Vec C‑752/22
EP
proti
Maahanmuuttovirasto
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Korkein hallinto‑oikeus)
Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) zo 14. marca 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Prisťahovalecká politika – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109/ES – Články 12 a 22 – Zvýšená ochrana proti vyhosteniu – Uplatniteľnosť – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území iného členského štátu, ako je členský štát, ktorý mu priznal postavenie osoby s dlhodobým pobytom – Rozhodnutie o odsune do členského štátu, ktorý mu priznal toto postavenie, prijaté týmto iným členským štátom z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti – Dočasný zákaz vstupu na územie uvedeného iného členského štátu, ktorý tento členský štát uložil – Nesplnenie povinnosti požiadať rovnaký členský štát o povolenie na pobyt podľa ustanovení kapitoly III smernice 2003/109 – Rozhodnutie o odsune tohto štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu prijaté uvedeným členským štátom z rovnakých dôvodov“
1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109 – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých pobyt je nelegálny – Smernica 2008/115 – Rozsah pôsobnosti – Odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa nezdržiava na území členského štátu oprávnene, ale má postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte – Uplatnenie ustanovení smernice 2003/109
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115; smernica Rady 2003/109)
(pozri bod 50)
2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109 – Ochrana proti vyhosteniu – Pôsobnosť – Odsun štátneho príslušníka tretej krajiny s dlhodobým pobytom z územia Európskej únie druhým členským štátom z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti – Vyhostený štátny príslušník, ktorý sa zdržiava na území druhého členského štátu v rozpore so zákazom vstupu a ktorý nepožiadal o povolenie na pobyt podľa ustanovení kapitoly III smernice 2003/109 – Začlenenie
[Smernica Rady 2003/109, odôvodnenie 16 a článok 2 písm. d), články 15 a 22]
(pozri body 54 – 71, bod 1 výroku)
3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109 – Ochrana proti vyhosteniu – Rozhodnutie o odsune štátneho príslušníka tretej krajiny s dlhodobým pobytom z územia Únie z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti – Ustanovenia na ochranu proti vyhosteniu – Priamy účinok
[Smernica Rady 2003/109, článok 2 písm. d), článok 12 ods. 3 a článok 22 ods. 3]
(pozri body 73, 74, 76 – 79, bod 2 výroku)
Zhrnutie
Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko), Súdny dvor rozhodol o otázke, či sa na štátneho príslušníka tretej krajiny s dlhodobým pobytom v členskom štáte vzťahuje posilnená ochrana proti vyhosteniu z územia Únie podľa smernice 2003/109(1), v inom členskom štáte, na ktorého územie vstúpil v rozpore so zákazom vstupu.
EP, ruský štátny príslušník, je držiteľom povolenia na dlhodobý pobyt v EÚ vydaného Estónskom na obdobie piatich rokov, ktorým sa potvrdzuje, že má v tomto členskom štáte postavenie osoby s dlhodobým pobytom. Pred získaním tohto postavenia EP viackrát vstúpil na územie Fínska, kde boli voči nemu prijaté štyri rozhodnutia o odsune do Estónska, z ktorých tri boli spojené so zákazom vstupu na fínske územie. Tieto rozhodnutia boli prijaté po odsúdení EP vo Fínsku za rôzne trestné činy.
Rozhodnutím z 19. novembra 2019 Maahanmuuttovirasto (Imigračný úrad, Fínsko) rozhodol o odsune EP do Ruska najmä z dôvodu, že ohrozuje verejný poriadok a verejnú bezpečnosť vo Fínsku. Hoci EP nenamietal proti svojmu odsunu do Estónska, namietal proti odsunu do Ruska. Tvrdil, že žil takmer celý svoj život v Estónsku a s Ruskom ho spája výlučne štátna príslušnosť. Po zamietnutí jeho žaloby proti rozhodnutiu o odsune na prvom stupni podal EP odvolanie na Najvyšší správny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
Imigračný úrad pred týmto súdom okrem iného tvrdil, že smernica 2003/109 sa neuplatňuje na odsun EP, keďže sa na fínskom území nezdržiaval oprávnene. EP mal totiž zakázaný vstup na fínske územie a nepožiadal tam o povolenie na pobyt po tom, ako naň vstúpil s povolením na dlhodobý pobyt v EÚ vydaným iným členským štátom. Vzhľadom na tieto dve okolnosti sa teda na jeho odsun uplatňuje smernica 2008/115(2). Podľa tejto smernice však môže byť predmetom takéhoto rozhodnutia o návrate len návrat do tretej krajiny, a nie do iného členského štátu. Okrem toho vzniká otázka, či uvedené dve okolnosti bránia tomu, aby sa na EP mohla vzťahovať posilnená ochrana proti vyhosteniu, ktorú priznáva článok 22 ods. 3 smernice 2003/109(3).
Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či sa ustanovenia smernice 2003/109, ktoré upravujú zvýšenú ochranu proti vyhosteniu štátnych príslušníkov tretích krajín, uplatňujú v prejednávanej veci a či majú tieto ustanovenia priamy účinok, takže sa na ne možno odvolávať voči príslušným orgánom verejnej moci. Súdny dvor odpovedal na obe tieto otázky kladne.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor po prvé konštatoval, že vzhľadom na to, že ustanovenia smernice 2003/109, ktoré stanovujú zvýšenú ochranu proti vyhosteniu štátnych príslušníkov tretích krajín s dlhodobým pobytom, sú pre takýchto štátnych príslušníkov „výhodnejšie“ ako ustanovenia v oblasti odsunu stanovené smernicou 2008/115, sú to práve tieto prvé ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na odsun štátneho príslušníka tretej krajiny s dlhodobým pobytom, o ktorého ide vo veci samej, z územia Únie.(4)
Tento súd ďalej poukázal na to, že znenie článku 22 ods. 3 smernice 2003/109 nemôže odôvodniť výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého sa zvýšená ochrana proti vyhosteniu z územia Únie, ktorú stanovuje, neuplatní po prvé vtedy, ak sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má postavenie osoby s dlhodobým pobytom v prvom členskom štáte, zdržiava na území druhého členského štátu v rozpore so zákazom vstupu, a po druhé vtedy, ak nepožiadal v tomto druhom členskom štáte o povolenie na pobyt podľa ustanovení kapitoly III tejto smernice. Znenie článku 22 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice však výslovne uvádza tieto dve okolnosti ako dôvody prijatia rozhodnutia o odsune takéhoto štátneho príslušníka tretej krajiny z územia uvedeného členského štátu.(5) Takýto výslovný odkaz na tieto dve okolnosti ako na dôvody, ktoré môžu opodstatniť prijatie rozhodnutia o odsune, potvrdzuje záver vyplývajúci zo znenia článku 22 ods. 3 tejto smernice, podľa ktorého existencia týchto okolností nespôsobuje neuplatniteľnosť tohto posledného uvedeného ustanovenia.
Pokiaľ ide konkrétne o dôvod týkajúci sa skutočnosti, že nebola podaná žiadosť o povolenie na pobyt, je pravda, že pojmy použité v článku 22 ods. 1 tejto smernice, konkrétne odkaz na právomoc odmietnuť obnoviť alebo odňať povolenie na pobyt udelené podľa ustanovení kapitoly III tejto smernice, by mohli naznačovať, že toto ustanovenie sa týka len situácie, keď je takéto povolenie odňaté alebo neobnovené. Nič to však nemení na tom, že uvedené ustanovenie sa výslovne týka nielen opatrení, ktorými druhý členský štát odmietol obnoviť alebo odňal povolenie na pobyt udelené na základe ustanovení tejto kapitoly III, ale aj iných opatrení, akými sú práve rozhodnutia o odsune z územia tohto členského štátu.
Napokon takýto doslovný a kontextuálny výklad článku 22 ods. 3 smernice 2003/109 podporuje aj účel tohto ustanovenia. Tento výklad totiž tým, že vymedzuje pôsobnosť odsekov 1 a 3 článku 22 smernice 2003/109 podľa toho, či ide o odsun z územia druhého členského štátu, alebo odsun z územia Únie a z toho vyplývajúcu zvýšenú ochranu proti vyhosteniu v rôznych podobách, umožňuje vyhnúť sa existencii medzery v režime „zvýšenej ochrany proti vyhosteniu“, ktorú má zabezpečiť článok 22 tejto smernice, a teda zaručiť účinnosť tohto režimu.
Súdny dvor po druhé konštatoval, že článok 12 ods. 3 a článok 22 ods. 3 smernice 2003/109 môžu mať priamy účinok v prospech dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín, a tak títo štátni príslušníci sa môžu odvolávať na uvedené ustanovenia voči príslušným orgánom verejnej moci. Tieto ustanovenia totiž majú bezpodmienečnú a dostatočne presnú povahu, keďže bez toho, aby stanovovali podmienku alebo vyžadovali prijatie dodatočných opatrení, jednoznačne ukladajú druhému členskému štátu povinnosť, keď prijme vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s dlhodobým pobytom rozhodnutie o odsune z územia Únie z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, zabezpečiť dodržiavanie rôznych podmienok(6) a záruk(7) v prospech takéhoto štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré sú súčasťou cieľa zvýšenej ochrany proti vyhosteniu, ktorý sleduje smernica 2003/109.