NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 26. januára 2017 (1)
Vec C‑29/16
HanseYachts AG
proti
Port d’Hiver Yachting SARL,
Société Maritime Côte d’Azur,
Compagnie Generali IARD SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – článok 27 – Prekážka začatého konania – Určenie súdu, ktorý ako prvý začal konať – článok 30 bod 1 – Písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť – Pojem – Návrh na vykonanie súdneho znaleckého dokazovania s cieľom zabezpečiť alebo zaistiť pred začatím konania vo veci samej dôkaz o skutočnostiach, ktoré môžu tvoriť základ neskoršej žaloby – Žaloba vo veci samej, ktorá bola následne podaná na súde toho istého členského štátu“
I – Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund, Nemecko), sa týka nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2), presnejšie v podstate výkladu článku 30 bodu 1 tohto nariadenia v spojení s jeho článkom 27.(3)
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi nemeckou spoločnosťou a francúzskymi spoločnosťami, ktorého predmetom je prípadná zodpovednosť nemeckej spoločnosti vyplývajúca z poruchy, ktorá sa objavila na jachte, ktorú táto spoločnosť vyrobila a predala jednej z uvedených francúzskych spoločností. Spomenutá porucha vyvolala viaceré konania, ktoré boli začaté na súdoch rôznych členských štátov.
3. Pôvodný kupujúci predmetnej jachty najprv podal na francúzskom súde návrh na vykonanie súdneho znaleckého dokazovania s cieľom zaistiť pred začatím konania vo veci samej dôkaz o skutočnostiach, ktoré môžu tvoriť základ neskoršej žaloby, v súlade s článkom 145 francúzskeho občianskeho súdneho poriadku (code de procédure civile, ďalej len „CPC“), pričom tento úkon predstavuje opatrenie týkajúce sa dokazovania, ktoré sa obvykle označuje ako opatrenie „in futurum“(4).
4. Po predložení znaleckého posudku, ku ktorému došlo o tri roky, nemecký predajca a výrobca podal na vnútroštátnom súde negatívnu určovaciu žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že žalované vo veci samej nemajú voči nemu nijaký nárok v súvislosti s predmetnou jachtou. Niekoľko týždňov po podaní tejto žaloby pôvodný kupujúci podal na druhom francúzskom súde ďalšiu žalobu vo veci samej,(5) ktorou sa domáhal náhrady škody, ktorá mu údajne vznikla, a náhrady trov znaleckého dokazovania.
5. Vnútroštátny súd sa pýta, či napriek tomu, že táto posledná uvedená žaloba bola podaná neskôr ako žaloba, ktorú tento súd prejednáva, má prerušiť konanie ako „súd, ktorý nezačal konať ako prvý“, na základe článku 27 nariadenia č. 44/2001, keďže vo Francúzsku sa niekoľko rokov pred podaním žaloby, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, začalo konanie týkajúce sa získania dôkazov. Tento súd sa totiž domnieva, že také konanie týkajúce sa dokazovania môže tvoriť jeden celok so žalobou vo veci samej, ktorá bola neskôr podaná v tom istom členskom štáte, lebo táto žaloba z vecného hľadiska nadväzuje na uvedené konanie.
6. Vnútroštátny súd teda žiada Súdny dvor, aby určil, či v prípade potenciálnej prekážky začatej veci môže písomnosť, ktorou sa začalo konanie na súde členského štátu, ktorý nariadil opatrenie týkajúce sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, predstavovať „písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennú písomnosť“ v zmysle článku 30 bodu 1 tohto nariadenia vo vzťahu k žalobe vo veci samej, ktorá bola následne podaná na inom súde toho istého členského štátu.
7. Vzhľadom na úvahy, ktoré uvediem nižšie, zastávam názor, že články 27 a 30 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať vo vzájomnej súvislosti a že na otázku, ktorá bola v podstate položená v prejednávanej veci, treba odpovedať záporne.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
8. V prejednávanom prípade sa z hľadiska ratione temporis uplatní nariadenie č. 44/2001.(6)
9. Podľa jeho odôvodnenia 15 „v záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Musí existovať jasný a účinný spôsob riešenia prípadov litispendencie, súvisiacich nárokov a na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne“.
10. Súčasťou kapitoly II nariadenia č. 44/2001, ktorá upravuje „Právomoc“, je oddiel 9, ktorý je nazvaný „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“.
11. Článok 27 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v uvedenom oddiele, stanovuje:
„1. Ak sa vedú konania v tej istej veci [vo veci s rovnakým predmetom aj dôvodom – neoficiálny preklad] a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.
2. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“
12. Článok 30 bod 1, ktorý je súčasťou toho istého oddielu 9, znie:
„Na účely tohto oddielu sa konanie na súde považuje za začaté:
1. momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde za predpokladu, že žalobca neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie žalovanému…“.
13. Článok 31, ktorý je súčasťou oddielu 10 uvedenej kapitoly s názvom „Predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení“, stanovuje, že „súdom členských štátov možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu“.
B – Francúzske právo
14. V článku 145 CPC, ktorý je súčasťou knihy I s názvom „Spoločné ustanovenia pre všetky súdy“, hlavy VII s názvom „Súdne dokazovanie“, podnadpisu II s názvom „Opatrenia týkajúce sa dokazovania“ CPC, sa uvádza, že „ak existuje oprávnený dôvod, aby sa pred začatím konania vo veci samej zabezpečil alebo zaistil dôkaz, od ktorého by mohlo závisieť vyriešenie sporu, možno nariadiť zákonné opatrenia týkajúce sa dokazovania, ak o to dotknutá osoba požiada v návrhu alebo v rámci predbežného opatrenia“.
III – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
15. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a zo spisu predloženému Súdnemu dvoru vyplýva, že HanseYachts AG je spoločnosť, ktorá sa zaoberá výrobou a predajom jácht, so sídlom v Greifswalde (Nemecko), čo je miesto, ktoré patrí do územného obvodu vnútroštátneho súdu.
16. HanseYachts zmluvou zo 14. apríla 2010 predala spoločnosti Port d’Hiver Yachting SARL, ktorej sídlo sa nachádza vo Francúzsku, motorovú jachtu, ktorú sama vyrobila a ktorá bola odovzdaná 18. mája 2010 v Greifswalde a následne prepravená do Francúzska.
17. Port d’Hiver Yachting ďalej predala túto jachtu spoločnosti Société Maritime Côte d’Azur (ďalej len „SMCA“), ktorá má tiež sídlo vo Francúzsku.
18. Dňa 1. augusta 2011 HanseYachts a Port d’Hiver Yachting uzavreli zmluvu o distribúcii, ktorá obsahovala ustanovenie, ktoré priznávalo právomoc súdom v Greifswalde, určovala za uplatniteľné hmotné právo nemecké právo a stanovovala, že táto zmluva vo vzťahu medzi uvedenými zmluvnými stranami nahrádza všetky ich predchádzajúce písomné alebo ústne dohody.
19. Po poruche na jednom z motorov jachty, ktorá sa objavila v auguste 2011, SMCA podala na Tribunal de commerce de Marseille (Obchodný súd Marseille, Francúzsko) návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol doručený spoločnosti Port d’Hiver Yachting 22. septembra 2011 a ktorým SMCA navrhla, aby súd vykonal znalecké dokazovanie pred začatím konania vo veci samej na základe článku 145 CPC. Jej návrh smeroval aj proti spoločnosti Volvo Trucks France ako výrobcovi týchto motorov.
20. V roku 2012 Compagnie Generali IARD SA (ďalej len „Generali IARD“) vstúpila do konania ako vedľajší účastník, lebo bola poisťovateľom spoločnosti Port d’Hiver Yachting. HanseYachts bola počas roka 2013 tiež pribratá do konania ako výrobca predmetnej jachty.
21. Znalec, ktorého ustanovil Tribunal de commerce de Marseille (Obchodný súd Marseille), predložil svoj konečný posudok 18. septembra 2014.
22. Dňa 21. novembra 2014 podala HanseYachts na Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund) negatívnu určovaciu žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd rozhodol, že Port d’Hiver Yachting, SMCA a Generali IARD nemajú voči nej v súvislosti s predmetnou jachtou nijaký nárok.
23. Dňa 15. januára 2015 podala SMCA na Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon, Francúzsko) žalobu proti spoločnostiam Port d’Hiver Yachting, Volvo Trucks France a HanseYachts, ktorou sa domáhala, aby súd uložil týmto spoločnostiam povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku spornej poruchy, a nahradiť trovy, ktoré vynaložila na súdne znalecké dokazovanie.
24. Keďže žalované vo veci samej vzniesli námietku týkajúcu sa prekážky začatej veci založenú na článku 27 nariadenia č. 44/2001, vnútroštátny súd sa pýta, či má ako „súd, ktorý nezačal konať ako prvý“, prerušiť konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon),(7) podľa odseku 1 uvedeného článku, alebo či sa naopak môže považovať za „súd, ktorý ako prvý začal konať“, v zmysle tohto ustanovenia, a teda vyhlásiť žalobu vo veci samej(8) za prípustnú a následne preskúmať jej dôvodnosť.
25. Vnútroštátny súd sa domnieva, že druhý uvedený postup by sa mal použiť v prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že konanie na francúzskych súdoch sa začalo až podaním žaloby vo veci samej na Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon), ktorá bola podaná v roku 2015, teda až po podaní žaloby na vnútroštátnom súde, ktorá bola podaná v roku 2014.
26. Naopak, mohlo by byť nevyhnutné uplatniť prvý uvedený postup, pokiaľ by sa konštatovalo, že „písomnosťou, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennou písomnosťou“, ktorou sa začalo konanie na francúzskych súdoch, v zmysle článku 30 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 nie je uvedená žaloba, ale návrh na vykonanie súdneho znaleckého dokazovania, ktorý bol podaný už v roku 2011 na Tribunal de commerce de Marseille (Obchodný súd Marseille).
27. Vnútroštátny súd zastáva názor, že podmienky týkajúce sa prekážky začatej veci uvedené v článku 27 ods. 1 tohto nariadenia sú splnené, keďže konanie o žalobe vo veci samej podanej na Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon) a konanie o žalobe, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, by boli konaniami vedenými medzi rovnakými účastníkmi a vo veci s rovnakým predmetom aj dôvodom.
28. Za týchto okolností Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund) rozhodnutím z 8. januára 2016, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 18. januára 2016, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v tomto znení:
„V prípade, ak procesné právo členského štátu upravuje dokazovanie v samostatnom konaní, v rámci ktorého sa na základe nariadenia súdu zadováži znalecký posudok (v tejto veci ‚expertise judiciaire‘ podľa francúzskeho práva), a ak sa v tomto členskom štáte vykoná takéto dokazovanie v samostatnom konaní, pričom následne sa v tom istom členskom štáte začne konať medzi tými istými účastníkmi konania o žalobe vo veci samej, ktorá vychádza z výsledkov tohto dokazovania v samostatnom konaní:
Má sa v takom prípade považovať už písomné podanie, na základe ktorého sa začalo dokazovanie v samostatnom konaní, za ‚písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennú písomnosť‘ v zmysle článku 30 bodu 1 nariadenia (ES) č. 44/2001? Alebo sa má za ‚písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennú písomnosť‘ považovať až písomné podanie, ktorým sa začalo konanie o samotnej žalobe vo veci samej?“
29. Písomné pripomienky predložili HanseYachts, Port d’Hiver Yachting, SMCA a Generali IARD, ako aj Európska komisia. Francúzska vláda predložila písomnú odpoveď na otázky, ktoré jej položil Súdny dvor na základe článku 61 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku. Vo veci sa nekonalo pojednávanie.
IV – Analýza
A – Úvodné pripomienky
30. Skôr než pristúpim k obsahovej analýze otázky položenej Súdnemu dvoru, chcel by som uviesť niekoľko pripomienok týkajúcich sa obmedzení skúmania, ktoré bude musieť vykonať Súdny dvor.
31. V prvom rade treba poznamenať, že Súdny dvor v prejednávanej veci nemá posúdiť problematiku medzinárodnej právomoci vnútroštátneho súdu a Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon), a to aj napriek informáciám, ktoré vnútroštátny súd uviedol v tejto súvislosti,(9) a napriek výhradám, ktoré v tomto smere vyjadrili niektorí z účastníkov konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky, najmä z dôvodu, že v prejednávanom prípade existuje doložka o voľbe právomoci.(10)
32. Každý z týchto vnútroštátnych súdov bude musieť rozhodnúť o vlastnej právomoci vzhľadom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej a v súlade s pravidlami právomoci vyplývajúcimi z práva Únie, konkrétne s pravidlami vyplývajúcimi z ustanovení nariadenia č. 44/2001, ako ich Súdny dvor vyložil v príslušnej judikatúre.(11)
33. Konkrétne pripomínam, že pravidlo na vyriešenie prekážky začatej veci, ktoré je stanovené v článku 27 nariadenia č. 44/2001, nemá zaviesť rozlišovanie, či dokonca hierarchiu jednotlivých právomocí stanovených uvedeným nariadením a že toto procesné pravidlo spočívajúce v uprednostnení prípadnej právomoci súdu, ktorý vo veci začal konať ako prvý, vychádza jedine z chronologického poradia, v ktorom dotknuté súdy začali konať.(12)
34. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry prináleží len vnútroštátnemu súdu, aby s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, ktorú prejednáva, posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru.(13)
35. V tejto súvislosti spomeniem len to, že vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej, ktoré opísal vnútroštátny súd – najmä s prihliadnutím na miesto, kde výrobca a predajca (HanseYachts) podľa všetkého dodal predmetný tovar prvému kupujúcemu (Port d’Hiver Yachting) –(14), nie je namieste prima facie konštatovať, že rozhodnutie tohto súdu, ktorým by uznal svoju medzinárodnú právomoc, aspoň vo vzťahu k uvedeným účastníkom konania, by bolo zjavne nedôvodné a že položená prejudiciálna otázka by bola irelevantná z dôvodu, že by nemala význam pre vyriešenie tohto sporu.(15)
36. V druhom rade vzhľadom na rozdielne stanoviská vyjadrené vnútroštátnym súdom a účastníkmi konania, ktorí predložili pripomienky, pokiaľ ide o ustanovenia vnútroštátneho práva uplatniteľné v prejednávanom prípade a najmä pokiaľ ide o právny režim opatrení týkajúcich sa dokazovania in futurum upravených v článku 145 CPC, zdôrazňujem, že Súdny dvor nemôže vyriešiť otázku presného výkladu ustanovení vnútroštátneho práva členského štátu.(16)
37. V rámci prejudiciálneho konania je totiž Súdny dvor oprávnený rozhodovať len o otázkach výkladu alebo platnosti aktov Únie uvedených v článku 267 ZFEÚ.(17) Súdny dvor, ktorý má poskytnúť vnútroštátnym súdom užitočnú odpoveď s cieľom umožniť im rozhodnúť vo veci samej, im však môže v duchu spolupráce poskytnúť usmernenia, ktoré považuje za potrebné, na základe všetkých informácií, ktoré má k dispozícii.(18) Ak pretrváva neistota, pokiaľ ide o presné znenie predmetných ustanovení vnútroštátneho práva, Súdny dvor sa usiluje rozhodnúť s prihliadnutím na tento faktor.(19)
38. Súdny dvor napokon opakovane rozhodol, že pojmy obsiahnuté v nariadení č. 44/2001 sa majú v zásade vykladať autonómne, teda so zreteľom na konkrétne ciele ustanovení tohto právneho predpisu, a nie v závislosti od právnych poriadkov členských štátov, aby bolo zaručené jednotné uplatňovanie týchto ustanovení.(20) Výklad pravidiel právomoci stanovených v uvedenom nariadení a konkrétne pravidiel uvedených v článkoch 27 a 30 tohto nariadenia nemôže závisieť ani od koncepcií stanovených zákonodarcami alebo v judikatúre týchto štátov,(21) ani od špecifík sporu vo veci samej.(22)
B – O znení otázky položenej Súdnemu dvoru
39. Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora, či v prípade, ak právo členského štátu upravuje konanie týkajúce sa dokazovania, ktoré umožňuje zadovážiť v súdnom konaní znalecký posudok pred začatím konania vo veci samej, a ak sa v tomto štáte následne začne konať medzi tými istými účastníkmi konania o žalobe vo veci samej, ktorá vychádza z výsledkov uvedeného konania, treba konštatovať, že písomnosť, ktorou sa začalo konanie týkajúce sa dokazovania, predstavuje „písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennú písomnosť“ v zmysle článku 30 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, alebo či sa za takúto písomnosť má považovať len písomnosť, ktorou bola podaná žaloba vo veci samej.
40. Vnútroštátny súd sa podľa všetkého prikláňa k prvému prístupu, ktorý zodpovedá stanovisku, ktoré podporujú tri žalované vo veci samej, zatiaľ čo HanseYachts a Komisia presadzujú druhý prístup,(23) ktorý podľa môjho názoru zodpovedá správnemu výkladu.
41. Tak ako Komisia považujem za potrebné, aby Súdny dvor preformuloval otázku, ktorá mu bola položená, a to z nasledujúcich dôvodov.
42. Predovšetkým pripomínam, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ musí Súdny dvor poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené.(24) Tiež mu prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyvodil tie ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu, o ktorom má rozhodnúť, vyžadujú výklad, aj napriek tomu, že tieto ustanovenia prípadne nie sú spomenuté v znení prejudiciálnych otázok.(25)
43. Hoci v prejednávanom prípade je z formálneho hľadiska v prejudiciálnej otázke priamo uvedený len článok 30 bod 1 nariadenia č. 44/2001, táto skutočnosť nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu všetky ostatné prvky výkladu práva Únie, ktoré tomuto súdu umožnia rozhodnúť o veci, ktorú prejednáva.
44. Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom vyplýva, že na to, aby vnútroštátny súd určil, či je povinný prerušiť konanie na základe článku 27 nariadenia č. 44/2001, musí vedieť, či sa tento súd v prípade, o aký ide v spore vo veci samej, má považovať za súd, „ktorý nezačal konať ako prvý“, v zmysle tohto ustanovenia vzhľadom na dátum – ktorý má určiť Súdny dvor so zreteľom na uvedený článok 30 –, ku ktorému bola na francúzskom súde podaná žaloba, ktorá je podľa tohto súdu žalobou vo veci s rovnakým predmetom aj dôvodom a medzi rovnakými účastníkmi. Podľa môjho názoru teda treba podať výklad článkov 27 a 30 tohto nariadenia vo vzájomnej súvislosti.
45. Naopak, nepovažujem za užitočné vymedziť v prejednávanej veci pojem „predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení“ v zmysle článku 31 nariadenia č. 44/2001 ako taký, keďže vnútroštátny súd len na konci svojho rozhodnutia poukázal na možnosť zohľadniť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tohto pojmu na účely analogického výkladu článku 30 tohto nariadenia.(26)
46. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že návrh na začatie prejudiciálneho konania treba chápať tak, že jeho cieľom je v podstate určiť, či v prípade potenciálnej prekážky začatej veci dátum, ku ktorému sa začalo konanie, ktorého účelom bolo dosiahnuť nariadenie opatrenia týkajúceho sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, môže predstavovať dátum, ku ktorému sa v zmysle článku 30 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 „považuje za začaté“ konanie na súde, ktorý má rozhodnúť o žalobe vo veci samej, ktorá bola podaná v tom istom členskom štáte v nadväznosti na výsledok tohto opatrenia, pokiaľ by konanie týkajúce sa dokazovania a následná žaloba vo veci samej mohli tvoriť jeden procesný celok.
47. Ak sa odmietne tento výklad, ako to odporúčam, konkrétne z toho vyplynie, že súd iného členského štátu, na ktorom bola – tak ako v spore vo veci samej – podaná žaloba vo veci samej po skončení konania týkajúceho sa dokazovania, ale pred podaním uvedenej žaloby vo veci samej medzi rovnakými účastníkmi a vo veci s rovnakým predmetom aj dôvodom, sa má považovať za „súd, ktorý ako prvý začal konať“, v zmysle článku 27 tohto nariadenia.
48. Pred samotným podaním požadovaného výkladu treba potvrdiť správnosť predbežných tvrdení vnútroštátneho súdu, podľa ktorých by za takých okolností, akými sú okolnosti sporu, ktorý tento súd prejednáva, mohla existovať prekážka začatej veci podľa tohto posledného uvedeného článku.
C – O potenciálnej existencii prekážky začatej veci z hľadiska článku 27 nariadenia č. 44/2001
49. S cieľom odôvodniť svoju prejudiciálnu otázku Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund) vychádza z predpokladu, že konanie vedené na tomto súde môže kolidovať so žalobou vo veci samej podanou na Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon) a že pravidlá týkajúce sa prekážky začatej veci stanovené v článku 27 nariadenia č. 44/2001 majú za následok, že tento nemecký súd musí prerušiť konanie ako „súd, ktorý nezačal konať ako prvý“, pokiaľ sa možno domnievať, že konanie o uvedenej žalobe sa začalo už v štádiu konania týkajúceho sa dokazovania začatého na Tribunal de commerce de Marseille (Obchodný súd Marseille), s ktorým táto žaloba tvorí jeden a ten istý celok.
50. Naproti tomu, domnievam sa, že vnútroštátny súd nepredpokladá, že by mal takú povinnosť prerušiť konanie z dôvodu prekážky začatej veci v prípade, ak by sa tieto dve konania vedené na francúzskych súdoch naopak považovali za samostatné konania. Povinnosť prerušiť konanie musí byť podľa môjho názoru v tomto prípade jednoznačne vylúčená vzhľadom na úvahy týkajúce sa práva Únie, ktoré uvediem nižšie, keďže po prvé žaloba vo veci samej podaná na francúzskom súde – pokiaľ sa posudzuje samostatne – bola podaná neskôr ako žaloba vo veci samej podaná na nemeckom súde a po druhé konanie týkajúce sa dokazovania vedené na francúzskom súde nebolo konaním vo veci s rovnakým predmetom aj dôvodom ako konanie o žalobe vo veci samej podanej na nemeckom súde a navyše v čase podania tejto žaloby už bolo skončené.
51. Pripomínam totiž, že článok 27 nariadenia č. 44/2001 upravuje len prípady prekážky začatej veci, v ktorých sa na súdoch rôznych členských štátov vedú súbežné konania, ktoré môžu viesť k vydaniu nezlučiteľných rozsudkov,(27) teda vtedy, „ak sa vedú konania [vo veci s rovnakým predmetom aj dôvodom] a medzi rovnakými účastníkmi“. Súdny dvor už viackrát rozhodoval o tom, ako sa má vykladať táto trojitá podmienka totožnosti účastníkov konania, predmetu a dôvodu,(28) pričom zdôraznil, že tieto pojmy treba vymedziť samostatne, vzhľadom na systematiku a ciele uvedeného nariadenia.(29)
52. Pokiaľ ide o prvé z týchto troch kumulatívnych kritérií, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto kritérium je splnené, ak sú účastníci v oboch súbežných konaniach rovnakí, bez ohľadu na to, že ich procesné postavenie je prípadne odlišné.(30)
53. V prejednávanom prípade je nepodstatné, že SMCA, ktorá je žalobkyňou v konaní na francúzskych súdoch, je žalovanou v konaní na vnútroštátnom súde a že v prípade spoločnosti HanseYachts je to naopak.(31) Tiež je irelevantné, že totožnosť účastníkov konania nie je úplná, ale čiastočná, tak ako v prejednávanom prípade, pričom však treba spresniť, že v takom prípade súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má povinnosť odmietnuť vykonávať svoju právomoc len vtedy, ak sú účastníci konania vedeného na tomto súde tiež účastníkmi skôr začatého konania, pričom konanie medzi ostatnými účastníkmi môže pokračovať na tomto súde.(32)
54. Čo sa týka kritéria totožnosti dôvodu, Súdny dvor spresnil, že tento pojem treba chápať tak, že zahŕňa „skutkové okolnosti a právne normy uvedené ako základ návrhu“.(33) Súdny dvor vo svojej judikatúre niekedy skúma podmienku týkajúcu sa totožnosti predmetu, ktorý je vymedzený tak, že zodpovedá „cieľu návrhu“(34) – v širokom zmysle(35) –, spolu s predchádzajúcim kritériom(36).
55. Ako uvádza vnútroštátny súd, v prejednávanom prípade z citovanej judikatúry vyplýva, že tieto dve posledné uvedené kritériá sú splnené, pokiaľ ide o potenciálnu prekážku začatej veci medzi žalobou, ktorou sa navrhuje, aby súd určil, že žalovaný zodpovedá za škodu, a uložil mu povinnosť zaplatiť z tohto dôvodu odškodné, akou je žaloba, ktorú prejednáva Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon) a ktorá smeruje okrem iného proti spoločnosti HanseYachts, a žalobou, ktorou sa táto žalovaná domáha, aby súd určil, že nezodpovedá za uvedenú škodu, akou je žaloba, ktorú prejednáva Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund) a ktorú podala HanseYachts, keďže tieto konania sú vzájomnými protikladmi.(37)
56. Toto konštatovanie však nemá vplyv na odpoveď na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd a ktorá sa týka konkrétne toho, či sa tento súd má považovať za „súd, ktorý nezačal konať ako prvý“, v zmysle článku 27 v spojení s článkom 30 nariadenia č. 44/2001 v dôsledku toho, že konanie týkajúce sa dokazovania začaté v inom členskom štáte a žaloba vo veci samej, ktorá bola následne podaná v tom istom štáte, by sa prípadne považovali za jeden celok, čo je názor, s ktorým nesúhlasím.(38)
57. Pre úplnosť uvádzam, že podľa môjho názoru nie je možné konštatovať totožnosť dôvodu a predmetu medzi žalobou vo veci samej, aká je predmetom sporu vo veci samej, ktorou sa navrhuje určiť neexistenciu zodpovednosti za škodu, a konaním, v ktorom sa navrhuje nariadenie opatrenia týkajúceho sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, aké sa začalo na Tribunal de commerce de Marseille (Obchodný súd Marseille) s cieľom vykonať súdne znalecké dokazovanie, aj keď sú skutkové okolnosti týchto dvoch konaní rovnaké. Takú dvojitú totožnosť treba podľa môjho názoru odmietnuť, pokiaľ sú tak právne normy uvádzané navrhovateľmi, ako aj ciele, ktoré navrhovatelia sledujú v každom z týchto dvoch rôznych konaní, podstatne odlišné, a to bez ohľadu na špecifiká daného prípadu.
58. Ako totiž poznamenáva Komisia, konanie týkajúce sa dokazovania, o ktoré ide v prejednávanom prípade, smeruje len k nariadeniu opatrenia týkajúceho sa dokazovania in futurum, ktorého cieľom je zabezpečiť alebo zaistiť pred začatím konania vo veci samej dôkaz o skutočnostiach, ktoré môžu tvoriť základ neskoršej žaloby vo veci samej. Hoci také konanie môže mať kontradiktórny charakter(39), jeho konečný výsledok – v tomto prípade znalecký posudok vypracovaný v súdnom konaní – nemá vplyv na vecné posúdenie dotknutých práv – v tomto prípade práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu. Naopak, žalobou vo veci samej, akú prejednáva vnútroštátny súd, sa navrhuje, aby súd určil, že žalobca vôbec nezodpovedá za škodu vyplývajúcu z poruchy, ktorá sa objavila na jachte, ktorú predal. Žalobca sa v takom prípade domáha, aby súd vydal rozhodnutie týkajúce sa práva vo veci samej s cieľom ukončiť spor. Preto sa domnievam, že v prípade konaní s takým odlišným predmetom neexistuje riziko nezlučiteľných rozsudkov, na ktorom je založený mechanizmus prekážky začatej veci upravený v článku 27 nariadenia č. 44/2001.
59. Takto zistené podstatné rozdiely medzi konaním týkajúcim sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej a žalobou vo veci samej založenej na výsledkoch tohto konania podľa môjho názoru svedčia v neprospech možnosti uznať – ako to chce urobiť vnútroštátny súd –, že písomnosť, ktorou sa začalo prvé uvedené konanie, je tiež písomnosťou, ktorou bola podaná uvedená žaloba.
D – O prípadnom posúdení písomnosti, ktorou sa začalo konanie týkajúce sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, ako písomnosti, ktorá je rovnocenná písomnosti, ktorou sa začalo následné konanie vo veci samej, z hľadiska článku 30 nariadenia č. 44/2001
60. Súdny dvor už podal výklad článku 30 nariadenia č. 44/2001 v spojení s článkom 27 tohto nariadenia. Pri tejto príležitosti poukázal na to, že uvedené nariadenie nespresňuje, za akých podmienok sa musí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, považovať za „potvrdenú“ v zmysle článku 27 tohto nariadenia, ktorý stanovuje len procesné pravidlo, ktoré vychádza z chronologického poradia, v ktorom dotknuté súdy začali konať, ale že jeho článok 30 jednotným a samostatným spôsobom vymedzuje deň, od ktorého sa súdne konanie „považuje za začaté“ na účely uplatňovania ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa prekážky začatej veci.(40)
61. Zdôrazňujem, že – ako je uvedené v úvodnej časti článku 30 nariadenia č. 44/2001 – hmotnoprávne pravidlo, ktoré je v ňom stanovené, sa vzťahuje na všetky ustanovenia obsiahnuté v oddiele 9 tohto nariadenia, teda nielen na ustanovenia uplatniteľné v prípade prekážky začatej veci uvedené v jeho článku 27, ale aj na ustanovenia uplatniteľné v prípade súvisiacich vecí, ktoré sú uvedené v článku 28 tohto nariadenia, a ustanovenia týkajúce sa osobitného prípadu, keď súbežné veci patria do výlučnej právomoci niekoľkých súdov, uvedeného v jeho článku 29. Je teda potrebné, aby výklad uvedeného článku 30 zodpovedal všetkým týmto rôznym situáciám.
62. V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd s cieľom odôvodniť extenzívny výklad, ktorý navrhuje, spočívajúci v tom, že konanie týkajúce sa dokazovania sa považuje za súčasť konania vo veci samej, ktoré sa neskôr začalo v tom istom členskom štáte, odvoláva v prvom rade na znenie článku 30 nariadenia č. 44/2001, z ktorého vyplýva, že konanie na súde sa môže začať nielen „písomnosťou, ktorou sa začína konanie“, ale aj „rovnocennou písomnosťou“, ktorou by podľa tohto súdu mohla byť písomnosť, ktorou sa začalo konanie na súde, ktorý nariadil predmetné opatrenie týkajúce sa dokazovania in futurum.
63. Prípravné dokumenty týkajúce sa nariadenia č. 44/2001 neposkytujú užitočné vysvetlenia v súvislosti s touto alternatívnou formuláciou. Poukazujem na to, že táto formulácia sa nachádzala už v článku 19 ods. 1 a 4 nariadenia (ES) č. 1348/2000(41), ktorého znenie vychádzalo z medzinárodného dohovoru.(42) Vzhľadom na informácie týkajúce sa pojmu „rovnocenná písomnosť“ v zmysle tohto dohovoru(43) a na posúdenie uvedené v jednom z rozsudkov Súdneho dvora týkajúcom sa Bruselského dohovoru(44) mám veľké pochybnosti o tom, či možno prijať názor, ktorý zastáva vnútroštátny súd.
64. Predovšetkým zdôrazňujem, že uvedený článok 30 má také znenie, ktoré vzhľadom na to, že je sformulované v jednotnom čísle, podľa mňa nepripúšťa tento názor. Tento článok totiž vymedzuje moment, ktorým „sa konanie na súde považuje za začaté“, a v tejto súvislosti tak v bode 1, ako aj v bode 2 uvádza „momen[t] podania písomnosti… na [príslušnom] súde“,(45) na rozdiel od iných ustanovení tohto nariadenia, v ktorých sú uvedené „súdy“ členského štátu ako celok.(46)
65. Táto terminologická informácia nie je irelevantná, najmä vzhľadom na okolnosti, akými sú okolnosti prejednávaného prípadu, keď francúzsky súd, na ktorom sa začalo konanie týkajúce sa dokazovania, nie je totožný so súdom, na ktorom bola podaná žaloba vo veci samej, ktorá by údajne mala nadväzovať na uvedené konanie. Skutočnosť, že tieto dva súdy majú sídlo v tom istom členskom štáte, je z hľadiska pravidla stanovenia momentu začatia konania na konkrétnom súde, aké je uvedené v citovanom článku 30, irelevantná.
66. V druhom rade vnútroštátny súd poukazuje na to, že článok 30 nariadenia č. 44/2001 má za cieľ zabrániť tomu, aby účastníci konania účelovo využívali procesnoprávne rozdiely, ktoré existujú v rámci Únie. Je pravda, že riziko „manipulácie“, ktoré spomenul tento súd, nie je vylúčené,(47) a to najmä v prípade negatívnej určovacej žaloby, o akú ide vo veci samej.(48) Domnievam sa však, že nariadenie č. 44/2001 nezakazuje „forum shopping“ ako také a že v prejednávanej veci procesný postup spoločnosti HanseYachts nebol účelový.
67. Z odôvodnenia 15 nariadenia č. 44/2001(49) a z legislatívnych materiálov, ktoré predchádzali tomuto nariadeniu,(50) vyplýva, že prvoradým cieľom prijatia jeho článku 30 bolo obmedziť problémy a právne pochybnosti spôsobené veľkou rozmanitosťou mechanizmov na určenie okamihu začatia konania na súde, ktoré existovali v členských štátoch, vďaka hmotnoprávnemu pravidlu, ktoré umožní jednoducho a jednotne určiť tento moment.(51)
68. Obidve skupiny kritérií uvedených v bodoch 1 a 2 tohto článku 30 zavádzajú jednotný mechanizmus, ktorý – ako uvádza HanseYachts – bráni tomu, aby sa pojmy, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení, vykladali podľa obsahu rôznych vnútroštátnych predpisov.(52) Odporúčam teda, aby sa význam ustanovení uvedeného článku 30 nevykladal extenzívne, a to s cieľom dodržať ciele jednotnosti a právnej istoty, ktoré tieto ustanovenia sledujú.(53)
69. V treťom rade vnútroštátny súd na podporu svojho názoru uvádza praktické argumenty, ktoré nepovažujem za presvedčivé. Tento súd tvrdí, že znalecké dokazovanie, ktoré v prejednávanom prípade nariadil francúzsky súd, je viazané na hmotnoprávne otázky, ktoré môžu vzniknúť v konaní vo veci samej vedenom vo Francúzsku, a že je potrebné vyhnúť sa trovám, ktoré by mohli vzniknúť prípadným výsluchom znalca v Nemecku. Domnievam sa, že uvádzané ťažkosti nie sú ani zďaleka neprekonateľné a že také úvahy nemôžu mať prednosť pred úvahami založenými tak na znení, ako aj na účele článku 30 nariadenia č. 44/2001, ktoré som opísal vyššie.
70. Okrem toho, ak sa konštatuje – ako to odporúčam(54) –, že konanie týkajúce sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej nemá rovnaký dôvod a predmet ako konanie vo veci samej v zmysle článku 27 uvedeného nariadenia, považujem za ťažké uznať, že písomnosť, ktorou sa začalo toto konanie, možno napriek tomu považovať za „písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennú písomnosť“ v zmysle jeho článku 30, pričom týmto konaním je konanie vo veci samej, ktoré nadväzuje na výsledky konania týkajúceho sa dokazovania.
71. Skutočnosť, že nejde o jedno konanie, konkrétnejšie vyplýva z okolností sporu vo veci samej. Ako totiž poznamenáva tak francúzska vláda, ako aj Komisia, samotné znenie článku 145 CPC vyvracia názor, že na konanie týkajúce sa dokazovania upravené v uvedenom článku z vecného hľadiska nadväzuje následné konanie vo veci samej, lebo v tomto ustanovení sa výslovne uvádza, že návrh na nariadenie príslušného opatrenia týkajúceho sa dokazovania sa musí podať práve „pred začatím konania vo veci samej“, a nie zároveň so žalobou.(55)
72. Moju analýzu potvrdzuje skutočnosť, že o dôsledkoch opatrenia týkajúceho sa dokazovania in futurum, v tomto prípade o zohľadnení znaleckého posudku vypracovaného v súdnom konaní, nerozhoduje súd, ktorý nariadil toto opatrenie. Ako totiž uvádza francúzska vláda, konanie na tomto súde sa v zásade končí vydaním rozhodnutia, ktorým súd vyhovie návrhu na nariadenie takého opatrenia, alebo ho zamietne. Okrem toho uvedené rozhodnutie v konaní vo veci samej vôbec nemá právnu silu rozhodnutej veci.(56)
73. Po konaní týkajúcom sa dokazovania sa navyše nevyhnutne nepodá žaloba vo veci samej, keďže po nariadení opatrenia týkajúceho sa dokazovania sa dotknutá osoba, ktorá nie je povinná podať žalobu vo veci samej, môže rozhodnúť, že urovná spor zmierom alebo nepodá proti protistrane nijaký návrh. Aj v prípade, ak sa podá žaloba vo veci samej, môže byť podaná na inom súde, ako to bolo v prejednávanom prípade, pričom pripomínam, že znalecké dokazovanie nariadil Tribunal de commerce de Marseille (Obchodný súd Marseille), zatiaľ čo žaloba vo veci samej bola podaná na Tribunal de commerce de Toulon (Obchodný súd Toulon).(57)
74. Tak ako HanseYachts a Komisia sa domnievam, že pravidlo pozastavenia premlčacej lehoty stanovené v článku 2239 francúzskeho občianskeho zákonníka,(58) ktoré vnútroštátny súd a Port d’Hiver Yachting uvádzajú na podporu svojho tvrdenia, že medzi opatrením týkajúcim sa dokazovania in futurum a následne podanou žalobou vo veci samej existuje priama súvislosť, nemôže náležite spochybniť vyššie uvedené úvahy, keďže toto ustanovenie nestanovuje existenciu údajného jedného konania.(59)
75. V takej situácii teda podľa môjho názoru chýba nadväznosť, na ktorú poukazuje vnútroštátny súd. Domnievam sa, že tento súd navyše uznáva, že predmetné konanie týkajúce sa dokazovania je z právneho hľadiska oddelené od žaloby vo veci samej, najmä vzhľadom na článok 145 CPC,(60) keďže vnútroštátny súd – najmä v znení svojej prejudiciálnej otázky – sám konštatuje, že prvé uvedené konanie je „samostatné“ vo vzťahu ku konaniu o žalobe vo veci samej.
76. So zreteľom na všetky tieto skutočnosti zastávam názor, že články 27 a 30 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať vo vzájomnej súvislosti v tom zmysle, že ak sa v členskom štáte začne konanie vo veci samej na základe výsledku opatrenia týkajúceho sa dokazovania in futurum, nemožno konštatovať, že toto konanie sa začalo už začatím konania o návrhu na nariadenie uvedeného opatrenia v tom istom štáte. Súd iného členského štátu, ktorý po tomto konaní týkajúcom sa dokazovania, ale pred začatím uvedeného konania vo veci samej začal konať o žalobe medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým predmetom aj dôvodom ako v prípade uvedeného konania vo veci samej, nie je povinný prerušiť konanie z dôvodu prekážky začatej veci na základe tohto nariadenia, lebo nie je súdom, ktorý nezačal konať ako prvý.
77. Ako som už uviedol,(61) podľa môjho názoru netreba v prejednávanej veci podať výklad článku 31 nariadenia č. 44/2001. Pre úplnosť však uvádzam, že vnútroštátny súd na konci odôvodnenia svojho rozhodnutia spomenul možnosť zohľadniť rozsudok St. Paul Dairy(62) týkajúci sa článku 24 Bruselského dohovoru, ktorý v podstate zodpovedá uvedenému článku 31. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že pod pojem „predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení“ v zmysle tohto článku 24 nespadajú opatrenia týkajúce sa dokazovania, ktorých jediným cieľom je umožniť navrhovateľovi zhodnotiť pred začatím konania vo veci samej šance prípadnej žaloby na úspech,(63) najmä vzhľadom na potrebu zabrániť znásobeniu súdnych právomocí v súvislosti s jedným a tým istým právnym vzťahom.
78. Vnútroštátny súd naznačuje, že opatrenia týkajúce sa dokazovania upravené v článku 145 CPC by mohli zodpovedať tým, ktoré sú spomenuté v uvedenom rozsudku, a že z odôvodnenia tohto rozsudku by na účely správneho výkladu článku 30 nariadenia č. 44/2001, ktorý je predmetom prejudiciálnej otázky uvedeného súdu, mohlo vyplynúť, že ak bolo takéto opatrenie týkajúce sa dokazovania nariadené v jednom členskom štáte, nie je dovolené podať žalobu vo veci samej v inom členskom štáte.
79. Domnievam sa, že otázka, či možno opatrenie týkajúce sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej považovať za predbežné alebo ochranné opatrenie v zmysle článku 31 nariadenia č. 44/2001, si vyžaduje za takých okolností len stručnú analýzu, pričom treba poznamenať, že vnútroštátny súd v prejednávanej veci spomenul túto problematiku len sekundárne a že táto problematika vyvolala odlišné názory, konkrétne z hľadiska článku 145 CPC, a to nielen v písomných pripomienkach a odpovediach, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru v prejednávanom prípade,(64) ale aj v právnej náuke.(65)
80. V tejto súvislosti len poznamenávam, že článok 31 tvorí zo systémového hľadiska oddiel 10 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa týka predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, zatiaľ čo články 27 a 30 tohto nariadenia – čo sú jediné ustanovenia, o výklad ktorých žiada vnútroštátny súd v prejednávanej veci – sú uvedené v oddiele 9 tohto nariadenia, ktorý sa týka prekážky začatej veci a súvisiacich vecí. Z vecného hľadiska na rozdiel od týchto posledných uvedených ustanovení, ktoré upravujú vzájomný vzťah medzi súbežnými konaniami vedenými v rôznych členských štátoch, článok 31 sleduje úplne iný cieľ, lebo stanovuje odchylné pravidlo právomoci – ktoré teda Súdny dvor vykladá reštriktívne(66) –, podľa ktorého súd jedného členského štátu môže nariadiť predbežné alebo ochranné opatrenie, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.
81. Domnievam sa teda, že vzhľadom na predmet preformulovanej prejudiciálnej otázky nie je opodstatnené analogicky uplatniť rozsudok St. Paul Dairy(67) a že znenie tohto rozsudku v každom prípade nemôže spochybniť výklad článkov 27 a 30 nariadenia č. 44/2001, ktorý odporúčam podať v prejednávanej veci.(68)
V – Návrh
82. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Landgericht Stralsund (Krajinský súd Stralsund, Nemecko), takto:
Článok 27 a článok 30 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa v členskom štáte viedlo samostatné konanie týkajúce sa dokazovania, v ktorom sa navrhovateľ domáhal, aby súd nariadil opatrenie týkajúce sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, a ak bola na základe výsledkov tohto opatrenia týkajúceho sa dokazovania na súde toho istého členského štátu podaná žaloba vo veci samej, momentom, ktorým sa konanie na tomto súde „považuje za začaté“ v zmysle uvedeného článku 30, nie je moment začatia konania týkajúceho sa dokazovania, z čoho vyplýva, že súd iného členského štátu, ktorý medzitým začal konať o žalobe vo veci samej medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým predmetom aj dôvodom ako v prípade uvedenej žaloby vo veci samej, sa má považovať za „súd, ktorý ako prvý začal konať“, v zmysle uvedeného článku 27.