ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 3. februára 2021 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zoznam osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov – Ponechanie mena žalobcu na zozname – Povinnosť Rady preveriť, že rozhodnutie orgánu tretieho štátu bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu“

Vo veci T‑258/20,

Oleksandr Viktorovyč Klymenko, bydliskom v Moskve (Rusko), v zastúpení: M. Phelippeau, advokát,

žalobca,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: A. Vitro a P. Mahnič, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Rady (SZBP) 2020/373 z 5. marca 2020, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 10), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2020/370 z 5. marca 2020, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 1), v rozsahu, v akom tieto akty ponechávajú meno žalobcu na zozname osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú tieto reštriktívne opatrenia,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory D. Spielmann, sudcovia O. Spineanu‑Matei a R. Mastroianni (spravodajca),

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Táto vec patrí do rámca sporov týkajúcich sa reštriktívnych opatrení prijatých voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine v dôsledku potlačenia demonštrácií na Námestí nezávislosti v Kyjeve (Ukrajina) vo februári 2014.

2        Žalobca, pán Olexandr Viktorovyč Klymenko, zastával funkciu ukrajinského ministra pre príjmy a dane.

3        Dňa 5. marca 2014 prijala Rada Európskej únie rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 66, 2014, s. 26). V ten istý deň Rada prijala nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 66, 2014, s. 1).

4        Odôvodnenia 1 a 2 rozhodnutia 2014/119 spresňujú:

„(1)      Rada 20. februára 2014 dôrazne odsúdila akékoľvek použitie násilia na Ukrajine. Vyzvala na okamžité ukončenie násilia na Ukrajine a na úplné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Vyzvala vládu Ukrajiny, aby zachovala maximálnu zdržanlivosť, a vedúcich predstaviteľov opozície, aby sa dištancovali od osôb, ktoré sa prikláňajú k radikálnemu konaniu vrátane násilia.

(2)      Rada sa 3. marca 2014 dohodla, že s cieľom upevniť a podporiť právny štát a dodržiavanie ľudských práv na Ukrajine zameria sankcie na opatrenia na zmrazenie a vymáhanie aktív osôb identifikovaných ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osôb zodpovedných za porušovanie ľudských práv.“

5        Článok 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2014/119 stanovuje:

„1.      Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám identifikovaným ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osobám zodpovedným za porušovanie ľudských práv na Ukrajine, a fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb, subjektov alebo orgánov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.

2.      Fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohe sa priamo ani nepriamo nesprístupnia žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje, a to ani v ich prospech.“

6        Podrobnosti tohto zmrazenia finančných prostriedkov sú uvedené v článku 1 ods. 3 až 6 rozhodnutia 2014/119.

7        V súlade s rozhodnutím 2014/119 ukladá nariadenie č. 208/2014 povinnosť prijať dotknuté reštriktívne opatrenia a definuje podmienky uvedených reštriktívnych opatrení v podstate rovnakým spôsobom ako uvedené rozhodnutie.

8        Mená osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie 2014/119 a nariadenie č. 208/2014, sú uvedené na zozname nachádzajúcom sa v prílohe uvedeného rozhodnutia a v prílohe I uvedeného nariadenia (ďalej len „zoznam“), okrem iného s odôvodnením ich zápisu. Meno žalobcu nebolo na tomto zozname pôvodne uvedené.

9        Rozhodnutie 2014/119 a nariadenie č. 208/2014 boli zmenené vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/216/SZBP zo 14. apríla 2014, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 111, 2014, s. 91), a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 381/2014 zo 14. apríla 2014, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 111, 2014, s. 33) (ďalej spolu len „akty z apríla 2014“).

10      Aktmi z apríla 2014 bolo meno žalobcu doplnené do zoznamu spolu s identifikačnými údajmi „bývalý minister pre príjmy a dane“ a s týmto odôvodnením:

„Osoba, proti ktorej sa na Ukrajine vedie vyšetrovanie pre účasť na trestných činoch v súvislosti so spreneverou ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a ich protiprávnym prevodom mimo Ukrajinu.“

11      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júna 2014 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑494/14, ktorou sa domáhal predovšetkým zrušenia aktov z apríla 2014 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

12      Dňa 29. januára 2015 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/143, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 24, 2015, s. 16), a nariadenie (EÚ) 2015/138, ktorým sa mení nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 24, 2015, s. 1).

13      Rozhodnutie 2015/143 spresnilo od 31. januára 2015 kritériá zapisovania osôb, ktorých sa týka zmrazenie finančných prostriedkov. Článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/119 bol konkrétne nahradený týmto textom:

„1.      Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám identifikovaným ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osoby zodpovedné za porušovanie ľudských práv na Ukrajine, a fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb, subjektov alebo orgánov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.

Na účely tohto rozhodnutia patria medzi osoby identifikované ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov osoby, proti ktorým vedú ukrajinské orgány vyšetrovanie z dôvodu:

a)      sprenevery ukrajinských verejných finančných prostriedkov alebo aktív alebo spolupáchateľstva pri takejto sprenevere, alebo

b)      zneužívania právomoci verejného činiteľa s cieľom získať pre seba alebo tretiu stranu neoprávnenú výhodu a tým spôsobiť škodu, pokiaľ ide o ukrajinské verejné finančné prostriedky alebo aktíva, alebo spolupáchateľstva pri takomto zneužívaní.“

14      Nariadenie 2015/138 zmenilo nariadenie č. 208/2014 v súlade s rozhodnutím 2015/143.

15      Dňa 5. marca 2015 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/364, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 62, 2015, s. 25), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/357, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 62, 2015, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2015“). Rozhodnutie 2015/364 na jednej strane nahradilo článok 5 rozhodnutia 2014/119, predĺžiac uplatnenie reštriktívnych opatrení týkajúcich sa žalobcu do 6. marca 2016, a na druhej strane zmenilo prílohu k tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu. Vykonávacie nariadenie 2015/357 následne zmenilo prílohu I nariadenia č. 208/2014.

16      Aktmi z marca 2015 bolo meno žalobcu ponechané na zozname spolu s identifikačnými údajmi „bývalý minister pre príjmy a dane“ a s týmto novým odôvodnením:

„Osoba, voči ktorej ukrajinské orgány vedú trestné konanie za spreneveru verejných finančných prostriedkov alebo aktív a za zneužívanie právomoci verejného činiteľa s cieľom poskytnúť neoprávnenú výhodu pre seba alebo pre tretiu stranu, a tým spôsobiť škodu, pokiaľ ide o ukrajinské verejné finančné prostriedky alebo aktíva.“

17      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. mája 2015 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑245/15, v ktorej sa domáhal okrem iného zrušenia aktov z marca 2015 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

18      Dňa 4. marca 2016 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2016/318, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 60, 2016, s. 76), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2016/311, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 60, 2016, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2016“).

19      Aktmi z marca 2016 bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení, najmä pokiaľ ide o žalobcu, predĺžené do 6. marca 2017, pričom odôvodnenie jeho označenia nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

20      Vyjadrením doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2016 žalobca upravil svoju žalobu týkajúcu sa veci T‑245/15 v súlade s článkom 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu tak, že navrhoval aj zrušenie aktov z marca 2016 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

21      Uznesením z 10. júna 2016, Klymenko/Rada (T‑494/14, EU:T:2016:360), prijatým na základe článku 132 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd vyhovel žalobe uvedenej v bode 11 vyššie a vyhlásil ju za zjavne dôvodnú, a zrušil teda akty z apríla 2014 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

22      Dňa 3. marca 2017 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2017/381, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 58, 2017, s. 34), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/374, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 58, 2017, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2017“).

23      Aktmi z marca 2017 bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2018, pričom odôvodnenie označenia žalobcu nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

24      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. marca 2017 žalobca znovu upravil svoju žalobu týkajúcu sa veci T‑245/15 tak, že navrhoval tiež zrušenie aktov z marca 2017 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

25      V rozsudku z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, EU:T:2017:792), Všeobecný súd zamietol v celom rozsahu návrhy žalobcu uvedené v bodoch 17, 20 a 24 vyššie.

26      Dňa 5. januára 2018 podal žalobca proti rozsudku z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, EU:T:2017:792), odvolanie na Súdny dvor, ktoré bolo zapísané do registra pod číslom veci C‑11/18 P.

27      Dňa 5. marca 2018 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2018/333, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 48), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2018/326, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 5) (ďalej spolu len „akty z marca 2018“).

28      Aktmi z marca 2018 bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2019, pričom odôvodnenie označenia žalobcu nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

29      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. apríla 2018 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑274/18, ktorou sa domáhal zrušenia aktov z marca 2018 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

30      Dňa 4. marca 2019 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2019/354, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 64, 2019, s. 7), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/352, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 64, 2019, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2019“).

31      Aktmi z marca 2019 bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2020 a meno žalobcu bolo ponechané na zozname s rovnakým odôvodnením, aké bolo pripomenuté v bode 16 vyššie, spolu so spresnením týkajúcim sa dodržiavania jeho práv na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala.

32      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2019 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑295/19, smerujúcu k zrušeniu aktov z marca 2019 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

33      Rozsudkom z 11. júla 2019, Klymenko/Rada (T‑274/18, EU:T:2019:509), Všeobecný súd zrušil akty z marca 2018 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

34      Rozsudkom z 26. septembra 2019, Klymenko/Rada (C‑11/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:786), Súdny dvor zrušil na jednej strane rozsudok z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, EU:T:2017:792) (pozri bod 25 vyššie), a na druhej strane akty z marca 2015, z marca 2016 a z marca 2017 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

35      V období od novembra 2019 do januára 2020 si Rada a žalobca vymenili viaceré listy týkajúce sa možnosti predĺženia predmetných reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobcovi. Rada konkrétne zaslala žalobcovi viaceré listy kancelárie Generálnej prokuratúry Ukrajiny (ďalej len „GP“), ktoré sa týkali voči nemu vedených trestných konaní a z ktorých vychádzala pri zvažovaní uvedeného predĺženia.

36      Dňa 5. marca 2020 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2020/373, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 10), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2020/370, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 1) (ďalej spolu len „napadnuté akty“).

37      Napadnutými aktmi bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2021 a meno žalobcu bolo ponechané na zozname s rovnakým odôvodnením, aké bolo pripomenuté v bode 16 vyššie, spolu so spresnením, ktoré znie takto:

„Trestné konanie vo veci sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo majetku stále prebieha. Z informácií zo spisu Rady vyplýva, že v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala, boli dodržané práva pána Klymenka na obhajobu a účinnú súdnu ochranu. Dokazujú to najmä rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a 5. októbra 2018, ktorými sa udeľuje súhlas na osobitné vyšetrovanie v neprítomnosti, rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 8. februára 2017 a 19. augusta 2019, ktorými sa vyhovelo návrhom na preventívne opatrenia vo forme väzby, a prebiehajúci proces oboznamovania sa obhajoby s materiálmi trestného konania.“

38      Rada listom zo 6. marca 2020 informovala žalobcu o zachovaní reštriktívnych opatrení voči nemu. Odpovedala na pripomienky žalobcu uvedené v korešpondencii z 23. januára 2020 a zaslala mu napadnuté akty. Okrem toho mu určila lehotu, v ktorej mohol predložiť pripomienky pred prijatím rozhodnutia o prípadnom ponechaní jeho mena na zozname.

 Skutkové okolnosti po podaní tejto žaloby

39      Rozsudkom z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287), Všeobecný súd zrušil akty z marca 2019 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

40      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. mája 2020 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

41      Rada predložila svoje vyjadrenie k žalobe 17. júla 2020.

42      Listom z 29. júla 2020 bol žalobca vyzvaný podľa článku 83 ods. 3 rokovacieho poriadku, aby predložil repliku v súvislosti s tvrdeniami Rady týkajúcimi sa druhého žalobného dôvodu, založeného najmä na nesprávnom posúdení, pri súčasnom zohľadnení posúdenia, ktoré urobil Všeobecný súd v rámci rozsudku z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287).

43      Replika bola podaná do kancelárie Všeobecného súdu 3. septembra 2020.

44      Duplika bola podaná do kancelárie Všeobecného súdu 9. októbra 2020. Písomná časť konania bola ukončená k tomu istému dátumu.

45      Podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže v prípade nepodania žiadosti účastníkmi konania o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov odo dňa, keď bolo účastníkom konania doručené oznámenie o skončení písomnej časti konania, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, a preto rozhodol, keďže takáto žiadosť nebola podaná, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania.

46      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté akty v rozsahu, v akom sa ho týkajú,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

47      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        subsidiárne, ak by mali byť napadnuté akty zrušené v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, nariadil zachovanie účinkov rozhodnutia 2020/373 až do nadobudnutia účinnosti čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/370,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

48      Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na zjavne nesprávnom posúdení a na zneužití právomoci, tretí v podstate na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, štvrtý na neexistencii právneho základu a piaty na porušení vlastníckeho práva.

49      Najprv treba preskúmať spoločne druhý a tretí žalobný dôvod, v rozsahu, v akom sa nimi Rade vytýka, že dobre neoverila, či ukrajinské orgány dodržali právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu, čo malo viesť k nesprávnemu posúdeniu pri prijímaní napadnutých aktov.

50      V rámci týchto žalobných dôvodov žalobca predovšetkým tvrdí, že Rada opomenula overiť, či trestné konania proti nemu a majúce referenčné číslo 42017000000000113 (ďalej len „konanie 113“) a referenčné číslo 42014000000000521 (ďalej len „konanie 521“), z ktorých vychádzala, keď rozhodla o zachovaní reštriktívnych opatrení voči nemu, boli vedené pri dodržaní jeho práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

51      Podľa žalobcu odpovede GP na otázky Rady týkajúce sa dodržania jeho práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu, stavu trestných konaní vedených proti nemu, ako aj právomoci jednotlivých dotknutých vyšetrovacích orgánov, vzťahov medzi nimi a postúpenia vyšetrovaní z jedného orgánu na druhý, neboli uspokojivé. Z tohto dôvodu Rade v podstate vytýka, že vykonala nedostatočné overenia a nezohľadnila dôkazy, ktoré jej predložil, týkajúce sa procesných pochybení, ktorých sa dopustili ukrajinské orgány, a ich nedostatku nezávislosti.

52      Po prvé uvádza, že k 20. júnu 2019 jeho meno nebolo uvedené na zozname medzinárodne hľadaných osôb vytvorenom Medzinárodnou organizáciou kriminálnej polície (Interpol) (ďalej len „zoznam osôb hľadaných Interpolom“), ako vyplýva z potvrdení vydaných sekretariátom jej komisie pre kontrolu dátových súborov.

53      Po druhé žalobca Rade vytýka, že nevykonala žiadne overenie, pokiaľ ide o dodržiavanie jeho práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu v súvislosti s postúpením predbežných vyšetrovaní, ktoré už boli ukončené, ukrajinskému národnému úradu pre boj proti korupcii, a to viac než šesť rokov po ich začatí.

54      Po tretie uvádza, že rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu obvodného súdu Pečersk v Kyjeve (ďalej len „súd Pečersk“) z 5. októbra 2018 (ďalej len „rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 5. októbra 2018“), ktoré povolilo začať voči nemu osobitné vyšetrovanie v neprítomnosti, nebolo prijaté pri dodržaní jeho práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu.

55      Po štvrté žalobca sa domnieva, že dĺžka jeho trestného stíhania na Ukrajine nie je primeraná v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a že je zjavné, že jediným cieľom sledovaným ukrajinskými orgánmi je odôvodniť zachovanie predmetných reštriktívnych opatrení, keďže GP takmer každý rok odkazuje na iné konanie s iným číslom, ale týkajúce sa systematicky tých istých trestných činov. Okrem toho možno neprimeranú dĺžku predbežných vyšetrovaní pripísať len orgánom povereným ich vedením, ktoré neprijali žiadne rozhodnutie o postúpení veci súdu.

56      Napokon podľa žalobcu Rada porušila svoju povinnosť overiť dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, napriek skutočnosti, že tento opakovane uvádzal ich porušenie.

57      Žalobca vo svojej replike okrem toho uvádza, že odvolací senát vyššieho súdu Ukrajiny pre boj proti korupcii svojím rozsudkom z 13. mája 2020 (ďalej len „rozsudok z 13. mája 2020“) zrušil rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019 schvaľujúce preventívne opatrenie o vzatí žalobcu do väzby (ďalej len „rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019“) z dôvodu nesplnenia jednej z podmienok, ktoré musia byť splnené podľa ukrajinského trestného poriadku (ďalej len „trestný poriadok“) na účely prijatia takéhoto rozhodnutia, a to, že meno dotknutej osoby musí byť zapísané v zozname medzinárodne hľadaných osôb.

58      Rada uvádza, že z korešpondencie so žalobcom vyplýva, že zohľadnila jeho pripomienky, overila ich opodstatnenosť, položiac tiež presné otázky, na ktoré získala objasnenia od ukrajinských orgánov, a že vzhľadom na informácie, ktoré od nich získala, sa domnievala, že právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu neboli porušené a že existovali dostatočné dôvody na ponechanie mena žalobcu na zozname.

59      Napokon žalobca na jednej strane využil svoje právo byť zastúpený advokátom v konaniach na Ukrajine, ktoré sa ho týkali, a účinne využíval svoje práva, pričom jeho námietkam bola občas vyhovené. Na druhej strane z korešpondencie, ktorú žalobca zaslal Rade, nevyplynulo, že uplatnil opravné prostriedky alebo námietky, ktoré mu poskytuje trestný poriadok v určitých procesných situáciách, akými sú zastavenie vyšetrovania, alebo to, že vyšetrovanie nebolo skončené v stanovenej lehote.

60      Rada okrem toho pripomína, že voči žalobcovi boli vydané rôzne súdne rozhodnutia. Išlo o rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a z 5. októbra 2018, ktorými sa povoľuje začatie osobitného vyšetrovania v neprítomnosti v rámci konania 113 a konania 521, ako aj rozhodnutie vyšetrovacieho sudcu z 19. augusta 2019 schvaľujúce preventívne opatrenie vzatia do väzby v rámci konania 113. V súvislosti s týmto posledným uvedeným rozhodnutím vyšetrujúci sudca konštatoval, že podozrenie bolo náležite oznámené v roku 2014 a že meno žalobcu bolo zaradené do zoznamu medzinárodne hľadaných osôb 10. júna 2019. Rada sa v tejto súvislosti domnieva, že potvrdenia predložené žalobcom o tom, že jeho meno nie je zapísané v zozname osôb hľadaných Interpolom, nie sú presvedčivé, pretože boli vydané po dátume, kedy bolo uvedené, že meno žalobcu sa nenachádzalo na danom zozname, a to 10. októbra 2018.

61      Rada sa napokon domnieva, že bola schopná overiť, že pri prijímaní určitých rozhodnutí v priebehu trestných konaní týkajúcich sa žalobcu bolo dodržané jeho právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu.

62      Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu založené na údajne neprimeranej dĺžke vyšetrovania a na tom, že voči nemu nebolo vznesené obvinenie, Rada uvádza, že požiadala ukrajinské orgány o vysvetlenie a aj ho dostala, a že vyšetrovania týkajúce sa konania 113 a konania 521 boli ukončené v príslušnom poradí v roku 2017 a v októbri 2018 a že obhajoba sa oboznamuje so spisom, čo svedčí o posune v konaní.

63      Napokon, pokiaľ ide o rozsudok z 13. mája 2020, Rada uvádza, že nemohol byť zohľadnený na posúdenie zákonnosti napadnutých aktov, keďže bol vydaný po ich prijatí. Okrem toho a v každom prípade tento rozsudok sa na jednej strane týkal iba konania 113 a na druhej strane sám potvrdzoval, že žalobca mohol vykonávať svoje práva.

64      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že súdy Európskej únie majú pri preskúmaní reštriktívnych opatrení v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie z hľadiska základných práv, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie, medzi ktorými sú uvedené okrem iného právo na účinnú súdnu ochranu a právo na obhajobu, ako sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 59 a citovanú judikatúru).

65      Účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zaradiť meno určitej osoby do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo ho tam ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má v prípade tejto osoby individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie uvedených aktov, podložené (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 60 a citovanú judikatúru).

66      Prijatie a zachovanie reštriktívnych opatrení, akými sú opatrenia stanovené v rozhodnutí 2014/119 a v nariadení č. 208/2014 v znení zmien, prijatých voči osobe identifikovanej ako osoba zodpovedná za spreneveru finančných prostriedkov patriacich tretiemu štátu, v zásade vychádza z rozhodnutia orgánu tohto štátu, ktorý je v tejto súvislosti príslušný začať a viesť trestné vyšetrovanie týkajúce sa tejto osoby a trestného činu sprenevery verejných finančných prostriedkov (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 61 a citovanú judikatúru).

67      Aj keď podľa kritéria zápisu, akým je kritérium pripomenuté v bode 13 vyššie, Rada môže založiť reštriktívne opatrenia na rozhodnutí tretieho štátu, z povinnosti tejto inštitúcie dodržiavať právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu vyplýva, že sa musí uistiť o dodržiavaní uvedených práv orgánmi tretieho štátu, ktoré prijali uvedené rozhodnutie (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 62 a citovanú judikatúru).

68      Požiadavka, aby Rada overila, či rozhodnutia tretích štátov, z ktorých má v úmysle vychádzať, boli prijaté pri dodržaní uvedených práv, má za cieľ zabezpečiť, že prijatie alebo zachovanie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov sa uskutoční len na dostatočne pevnom skutkovom základe, a chrániť tak dotknuté osoby a subjekty. Rada tak môže konštatovať, že prijatie alebo zachovanie takýchto opatrení je založené na dostatočne pevnom skutkovom základe len po tom, čo sama overí, či pri prijatí rozhodnutia dotknutého tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať, sa dodržalo právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 63 a citovanú judikatúru).

69      Navyše, aj keď je pravda, že skutočnosť, že tretí štát je jedným zo štátov, ktoré pristúpili k EDĽP, predpokladá, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vykoná preskúmanie základných práv zaručených EDĽP, ktoré v súlade s článkom 6 ods. 3 ZEÚ sú súčasťou práva Únie a predstavujú všeobecné zásady práva Únie, táto skutočnosť však nemôže spôsobiť, že potreba overenia pripomenutá v bode 68 vyššie bude nadbytočná (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 64 a citovanú judikatúru).

70      Podľa judikatúry je Rada povinná v zhrnutí dôvodov týkajúcich sa prijatia alebo zachovania reštriktívnych opatrení voči určitej osobe alebo určitému subjektu uviesť – hoci len stručne – dôvody, pre ktoré sa domnieva, že rozhodnutie tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať, bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu. Na to, aby Rada splnila svoju povinnosť odôvodnenia, jej tak prislúcha uviesť v rozhodnutí ukladajúcom reštriktívne opatrenia, že overila, či rozhodnutie tretieho štátu, na ktorom zakladá tieto opatrenia, bolo prijaté pri dodržaní týchto práv (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 65 a citovanú judikatúru).

71      Napokon, pokiaľ Rada pri prijatí alebo zachovaní reštriktívnych opatrení, o ktoré ide vo veci samej, vychádza z rozhodnutia tretieho štátu začať a viesť trestné konanie z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív dotknutou osobou, musí sa jednak uistiť, že v čase prijatia uvedeného rozhodnutia orgány tohto tretieho štátu dodržali právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu osoby, voči ktorej sa vedie predmetné trestné konanie, a jednak musí v rozhodnutí, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieva, že uvedené rozhodnutie tretieho štátu bolo prijaté pri dodržaní týchto práv (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 66).

72      Vzhľadom na tieto zásady vyplývajúce z judikatúry je potrebné určiť, či Rada tieto povinnosti splnila.

73      Na úvod treba uviesť, že hoci je pravda, že Rada v napadnutých aktoch (pozri bod 37 vyššie) uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že rozhodnutie ukrajinských orgánov začať a viesť trestné konanie z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív voči žalobcovi bolo prijaté pri dodržaní jeho práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, je však potrebné overiť, či Rada správne dospela k záveru, že tieto orgány dodržali uvedené práva žalobcu v rámci konaní, z ktorých napadnuté akty vychádzajú.

74      Preskúmanie dôvodnosti odôvodnenia, ktoré je preskúmaním materiálnej zákonnosti napadnutých aktov a v prejednávanej veci spočíva v overení, či skutočnosti uvádzané Radou sú preukázané a či môžu preukázať overenie toho, že ukrajinské orgány tieto práva dodržali, je totiž potrebné odlišovať od otázky odôvodnenia, ktorá sa týka podstatnej formálnej náležitosti, a je len dôsledkom povinnosti Rady vopred sa uistiť o dodržaní uvedených práv (pozri rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 69 a citovanú judikatúru).

75      Voči žalobcovi boli pritom uplatnené nové reštriktívne opatrenia prijaté napadnutými aktmi na základe kritéria zápisu uvedeného v článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/119, tak ako bolo spresnené v rozhodnutí 2015/143 a v článku 3 nariadenia č. 208/2014, tak ako bolo spresnené v nariadení 2015/138 (pozri body 13 a 14 vyššie). Toto kritérium stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov osôb identifikovaných ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských verejných finančných prostriedkov vrátane osôb, voči ktorým ukrajinské orgány vedú vyšetrovanie.

76      Treba konštatovať, že Rada pri rozhodnutí o ponechaní mena žalobcu na zozname vychádzala zo skutočnosti, že žalobca bol osobou, voči ktorej ukrajinské orgány vedú trestné konania za trestné činy spočívajúce v sprenevere verejných finančných prostriedkov alebo aktív a súvisiace so zneužitím postavenia, čo bolo preukázané listami GP, ktorých kópia bola doručená žalobcovi (pozri bod 35 vyššie).

77      Zachovanie reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobcovi bolo teda rovnako ako vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok z 26. septembra 2019, Klymenko/Rada (C‑11/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:786), a rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287), založené na rozhodnutí ukrajinských orgánov začať a viesť trestné vyšetrovania týkajúce sa trestného činu sprenevery finančných prostriedkov Ukrajiny.

78      Treba tiež uviesť, že Rada pri zmene prílohy rozhodnutia 2014/119 a prílohy I nariadenia č. 208/2014 prostredníctvom napadnutých aktov doplnila, tak ako to po prvýkrát urobila v aktoch z marca 2019, nový oddiel venovaný výlučne právu na obhajobu a právu na účinnú súdnu ochranu, ktorý sa delí na dve časti.

79      V prvej časti sa uvádza len všeobecné pripomenutie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu podľa trestného poriadku. V prvom rade sú pripomenuté jednotlivé procesné práva, ktoré má podľa článku 42 trestného poriadku každá osoba podozrivá alebo obvinená v trestnom konaní. Ďalej sa na jednej strane pripomína, že podľa článku 306 tohto poriadku akúkoľvek sťažnosť proti rozhodnutiam, úkonom alebo opomenutiam vyšetrovateľa alebo prokurátora musí posúdiť vyšetrujúci sudca alebo miestny súd v prítomnosti sťažovateľa alebo jeho obhajcu, alebo právneho zástupcu. Na druhej strane sa predovšetkým uvádza, že článok 309 uvedeného poriadku stanovuje rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu, ktoré možno napadnúť opravným prostriedkom. Napokon sa spresňuje, že niektoré procesné vyšetrovacie úkony, akými sú zaistenie majetku a väzobné opatrenia, možno vykonať len na základe rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu alebo súdu.

80      Druhá časť oddielu sa týka uplatňovania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu jednotlivých osôb uvedených na zozname. Pokiaľ ide konkrétne o žalobcu, v tejto časti sa uvádza, že podľa informácií zo spisu Rady bolo v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala, dodržané právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu, ako to dokazujú najmä na jednej strane rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a 5. októbra 2018, a na druhej strane rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 8. februára 2017 a 19. augusta 2019, ako aj skutočnosť, že prebiehal proces oboznamovania sa obhajoby s obsahom trestného spisu (pozri bod 37 vyššie).

81      V liste zo 6. marca 2020 (pozri bod 38 vyššie) Rada na jednej strane uviedla len to, že potvrdenia GP preukazovali, že voči žalobcovi naďalej prebiehali konania 113 a 521 z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív a že boli postúpené 19. novembra 2019 a 21. novembra 2019 ukrajinskému národnému úradu pre boj proti korupcii. Na druhej strane, pokiaľ ide o dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, Rada spresnila, že dodržanie týchto práv bolo potvrdené súdnymi rozhodnutiami uvedenými v bode 80 vyššie. Pokiaľ ide konkrétne o rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019 prijaté v rámci konania 113, konštatovalo sa v ňom, že oznámenia o podozrení boli žalobcovi doručené 22. decembra 2014 a 19. augusta 2016, že obžaloba preukázala existenciu dôvodných podozrení, že 10. júna 2019 bolo jeho meno zaradené do zoznamu medzinárodne hľadaných osôb, že preukázala, že žalobca sa skrýval pred orgánmi poverenými predbežným vyšetrovaním a že existovali dostatočné dôvody domnievať sa, že v tom bude pokračovať.

82      Z výkladu odôvodnení uvedených v napadnutých aktoch a v danom liste zo 6. marca 2020 teda vyplýva, že Rada výslovne potvrdzuje, že overila dodržiavanie práv žalobcu na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu v dvoch konaniach uvedených v bode 81 vyššie, hoci sa obmedzuje na poskytnutie ďalších podrobností iba v súvislosti s konaním 113, v rámci ktorého bolo prijaté rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019.

83      V tomto smere treba na úvod uviesť, že Rada nepreukázala, v akej miere všetky rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu súdu Pečersk, pripomenuté v bode 80 vyššie, ktoré sú aktmi čisto procesnej povahy, svedčia o dodržaní práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v priebehu konaní 113 a 521. Ako bolo pripomenuté v bodoch 65 až 67 vyššie, Rada bola totiž v prejednávanej veci povinná pred rozhodnutím o zachovaní predmetných reštriktívnych opatrení overiť, či rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov začať a viesť voči žalobcovi trestné vyšetrovania týkajúce sa trestných činov sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív a zneužitia právomoci verejného činiteľa bolo prijaté pri dodržaní uvedených práv žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 78).

84      Z tejto perspektívy uvedené súdne rozhodnutia nemožno označiť, prinajmenšom z formálneho hľadiska, za rozhodnutia začať a viesť vyšetrovanie odôvodňujúce zachovanie reštriktívnych opatrení. Napriek tomu je možné pripustiť, že z vecného hľadiska Rada tieto rozhodnutia skutočne zohľadnila ako skutkový základ odôvodňujúci zachovanie predmetných opatrení, keďže boli prijaté súdom, aspoň pokiaľ ide o rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019, ktoré je relevantné z časového hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 79).

85      Treba preto overiť, či sa Rada mohla oprávnene domnievať, že tieto rozhodnutia, ako aj okolnosť, že proces oboznamovania sa obhajcu žalobcu s obsahom trestného spisu, ktorý prebiehal v okamihu prijatia napadnutých aktov, svedčili o dodržaní práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu.

86      V prvom rade, pokiaľ ide o rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019, treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, z tohto rozhodnutia jasne nevyplýva, že právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu boli žalobcovi v prejednávanej veci zaručené. Hoci je pravda, ako zdôrazňuje Rada vo svojom liste zo 6. marca 2020 (pozri bod 81 vyššie), že vyšetrujúci sudca súdu Pečersk mohol dospieť k záveru, že v rámci konania 113, ku ktorému sa viaže toto rozhodnutie, bol žalobca podozrivou osobou, že bol zaradený do zoznamu medzinárodne hľadaných osôb, že prokurátor preukázal, že sa ukrýval pred orgánmi poverenými predbežným vyšetrovaním a že existovalo dosť dôvodov domnievať sa, že v tom bude pokračovať, nič to nemení na tom, že z písomností v spise nevyplýva, že Rada skutočne zohľadnila informácie, ktoré jej žalobca oznámil vo svojom liste z 23. januára 2020, ako aj predtým vo svojich listoch z 19. decembra 2018 a zo 4. februára 2019.

87      Žalobca totiž predovšetkým tvrdil, čo aj podložil dokumentmi, že jeho meno nebolo zapísané v zozname osôb hľadaných Interpolom a že z tohto dôvodu vyšetrujúci sudca nemohol prijať určité rozhodnutia, ktoré Rada považovala za rozhodnutia preukazujúce dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu.

88      V tejto súvislosti treba uviesť, že z písomností v spise nevyplýva, že Rada overila informácie, z ktorých vychádzal vyšetrujúci sudca, keď sa domnieval, že meno žalobcu bolo zapísané v „zozname medzinárodne hľadaných osôb“. Okrem toho Rada neuviedla dôvody, z dôvodu ktorých sa v tomto ohľade uspokojila s jednoduchými tvrdeniami GP a daného vyšetrujúceho sudcu, napriek dokumentom preukazujúcim, že k 20. júnu 2019 sa meno žalobcu nenachádzalo na zozname osôb hľadaných Interpolom.

89      Tento aspekt nie je zanedbateľný v rámci posúdenia dodržania práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu so zreteľom na článok 193‑6 trestného poriadku, podľa ktorého, ako vyplýva z rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 19. augusta 2019, zaradenie do zoznamu medzinárodne hľadaných osôb je jednou z podmienok, ktoré musí prokurátor preukázať, ak žiada o schválenie preventívneho opatrenia väzby (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 87).

90      Vyšetrujúci sudca v tomto rozhodnutí vychádzal z uznesenia prokurátora z 10. júna 2019, keď dospel k záveru, že meno žalobcu bolo zaradené na tento zoznam, avšak bez uvedenia, aký dôkaz predložil prokurátor. Pokiaľ ide o GP, treba konštatovať, že sa obmedzila na uvedenie v dvoch tabuľkách priložených k listu z 1. novembra 2019, v ktorých boli zhrnuté informácie o stave konaní 113 a 521 a ktoré mali najmä vysvetliť, v čom boli práva žalobcu na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu dodržané, že „podozrivý [bol] zapísaný v zozname hľadaných osôb“.

91      Tvrdenie uvádzané Radou, podľa ktorého potvrdenia vydané sekretariátom komisie pre kontrolu dátových súborov Interpolu neboli presvedčivé, nemôže spochybniť tieto úvahy. Informácie GP týkajúce sa zápisu mena žalobcu do „zoznamu hľadaných osôb“ totiž v žiadnom prípade neumožňovali Rade overiť splnenie podmienky týkajúcej sa tohto zápisu prokurátorom a na základe toho dodržanie, zo strany vyšetrujúceho sudcu pri prijatí svojho rozhodnutia, práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu (pozri bod 89 vyššie). Za týchto okolností sa Rada nemohla uspokojiť s informáciami, buď stručnými, alebo nepresnými, ktorými disponovala, a mala prinajmenšom požiadať ukrajinské orgány o objasnenia.

92      Navyše bez toho, aby to malo vplyv na prejednávanú vec, keďže rozsudok z 13. mája 2020, ako správne uvádza Rada, bol vydaný po prijatí napadnutých aktov, treba však uviesť, že z tohto rozsudku na jednej strane vyplýva, že samotné prijatie procesného rozhodnutia prokurátorom vo forme uznesenia o zápise osoby do zoznamu osôb hľadaných Interpolom nestačí, keďže sa tiež vyžaduje prijatie všetkých potrebných opatrení na vykonanie tohto uznesenia, čo prokurátor nijako nepreukázal, a na druhej strane, že takýto výklad článku 193‑6 trestného poriadku už podal odvolací senát Vyššieho súdu pre boj proti korupcii v rámci viacerých súdnych rozhodnutí prijatých medzi septembrom 2019 a februárom 2020.

93      Pokiaľ ide ďalej o rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a 5. októbra 2018, ako aj o rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 8. februára 2017, pričom prvé dve rozhodnutia sa týkajú začatia osobitného vyšetrovania v neprítomnosti a toto posledné rozhodnutie sa týka schválenia preventívneho opatrenia väzby, treba uviesť, že tieto rozhodnutia boli vydané ešte pred prijatím napadnutých aktov. Vyplýva z toho, že nemôžu stačiť na preukázanie toho, že rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov, o ktoré sa chce Rada oprieť na účely zachovania predmetných reštriktívnych opatrení voči žalobcovi počas obdobia od marca 2020 do marca 2021, bolo prijaté pri dodržaní jeho práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu. Všeobecný súd mal už navyše príležitosť rozhodnúť tak v súvislosti s rozhodnutím vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017, ako aj s rozhodnutím z 5. októbra 2018, v rámci veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287, body 78 až 88 a 91), ktorý Rada nenapadla, a rozhodol, že tieto rozhodnutia neboli spôsobilé preukázať, že uvedené práva žalobcu boli dodržané v rámci predmetných konaní.

94      V každom prípade treba tiež uviesť, že všetky vyššie uvedené súdne rozhodnutia patria do rámca trestných konaní, ktoré odôvodnili zápis a ponechanie mena žalobcu na zozname a majú vo vzťahu k nim len incidenčný charakter, keďže majú procesnú povahu. Takéto rozhodnutia, ktoré môžu slúžiť nanajvýš na preukázanie existencie dostatočne pevného skutkového základu, konkrétne skutočnosti, že v súlade s kritériom zápisu boli voči žalobcovi vedené trestné konania, ktoré sa týkali najmä trestného činu sprenevery finančných prostriedkov alebo aktív Ukrajiny, nie sú zo svojej podstaty samy osebe spôsobilé preukázať, že rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov začať a viesť uvedené trestné konania, z ktorého v podstate vychádza zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi, bolo prijaté pri dodržaní práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 92).

95      Rada navyše neuvádza žiadnu písomnosť nachádzajúcu sa v spise ku konaniu, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých aktov, z ktorej by vyplývalo, že preskúmala uvedené súdne rozhodnutia a že na ich základe mohla dospieť k záveru, že procesné práva žalobcu boli vo svojej podstate dodržané.

96      Pokiaľ ide napokon o proces oboznámenia sa obhajoby s obsahom trestného spisu, ktorý ešte prebiehal v čase prijatia napadnutých aktov, treba na jednej strane uviesť, že GP neposkytla žiadnu informáciu týkajúcu sa povahy a doby trvania tohto procesu, a na druhej strane, že zo samotných informácií, ktoré poskytla, vyplýva, že tento proces prebieha od 21. apríla 2017, teda dátumu skončenia predbežného vyšetrovania v rámci konania 113, a od 3. decembra 2018, dátumu skončenia predbežného vyšetrovania v rámci konania 521.

97      Na rozdiel od toho, čo tvrdí, však Rada nepreukázala, do akej miery jej informácie, ktorými disponovala v súvislosti s daným procesom oboznamovania sa obhajoby v konaniach 113 a 521, a súvisiace súdne rozhodnutia umožnili domnievať sa, že práva žalobcu na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu boli dodržané, pričom, ako uviedla, uvedené konania, ktoré sa týkali skutkov údajne spáchaných v rokoch 2011 až 2014, sa ešte nachádzali v štádiu predbežného vyšetrovania a navyše boli postúpené, už ukončené, iným vyšetrovacím orgánom v novembri 2019, takže predmetné veci ešte neboli predložené ukrajinskému súdu na rozhodnutie vo veci samej.

98      Článok 47 druhý odsek Charty, ktorý predstavuje parameter, z hľadiska ktorého Rada posudzuje dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu, stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 96 a citovanú judikatúru).

99      V rozsahu, v akom Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, akými sú práva stanovené v článku 6, ich zmysel a rozsah sú podľa článku 52 ods. 3 Charty rovnaké ako tie, ktoré im priznáva EDĽP.

100    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ESĽP pri výklade článku 6 EDĽP uviedol, že cieľom zásady primeranej lehoty je najmä chrániť obvineného pred nadmernými prieťahmi v konaní a zabrániť tomu, aby zostal príliš dlho v neistote o svojom osude, ako aj omeškaniam, ktoré by mohli ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť výkonu spravodlivosti (pozri rozsudok ESĽP, 7. júla 2015, Rutkowski a i. v. Poľsko, CE:ECHR:2015:0707JUD007228710, bod 126 a citovanú judikatúru). ESĽP navyše konštatoval, že porušenie tejto zásady možno určiť okrem iného vtedy, ak sa trestné konanie v štádiu vyšetrovania vyznačuje niekoľkými fázami nečinnosti, ktoré možno pripísať orgánom príslušným na vedenie tohto vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 6. januára 2004, Rouille v. Francúzsko, CE:ECHR:2004:0106JUD005026899, body 29 až 31; 27. septembra 2007, Reiner a i. v. Rumunsko, CE:ECHR:2007:0927JUD000150502, body 57 až 59, a 12. januára 2012, Borisenko v. Ukrajina, CE:ECHR:2012:0112JUD002572502, body 58 až 62).

101    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že ak sa voči osobe uplatňovali reštriktívne opatrenia už niekoľko rokov, a to z dôvodu existencie v podstate toho istého predbežného vyšetrovania vedeného GP alebo iným vyšetrovacím orgánom, Rada musí ešte hlbšie preskúmať otázku prípadného porušenia základných práv tejto osoby zo strany ukrajinských orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2019, Stavyckyj/Rada, T‑290/17, EU:T:2019:37, bod 132).

102    V prejednávanej veci mala preto Rada prinajmenšom uviesť dôvody, pre ktoré sa mohla napriek tvrdeniam žalobcu uvedeným v bode 97 vyššie domnievať, že jeho právo na účinnú súdnu ochranu pred ukrajinskými justičnými orgánmi, ktoré je zjavne základným právom, bolo dodržané, pokiaľ ide o otázku, či bola jeho vec prejednaná v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 100).

103    Vzhľadom na dokumenty v spise teda nemožno dospieť k záveru, že informácie, ktoré mala Rada k dispozícii pri prijímaní napadnutých aktov, jej umožnili overiť, či rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov bolo prijaté pri dodržaní práva žalobcu na účinnú súdnu ochranu a na prejednanie jeho veci v primeranej lehote.

104    Okrem toho v tejto súvislosti treba tiež uviesť, že ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade prijatia rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, akým je rozhodnutie týkajúce sa žalobcu, neprináleží Rade ani súdu Únie overovať dôvodnosť vyšetrovaní vedených na Ukrajine proti osobe, ktorej sa týkali tieto opatrenia, ale len dôvodnosť rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov vo vzťahu k dokumentu alebo dokumentom, ktoré boli základom tohto rozhodnutia, nemožno vykladať v tom zmysle, že Rada nie je povinná overiť, či rozhodnutie tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať pri prijímaní reštriktívnych opatrení, bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, bod 102 a citovanú judikatúru).

105    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nie je preukázané, že Rada sa pred prijatím napadnutých aktov uistila o tom, že ukrajinské justičné orgány dodržali v rámci trestných konaní, z ktorých Rada vychádzala, právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu. Z toho vyplýva, že Rada sa tým, že rozhodla o ponechaní mena žalobcu na zozname, dopustila nesprávneho posúdenia.

106    Za týchto okolností treba zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, pričom nie je potrebné skúmať ostatné žalobné dôvody a tvrdenia uvádzané žalobcom.

 O zachovaní účinkov rozhodnutia 2020/373

107    Rada subsidiárne navrhuje, aby Všeobecný súd v prípade čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/370 vyhlásil z dôvodov právnej istoty, že účinky rozhodnutia 2020/373 budú zachované až do nadobudnutia účinnosti čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/370.

108    Z článku 60 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie nemá odkladný účinok. Článok 60 druhý odsek tohto štatútu však stanovuje, že bez ohľadu na ustanovenia článku 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí lehoty určenej na podanie odvolania alebo, ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí.

109    V prejednávanej veci má vykonávacie nariadenie 2020/370 povahu nariadenia, keďže stanovuje, že je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, čo zodpovedá účinkom nariadenia, ktoré sú upravené v článku 288 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. apríla 2016, Rada/Bank Saderat Iran, C‑200/13 P, EU:C:2016:284, bod 121).

110    Článok 60 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa teda na predmetný prípad uplatňuje (rozsudok z 21. apríla 2016, Rada/Bank Saderat Iran, C‑200/13 P, EU:C:2016:284, bod 122).

111    Pokiaľ ide napokon o časové účinky zrušenia rozhodnutia 2020/373, treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ Všeobecný súd môže, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky zrušeného aktu sa majú považovať za konečné.

112    Existencia rozdielu medzi dátumami účinnosti zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/370 a zrušenia rozhodnutia 2020/373 by mohla mať v prejednávanej veci za následok vážny zásah do právnej istoty, keďže oba akty ukladajú žalobcovi rovnaké opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2018, Kljujev/Rada, T‑731/15, EU:T:2018:90, bod 263). Účinky rozhodnutia 2020/373 teda musia vo vzťahu k žalobcovi zostať zachované až do účinnosti zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/370.

 O trovách

113    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Rady (SZBP) 2020/373 z 5. marca 2020, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2020/370 z 5. marca 2020, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, sa zrušujú v rozsahu, v akom bolo meno Oleksandra Viktorovyča Klymenka ponechané na zozname osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa tieto reštriktívne opatrenia vzťahujú.

2.      Účinky článku 1 rozhodnutia 2020/373 sa voči pánovi Klymenkovi zachovajú do uplynutia lehoty na podanie odvolania stanovenej v článku 56 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, alebo, ak sa odvolanie podá v tejto lehote, do zamietnutia odvolania.

3.      Rada Európskej únie je povinná nahradiť trovy konania.

Spielmann

Spineanu‑Matei

Mastroianni

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 3. februára 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.