťom podľa smernice 2016/800 uplatňujú až do právoplatného ukončenia konania bez ohľadu na to, že obvinený už podľa tejto smernice nie je dieťaťom.
95. Z legislatívneho vývoja článku 2 ods. 3 smernice 2016/800 vyplýva, že v pôvodnom návrhu Komisie sa stanovovalo automatické uplatňovanie smernice na všetky podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré v priebehu trestného konania dosiahnu vek 18 rokov. Voči tomuto návrhu boli v priebehu legislatívneho postupu vznesené námietky.(44)
96. Na základe kompromisného riešenia, ktoré sa teraz nachádza v konečnom znení článku 2 ods. 3 smernice 2016/800, nie je predĺženie práv maloletých osôb automatické. Skôr to orgánom zapojeným do konania poskytuje právo rozhodnúť o tom, či je takéto predĺženie práv – a ktorých práv – vhodné, pričom sa musia zohľadniť všetky okolnosti veci.
97. Mohli by členské štáty toto ustanovenie transponovať tak, že by sa rozhodli vylúčiť možnosť jeho predĺženého uplatňovania po tom, ako podozrivá alebo obvinená osoba dosiahne vek 18 rokov?
98. Podľa mňa nie.
99. V tomto smere súhlasím s Komisiou. V článku 2 ods. 3 smernice 2016/800 sa členským štátom ukladá „výslovná a bezpodmienečná“ povinnosť umožniť vo svojich právnych predpisoch, aby príslušný vnútroštátny orgán mohol stanoviť, že predĺžené uplatňovanie smernice alebo niektorých jej ustanovení je vhodné vzhľadom na okolnosti veci.
100. Komisia preto tvrdí, že toto ustanovenie spĺňa požiadavky priameho účinku. S týmto posúdením súhlasím. V článku 2 ods. 3 smernice 2016/800 sa príslušnému verejnému orgánu poskytuje právo posúdiť, či podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré dosiahli v priebehu trestného konania vek 18 rokov, potrebujú pokračujúce právne zastupovanie.
101. Uvedený orgán má povinnosť posúdiť, či je so zreteľom na okolnosti vo veci samej potrebné predĺžiť zaobchádzanie ako s dieťaťom. Členské štáty pri transponovaní tejto smernice nesmú obmedziť právo podozrivej alebo obvinenej osoby na individuálne posúdenie jej situácie príslušným orgánom.
102. Preto, aby som odpovedala na otázku 5 položenú vnútroštátnym súdom, článok 2 ods. 3 smernice 2016/800 má priamy účinok. Priznáva právo dieťaťu, ktoré v priebehu trestného konania dosiahlo vek 18 rokov, že potreba, aby sa s ním aj naďalej zaobchádzalo ako s dieťaťom, bude individuálne posúdená príslušným orgánom. To zahŕňa aj posúdenie, či predĺžiť alebo nepredĺžiť právo na prístup k obhajcovi, ktoré deti majú. Členské štáty takéto právo nemôžu vylúčiť.
F. Právo na informácie v trestnom konaní (otázky 8, 9 a 10)
103. Týmito tromi otázkami sa vnútroštátny súd pýta, či si článok 4 smernice 2016/800 vyžaduje, aby príslušné orgány najneskôr pred prvým oficiálnym výsluchom podozrivej osoby urýchlene informovali podozrivé dieťa a zároveň aj nositeľa rodičovských práv a povinností o právach, ktoré sú zásadné na účel zabezpečenia spravodlivosti konania a procesných krokov v rámci tohto konania.
104. Okrem toho sa tento súd pýta, či majú príslušné orgány povinnosť poučiť podozrivé dieťa o práve odoprieť výpoveď a o práve nevypovedať vo vlastný neprospech spôsobom, ktorý je zrozumiteľný a primeraný veku podozrivého.
105. Napokon sa vnútroštátny súd pýta, ako by sa tieto informácie mali dieťaťu poskytnúť: bráni článok 4 smernice 2016/800 poskytnutiu všeobecného poučenia tesne pred výsluchom bez zohľadnenia osobitných práv vyplývajúcich z pôsobnosti danej smernice a poskytnutiu takéhoto poučenia len podozrivému, ktorý sa účastní na úkone bez obhajcu, pričom sa vynechá nositeľ rodičovských práv a povinností, a v situácii, keď je takéto poučenie formulované v jazyku neprimeranom veku podozrivého?
106. V článku 4 ods. 1 prvom pododseku smernice 2016/800 sa výslovne uvádza úroveň ochrany podľa smernice 2012/13 ako referenčná hodnota, pokiaľ ide o právo na informácie v trestnom konaní.
107. Preto je užitočné pripomenúť, že v článku 3 ods. 2 smernice 2012/13 sa stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby sa informácie poskytnuté podľa odseku 1 podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb“.
108. V článku 5 ods. 1 smernice 2016/800 sa stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby sa nositeľovi rodičovských práv a povinností čo možno najskôr poskytli informácie, ktoré má dieťa právo získať podľa článku 4“.
109. Vo viacerých ďalších nástrojoch sa zdôrazňuje potreba primeraného informovania dieťaťa o jeho právach, ako aj potreba informovať o nich osoby, ktoré sú nositeľmi rodičovských práv a povinností.
110. V Usmerneniach Výboru ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcich potreby detí sa tak uvádza, že „deti a ich rodičia by mali od svojho prvého kontaktu so súdnym systémom alebo ďalšími príslušnými orgánmi (napríklad políciou, prisťahovaleckými, vzdelávacími, sociálnymi alebo zdravotnými službami) a počas celého tohto procesu byť rýchlo a primerane informovaní“ o svojich právach, ako aj o nástrojoch dostupných na nápravu možných porušení týchto práv.(45)
111. V posúdení Agentúry Európskej únie pre základné práva o vykonávaní smernice 2016/800 sa zdôrazňuje, že z dôvodu zraniteľnosti detí, a to najmä v prvých fázach trestného konania, by sa členské štáty mali osobitne postarať o to, aby deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, poskytli primerané a včasné informácie.(46)
112. ESĽP v rozsudku Panovits v. Cyprus uviedol, že „neposkytnutie dostatočných informácií o práve sťažovateľa na pomoc obhajcu pred výsluchom políciou, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že bol v tom čase maloletý a počas výsluchu ho nesprevádzal jeho opatrovník, predstavovalo porušenie práv žalobcu na obhajobu“(47).
113. Je zrejmé, že v článku 4 ods. 1 druhom pododseku smernice 2016/800 sa od príslušných orgánov vyžaduje, aby deti v predmetnom konaní informovali o ich práve na prístup k obhajcovi, o ich práve na informovanie nositeľa rodičovských práv a povinností a o akýchkoľvek ostatných potrebných informáciách uvedených v tomto ustanovení.(48)
114. V článku 4 ods. 2 smernice 2016/800 sa ďalej vyžaduje, aby sa informácie poskytovali v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku a aby sa zaznamenávali.
115. Na záver možno konštatovať, že v článkoch 4 a 5 smernice 2016/800 sa maloletým osobám a nositeľom rodičovských práv a povinností priznáva právo byť informovaní o svojich procesných právach v trestnom konaní. Tieto ustanovenia sú dostatočne presné a sú bezpodmienečné a maloleté osoby sa na ne môžu na vnútroštátnych súdoch odvolávať. Takisto je zrejmé, že povinnosť informovať deti a nositeľov rodičovských práv a povinností o ich procesných právach prináleží orgánu, ktorý má právomoc viesť príslušnú časť trestného konania. V prípravnej fáze trestného konania tak táto povinnosť informovať dané dieťa prináleží polícii a prokurátorovi. Uvedené právo zaručuje, aby boli práva detí na obhajobu chránené počas celého priebehu trestného konania.
G. Dôsledky možného porušenia práv detí v trestnom konaní: neprípustnosť dôkazov?
116. Trestné konanie je oblasť, v ktorej sa podľa článku 82 ods. 2 ZFEÚ právomoc Únie obmedzuje na minimálnu harmonizáciu. Hoci má Únia podľa článku 82 ods. 2 písm. a) ZFEÚ právomoc zaviesť minimálnu harmonizáciu vzájomnej prípustnosti dôkazov, zatiaľ k tomu nedošlo.
117. Vo všetkých smerniciach, ktorými sa harmonizujú práva v trestnom konaní, sa členským štátom ukladá povinnosť poskytnúť osobám, ktorých práva podľa týchto smerníc boli porušené, účinné opravné prostriedky.(49) V týchto smerniciach sa však vhodné opravné prostriedky nešpecifikujú, ich výber sa naopak ponecháva na členské štáty, vyžaduje sa len, aby bol vybraný opravný prostriedok účinný.(50)
118. Svojimi otázkami o prípustnosti dôkazov získaných v rámci možného porušenia príslušných smerníc sa vnútroštátny súd pripojil k neustále rastúcemu počtu prípadov, keď vnútroštátne súdy kladú otázky v tomto zmysle.(51)
119. Ako som už zdôraznila v iných návrhoch,(52) v súčasnosti v práve Únie neexistuje žiadne ustanovenie, ktorým by sa upravovala prípustnosť dôkazov vo vnútroštátnych trestných konaniach. Otázka prípustnosti dôkazov je zatiaľ záležitosťou vnútroštátneho práva.
120. V prípadoch, keď sa právo Únie uplatňuje, však príslušné vnútroštátne právne predpisy nesmú porušovať články 47 a 48 Charty(53) a vždy sa podľa jej článku 24 ods. 2 musí v prvom rade brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa.
121. ESĽP zastáva podobný prístup, keď uvádza, že v EDĽP sa neupravuje prípustnosť dôkazov,(54) pričom vnútroštátne súdy by mali posúdiť, či nebola dotknutá celková spravodlivosť konania.(55)
122. Celkovú spravodlivosť konania ako príslušnú normu nedávno prevzal Súdny dvor, pričom priamo odkázal na judikatúru ESĽP.(56)
123. Na pojednávaní bola Komisii položená otázka týkajúca sa štatútu práva Únie, pokiaľ ide o prípustnosť dôkazov, a toho, ako by vnútroštátne súdy mali k tejto záležitosti pristupovať v prípade, že riešia porušenie niektorej zo smerníc zavádzajúcich minimálnu harmonizáciu. Komisia vo svojej odpovedi potvrdila, že v práve Únie sa skutočne nestanovujú žiadne požiadavky, pokiaľ ide o pravidlá prípustnosti dôkazov, zároveň však uviedla, že z hľadiska práva Únie je potrebné, aby sa vnútroštátnym súdom nebránilo, aby pri výkone svojho práva na slobodné posúdenie robili takéto závery.
124. S uvedeným názorom súhlasím. Dodržiavanie základných práv zakotvených v článkoch 47 a 48 Charty si skutočne vyžaduje, aby mali vnútroštátni sudcovia vo fáze súdneho konania potrebnú pružnosť na posúdenie celkovej spravodlivosti konania. Pokiaľ by sa domnievali, že nejaký dôkaz by sa mal vylúčiť, pretože bol získaný pri porušení procesných práv, ktoré možno považovať za porušenie práva na obhajobu, mali by mať právo to urobiť.
125. Inými slovami, v práve Únie sa neupravuje prípustnosť dôkazov, ale bráni sa v ňom, aby sa vnútroštátnym právom obmedzovali právomoci sudcov rozhodujúcich v súdnom konaní slobodne posúdiť dôkazy a z tohto posúdenia vyvodiť akékoľvek dôsledky, ktoré považujú za nevyhnutné.(57)
126. Keď sa trestné konanie vedie proti deťom, má sudca rozhodujúci vo veci na základe článku 24 ods. 2 Charty povinnosť osobitne dbať na najlepší záujem dieťaťa a nájsť rovnováhu vo vzťahu k iným záujmom v rámci trestného konania.
127. Na záver možno konštatovať, že je na vnútroštátnom súde, aby zabezpečil plný účinok práva zakotveného v smerniciach, na ktoré sa odvoláva, v zmysle výkladu Súdneho dvora. To možno dosiahnuť vylúčením dôkazov získaných v rozpore s týmito nástrojmi v prípade, že sa vnútroštátny súd domnieva, že by inak došlo k porušeniu práv podľa článku 24 ods. 2 a článkov 47 a 48 Charty.
H. Priamy účinok a prednosť práva Únie (otázky 4, 7 a 11)
128. Vnútroštátny súd sa v mnohých svojich otázkach, a podrobne najmä v otázkach 4, 7 a 11 pýta na dôsledky, ktoré je potrebné vyvodiť z priameho účinku príslušných ustanovení predmetných smerníc. Keďže Súdny dvor už túto záležitosť vo svojej judikatúre mnohokrát vysvetľoval, obmedzím sa len na zopakovanie najdôležitejších dôsledkov, ktoré sa týkajú prejednávanej veci.
129. Podľa zásady priameho účinku si môžu osoby nárokovať svoje práva vyplývajúce z práva Únie priamym odvolávaním sa na ustanovenia práva Únie na vnútroštátnych súdoch.(58)
130. Ak sú tieto práva v rozpore s tým, čo sa stanovuje vo vnútroštátnom práve, v práve Únie sa vnútroštátnym súdom dáva oprávnenie takéto ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré mu odporujú, neuplatňovať. Toto oprávnenie vyplýva zo spojeného účinku ústavných zásad Únie týkajúcich sa priameho účinku a prednosti práva Únie.(59)
131. Ďalšou možnosťou, ktorú majú vnútroštátne súdy k dispozícii, je výklad vnútroštátneho práva spôsobom, ktorý nositeľovi práva Únie prinesie rovnaký výsledok, k akému by sa dospelo pri priamom uplatnení právnych predpisov Únie. Takáto cesta umožňuje vnútroštátnym súdom vyhnúť sa akýmkoľvek konfliktom medzi právom Únie a vnútroštátnym právom.(60)
132. Maloleté osoby, o ktorých trestnej zodpovednosti vnútroštátny súd rozhoduje, sa môžu odvolávať na práva priznané v smerniciach, na ktoré sa odkazuje. Tie zahŕňajú právo na prístup k obhajcovi, na informovanie o ich procesných právach a na posúdenie potreby ďalšieho uplatňovania smernice 2016/800 po dosiahnutí veku 18 rokov, o ktorých výklad vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor. Existujú aj ďalšie práva na základe uvedených smerníc, ako aj právo na spravodlivý proces a právo na účinnú obhajobu vyplývajúce z Charty.
133. Vnútroštátny súd by sa mal usilovať o odstránenie všetkých možných prekážok uznania takýchto práv tým, že bude príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva vykladať konformným spôsobom. Ak sa konformný výklad ukáže ako nemožný, vnútroštátny súd nemôže vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú v rozpore s právom Únie, uplatniť a musí poskytnúť ochranu práv podľa práva Únie.
134. A napokon ustanovenia práva Únie majú plne uplatňovať nielen vnútroštátne súdy, ale aj vnútroštátne správne orgány(61) a všetky ďalšie štátne orgány.(62) Priamy účinok, konformný výklad a prednosť práva Únie sú tak záväzné pre všetky štátne orgány, ktoré sú tiež povinné uznávať práva vyplývajúce z práva Únie.
135. To znamená, že počas prípravnej fázy trestného konania musí prokurátor a polícia uznať práva dieťaťa a svoje vlastné súvisiace povinnosti priamo na základe príslušných smerníc. Vnútroštátne právo musia vykladať v súlade s výsledkami, ktoré sa v týchto smerniciach vyžadujú. Prípadne majú povinnosť ustanovenia vnútroštátneho práva neuplatniť, aby sa umožnila ochrana detí, ktorá sa tiež vyžaduje v uvedených smerniciach. Ak to neurobia, súd, ktorý trestné konanie prejednáva, musí rozhodnúť, že dané štátne orgány porušili svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie.
V. Návrh
136. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk, Poľsko), takto:
1. Otázka 13, pokiaľ ide o nezávislosť prokuratúry, a otázka 14 sú neprípustné.
2. Odpoveď na otázky 1 a 2 položené vnútroštátnym súdom je, že článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, obsahuje priamo účinné právo dieťaťa na pomoc obhajcu, v prípade potreby obhajcu ex offo, a to už od okamihu výsluchu v rámci prípravného konania. Orgán zodpovedajúci za výsluch sa môže rozhodnúť pristúpiť k výsluchu bez obhajcu len v prípravnej fáze konania po individuálnom posúdení, v ktorom sa zohľadnia okolnosti podľa článku 6 ods. 6 prvého pododseku tejto smernice, a len vtedy, ak je to v najlepšom záujme dieťaťa a sú zaručené práva dieťaťa podľa článkov 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie. Rozhodnutie pristúpiť k výsluchu bez obhajcu musí byť riadne odôvodnené a musí spĺňať podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody.
3. Odpoveď na otázku 5 položenú vnútroštátnym súdom je, že článok 2 ods. 3 smernice 2016/800 má priamy účinok. Priznáva právo dieťaťu, ktoré v priebehu trestného konania dosiahlo 18 rokov, aby potrebu, aby sa s ním aj naďalej zaobchádzalo ako s dieťaťom, individuálne posúdil príslušný orgán. Zahŕňa to aj posúdenie zachovania práva na prístup k obhajcovi. Členské štáty takéto právo nemôžu vylúčiť.
4. Odpoveď na otázky 8, 9 a 10 položené vnútroštátnym súdom je, že v článkoch 4 a 5 smernice 2016/800 sa maloletým osobám a nositeľom rodičovských práv a povinností priznáva právo byť informovaní o svojich procesných právach v trestnom konaní. Tieto ustanovenia sú dostatočne presné a sú bezpodmienečné a maloleté osoby sa na ne môžu na vnútroštátnych súdoch odvolávať. Takisto je zrejmé, že povinnosť informovať deti a nositeľov rodičovských práv a povinností o ich procesných právach prináleží orgánu, ktorý má právomoc v rámci príslušnej časti trestného konania. V prípravnej fáze trestného konania táto povinnosť prináleží polícii a prokurátorovi. Právo byť informovaný zaručuje, že sa práva detí na obhajobu chránia počas celého priebehu trestného konania.
5. Odpoveď na otázku 11 položenú vnútroštátnym súdom je, že v práve Únie sa nereguluje prípustnosť dôkazov, ale bráni sa v ňom, aby sa vo vnútroštátnom práve obmedzovali právomoci sudcov rozhodujúcich v súdnom konaní slobodne posúdiť dôkazy a z tohto posúdenia vyvodiť akékoľvek dôsledky, ktoré považujú za nevyhnutné. Keď sa trestné konanie vedie proti deťom, má sudca rozhodujúci vo veci na základe článku 24 ods. 2 Charty povinnosť osobitne dbať na najlepší záujem dieťaťa a nájsť rovnováhu vo vzťahu k iným záujmom v rámci trestného konania. Je na vnútroštátnom súde, aby zabezpečil plný účinok práva zakotveného v smerniciach, na ktoré sa odvoláva, v zmysle výkladu Súdneho dvora. To možno dosiahnuť vylúčením dôkazov získaných v rozpore s týmito nástrojmi v prípade, že sa vnútroštátny súd domnieva, že by inak došlo k porušeniu práv podľa článku 24 ods. 2 a článkov 47 a 48 Charty.
6. Odpoveď na otázky 4, 7 a prvú časť otázky 13 je, že vnútroštátny súd musí uznať práva prináležiace deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami priamo na základe príslušných smerníc Únie. Vnútroštátny súd by sa mal snažiť o odstránenie všetkých možných prekážok pre uznávanie práv priznaných v uvedených smerniciach tým, že vnútroštátne právo bude vykladať v súlade s týmito smernicami. Ak to nie je možné, vnútroštátny súd by nemal vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú v rozpore s právom Únie, na základe priameho účinku a prednosti práva Únie uplatniť.
Priamy účinok, konformný výklad a prednosť práva Únie sú záväzné pre všetky štátne orgány, ktoré sú tiež povinné uznávať práva vyplývajúce z práva Únie. To znamená, že v prípravnej fáze trestného konania musia prokurátor a polícia uznať práva dieťaťa a svoje vlastné súvisiace povinnosti priamo na základe príslušných smerníc. Ak to neurobia, súd, ktorý trestné konanie prejednáva, musí rozhodnúť, že dané štátne orgány porušili svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie.