NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 7. februára 2013 (1)
Vec C‑20/12
Elodie Giersch,
Benjamin Marco Stemper,
Julien Taminiaux,
Xavier Renaud Hodin,
Joëlle Hodin
proti
État du Grand‑Duché de Luxembourg
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal administratif du Grand‑Duché de Luxembourg (Luxembursko)]
„Voľný pohyb pracovníkov – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Finančná podpora na vysokoškolské štúdium – Podmienka bydliska – Nepriama diskriminácia – Cieľ zvýšiť podiel osôb, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu – Vhodnosť a primeranosť podmienky bydliska“
1. Súdny dvor sa má vyjadriť k zlučiteľnosti podmienky bydliska, ktorej osobitne v Luxembursku podlieha nárok detí cezhraničných pracovníkov na príspevok na vysokoškolské štúdium, a to bez ohľadu na to, kde chcú študovať, s právom Únie.
2. Hoci problematika, ktorej sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania týka, je už predmetom rozsiahlej judikatúry, osobitosť veci spočíva jednak v tom, že konanie vo veci samej prebieha v členskom štáte, ktorého trh práce sa vyznačuje veľkým podielom cezhraničných pracovníkov, a jednak v tom, že otázka nároku na financovanie vysokoškolského štúdia je položená práve v súvislosti s právami, ktoré právo Únie priznáva uvedeným pracovníkom, a nie samotným študentom.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
3. Článok 7 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva(2), uplatniteľného v čase skutkových okolností(3), stanovuje:
„1. S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.
2. Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“
B – Luxemburské právo
1. Systém podpory na vysokoškolské štúdium v Luxembursku
4. Zákonom z 26. júla 2010(4), na ktorom je založený súčasný luxemburský systém podpory na vysokoškolské štúdium, bol predchádzajúci systém zmenený z viacerých hľadísk. O uvedený príspevok možno požiadať bez ohľadu na to, v ktorom štáte chce žiadateľ absolvovať vysokoškolské štúdium.
5. Treba poznamenať, že od prijatia zákona z 22. júna 2000(5) mali nárok na príspevok len luxemburskí štátni príslušníci a osoby s bydliskom v Luxembursku. Zákon z roku 2000 pôvodne vyžadoval, aby luxemburský štátny príslušník preukázal svoju štátnu príslušnosť,(6) zatiaľ čo štátny príslušník Únie, ktorý nebol luxemburským štátnym príslušníkom, musel mať bydlisko v Luxembursku a patriť do pôsobnosti článku 7 alebo článku 12 nariadenia č. 1612/68. Zákonom prijatým v roku 2005(7) bola táto diskriminácia odstránená, pričom na to, aby luxemburskí štátni príslušníci mohli požiadať o príspevok, sa vyžadovalo, aby mali trvalý pobyt na území Luxemburska. Cezhraniční pracovníci, ktorí logicky nemali bydlisko v Luxembursku, boli vylúčení z pôsobnosti zákona z 22. júna 2000.
6. Počas účinnosti zákona z 22. júna 2000 mala podpora podobu štipendia a pôžičky a pomer, v akom sa finančný príspevok poskytoval, sa líšil „v závislosti jednak od finančnej a sociálnej situácie študenta a jeho rodičov a jednak od zápisného, ktoré musel študent zaplatiť“(8). Pravidlá zohľadňovania finančnej a sociálnej situácie rodičov boli stanovené vo veľkovojvodskom nariadení z 5. októbra 2000(9), ktorého článok 5 stanovoval, že základnú výšku príspevku možno zvýšiť, ak na vysokej škole študujú dve alebo viaceré deti z tej istej domácnosti,(10) a tiež, že jeho výšku možno znížiť o sumu zodpovedajúcu sumám ročných rodinných prídavkov, ak sa na študenta poberajú takéto prídavky(11). Podľa zákona z 22. júna 2000 maximálna celková suma, ktorú bolo možné priznať, predstavovala 16 350 eur na akademický rok(12) a táto suma sa každoročne upravovala na základe indexácie miezd(13).
7. Zákon z 26. júla 2010 tvorí právny základ súčasného systému podpory. Stanovuje, že štátni príslušníci Únie, ktorí sa v Luxembursku zdržiavajú v súlade s kapitolou 2 zmeneného a doplneného zákona z 29. augusta 2008 o voľnom pohybe osôb a prisťahovalectve v Luxemburskom veľkovojvodstve (loi modifiée du 29 août 2008 sur la libre circulation des personnes et l’immigration au Grand‑Duché du Luxembourg)(14), ktorým bola do luxemburského práva prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) [č.] 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS(15), môžu požiadať o príspevok na vysokoškolské štúdium(16). Článok 6 ods. 1 zmeneného a doplneného zákona z 29. augusta 2008 stanovuje, že občan Únie má právo zdržiavať sa na území Luxemburska viac ako tri mesiace, ak spĺňa buď podmienku, že ako pracovník vykonáva zárobkovú činnosť v pracovnom pomere alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba, alebo podmienku, že je zapísaný na verejnej alebo súkromnej inštitúcii akreditovanej v Luxembursku predovšetkým s cieľom študovať na tejto inštitúcii, a ak preukáže, že má zdravotné poistenie a dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa predišlo vzniku záťaže pre systém sociálnej pomoci.(17)
8. Po prijatí zákona z 26. júla 2010 sa pomer, v akom sa finančný príspevok poskytuje v podobe štipendia alebo pôžičky, líši len v závislosti od finančnej a sociálnej situácie študenta, ako aj zápisného, ktoré musí zaplatiť.(18) V dôsledku toho bolo veľkovojvodské nariadenie z 5. októbra 2000, zmenené a doplnené veľkovojvodským nariadením z 12. novembra 2010(19), prijatým na základe zákona z 26. júla 2010, pričom boli zrušené všetky odkazy na situáciu rodičov študenta žiadajúceho o príspevok, ktoré toto nariadenie obsahovalo. Maximálna výška príspevku predstavuje 17 700 eur na akademický rok.(20) Táto suma už nepodlieha indexácii.(21)
2. Situácia cezhraničných pracovníkov v oblasti financovania vysokoškolského štúdia z hľadiska luxemburského systému
9. Je nesporné, že ani počas účinnosti zákona z 22. júna 2000 deti cezhraničných pracovníkov nespĺňali podmienky na priznanie príspevku na vysokoškolské štúdium, keďže uvedený zákon stanovoval kritérium bydliska v Luxembursku. Cezhraniční pracovníci, ktorí patrili do luxemburského systému sociálneho zabezpečenia, však poberali „rodinné prídavky“ na každé dieťa, ktoré dovŕšilo vek 18 rokov a študovalo na vysokej škole v Luxembursku alebo v zahraničí.(22) Okrem toho mali príjemcovia rodinných prídavkov nárok aj na bonus na dieťa (76,88 eura mesačne k 1. januáru 2009). Rodinné prídavky na vysokoškolské štúdium, teda rodinné prídavky, ktoré sa vyplácali aj po tom, ako dieťa dovŕšilo vek 18 rokov, sa mohli vyplácať priamo dieťaťu, ak o to požiadalo.
10. Zákonom z 26. júla 2010 však boli platná právna úprava a článok 271 tretí odsek Zákonníka sociálneho zabezpečenia (Code de la sécurité sociale) zmenené a doplnené v tom zmysle, že v súčasnosti sa právo na rodinné prídavky na deti, ktoré dovŕšili vek 18 rokov, týka len detí, ktoré navštevujú strednú školu alebo strednú odbornú školu (už nie vysokú školu)(23), a to bez ohľadu na zvolené miesto štúdia. Pokiaľ ide o bonus na dieťa, ten sa už vypláca len študentom, ktorí poberajú príspevok na vysokoškolské štúdium, a považuje sa za neoddeliteľnú súčasť tejto podpory, pod podmienkou, že uvedení študenti sú stále súčasťou domácnosti svojich rodičov.(24) Podľa všetkého však existuje nárok na zníženie dane v prípade detí, ktoré nepoberali bonus na dieťa ani finančný príspevok štátu na vysokoškolské štúdium.
II – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
11. Elodie Giersch, Joëlle Hodin a Julien Taminiaux sú belgickí štátni príslušníci. Bývajú v Belgicku a aspoň jeden z ich rodičov je cezhraničným pracovníkom v Luxembursku. Benjamin Marco Stemper je nemecký štátny príslušník a býva v Nemecku. Jeho otec pracuje v Luxembursku, no nebýva tam.
12. E. Giersch, J. Hodin a J. Taminiaux chcú pokračovať v štúdiu v Belgicku, teda v štáte svojho bydliska, zatiaľ čo B. M. Stemper chce pokračovať v štúdiu v Spojenom kráľovstve. Každé z týchto štyroch detí cezhraničných pracovníkov v Luxembursku podalo v septembri a októbri 2010 žiadosť o finančný príspevok na vysokoškolské štúdium.
13. Luxemburské ministerstvo pre vysokoškolské vzdelávanie a výskum zamietlo ich žiadosti z dôvodu, že sa nezdržiavajú v Luxembursku, čo je nevyhnutnou podmienkou na priznanie príspevku stanoveného zákonom z 26. júla 2010.
14. Každé z uvedených detí podalo – prinajmenšom subsidiárne – žalobu o neplatnosť proti zamietavému rozhodnutiu uvedeného ministerstva na Tribunal administratif du Grand‑Duché de Luxembourg (Správny súd Luxemburského veľkovojvodstva), ktorý uvádza, že tieto štyri žaloby sú len zlomkom približne 600 ďalších podobných žalôb, o ktorých sa rozhoduje.
15. V konaní pred vnútroštátnym súdom žalobcovia vo veci samej namietajú existenciu priamej diskriminácie z dôvodu, že luxemburská právna úprava údajne vyžaduje, aby luxemburskí štátni príslušníci mali trvalý pobyt v Luxembursku, zatiaľ čo v prípade iných než luxemburských štátnych príslušníkov vyžaduje, aby tam mali bydlisko. Subsidiárne namietajú existenciu neodôvodnenej nepriamej diskriminácie, ktorá odporuje najmä článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, keďže podmienku bydliska ľahšie splnia tuzemskí štátni príslušníci a bola zavedená výlučne s cieľom vylúčiť nárok cezhraničných pracovníkov na príspevok.
16. V konaní pred uvedeným súdom Luxemburské veľkovojvodstvo popiera existenciu akejkoľvek diskriminácie a tvrdí, že v zmysle luxemburského práva sú pojmy trvalý pobyt a bydlisko v konečnom dôsledku rovnocenné. Luxemburské veľkovojvodstvo navyše nesúhlasí s kvalifikáciou štátnej podpory na vysokoškolské štúdium ako „sociálnej výhody“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, keďže táto podpora sa údajne poskytuje len študentom, ktorí sa posudzujú ako nezávislé dospelé osoby, bez zohľadnenia osobnej situácie ich rodičov. Cieľ sledovaný luxemburským systémom podpory na vysokoškolské štúdium, ktorým je podstatne zvýšiť podiel osôb s bydliskom v Luxembursku, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu – pričom tento podiel údajne zaostáva za európskym priemerom –, v každom prípade údajne odôvodňuje skutočnosť, že o uvedený príspevok môžu požiadať len osoby s bydliskom v Luxembursku. Ak by sa podmienka bydliska zrušila, malo by to za následok, že túto podporu na štúdium by mohol využiť v ktorejkoľvek krajine každý študent bez ohľadu na jeho väzbu s luxemburskou spoločnosťou. To by podporovalo skutočný štipendijný turizmus a predstavovalo by to neúnosnú finančnú záťaž pre Luxemburské veľkovojvodstvo, ktoré by potom muselo prehodnotiť samotnú zásadu prenosnosti podpory.
17. Vnútroštátny súd konštatuje, že príspevok na vysokoškolské štúdium je „sociálnou výhodou“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68. Ide o príspevok poskytovaný priamo študentom, ktorí sú, pokiaľ ide o výživu, odkázaní na rodičov. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa pritom rovnosť zaobchádzania zakotvená v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 týka aj potomkov, ktorí sú, pokiaľ ide o výživu, odkázaní na migrujúceho alebo cezhraničného pracovníka.(25)
18. Vnútroštátny súd, ktorý sa stotožňuje s argumentáciou Luxemburského veľkovojvodstva, odmieta existenciu priamej diskriminácie z dôvodu, že vo vnútroštátnom práve sú pojmy trvalý pobyt a bydlisko rovnocenné, ale konštatuje, že systém podpory je založený na nepriamej diskriminácii zakázanej právom Únie, keďže stanovenú podmienku bydliska totiž stále podľa judikatúry Súdneho dvora ľahšie splnia tuzemskí štátni príslušníci. Uvedený súd teda poukazuje na to, že také rozdielne zaobchádzanie môže byť napriek tomu odôvodnené, ak je založené na objektívnych úvahách, ktoré nesúvisia so štátnou príslušnosťou dotknutých osôb, a ak je primerané cieľu legitímne sledovanému vnútroštátnym právom. Vnútroštátny súd sa pritom pýta práve na legitimitu dôvodov, na ktoré sa odvoláva Luxemburské veľkovojvodstvo.
19. Vzhľadom na vzniknuté ťažkosti týkajúce sa výkladu práva Únie Tribunal administratif du Grand‑Duché de Luxembourg rozhodol o prerušiť konanie a návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý bol kancelárii Súdneho dvora doručený 16. januára 2011, položiť na základe článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Predstavujú dôvody politiky vzdelávania a rozpočtovej politiky, ktoré uvádza [Luxemburské veľkovojvodstvo], konkrétne snaha podporiť zvýšenie podielu osôb, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu, ktorý je v súčasnosti v medzinárodnom porovnaní vzhľadom na počet obyvateľov Luxemburska nedostatočný, teda dôvody, ktoré by boli vážne ohrozené, ak by [Luxemburské veľkovojvodstvo] muselo vyplácať finančnú podporu na vysokoškolské štúdium všetkým študentom na absolvovanie vysokoškolského štúdia v ktorejkoľvek krajine sveta bez ohľadu na ich väzbu so spoločnosťou veľkovojvodstva, čo by spôsobilo neprimeranú záťaž pre rozpočet [Luxemburského veľkovojvodstva], so zreteľom na zásadu rovnosti zaobchádzania v práve Spoločenstva zakotvenú v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, dôvody v zmysle… judikatúry Spoločenstva, ktoré môžu odôvodniť rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z povinnosti bydliska uloženej na účely získania príspevku na vysokoškolské štúdium tak luxemburským štátnym príslušníkom, ako aj štátnym príslušníkom iných členských štátov?“
III – Konanie pred Súdnym dvorom
20. V konaní pred Súdnym dvorom predložili písomné pripomienky E. Giersch, J. Hodin, J. Taminiaux, luxemburská, dánska, grécka, rakúska a švédska vláda, ako aj Európska komisia.
21. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 28. novembra 2012, svoje pripomienky ústne predniesli E. Giersch, J. Hodin, B. M. Stemper, J. Taminiaux, luxemburská, dánska, grécka, rakúska a švédska vláda, ako aj Komisia.
IV – Právna analýza
22. Aby bolo možné vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď, navrhujem v krátkosti sa vrátiť ku kvalifikácii príspevku na vysokoškolské štúdium ako „sociálnej výhody“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 a k skutočnosti, že podmienka bydliska, ktorá sa vzťahuje na deti cezhraničných pracovníkov, je nepriamo diskriminačná. Potom vykonám klasický test, ktorý Súdny dvor uplatňuje v prípade existencie rozdielneho zaobchádzania, a odpoviem na otázku položenú vnútroštátnym súdom, pričom sa nebudem zaoberať len zlučiteľnosťou dôvodov, na ktoré sa odvoláva luxemburská vláda, s právom Únie, ale aj vhodnosťou a primeranosťou podmienky bydliska.
A – O rozsahu pôsobnosti článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 a existencii diskriminácie
23. Na úvod je nevyhnutné poukázať na to, že otázka položená vnútroštátnym súdom odkazuje na článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68. Tento článok je v zmysle judikatúry Súdneho dvora „v oblasti poskytovania sociálnych výhod osobitným vyjadrením pravidla rovnosti zaobchádzania zakotveného v článku [45 ods. 2 ZFEÚ] a musí sa vykladať rovnako ako toto ustanovenie“(26). Vnútroštátny súd teda žiada Súdny dvor, aby posúdil situáciu v konaní vo veci samej z hľadiska voľného pohybu pracovníkov.(27)
1. Príspevok na vysokoškolské štúdium poberaný deťmi cezhraničných pracovníkov predstavuje sociálnu výhodu
24. Luxemburská vláda v konaní pred vnútroštátnym súdom a počas tohto prejudiciálneho konania spochybnila skutočnosť, že príspevok na vysokoškolské štúdium poskytovaný podľa pravidiel stanovených zákonom z 26. júla 2010 spadá pod pojem „sociálna výhoda“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.
25. Vnútroštátny súd vychádzal z predpokladu, že vzhľadom na článok 203 luxemburského Občianskeho zákonníka (Code civil) sa žalobcovia v konaní vo veci samej majú považovať za deti, ktoré sú, pokiaľ ide o výživu, odkázané na svojho rodiča, ktorý je cezhraničným pracovníkom. Tento záver zjavne vyvodil z dvoch skutočností: a) uvedený článok 203 stanovuje, že „manželom vzniká samotným uzavretím manželstva spoločná povinnosť zaopatrovať, vyživovať a vychovávať svoje deti“, a b) podľa vnútroštátnej judikatúry, ak vyživovacia a výchovná povinnosť zanikne, v zásade plnoletosťou detí, rodičia sú naďalej povinní poskytovať deťom aj po dovŕšení plnoletosti prostriedky na absolvovanie štúdia s cieľom pripraviť sa na povolanie, ktoré chcú vykonávať, avšak len za predpokladu, že sú spôsobilé na jeho absolvovanie.(28)
26. Na účely analýzy, ktorá nasleduje nižšie, si nie je možné a priori osvojiť tento predpoklad vnútroštátneho súdu, keďže podľa zásad medzinárodného práva súkromného sa takáto otázka musí vyriešiť s prihliadnutím na právo, ktoré upravuje osobný štatút dotknutej osoby. V dôsledku toho sa uvedený článok 203, tak ako bol vyložený v luxemburskej judikatúre, môže vzťahovať na luxemburských občanov alebo osoby s bydliskom v Luxembursku z dôvodu voľby právneho poriadku tejto krajiny vykonanej v prospech kritéria občianstva, trvalého pobytu alebo bydliska na určenie takého štatútu.
27. Na druhej strane – a v súlade s tým, čo bolo uvedené vyššie – nie je možné vyvodiť, že žalobcovia v konaní vo veci samej nie sú odkázaní, pokiaľ ide o výživu, na svojho rodiča, ktorý je cezhraničným pracovníkom, z dôvodu, že zákon z 26. júla 2010 stanovuje, že príspevok sa vypláca priamo študentom, že na určenie výšky príspevku príjmy rodičov nie sú relevantné a že sledovaným cieľom je osamostatnenie sa mladej dospelej osoby od rodičov s cieľom umožniť jej samostatne rozhodovať o svojom zameraní.
28. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd bude môcť posudzovať problém, na ktorý sa pýta Súdneho dvora, len vtedy, ak zistí nielen to, že študenti, o ktorých ide v konaní vo veci samej, sú súčasťou domácnosti dotknutých cezhraničných pracovníkov, ale aj to, že sú odkázaní, pokiaľ ide o výživu, na týchto pracovníkov, ktorí ich naďalej vyživujú, pričom tiež overí, či títo študenti vo krajine svojho bydliska majú skutočne alebo potenciálne k dispozícii opatrenie porovnateľné s opatrením uplatneným zákonom z 26. júla 2010.
29. V prípade, že vnútroštátny súd na základe tohto posúdenia dospeje k záveru, že žalobcovia v konaní vo veci samej sú skutočne odkázaní, pokiaľ ide o výživu, na svojich rodičov, ktorí sú cezhraničnými pracovníkmi, treba po prvé v krátkosti pripomenúť – keďže je stanovisko Súdneho dvora v tejto súvislosti ustálené –, že „pomoc na pokrytie životných nákladov a nákladov na štúdium počas univerzitného štúdia, ktoré vedie k nadobudnutiu odbornej kvalifikácie, predstavuje sociálnu výhodu v zmysle… článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68“(29) a že „financovanie štúdií, ktoré priznal členský štát deťom pracovníkov, predstavuje pre migrujúceho pracovníka sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2, pokiaľ naďalej prispieva na výživu svojho dieťaťa“(30).
30. Po druhé treba mať na zreteli, že hoci podľa článku 7 nariadenia č. 1612/68 pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonáva zárobkovú činnosť, požíva rovnaké sociálne výhody, aké sa poskytujú tuzemským pracovníkom, pojem „pracovník“ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa cezhraničných pracovníkov, ktorí sa ho môžu dovolávať rovnako ako akýkoľvek iný pracovník v zmysle tohto ustanovenia.(31) Súdny dvor pri výklade článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 použil pojmy migrujúci pracovníci a cezhraniční pracovníci bez rozlíšenia práve z dôvodu, že podľa uvedeného nariadenia sa tieto dve kategórie pracovníkov, ktorí vykonali svoju slobodu pohybu, na rozdiel od iných predpisov sekundárneho práva(32) neposudzujú rozdielne.
31. Po tretie skutočnosť, že príspevok sa poskytuje priamo študentovi, ktorý je dieťaťom cezhraničného pracovníka, nemá vplyv na kvalifikáciu sociálnej výhody, keďže Súdny dvor rozhodol, že rodinní príslušníci migrujúceho alebo cezhraničného pracovníka „sú nepriamymi adresátmi rovnosti zaobchádzania priznanej pracovníkovi“ za predpokladu, že sú na neho odkázaní(33), a že „pokiaľ poskytnutie financovania dieťaťu migrujúceho pracovníka predstavuje pre migrujúceho pracovníka sociálnu výhodu, dieťa sa môže samo odvolávať na článok 7 ods. 2 [nariadenia č. 1612/68] s cieľom získať toto financovanie, ak sa podľa vnútroštátneho práva poskytuje priamo študentovi“(34).
32. Vnútroštátny súd teda správne konštatoval, že príspevok na vysokoškolské štúdium predstavuje „sociálnu výhodu“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 a že deti, ktoré sú, pokiaľ ide o výživu, odkázané na cezhraničných pracovníkov, sú oprávnené odvolávať sa v konaní pred vnútroštátnym súdom na zásadu zákazu diskriminácie, ktorú toto ustanovenie zakotvuje.
2. Podmienka bydliska je nepriamo diskriminačná
33. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 – rovnako ako článok 45 ZFEÚ – zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek skrytú formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku.(35)
34. Podmienka bydliska sa podľa vnútroštátneho súdu uplatňuje bez rozdielu na luxemburských štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov iných členských štátov, keďže uvedený súd pri výklade svojho vnútroštátneho práva konštatoval, že podmienky trvalého pobytu a pobytu sú v skutočnosti rovnocenné. Za týchto podmienok požiadavka bydliska stanovená pre štátnych príslušníkov iných členských štátov nie je priamo diskriminačná.
35. Táto podmienka bydliska však môže „znevýhodn[iť] najmä migrujúcich pracovníkov a cezhraničných pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, keďže nerezidentmi sú najčastejšie cudzinci“(36). Pritom „nie je rozhodujúce, či sa [predmetné] opatrenie prípadne dotýka štátnych príslušníkov iných členských štátov rovnako ako tuzemských štátnych príslušníkov, ktorí nespĺňajú takéto kritérium“(37). Napokon Súdny dvor uznal, že pokiaľ ide o prístup k prenosnému financovaniu, situáciu cezhraničného pracovníka, ktorý pracuje v štáte, ktorý poskytuje finančný príspevok, ale má bydlisko v inom členskom štáte, možno porovnať so situáciou štátneho príslušníka štátu poskytujúceho finančný príspevok, ktorý má bydlisko a pracuje v uvedenom štáte.(38)
36. Nerovnosť zaobchádzania, ktorá vyplýva z toho, že pre študentov, ktorí sú deťmi cezhraničných pracovníkov, platí podmienka bydliska, teda predstavuje nepriamu diskrimináciu, ktorá je v zásade zakázaná, okrem prípadu, že je objektívne odôvodnená, zabezpečuje dosiahnutie predmetného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.(39)
B – O legitimite sledovaného cieľa
37. Luxemburská vláda sa v snahe odôvodniť odlišné zaobchádzanie s cezhraničnými pracovníkmi, pokiaľ ide o poskytovanie príspevku na vysokoškolské štúdium, na jednej strane odvoláva na cieľ, ktorý kvalifikuje ako „politický“ alebo „sociálny“ a ktorý spočíva v podstatnom zvýšení podielu osôb s bydliskom v Luxembursku, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu. Tento podiel v súčasnosti údajne predstavuje 28 %(40), čo je oveľa menej ako percentuálny podiel držiteľov rovnakých diplomov v porovnateľných štátoch. Luxemburská vláda považuje za potrebné dosiahnuť podiel 66 % vysokoškolsky vzdelaných osôb vo veku od 30 do 34 rokov s bydliskom v Luxembursku, keďže jej to umožňuje splniť čoraz naliehavejšiu požiadavku spočívajúcu v zabezpečení prechodu luxemburskej ekonomiky k znalostnej ekonomike.
38. Okruh príjemcov príspevku je obmedzený len na osoby s bydliskom v Luxembursku z dôvodu, že uvedené osoby údajne majú vzťah s luxemburskou spoločnosťou, na základe ktorého možno predpokladať, že po využití možnosti poskytovanej luxemburským systémom podpory financovať svoje štúdium, ktoré prípadne absolvujú v zahraničí, v Luxembursku opäť využijú svoje takto získané vedomosti v prospech rozvoja luxemburskej ekonomiky, ako bolo uvedené vyššie.
39. Na druhej strane luxemburská vláda tvrdí, že tento cieľ – spojený s vnútroštátnou politikou vzdelávania – nemožno posudzovať oddelene od hospodárskeho cieľa. Obmedzenie nároku na príspevok na vysokoškolské štúdium len na osoby s bydliskom v Luxembursku je údajne nevyhnutné na zabezpečenie financovania systému. Súdny dvor údajne už uznal, že členský štát môže dozerať, aby sa poskytovanie podpory na pokrytie životných nákladov študentom z iných členských štátov nestalo neprimeranou záťažou, ktorá by mohla mať následky na celkovú úroveň podpory poskytovanej týmto štátom. Luxemburská vláda sa opiera o rozsudok Bidar(41), ktorý považuje za relevantný pre prejednávanú vec, a tvrdí, že ak by sa podmienka bydliska zrušila, bola by povinná vyplácať príspevok každému študentovi bez ohľadu na jeho osobnú väzbu s luxemburskou spoločnosťou, čo by pre ňu predstavovalo neprimeranú záťaž.
40. Som presvedčený, že oba ciele možno posudzovať samostatne. Je pravda, že určenie príjemcov sociálnej výhody má logicky vplyv na hospodársku záťaž, ktorú musí niesť štát poskytujúci uvedenú výhodu. Keďže podľa všetkého ide o politiku vzdelávania, táto politika sa nevyhnutne vykonáva prostredníctvom uplatňovania rôznych nástrojov, ktoré nevyhnutne spôsobujú určité náklady. Nestačí však tvrdiť, že existujú značné náklady na uskutočnenie takej politiky, ktorá je diskriminačná. Treba preukázať, že uvedená politika je nevyhnutná a že náklady sú také vysoké, že by znemožnili uskutočnenie uvedenej politiky.
1. O cieli zvýšiť podiel osôb s bydliskom v Luxembursku, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu, na 66 %
41. Poznamenávam, že dotknuté subjekty, ktoré sa zúčastňujú na tomto konaní, nespochybňujú tento cieľ sám osebe.
42. Je zrejmé, že cieľ zvýšiť počet osôb, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu, sa týka všeobecného záujmu. Samotné inštitúcie Únie prijali na tieto účely viacero opatrení a poukázali na vzájomný vzťah medzi úrovňou vzdelanosti jednotlivcov, prístupom k zamestnaniu a hospodárskym rastom Únie. Komisia vo svojom oznámení s názvom „Európa 2020: Stratégia na zabezpečenie inteligentného, udržateľného a inkluzívneho rastu“(42) stanovila ako cieľ, ktorý sa má dosiahnuť do roku 2020, znížiť podiel ľudí, ktorí predčasne ukončia školskú dochádzku, na 10 % a dosiahnuť podiel vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí aspoň na úrovni 40 %.(43) Komisia tiež navrhla, aby členské štáty pretransformovali tento cieľ na vnútroštátny cieľ.(44) Dosiahnutie tohto cieľa by malo prispieť k modernizácii trhov práce, zvýšeniu účasti osôb na trhu práce a k lepšiemu zosúladeniu ponuky na trhu práce s dopytom, pričom Komisia považuje tieto otázky za prioritné na rýchle a účinné prekonanie krízového obdobia, v ktorom sa Únia nachádza.(45)
43. Rada Európskej únie si tento cieľ osvojila už vo svojich záveroch z 12. mája 2009 o strategickom rámci pre európsku spoluprácu vo vzdelávaní a odbornej príprave („Vzdelávanie a odborná príprava“)(46) tým, že vymedzila referenčnú úroveň pre priemer európskych výsledkov, pokiaľ ide o vysokoškolsky vzdelané osoby, na úroveň aspoň 40 % osôb vo veku od 30 do 34 rokov.(47)
44. Odvtedy Rada neustále pripomína význam tohto cieľa. V roku 2010 poznamenala, že „zvyšovanie ambicióznosti a rozšírenie prístupu študentov zo znevýhodneného prostredia k vysokoškolskému vzdelávaniu si vyžaduje posilnenie programov finančnej podpory a iných stimulov, ako aj zlepšenie ich štruktúry[, š]tudentské pôžičky, ktoré sú únosné, dostupné, primerané a prenosné, ako aj granty poskytované na základe overenia majetkových pomerov[, ktoré] môžu úspešne zvýšiť mieru účasti tých, ktorí si nemôžu dovoliť znášať náklady na vysokoškolské vzdelávanie“(48). So zreteľom na budúci vývoj trhu práce na úrovni Únie Rada navyše zdôraznila, že „v nadchádzajúcich rokoch si bude čoraz viac zamestnaní vyžadovať vysokú kvalifikáciu, a predsa má dnes EÚ menší podiel osôb s vysokoškolským… vzdelaním“(49). K tomuto zisteniu Rada dospela so zreteľom na všetky členské štáty, teda tak so zreteľom na členské štáty, ktorých trh práce sa vyznačuje veľkým podielom cezhraničných pracovníkov, ako aj so zreteľom na ostatné členské štáty. Napokon Rada vo svojom obnovenom európskom programe vzdelávania dospelých, ktorým sa stanovujú prvoradé oblasti na obdobie 2012 – 2014, vymedzila úsilie, ktoré majú členské štáty vynaložiť práve „v záujme zvýšenia podielu mladých dospelých s terciárnym alebo rovnocenným vzdelaním na 40 %“.(50)
45. Činnosť v prospech širšieho prístupu k vysokoškolskému vzdelávaniu, ktorú som opísal vyššie, však v každom prípade spadá len do podpornej právomoci, ktorou Únia disponuje v oblasti vzdelávania a odborného vzdelávania.(51) Inak povedané, pri neexistencii harmonizácie na európskej úrovni treba priznať členským štátom značný priestor na vymedzenie cieľov sledovaných ich politikou vzdelávania a na stanovenie podmienok, za akých sa poskytuje príspevok na vysokoškolské štúdium.(52)
46. Podľa môjho názoru je prechod k znalostnej ekonomike, na ktorý sa luxemburská vláda odvoláva vo svojich písomných pripomienkach(53), jedným z týchto cieľov ponechaných na voľnú úvahu členských štátov. Hospodárska situácia Luxemburska je historicky atypická. Z hospodárstva založeného na banskom a oceliarskom priemysle sa Luxembursko po zániku tohto priemyslu zmenilo smerom k rozvoju zamestnanosti v bankovom a finančnom sektore. Tento sektor bol následne – dokonca aj pred finančnou krízou – a stále je značne ohrozený z dôvodu opatrení vykonaných na úrovni Únie s cieľom drasticky znížiť výhodné postavenie, ktoré mal luxemburský bankový systém v porovnaní s bankovými systémami ostatných členských štátov. Je pritom celkom pochopiteľné, že členský štát uskutočňuje politiku vzdelávania, ktorej cieľom je zvýšiť vzdelanostnú úroveň dostupných ľudských zdrojov, ktoré majú primerane predvídateľnú úlohu spočívajúcu v prispení k opätovnej premene vnútroštátneho hospodárstva s cieľom prilákať a poskytovať rozmanitejšie formy služieb na svojom území.
47. Sotva teda možno pochybovať o tom, že činnosť podniknutá členským štátom s cieľom zaručiť vysokú vzdelanostnú úroveň svojich obyvateľov sleduje legitímny cieľ, ktorý možno považovať za naliehavý dôvod všeobecného záujmu.
2. O cieli zabrániť neprimeranej záťaži, ktorá má dôsledky pre celkovú úroveň príspevku na vysokoškolské štúdium
48. Pokiaľ ide o hospodársky cieľ týkajúci sa súbežného odôvodnenia založeného na ohrození kapacít financovania systému, treba konštatovať, že ide o tvrdenie, na ktoré sa členské štáty opakovane odvolávajú v konaní pred Súdnym dvorom. Okrem toho odvolávanie sa na už citovaný rozsudok Bidar nie je presvedčivé.
49. Pripomeniem totiž už len skutočnosť, že situácia vo veci samej sa v tomto konaní skúma z hľadiska voľného pohybu pracovníkov a že ide o určenie, či vnútroštátna právna úprava porušuje práva, ktoré cezhraničným pracovníkom priznáva právo Únie. V už citovanej veci Bidar mal Súdny dvor zaujať stanovisko k zlučiteľnosti podmienky bydliska stanovenej pre európskych občanov, ktorí neboli ekonomicky činní, na to, aby mohli získať príspevok na štúdium. Ide o zásadný rozdiel, ktorý Súdny dvor zdôraznil aj vo svojom rozsudku Komisia/Holandsko(54).
50. Keď totiž Súdny dvor analyzoval dôvody, na ktoré sa odvolávalo Holandské kráľovstvo, najprv konštatoval, že „hoci dôvody rozpočtovej povahy môžu ovplyvniť sociálnu politiku členského štátu aj podstatu alebo rozsah opatrení sociálneho zabezpečenia, ktoré chce prijať, nepredstavujú samy osebe cieľ, ktorý táto politika sleduje, a teda nemôžu odôvodniť diskrimináciu“(55). Súdny dvor však ďalej skúmal cieľ zabrániť neprimeranej záťaži (hospodársky cieľ). Žalovaný sa tiež domnieval, že z už citovaných rozsudkov Bidar a Förster možno odvodiť možnosť členských štátov oprávnene požadovať od príjemcov príspevku na vysokoškolské štúdium, aby preukázali „istý stupeň integrácie“. Súdny dvor však zdôraznil zásadný rozdiel medzi týmito vecami Bidar a Förster a už citovanou vecou Komisia/Holandsko, ktorý bol založený na skutočnosti, že v prvom prípade išlo o občanov, ktorí neboli ekonomicky činní a neboli rodinnými príslušníkmi pracovníkov v zmysle práva Únie, zatiaľ čo v druhom prípade sa situácia posudzovala z pohľadu migrujúceho alebo cezhraničného pracovníka, ktorý má vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, ktoré chce absolvovať vysokoškolské štúdium a požiadalo o priznanie príspevku na vysokoškolské štúdium poskytovaného štátom, v ktorom je jeho rodič zamestnaný.
51. Súdny dvor rozhodol, že „hoci sa možnosť, ktorú Súdny dvor priznáva členským štátom za predpokladu, že budú dodržané určité podmienky, vyžadovať od štátnych príslušníkov iných členských štátov určitý stupeň integrácie do ich spoločnosti, aby mali nárok na sociálne výhody, ako sú finančné príspevky na štúdium, neobmedzuje na situácie, keď sú žiadateľmi o príslušný príspevok občania, ktorí nie sú ekonomicky činní, je požiadavka bydliska [počas troch zo šiestich rokov predchádzajúcich podaniu žiadosti o príspevok na vysokoškolské štúdium] v zásade neprimeraná, pokiaľ ide o migrujúcich alebo cezhraničných pracovníkov“(56). Pokiaľ ide o týchto pracovníkov, „skutočnosť, že vstúpili na pracovný trh členského štátu, v zásade vytvára dostatočnú integračnú väzbu so spoločnosťou tohto členského štátu, ktorá im umožňuje, aby v ňom využívali zásadu rovnosti zaobchádzania v porovnaní s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o sociálne výhody“(57). Súdny dvor z toho vyvodil, že cieľ spočívajúci v zabránení neprimeranej záťaži, uvádzaný vo vzťahu k poskytnutiu sociálnej výhody cezhraničným pracovníkom, nemožno považovať za legitímny cieľ.
52. Z tohto dôvodu rozpočtový cieľ uvádzaný Luxemburskom nemôže sám osebe predstavovať legitímny dôvod, ktorý by mohol odôvodniť rozdielne zaobchádzanie s luxemburskými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov. V každom prípade, ako som uviedol v bode 38 týchto návrhov, problém nespočíva v odôvodnení diskriminácie namietanej žalobcami v konaní vo veci samej z dôvodu značných nákladov, ktoré by si vyžadovalo zrušenie diskriminačnej podmienky, ale v overení, či sledovaný hospodársky cieľ – prechod k znalostnej ekonomike –, pre ktorý Luxemburské veľkovojvodstvo stanovilo uvedený diskriminačný postup, je nielen vážne, ale aj skutočne sledovaný a či sú náklady na zabránenie uvedenému postupu také vysoké, že by znemožňovali jeho dosiahnutie. Je zrejmé, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil obe skutočnosti s cieľom prípadne určiť existenciu okolnosti, ktorá by následne podporila odôvodnenie spočívajúce v sledovanom sociálnom cieli.
C – O vhodnosti a primeranosti podmienky bydliska
53. Opatrenie, ktoré môže obmedziť voľný pohyb pracovníkov, ako je zakotvený v článku 45 ZFEÚ a vykonaný článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, môže byť platne odôvodnené len vtedy, ak je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného legitímneho cieľa a nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné(58), čo treba preskúmať.
54. Test vhodnosti a primeranosti kritéria uplatneného luxemburskou vládou na sledovanie legitímneho cieľa je najzložitejší. V tejto súvislosti v tejto veci vznikajú dve skupiny problémov. Na jednej strane jednotlivé subjekty zúčastnené na tomto konaní vyvodili z už citovaného rozsudku Komisia/Holandsko protichodné závery, najmä v súvislosti s mierou integrácie, ktorú členské štáty môžu alebo nemôžu požadovať od príjemcov príspevku na vysokoškolské štúdium. Pokiaľ teda ide o túto otázku, chcel by som uvedený rozsudok objasniť. Na druhej strane niektoré informácie, ktoré považujem za podstatné, nie sú uvedené v spise, takže Súdny dvor bude podľa môjho názoru ťažko môcť vydať konečné rozhodnutie o vhodnosti a primeranosti vnútroštátnej právnej úpravy. Viaceré skutočnosti si v kontexte prejednávanej veci, a to práve s cieľom zohľadniť špecifiká luxemburského systému – a najmä trhu práce –, vyžadujú niekoľko spresnení. Je teda dôležité upriamiť pozornosť vnútroštátneho súdu na túto otázku.
1. O rozsudku Komisia/Holandsko
55. Keď Súdny dvor v už citovanom rozsudku Komisia/Holandsko skúmal takzvaný sociálny dôvod založený na cieli podporovať mobilitu študentov, skutočne ho považoval za naliehavý dôvod všeobecného záujmu.(59) Žalovaný sa následne usiloval preukázať vhodnosť a primeranosť podmienky bydliska počas troch zo šiestich rokov predchádzajúcich podaniu žiadosti skutočnosťou spočívajúcou v tom, že sa malo zabezpečiť, aby sa finančná podpora poskytovala len študentom, ktorých mobilita sa má podporovať: štát poskytujúci podporu očakával, že študenti, ktorí uvedenú podporu poberajú, sa do toho štátu po skončení štúdia vrátia, aby tam bývali a pracovali.(60) Súdny dvor pripustil, že tieto skutočnosti „môžu odrážať situáciu väčšiny študentov“(61), a tým rozhodol, že podmienka bydliska počas troch zo šiestich rokov predchádzajúcich podaniu žiadosti je primeraná na dosiahnutie cieľa podporovania mobility študentov.(62) Tá istá podmienka na vznik nároku na prenosnú podporu na vysokoškolské vzdelávanie poskytovanú Holandskom však podľa Súdneho dvora mala „príliš vylučujúcu povahu“, a preto rozhodol, že „[podmienka bydliska počas troch zo šiestich rokov predchádzajúcich podaniu žiadosti] tým, že stanovuje konkrétne doby trvania bydliska na území dotknutého členského štátu, uprednostňuje skutočnosť, ktorá nie je nevyhnutne jediným odrazom skutočnej väzby medzi dotknutou osobou a uvedeným členským štátom“.(63) Súdny dvor dospel k záveru, že sa preukázalo, že predmetné pravidlo nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.
56. Z dôkladného preskúmania tohto rozsudku teda vyplýva, že Súdny dvor posudzuje kritérium „istého stupňa integrácie“ odlišne podľa toho, či ide o posúdenie vo vzťahu k legitímnemu cieľu hospodárskej povahy(64) alebo vo vzťahu k legitímnemu cieľu sociálnej povahy.
57. Ak má byť totiž okruh príjemcov príspevkov na vysokoškolské štúdium obmedzený z hospodárskych dôvodov s odvolaním sa na únosnosť financovania uvedenej podpory, Súdny dvor pri svojej analýze vychádza z pojmu migrujúci alebo cezhraniční pracovníci, pričom konštatuje, že títo pracovníci sú prirodzene už z dôvodu, že vstúpili na trh práce štátu poskytujúceho príspevok, hospodársky začlenení do spoločnosti tohto štátu, že sa podieľajú na financovaní jeho sociálnej politiky a že v dôsledku toho je uloženie podmienky bydliska počas troch rokov na vznik nároku na výhodu sociálnej povahy nevhodné.
58. Naproti tomu, ak má byť okruh príjemcov príspevku na vysokoškolské štúdium obmedzený z dôvodov skôr sociálnej povahy, Súdny dvor už pri svojej analýze nepoužíva ako referenčný bod pracovníka, ktorý má nárok – rovnako ako jeho rodinní príslušníci – na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o poskytovanie sociálnych výhod, ale samotného študenta. Inak povedané, hospodárska integrácia rodiča, ktorý je cezhraničným pracovníkom, nevyhnutne neznamená automaticky sociálnu integráciu jeho rodinných príslušníkov. Súdny dvor navyše nepoužíva rovnaké pojmy – už nehovorí o „istom stupni integrácie“(65), ale o „skutočnej väzbe“(66). Analýza sa už neuskutočňuje z pohľadu pracovníka a jeho väzieb so spoločnosťou štátu zamestnania, ale z pohľadu samotného študenta. Hoci teda Súdny dvor rozhodol, že podmienka bydliska počas troch rokov je nevhodná, pokiaľ ide o overenie hospodárskej integrácie cezhraničného pracovníka, konštatoval, že tá istá podmienka je vhodná, ak ide o overenie sociálnej väzby študenta. Súdny dvor podľa všetkého tiež uznal, že nárok na príspevok môže byť vyhradený študentom, ktorí sa pravdepodobne vrátia do štátu, ktorý ho poskytuje, a tým pripustil väzbu medzi bydliskom študenta v čase, keď žiada o poskytnutie príspevku, a takto poskytovanou perspektívou „návratu“. Napokon však rozhodol, že podmienka bydliska počas troch rokov je v rozpore s právom Únie preto, lebo je neprimeraná práve z dôvodu, že stanovenie podmienky bydliska počas troch zo šiestich rokov predchádzajúcich podaniu žiadosti – a len tejto podmienky – bolo príliš prísne na preukázanie skutočnej väzby.
2. O vhodnosti podmienky bydliska
59. Je teda potrebné posúdiť, či je podmienka bydliska, ktorú Luxemburské veľkovojvodstvo v prípade detí cezhraničných pracovníkov stanovuje na to, aby mohli požiadať o priznanie príspevku na vysokoškolské štúdium, vzhľadom na vyššie uvedené úvahy vhodná na zabezpečenie primeranej pravdepodobnosti návratu, ktorú uvedený štát považoval za nevyhnutnú na dosiahnutie legitímneho sledovaného cieľa.
60. Odpoveď sa nachádza v samotnej formulácii cieľa. Ak Súdny dvor pripustí – ako som navrhol –, že Luxemburské veľkovojvodstvo je oprávnené prijať opatrenia, ktoré môžu podporiť prístup jeho obyvateľov k vysokoškolskému vzdelávaniu, s očakávaním, že títo obyvatelia sa po skončení štúdia pravdepodobne väčšmi než ktoríkoľvek iní obyvatelia začlenia do luxemburského trhu práce, čím ho obohatia, treba, aby zároveň pripustil, že podmienka bydliska je vhodná na zabezpečenie uvedeného cieľa, keďže vyhradzuje nárok na príspevok len osobám s bydliskom v Luxembursku.
3. O primeranosti podmienky bydliska
61. Podmienka bydliska, o ktorú išlo v už citovanej veci Komisia/Holandsko a ktorá bola stanovená len na účely financovania vysokoškolského štúdia absolvovaného mimo Holandska(67), sa považovala za splnenú, pokiaľ žiadateľ o príspevok mohol preukázať nepretržitý pobyt počas troch zo šiestich rokov predchádzajúcich podaniu žiadosti. Ako som už uviedol, z už citovaného rozsudku Komisia/Holandsko vyplýva, že Súdny dvor nechcel oslobodiť deti cezhraničných pracovníkov od povinnosti preukázať väzbu so spoločnosťou štátu zamestnania ich rodiča, ak tieto deti v tomto štáte požiadajú o prenosnú podporu na vysokoškolské vzdelávanie. Jednoznačne však konštatoval, že štáty nemôžu stanoviť podmienku bydliska počas troch rokov ako jediný prejav tejto väzby.
62. Podmienku bydliska stanovenú Luxemburským veľkovojvodstvom teda treba skúmať z hľadiska tohto posúdenia. Ústrednou otázkou je, či jedine požiadavka predchádzajúceho bydliska môže zabezpečiť Luxemburskému veľkovojvodstvu – dovolím si povedať – minimálnu „návratnosť investície“, pričom ide o primeranú pravdepodobnosť, že príjemcovia príspevku sa vrátia do Luxemburska a budú pôsobiť na jeho trhu práce s cieľom prispieť k novej hospodárskej dynamike krajiny. Na účely takého posúdenia sa domnievam, že by bolo vhodné navrhnúť vnútroštátnemu súdu dve analýzy.
63. Prvá analýza, ktorú by vnútroštátny súd mal vykonať, spočíva v preskúmaní, či test, ktorý uskutočňujú vnútroštátne orgány pri rozhodovaní o žiadosti o pobyt, pri neexistencii stanovenej minimálnej dĺžky nie je výlučne formálny, ale je dostatočný na zabezpečenie primeranej pravdepodobnosti zaradenia žiadateľa do hospodárskeho a sociálneho života v Luxembursku.
64. Druhá analýza, ktorú vnútroštátnemu súdu navrhujem, súvisí so skutočnosťou, že príspevok na vysokoškolské štúdium stanovený luxemburskou právnou úpravou je prenosnou podporou a že sám osebe sa môže použiť mimo krajiny, ktorá ho poskytuje, s tým dôsledkom, že študentov, ktorí ju poberajú, môže pritiahnuť trh práce krajiny, v ktorej absolvujú štúdium. Tento údaj znamená, že existencia bydliska v čase podania žiadosti o príspevok na vysokoškolské štúdium, ktorá sa posudzuje len sama osebe, nepredstavuje primeranú pravdepodobnosť ich návratu do štátu, ktorý ho poskytol. Na to, aby sa uplatnenie predmetného kritéria považovalo za primerané sledovanému cieľu, je potrebné preskúmať, či opatrenia orgánov verejnej moci zamerané na konkrétny rozvoj nových perspektív zamestnania v tomto zmysle, a to nielen v odvetviach, v ktorých Luxemburské veľkovojvodstvo ponúka možnosti vysokoškolského vzdelávania, ale aj v ostatných odvetviach, skutočne sledovali cieľ spočívajúci v premene luxemburskej ekonomiky na znalostnú ekonomiku – teda na ekonomiku, ktorá ponúka služby chápané v najširšom zmysle –, a to z dôvodu, že na preukázanie splnenia kritéria proporcionality nestačí overiť znaky konkrétneho opatrenia a sledovaného cieľa, ale treba tiež preskúmať, akým konkrétnym spôsobom sa na jeho dosiahnutí pracuje.
65. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda zastávam názor, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby po posúdení všetkých nevyhnutných relevantných skutočností, ktoré Súdnemu dvoru v súčasnosti nie sú známe, určil, či je podmienka bydliska stanovená zákonom z 26. júla 2010 v prípade detí cezhraničných pracovníkov, ktoré žiadajú o príspevok na vysokoškolské štúdium, vhodná a primeraná.
V – Návrh
66. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázku, ktorú položil Tribunal administratif du Grand‑Duché de Luxembourg, odpovedal takto:
Cieľ zvýšiť podiel osôb s bydliskom v tuzemsku, ktoré sú držiteľmi vysokoškolského diplomu, predstavuje legitímny cieľ, ktorý môže odôvodniť nepriamu diskrimináciu so zreteľom na článok 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva a článok 45 ZFEÚ. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby po posúdení všetkých nevyhnutých skutočností relevantných na tieto účely a najmä vyššie uvedených skutočností, na ktoré bola upriamená jeho pozornosť, preskúmal, či podmienka bydliska stanovená zákonom z 26. júla 2010 v prípade detí cezhraničných pracovníkov, ktoré žiadajú o príspevok na vysokoškolské štúdium, je primeraná a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa.