Vec C‑378/15

Mercedes Benz Italia SpA

proti

Agenzia delle Entrate Direzione Provinciale Roma 3

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Commissione tributaria regionale di Roma)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zdaňovanie – Daň z pridanej hodnoty – Smernica 77/388/EHS – Článok 17 ods. 5 tretí pododsek písm. d) – Pôsobnosť – Uplatnenie pomernej časti odpočtu dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej nadobúdanie všetkých tovarov a služieb používaných zdaniteľnou osobou – Doplnkové plnenia – Použitie obratu ako indície“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo 14. decembra 2016

Harmonizácia daňových právnych predpisov – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Odpočet dane zaplatenej na vstupe – Tovary a služby používané tak pri plneniach oprávňujúcich na odpočítanie dane, ako aj pri plneniach, ktoré neoprávňujú na odpočítanie dane – Pomerné odpočítanie dane – Výpočet – Vnútroštátna právna úprava a prax, ktoré zdaniteľnej osobe ukladajú uplatňovať na všetky nadobudnuté tovary a služby pomerný odpočet založený na obrate – Identifikovanie plnení, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako doplnkové – Použitie obratu ako indície – Prípustnosť – Podmienky

(Smernica Rady 77/388, článok 17 ods. 5 a článok 19)

Článok 17 ods. 5 tretí pododsek písm. d) a článok 19 šiestej smernice 77/388 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, ktoré zdaniteľnej osobe ukladajú uplatňovať na všetky nadobudnuté tovary a služby pomerný odpočet založený na obrate bez toho, aby stanovili metódu výpočtu, ktorá by vychádzala z povahy a skutočného určenia každého z nadobudnutých tovarov a služieb a ktorá by objektívne odrážala reálnu pomernú časť výdavkov vynaložených na každú z jednotlivých zdaňovaných a nezdaňovaných činností.

Z článku 17 ods. 5 tretieho pododseku písm. d) smernice 77/388 v spojení s článkom 17 ods. 5 prvým a druhým pododsekom, ako aj článkom 19 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že metóda výpočtu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty (DPH) predpokladá použitie pomerného odpočtu založeného na obrate.

V nadväznosti na to, pokiaľ ide o povinnosť zdaniteľnej osoby uplatňovať uvedený pomerný odpočet založený na obrate na všetky nadobudnuté tovary a služby, článok 17 ods. 5 prvý pododsek šiestej smernice, ktorého sa výslovne týka článok 17 ods. 5 tretí pododsek písm. d) tejto smernice, sa vzťahuje na plnenia zakladajúce právo na odpočet, ako aj na plnenia nezakladajúce právo na odpočet. Výraz „všetky tam uvedené plnenia“ uvádzaný v predmetnom článku 17 ods. 5 treťom pododseku písm. d) preto treba chápať ako označujúci oba druhy plnení uvedených v článku 17 ods. 5 prvom pododseku uvedenej smernice. Na rozdiel od prvého pododseku článku 17 ods. 5 šiestej smernice tretí pododsek písm. d) toho istého článku 17 ods. 5 nepoužíva výraz „zároveň“ na označenie týchto dvoch druhov plnení. Pri neexistencii takého spresnenia článok 17 ods. 5 tretí pododsek písm. d) šiestej smernice treba chápať tak, že odkazuje na všetky tovary a služby používané predmetnou zdaniteľnou osobou s cieľom uskutočňovať plnenia zakladajúce právo na odpočet, ako aj plnenia nezakladajúce právo na odpočet bez toho, aby bolo potrebné, aby tieto tovary a tieto služby slúžili zároveň na vykonávanie oboch druhov týchto plnení. Vykladať teda článok 17 ods. 5 tretí pododsek písm. d) šiestej smernice ako uplatňujúci sa len vo vzťahu k tovarom a službám používaným „zároveň“ na uskutočňovanie plnení zakladajúcich právo na odpočet a plnení nezakladajúcich právo na odpočet by viedlo k tomu, že tomuto ustanoveniu by sa priznala rovnaká pôsobnosť, ako je pôsobnosť, ktorú má článok 17 ods. 5 prvý pododsek tejto smernice, od ktorého sa však toto ustanovenie má odlišovať. Tieto úvahy sú okrem toho podporené jedným z cieľov, ktoré šiesta smernica sleduje, tak ako vyplýva z jej odôvodnenia 17, a to umožniť uplatňovanie pomerne jednoduchých vykonávacích pravidiel. Uplatňujúc pravidlo pre výpočet uvedené v článku 17 ods. 5 treťom pododseku písm. d) šiestej smernice, zdaniteľné osoby nemajú povinnosť určiť tovary alebo služby, ktoré nadobúdajú, buď na plnenia zakladajúce právo na odpočet, alebo na plnenia nezakladajúce takéto právo, alebo na oba druhy týchto plnení a v dôsledku toho vnútroštátne daňové orgány nemajú overovať, či toto určenie bolo správne vykonané.

Okrem toho článok 17 ods. 5 tretí pododsek písm. d) a článok 19 šiestej smernice tiež nebránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, ktoré ukladajú zdaniteľnej osobe odkazovať na zloženie svojho obratu s cieľom identifikovať plnenia, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „doplnkové“, pokiaľ posúdenie vykonávané na tento účel zohľadňuje tiež pomer týchto plnení k zdaniteľným plneniam tejto zdaniteľnej osoby a, prípadne, používanie tovarov alebo služieb, v prípade ktorých sa platí DPH, ktoré s nimi súvisí.

V tejto súvislosti hoci zloženie obratu zdaniteľnej osoby predstavuje relevantný prvok na určenie, či určité operácie treba považovať za „doplnkové“ v zmysle článku 19 ods. 2 druhej vety šiestej smernice, skutočnosť že takýmito plneniami je generovaný príjem vyšší ako príjem vyplývajúci z činnosti, ktorú predmetný podnik považuje za svoju hlavnú činnosť, sama osebe nepostačuje na to, aby zabránil ich klasifikácii ako „doplnkových plnení“ v zmysle tohto ustanovenia.

(pozri body 32, 36 – 38, 40, 43, 44, 47, 49, 50 a výrok)