Vec C‑382/21 P
Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO)
proti
The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 27. februára 2024
„Odvolanie – Duševné vlastníctvo – Dizajny Spoločenstva – Zmluva o patentovej spolupráci (PCT) – Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva – Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva – Článok 4 – Nariadenie (ES) č. 6/2002 – Článok 41 – Prihláška na zapísaný dizajn – Právo prednosti – Uplatnenie práva prednosti založené na medzinárodnej prihláške podanej na základe PCT – Lehota – Výklad v súlade s článkom 4 tohto dohovoru – Obmedzenia“
1. Medzinárodné dohody – Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva – Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS) – Priamy účinok – Neexistencia – Konformný výklad – Obmedzenia
(Dohoda TRIPS, článok 2 ods. 1)
(pozri body 59 – 64, 68, 70, 74)
2. Dizajny Spoločenstva – Prihláška – Právo prednosti – Nemožnosť subjektu priamo sa odvolávať na Parížsky dohovor
(Nariadenie Rady č. 6/2002, článok 41 ods. 1)
(pozri bod 69)
3. Dizajny Spoločenstva – Prihláška – Právo prednosti – Jasné znenie a taxatívna povaha ustanovenia sekundárneho práva Únie týkajúceho sa práva prednosti
(Nariadenie Rady č. 6/2002, článok 41 ods. 1)
(pozri body 74 – 77)
4. Dizajny Spoločenstva – Prihláška – Právo prednosti – Uplatnenie práva prednosti založené na prihláške podanej podľa zmluvy o patentovej spolupráci – Lehota práva prednosti – Možnosť uplatniť právo prednosti skoršej medzinárodnej patentovej prihlášky pri podaní neskoršej prihlášky dizajnu v lehote dvanástich mesiacov – Vylúčenie
[Zmluva o patentovej spolupráci, článok 2 bod i), ii), vii); nariadenie Rady č. 6/2002, článok 41 ods. 1]
(pozri body 78 – 85)
Zhrnutie
Veľká komora Súdneho dvora tým, že vyhovela odvolaniu podanému Úradom Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) proti rozsudku Všeobecného súdu vo veci The KaiKai Company Jaeger Wichmann/EUIPO (Náradie a predmety na gymnastiku alebo šport)(1), spresnila deliacu čiaru medzi priamym účinkom medzinárodných dohôd a výkladom sekundárnych právnych predpisov v súlade s týmito dohodami a rozhodla o hraniciach takéhoto konformného výkladu.
Dňa 24. októbra 2018 žalobkyňa, spoločnosť The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR, podala na EUIPO prihlášku týkajúcu sa zápisu dvanástich dizajnov Spoločenstva, pričom sa dovolávala práva prednosti na základe medzinárodnej patentovej prihlášky podanej 26. októbra 2017 na základe zmluvy o patentovej spolupráci (PCT)(2).
EUIPO vyhovel prihláške, ale zamietol právo prednosti z dôvodu, že dátum podania skoršej medzinárodnej prihlášky predchádzal dátumu podania prihlášky o viac ako šesť mesiacov. Článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002(3) stanovuje, že osoba, ktorá riadne podala skoršiu prihlášku dizajnu alebo prihlášku úžitkového vzoru, má na účely podania neskoršej prihlášky zapísaného dizajnu Spoločenstva právo prednosti počas šiestich mesiacov odo dňa podania prvej prihlášky. EUIPO však zastáva názor, že hoci medzinárodná prihláška podaná na základe PCT môže v zásade založiť právo prednosti podľa tohto článku 41 ods. 1, keďže široká definícia pojmu „patent“ uvedená v článku 2 PCT zahŕňa aj úžitkové vzory uvedené v tomto článku 41 ods. 1, uplatnenie takéhoto práva prednosti podlieha tiež šesťmesačnej lehote, ktorá v prejednávanej veci nebola dodržaná.
Rozsudkom zo 14. apríla 2021 Všeobecný súd zrušil rozhodnutie EUIPO. Rozhodol, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 obsahuje medzeru v tom, že sa v ňom nestanovuje lehota na uplatnenie práva prednosti „medzinárodnej patentovej prihlášky“ v rámci neskoršej prihlášky dizajnu. Všeobecný súd rozhodol, že účelom tohto ustanovenia bolo zosúladiť toto nariadenie s povinnosťami vyplývajúcimi z článku 4 Parížskeho dohovoru(4), a preto je potrebné vyplniť túto medzeru uplatnením tohto článku 4. Všeobecný súd v podstate rozhodol, že podľa uvedeného článku 4 je to povaha skoršieho práva, ktorá je rozhodujúca pre určenie dĺžky takejto lehoty prednosti, v dôsledku čoho je táto lehota dvanásť mesiacov. Dospel preto k záveru, že EUIPO sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že lehota na uplatnenie predmetného práva prednosti je šesť mesiacov.
Dňa 23. júna 2021 podal EUIPO odvolanie proti tomuto rozsudku vznesené na jedinom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002. Týmto odvolacím dôvodom EUIPO v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že priamo uplatnil článok 4 Parížskeho dohovoru, pričom vylúčil uplatnenie jasného a taxatívneho ustanovenia článku 41 ods. 1, aby ho nahradil nesprávnym výkladom tohto článku 4.
Návrhom podaným v ten istý deň EUIPO požiadal o prijatie svojho odvolania v súlade s článkom 58 a tretím odsekom štatútu. Uznesením z 10. decembra 2021(5) Súdny dvor rozhodol, že odvolanie prijíma.
Posúdenie Súdnym dvorom
Po prvé, pokiaľ ide o účinky Parížskeho dohovoru v právnom poriadku Únie, Súdny dvor najskôr pripomenul, že hoci tento dohovor neuzavrela Únia, pravidlá stanovené niektorými jeho článkami, vrátane článku 4, sú začlenené do dohody TRIPS(6), ktorú uzavrela Únia. Tieto pravidlá preto treba považovať za pravidlá, ktoré majú rovnaké účinky ako pravidlá dohody TRIPS.
Súdny dvor ďalej spresnil, že ustanovenia dohody TRIPS, berúc do úvahy ich povahu a štruktúru, nemajú priamy účinok. Navyše článok 4 Parížskeho dohovoru sa ani nevzťahuje na dve výnimočné situácie, v ktorých sa jednotlivci môžu priamo dovolávať ustanovení dohôd WTO pred súdmi Únie. Na jednej strane článok 41 nariadenia č. 6/2002 neobsahuje výslovný odkaz na tento článok 4. Na druhej strane cieľom tohto článku 41 nie je implementovať do právneho poriadku Únie konkrétny záväzok, ktorý bol prijatý v rámci dohôd WTO. Naopak, toto nariadenie je vyjadrením úmyslu normotvorcu Únie prijať pre jedno z práv priemyselného vlastníctva, na ktoré sa vzťahuje Parížsky dohovor, prístup špecifický pre právny poriadok Únie tým, že zavádza osobitný systém jednotnej a nedeliteľnej ochrany dizajnov Spoločenstva na území Únie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právo prednosti stanovené v uvedenom článku 41.
Súdny dvor rozhodol, že pravidlá stanovené v článku 4 Parížskeho dohovoru nemajú priamy účinok, a preto nezakladajú práva jednotlivcov, ktorých by sa mohli dovolávať priamo podľa práva Únie. V dôsledku toho sa právo prednosti na podanie prihlášky dizajnu Spoločenstva riadi článkom 41 nariadenia č. 6/2002 bez toho, aby sa hospodárske subjekty mohli priamo odvolávať na tento článok 4.
Súdny dvor napokon zdôraznil, že vzhľadom na to, že dohoda TRIPS je pre Úniu záväzná, a preto má prednosť pred aktmi sekundárneho práva Únie, musia sa tieto akty vykladať v čo najväčšej miere v súlade s ustanoveniami tejto dohody. Z toho vyplýva, že nariadenie č. 6/2002 sa má v čo najväčšej možnej miere vykladať v súlade s pravidlami stanovenými v článkoch Parížskeho dohovoru, najmä v jeho článku 4, ktoré sú súčasťou dohody TRIPS.
Po druhé Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže zjavne prekročil hranice konformného výkladu článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 a v skutočnosti priamo uplatnil článok 4 Parížskeho dohovoru, ako ho vykladá tento súd, na úkor jasného znenia tohto článku 41 ods. 1 a bez ohľadu na taxatívnu povahu tohto ustanovenia.
Z jasného znenia a taxatívnej povahy uvedeného článku 41 ods. 1 jednoznačne vyplýva, že na jednej strane medzinárodná prihláška podaná na základe PCT môže podľa tohto ustanovenia zakladať právo prednosti len vtedy, ak je predmetom dotknutej medzinárodnej prihlášky úžitkový vzor, a na druhej strane lehota na uplatnenie tohto práva prednosti na základe takejto prihlášky je šesť mesiacov, ako je výslovne stanovené v uvedenom ustanovení.
Po tretie, pokiaľ ide o výklad článku 4 Parížskeho dohovoru, ktorý podal Všeobecný súd, podľa ktorého toto ustanovenie umožňuje uplatniť právo prednosti skoršej „medzinárodnej patentovej prihlášky“ pri podaní neskoršej prihlášky dizajnu v lehote dvanástich mesiacov, Súdny dvor konštatoval, že aj tento výklad je poznačený nesprávnym právnym posúdením.
Zo spojeného výkladu častí A, C a E tohto článku 4 vyplýva, že článok neumožňuje uplatnenie takéhoto práva prednosti, a preto a fortiori nestanovuje pravidlá týkajúce sa lehoty, ktorá je na tento účel poskytnutá. Preto len medzinárodná prihláška podaná na základe PCT týkajúca sa úžitkového vzoru môže zakladať právo prednosti pre prihlášku dizajnu podľa uvedeného článku 4, a to v šesťmesačnej lehote uvedenej v jeho časti E ods. 1.
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti Súdny dvor vyhovel jedinému odvolaciemu dôvodu, zrušil rozsudok Všeobecného súdu a rozhodol o žalobe na prvom stupni tak, že ju zamietol.