ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)

z 27. januára 2021 (*)

„Životné prostredie – Smernica 2010/75/EÚ – Priemyselné emisie – Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2017/1442 – Veľké spaľovacie zariadenia – Závery o najlepších dostupných technikách (BAT) – Článok 16 ods. 4 a 5 ZEÚ – Článok 3 ods. 2 a 3 Protokolu (č. 36) o prechodných ustanoveniach – Časová pôsobnosť právneho predpisu – Komitológia“

Vo veci T‑699/17,

Poľská republika, v zastúpení: B. Majczyna a D. Krawczyk, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporujú:

Bulharská republika, v zastúpení: E. Petranova a T. Mitova, splnomocnené zástupkyne,

a

Maďarsko, v zastúpení: M. Fehér, splnomocnený zástupca,

vedľajší účastníci konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: Ł. Habiak, K. Herrmann a R. Tricot, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Belgické kráľovstvo, v zastúpení: M. Jacobs, splnomocnená zástupkyňa,

a

Francúzska republika, v zastúpení: J. Traband a A.‑L. Desjonquères, splnomocnení zástupcovia,

a

Švédske kráľovstvo, v zastúpení: C. Meyer‑Seitz, H. Shev, L. Zettergren a A. Alriksson, splnomocnené zástupkyne,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/1442 z 31. júla 2017, ktorým sa podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ stanovujú závery o najlepších dostupných technikách (BAT) pre veľké spaľovacie zariadenia (Ú. v. EÚ L 212, 2017, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia V. Kreuschitz (spravodajca), Z. Csehi, G. De Baere a G. Steinfatt,

tajomník: R. Ūkelytė, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. septembra 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

 O postupe prijímania záverov o najlepších dostupných technikách (BAT)

1        Závery o najlepších dostupných technikách (BAT) slúžia v súlade s článkom 14 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) (Ú. v. EÚ L 334, 2010, s. 17) ako referencia pri stanovovaní podmienok povolenia na prevádzku spaľovacích zariadení.

2        Závery o BAT sa v súlade s článkom 13 smernice 2010/75 a prílohou vykonávacieho rozhodnutia Komisie 2012/119/EÚ z 10. februára 2012, ktorým sa ustanovujú pravidlá o usmerneniach na zber údajov, vypracovanie referenčných dokumentov o BAT a zabezpečenie ich kvality podľa smernice 2010/75 (Ú. v. EÚ L 63, 2012, s. 1), prijímajú v dvoch etapách.

3        Prvá etapa spočíva vo vypracovaní technického referenčného dokumentu o BAT (ďalej len „BREF“) v nadväznosti na výmenu informácií za účasti Európskej komisie, členských štátov, dotknutých odvetví a mimovládnych organizácií presadzujúcich ochranu životného prostredia. V tomto rámci technická pracovná skupina vypracuje dokumenty týkajúce sa BREF s prihliadnutím na výsledky vyplývajúce z výmeny informácií pre dané odvetvie. Konečný návrh BREF sa zašle fóru zriadenému článkom 13 ods. 3 smernice 2010/75, ktorý po ukončení prác vykonaných na technickej úrovni predkladá svoje stanovisko k navrhovanému obsahu BREF.

4        V druhej etape Komisia v súlade s článkom 13 ods. 5 a článkom 75 ods. 2 smernice 2010/75 predloží návrh vykonávacieho rozhodnutia o záveroch o BAT výboru zriadenému článkom 75 smernice 2010/75 (ďalej len „výbor“) a zloženému zo zástupcov členských štátov. Výbor vydá na základe postupu preskúmania uvedeného v článku 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie (Ú. v. EÚ L 55, 2011, s. 13), svoje stanovisko k návrhu vykonávacieho rozhodnutia Komisie kvalifikovanou väčšinou vymedzenou v článku 16 ods. 4 a 5 ZEÚ. Ak je toto stanovisko kladné, Komisia prijme vykonávacie rozhodnutie, ktoré stanovuje závery o BAT.

 O uplatniteľných ustanoveniach týkajúcich sa kvalifikovanej väčšiny

5        Článok 16 ods. 4 a 5 ZEÚ stanovuje:

„4.      Od 1. novembra 2014 je kvalifikovaná väčšina vymedzená ako väčšina rovnajúca sa najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov a zastupujú členské štáty zahŕňajúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie.

Blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyria členovia Rady, v opačnom prípade sa kvalifikovaná väčšina považuje za dosiahnutú.

Ostatné pravidlá, ktorými sa spravuje hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, sú ustanovené v článku 238 ods. 2 [ZFEÚ].

5.      Prechodné ustanovenia o vymedzení kvalifikovanej väčšiny uplatniteľné do 31. októbra 2014, ako aj ustanovenia uplatniteľné od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, sú ustanovené v Protokole o prechodných ustanoveniach.“

6        Článok 3 Protokolu (č. 36) o prechodných ustanoveniach (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 321, ďalej len „protokol č. 36“) stanovuje:

„1.      V súlade s článkom 16 ods. 4 [ZEÚ] nadobúdajú ustanovenia toh[t]o odseku a ustanovenia článku 238 ods. 2 [ZFEÚ] o vymedzení kvalifikovanej väčšiny v Európskej rade a Rade účinnosť 1. novembra 2014.

2.      Od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 môže člen Rady v prípade, že sa uznesenie má prijať kvalifikovanou väčšinou, požiadať, aby sa uznesenie prijalo kvalifikovanou väčšinou vymedzenou v odseku 3. V takom prípade sa uplatňujú odseky 3 a 4.

3.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 235 ods. 1 druhý pododsek [ZFEÚ], zostávajú do 31. októbra 2014 v platnosti tieto ustanovenia:

Ak sa majú Európska rada a Rada uznášať kvalifikovanou väčšinou, hlasy členov sa vážia takto:

Belgicko

12

Bulharsko

10

Česká republika

12

Dánsko

7

Nemecko

29

Estónsko

4

Írsko

7

Grécko

12

Španielsko

27

Francúzsko

29

Chorvátsko

7

Taliansko

29

Cyprus

4

Lotyšsko

4

Litva

7

Luxembursko

4

Maďarsko

12

Malta

3

Holandsko

13

Rakúsko

10

Poľsko

27

Portugalsko

12

Rumunsko

14

Slovinsko

4

Slovensko

7

Fínsko

7

Švédsko

10

Spojené kráľovstvo

29


Akty, ak sa v zmysle zmlúv musia prijať na návrh Komisie, sa považujú za prijaté, ak získajú najmenej 260 hlasov predstavujúcich väčšinu členov. V ostatných prípadoch sa rozhodnutia považujú za prijaté, ak získajú najmenej 260 hlasov predstavujúcich najmenej dve tretiny členov.

Člen Európskej rady alebo Rady môže požiadať, aby sa v prípade, keď Európska rada alebo Rada prijíma akt kvalifikovanou väčšinou, overilo, či členské štáty tvoriace kvalifikovanú väčšinu zastupujú najmenej 62 % celkového počtu obyvateľstva Únie. Ak sa zistí, že táto podmienka nie je splnená, predmetný akt nie je prijatý.

4.      Do 31. októbra 2014 je v prípadoch, v ktorých podľa zmlúv, ak sa nezúčastňujú na hlasovaní všetci členovia Rady, predovšetkým v prípadoch, keď sa odkazuje na kvalifikovanú väčšinu vymedzenú v súlade s článkom 238 ods. 3 [ZFEÚ], kvalifikovaná väčšina vymedzená ako rovnaký podiel vážených hlasov a rovnaký podiel počtu členov Rady, a prípadne ako rovnaké percento obyvateľstva dotknutých členských štátov, ako je ustanovené v odseku 3 tohto článku.“

7        Článok 5 nariadenia č. 182/2011 predovšetkým stanovuje:

„1.      Ak sa uplatňuje postup preskúmania, výbor vydá stanovisko prostredníctvom väčšiny stanovenej v článku 16 ods. 4 a 5 [ZEÚ], prípadne v článku 238 ods. 3 ZFEÚ v prípade aktov prijímaných na návrh Komisie. Hlasy zástupcov členských štátov vo výbore sa vážia spôsobom uvedeným v týchto článkoch.

2.      Ak výbor vydá kladné stanovisko, Komisia prijme návrh vykonávacieho aktu.

…“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

8        Dňa 9. marca 2017 Komisia ako predseda výboru predložila výboru návrh vykonávacieho rozhodnutia stanovujúceho závery o BAT podľa smernice 2010/75 pre veľké spaľovacie zariadenia (ďalej len „VSZ“).

9        Listom z 23. marca 2017 Komisia pozvala členov výboru na schôdzu, ktorá sa mala uskutočniť 28. apríla 2017. Predmetom tejto schôdze bolo pristúpiť k hlasovaniu o stanovisku k tomuto návrhu vykonávacieho rozhodnutia. K tomuto listu bol pripojený návrh programu rokovania.

10      Dňa 30. marca 2017 Poľská republika požiadala, aby výbor hlasoval o stanovisku k uvedenému návrhu vykonávacieho rozhodnutia podľa pravidiel hlasovania uvedených v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36.

11      Dňa 4. apríla 2017 právny servis Rady Európskej únie zaslal výboru stálych zástupcov členských štátov stanovisko, podľa ktorého v podstate na to, aby sa o návrhu aktu hlasovalo podľa pravidiel uplatniteľných pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, je potrebné, aby členský štát predložil žiadosť v tomto zmysle najneskôr do 31. marca 2017 a aby sa hlasovanie, ktoré je predmetom žiadosti, tiež uskutočnilo pred týmto dátumom.

12      Dňa 10. apríla 2017 Generálne riaditeľstvo Komisie pre životné prostredie zamietlo žiadosť Poľskej republiky z 30. marca 2017 z dôvodu, že hlasovanie o stanovisku bolo naplánované na 28. apríla 2017, teda po 31. marci 2017, čo je lehota stanovená v článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36.

13      Dňa 28. apríla 2017 sa uskutočnilo zasadnutie výboru, na ktorom členovia hlasovali, aby prijali stanovisko k zmenenému návrhu vykonávacieho rozhodnutia. Hlasovanie sa uskutočnilo podľa pravidiel hlasovania stanovených v článku 16 ods. 4 ZEÚ, a nie podľa pravidiel stanovených článkom 3 ods. 3 Protokolu č. 36. Hlasovanie viedlo k prijatiu kladného stanoviska výborom k návrhu na základe kladného hlasovania 20 členských štátov zastupujúcich 65,14 % obyvateľstva a 71,43 % členov uvedeného výboru. Osem členských štátov vrátane Poľskej republiky hlasovalo proti.

14      Po tomto hlasovaní Komisia 31. júla 2017 prijala vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2017/1442, ktorým sa podľa smernice 2010/75 stanovujú závery o najlepších dostupných technikách (BAT) pre veľké spaľovacie zariadenia (Ú. v. EÚ L 212, 2017, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

15      Napadnuté rozhodnutie stanovuje najmä úrovne emisií súvisiace s najlepšími dostupnými technikami (ďalej len „BAT‑AEL“), pokiaľ ide o emisie oxidov dusíka (NOx), ortuti (Hg) a chlorovodíka (HCl) pre VSZ, teda zariadenia s menovitým tepelným príkonom minimálne 50 megawattov (MW) nezávisle od typu použitého paliva.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

16      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. októbra 2017 Poľská republika podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

17      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 4. a 15. januára 2018 Maďarsko a Bulharská republika podali návrhy na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Poľskej republiky. Rozhodnutím z 19. februára 2018 predseda tretej komory Všeobecného súdu (pôvodné zloženie) vyhovel týmto návrhom.

18      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 16. a 25. januára 2018 Belgické kráľovstvo, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo podali návrhy na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie. Rozhodnutiami z 19. a 21. februára 2018 predseda tretej komory Všeobecného súdu (pôvodné zloženie) vyhovel týmto návrhom.

19      Vedľajší účastníci konania podali svoje vyjadrenia a hlavní účastníci konania predložili svoje pripomienky k týmto vyjadreniam v stanovených lehotách.

20      Rozhodnutím prijatým 11. marca 2019 predseda Všeobecného súdu podľa článku 27 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu pridelil vec inému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v tretej komore (pôvodné zloženie).

21      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku pridelený k tretej komore (nové zloženie), ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

22      Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku na návrh tretej komory (nové zloženie) rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

23      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia rozšírená komora) rozhodol začať ústnu časť konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 písm. a) a b) rokovacieho poriadku vyzval týchto účastníkov, aby podali písomnú odpoveď v súvislosti s niektorými skutočnosťami sporu. Hlavní účastníci konania odpovedali na tieto otázky v stanovenej lehote.

24      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 17. septembra 2020.

25      Poľská republika, ktorú v konaní podporuje Bulharská republika a Maďarsko, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

26      Komisia, ktorú v konaní podporuje Belgické kráľovstvo, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil Poľskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

27      Poľská republika na podporu svojej žaloby uvádza päť žalobných dôvodov.

28      Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení ustanovení uplatniteľných v súvislosti s kvalifikovanou väčšinou. Poľská republika sa domnieva, že na základe jej žiadosti v tomto zmysle a podľa článku 3 ods. 2 a 3 Protokolu č. 36 malo byť napadnuté rozhodnutie prijaté podľa pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu stanovených v Zmluve z Nice, a nie podľa pravidiel stanovených Lisabonskou zmluvou.

29      V rámci druhého a tretieho žalobného dôvodu Poľská republika tvrdí, že BAT‑AEL uložené napadnutým rozhodnutím, pokiaľ ide o emisie oxidov dusíka (NOx), ortuti (HG), chlorovodíka (HCl), boli VSZ, ako aj niektoré BAT‑AEL uplatniteľné na VSZ, ktorých doba ročnej prevádzky je kratšia ako 1 500 hodín, stanovené na základe nesprávnych a nereprezentatívnych údajoch a porušujú zásadu proporcionality.

30      Štvrtým a piatym žalobným dôvodom Poľská republika spochybňuje zákonnosť výnimky udelenej napadnutým rozhodnutím niektorým ostrovným regiónom na uplatnenie BAT‑AEL na motory s pohonom na ťažké palivo alebo naftu.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení ustanovení článku 16 ods. 4 a 5 ZEÚ v spojení s článkom 3 ods. 2 a 3 Protokolu č. 36

31      Poľská republika, ktorú v konaní podporuje Maďarsko, sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s pravidlami upravujúcimi hlasovanie kvalifikovanou väčšinu stanovenými článkom 16 ods. 4 a 5 ZEÚ a článkom 3 ods. 2 a 3 Protokolu č. 36. V podstate usudzuje, že na to, aby sa uplatnili pravidlá upravujúce kvalifikovanú väčšinu stanovené v článku 3 ods. 3 tohto protokolu, stačí, aby členský štát o to požiadal v lehote stanovenej v článku 3 ods. 2 uvedeného protokolu, a to od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017. Keďže Poľská republika takúto žiadosť podala 30. marca 2017, tieto pravidlá upravujúce kvalifikovanú väčšinu sa mali uplatniť pri hlasovaní o návrhu napadnutého rozhodnutia v rámci výboru 28. apríla 2017. Maďarsko dodáva, že podľa uvedených pravidiel by nemohla byť dosiahnutá potrebná hranica na prijatie uvedeného návrhu a hlasovanie by teda viedlo k inému výsledku.

32      Komisia, ktorú v konaní podporuje Belgické kráľovstvo, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo, v podstate odpovedá, že obdobie definované v článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 zahŕňa súčasne dátum, ku ktorému člen Rady predloží svoju žiadosť, a dátum uskutočnenia hlasovania. Zastáva názor, že toto ustanovenie stanovuje výnimku zo všeobecného pravidla zakotveného v článku 16 ods. 4 ZEÚ a musí sa preto vykladať doslovne. Článok 16 ods. 5 ZEÚ rozhodujúcim spôsobom stanovuje vecnú pôsobnosť prechodných ustanovení obsiahnutých v Protokole č. 36 a z jeho znenia, ako aj zo znenia článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 jasne vyplýva, že kvalifikovaná väčšina vymedzená v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36 sa uplatňuje len na hlasovania, ktoré sa uskutočnili v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017. Komisia sa domnieva, že prístup Poľskej republiky môže pripúšťať, že prechodné ustanovenia týkajúce sa vymedzenia kvalifikovanej väčšiny závisia výlučne od jednostranného rozhodnutia jediného členského štátu a že tieto ustanovenia by sa mohli uplatňovať neobmedzene, čo by zbavilo článok 16 ods. 4 ZEÚ a postup výboru ich potrebného účinku a viedlo by k porušeniu zásady právnej istoty. Komisia spresňuje, že dĺžka prechodného obdobia musí byť vopred známa a že bola jasne určená autormi Zmluvy.

33      V rámci tohto žalobného dôvodu má Všeobecný súd rozhodnúť o pôsobnosti článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 a konkrétnejšie o otázke, či na uplatnenie pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu stanovených v odseku 3 uvedeného článku, ktoré zodpovedajú pravidlám upravujúcich kvalifikovanú väčšinu Zmluvy z Nice, stačí, aby o to členský štát požiadal v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, alebo či je potrebné, aby aj rozhodnutie bolo prijaté v tomto období.

34      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou. Z vývoja ustanovenia práva Únie môžu tiež vyplývať relevantné skutočnosti pre jeho výklad [rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aaltere a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 37]. Je teda potrebné pristúpiť k doslovnému, kontextuálnemu, teleologickému a historickému výkladu článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36. V tomto kontexte treba zohľadniť skutočnosť, že texty práva Únie sú vydávané vo viacerých jazykoch a že všetky jazykové verzie sú záväzné, čo si môže vyžadovať porovnanie jazykových verzií (pozri rozsudok zo 14. júla 2016, Lotyšsko/Komisia, T‑661/14, EU:T:2016:412, bod 39 a citovanú judikatúru).

35      Po prvé, pokiaľ ide o doslovný výklad, účastníci konania sa zhodujú na tom, že znenie článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 neumožňuje odstrániť pochybnosť, pokiaľ ide o presný rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia. Z textu, podľa ktorého „od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 môže člen Rady v prípade, že sa uznesenie má prijať kvalifikovanou väčšinou, požiadať, aby sa uznesenie prijalo kvalifikovanou väčšinou vymedzenou v odseku 3“, totiž nevyplýva, že aj uvedené uznesenie sa má či nemá prijať v tomto období.

36      Ani ostatné jazykové verzie článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 neumožňujú odstrániť pochybnosť o presnom rozsahu pôsobnosti uvedeného ustanovenia.

37      Po druhé ani historický výklad predmetného ustanovenia neumožňuje objasniť jeho znenie. V tejto súvislosti treba uviesť, že Lisabonská zmluva, ktorá zmenila pravidlá výpočtu kvalifikovanej väčšiny, bola prijatá na základe mandátu udeleného medzivládnej konferencii zvolanej na účely vypracovania návrhu Zmluvy, ktorou sa mení Zmluva o EÚ a Zmluva o ES. Podľa znenia tohto mandátu „počas prechodného obdobia do 31. marca 2017, keď sa má rozhodnutie prijať kvalifikovanou väčšinou, člen Rady môže požiadať, aby sa rozhodnutie prijalo kvalifikovanou väčšinou, ako je vymedzená v článku 205 ods. 2 aktuálnej Zmluvy o ES“ (bod 13 mandátu nachádzajúceho sa v záveroch predsedníctva Európskej rady v Bruseli z 21. a 22. júna 2007, 11177/1/07 REV 1, príloha I, s. 18). Keďže znenie uvedené v tomto splnomocnení je veľmi podobné zneniu článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, neumožňuje, ako to správne tvrdí Komisia, vyriešiť nejasnosť uvedenú v bode 35 vyššie. Z tohto dokumentu však nevyplýva, ako tvrdí Poľská republika, že hlasovanie podľa pravidiel Zmluvy z Nice sa malo uskutočniť pred 1. aprílom 2017.

38      Po tretie, pokiaľ ide o teleologický výklad, treba pripomenúť, že cieľom Protokolu č. 36 je podľa jeho jediného odôvodnenia „[zabezpečiť prechod] medzi inštitucionálnymi ustanoveniami zmlúv, ktoré sú uplatniteľné pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, a inštitucionálnymi ustanoveniami uvedenej zmluvy“.

39      Na tieto účely článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 priznáva členskému štátu právo požiadať v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 o uplatnenie kvalifikovanej väčšiny vymedzenej v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36, ktorá zodpovedá kvalifikovanej väčšine Zmluvy z Nice, čo navyše účastníci konania nespochybňujú.

40      Stanoviská účastníkov konania sa však rozchádzajú, pokiaľ ide o otázku, či aj hlasovanie sa má uskutočniť počas tohto obdobia. Právo, ktoré členským štátom priznáva článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36, požiadať o hlasovanie kvalifikovanou väčšinou podľa pravidiel Zmluvy z Nice v období presne vymedzenom v tomto článku, pritom nevyhnutne znamená, že po podaní takejto žiadosti členským štátom sa hlasovanie uskutoční podľa týchto istých pravidiel, a to aj vtedy, keď sa toto hlasovanie uskutoční po 31. marci 2017. Iba takýto výklad totiž môže zabezpečiť, aby členský štát mohol účinne uplatniť uvedené právo počas celého tohto obdobia, a to až do posledného dňa stanovenej lehoty.

41      Akýkoľvek opačný výklad by zbavil výslovné vymedzenie obdobia od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 na výkon dotknutej výsady potrebného účinku a značne by skrátil lehotu, v ktorej by členský štát mohol požiadať o hlasovanie podľa pravidiel Zmluvy z Nice. Mal by totiž za následok, že žiadosť podaná na konci tohto obdobia by bola v praxi oneskorená na uplatnenie pravidiel Zmluvy z Nice. Takýto opačný výklad by nútil členské štáty, aby prípadne podali svoju žiadosť oveľa skôr v závislosti od – nepredvídateľného – dátumu hlasovania. Takýto výsledok by bol v rozpore s právom členských štátov požadovať hlasovanie podľa pravidiel Zmluvy z Nice až do posledného dňa obdobia stanoveného v článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36.

42      Z teleologického výkladu predmetného ustanovenia teda vyplýva, že vymedzenie kvalifikovanej väčšiny uvedené v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36 možno uplatniť na hlasovanie, ktoré sa uskutoční aj po 31. marci 2017, pod podmienkou, že o jeho uplatnenie požiada členský štát pred týmto dátumom.

43      Po štvrté treba uviesť, že takýto záver je podložený aj kontextuálnym výkladom predmetného ustanovenia. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 patrí do rámca troch prechodných etáp týkajúcich sa nadobudnutia účinnosti pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu stanovených Lisabonskou zmluvou.

44      Hoci totiž Lisabonská zmluva nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, vymedzenie kvalifikovanej väčšiny v článku 16 ods. 4 ZEÚ nadobudlo účinnosť až 1. novembra 2014. Podľa článku 16 ods. 5 ZEÚ sa prechodné ustanovenia uplatňovali jednak do 31. októbra 2014 a jednak od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, ako sú stanovené v protokole o prechodných ustanoveniach, konkrétne v Protokole č. 36.

45      Treba teda rozlišovať tri obdobia, a to po prvé obdobie od 1. decembra 2009 do 31. októbra 2014, po druhé obdobie od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 a po tretie obdobie od 1. apríla 2017.

46      V prvom období sa pravidlá kvalifikovanej väčšiny definované v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36 uplatňovali predĺžením účinnosti pravidiel Zmluvy z Nice, ktorým zodpovedali. V druhom období mohol člen Rady na základe sporného ustanovenia, t. j. článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, požiadať, aby sa rozhodlo podľa týchto pravidiel Zmluvy z Nice. V prípade neexistencie takejto žiadosti by sa uplatnilo nové vymedzenie kvalifikovanej väčšiny stanovené v článku 16 ods. 4 ZEÚ, čo je zdôraznené článkom 3 ods. 1 Protokolu č. 36. V treťom období je kvalifikovaná väčšina vymedzená tak, ako je stanovené v článku 16 ods. 4 ZEÚ, bez možnosti požiadať o iný spôsob počítania hlasov.

47      Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 nie je výnimkou z pravidla stanoveného v článku 16 ods. 4 ZEÚ, ale predstavuje prechodné ustanovenie upravujúce jednu z troch prechodných etáp, ktoré sa uplatňovali postupne po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy. Jeho prechodný charakter potvrdzuje jediné odôvodnenie Protokolu č. 36 (pozri bod 38 vyššie), ako aj znenie názvu Protokolu č. 36 o „prechodných ustanoveniach“ a znenie článku 16 ods. 5 ZEÚ, ktorý stanovuje, že protokol stanoví „prechodné ustanovenia“ uplatniteľné od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017.

48      Výklad uvedený v bode 42 vyššie je v súlade s požiadavkami článku 16 ods. 5 ZEÚ, na základe ktorého bol prijatý článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36. Podľa tohto výkladu sa článok 3 ods. 2 uvedeného protokolu totiž jednak uplatňoval od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, pretože lehota na podanie žiadosti o uplatnenie kvalifikovanej väčšiny stanovenej v odseku 3 toho istého článku bola určená do 31. marca 2017, a jednak bol prechodný, pretože k hlasovaniu tejto kvalifikovanej väčšiny došlo len v prípade návrhov aktov, v súvislosti s ktorými bola takáto žiadosť podaná počas uvedeného obdobia. Komisia sa teda nesprávne domnieva, že článok 16 ods. 5 ZEÚ vyžaduje, aby sa kvalifikovaná väčšina vymedzená v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36 uplatňovala len na hlasovania, ktoré sa uskutočnili od 1. decembra 2009 do 31. októbra 2014. Takisto Poľská republika nemôže dôvodne tvrdiť, že pôsobnosť článku 16 ods. 5 ZEÚ sa netýka vymedzenia kvalifikovanej väčšiny.

49      V každom prípade, ako preukazujú tieto odlišné výklady vyjadrené účastníkmi konania, znenie článku 16 ods. 5 ZEÚ je do takej miery nejednoznačné, že nedovoľuje vyvrátiť výklad uvedený v bode 42 vyššie.

50      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, výklad uvedený v bode 42 vyššie je tiež v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sa má prechodné ustanovenie vykladať doslovne (pozri rozsudok z 27. februára 2019, Grécko/Komisia, C‑670/17 P, EU:C:2019:145, bod 52 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2010, Komisia/Poľsko, C‑49/09, EU:C:2010:644, bod 41 a citovanú judikatúru). Na jednej strane totiž uplatnenie článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 zostáva v rámci tohto výkladu podmienené presne vymedzeným časovým obmedzením (pozri bod 48 vyššie) a zaručuje teda svoju prechodnú povahu (pozri bod 38 vyššie). Na druhej strane je uvedený výklad nevyhnutný na to, aby členský štát mohol užitočne a účinne vykonať svoje právo až do posledného dňa lehoty stanovenej v článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 (pozri body 40 a 41 vyššie), a preto nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zaručenie výkonu tohto práva.

51      Komisia navyše nemôže dôvodne tvrdiť, že výklad uvedený v bode 42 vyššie zbavuje článok 16 ods. 4 ZEÚ a postup výboru, ktoré majú posilniť demokratickú legitimitu a reprezentatívnosť občanov, ich potrebného účinku. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 tiež patrí do primárneho práva a že jeho potrebný účinok musí byť teda zaručený Komisiou rovnakým spôsobom ako v prípade Zmlúv, takže ho nemožno prehliadať v záujme predčasného uplatnenia článku 16 ods. 4 ZEÚ.

52      Kontextuálna analýza teda potvrdzuje výklad článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 tak, ako je uvedený v bode 42 vyššie.

53      Po piate treba pripomenúť, že tento výklad potvrdzuje zásada právnej istoty, ktorá na jednej strane vyžaduje, aby právne predpisy boli jasné a presné, na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre tých, ktorí im podliehajú, predvídateľné. Uvedená zásada konkrétne vyžaduje, aby právna úprava dotknutým osobám umožnila s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, a aby mali možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (pozri rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 127 a 128 a citovanú judikatúru).

54      Komisia v tejto súvislosti nemôže tvrdiť, že podmieniť uplatnenie prechodného ustanovenia len jednostrannou žiadosťou členského štátu by umožňovalo donekonečna uplatňovať toto ustanovenie, keďže z formálneho hľadiska by bol akt naďalej predmetom rozhodovania Rady dovtedy, kým by ho nevzala Komisia späť. Toto tvrdenie popiera nielen skutočnosť, že uplatnenie prechodného ustanovenia podlieha jedinej podmienke, že členský štát podá žiadosť na tento účel, ktorá je časovo obmedzená, keďže musí byť predložená najneskôr do 31. marca 2017, ale aj skutočnosť, že uznášania, ktoré vedú k hlasovaniu, ukončia uplatňovanie tohto prechodného ustanovenia, takže nie je neobmedzené.

55      Naproti tomu výklad navrhovaný Komisiou, ktorý podmieňuje uplatnenie prechodného ustanovenia kumulatívnymi požiadavkami týkajúcimi sa podania žiadosti členského štátu a uskutočnenia hlasovania najneskôr do 31. marca 2017, by na konci prechodného obdobia vyvolal neistotu, pokiaľ ide o časovú pôsobnosť kvalifikovanej väčšiny podľa vymedzenia stanoveného v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36. Keďže dĺžka trvania prác na návrhu aktu sa môže meniť, členský štát využívajúci právo, ktoré mu priznáva toto ustanovenie počas prechodného obdobia, najmä ak sa dátum jeho žiadosti približuje k 31. marcu 2017, by totiž nemal istotu, že hlasovanie by sa mohlo skutočne uskutočniť podľa uvedených pravidiel. V prípade, že by práce na návrhu aktu pokračovali po 31. marci 2017, výklad obhajovaný Komisiou by mal za následok, že hlasovanie by sa muselo uskutočniť kvalifikovanou väčšinou uvedenou v článku 16 ods. 4 ZEÚ, zatiaľ čo finalizácia týchto prác pred týmto dátumom, ktorá umožnila, aby sa hlasovanie uskutočnilo pred 31. marcom 2017, by viedla k uplatneniu kvalifikovanej väčšiny vymedzenej v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36. Okrem toho takýto výklad by viedol nielen k nedostatku predvídateľnosti, ale mohol by viesť aj k obchádzaniu dotknutého prechodného ustanovenia tým, že by stanovil dátum hlasovania na neskorší dátum, než je 31. marec 2017.

56      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa má článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 vykladať v tom zmysle, že na to, aby bol návrh aktu prijatý podľa pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu definovaných v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36, ktoré zodpovedajú pravidlám Zmluvy z Nice, stačí, aby členský štát požiadal o uplatnenie týchto pravidiel v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, pričom nie je nevyhnutné, aby k hlasovaniu o predmetnom návrhu došlo aj medzi týmito dátumami.

57      Keďže v prejednávanej veci Poľská republika 30. marca 2017 podala žiadosť podľa článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, uvedené pravidlá sa mali uplatniť pri hlasovaní o návrhu napadnutého rozhodnutia 28. apríla 2017.

58      Z judikatúry vyplýva, že nedodržanie spôsobu hlasovania predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. februára 1988, Spojené kráľovstvo/Rada, 68/86, EU:C:1988:85, bod 49; z 28. apríla 2015, Komisia/Rada, C‑28/12, EU:C:2015:282, bod 55, a z 20. septembra 2017, Tilly‑Sabco/Komisia, C‑183/16 P, EU:C:2017:704, bod 115), ktoré nevyhnutne vedie k zrušeniu takto vadného aktu, bez ohľadu na skutočnosť, či toto porušenie spôsobilo ujmu tomu, kto sa naň odvoláva (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, bod 52; z 21. septembra 2017, Feralpi/Komisa, C‑85/15 P, EU:C:2017:709, body 45 až 47, a z 8. septembra 2016, Goldfish a i./Komisia, T‑54/14, EU:T:2016:455, bod 47).

59      Preto otázka, či Komisia mohla zorganizovať toto hlasovanie pred 1. aprílom 2017 a či Poľská republika mohla požiadať, aby sa uvedené hlasovanie uskutočnilo pred týmto dátumom, nie je relevantná. V každom prípade vzhľadom na výsledok hlasovania, ako je uvedený v bode 13 vyššie, podľa pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu a vymedzených v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36 nebol prah potrebný na prijatie návrhu napadnutého rozhodnutia dosiahnutý.

60      Treba preto vyhovieť prvému žalobnému dôvodu a zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhý a tretí žalobný dôvod uvedený žalobcom.

 O časových účinkoch zrušenia napadnutého aktu

61      Článok 264 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že súd Únie uvedie, ak to považuje za potrebné, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné. Toto ustanovenie bolo predovšetkým vykladané tak, že z dôvodov právnej istoty [pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Tilly‑Sabco/Komisia, C‑183/16 P, EU:C:2017:704, bod 124, a zo 4. septembra 2018, Komisia/Rada (Dohoda s Kazachstanom), C‑244/17, EU:C:2018:662, bod 52], ale aj z dôvodov, ktorých cieľom je zabrániť tomu, aby sa nenarušila kontinuita, alebo regresii vo vykonávaní politík uskutočňovaných alebo podporovaných Úniou, napríklad v oblasti ochrany životného prostredia alebo verejného zdravia, umožňuje zachovať účinky zrušeného aktu na primerané obdobie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 1999, Parlament/Rada, C‑164/97 a C‑165/97, EU:C:1999:99, body 22 až 24, a zo 16. apríla 2015, Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, body 72 až 74).

62      V prejednávanej veci v odpovedi na otázku Všeobecného súdu položenú na pojednávaní a týkajúcu sa prípadnej úpravy časových účinkov zrušenia, o ktorých by mohol rozhodnúť, Poľská republika vzniesla proti tomu námietku, zatiaľ čo Komisia požiadala o takúto úpravu v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia.

63      Vzhľadom na skutočnosť, že BAT‑AEL zavedené napadnutým rozhodnutím slúžia ako základ na účely stanovenia podmienok povolenia na prevádzkovanie VSZ vnútroštátnymi orgánmi, ako je uvedené v bode 1 vyššie, zrušenie napadnutého rozhodnutia s okamžitým účinkom by mohlo ohroziť jednotné podmienky povolenia pre tento typ zariadení v Únii a vyvolať právnu neistotu u dotknutých strán, najmä prevádzkovateľov VSZ, až do nadobudnutia účinnosti nového rozhodnutia týkajúceho sa záverov o BAT.

64      Okrem toho zrušenie napadnutého rozhodnutia s okamžitým účinkom by bolo v rozpore s cieľmi zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšiť kvalitu životného prostredia, ako sú stanovené v článku 191 ods. 2 ZFEÚ, článku 37 Charty základných práv Európskej únie a odôvodneniach 2 a 44, ako aj v článku 1 smernice 2010/75, k dosiahnutiu ktorých napadnuté rozhodnutie prispieva.

65      V dôsledku toho je potrebné zachovať účinky napadnutého rozhodnutia dovtedy, kým v primeranej lehote, ktorá nemôže presiahnuť dvanásť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, nenadobudne účinnosť nový akt, ktorý ho má nahradiť a ktorý má byť prijatý podľa pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu stanovených v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36.

 O trovách

66      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Poľskej republiky.

67      Článok 138 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú vlastné trovy konania. Belgické kráľovstvo, Bulharská republika, Francúzska republika, Maďarsko a Švédske kráľovstvo preto znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2017/1442 z 31. júla 2017, ktorým sa podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ stanovujú závery o najlepších dostupných technikách (BAT) pre veľké spaľovacie zariadenia, sa zrušuje.

2.      Účinky vykonávacieho rozhodnutia zrušeného na základe bodu 1 tohto výroku sa zachovávajú dovtedy, kým v primeranej lehote, ktorá nemôže presiahnuť dvanásť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, nenadobudne účinnosť nový akt, ktorý ho má nahradiť a ktorý má byť prijatý podľa pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu stanovených v článku 3 ods. 3 Protokolu (č. 36) o prechodných ustanoveniach.

3.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Poľskej republiky.

4.      Belgické kráľovstvo, Bulharská republika, Francúzska republika, Maďarsko a Švédske kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

Collins

Kreuschitz

Csehi

De Baere

 

      Steinfatt

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. januára 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: poľština.