UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 26. marca 2021 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 (Dublin III) – Článok 27 – Opravné prostriedky proti rozhodnutiu o odovzdaní – Odkladný účinok odvolania – Článok 29 – Podmienky a lehoty na odovzdanie – Normy pre prijímanie osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu – Smernica 2013/33/EÚ – Článok 18 – Vnútroštátne opatrenie, ktorým sa žiadateľovi, proti ktorému bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní, prideľuje miesto v osobitnom prijímacom zariadení, v ktorom je ubytovaným osobám poskytovaná starostlivosť s cieľom pripraviť ich odovzdanie“

Vo veci C‑92/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal du travail de Liège (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Liège, Belgicko) z 8. februára 2021 a doručený Súdnemu dvoru 15. februára 2021, ktorý súvisí s konaním:

VW

proti

Agence fédérale pour l’accueil des demandeurs d’asile (Fedasil),

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia M. Ilešič, E. Juhász (spravodajca), C. Lycourgos a I. Jarukaitis,

generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 a s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vydal toto

Uznesenie

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 27 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31) (ďalej len „nariadenie Dublin III“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi VW a Agence fédérale pour l’accueil des demandeurs d’asile (Fedasil) (Federálna agentúra pre prijímanie žiadateľov o azyl, Belgicko) vo veci zákonnosti opatrenia, ktorým bolo VW pridelené miesto v osobitnom prijímacom zariadení, v ktorom je ubytovaným osobám poskytovaná starostlivosť s cieľom pripraviť ich odovzdanie do členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Nariadenie Dublin III

3        Článok 1 nariadenia Dublin III, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len ‚zodpovedný členský štát‘).“

4        Článok 2 tohto nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

b)      ‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ je žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) smernice [Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9)];

c)      ‚žiadateľ‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie;

…“

5        Článok 26 uvedeného nariadenia, nazvaný „Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní“, v odseku 1 stanovuje:

„Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí.“

6        Článok 27 nariadenia stanovuje:

„1.      Žiadateľ… má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

3.      Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:

a)      na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo

b)      odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo preskúmanie odkladný účinok, alebo

c)      dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.

4.      Členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží do prijatia rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní.

5.      Členské štáty zabezpečia, aby mala dotknutá osoba prístup k právnej pomoci a v prípade potreby aj k jazykovej pomoci.

6.      Členské štáty zabezpečia na požiadanie bezplatné poskytnutie právnej pomoci, ak dotknutá osoba nie je schopná hradiť s tým spojené náklady…

…“

7        Článok 29 nariadenia Dublin III, ktorý sa týka modalít a lehôt pri odovzdávaní do zodpovedného členského štátu, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

2.      Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.“

 Smernica 2013/33/EÚ

8        Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), nazvaný „Pobyt a sloboda pohybu“, stanovuje:

„1.      Žiadatelia sa môžu voľne pohybovať na území hostiteľského členského štátu alebo v rámci oblasti, ktorú im tento členský štát vyčlení. Vyčlenená oblasť nesmie narušovať nedotknuteľnosť súkromia a musí poskytovať dostatočný priestor na zabezpečenie prístupu ku všetkým výhodám vyplývajúcim z tejto smernice.

2.      Členské štáty môžu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade potreby aj z dôvodu rýchleho spracovania a efektívneho monitorovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

3.      Členské štáty môžu podmieniť zabezpečovanie materiálnych podmienok prijímania skutočným pobytom žiadateľov na konkrétnom mieste, ktoré určia členské štáty. Takéto rozhodnutie, ktoré môže mať všeobecnú povahu, sa prijme na základe individuálneho posúdenia a v súlade s vnútroštátnym právom.

…“

9        Článok 18 tejto smernice, nazvaný „Spôsoby poskytovania materiálnych podmienok prijímania“, stanovuje:

„1.      Ak sa poskytuje ubytovanie v materiálnej forme, malo by mať jednu z týchto podôb alebo ich kombináciu:

b)      pobytové tábory, ktoré zabezpečujú primeranú životnú úroveň;

3.      Členské štáty vezmú do úvahy vo vzťahu k žiadateľom umiestneným v priestoroch a pobytových táboroch uvedených v odseku 1 písm. a) a b) osobitné skutočnosti súvisiace s ich pohlavím a vekom, ako aj osobitnú situáciu zraniteľných osôb.

6.      Členské štáty zabezpečia, aby boli žiadatelia premiestňovaní z jedného ubytovacieho zariadenia do druhého len v nevyhnutných prípadoch…

…“

 Belgické právo

 Zákon z 15. decembra 1980

10      Hlava Ia loi sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers, du 15 décembre 1980 (zákon z 15. decembra 1981 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhostení cudzincov) (Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“), nazvaná „Rada pre cudzinecké spory“, je rozdelená do piatich kapitol.

11      Kapitola 1, nazvaná „Zriadenie a právomoc Rady pre cudzinecké spory“, obsahuje okrem iného článok 39/2 zákona z 15. decembra 1980, ktorý stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) podať žalobu o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí práva na pobyt, ktoré bolo proti nemu vydané spolu s príkazom na opustenie územia, ktorý nemá odkladný účinok.

12      Kapitola 5 hlavy Ia zákona z 15. decembra 1980, nazvaná „Konanie“, je rozdelená na tri oddiely. Oddiel III, ktorý sa týka „žaloby o neplatnosť“, obsahuje okrem iného pododdiel 3, nazvaný „Správne konanie o nariadení predbežného opatrenia“, v ktorom sa nachádza článok 39/82 tohto zákona s nasledujúcim znením:

„1.      Ak akt správneho orgánu môže byť zrušený podľa článku 39/2, len [Rada pre cudzinecké spory] má právomoc nariadiť odklad jeho vykonania.

Ak žalobca žiada o odklad výkonu, musí požiadať buď o mimoriadne naliehavý odklad, alebo o riadny odklad. Nemôže zároveň ani následne opätovne uplatniť tretí pododsek ani opätovne požiadať o odklad návrhom podľa odseku 3, inak bude žaloba neprípustná.

4.      Predseda senátu alebo ním vymenovaný sudca pre cudzinecké spory rozhodne o žiadosti o odklad v lehote tridsiatich dní. Ak nariadi odklad výkonu, o žalobe o neplatnosť sa rozhodne v lehote štyroch mesiacov od vyhlásenia súdneho rozhodnutia.

Ak je voči cudzincovi vydané rozhodnutie o odsune, vyhostení alebo vrátení, ktoré sa má bezprostredne vykonať, najmä ak je zadržiavaný na určitom mieste podľa článkov 74/8 a 74/9 alebo ak je daný k dispozícii vláde, pokiaľ ešte tento cudzinec nepožiadal o riadny odklad, môže požiadať o mimoriadne naliehavý odklad výkonu tohto opatrenia v lehote uvedenej v článku 39/57 ods. 1 treťom pododseku.

…“

 Zákon o prijímaní žiadateľov o azyl a niektorých ďalších kategórií cudzincov

13      Článok 11 ods. 1 loi sur l’accueil des demandeurs d’asile et de certaines autres catégories d’étrangers, du 12 janvier 2007 (zákon z 12. januára 2007 o prijímaní žiadateľov o azyl a niektorých ďalších kategórií cudzincov) (Moniteur belge zo 7. mája 2007, s. 24027) stanovuje, že za určitých podmienok sa žiadateľom o azyl povinne pridelí miesto v prijímacom zariadení. Podľa článku 12 ods. 2 tohto zákona môže Fedasil z úradnej povinnosti zmeniť miesto prijatia žiadateľa o azyl.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14      Dňa 14. októbra 2020 žalobca v spore vo veci samej, mladý dospelý guinejský štátny príslušník, podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Belgicku.

15      Počas toho, ako čakal na rozhodnutie o svojej žiadosti, bol ubytovaný v prijímacom centre Červeného kríža v obci Bierset (Belgicko).

16      Belgické orgány zaslali španielskym orgánom žiadosť o prevzatie. Tejto žiadosti bolo vyhovené 28. októbra 2020.

17      Office des étrangers (Úrad pre cudzincov, Belgicko) prijal rozhodnutie o zamietnutí práva na pobyt s príkazom na opustenie územia, ktoré bolo žalobcovi v spore vo veci samej oznámené 2. decembra 2020. V tomto rozhodnutí bolo uvedené, že za posúdenie jeho veci je zodpovedné Španielske kráľovstvo, a bolo mu nariadené opustiť belgické územie a odísť do Španielska.

18      Dňa 9. decembra 2020 žalobca v spore vo veci samej podal na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) žalobu o neplatnosť rozhodnutia o odovzdaní.

19      Fedasil rozhodnutím zo 4. decembra 2020 vzhľadom na rozhodnutie o odovzdaní zmenil miesto prijatia žalobcu v spore vo veci samej a povinne ho pridelil do osobitného prijímacieho zariadenia v meste Mouscron (Belgicko), aby mu mohla byť poskytnutá starostlivosť na účely prípravy jeho odovzdania do zodpovedného členského štátu.

20      Žalobca v spore vo veci samej podal 9. decembra 2020 proti tomuto rozhodnutiu návrh na vydanie predbežného opatrenia na Tribunal du travail de Liège (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Liège, Belgicko).

21      Uznesením o nariadení predbežného opatrenia z 10. decembra 2020, ktoré bolo potvrdené 5. januára 2021, Tribunal du travail de Liège (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Liège) predbežne nariadil, aby žalobca v spore vo veci samej zostal ubytovaný v prijímacom centre Červeného kríža v obci Bierset pod podmienkou, že v lehote jedného mesiaca podá žalobu vo veci samej proti rozhodnutiu Fedasil zo 4. decembra 2020.

22      Dňa 10. decembra 2020 žalobca v spore vo veci samej podal proti rozhodnutiu Fedasil žalobu vo veci samej. Na podporu tejto žaloby tvrdil, že uvedené rozhodnutie porušuje jeho právo na odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí pobytu, ktoré by malo odkladný účinok.

23      Vnútroštátny súd uvádza, že článok 27 nariadenia Dublin III zaručuje žiadateľovi účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí práva na pobyt s príkazom na opustenie územia štátu.

24      Zdôrazňuje však, že podanie opravného prostriedku nemá vo vnútroštátnom práve automatický odkladný účinok na výkon príkazu na opustenie územia. Až v rámci správneho konania o nariadení predbežného opatrenia môže žiadateľ požiadať o odklad tohto výkonu v prípade absolútnej naliehavosti, t. j. v prípade bezprostredného vykonania takého príkazu na opustenie územia.

25      Podľa vnútroštátneho súdu je na vyriešenie sporu vo veci samej potrebné najprv určiť, či a za akých podmienok má opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní odkladný účinok. V tejto súvislosti vysvetľuje, že ak by sa taký účinok mal uznať, podanie opravného prostriedku by dočasne zabránilo odovzdaniu dotknutého žiadateľa do iného členského štátu, takže jeho presun do osobitného centra na účely prípravy odovzdania by bol predčasný.

26      Preto si kladie otázku, či je také rozhodnutie o zmene povinného miesta v prijímacom zariadení, aké je predmetom sporu vo veci samej, ktoré podľa jeho názoru treba považovať za začiatok výkonu rozhodnutia o odovzdaní, v súlade s článkom 27 nariadenia Dublin III.

27      Vzhľadom na tieto úvahy sa Tribunal du travail de Liège (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Liège) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Predstavuje opravný prostriedok upravený vnútroštátnym právom v prospech žiadateľa o azyl, ktorého žiadosť o medzinárodnú ochranu má byť preskúmaná v inom členskom štáte, ktorý nemá odkladný účinok a ktorý môže taký účinok nadobudnúť len v prípade pozbavenia osobnej slobody na účely okamžitého odovzdania, účinný opravný prostriedok v zmysle článku 27 [nariadenia Dublin III]?

2.      Má sa účinný opravný prostriedok upravený v článku 27 [nariadenia Dublin III] chápať tak, že bráni len vykonaniu opatrenia núteného odovzdania počas preskúmavania opravného prostriedku smerujúceho proti uvedenému rozhodnutiu o odovzdaní, alebo ako zákaz akéhokoľvek prípravného opatrenia na vyhostenie, akým je premiestnenie do centra, ktoré zabezpečuje implementáciu krokov vedúcich k návratu voči žiadateľom o azyl, ktorých žiadosti o azyl sa majú preskúmať v inom členskom štáte?“

 Konanie na Súdnom dvore

28      Vnútroštátny súd požiadal, aby bola táto vec prejednaná v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, alebo v skrátenom konaní podľa článku 105 rokovacieho poriadku.

29      Rozhodnutím z 1. marca 2021 piata komora na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že nie je potrebné vyhovieť žiadosti o prejednanie tejto veci v naliehavom prejudiciálnom konaní, lebo nie sú splnené podmienky naliehavosti upravené v článku 107 rokovacieho poriadku. Rozhodnutím z toho istého dňa bola zamietnutá aj žiadosť o prejednanie tejto veci v skrátenom konaní. V ten istý deň, 1. marca 2021, však predseda Súdneho dvora rozhodol, že vec bude prejednaná prednostne v súlade s článkom 53 ods. 3 rokovacieho poriadku.

 O prejudiciálnych otázkach

30      Podľa článku 99 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia, okrem iného vtedy, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva nijaké dôvodné pochybnosti. Navyše článok 53 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že ak je návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neprípustný, Súdny dvor môže po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

31      V prejednávanej veci je potrebné uplatniť tieto ustanovenia.

 O druhej otázke

32      Druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát prijal vo vzťahu k žiadateľovi, ktorý podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle článku 26 ods. 1 tohto nariadenia, také prípravné opatrenia na toto odovzdanie, akým je pridelenie miesta v osobitnom prijímacom zariadení, v ktorom je ubytovaným osobám poskytovaná starostlivosť na účely prípravy ich odovzdania.

33      Podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III má žiadateľ právo na účinný prostriedok nápravy vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Okrem toho z článku 27 ods. 3 až 6 tohto nariadenia vyplýva, že na účely zabezpečenia účinnosti týchto opravných prostriedkov musí mať žiadateľ o azyl najmä možnosť v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jeho odvolania alebo preskúmania a mať právnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2016, Ghezelbash, C‑63/15, EU:C:2016:409, bod 50).

34      Podľa tohto článku 27 síce musí byť právo na účinný prostriedok nápravy spojené aspoň s tým, že žiadateľ môže požiadať o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní, avšak toto ustanovenie členským štátom neukladá povinnosť stanoviť vo svojom práve, že podanie takého opravného prostriedku má automaticky za následok odklad výkonu rozhodnutia.

35      Z článku 27 ods. 3 písm. c) nariadenia Dublin III totiž vyplýva, že normotvorca Únie tým, že spresnil, že členské štáty stanovia, že dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania, uznáva, že členské štáty môžu rozhodnúť, že podanie odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní samo osebe nestačí na odklad odovzdania, ku ktorému teda môže dôjsť bez čakania na preskúmanie tohto odvolania, pokiaľ nebolo požiadané o odklad alebo žiadosť o odklad bola zamietnutá (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2016, Ghezelbash, C‑63/15, EU:C:2016:409, bod 59).

36      Treba však po prvé poukázať na to, že toto ustanovenie síce upravuje právo na účinný prostriedok nápravy a možnosť požiadať o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní až do prijatia rozhodnutia o opravnom prostriedku, zároveň však toto ustanovenie ani nijaké iné ustanovenie nariadenia Dublin III nezakazuje prijatie takých opatrení, aké sú predmetom sporu vo veci samej, ktoré ako také nie sú začiatkom procesu výkonu rozhodnutia o odovzdaní v zmysle tohto nariadenia.

37      Také opatrenia totiž netreba považovať za opatrenia na vykonanie odovzdania, ale za prípravné opatrenia na proces výkonu, keďže ich vykonanie nemá za následok, že dotknutá osoba opustí územie žiadajúceho členského štátu. Okrem toho nezasahujú do slobody pohybu žiadateľa ani do výkonu procesných práv, ktoré mu vyplývajú z nariadenia Dublin III.

38      Navyše také opatrenia, aké sú predmetom sporu vo veci samej, samy osebe nemôžu ovplyvniť rozhodnutie, ktoré bude prijaté v súvislosti s odvolaním proti rozhodnutiu o odovzdaní, čo vnútroštátny súd napokon ani netvrdí.

39      Treba poukázať aj na to, že podľa článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa odovzdanie žiadateľa zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu uskutoční, „akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní… ak majú… odkladný účinok“. Také ustanovenie znamená, že odovzdanie žiadateľa sa musí uskutočniť čo najskôr, len čo sú splnené právne podmienky na odovzdanie.

40      Zdá sa teda, že prijatie prípravných opatrení na odovzdanie je v súlade s ustanoveniami článku 29 nariadenia Dublin III, keďže cieľom týchto opatrení je pripraviť čo najskoršie odovzdanie žalobcu, ak sa jeho odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní zamietne.

41      Po druhé prijatie takých prípravných opatrení, aké sú predmetom sporu vo veci samej, nie je ani v rozpore s ustanoveniami smernice 2013/33, ktorá má upravovať podmienky prijímania žiadateľov o azyl, vrátane tých, ktorým bolo oznámené rozhodnutie o odovzdaní na základe nariadenia Dublin III (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI, C‑179/11, EU:C:2012:594, bod 50).

42      V tomto smere povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby boli žiadatelia premiestňovaní z jedného ubytovacieho zariadenia do druhého „len v nevyhnutných prípadoch“, ktorú stanovuje článok 18 ods. 6 smernice 2013/33, nebráni tomu, aby bol žiadateľ po prijatí rozhodnutia o odovzdaní presunutý do nového prijímacieho ubytovacieho zariadenia poskytujúceho služby súvisiace s prípravou tohto odovzdania bez ohľadu na to, že žiadateľ podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu o odovzdaní.

43      Žiadajúcemu členskému štátu totiž nie je možné vytýkať, že sa domnieva, že zmena ubytovania žiadateľa je nevyhnutná z dôvodu zmeny jeho administratívnej situácie v súvislosti s rozhodnutím o odovzdaní, ako aj z dôvodu povinností, ktoré z toho vyplývajú pre tento členský štát.

44      Treba však poukázať na to, že informácie poskytnuté žiadateľom a pohovory s nimi uskutočnené v otvorenom prijímacom centre, do ktorého boli premiestnení, nemôžu byť také, aby bol nimi na žiadateľov o medzinárodnú ochranu vyvíjaný neprimeraný tlak na zrieknutie sa výkonu procesných práv, ktoré im vyplývajú z nariadenia Dublin III.

45      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 27 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal vo vzťahu k žiadateľovi, ktorý podal odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle článku 26 ods. 1 tohto nariadenia, prípravné opatrenia na zabezpečenie tohto odovzdania, akým je pridelenie miesta v osobitnom prijímacom zariadení, v ktorom je ubytovaným osobám poskytovaná starostlivosť na účely prípravy ich odovzdania.

 O prvej otázke

46      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej žiadateľ môže požiadať o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní, len ak sa toto rozhodnutie vykonáva a žiadateľovi hrozí bezprostredné odovzdanie.

47      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi ním a vnútroštátnymi súdmi stanovenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 26. marca 2020, A. P. (Probačné opatrenia), C‑2/19, EU:C:2020:237, bod 25 a citovaná judikatúra].

48      Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 26. marca 2020, A. P. (Probačné opatrenia), C‑2/19, EU:C:2020:237, bod 26 a citovaná judikatúra].

49      V prejednávanej veci na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd musí len overiť, „či materiálna pomoc poskytnutá pánovi VW v rámci centra Mouscron mu zabezpečí rovnaké materiálne a právne podmienky ako v prípade jeho prijatia v inom centre, aby tak mohol za rovnakých podmienok uplatniť svoje právo na účinný opravný prostriedok“ proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktoré mu bolo oznámené.

50      Na druhej strane ako je uvedené v bode 37 tohto uznesenia, také opatrenia, o aké ide v spore vo veci samej, nepredstavujú opatrenia na výkon rozhodnutia o odovzdaní v zmysle nariadenia Dublin III.

51      Z toho vyplýva, že otázka odkladného účinku odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní nie je z hľadiska sporu vo veci samej podstatná, takže je potrebné konštatovať, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

52      Tento záver nie je spochybnený rozsudkom z 30. septembra 2020, CPAS de Liège (C‑233/19, EU:C:2020:757), keďže v prejednávanej veci neexistuje súvislosť medzi sporom vo veci samej, ktorý sa týka pridelenia žiadateľa do pobytového tábora poskytujúceho služby na účely odovzdania, a uplatnením článku 27 nariadenia Dublin III. Na vyriešenie sporu vo veci samej preto nie je potrebné, aby vnútroštátny súd rozhodol o otázke účinnosti žaloby o neplatnosť podanej na iný súd.

53      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na základe článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku konštatovať, že prvá otázka je zjavne neprípustná.

 O trovách

54      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) nariadil:

Článok 27 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal vo vzťahu k žiadateľovi, ktorý podal odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle článku 26 ods. 1 tohto nariadenia, prípravné opatrenia na zabezpečenie tohto odovzdania, akým je pridelenie miesta v osobitnom prijímacom zariadení, v ktorom je ubytovaným osobám poskytovaná starostlivosť na účely prípravy ich odovzdania.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.