Vec T‑122/15
Landeskreditbank Baden‑Württemberg – Förderbank
proti
Európskej centrálnej banke
„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Článok 6 ods. 4 nariadenia (EÚ) č. 1024/2013 – Článok 70 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 468/2014 – Jednotný mechanizmus dohľadu – Právomoci ECB – Decentralizovaný výkon vnútroštátnymi orgánmi – Posúdenie významu úverovej inštitúcie – Potreba priameho dohľadu zo strany ECB“
Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (štvrtá rozšírená komora) zo 16. mája 2017
1. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Dohľad nad finančným sektorom Únie – Jednotný mechanizmus dohľadu – Podrobenie významných subjektov priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany Európskej centrálnej banky – Posúdenie subjektu ako významného – Spôsobilosť Banky vykonávať dohľad v porovnaní so spôsobilosťou vnútroštátnych orgánov vykonávať dohľad
(Nariadenie Rady č. 1024/2013, články 4 a 6; nariadenie Európskej centrálnej banky č. 468/2014, články 70 a 71)
2. Právo Európskej únie – Výklad – Metódy – Výklad sekundárneho práva v súlade so Zmluvou o FEÚ – Výklad v závislosti od kontextu a účelu
3. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Dohľad nad finančným sektorom Únie – Jednotný mechanizmus dohľadu – Právomoci Európskej centrálnej banky – Decentralizovaný výkon vnútroštátnymi orgánmi – Posúdenie významu subjektu – Výlučná právomoc Banky
(Nariadenie Rady č. 1024/2013, článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 4; nariadenie Európskej centrálnej banky č. 468/2014, články 70 a 71)
4. Právo Európskej únie – Zásady – Zásada subsidiarity – Rozsah – Uplatniteľnosť v oblastiach patriacich do výlučnej právomoci Únie – Vylúčenie
(Článok 5 ods. 3 ZEÚ)
5. Právo Európskej únie – Zásady – Proporcionalita – Rozsah – Voľná úvaha normotvorcu Únie – Súdne preskúmanie – Obmedzenia
6. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Dohľad nad finančným sektorom Únie – Jednotný mechanizmus dohľadu – Podrobenie významných subjektov priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany vnútroštátnych orgánov – Decentralizovaný výkon výlučnej právomoci Únie týmito orgánmi – Možnosť prehodnotiť významný subjekt na menej významný subjekt z dôvodu spôsobilosti vnútroštátnych orgánov vykonávať priamy dohľad na týmto subjektom – Vylúčenie
(Článok 291 ods. 1 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1024/2013, článok 6; nariadenie Európskej centrálnej banky č. 468/2014, článok 70 ods. 1)
7. Právo Európskej únie – Zásady – Rovnosť zaobchádzania – Nevyhnutnosť dodržiavať zásadu zákonnosti – Nemožnosť dovolávať sa nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby
8. Žaloba o neplatnosť – Dôvody – Neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia – Dôvod odlišujúci sa od dôvodu týkajúceho sa materiálnej zákonnosti
(Články 263 a 296 ZFEÚ)
9. Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Posúdenie povinnosti odôvodnenia na základe okolností v prejednávanej veci
(Článok 296 ZFEÚ)
10. Akty inštitúcií – Akty prijaté v rámci výkonu voľnej úvahy – Dodržanie záruk priznaných účastníkovi správneho konania – Povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti
(Charta základných práv Európskej únie, článok 41)
1. Prudenciálny dohľad nad významnými úverovými inštitúciami vykonáva výlučne Európska centrálna banka na základe článkov 4 a 6 nariadenia č. 1024/2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami. Z článku 6 ods. 4 druhého pododseku tohto nariadenia vyplýva, že od posúdenia inštitúcie ako „významnej“ možno upustiť za osobitných okolností, za ktorých vymedzenie je zodpovedná Banka. Toto vymedzenie bolo vykonané v článkoch 70 a 71 nariadenia č. 468/2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi.
V tejto súvislosti vo vzťahu k cieľom nariadenia č. 1024/2013 znenie článku 70 ods. 1 nariadenia č. 468/2014 poukazuje výlučne na preskúmanie primeranosti alebo neprimeranosti klasifikácie subjektu ako významného, a v dôsledku toho na preskúmanie dohľadu nad týmto subjektom, ktorý vykonáva výlučne Banka. Nespomína sa žiadne preskúmanie potreby priameho dohľadu nad významným subjektom zo strany Banky. Hoci vo všeobecnosti sa preskúmanie primeranosti aktu Únie týka jeho schopnosti dosiahnuť legitímne ciele sledované dotknutou právnou úpravou, posúdenie jeho nevyhnutnosti spočíva v overení, či neprekračuje hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov.
V dôsledku toho, keďže článok 70 ods. 1 nariadenia č. 468/2014 odkazuje na osobitné a faktické okolnosti, v dôsledku ktorých sa klasifikácia dohliadaného subjektu ako významného stane neprimeranou s prihliadnutím na ciele a zásady nariadenia č. 1024/2013, z toho nevyhnutne vyplýva, že sa zohľadňuje iba predpoklad, podľa ktorého by bol výkon priameho prudenciálneho dohľadu zo strany Banky, ktorý vyplýva z klasifikácie subjektu ako „významného“, menej vhodný na dosiahnutie cieľov uvedeného nariadenia než výkon priameho prudenciálneho dohľadu nad týmto subjektom zo strany vnútroštátnych orgánov. Naproti tomu z doslovného výkladu článku 70 ods. 1 nariadenia č. 468/2014 nevyplýva predpoklad prehodnotenia „významného subjektu“ na „menej významný“ subjekt z dôvodu, že priamy dohľad zo strany vnútroštátnych orgánov v rámci jednotného mechanizmu dohľadu by bol rovnako spôsobilý dosiahnuť ciele nariadenia č. 1024/2013 ako dohľad vykonávaný iba zo strany Európskej centrálnej banky.
(pozri body 22, 28, 29, 44 – 46)
2. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 40, 41)
3. Zo štruktúry nariadenia č. 1024/2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, vyplýva, že Rada delegovala na Banku výlučnú právomoc, pokiaľ ide o prudenciálne úlohy upravené v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti jediným cieľom článku 6 toho istého nariadenia je umožniť v rámci jednotného mechanizmu dohľadu decentralizovaný výkon tejto právomoci vnútroštátnymi orgánmi – pod dohľadom Banky – vo vzťahu k menej významným subjektom a v súvislosti s úlohami upravenými v článku 4 ods. 1 písm. b) a d) až i) nariadenia č. 1024/2013, pričom Banke sa zveruje výlučná právomoc určiť obsah pojmu osobitné okolnosti v zmysle článku 6 ods. 4 druhého pododseku toho istého nariadenia, ktorý bol vykonaný prijatím článkov 70 a 71 nariadenia č. 468/2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi.
(pozri bod 63)
4. Hoci zásada subsidiarity, pokiaľ je uplatniteľná, zahrnuje najmä povinnosť overiť, či by mohol byť cieľ plánovaného opatrenia lepšie uskutočnený na úrovni Únie alebo či by takýto cieľ mohol byť rovnako efektívne uskutočnený na vnútroštátnej úrovni, z článku 5 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že táto zásada sa uplatňuje len v oblastiach, ktoré nepatria do výlučnej právomoci Únie.
(pozri bod 65)
5. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 67, 68)
6. V rámci svojej činnosti dohľadu nad menej významnými subjektmi na základe jednotného mechanizmu dohľadu opísaného v článku 6 nariadenia č. 1024/2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, konajú vnútroštátne orgány v rámci decentralizovaného výkonu výlučnej právomoci Únie, a nie v rámci výkonu vnútroštátnej právomoci. V dôsledku toho jediná právomoc, ktorá môže byť dotknutá výkonom priameho prudenciálneho dohľadu zo strany Banky, je základná právomoc členských štátov, pokiaľ ide o uplatňovanie práva Únie v ich právnych poriadkoch, zdôraznená v článku 291 ods. 1 ZFEÚ. Toto ustanovenie totiž pripomína, že podľa inštitucionálneho systému Únie a pravidiel upravujúcich vzťahy medzi Úniou a jej členskými štátmi v prípade, že právo Únie nestanovuje inak, prináleží členským štátom, aby zabezpečili vykonávanie práva Únie na svojom území.
Treba však konštatovať, že zachovanie tejto právomoci by nemalo zahŕňať to, že pojem osobitné okolnosti, ktorý umožňuje upustiť od posúdenia úverovej inštitúcie ako „významnej“, v zmysle článku 70 ods. 1 nariadenia č. 468/2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi, sa bude vykladať v zmysle, že stanovuje povinnosť, aby sa v každom jednotlivom prípade vo vzťahu k inštitúciám, ktoré boli posúdené ako významné z hľadiska kritérií uvedených v článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1024/2013, overilo, či ciele tohto nariadenia možno dosiahnuť aj prostredníctvom priameho dohľadu zo strany vnútroštátnych orgánov. Tento výklad by totiž narušil rovnováhu zakotvenú v tomto nariadení, keďže by zahŕňal potrebu preskúmať v každom jednotlivom prípade, či napriek uplatneniu kritérií uvedených v článku 6 ods. 4 uvedeného nariadenia nesmie byť významná inštitúcia podrobená priamemu dohľadu zo strany vnútroštátnych orgánov z dôvodu, že tieto orgány by mohli najlepšie dosiahnuť ciele nariadenia č. 1024/2013. Konkrétnejšie takéto preskúmanie by bolo v priamom rozpore s dvomi prvkami, ktoré majú zásadnú úlohu v rámci logiky tohto ustanovenia, a to jednak so zásadou, že významné inštitúcie podliehajú výlučne dohľadu zo strany Európskej centrálnej banky, a jednak s existenciou konkrétnych alternatívnych kritérií umožňujúcou posúdiť význam úverovej inštitúcie.
(pozri body 72 –76)
7. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 84)
8. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 122)
9. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 123, 124, 131)
10. Ak je inštitúcii zverená miera voľnej úvahy, musí ju vykonávať v plnom rozsahu. Autor aktu tak musí byť schopný súdom Únie preukázať, že tento akt bol prijatý na základe skutočného výkonu jeho voľnej úvahy, čo predpokladá zohľadnenie všetkých relevantných skutočností a okolností situácie, ktoré mal tento akt upravovať. V tejto súvislosti medzi zárukami zverenými právom Únie v správnych konaniach sa nachádza najmä zásada riadnej správy vecí verejných, zakotvená v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu.
(pozri body 139, 147)