ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
zo 17. marca 2015 (*)
„Štátna pomoc – Štátne opatrenia týkajúce sa zriadenia píly v Spolkovej krajine Hesensko – Žaloba o neplatnosť – List adresovaný sťažovateľom – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje neexistencia štátnej pomoci – Neexistencia začatia konania vo veci formálneho zisťovania – Závažné ťažkosti – Výpočet prvkov pomoci štátnych záruk – Oznámenie Komisie o štátnej pomoci vo forme záruk – Podnik v ťažkostiach – Predaj verejného pozemku – Právo na obhajobu – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑89/09,
Pollmeier Massivholz GmbH & Co. KG, so sídlom v Creuzburgu (Nemecko), v zastúpení: pôvodne J. Heithecker a F. von Alemann, neskôr J. Heithecker, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: F. Erlbacher a C. Urraca Caviedes, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Land Hessen (Nemecko), v zastúpení: U. Soltész a P. Melcher, advokáti,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 6017 v konečnom znení z 21. októbra 2008, Štátna pomoc N 512/07 – Nemecko, Abalon Hardwood Hessen GmbH, ako aj rozhodnutia údajne obsiahnutého v liste Komisie D/55056 z 15. decembra 2008 týkajúceho sa konania vo veci štátnej pomoci CP 195/2007 ‒ Abalon Hardwood Hessen GmbH,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová a E. Buttigieg (spravodajca),
tajomník: K. Andová, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. marca 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
[omissis]
Konanie a návrhy účastníkov konania
21 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. februára 2009 podala žalobkyňa túto žalobu.
22 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júna 2009 Land Hessen (Spolková krajina Hesensko) podala návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.
23 Uznesením predsedu tretej komory Všeobecného súdu z 22. septembra 2009 sa vyhovelo návrhu Land Hessen na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.
24 Dňa 3. decembra 2009 predložila Land Hessen svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu 22. januára 2010 a Komisia 21. januára 2010, v rámci stanovených lehôt.
25 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudkyňa spravodajkyňa bola pridelená k prvej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.
26 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky a požiadal o predloženie dokumentov. Účastníci konania vyhoveli týmto výzvam v stanovených lehotách.
27 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania z 18. marca 2014.
28 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie z 21. októbra 2008,
– zrušil rozhodnutie Komisie z 15. decembra 2008 týkajúce sa konania CP 195/2007,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
29 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu sčasti ako neprípustnú a sčasti ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
30 Vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania, vrátane trov konania, ktoré mu vznikli.
[omissis]
Právny stav
[omissis]
B – O veci samej
[omissis]
2. O žalobných dôvodoch, ktorých cieľom je preukázať porušenie povinnosti začať konanie vo veci formálneho zisťovania
a) O výhradách uvedených v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu týkajúcich sa určenia dátumu relevantného na posúdenie oznámenej pomoci
[omissis]
O prvej časti založenej na nesprávnom určení uplatniteľného práva
[omissis]
– O investičných dotáciách
64 Je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva najmä z odôvodnení 12, 46 a z odôvodnenia 59 písm. a) napadnutého rozhodnutia, Komisia súdiac, že investičná podpora bola poskytnutá v decembri 2006, dospela k názoru, že táto podpora predstavovala individuálne opatrenie prijaté na základe schémy N 642/2002. Komisia preto v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že investičná podpora predstavovala existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999.
65 Podľa ustálenej judikatúry, keď bola schválená všeobecná schéma pomoci, nemusia byť Komisii oznamované jednotlivé vykonávacie opatrenia, iba ak by v tomto zmysle mala Komisia výhrady v rozhodnutí o schválení. Keďže sú však jednotlivé pomoci len jednotlivými vykonávacími opatreniami všeobecnej schémy pomoci, faktory, ktoré musí Komisia zohľadniť na účely posúdenia opatrení, sú tie isté ako faktory, ktoré uplatnila pri preskúmaní všeobecnej schémy. Nie je preto potrebné predkladať jednotlivé pomoci na preskúmanie Komisii (rozsudok z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb., EU:C:1994:358, bod 21; rozsudok z 24. septembra 2008, Kahla/Thüringen Porzellan/Komisia, T‑20/03, Zb., EU:T:2008:395, bod 92).
66 Súd Únie tiež potvrdil, že pokiaľ sa Komisia zaoberá individuálnou pomocou, o ktorej sa tvrdí, že bola poskytnutá v súlade s predtým schválenou schémou, nemôže túto pomoc skúmať hneď priamo vo vzťahu k Zmluve. Pred začatím akéhokoľvek konania musí byť najprv preskúmané, či sa na pomoc vzťahuje všeobecná schéma a či zodpovedá podmienkam uloženým v rozhodnutí o jej schválení. Ak by Komisia nepostupovala týmto spôsobom, mohla by sa pri skúmaní akejkoľvek individuálnej pomoci vrátiť k svojmu rozhodnutiu o schválení schémy pomoci, pri ktorom sa už predpokladá preskúmanie vo vzťahu k článku 87 Zmluvy. Došlo by tak k ohrozeniu zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady právnej istoty, a to tak pre členské štáty, ako aj pre hospodárske subjekty, keďže individuálna pomoc, ktorá je v úplnom súlade s rozhodnutím o schválení schémy pomoci, by tak mohla byť kedykoľvek spochybnená Komisiou (rozsudky Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, EU:C:1994:358, bod 24, a rozsudok z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb., EU:C:2005:275, bod 57).
67 Ak Komisia určí po takto obmedzenom preskúmaní, že individuálna pomoc je v súlade s rozhodnutím o schválení schémy, tak sa táto pomoc bude musieť považovať za povolenú pomoc, teda za existujúcu pomoc. Naopak, táto pomoc sa bude musieť považovať za novú pomoc za predpokladu, že Komisia určí, že sa na individuálnu pomoc nevzťahuje rozhodnutie o schválení schémy (rozsudky Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, EU:C:1994:358, body 25 a 26, a Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, EU:C:2005:275, bod 57).
68 Komisia sa v prejednávanom prípade zaoberala individuálnou pomocou, konkrétne spornou investičnou podporou, o ktorej nemecké orgány tvrdili, že bola prijatá na základe schémy N 642/2002 schválenej Komisiou. Komisia tak musela za uplatnenia vyššie uvedených zásad skúmať, či sa na toto opatrenie vzťahoval predmetný režim, a v prípade ak áno, či spĺňal podmienky stanovené v rozhodnutí, ktoré schválila. Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že to tak bolo (odôvodnenia 44 až 46 napadnutého rozhodnutia).
69 Keďže Komisia v súlade so zásadami vo vyššie uvedených bodoch 66 až 67 pristúpila v tomto prípade k preskúmaniu pozostávajúcemu z overenia zlučiteľnosti oznámeného opatrenia o pomoci so schémou N 642/2002, bolo správne, že zohľadnila dátum poskytnutia tohto opatrenia. Vzhľadom na to, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 65 vyššie, toto opatrenie nepodliehalo oznamovacej povinnosti a že Komisia ho v zásade nemusela skúmať (ibaže by k tomu došlo v nadväznosti na sťažnosť žalobkyne a následné oznámenie tohto opatrenia Spolkovou republikou Nemecko), okamžité vykonanie skúmania tohto opatrenia podľa uplatniteľného právneho režimu k dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia by porušilo zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, keďže toto opatrenie, ktoré by malo byť v súlade s rozhodnutím o schválení schémy N 642/2002, mohlo byť v každej chvíli spochybnené Komisiou vzhľadom na uplatniteľný právny režim k dátumu rozhodnutia.
70 Nemožno prijať tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by v prípade uznania okamihu poskytnutia pomoci za okamih určenia uplatniteľného právneho rámca, mohli členské štáty vykonaním oznamovania po poskytnutí pomoci na účely „právnej istoty“ v podstate určiť uplatniteľné právo z hľadiska ratione temporis. Určenie uplatniteľného právneho režimu z hľadiska ratione temporis na toto opatrenie nezávisí od oznámenia tohto opatrenia, ale od povahy opatrenia, akou je existujúca pomoc, nepodliehajúcemu zásade oznamovacej povinnosti, alebo nová pomoc, podliehajúca oznamovacej povinnosti a zákazu vykonania podľa článku 88 ods. 3 ES. Oznamovanie je len procesným nástrojom určeným na to, aby umožnil Komisii overiť predmetné opatrenie, a nemá právotvorné účinky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, Zb., EU:C:2008:709, bod 52).
71 Treba poznamenať, že rozsudok Komisia/Freistaat Sachsen, už citovaný v bode 70 vyššie (EU:C:2008:709), ktorého sa dovoláva žalobkyňa, nepodporuje toto tvrdenie týkajúce sa určenia obdobia, z ktorého mala Komisia vychádzať pri preskúmaní investičnej podpory. Komisia musela skúmať vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, plán na novú pomoc oznámený Spolkovou republikou Nemecko, kým v tomto prípade išlo o skúmanie opatrení pomoci, o ktorých sa tvrdilo, že predstavujú existujúcu pomoc.
72 Zdá sa tak, že preskúmanie, ktoré mala Komisia vykonať vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Freistaat Sachsen, už citovaný v bode 70 vyššie (EU:C:2008:709), sa odlišovalo od preskúmania, ktoré mala vykonať v tomto prípade, pričom predmetné opatrenia v oboch veciach boli odlišnej povahy. V dôsledku toho nie je konštatovanie Súdneho dvora v bode 50 rozsudku Komisia/Freistaat Sachsen, už citovaný v bode 70 vyššie (EU:C:2008:709), relevantné pre tento prípad.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že Komisia v rámci svojho preskúmania správne vychádzala z dátumu poskytnutia investičnej podpory a že pokiaľ ide o túto problematiku, nemala vážne ťažkosti pri tomto preskúmaní.
[omissis]
c) O výhradách uvedených v rámci tretieho a siedmeho žalobného dôvodu týkajúcich sa kvalifikácie verejných záruk pomoci de minimis
[omissis]
149 Je potrebné skúmať, či Komisia mohla na základe fázy predbežného posudzovania a bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES prijať uplatnenie paušálnej sadzby 0,5 % zaručenej sumy nemeckými orgánmi na určenie prvku pomoci sporných záruk. Toto prijatie vyššie uvedených sadzieb bolo kľúčovým v štruktúre napadnutého rozhodnutia, keďže sporné záruky boli kvalifikované za pomoc de minimis v zmysle uplatnenia týchto sadzieb.
150 Pokiaľ ide o povahu preskúmania vykonaného Všeobecným súdom, na jednej strane je potrebné pripomenúť, že súd Únie musí v zásade a so zreteľom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zložitosť hodnotení uskutočnených Komisiou, vykonať celkové preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (pozri bod 47 vyššie), a na strane druhej, že preskúmanie zákonnosti vykonané Všeobecným súdom, týkajúce sa existencie vážnych ťažkostí, svojou povahou prekračuje rámec hľadania zjavne nesprávneho posúdenia (pozri bod 49 vyššie).
151 Je potrebné tiež uviesť, že prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sa Komisia sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery okrem prípadov, keď by v súvislosti s rovnakými zásadami uviedla dôvody oprávňujúce jej odklonenie sa od pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb., EU:C:2005:408, bod 211, a z 11. septembra 2008, Nemecko a i./Kronofrance, C75/05 P a C‑80/05 P, Zb., EU:C:2008:482, bod 60).
152 Súd Únie už mal príležitosť v konkrétnej oblasti štátnej pomoci zdôrazniť, že Komisia môže vydávať usmernenia na výkon svojej voľnej úvahy a že pokiaľ sa neodchyľuje od pravidiel Zmluvy, indikatívne pravidlá, ktoré tieto ustanovenia obsahujú, zaväzujú inštitúciu (pozri rozsudok z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, Zb., EU:C:2002:363, bod 24 a citovanú judikatúru).
153 Zo spisu v prejednávanom prípade vyplýva, že dve sporné záruky boli poskytnuté na základe usmernení Land Hessen týkajúcich sa poskytnutia záruk na priemyselné odvetvie. Tieto usmernenia výslovne stanovujú, že prvky pomoci záruk poskytnutých orgánmi Land Hessen podnikom, ktoré nie sú v ťažkostiach, dosahujú až 0,5 % zaručenej sumy, a že v dôsledku toho záruky poskytnuté týmto podnikom, dosahujúcim výšku až 20 000 000 eur, predstavujú pomoc de minimis v oblasti, na ktorú sa vzťahuje nariadenie č. 69/2001.
154 Je nesporné, že sporné záruky nepatria do schémy pomoci povolenej Komisiou, keďže k dátumu ich poskytnutia (december 2006) neboli Komisii oznámené vyššie uvedené usmernenia Land Hessen, a preto neboli predmetom rozhodnutia o ich povolení.
155 V prípade, keď tieto sporné záruky nepatria do schémy povolenej pomoci, musia byť preskúmané na základe článku 87 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Kahla/Thüringen Porzellan/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, EU:T:2008:395, body 93 a 94 a citovanú judikatúru).
[omissis]
157 Vzhľadom na skutočnosť, že verejné záruky predstavujú druh pomoci schválený v inej forme než hotovostný grant a podľa článku 2 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 69/2001, je potrebné vypočítať prvok pomoci, ktorý obsahuje tieto záruky. Práve výška tohto elementu pomoci určí, či tieto záruky patria alebo nepatria do pôsobnosti pravidla de minimis uplatniteľného v okamihu ich poskytnutia. Nariadenie č. 69/2001 neobsahuje spresnenia týkajúce sa spôsobov výpočtu tohto prvku pomoci.
158 Komisia však spresnila svoju prax týkajúcu sa výpočtu prvku pomoci záruky vo svojom oznámení o uplatňovaní článkov 87 a 88 ES o štátnej pomoci vo forme záruk (Ú. v. ES C 71, 2000, s. 14; Mim. vyd. 08/001, s. 369, ďalej len „oznámenie o zárukách z roku 2000“).
[omissis]
167 V zmysle zásad uvedených v bodoch 151 a 152 vyššie bolo oznámenie o zárukách z roku 2000 časťou právneho rámca, podľa ktorého mala Komisia v tomto prípade posúdiť sporné záruky. Uvedené platí o to viac, že ako zdôrazňuje Komisia v bode 1.4 tohto oznámenia, jeho cieľom je poskytnúť členským štátom podrobnejšie objasnenie zásad, ktorými sa chce Komisia riadiť pri výklade článkov 87 a 88 ES a ich uplatňovania na verejné záruky na účely predvídateľnosti jej rozhodnutí ako aj rovnosti zaobchádzania.
168 Je však nutné poznamenať, že ako vyplýva z odôvodnení 14 a 47 napadnutého rozhodnutia a objasnení Komisie počas pojednávania, Komisia v tomto prípade neuplatnila oznámenie o zárukách z roku 2000. Komisia na pojednávaní tvrdila, že toto oznámenie sa uplatňovalo, keď predmetná pomoc prekročila hranicu de minimis a že sa preto stala pomocou, na ktorú sa vzťahuje povinnosť oznámenia. Podľa Komisie sporné záruky patria v tomto prípade do schémy de minimis zavedenej nariadením č. 69/2001 a v dôsledku toho nebola viazaná oznamovacou povinnosťou, a preto neboli skúmané podľa uvedeného oznámenia.
169 Táto analýza Komisie je cyklická, a preto je nesprávna. Návrh, podľa ktorého sporné záruky v tomto prípade patria do schémy de minimis, predpokladá predbežné skúmanie zákonnosti použitia sadzby 0,5 % v tomto prípade, keďže konštatovanie toho, že prvok pomoci týchto záruk prekročil hranicu de minimis, vychádzalo z uplatnenia tejto sadzby. Ako už bolo uvedené, skúmanie zákonnosti použitia vyššie uvedenej sadzby sa musí vykonať podľa oznámenia o zárukách z roku 2000, ktoré podrobnejšie spresňuje výpočet prvkov pomoci verejných záruk. Komisia však nevykonala takéto skúmanie.
170 Okrem toho je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa Komisia nemohla odvolávať na existenciu praxe z jej strany, spočívajúcej v pripustení použitia sadzby 0,5 % na výpočet prvku pomoci záruk poskytnutých nemeckými verejnoprávnymi orgánmi a podnikmi, ktoré nie sú v ťažkostiach (pozri bod 148 vyššie).
[omissis]
173 Z týchto informácií vyplýva, že prax, na ktorú sa odvoláva Komisia, vznikla pred oznámením o zárukách z roku 2000 v rámci osobitného konania týkajúceho sa stáleho skúmania existujúcich pomocí. Okrem toho sa tento postup v žiadnom okamihu netýkal usmernení o zárukách Land Hessen.
174 Všeobecný súd okrem toho uvádza, že prijatie praxe používania sadzby 0,5 % Komisiou bolo, ako vyplýva z listu z 11. novembra 1998 (pozri bod 172 vyššie) len provizórnej povahy a že preskúmanie okolností bolo na jednej strane predvídané modifikáciou usmernení Spoločenstva týkajúcich sa štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach, a na strane druhej „presnejšou definíciou intenzity pomoci na základe dodatočných štúdií“ v zmysle vyššie uvedeného listu.
175 Z uvedeného vyplýva, že použitie sadzby 0,5 % vo vyššie uvedenom kontexte nemalo za cieľ ani za účinok obmedziť posudzovanie Komisie, pokiaľ ide o verejné záruky, o aké ide v tomto prípade, poskytnuté po oznámení o zárukách z roku 2000 a nepatriacich do schémy, ktorá už bola povolená. Naopak, ako už bolo uvedené, oznámenie o zárukách z roku 2000 patrilo od roku 2000 do právneho rámca, na základe ktorého mala Komisia posudzovať záruky nepatriace do schválených schém, o aké ide v predmetnom prípade.
[omissis]
178 Rozsudok z 10. decembra 2008, Kronoply a Kronotex/Komisia (T‑388/02, EU:T:2008:556), na ktorý sa dovoláva Komisia pred Všeobecným súdom, takisto nespochybňuje vyššie uvedené úvahy. Všeobecný súd sa v bode 145 tohto rozsudku obmedzil na vykonanie preskúmania uvedeného v bodoch 171 a 172 vyššie, týkajúceho sa na jednej strane použitia sadzby 0,5 % nemeckými orgánmi v rámci schémy pomoci N 297/91, povolenej Komisiou (zmenenej konaním o skúmaní existujúcich pomocí E 24/95), a na strane druhej následného uplatňovania uvedenej sadzby nemeckými orgánmi na všetky poskytnuté záruky. Všeobecný súd nikdy nerozhodol o zákonnosti použitia tejto sadzby v kontexte, o aký ide v tomto prípade, kde sporné záruky nepatria do povolenej schémy pomoci a v dôsledku toho sa majú posudzovať podľa článku 87 ods. 1 ES a oznámenia o zárukách z roku 2000.
[omissis]
186 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že v tomto prípade nepreskúmanie zákonnosti a použitia sadzby 0,5 % Komisiou zaručenej sumy na určenie prvku pomoci sporných záruk podľa oznámenia o zárukách z roku 2000 poukazuje na existenciu vážnych ťažkostí týkajúcich sa otázky, či mohli byť sporné záruky kvalifikované ako pomoc de minimis. Existencia takýchto ťažkostí mala viesť Komisiu k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania. Tretiemu žalobnému dôvodu treba v dôsledku vyhovieť, a to v rozsahu, v akom sa týka sporných verejných záruk.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie K(2008) 6017 v konečnom znení z 21. októbra 2008, Štátna pomoc N 512/2007 – Nemecko, Abalon Hardwood Hessen GmbH, sa zrušuje v rozsahu, v akom stanovuje, že verejné záruky poskytnuté zo strany Land Hessen nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Pollmeier Massivholz GmbH & Co. KG znáša štyri pätiny svojich trov konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania, ktoré vznikli Európskej komisii a štyri pätiny trov konania, ktoré vznikli Land Hessen.
4. Komisia znáša pätinu svojich trov konania a je povinná nahradiť pätinu trov konania, ktoré vznikli spoločnosti Pollmeier Massivholz.
5. Land Hessen znáša pätinu svojich trov konania.
Kanninen | Pelikánová | Buttigieg |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. marca 2015.
Podpisy