Vec C‑516/22
Európska komisia
proti
Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska
Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) zo 14. marca 2024
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Rozsudok pre zmeškanie – Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu – Článok 127 ods. 1 – Prechodné obdobie – Právomoc Súdneho dvora – Rozsudok Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) – Výkon rozhodcovského rozsudku, ktorým sa priznáva zaplatenie náhrady škody – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa vyhlasuje, že táto platba predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Článok 4 ods. 3 ZEÚ – Lojálna spolupráca – Povinnosť prerušiť konanie – Článok 351 prvý odsek ZFEÚ – Medzinárodný dohovor uzavretý medzi členskými štátmi a tretími krajinami pred dátumom ich pristúpenia k Únii – Dohovor o riešení investičných sporov medzi štátom a štátnymi príslušníkmi iných štátov (ICSID) – Uplatňovanie práva Únie – Článok 267 ZFEÚ – Vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni – Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania – Článok 108 ods. 3 ZFEÚ – Pozastavenie poskytovania pomoci“
1. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Právomoc Súdneho dvora – Žaloba podaná proti členskému štátu, ktorý vystúpil z Európskej únie – Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva – Článok 87 – Právomoc Súdneho dvora rozhodovať o žalobách o nesplnenie povinnosti proti Spojenému kráľovstvu podaných po skončení prechodného obdobia – Podmienky – Údajné nesplnenie povinnosti pred uplynutím prechodného obdobia – Žaloba podaná počas vymedzeného obdobia
[Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, článok 2 písm. e), článok 87 ods. 1, články 126, 127 a 185; článok 258 ZFEÚ]
(pozri body 50, 51, 53)
2. Medzinárodné dohovory – Dohody členských štátov – Dohody uzavreté pred pristúpením členského štátu k Únii – Zákaz zasahovať do práv a povinností vyplývajúcich z uvedených dohôd – Podmienky – Existencia povinností vymáhateľných tretími štátmi – Právomoc súdu Únie posúdiť existenciu takýchto povinností – Povinnosť členského štátu vykonať rozhodcovský rozsudok – Nesprávny výklad práva Únie zo strany vnútroštátneho súdu – Nesplnenie povinnosti
(Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, článok 127 ods. 1; článok 258 a článok 351 prvý odsek ZFEÚ)
(pozri body 59 – 65, 68 – 87, 119 – 128, bod 1 výroku)
3. Členské štáty – Povinnosti – Povinnosť lojálnej spolupráce – Výkon práva Únie – Povinnosti vnútroštátnych súdov – Povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie v prípade nebezpečenstva konfliktu medzi jeho rozhodnutím a rozhodnutiami inštitúcií Únie – Opomenutie prerušiť konanie – Nesplnenie povinnosti
(Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, článok 127 ods. 1; článok 4 ods. 3 ZEÚ; článok 258 ZFEÚ)
(pozri body 94 – 98, 104, 116, 117, bod 1 výroku)
4. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Otázky výkladu – Povinnosť položiť prejudiciálnu otázku – Rozsah – Povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v prípade dôvodnej pochybnosti – Vnútroštátny súd, ktorý dospel k záveru o neexistencii dôvodnej pochybnosti – Riziko nesprávneho výkladu práva Únie súdom, ktorý vydal rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva – Nesplnenie povinnosti
(Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, článok 127 ods. 1; článok 258 a článok 267 prvý a tretí odsek ZFEÚ)
(pozri body 141 – 144, 146 – 154, bod 1 výroku)
5. Pomoc poskytovaná štátmi – Právomoci Komisie a vnútroštátnych súdov – Úloha vnútroštátnych súdov – Povinnosť vnútroštátnych súdov zdržať sa prijímania rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím Komisie – Porušenie tejto povinnosti vnútroštátnym súdom – Nesplnenie povinnosti
(Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, článok 127 ods. 1; článok 4 ods. 3 ZEÚ; článok 108 ods. 3 a článok 258 ZFEÚ)
(pozri body 159 – 165, 168 – 171, bod 1 výroku)
Zhrnutie
Súdny dvor, na ktorý bola podaná žaloba o nesplnenie povinnosti, v rozsudku pre zmeškanie z dôvodu nepodania vyjadrenia k žalobe rozhodol, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si rozsudkom Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývali počas prechodného obdobia po nadobudnutí platnosti Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu(1).
Súdny dvor rozhodol o doposiaľ neriešenej otázke, či výkon rozhodcovského rozsudku vydaného vo vzťahu k inému členskému štátu členským štátom na základe ustanovení dohovoru o riešení investičných sporov medzi štátom a štátnymi príslušníkmi iných štátov(2), ktorý uzavrela väčšina členských štátov, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, pred ich pristúpením k Únii, a ktorý predstavuje pre tieto štáty skoršiu medzinárodnú zmluvu v zmysle článku 351 prvého odseku ZFEÚ, znamená, že tieto členské štáty majú „záväzky“ voči tretím štátom, ktoré uzavreli tento dohovor, a tak tieto tretie štáty z neho odvodzujú súvisiace „práva“, ktoré sú „dotknuté“ ustanoveniami Zmlúv.
Dohovor ICSID nadobudol platnosť pre Spojené kráľovstvo a Rumunsko pred ich pristúpením k Únii. Tento dohovor stanovuje, že každý zmluvný štát uzná rozhodcovský rozsudok vydaný podľa tohto dohovoru ako záväzný a bude vymáhať plnenie peňažných záväzkov uložené týmto rozhodcovským rozsudkom na svojom území, ako keby išlo o právoplatný rozsudok súdu v uvedenom štáte.(3) V roku 2002 Švédske kráľovstvo a Rumunsko uzavreli bilaterálnu investičnú zmluvu(4), ktorá stanovuje, že každá zmluvná strana zabezpečí investíciám investorov druhej zmluvnej strany nestranné a spravodlivé zaobchádzanie a nebude svojvoľnými alebo diskriminačnými opatreniami brániť týmto investorom v správe, riadení, udržiavaní, používaní, využívaní alebo nakladaní s týmito investíciami.(5)
Rumunsko vzhľadom na pristúpenie k Európskej únii zrušilo regionálnu schému investičnej pomoci vo forme daňových stimulov. Švédski investori, ktorí boli údajne poškodení, získali od rozhodcovského súdu zriadeného na základe dohovoru ICSID rozhodcovský rozsudok, ktorým bola Rumunsku uložená povinnosť zaplatiť im sumu 178 miliónov eur ako náhradu škody a snažili sa dosiahnuť jej uznanie a výkon, najmä v Spojenom kráľovstve.
Po tom, ako Európska komisia nariadila Rumunsku pozastaviť vykonanie tohto rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že takéto vykonanie zrejme predstavuje neoprávnenú štátnu pomoc, prijala v roku 2014 rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“).(6) V roku 2015 Komisia prijala nové rozhodnutie, v ktorom po tom, čo konštatovala, že článok 351 ZFEÚ sa v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže BIZ je zmluvou uzavretou medzi dvoma členskými štátmi Únie, a tak predmetom daného konania nebol žiadny tretí štát, ktorý uzavrel dohovor ICSID, dospela k záveru, že vyplatenie náhrady škody priznanej rozhodcovským rozsudkom predstavuje „štátnu pomoc“ nezlučiteľnú s vnútorným trhom,(7) ktorú je Rumunsko povinné nezaplatiť (ďalej len „konečné rozhodnutie“).
V roku 2019 Všeobecný súd zrušil konečné rozhodnutie(8) v podstate z dôvodu, že Komisia nemala právomoc ratione temporis prijať toto rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ (ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu“). Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie na Súdny dvor. Skôr, ako mohol Súdny dvor rozhodnúť o tomto opravnom prostriedku, Najvyšší súd Spojeného kráľovstva nariadil 19. februára 2020 vo veci Micula/Rumunsko (ďalej len „predmetný rozsudok“) výkon rozhodcovského rozsudku. Rozsudkom Komisia/European Food a i.(9) Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Po ukončení konania pred podaním žaloby začatého v decembri 2020 Komisia podala žalobu o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, ktorou sa domáhala určenia, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si predmetným rozsudkom nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie.
Posúdenie Súdnym dvorom
V prvom rade Súdny dvor pripomenul, že podľa dohody o vystúpení(10) má právomoc rozhodovať o žalobách o nesplnenie povinnosti počas obdobia štyroch rokov po skončení prechodného obdobia, ku ktorému došlo 31. decembra 2020 (ďalej len „prechodné obdobie“), ak sa domnieva, že Spojené kráľovstvo si nesplnilo povinnosť, ktorá mu vyplýva zo Zmlúv pred koncom tohto prechodného obdobia. V dôsledku toho, keďže vytýkané nesplnenie povinnosti vyplýva z predmetného rozsudku počas prechodného obdobia, a Komisia podala túto žalobu v priebehu obdobia štyroch rokov po skončení tohto prechodného obdobia, Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o uvedenej žalobe.
V druhom rade Súdny dvor preskúmal a vyhovel štyrom výhradám, ktoré Komisia uviedla na podporu svojej žaloby o nesplnenie povinnosti. Na tento účel na úvod uviedol, že aj keď k nesplneniu povinnosti vytýkanému Spojenému kráľovstvu došlo až po jeho vystúpení z Únie, ale pred uplynutím prechodného obdobia, Spojené kráľovstvo treba považovať za „členský štát“, a okrem toho sa naň počas tohto obdobia uplatňovalo právo Únie.
i) O výhrade založenej na porušení článku 351 ZFEÚ
Po prvé Súdny dvor konštatoval, že je preukázané, že dohovor ICSID, ktorý nie je súčasťou práva Únie, je mnohostrannou zmluvou, ktorú Spojené kráľovstvo uzavrelo pred svojím pristúpením k Únii tak s členskými štátmi, ako aj s tretími štátmi, a preto tento medzinárodný dohovor môže patriť do pôsobnosti článku 351 ZFEÚ, ktorý najmä stanovuje, že práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred pristúpením nie sú právom Únie dotknuté.
Samotná skutočnosť, že členský štát uzavrel skorší medzinárodný dohovor s tretími štátmi, však nestačí na uplatnenie tohto ustanovenia. Na takéto medzinárodné dohovory sa vo vzťahoch medzi členskými štátmi možno odvolávať len vtedy, ak z nich tieto tretie štáty vyvodzujú práva, ktorých dodržiavanie môžu vyžadovať od dotknutého členského štátu.
Po druhé Súdny dvor preskúmal, či dohovor ICSID ukladá Spojenému kráľovstvu povinnosti, ktoré má voči tretím štátom a ktorých sú tieto štáty oprávnené dovolávať sa voči Spojenému kráľovstvu. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že rozhodcovský súd zriadený v rámci dohovoru ICSID na základe rozhodcovskej doložky stanovenej v BIZ uzavretej medzi Švédskym kráľovstvom a Rumunskom pred jeho pristúpením k Únii uložil Rumunsku povinnosť nahradiť škodu švédskym investorom. BIZ sa však musí od pristúpenia Rumunska k Únii považovať za zmluvu týkajúcu sa dvoch členských štátov.
V prejednávanej veci sa spor predložený Najvyššiemu súdu Spojeného kráľovstva týkal údajnej povinnosti Spojeného kráľovstva dodržiavať ustanovenia dohovoru ICSID vo vzťahu k Švédskemu kráľovstvu a jeho štátnym príslušníkom a zároveň ich údajného práva vyžadovať od Spojeného kráľovstva ich dodržiavanie.
Naproti tomu Súdny dvor konštatoval, že tretí štát nie je oprávnený požadovať od Spojeného kráľovstva, aby na základe dohovoru ICSID vykonalo rozhodcovský rozsudok. Cieľom tohto medzinárodného dohovoru je totiž napriek jeho mnohostrannej povahe upraviť dvojstranné vzťahy medzi zmluvnými stranami obdobným spôsobom ako dvojstranná zmluva. V tejto súvislosti poznamenal, že Najvyšší súd Spojeného kráľovstva sa v podstate obmedzuje na konštatovanie, že tretie štáty, ktoré uzavreli dohovor ICSID, by mohli mať záujem na tom, aby si Spojené kráľovstvo splnilo svoje povinnosti voči inému členskému štátu tým, že pristúpi k výkonu rozhodcovského rozsudku. Takýto čisto faktický záujem však nemožno považovať za „právo“ v zmysle článku 351 ZFEÚ, ktoré by mohlo odôvodniť uplatnenie tohto ustanovenia.
Najvyšší súd Spojeného kráľovstva však v predmetnom rozsudku nepreskúmal základnú otázku, a to, do akej miery tretí štát mohol založiť medzinárodnú zodpovednosť Spojeného kráľovstva z dôvodu nesplnenia povinností, ktoré mu vyplývajú z tohto dohovoru v rámci výkonu rozhodcovského rozsudku vydaného v spore medzi členskými štátmi.
Súdny dvor však zdôraznil, že článok 351 ZFEÚ je pravidlom, ktoré môže umožniť odchýlky z uplatňovania práva Únie, vrátane primárneho práva. Toto ustanovenie tak môže mať značný vplyv na právny poriadok Únie, keďže umožňuje odchýliť sa od zásady prednosti práva Únie. V tejto súvislosti v súlade s predmetným rozsudkom by všetky členské štáty, ktoré uzavreli dohovor ICSID pred svojím pristúpením k Únii, mohli na základe tohto článku vyňať spory týkajúce sa práva Únie z jurisdikčného systému Únie tým, že ich zverila rozhodcovským súdom. Súdny dvor však pripomenul, že systém súdnych opravných prostriedkov stanovený Zmluvami nahradil rozhodcovské konania zavedené medzi členskými štátmi. Článok 351 ZFEÚ sa teda musí vykladať reštriktívne, aby všeobecné pravidlá stanovené Zmluvami Únie neboli zbavené svojho zmyslu.
Za týchto podmienok bol Najvyšší súd Spojeného kráľovstva povinný pred tým, ako rozhodol, dôkladne preskúmať, či takáto povinnosť zahŕňa aj práva, ktorých sa tretie štáty môžu voči týmto štátom dovolávať. Takéto dôkladné preskúmanie však v predmetnom rozsudku chýba, a tak Najvyšší súd Spojeného kráľovstva nesprávne vyložil a uplatnil toto ustanovenie tým, že mu priznal široký rozsah, ktorého cieľom a účinkom bolo zámerne vylúčiť uplatnenie celého práva Únie. Takýto výklad, ktorý vedie k vylúčeniu zásady prednosti práva Únie, ktorá je jedným z jeho podstatných znakov, totiž môže spochybniť súdržnosť, plný účinok a autonómiu práva Únie, ako aj vlastnú povahu práva vytvoreného Zmluvami. Najvyšší súd Spojeného kráľovstva tak vážne narušil právny poriadok Únie.
ii) O výhrade založenej na porušení článku 4 ZEÚ
Po prvé Súdny dvor uviedol, že ak rozhodnutie sporu závisí od platnosti rozhodnutia Komisie, z povinnosti lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ZEÚ vyplýva, že vnútroštátny súd má prerušiť konanie, až kým súdy Únie nevydajú konečné rozhodnutie o žalobe o neplatnosť, ibaže sa domnieva, že za okolností prejednávanej veci je odôvodnené položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia Komisie.
V prejednávanej veci sa však konania prebiehajúce pred inštitúciami Únie a Najvyšším súdom Spojeného kráľovstva týkali tej istej otázky, výkladu tých istých ustanovení a platnosti alebo účinnosti rozhodnutí prijatých Komisiou. V čase, keď Najvyšší súd Spojeného kráľovstva vydal predmetný rozsudok, tak bola otázka vplyvu článku 351 ZFEÚ na uplatňovanie práva Únie predmetom predbežného posúdenia Komisie a mohla byť ešte posúdená súdom Únie. Za týchto podmienok existovalo riziko protichodných rozhodnutí. Toto riziko sa navyše konkretizovalo, keďže rozhodnutie o začatí konania, podobne ako konečné rozhodnutie, ktorého zákonnosť bola ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku predmetom odvolania, dospelo k úplne opačnému záveru vo vzťahu k predmetnému rozsudku.
Po druhé sa Súdny dvor domnieva, že tento záver nemožno spochybniť dôvodmi, ktoré uvádza Najvyšší súd Spojeného kráľovstva s cieľom vylúčiť uplatnenie zásady lojálnej spolupráce.
Pokiaľ ide o dôvod, podľa ktorého otázky týkajúce sa existencie a rozsahu povinností vyplývajúcich z predchádzajúcich medzinárodných dohovorov nie sú vyhradené súdom Únie, či dokonca nepatria do ich právomoci, Súdny dvor spresnil, že povinnosť lojálnej spolupráce prislúchajúca vnútroštátnym súdom predpokladá, že tá istá otázka môže patriť do súbežnej právomoci súdov Únie a vnútroštátnych súdov, a tak existuje riziko protichodných rozhodnutí.
Otázka, ktorá bola v prejednávanej veci predložená jednak Najvyššiemu súdu Spojeného kráľovstva a jednak Komisii, ako aj súdom Únie, sa týkala pôsobnosti článku 351 ZFEÚ, ktorý je ustanovením práva Únie. Jeho konečný výklad teda patrí do výlučnej právomoci Súdneho dvora. Súdny dvor zdôraznil, že tento článok neobsahuje nijaký odkaz na právo členských štátov ani na medzinárodné právo, a tak jeho výrazy treba považovať za autonómne pojmy práva Únie. Z toho vyplýva, že súdy Únie majú právomoc určiť, či dohovor ICSID ukladá povinnosti, ktorých dodržiavanie má tretí štát právo vyžadovať, a či sú tieto práva a povinnosti dotknuté Zmluvami Únie. Tak je to v prípade žaloby o neplatnosť, žaloby o nesplnenie povinnosti alebo dokonca návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V poslednom uvedenom prípade nemôže právomoc vnútroštátneho súdu zbaviť Súdny dvor akejkoľvek právomoci preskúmať tie isté otázky. Platí to o to menej v prípade, keď uplatnenie článku 351 ZFEÚ na takýto medzinárodný dohovor môže mať rozhodujúci vplyv na výsledok súbežnej žaloby o neplatnosť smerujúcej k zrušeniu konečného rozhodnutia Komisie.
Ak má totiž súd Únie rozhodnúť o platnosti aktu Únie, je v súlade s rozdelením úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a súdom Únie, že iba Súdny dvor má právomoc podať výklad relevantného skoršieho medzinárodného dohovoru na účely určenia, či článok 351 ZFEÚ bráni alebo nebráni uplatneniu práva Únie uvedeným aktom, keďže Súdny dvor má výlučnú právomoc vyhlásiť akt Únie za neplatný.
iii) O výhrade založenej na porušení článku 267 ZFEÚ
Po prvé Súdny dvor konštatoval, že otázka dosahu článku 351 ZFEÚ je za okolností prejednávanej veci v judikatúre Súdneho dvora nová a že Súdny dvor ešte nespresnil rozsah výrazu „ustanovenia Zmlúv neovplyvnia“ uvedeného v tom istom článku. Tento článok však môže mať značný vplyv na právny poriadok Únie.
Po druhé v rozhodnutí o začatí konania a v konečnom rozhodnutí Komisia použila výklad článku 351 ZFEÚ, ktorý je v rozpore s výkladom, ktorý prijal Najvyšší súd Spojeného kráľovstva v predmetnom rozsudku. Tento výklad navyše spochybňujú investori na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd, ktorou sa domáhajú zrušenia konečného rozhodnutia. Vzhľadom na odvolanie podané proti tomuto rozsudku na Súdny dvor sa teda na súdoch Únie naďalej prejednáva otázka vplyvu článku 351 ZFEÚ na výkon rozhodcovského rozsudku.
Po tretie tak High Court of England and Wales [Vrchný súd (Anglicko a Wales)], ako aj Court of Appeal (Odvolací súd), na ktoré sa predtým obrátili investori, odmietli rozhodnúť o otázke uplatnenia článku 351 ZFEÚ z dôvodu, že existovalo riziko protichodných rozhodnutí.
Po štvrté Súdny dvor uviedol, že Nacka tingsrätt (Súd prvej inštancie Nacka, Švédsko) rozhodol, že článok 351 ZFEÚ sa neuplatňuje na výkon rozhodcovského rozsudku, a preto odmietol vykonať tento rozsudok vo Švédsku.
Po piate v čase, keď Najvyšší súd Spojeného kráľovstva rozhodol, bola otázka výkonu rozhodcovského rozsudku prejednávaná na belgických súdoch.
Vzhľadom na tieto konštatovania Súdny dvor dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje dostatok skutočností, ktoré môžu vyvolávať pochybnosti o výklade článku 351 ZFEÚ. Tieto pochybnosti vzhľadom na vplyv tohto ustanovenia na jeden z podstatných znakov práva Únie a na riziko protichodných rozhodnutí v rámci Únie mali Najvyšší súd Spojeného kráľovstva priviesť k záveru, že výklad uvedeného ustanovenia nie je taký jednoznačný, aby nenechal priestor na žiadne rozumné pochybnosti.
Za týchto podmienok rozhodol, že Najvyššiemu súdu Spojeného kráľovstva ako vnútroštátnemu súdu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, prislúcha obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania vo veci výkladu článku 351 ZFEÚ, aby sa zabránilo riziku nesprávneho výkladu práva Únie, ku ktorému skutočne dospel v predmetnom rozsudku.
iv) O výhrade založenej na porušení článku 108 ZFEÚ
Súdny dvor konštatoval, že predmetný rozsudok vyžaduje, aby Rumunsko pristúpilo k zaplateniu náhrady škody priznanej týmto rozhodcovským rozsudkom v rozpore s povinnosťou stanovenou v článku 108 ZFEÚ nevykonať plánovanú pomoc pred tým, ako Komisia prijme konečné rozhodnutie. Rumunsko je tak konfrontované s protichodnými rozhodnutiami, pokiaľ ide o výkon uvedeného rozsudku. Predmetný rozsudok preto tým, že inému členskému štátu nariadil, aby ho porušil, porušuje toto ustanovenie.
V tejto súvislosti je irelevantné, že uvedený článok stanovuje povinnosť, ktorú má „dotknutý členský štát“, teda v prejednávanej veci Rumunsko. Povinnosť lojálnej spolupráce totiž ukladala vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva povinnosť uľahčiť Rumunsku dodržiavanie povinností, ktoré mu vyplývajú z článku 108 ZFEÚ, pretože inak by bolo toto ustanovenie zbavené svojho potrebného účinku.