NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 21. novembra 2017 (1)
Vec C‑191/16
Romano Pisciotti
proti
Bundesrepublik Deutschland
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Berlín (Krajinský súd Berlín, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Články 18 a 21 ZFEÚ – Dohoda EÚ – USA o extradícii – Ústavné ustanovenie členského štátu zakazujúce vydanie jeho vlastných štátnych príslušníkov do tretích štátov – Rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov – Žaloba na určenie, že vydanie štátneho príslušníka iného členského štátu do Spojených štátov je zjavným porušením práva Únie zakladajúcim zodpovednosť dotknutého členského štátu“
1. V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je Súdny dvor vyzvaný, aby vyložil články 18 a 21 ZFEÚ v oblasti vydávania a je mu ponúknutá príležitosť, aby spresnil pôsobnosť svojho rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(2).
2. Súdny dvor teda bude musieť rozhodnúť, či za takých okolností, aké existujú v spore vo veci samej, sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát, ktorému tretí štát v rámci dohody o extradícii medzi Európskou úniou a týmto tretím štátom predložil žiadosť o vydanie občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, ktorý odišiel do dožiadaného členského štátu, vyhovel tejto žiadosti. V nasledujúcich úvahach na základe poznatkov vyvodených z rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(3), navrhnem Súdnemu dvoru, aby na túto otázku odpovedal záporne.
I. Právny rámec
A. Právo Únie
3. Dohoda o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými z 25. júna 2003(4) vo svojom článku 10 nazvanom „Žiadosti o extradíciu alebo odovzdanie zo strany niekoľkých štátov“ stanovuje:
„1. Ak dožiadaný štát obdrží žiadosť od žiadajúceho štátu a od ktoréhokoľvek iného štátu alebo štátov o extradíciu, buď pre rovnaký trestný čin alebo pre rôzne trestné činy, výkonný orgán dožiadaného štátu určí, ktorému štátu, ak vôbec niektorému, osobu odovzdá.
2. Ak dožiadaný členský štát obdrží žiadosť o extradíciu od Spojených štátov amerických a žiadosť o odovzdanie podľa európskeho zatýkacieho rozkazu pre tú istú osobu, buď pre rovnaký trestný čin alebo pre rôzne trestné činy, príslušný orgán dožiadaného členského štátu určí, ktorému štátu, ak vôbec niektorému, osobu odovzdá. Na tento účel je príslušným orgánom výkonný orgán dožiadaného členského štátu, ak, podľa bilaterálnej zmluvy o extradícii medzi Spojenými štátmi a členským štátom, sú rozhodnutia o konkurujúcich si žiadostiach vykonávané týmto orgánom. Ak tak nie je ustanovené v bilaterálnej zmluve o extradícii, je príslušný orgán určený príslušným členským štátom podľa článku 19.
3. Pri rozhodovaní podľa ods. 1 a 2 vezme dožiadaný štát do úvahy všetky relevantné faktory, vrátane, ale nielen, faktorov už ustanovených v platnej bilaterálnej zmluve o extradícii a v prípade, ak ešte nie sú ustanovené tieto:
a) či boli žiadosti podané podľa zmluvy;
b) miesta, kde bol každý trestný čin spáchaný;
c) vlastné záujmy žiadajúcich štátov;
d) závažnosť trestných činov;
e) štátna príslušnosť obete;
f) možnosť následnej extradície medzi žiadajúcimi štátmi; a
g) chronologické poradie, v ktorom boli obdržané žiadosti od žiadajúcich štátov.“
4. Článok 17 tejto dohody s názvom „Nemožnosť odchýlenia sa“ stanovuje:
„1. Táto dohoda sa uplatňuje bez dopadu na uplatnenie dôvodov pre odmietnutie dožiadaným štátom, s ohľadom na záležitosť, ktorá nie je upravená touto dohodou, ktoré je možné použiť podľa bilaterálnej zmluvy o extradícii platnej medzi členským štátom a Spojenými štátmi americkými.
2. Ak ústavné zásady dožiadaného štátu alebo konečné súdne rozhodnutia záväzné pre dožiadaný štát môžu predstavovať prekážku pre splnenie jeho záväzku extradície a riešenie záležitosti nie je ustanovené v tejto dohode alebo v platnej bilaterálnej zmluve, uskutočnia sa medzi dožiadaným a žiadajúcim štátom konzultácie.“
B. Nemecké právo
1. Základný zákon
5. Článok 16 ods. 2 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) z 23. mája 1949(5), ktorý bol zmenený naposledy článkom 1 zákona z 23. decembra 2014(6), stanovuje:
„Nijaký nemecký štátny príslušník nesmie byť vydaný do cudziny. Zákon môže stanoviť odlišnú úpravu pre vydávanie do členského štátu Európskej únie alebo k medzinárodnému súdu, ak sú zaručené princípy právneho štátu.“
2. IRG
6. Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen (zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach) z 23. decembra 1982(7) vo svojom článku 12 nazvanom „Povolenie vydania“ stanovuje:
„Vydanie možno povoliť len vtedy, keď ho súd vyhlásil za prípustné.“
7. Článok 13 ods. 1 IRG nazvaný „Vecná príslušnosť“ stanovuje:
„1. Súdne rozhodnutia vydáva… Oberlandesgericht [(Vyšší krajinský súd)]. Proti rozhodnutiam Oberlandesgericht [(Vyšší krajinský súd)] nemožno podať opravný prostriedok…“
8. Podľa článku 23 IRG s názvom „Rozhodovanie o námietkach stíhanej osoby“:
„Oberlandesgericht [(Vyšší krajinský súd)] rozhoduje o námietkach stíhanej osoby proti zatykaču na účely vydania alebo proti jeho vykonaniu.“
9. Článok 74 ods. 1 IRG stanovuje:
„Spolkové ministerstvo spravodlivosti a ochrany spotrebiteľa rozhoduje o cudzích žiadostiach o právnu pomoc a o podaní žiadostí o pomoc cudzím štátom po dohode s ministerstvom zahraničných vecí a inými spolkovými ministerstvami, ktorých oblasť činnosti je dotknutá právnou pomocou.“
II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10. Americké orgány požiadali o vydanie pána Romana Pisciottiho, talianskeho štátneho príslušníka, ktorý bol od roku 2007 podozrivý z účasti na protisúťažnej dohode v Spojených štátoch, na účely trestného stíhania.
11. Dňa 26. augusta 2010 vydal US District Court for the Southern District of Florida in Fort Lauderdale (federálny Okresný súd Spojených štátov amerických pre južný súdny obvod štátu Florida vo Fort Lauderdale) na pána Pisciottiho zatykač, a Grand Jury (veľká porota) toho istého súdu proti nemu vzniesla obvinenie. Pán Pisciotti bol obvinený z toho, že bol členom pracovnej skupiny zloženej z obchodných zástupcov spoločností vyrábajúcich morské potrubia, ktorá od roku 1999 do konca roka 2006 skresľovala hospodársku súťaž rozdelením trhu predaja týchto potrubí na Floride (Spojené štáty) a inde.
12. Dňa 17. júna 2013, keď mal jeho let z Nigérie do Talianska medzipristátie na letisku vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), bol pán Pisciotti zatknutý príslušníkmi nemeckej spolkovej polície.
13. Pán Pisciotti bol 18. júna 2013 predvedený pred Amtsgericht Frankfurt am Main (Okresný súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) na účely rozhodnutia o americkej žiadosti o vydanie. So zjednodušenou neformálnou extradíciou pán Pisciotti nesúhlasil.
14. Na základe uznesenia Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) bol pán Pisciotti 24. júna 2013 vzatý do väzby na účely jeho vydania. Spojené štáty americké 7. augusta 2013 predložili Spolkovej republike Nemecko formálnu žiadosť o vydanie.
15. Dňa 16. augusta 2013 Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) nariadil pokračovanie väzby na účely vydania ako formálnej vydávacej väzby.
16. Uznesením z 22. januára 2014 Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) vyhlásil, že vydanie pána Pisciottiho je prípustné.
17. Pán Pisciotti podal 6. februára 2014 na Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, aby zabránil výkonu uznesenia Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) z 22. januára 2014. Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) zamietol tento návrh uznesením zo 17. februára 2014.
18. Listom z 26. februára 2014 pán Pisciotti oznámil Bundesministerium der Justiz (Spolkové ministerstvo spravodlivosti, Nemecko), že jeho vydanie je v rozpore s právom Únie, pretože doslovné uplatnenie článku 16 ods. 2 prvej vety základného zákona, obmedzené na nemeckých štátnych príslušníkov, porušuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie.
19. Nemecká vláda 17. marca 2014 povolila vydanie pána Pisciottiho, ktoré bolo vykonané 3. apríla 2014.
20. V ten istý deň, 17. marca 2014, podal pán Pisciotti žalobu na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby určil, že existuje zodpovednosť Spolkovej republiky Nemecko za to, že povolila jeho vydanie do Spojených štátov amerických, a aby ju zaviazal na náhradu škody.
21. Keďže v trestnom konaní, ktoré sa proti nemu viedlo v Spojených štátoch, pán Pisciotti priznal vinu, bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, do ktorého bola započítaná väzba v trvaní deviatich mesiacov a 16 dní, ktorú vykonal v Nemecku, ako aj peňažný trest vo výške 50 000 amerických dolárov (USD) (okolo 42 671 eur). Pán Pisciotti vykonal svoj trest odňatia slobody v Spojených štátoch až do svojho prepustenia na slobodu 14. apríla 2015.
22. Vnútroštátny súd spresňuje, že podľa judikatúry Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) má Spolková republika Nemecko povinnosť vyplývajúcu z článku 1 ods. 3 a článku 20 ods. 3 základného zákona vykonať svoje vlastné preskúmanie zákonnosti povolenia na vydanie a dodržanie prípadných medzinárodnoprávnych záväzkov. Dodáva, že Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) rozhodol, okrem iného v prípade pána Pisciottiho, že zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti uvedený v článku 18 ZFEÚ sa neuplatňuje pri spolupráci s tretími štátmi v oblasti extradície z dôvodu, že táto oblasť nepatrí do pôsobosti práva Únie.
23. Vnútroštátny súd uvádza, že na rozdiel od Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) si myslí, že právo Únie sa v prejednávanej veci uplatňuje. Zdôrazňuje, že pán Pisciotti využil právo slobodne sa pohybovať priznané článkom 21 ods. 1 ZFEÚ, keď mal medzipristátie vo Frankfurte nad Mohanom počas svojho letu z Nigérie do Talianska. Navyše vydanie do Spojených štátov môže podľa názoru tohto súdu patriť do pôsobnosti práva Únie aj pre dohodu EÚ – USA.
24. Vnútroštátny súd sa pýta, či článok 17 ods. 2 tejto dohody môžno predsa len vykladať tak, že zavádza výnimku z uplatňovania práva Únie, a teda môže odôvodňovať diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Prikláňa sa však k názoru, že vzhľadom na primárne právo takéto odôvodnenie nemožno uplatniť.
25. V prípade, že došlo k porušeniu práva Únie, chce tento súd vedieť, či je toto porušenie „dostatočne závažné“ na to, aby založilo právo na náhradu. S poukazom na rozsudok zo 4. júla 2000, Haim(8), uvádza, že sa prikláňa ku kladnej odpovedi, pričom zdôrazňuje, že podľa jeho názoru má štát iba mimoriadne obmedzenú, alebo dokonca žiadnu voľnú úvahu. Má však pochybnosti o tejto otázke, keďže rozhodnutie o vydaní štát prijíma po súdnom preskúmaní prípustnosti vydania. Pokiaľ však ide o zodpovednosť štátu za pochybenie, ktorého sa dopustil súd, z rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler(9), vyplýva, že sa vyžaduje „zjavné“ porušenie. Navyše judikatúra Súdneho dvora k tejto otázke neexistovala v čase, keď Spolková republika Nemecko prijala svoje rozhodnutie, pri ktorom sa opierala o rozsudky Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) a Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd), podľa ktorých otázka vydania pána Pisciottiho nepatrila do pôsobnosti práva Únie.
26. Za týchto okolností Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. a) Predstavuje spolupráca členského štátu s treťou krajinou v oblasti extradície problematiku, ktorá bez ohľadu na konkrétny prípad nikdy nespadá do vecnej pôsobnosti Zmlúv, takže zákaz diskriminácie podľa práva Európskej únie vyplývajúci z článku 18 ods. 1 ZFEÚ v prípade (doslovného) uplatnenia normy ústavného práva (v tomto prípade článku 16 ods. 2 prvej vety základného zákona Spolkovej republiky Nemecko), ktorá zakazuje iba vydanie vlastných štátnych príslušníkov tretím krajinám, sa nezohľadní?
b) V prípade kladnej odpovede na túto otázku: Treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať inak, ak ide o spoluprácu členského štátu so Spojenými štátmi americkými v oblasti extradície na základe Dohody [EÚ – USA]?
2. Ak so zreteľom na spoluprácu členských štátov so Spojenými štátmi americkými v oblasti extradície nie je automaticky vylúčená uplatniteľnosť Zmlúv:
Majú sa článok 18 prvý odsek ZFEÚ a relevantná judikatúra Súdneho dvora, ktorá k nemu bola vydaná, vykladať v tom zmysle, že členský štát neoprávneným spôsobom porušuje zákaz diskriminácie vyplývajúci z článku 18 prvý odsek ZFEÚ, keď na základe normy ústavného práva (v tomto prípade článku 16 ods. 2 prvej vety základného zákona) v prípade žiadostí tretích krajín o extradíciu rozdielne zaobchádza s vlastnými štátnymi príslušníkmi a so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov Únie, keďže vydáva iba cudzích štátnych príslušníkov?
3. Ak sa v uvedených prípadoch potvrdí porušenie všeobecného zákazu akejkoľvek diskriminácie vyplývajúceho z článku 18 prvého odseku ZFEÚ:
Má sa judikatúra Súdneho dvora Európskej únie chápať v tom zmysle, že v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, keď povoleniu extradície zo strany príslušného orgánu povinne predchádza kontrola zákonnosti prostredníctvom súdneho konania, ktorého výsledok je však pre orgán záväzný len vtedy, keď sa extradícia vyhlási za neprípustnú, môže o závažné porušenie ísť už v prípade jednoduchého porušenia zákazu diskriminácie vyplývajúceho z článku 18 prvého ZFEÚ alebo je potrebné zjavné porušenie?
4. Ak nie je potrebné zjavné porušenie:
Má sa judikatúra Súdneho dvora vykladať v tom zmysle, že dostatočne závažné porušenie sa v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, vylúči už preto, že pri chýbajúcej judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa konkrétnej situácie (v tomto prípade: vecná pôsobnosť všeobecného zákazu diskriminácie podľa článku 18 prvého odseku ZFEÚ pri spolupráci v oblasti extradície medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi americkými) môže najvyšší vnútroštátny orgán výkonnej moci na odôvodnenie svojho rozhodnutia poukázať na súlad s rozhodnutiami vnútroštátnych súdov, ktoré boli predtým vydané v tej istej veci?“
III. Moja analýza
27. Treba uviesť, že k vydaniu pána Pisciottiho Spolkovou republikou Nemecko do Spojených štátov amerických už došlo, takže pán Pisciotti sa v spore vo veci samej nachádza v situácii, keď vstupuje do hry zodpovednosť tohto členského štátu za porušenie práva Únie.
28. Podľa ustálenej judikatúry je zásada mimozmluvnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré mu možno pripísať, súčasťou právneho poriadku Únie. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú na základe tejto zodpovednosti právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že porušená právna norma Únie má za cieľ priznať jednotlivcom práva, porušenie tejto normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.(10)
29. Predpokladom nevyhnutným na založenie zodovednosti členského štátu je samozrejme to, že došlo k porušeniu práva Únie týmto členským štátom. V tomto prípade je teda potrebné určiť, či vydanie pána Pisciottiho Spolkovou republikou Nemecko do Spojených štátov predstavuje takéto porušenie práva Únie.
30. Pán Pisciotti v tejto súvislosti tvrdí, že vnútroštátne pravidlo nachádzajúce sa v článku 16 ods. 2 základného zákona, podľa ktorého Spolková republika Nemecko nevydáva svojich štátnych príslušníkov, bráni tomu, aby ho tento členský štát vydal z dôvodu zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.
31. Treba teda preskúmať, či sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že aj štátni príslušníci iného členského štátu, než je dožiadaný členský štát, musia mať prospech z pravidla, ktoré tomuto členskému štátu zakazuje vydanie jeho vlastných štátnych príslušníkov.
32. Myslím si, že Súdny dvor z veľkej časti odpovedal na túto otázku vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(11), v kontexte uplatňovania dohody o vydávaní osôb uzavretej medzi členským štátom a tretím štátom.
33. Tentokrát je návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný v kontexte uplatňovania dohody o extradícii uzavretej medzi Úniou a tretím štátom, v tomto prípade Spojenými štátmi americkými.
34. Podotýkam, že dohoda EÚ – USA neobsahuje pravidlo, ktoré by upravovalo alebo naopak zakazovalo dôvod odmietnutia uskutočniť vydanie preto, že žiadosť o vydanie sa týka štátneho príslušníka dožiadaného štátu. Všeobecnejšie povedané, ako to správne zdôrazňuje Európska komisia vo svojich pripomienkach, táto dohoda neobsahuje žiadne pravidlo o vydávaní vlastných štátnych príslušníkov alebo štátnych príslušníkov iných členských štátov z dožiadaného členského štátu do žiadajúceho tretieho štátu. Článok 17 dohody EÚ – USA ponecháva jej zmluvným štátom možnosť dovolávať sa dôvodov odmietnutia vyplývajúcich najmä z dvojstrannej dohody o extradícii alebo aj z ústavných zásad dožiadaného štátu. Existencia dohody EÚ – USA teda nemá za následok úplné zrušenie právomoci členských štátov v tejto oblasti.
35. Členský štát, akým je Spolková republika Nemecko, teda práve pri výkone svojej právomoci stanovuje vo svojom ústavnom práve pravidlo, podľa ktorého nevydáva svojich vlastných štátnych príslušníkov. Takéto pravidlo sa nachádza aj v článku 7 Auslieferungsvertrag zwischen der Bundesrepublik Deutschland und den Vereinigten Staaten von Amerika (Dohoda o extradícii medzi Spolkovou republikou Nemecko a Spojenými štátmi americkými) z 20. júna 1978(12).
36. Ako to však Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(13), v situáciach, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie, musia dotknuté vnútroštátne pravidlá rešpektovať toto právo.(14)
37. Predovšetkým článok 18 ZFEÚ tým, že zakazuje „akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti“, požaduje rovnosť zaobchádzania s osobami nachádzajúcimi sa v situácii patriacej do pôsobnosti Zmlúv.(15)
38. Situácia, o ktorú ide v spore vo veci samej, patrí nepochybne do pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ, a to z dvoch dôvodov.
39. V prvom rade žiadosť o vydanie pána Pisciottiho podali Spojené štáty americké Spolkovej republike Nemecko v rámci uplatňovania dohody o extradícii EÚ – USA po tom, čo táto dohoda vstúpila do platnosti. Táto žiadosť teda patrí do pôsobnosti aktu, ktorý je súčasťou práva Únie.
40. V druhom rade Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(16), pripomenul, že v situácii, keď pravidlá v oblasti vydávania osôb patria do právomoci členských štátov, treba na posúdenie rozsahu pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ tento článok chápať v spojení s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa občianstva Únie. Situácie patriace do tohto rozsahu pôsobnosti teda okrem iného zahŕňajú vykonávanie práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov priznaného článkom 21 ZFEÚ.(17)
41. Vo veci samej pán Pisciotti, taliansky štátny príslušník, vo svojom postavení občana Únie, využil svoje právo voľne sa pohybovať v Únii tým, že odišiel do Nemecka, takže situácia, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ, ktorý obsahuje zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.(18)
42. Z uvedeného vyplýva, že keďže na situáciu pána Pisciottiho sa vzťahuje právo Únie, bol dožiadaný členský štát povinný pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie tejto osoby podanej Spojenými štátmi americkými rešpektovať zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti stanovenú v článku 18 ZFEÚ.
43. V tejto súvislosti, analogicky s tým, čo Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(19), také vnútroštátne pravidlá vydávania osôb, ako sú tie vo veci samej, zavádzajú rozdielne zaobchádzanie v závislosti od toho, či je dotknutá osoba vlastným štátnym príslušníkom alebo štátnym príslušníkom iného členského štátu, pretože vedú k tomu, že štátnym príslušníkom iných členských štátov, ako je pán Pisciotti, sa neposkytne ochrana proti vydaniu, ktorú požívajú vlastní štátni príslušníci. Takéto pravidlá týmto môžu ovplyvniť slobodu štátnych príslušníkov iných členských štátov pohybovať sa v Únii.(20)
44. Z toho podľa Súdneho dvora vyplýva, že v takej situácii, aká existuje vo veci samej, sa rozdielnosť zaobchádzania spočívajúca v umožnení vydania občana Únie, štátneho príslušníka iného členského štátu, ako je pán Pisciotti, prejavuje ako obmedzenie slobody pohybu v zmysle článku 21 ZFEÚ.(21) Takéto obmedzenie možno odôvodniť iba vtedy, ak sa zakladá na objektívnych hľadiskách a je primerné legitímnemu cieľu sledovanému vnútroštátnou právnou úpravou.(22)
45. Vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(23), Súdny dvor zohľadnil odôvodnenie, ktoré spočívalo v zabránení riziku beztrestnosti.(24) V tejto súvislosti pripomenul, že podľa článku 3 ods. 2 ZEÚ Únia poskytuje svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa kontroly na vonkajších hraniciach a predchádzania trestnej činnosti a boja s ňou.(25) Podľa Súdneho dvora cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, patrí do tohto kontextu a má sa považovať za cieľ, ktorý má v rámci práva Únie legitímny charakter.(26)
46. Ako však Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(27), opatrenia obmedzujúce základnú slobodu, ako je sloboda stanovená v článku 21 ZFEÚ, môžu byť odôvodnené objektívnymi hľadiskami len vtedy, ak sú nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré majú zaistiť, a len v rozsahu, v akom tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté menej obmedzujúcimi opatreniami.(28)
47. Za takých okolností, aké existujú v spore vo veci samej, a s prihliadnutím na dôkazy, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, si myslím, že v čase, keď Spojené štáty americké predložili Spolkovej republike Nemecko žiadosť o vydanie pána Pisciottiho, neexistovalo opatrenie, ktoré by bolo alternatívou k vydaniu, ktoré by menej zasahovalo do výkonu práv priznaných článkom 21 ZFEÚ a rovnako účinne by umožňovalo dosiahnuť cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti takej osoby, ako je pán Pisciotti, ktorý je podozrivý zo spáchania trestného činu.
48. Na jednej strane totiž z vysvetlení, ktoré nemecká vláda poskytla Súdnemu dvoru na pojednávaní, vyplýva, že na rozdiel od toho, že tvrdil zástupca pána Pisciottiho vo svojich pripomienkach, článok 7 ods. 2 Strafgesetzbuch (Trestný zákon)(29) neumožňoval, aby bolo v Spolkovej republike Nemecko začaté trestné stíhanie proti pánovi Pisciottimu za trestné činy údajne spáchané v treťom štáte. Jedna z podmienok stanovených týmto článkom na to, aby bolo možné vykonať takúto subsidiárnu trestnoprávnu právomoc, a to že požadované vydanie nemožno vykonať, nebola totiž splnená. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či výklad uvedeného článku uvádzaný nemeckou vládou v tomto konaní je správny.
49. Na druhej strane Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(30), rozhodol, že články 18 a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že ak bola členskému štátu, do ktorého sa premiestnil občan Únie, štátny príslušník iného členského štátu, adresovaná žiadosť o vydanie tretím štátom, s ktorým prvý členský štát uzatvoril dohodu o vydávaní osôb, má povinnosť informovať členský štát, ktorého štátnu príslušnosť má uvedený občan, a prípadne mu na žiadosť posledne uvedeného členského štátu tohto občana odovzdať v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(31), pokiaľ má tento členský štát podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať túto osobu za skutky spáchané mimo jeho štátneho územia(32).
50. Zdôrazňujem, že takáto povinnosť dožiadaného členského štátu informovať členský štát, ktorého štátnym príslušníkom je občan Únie, bola Súdnym dvorom vyvodená v situácii, výslovne zdôraznenej Súdnym dvorom,(33) v ktorej neexistovala dohoda o extradícii medzi Úniou a tretím štátom dotknutým v tejto veci.
51. Uvádzam tiež, že viacero členských štátov, ktoré predložili pripomienky v tomto konaní, poukázalo na právne a zároveň praktické problémy, ktoré so sebou prináša riešenie prijaté Súdnym dvorom v bode 50 jeho rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(34). Bolo predovšetkým zdôraznené, že členský štát, ktorého štátnym príslušníkom je občan Únie, ktorého sa týka žiadosť o vydanie, pravdepodobne nebude mať vo väčšine prípadov informácie, ktoré by mu umožňovali vydať európsky zatykač na účely stíhania a potom trestne stíhať odovzdanú osobu. Cieľ zabrániť riziku beztrestnosti by bol teda poškodený. Okrem toho tak článok 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj v tomto prípade článok 10 ods. 2 a 3 dohody EÚ – USA, sú v rozpore s myšlienkou, podľa ktorej by mal mať európsky zatykač systematicky prednosť pred žiadosťou o vydanie.
52. Pokiaľ by chcel Súdny dvor potvrdiť takúto povinnosť dožiadaného členského štátu informovať členský štát, ktorého štátnym príslušníkom je občan Únie v rámci uplatňovania takej dohody o extradícii, aká existuje medzi Úniou a Spojenými štátmi americkými, zdôrazňujem, že ako to uviedla nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní, Talianska republika, ktorej štátnym príslušníkom je žalobca, bola informovaná nemeckými orgánmi. Riaditeľstvo spolkovej polície na letisku vo Frankurfte nad Mohanom tak informovalo generálny konzulát Talianska, že zatklo a vzalo do väzby pána Pisciottiho na miestnom policajnom útvare. Odovzdaná správa obsahovala predovšetkým informácie o medzinárodnom zatykači, na základe ktorého došlo k zatknutiu. Navyše generálny konzulát Talianska bol informovaný po predvolaní pána Pisciottiho na súd 18. júna 2013. Po tejto komunikácii prebehli konzultácie medzi generálnym konzulátom Talianska vo Frankfurte nad Mohanom a ministerstvom spravodlivosti Spolkovej krajiny Hesensko. Ministerstvo spravodlivosti Spolkovej krajiny Hesensko tak informovalo generálny konzulát Talianska, že námietky, ktoré vzniesol pán Pisciotti, boli vyčerpávajúcim spôsobom preskúmané v uznesení Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) z 22. januára 2014, a potom zamietnuté a že Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) po preskúmaní námietok pána Pisciottiho zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
53. Z týchto skutočností vyplýva, že Talianska republika bola informovaná o žiadosti o vydanie, ktorú podali americké orgány, a že v čase od zatknutia pána Pisciottiho do okamihu jeho vydania do Spojených štátov nevydala žiaden európsky zatykač.(35)
54. Aj keby teda Spolková republika Nemecko bola povinná dodržať informačnú povinnosť, ktorú vyvodil Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin(36), treba uviesť, že tomuto členskému štátu nemožno vytýkať žiadne porušenie práva Únie z dôvodu jeho rozhodnutia vydať pána Pisciottiho do Spojených štátov. Uvedený členský štát preto nemôže byť zodpovedný za porušenia práva Únie, takže otázky položené vnútroštátnym súdom týkajúce sa existencie alebo neexistencie dostatočne závažného porušenia netreba preskúmať.
55. Na záver predchádzajúcich úvah navrhujem odpovedať vnútroštátnemu súdu, že za takých okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát, ktorému tretí štát v rámci dohody o extradícii medzi Úniou a týmto tretím štátom predloží žiadosť o vydanie občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu a ktorý odišiel do dožiadaného členského štátu, vyhovel tejto žiadosti.
IV. Návrh
56. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko), takto:
Za takých okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát, ktorému tretí štát v rámci dohody o extradícii medzi Európskou úniou a týmto tretím štátom predloží žiadosť o vydanie občana Európskej únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu a ktorý odišiel do dožiadaného členského štátu, vyhovel tejto žiadosti.