NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 30. novembra 2017 (1)
Vec C‑147/16
Karel de Grote– Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW
proti
Susan Romy Jozef Kuijpersovej
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vredegerecht te Antwerpen (Zmierovací súd Antverpy, Belgicko)]
„Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Preskúmanie vnútroštátnym súdom ex offo, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice 93/13 – Článok 2 písm. c) – Pojem ‚predajca alebo dodávateľ‘“
1. Ak neziskové vzdelávacie zariadenie ponúka svojim študentom úver, ktorý im umožňuje platiť ich študijné poplatky a náklady na študijné pobyty vo forme bezúročného splátkového kalendára, koná ako „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle smernice 93/13/EHS?(2) Okrem toho, v prípade, že dotknutý študent nebol aktívny v neskoršom konaní o vymáhaní nesplatených pohľadávok spolu s úrokmi a nákladmi na vymáhanie, je vnútroštátny súd povinný ex offo preskúmať, či zmluva spadá do rozsahu pôsobnosti uvedenej smernice?
2. Predmetné otázky vznikli v spore medzi vzdelávacím zariadením a jedným z jeho študentov. Súdnemu dvoru poskytujú možnosť lepšie vymedziť pôsobnosť smernice 93/13, ako aj z nej vyplývajúce právomoci a povinnosti vnútroštátnych súdov.
Právna úprava
Smernica 93/13
3. Smernica 93/13 bola prijatá na základe článku 100a EHS (ktorý zodpovedá súčasnému zneniu článku 114 ZFEÚ). Jej cieľom je zabezpečiť, aby zmluvy uzatvorené so spotrebiteľmi neobsahovali nekalé podmienky a chrániť spotrebiteľov proti zneužitiu právomocí zo strany predajcov alebo dodávateľov.(3) Členské štáty môžu spotrebiteľom poskytnúť vysokú úroveň ochrany prostredníctvom vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú prísnejšie ako ustanovenia tejto smernice.(4)
4. Desiate odôvodnenie smernice stanovuje, že pravidlá o nekalých podmienkach by mali platiť „na všetky zmluvy“ uzavreté medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi. Výslovne stanovuje, že medzi iným, zmluvy týkajúce sa zamestnania, nástupníckych práv, rodinného práva a zmluvy týkajúce sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve sa musia vylúčiť z pôsobnosti smernice. Smernica však platí tiež pre všetky obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru.(5)
5. Článok 1 ods. 1 upravuje pôsobnosť smernice 93/13:
„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú – neoficiálny preklad] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.“
6. Článok 2 písm. b) a c) definuje pojem „spotrebiteľ“ ako „akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich [smernici 93/13] koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu“ a pojem „predajca alebo dodávateľ“(6) ako „akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich [smernici 93/13] koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“.
7. Článok 3 ods. 1 stanovuje, že „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa“.
Belgická právna úprava
8. Smernica 93/13 bola do vnútroštátneho práva prebratá zákonom Marktpraktijkenwet (zákon o trhových praktikách) zo 6. apríla 2010. Tento zákon zaviedol pojem „podnik“ namiesto pojmu „predajca alebo dodávateľ“ použitého v článku 2 písm. c) uvedenej smernice, s cieľom vymedziť jeho pôsobnosť. Článok I.1 ods. 1 Wetboek Economisch Recht (hospodársky zákonník) definuje podnik ako „každú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá trvalo sleduje hospodársky cieľ, ako aj jej organizácie“.
9. Článok 806 Gerechtelijk Wetboek (Občiansky súdny poriadok) stanovuje povinnosti súdu v prípade rozsudku vydaného za neúčasti žalovaného na konaní: „v prípade rozsudku vydaného za neúčasti žalovaného na konaní, súd žalobe alebo návrhu účastníka konania vyhovie, pričom výnimkou je situácia, keď konanie alebo návrhy sú v rozpore s verejným poriadkom“.
Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
10. Pani Susan Kuijpersová bola študentkou na Karel de Grote Hogesschool (ďalej len „KdG“). Dňa 3. februára 2014 mala zaplatiť študijný poplatok vo výške 1 546 eur za akademické roky 2012/2013 a 2013/2014, ako aj príspevok za študijnú cestu. Vzhľadom na to, že nebola schopná túto sumu uhradiť naraz, poskytla jej KdG studievoorzieningsdienst (služba študijných zariadení KdG, ďalej len „KdG Stuvo“) bezúročný splátkový kalendár. Podľa tohto splátkového kalendára KdG Stuvo vyplatila pani Kuijpersovej sumu potrebnú na zaplatenie KdG. Od 25. februára 2014 mala pani Kuijpersová splácať 200 eur mesačne počas siedmich mesiacov KdG Stuvo. Posledná časť vo výške 146 eur mala byť zaplatená 25. septembra 2014.
11. Zmluva zahŕňala nasledujúce ustanovenie:
„Keď sa suma pôžičky (celkom alebo čiastočne) nesplatí včas, zo zákona sú zo zvyšku dlhu splatné úroky vo výške 10 % ročne, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti, bez toho, aby bola potrebná upomienka. V danom prípade je splatná aj náhrada za pokrytie nákladov na vymáhanie, ktorá sa stanovuje vo výške 10 % zostatku dlhu, najmenej však 100 eur.“
12. Pani Kuijpersová však napriek výzve sumu nezaplatila.
13. Dňa 27. novembra 2015 podala KdG na Vredegerecht te Antwerpen (Zmierovací súd Antverpy, Belgicko) žalobu proti pani Kuijpersovej na zaplatenie (podľa zmluvy uzavretej KdG Stuvo) hlavnej sumy (1 546 eur), úrokov z omeškania vo výške 10 % od 25. februára 2014 (269,81 eura) a náhrady škody (154,60 eura). Medzitým rozsudkom zo 4. februára 2016 uvedený súd priznal KdG hlavnú sumu vo výške 1 546 eur. Pokiaľ však išlo o úroky a náhradu škody, uvedený súd obnovil konanie a vyzval KdG, aby zaujala stanovisko k prípadnému podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Dňa 4. marca 2016 sa KdG k tejto otázke ústne vyjadrila. Pani Kuijpersová sa na pojednávanie nedostavila.
14. Vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na to, že sa pani Kuijpersová nedostavila na pojednávanie, má podľa článku 806 Občianskeho súdneho poriadku vyhovieť žalobe KdG, pričom výnimkou je situácia, ak by bolo konanie alebo návrh KdG v rozpore s verejným poriadkom. Vzniká tu otázka, po prvé, či vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať, či zmluva na ktorej sa žaloba zakladá, spadá do pôsobnosti vnútroštátneho zákona preberajúceho smernicu 93/13 a po druhé, či vnútroštátna právna úprava brániaca takémuto preskúmaniu z toho dôvodu, že predmetné ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach nie sú kogentné, je zlučiteľná s touto smernicou.(7) Vnútroštátny súd má tiež pochybnosti o tom, či je vnútroštátna právna úprava obmedzujúca rozsah ustanovení o nekalých zmluvných podmienkach na zmluvy medzi spotrebiteľmi a „podnikmi“(8) zlučiteľná so smernicou 93/13.
15. Za týchto okolností vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru nasledujúce otázky:
1. Je vnútroštátny súd, ktorý sa zaoberá žalobou proti spotrebiteľovi v súvislosti s plnením zmluvy a kedy má tento súd podľa vnútroštátneho procesného práva právomoc ex offo preskúmať, či je žaloba v rozpore s vnútroštátnymi predpismi verejného poriadku, rovnakým spôsobom, teda ex offo, aj v prípade, že sa spotrebiteľ nedostaví na pojednávanie, oprávnený preskúmať, či predmetná zmluva spadá do pôsobnosti smernice Rady [93/13] tak, ako bola táto smernica prebratá do belgického práva?
2. Má sa slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré spotrebiteľovi sprostredkúva verejne financované vzdelávanie, v súvislosti so zmluvou o poskytovaní tohto vzdelávania za študijné poplatky, prípadne vrátane sumy na úhradu nákladov, ktoré vynaložilo vzdelávacie zariadenie, považovať za podnik v zmysle európskeho práva?
3. Spadá zmluva medzi spotrebiteľom a slobodným verejne financovaným vzdelávacím zariadením, ktorá sa týka sprostredkovania verejne financovaného vzdelávania týmto zariadením, do rozsahu pôsobnosti [smernice 93/13] a má sa slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré spotrebiteľovi sprostredkúva verejne financované vzdelávanie, v súvislosti so zmluvou o danom sprostredkovaní vzdelávania, považovať za predajcu alebo dodávateľa v zmysle tejto smernice?“
16. Písomné pripomienky predložila rakúska, belgická a poľská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 9. marca 2017, predniesli belgická vláda a Komisia ústne vyjadrenia a odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.
O prvej otázke
17. Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či má právomoc ex offo preskúmať, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice 93/13 aj napriek tomu, že sa spotrebiteľ nedostavil na pojednávanie. Táto otázka súvisí s existenciou vnútroštátneho ustanovenia, ktoré súdom umožňuje ex offo preskúmať len to, či je žaloba v rozpore s vnútroštátnymi predpismi verejného poriadku. Najskôr preskúmam túto otázku, pretože otázka, či smernica 93/13 je uplatniteľná (a či jej uplatniteľnosť je možné preskúmať ex offo), logicky predchádza otázkam týkajúcim sa postavenia strán konkrétnej zmluvy a zákonnosti jej podmienok.
18. Komisia tvrdí, že ustanovenie, podľa ktorého nie sú nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné, je kogentným ustanovením. Vnútroštátne súdy majú preto právomoc a povinnosť ex offo preskúmať, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice 93/13, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ na pojednávanie nedostaví.
19. Belgická vláda súhlasí so záverom Komisie. Tvrdí, že článok 806 Občianskeho súdneho poriadku je v súlade s týmto výkladom, keďže v rámci postupu preskúmania, či sa má alebo nemá ex offo zohľadniť otázka verejného poriadku, musí vnútroštátny súd najskôr určiť, či ustanovenie v skutočnosti spadá do pôsobnosti ustanovení verejného poriadku. Zásada rovnosti vyžaduje, aby sa uplatnilo rovnaké odôvodnenie na ustanovenia smerníc, akou je smernica 93/13.
20. Je ustálenou judikatúrou, že vnútroštátny súd má ex offo preskúmať, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom spadá do pôsobnosti smernice, a v prípade, že tomu tak je, posúdiť, či ide o nekalé ustanovenie.(9)
21. Otázkou však zostáva, či vnútroštátny súd má rovnakú povinnosť v prípade, že sa spotrebiteľ na pojednávaní nezúčastnil.
22. Na účely zodpovedania tejto otázky je potrebné pripomenúť viaceré zásady zdôraznené v judikatúre Súdneho dvora.
23. Po prvé „systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti. Táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah“.(10)
24. Po druhé ustanovenie, podľa ktorého nekalé podmienky nie sú záväzné pre spotrebiteľa, „je kogentným ustanovením smerujúcim k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť“.(11) Musí sa považovať za „ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku“.(12) Tejto analýze logicky predchádza preskúmanie, či je smernica uplatniteľná na danú situáciu (pozri bod 20 vyššie a poznámku pod čiarou).
25. Po tretie nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.(13) Tento pozitívny zásah spočíva v ex offo preskúmaní súdom alebo tribunálom otázky, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice 93/13 a primeranosti jej zmluvných podmienok. V skutočnosti ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ zdržal namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodu nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie.(14)
26. Navyše v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov, v prípade neexistujúcej harmonizácie vnútroštátnych mechanizmov, procesné postupy, ktoré umožňujú tento pozitívny zásah, sú vecou vnútroštátneho právneho poriadku, avšak pod podmienkou, že tieto modality nesmú byť nevýhodnejšie ako príslušné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity).(15)
27. Súdny dvor mal príležitosť zaoberať sa otázkou konaní bez právneho zástupcu vo veci Asturcom Telecomunicaciones, ktorá sa týkala zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku. Rozhodcovský rozsudok bol prijatý za neprítomnosti spotrebiteľky a tá sa proti tomu neodvolala v lehote stanovenej vnútroštátnym právom. Rozsudok sa teda stal právoplatným. Keď sa Asturcom snažil o vykonanie tohto rozsudku, príslušný vnútroštátny súd vyjadril názor, že rozhodcovská doložka je nekalá. Uplatniteľné vnútroštátne právo však neobsahovalo žiadne ustanovenia týkajúce sa posúdenia nekalej povahy rozhodcovských doložiek súdom alebo tribunálom na rozhodnutie o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku. Za týchto okolností vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby rozhodol, či môže ex offo rozhodnúť o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a následne zrušiť rozhodcovský rozsudok na základe toho, že táto rozhodcovská zmluva obsahovala nekalú podmienku.(16)
28. Vzhľadom na dôležitosť zásady res judicata, Súdny dvor rozhodol, že potreba dodržiavania zásady efektivity si nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.(17)
29. Súdny dvor však rozhodol, že zásada rovnosti vyžaduje, aby v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti so smernicou hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.(18)
30. Vo veci VB Pénzügyi Lízing sa vnútroštátny súd snažil objasniť, či bol povinný vykonať ex offo dokazovanie s cieľom zistiť skutkové a právne skutočnosti potrebné na posúdenie nekalého charakteru ustanovenia o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu v prípade, keď vnútroštátne procesné právo umožňuje toto dokazovanie len na návrh jedného z účastníkov konania.(19) Súdny dvor rozhodol, že na účely zabezpečenia efektívnosti ochrany spotrebiteľa musí vnútroštátny súd vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na pravidlá vnútroštátneho práva stanoviť, či sporné ustanovenie bolo, alebo nebolo predmetom individuálnej dohody medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a teda určiť, či spadá do pôsobnosti smernice 93/13.(20)
31. Tento prístup bol potvrdený v rozsudku Banco Español de Crédito (vec sa týkala primeranosti podmienky týkajúcej sa úrokov z omeškania splátok úveru). Súdny dvor rozhodol, že procesné ustanovenie, ktoré súdu rozhodujúcemu o návrhu na vydanie platobného rozkazu neumožňuje preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, a to aj napriek tomu, že má k dispozícii všetky informácie o právnom a skutkovom stave potrebné na tento účel, môže v prípade, že spotrebiteľ nepodal odpor, obmedziť efektivitu ochrany sledovanú smernicou 93/13.(21)
32. Vo veci ERSTE Bank Hungary Súdny dvor rozvinul toto tvrdenie ďalej a uviedol, že účinná súdna ochrana zaručená smernicou 93/13 vychádza z predpokladu, že na vnútroštátne súdy sa najprv obráti jedna zo zmluvných strán.(22) Poznamenávam, že za týchto okolností by bol spotrebiteľ, ktorý nepodal návrh na začatie konania, pravdepodobne konečným vykonávateľom týchto konaní a rozsudok by ovplyvnil jeho právnu situáciu bez ohľadu na to, či sa zúčastní alebo nezúčastní konaní.
33. Z judikatúry podľa môjho názoru vyplývajú nasledujúce zásady: i) zásada efektivity nevyžaduje, aby vnútroštátny súdny systém zasahoval v prípade, že žiadna zo zmluvných strán nepodala návrh na začatie konania pred vnútroštátnymi súdmi; ii) ak boli podané žaloby, dotknuté súdy musia ex offo vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na ustanovenia ich vnútroštátneho práva preskúmať, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice 93/13; iii) ak áno, musia ex offo preskúmať primeranosť týchto zmluvných podmienok; iv) kogentná povaha ustanovení stanovených touto smernicou znamená, že sa musia uplatňovať bez ohľadu na postavenie priznané vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré ich vykonávajú prostredníctvom vnútroštátneho právneho poriadku, a bez ohľadu na procesné žaloby alebo podania účastníkov konania.
34. Skutočnosť, že spotrebiteľ nepodal návrh na začatie konania, že sa nedostavil na pojednávanie alebo že sa neodvolával na smernicu 93/13 nemôže tento záver zmeniť.
35. V tomto kontexte by sa mohla zdať problematickou belgická právna úprava, ktorá umožňuje súdom ex offo preskúmať iba to, či je žaloba v rozpore s vnútroštátnymi predpismi verejného poriadku, bez toho, aby boli súčasne oprávnené posúdiť, či predmetná žaloba porušuje zásady stanovené smernicou 93/13.
36. Tieto ustanovenia je však potrebné vykladať v súlade s právom Únie. Ak má vnútroštátny súd podľa vnútroštátnych procesných predpisov právomoc ex offo preskúmať platnosť právneho aktu vo svetle vnútroštátnych predpisov verejného poriadku, musí túto právomoc uplatniť tiež v zmysle pravidiel Únie kogentnej povahy v súlade so zásadami rovnosti a efektivity. V prípade takéhoto výkladu súhlasím s prístupom belgickej vlády založeným na rozsudku vo veci Asbeek Brusse and de Man Garabito,(23) že podľa článku 806 Občianskeho súdneho poriadku má vnútroštátny súd ex offo posúdiť, či je akt v zmysle smernice 93/13 nekalej povahy, rovnakým spôsobom akým posudzuje vnútroštátne predpisy verejného poriadku.
37. Dospela som teda k záveru, že vnútroštátny súd má právomoc a povinnosť ex offo preskúmať, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice 93/13 aj v prípade, že o to nebol výslovne požiadaný, okrem iného aj preto, že sa spotrebiteľ nezúčastnil konania.
O druhej a tretej otázke
Všeobecné poznámky
38. Skôr než sa začnem zaoberať podstatou druhej a tretej otázky, ktoré je vhodné posúdiť spoločne, je potrebné definovať ich obsah.
39. Použitie pojmu „podnik“ v druhej otázke sa zdá byť v súvislosti s ochranou spotrebiteľa neobvyklé. Domnievam sa, že je to odôvodnené znením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré tvoria základ predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
40. Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach vysvetlila, že pojem „podnik“, ktorý má svoj pôvod v práve hospodárskej súťaže, použil belgický normotvorca s cieľom prebrať do vnútroštátneho právneho poriadku pojem „predajca alebo dodávateľ“ použitý v článku 2 písm. c) smernice 93/13.(24) Zdá sa byť pravdepodobné, že práve to viedlo vnútroštátny súd k otázke, či slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré sprostredkúva verejne financované vzdelávanie, akým je v prejednávanej veci KdG, je možné v zmysle práva Únie považovať za „podnik“.
41. Z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie vyplýva, že ak ustanovenie práva Únie neobsahuje nijaký odkaz na právo členských štátov, pokiaľ ide o konkrétny pojem, tento pojem si vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou.(25)
42. Smernica 93/13 v skutočnosti definuje pojem „predajca alebo dodávateľ“ bez toho, aby odkazovala na vnútroštátne právo. Z toho teda vyplýva, že tento pojem sa má na účely uplatňovania smernice chápať tak, že obsahuje autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má v celej Európskej únii vykladať jednotne.
43. Význam pojmu „predajca alebo dodávateľ“ preto nemôže závisieť od spôsobu, akým sa vnútroštátny normotvorca rozhodol prebrať tento pojem do vnútroštátneho práva. Bez ohľadu na to, či vykonávací právny predpis preberajúci smernicu používa pojmy „predajca alebo dodávateľ“, „podnikateľ“, „obchodník“, „podnik“ alebo „odborník“, musí sa vykladať jednotným spôsobom podľa definície stanovenej v článku 2 písm. c) smernice 93/13. Nie je teda podstatné to, čo znamená pojem „podnik“ v zmysle práva hospodárskej súťaže, alebo ako sa vykladá v judikatúre v oblasti poskytovania služieb. Podstatné je, či zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a zariadením, akým je KdG, spadá do rozsahu pôsobnosti smernice 93/13.
44. V tomto kontexte teda chápem podstatu druhej a tretej otázky vnútroštátneho súdu, aby sa určilo, či sa slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré sprostredkúva verejne financované vzdelávanie, akým je KdG, má považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle definície uvedenej v článku 2 písm. c) smernice 93/13.
Rozsah pojmu „predajca alebo dodávateľ“
45. Belgická vláda tvrdí, že slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré sprostredkúva verejne financované vzdelávanie, akým je KdG, nemožno považovať za „poskytovateľa služieb“ v zmysle smernice 93/13. Zmluva o „poskytovaní služieb“ musí obsahovať časť týkajúcu sa odmeny, ktorá v tomto prípade buď chýba, alebo je len minimálna. Dôvodom je, že dotknuté verejné zariadenie plní úlohy v sociálnych, kultúrnych a vzdelávacích oblastiach, ktorých cieľovou skupinou je obyvateľstvo ako celok. Rakúska vláda zastáva rovnaký názor.
46. Naopak, poľská vláda tvrdí, že takéto vzdelávacie zariadenie je „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle smernice. Zmluva medzi vzdelávacím zariadením a študentom spadá do profesijných činností tohto zariadenia. To, či má alebo nemá z týchto činností zisk, je irelevantné.
47. Komisia zastáva názor, že je potrebné rozlišovať medzi hlavnou vzdelávacou činnosťou KdG a jej príležitostnou vedľajšou činnosťou ako úverovej inštitúcie. Prejednávaná vec sa týka neskôr uvedenej činnosti. Hoci hlavná vzdelávacia činnosť KdG patrí medzi oblasť všeobecného záujmu, ktorá nespadá do pôsobnosti smernice 93/13, jej príležitostná vedľajšia činnosť spadá do pôsobnosti tejto smernice.
48. Zastávam názor, že východiskovým bodom pre výklad pojmu „predajca alebo dodávateľ“ musí byť súčasné znenie definície v článku 2 písm. c) smernice 93/13. Tento pojem zahŕňa nasledujúc prvky: „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba“ „bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“, „koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu“ a „ide o zmluvu podliehajúcu tejto smernici“.
49. Táto definícia sa musí vykladať tak, aby sa zohľadňoval jej kontext a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou.(26) Má objektívnu povahu a opiera sa o určité overiteľné prvky.(27) Pojem „predajca alebo dodávateľ“ je osobitný pre smernicu 93/13 a podľa môjho názoru je širší než pojmy používané rôznymi inými právnymi nástrojmi upravujúcimi postavenie spotrebiteľa.(28)
50. Prvá časť tejto definície, akákoľvek fyzická alebo právnická osoba bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva, objasňuje, že vymedzenie, právne postavenie, ako aj charakteristické vlastnosti dotknutého subjektu podľa vnútroštátneho práva nie sú relevantné pre potreby jeho kvalifikácie ako „predajcu alebo dodávateľa“.(29)
51. Použitie slova „akákoľvek“ znamená, že definícia sa má vykladať v širšom zmysle tak, aby sa uplatňovala na všetky fyzické alebo právnické osoby, ktoré môžu ukladať spotrebiteľom nekalé zmluvné podmienky.
52. Druhá časť definície stanovuje, že predajca alebo dodávateľ koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
53. Smernica v žiadnom prípade neobmedzuje tieto činnosti okrem toho, že pozostávajú z obchodovania s tovarom alebo poskytovania služieb.(30) Prístup je funkčný: zmluva musí byť súčasťou činností, ktoré sa vykonávajú ako súčasť obchodu, podnikania alebo povolania subjektu. Definícia „spotrebiteľ“ a definícia „predajca alebo dodávateľ“ závisia od oblasti, v ktorej dotknutý subjekt koná.(31) „Spotrebiteľ“ a „predajca alebo dodávateľ“ sú na opačných koncoch právnej transakcie. Spotrebiteľ, ktorý sa považuje za zraniteľnejšiu a slabšiu stranu, je na jednom konci a predajca alebo dodávateľ, ktorý je v silnejšej pozícii, ktorá mu umožňuje stanoviť vlastné podmienky transakcie, je na druhom konci. Definícia neobsahuje žiadnu podmienku týkajúcu sa povahy alebo účelu činností predávajúceho alebo dodávateľa.
54. Navyše smernica neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by z jej pôsobnosti vylučovalo určitý druh obchodu, podnikania alebo povolania. Je pravda, že desiate odôvodnenie uvádza niektoré druhy zmlúv, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti smernice, ako napríklad tie, ktoré sa týkajú nástupníckych práv,(32) avšak neexistuje žiadne rovnocenné ustanovenie týkajúce sa konkrétneho typu profesijnej činnosti. Naopak, štrnáste odôvodnenie výslovne uvádza, že smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru.
55. Súdny dvor v rozsudku Šiba rozhodol, že advokát, ktorý v rámci svojej profesijnej činnosti poskytuje za odmenu právnu službu fyzickej osobe na súkromné účely, je „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13 a že toto konštatovanie nemôže byť vyvrátené verejným charakterom tejto činnosti.(33)
56. V širšom kontexte smerníc týkajúcich sa práv spotrebiteľov Súdny dvor rovnako rozhodol, že pojem „obchodník“ použitý v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách nevylučuje z rozsahu jej pôsobnosti subjekty vykonávajúce úlohy verejného záujmu. Súdny dvor ďalej rozhodol, že pojem „obchodník“ zahŕňa verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, akou je správa zákonného systému zdravotného poistenia.(34) Zastávam názor, že tento prístup je možné legitímne preniesť na pojem „predajca alebo obchodník“ v zmysle smernice 93/13 (ktorá navyše – na rozdiel od smernice o nekalých obchodných praktikách – výslovne uvádza, že činnosti verejného charakteru spadajú do rozsahu jej pôsobnosti).
57. Hoci sa Súdny dvor v uvedenej veci odvolával na „obchodníka“ ako na subjekt vykonávajúci činnosť za odmenu, urobil tak preto, aby zdôraznil, že nevylúčil z pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách subjekty vykonávajúce úlohy všeobecného záujmu, ani subjekty s verejnoprávnym postavením.(35) Úlohy verejného charakteru a záujmu sa často vykonávajú ako činnosti, ktorých cieľom nie je dosiahnutie zisku. Zastávam preto názor, že pre definovanie „predajcu alebo dodávateľa“ na účely konkrétnej zmluvy nie je relevantný ziskový alebo neziskový charakter organizácie.
58. Pokiaľ ide o charakter poskytovanej služby, nemyslím si, že tvrdenie predložené belgickou vládou a Komisiou, podľa ktorého verejné vzdelávanie financované predovšetkým zo štátneho rozpočtu nemožno považovať za službu podľa článku 57 ZFEÚ, znamená, že vzdelávacie zariadenia sú vylúčené z pôsobnosti smernice 93/13 v prípade, že uzatvárajú zmluvy, ktoré zahŕňajú nekalé podmienky.
59. Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že kurzy ponúkané určitými zariadeniami, ktoré sú súčasťou systému verejného vzdelávania financovaného úplne alebo prevažne z verejných zdrojov, sú vylúčené z definície služieb, pretože zavedením a fungovaním takéhoto systému sa štát nesnaží o dosiahnutie zisku, ale plní si tým svoje povinnosti voči obyvateľstvu v sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti.(36)
60. Existuje však aj ustálená judikatúra, podľa ktorej kurzy organizované vzdelávacími zariadeniami financovanými v prevažnej miere zo súkromných zdrojov (najmä študentmi alebo ich rodičmi), predstavujú služby v zmysle článku 57 ZFEÚ, keďže ich cieľom je poskytovanie služieb za odplatu.(37)
61. Z týchto dvoch línii judikatúry vyplýva, že podľa Súdneho dvora je základným prvkom pri definovaní služieb na účely článku 57 ZFEÚ to, či sa služba poskytuje za odplatu, a nie charakter vykonávaných úloh.
62. Judikatúra týkajúca sa smernice o nekalých obchodných praktikách(38) potvrdzuje tento prístup v rozsahu, v akom verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, akou je správa zákonného systému zdravotného poistenia, zahŕňa do rozsahu pôsobnosti uvedenej smernice.(39) Smernica o nekalých obchodných praktikách má rovnaký právny základ ako smernica 93/13, konkrétne článok 95 ES (predtým článok 100a EHS, súčasný článok 114 ZFEÚ) o aproximácii právnych predpisov. Tento právny základ zdôrazňuje potrebu právnej úpravy týkajúcej sa vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa(40), ktorou sa článok 57 ZFEÚ o slobode poskytovania služieb nezaoberá.
63. Nakoniec znenie smernice 93/13 neobsahuje žiadne obmedzenie týkajúce sa charakteru a cieľa dotknutých činností, ani spôsob, akým sú financované. Naopak, do svojej pôsobnosti zahŕňa výslovne činnosti verejného charakteru.(41)
64. Zastávam teda názor, že skutočnosť, že fyzická alebo právnická osoba môže poskytovať verejne financované vzdelávanie, nie je prekážkou v tom, aby sa považovala za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13.
65. Pokiaľ ide o tretiu časť definície pojmu „predajca alebo dodávateľ“ (zmluva podliehajúca tejto smernici), článok 1 ods. 1 a článok 3 ods. 1 smernice 93/13 jasne uvádzajú, že sa smernica uplatňuje na podmienky v „zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“, ktoré neboli „individuálne dohodnut[é]“.(42) Desiate odôvodnenie smernice zdôrazňuje široký rozsah tohto pojmu. „Všetky zmluvy“ uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi (s výnimkou zmlúv týkajúcich sa zamestnania, nástupníckych práv, rodinného práva a zmlúv týkajúcich sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve) spadajú do pôsobnosti tejto smernice.(43) Zmluva môže byť uzatvorená písomne alebo ústne.(44) Predmet zmluvy nemá význam na účely vymedzenia pôsobnosti smernice.(45)
66. Smernica 93/13 definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán podľa toho, či konajú s cieľom vzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie. Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza systém ochrany zavedený touto smernicou, a to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. Táto situácia vedie spotrebiteľa k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na obsah týchto podmienok.(46)
67. Z vyššie uvedeného vyplýva, že „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle smernice 93/13 je fyzická alebo právnická osoba, verejná alebo súkromná, bez ohľadu na jej právne postavenie alebo charakteristické vlastnosti, ktorá: i) ponúka tovary alebo služby všetkých druhov a vlastností; ii) uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, pričom iii) táto zmluva sa týka jej profesijných činností. Charakter (verejný alebo súkromný), predmet zmluvy (úlohy verejného alebo súkromného charakteru) a výsledok (ziskový alebo neziskový charakter) sú irelevantné. Význam nemá ani účel zmluvy, pokiaľ je uzatvorená medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, a súvisí s obchodom, podnikaním alebo povolaním neskôr uvedených.
68. Zastávam preto názor, že slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré sprostredkúva verejne financované vzdelávanie sa môže považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle smernice 93/13, ak uzatvorí zmluvu upravenú touto smernicou vzťahujúcu sa na jej činnosti. Je na vnútroštátnom súde, aby posúdil, či je tomu tak v prejednávanej veci a či zmluva uzatvorená medzi pani Kuijpersovou a KdG je v rozpore s kogentnými ustanoveniami stanovenými touto smernicou.
Návrh
69. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Vredegerecht te Antwerpen (Zmierovací súd Antverpy, Belgicko) takto:
– Vnútroštátny súd má právomoc a povinnosť ex offo preskúmať, či zmluva spadá do pôsobnosti smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aj v prípade, že o to nebol výslovne požiadaný, okrem iného aj preto, že sa spotrebiteľ nezúčastnil konania.
– Slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré sprostredkúva verejne financované vzdelávanie sa môže považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle smernice 93/13, ak uzatvorí zmluvu upravenú touto smernicou vzťahujúcu sa na jej činnosti. Je na vnútroštátnom súde aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či je tomu tak a či predmetná zmluva je v rozpore s kogentnými ustanoveniami stanovenými touto smernicou.