ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

zo 14. apríla 2011

Vec F‑113/07

Irmantas Šimonis

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Medziinštitucionálne preloženie – Právnik lingvista – Nahradenie odôvodnenia – Požiadavka minimálnej doby služby“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou I. Šimonis navrhuje predovšetkým zrušiť rozhodnutie Komisie oznámené žalobcovi 8. marca 2007, ktorým ho vylúčila z výberového konania na obsadenie miesta vyhláseného medziinštitucionálnym oznámením o voľnom pracovnom mieste COM/2007/142, keď odmietla požiadať Súdny dvor o preloženie žalobcu

Rozhodnutie: Rozhodnutie, ktorým Európska komisia vylúčila žalobcu z výberového konania vypísaného prostredníctvom oznámenia o voľnom pracovnom mieste COM/2007/142 tým, že nepožiadala Súdny dvor Európskej únie o jeho preloženie, sa zrušuje. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalobcu. Litovská republika, vedľajší účastník konania na podporu návrhov žalobcu, znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti – Rozhodnutie prijaté po preskúmaní skoršieho rozhodnutia – Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Oznámenie o voľnom pracovnom mieste – Predmet – Povinnosť administratívy určiť podmienky vyžadované na obsadenie pracovného miesta – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 29)

3.      Úradníci – Prijímanie – Kritériá – Záujem služby – Voľná úvaha administratívy – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, článok 29)

4.      Úradníci – Prijímanie – Konania – Výber – Voľná úvaha administratívy

(Služobný poriadok úradníkov, článok 29 ods. 1)

5.      Úradníci – Prijímanie – Povinnosť administratívy obsadiť voľné pracovné miesto – Neexistencia – Výnimka

6.      Úradníci – Žaloba – Nahradenie odôvodnenia napadnutého aktu v priebehu konania – Neprípustnosť – Výnimka

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

1.      Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, či už je implicitné, alebo výslovné, za predpokladu, že je jednoznačné, iba potvrdzuje akt alebo jeho neexistenciu, na čo sa sťažovateľ sťažuje, a posudzované samostatne nepredstavuje akt, ktorý možno napadnúť. Iba potvrdzujúci akt nemôže byť uznaný za akt spôsobujúci ujmu, ako to je v prípade aktu, ktorý neobsahuje žiadnu novú skutočnosť v porovnaní so skorším aktom spôsobujúcim ujmu, a teda ktorý ho nenahrádza.

Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemusí byť s ohľadom na jeho obsah potvrdením aktu napadnutého žalobcom. Tak to je v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opätovné preskúmanie situácie žalobcu na základe nových právnych a skutkových okolností alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom Únie, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, dokonca ho považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci tento akt.

(pozri body 35 a 36)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 2. marca 2004, Di Marzio/Komisia, T‑14/03, bod 54

Súd pre verejnú službu: 30. novembra 2009, Voslamber/Komisia, F‑86/08, body 29 a 30 a tam citovaná judikatúra

2.      Podľa zásady právnej istoty vyžadujúcej, aby administratíva umožnila dotknutým osobám presne sa oboznámiť s rozsahom povinností, ktoré sú im uložené, alebo ich práv, ktorými disponujú, musí byť pravidlo, ktoré určuje práva a povinnosti jej zamestnancov, náležite zverejnené spôsobom a vo forme, ktoré má určiť administratíva. Také zverejnenie sa vyžaduje, pokiaľ ide o interné pravidlo uvádzajúce, že administrátori vykonávajúci funkciu právnika lingvistu musia spĺňať požiadavku štyroch rokov služby od ich prvého prijatia, aby mohli byť preradení na inú funkciu.

Najmä pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa prijímania úradníkov, menovací orgán je povinný v oznámení o voľnom pracovnom mieste čo najpresnejšie uviesť podmienky vyžadované na obsadenie pracovného miesta, aby dotknuté osoby mohli posúdiť, či majú podať prihlášku. Je síce pravda, že uvedený orgán nemôže byť povinný pripomínať podmienky vyslovene stanovené v služobnom poriadku, lebo pri uchádzačoch sa predpokladá, že ich poznajú, avšak oznámenie o voľnom pracovnom mieste by bolo pozbavené svojho účelu, ktorým je informovať záujemcov o podmienkach, ktoré treba splniť na získanie pracovné miesta, pokiaľ by administratíva mohla vylúčiť uchádzača z dôvodu, ktorý nebol výslovne uvedený v predmetnom oznámení alebo v služobnom poriadku alebo ktorý nebol zverejnený. Pokiaľ by sa administratíva dovolávala určitých podmienok, ktoré by sa podľa nej vyžadovali na obsadenie predmetného pracovného miesta po zverejnení oznámenia o voľnom pracovnom mieste, bolo by to vo vzťahu k uchádzačom, ktorí sa prihlásili, v rozpore s ustanoveniami služobného poriadku a najmä so zásadou objektívnosti.

(pozri body 73 – 75 a 90)

Odkaz:

Súdny dvor: 30. októbra 1974, Grassi/Rada, 188/73, bod 40; 21. júna 2007, ROM‑projecten, C‑158/06, bod 25; 11. decembra 2007, Skoma‑Lux, C‑161/06, bod 28; 10. marca 2009, Heinrich, C‑345/06, bod 44

Súd prvého stupňa: 2. októbra 1996, Vecchi/Komisia, T‑356/94, bod 50

Súd pre verejnú službu: 30. novembra 2009, Wenig/Komisia, F‑80/08, bod 90

3.      Pokiaľ ide najmä o posúdenie záujmu služby, administratíva má širokú mieru voľnej úvahy, ale predsa len je povinná vykonať v prípade prijatia individuálneho rozhodnutia konkrétne posúdenie okolností daného prípadu. V oblasti prijímania sa tak administratíva nemôže iba odvolávať na záujem služby alebo na spravodlivosť na účely prijatia rozhodnutia bez toho, aby vysvetlila, prečo osobitosti pracovného miesta, ktoré sa má obsadiť, odôvodňujú jeho prijatie.

Komisia túto požiadavku nerešpektuje, keď na odôvodnenie priatia rozhodnutia vylúčiť právnika lingvistu z inej inštitúcie z výberového konania vyhláseného medziinštitucionálnym oznámením o voľnom pracovnom mieste tvrdí, že musí uprednostniť internú mobilitu svojich úradníkov, že je nutné zohľadniť osobitosti výberových konaní usporiadaných na prijatie právnikov lingvistov a že tí sú zaradení do vyššej platovej triedy, bez toho, aby vysvetlila, prečo je v záujme služby neobsadiť predmetné pracovné miesto právnikom lingvistom prijatým pred menej ako štyrmi rokmi, čo je doba služby vyžadovaná, aj keď nie systematicky, na základe interného pravidla, namiesto iba troch rokov, ako stanovuje medziinštitucionálna dohoda z roku 2005.

(pozri body 77 a 78)

Odkaz:

Súdny dvor: 14. júla 1988, Stahlwerke Peine‑Salzgitter a Hoogovens Groep/Komisia, 33/86, 44/86, 110/86, 226/86 a 285/86, bod 27

Súd prvého stupňa: 5. októbra 1995, Alexopoulou/Komisia, T‑17/95, bod 21

4.      Podľa článku 29 ods. 1 služobného poriadku pred obsadením voľného pracovného miesta v inštitúcii menovací orgán postupne preskúma v prvom rade možnosti, či dané miesto môže byť obsadené povýšením či preložením v rámci inštitúcie, v ktorej je voľné pracovné miesto, v druhom rade možnosti uskutočnenia interného výberového konania v tejto inštitúcii a v treťom rade žiadosti o preloženie úradníkov z iných inštitúcií predtým, ako začne výberové konanie na základe odborných predpokladov, skúšok alebo odborných predpokladov a skúšok zároveň.

Iste, uvedený orgán nie je absolútne povinný postupovať tak, že prednostne uskutoční povýšenie alebo preloženie, a to aj v prípade existencie platných prihlášok o pracovné miesto úradníkov spĺňajúcich všetky požiadavky a podmienky vyžadované v oznámení o voľnom pracovnom mieste. Danému orgánu však pred rozšírením výberu uskutočnením interného výberového konania alebo preskúmaním možností preloženia medzi inštitúciami prislúcha preskúmať, či na základe existujúcich možností môže byť vymenovaná osoba, ktorá má najvyššiu úroveň spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti.

(pozri body 81 a 82)

Odkaz:

Súdny dvor: 5. decembra 1974, Van Belle/Rada, 176/73, body 5 a 6; 18. marca 1999, Carbajo Ferrero/Parlament, C‑304/97 P, bod 29

Súd prvého stupňa: 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, bod 98

5.      Aj keď menovací orgán nie je povinný vyhovieť výberovému konaniu, môže tak urobiť iba z objektívnych a dostatočných dôvodov, aby vyvážil očakávania dotknutej osoby, že bude vymenovaná na pracovné miesto, o ktoré sa uchádzala, pričom toto očakávanie je rôzne podľa štádia výberového konania, do ktorého sa dotknutá osoba dostala. Pre administratívu konajúcu s náležitou starostlivosťou muselo byť nemožné tieto dôvody odhaliť pred vydaním oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

(pozri bod 90)

Odkaz:

Súdny dvor: 9. februára 1984, Kohler/Dvor audítorov, 316/82 a 40/83, bod 22

Súd prvého stupňa: 18. marca 1997, Rasmussen/Komisia, T‑35/96, bod 60; 17. februára 1998, Maccaferri/Komisia, T‑56/96, bod 33; 27. novembra 2003, Bories a i./Komisia, T‑331/00 a T‑115/01, bod 173

6.      Administratíva nemôže v priebehu konania nahradiť alebo doplniť dôvod rozhodnutia, okrem prípadu, pokiaľ sa preukáže, že je v situácii, keď existuje jej vymedzená právomoc, takže prípadné zrušenie sporného rozhodnutia by mohlo mať za následok iba povinnosť administratívy znovu prijať nové rozhodnutie, ktoré by bolo z vecného hľadiska identické so zrušeným rozhodnutím.

(pozri bod 93)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 15. decembra 2010, Angulo Sánchez/Rada, F‑67/09, bod 71