UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 21. októbra 2014

Vec F‑107/11 DEP

Ioannis Ntouvas

proti

Európskemu stredisku na prevenciu a boj s nákazlivými chorobami (ECDC)

„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania – Odmena advokáta – Zastupovanie inštitúcie advokátom – Cestovné náklady, výdavky na ubytovanie a diéty splnomocneného zástupcu – Nahraditeľné trovy konania“

Predmet:      Návrh na určenie výšky trov konania vo veci, ktorý podľa článku 92 ods. 1 rokovacieho poriadku účinnom v relevantnom čase (ďalej len „skorší rokovací poriadok“) podal I. Ntouvas, v ktorej bol vydaný rozsudok Ntouvas/ECDC (F‑107/11, EU:F:2012:182, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑94/13 P)

Rozhodnutie:      Celková výška trov konania, ktorú je I. Ntouvas povinný nahradiť Európskemu stredisku na prevenciu a boj s nákazlivými chorobami z dôvodu nahraditeľných trov konania vo veci F‑107/11, Ntouvas/ECDC, sa stanovuje na 9 472,19 eura.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Nahraditeľné trovy konania – Predloženie dokladov, ktoré môžu preukázať skutočnú povahu výdavkov, o ktorých náhradu sa žiada – Kritériá

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Zahrnutie – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť na účely určenia

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek, a príloha I, článok 7 ods. 1; rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

3.      Výsady a imunity Európskej únie – Oslobodenie Únie od všetkých priamych daní a ciel, pokiaľ ide o predmety určené na úradné použitie – Výhody priznané Únii v oblasti nepriamych daní – Posúdenie členských štátov – Podmienky

(Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie, články 3 a 4)

1.      Samotná okolnosť, že účastníkovi konania boli poskytnuté iba kópie originálov faktúr, neumožňuje pri neexistencii argumentov, ktoré by mohli spochybniť pravosť uvedených faktúr a ich zhodu s originálom, dospieť k záveru, že výdavky uplatňované z titulu nahraditeľných trov konania nie sú skutočné a reálne.

(pozri bod 24)

2.      Ako vyplýva z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného na Súd pre verejnú službu podľa článku 7 ods. 1 prílohy I uvedeného štatútu, inštitúcie môžu využiť pomoc advokáta. Jeho odmena spadá pod pojem nutné výdavky vynaložené na účely konania bez toho, aby inštitúcia bola povinná preukázať, že táto pomoc bola objektívne odôvodnená.

Pokiaľ ide o určenie sumy, do akej môže byť odmena advokáta nahradená, súd Únie nie je oprávnený určovať odmeny, ktoré majú účastníci konania zaplatiť vlastným advokátom, ale je oprávnený stanoviť sumu, do ktorej môžu byť tieto odmeny nahradené účastníkom konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania nemusí súd Únie zobrať do úvahy vnútroštátnu tarifu, ktorá stanovuje odmeny advokátov, ani prípadnú dohodu uzatvorenú v tomto ohľade medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami.

V tomto zmysle paušálna povaha odmeny nemá vplyv na posúdenie sumy, ktorá sa nahrádza z dôvodu trov konania, Súdom pre verejnú službu, keďže súd vychádza z ustálených sudcovských kritérií a z presných údajov, ktoré musia predložiť účastníci konania. Hoci neposkytnutie takýchto informácií nebráni uvedenému súdu, aby na základe spravodlivého posúdenia určil výšku nahraditeľných trov konania, dostáva ho do situácie, v ktorej musí požiadavky navrhovateľa posúdiť nevyhnutne striktne.

Okrem toho pri neexistencii ustanovení upravujúcich tarify v práve Únie musí súd voľne posúdiť predmetné údaje pri zohľadnení predmetu a povahy sporu, jeho významu z hľadiska práva Únie, ako aj zložitosti veci, rozsahu práce, aký si mohlo sporové konanie vyžadovať od zúčastnených splnomocnených zástupcov alebo poradcov, a ekonomických záujmov, ktoré spor predstavoval pre účastníkov konania.

Napokon, výška nahraditeľnej odmeny advokáta dotknutej inštitúcie nemôže byť posúdená bez zohľadnenia práce vykonanej ešte pred podaním žaloby na Súd pre verejnú službu jej servisom. Ak je totiž prípustnosť žaloby podmienená podaním sťažnosti a jej zamietnutím menovacím orgánom, oddelenia inštitúcie sú v zásade zapojené do procesu spracovania sporov ešte pred tým, ako sú tieto predložené Súdu pre verejnú službu.

Pokiaľ ide o rozsah práce spojenej s konaním na Súde pre verejnú službu, je vecou súdu zohľadniť celkový počet pracovných hodín, ktoré sa môžu zdať objektívne nevyhnutné na účely tohto konania.

(pozri body 25 – 30 a 34)

Odkaz:

Všeobecný súd Európskej únie: uznesenie Marcuccio/Komisia, T‑515/09 P‑DEP, EU:T:2013:269, bod 20

Súd pre verejnú službu: uznesenia Schönberger/Parlament, F‑7/08 DEP, EU:F:2010:32, bod 29, a Chatzidoukakis/Komisia, F‑84/10 DEP, EU:F:2014:41, body 20 a 22 až 24 a tam citovaná judikatúra

3.      Články 3 a 4 protokolu o výsadách a imunitách Európskej únie oslobodzujú Úniu od všetkých priamych daní a ciel, pokiaľ ide o predmety určené na úradné použitie, zatiaľ čo prípadné výhody priznané Únii v oblasti nepriamych daní, ako je daň z pridanej hodnoty, sú ponechané na posúdenie členskými štátmi a podliehajú podmienkam stanovených v uvedenom protokole. Využitie služieb úradníkmi alebo zamestnancami na služobnej ceste v každom prípade nie je oslobodené od dane z pridanej hodnoty.

(pozri bod 47)