ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 11. júla 2013

Vec F‑9/12

CC

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Žaloba o náhradu škody – Mimozmluvná zodpovednosť – Verejné výberové konania – Pochybenia pri vedení zoznamu vhodných uchádzačov – Opatrenia na vykonanie rozsudku – Povinnosť uchovávať dokumenty – Strata príležitosti“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou CC v podstate žiada o náhradu škody, ktorú mu spôsobili rôzne pochybenia Európskeho parlamentu pri spravovaní zoznamu vhodných uchádzačov vypracovaného vo výberovom konaní EUR/A/151/98, na ktorý bol zapísaný v nadväznosti na vydanie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 5. marca 2003, [CC]/Parlament (T‑24/01, ďalej len „zrušujúci rozsudok“)

Rozhodnutie:      Európsky parlament je povinný zaplatiť CC sumu vo výške 15 000 eur. Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta. Európsky parlament znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil CC.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Ujma – Protiprávne zničenie dokumentov týkajúcich sa krokov podniknutých vo vzťahu k úspešnému uchádzačovi zapísanému na zozname vhodných uchádzačov vo výberovom konaní vykonané inštitúciou – Zničenie, ktoré úspešného uchádzača neoberá o nijakú príležitosť získať náhradu škody – Neexistencia ujmy

(Článok 340 ZFEÚ)

3.      Žaloby úradníkov – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 1)

4.      Úradníci – Prijímanie do zamestnania – Výberové konanie – Povinnosť inštitúcie organizujúcej výberové konanie informovať ostatné inštitúcie o výsledkoch – Neexistencia – Výnimka – Existencia ubezpečení, ktoré môžu založiť legitímnu dôveru – Porušenie – Nesprávny služobný postup

5.      Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Protiprávnosť – Ujma – Príčinná súvislosť – Pojem – Strata príležitosti vyplývajúca z protiprávneho zamietnutia kandidatúry – Kritériá posúdenia ujmy

(Článok 340 ZFEÚ)

6.      Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Majetková ujma spôsobená úspešnému uchádzačovi vo výberovom konaní, ktorý nemal rovnaké príležitosti na prijatie do služobného pomeru, ako boli príležitosti ponúknuté ostatným úspešným uchádzačom – Nahraditeľná škoda

(Článok 340 ZFEÚ)

7.      Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Nemajetková ujma – Príčinná súvislosť – Dôkazné bremeno – Neexistencia

(Článok 340 ZFEÚ)

1.      Otázka, či žalobca podal žiadosť o náhradu škody v primeranej lehote, sa musí posudzovať nie globálne, ale so zreteľom na každé z údajných pochybení a ku dňu, ku ktorému vznikla ujma spôsobená každým z týchto pochybení.

(pozri bod 54)

2.      Zničenie dokumentov týkajúcich sa krokov podniknutých vo vzťahu k úspešnému uchádzačovi zapísanému na zozname vhodných uchádzačov vo výberovom konaní vykonané inštitúciou Únie, ktoré sa považuje za protiprávne z dôvodu, že dĺžka uchovávania uvedených dokumentov bola kratšia než lehota, v ktorej možno podať žiadosť o náhradu škody, neoberá žalobcu o akúkoľvek príležitosť získať náhradu škody. Ak bola uvedená inštitúcia povinná informovať ostatné inštitúcie a orgány Únie o zapísaní žalobcu na uvedený zoznam, potom prináleží inštitúcii preukázať, že si túto povinnosť splnila. V dôsledku toho okolnosť, že sa inštitúcia dobrovoľne dostala do situácie, v ktorej nemôže preukázať hodnovernosť svojich tvrdení, môže pôsobiť iba v jej neprospech. V tomto zmysle samotné zničenie dokumentov nemôže žalobcovi spôsobiť ujmu.

(pozri bod 71)

3.      Keď ide výlučne o náhradu škody v tom zmysle, že žaloba neobsahuje nijaký návrh na zrušenie určitého aktu, ale smeruje výlučne k náhrade ujmy údajne spôsobenej súborom pochybení alebo opomenutí, ktoré vzhľadom na to, že nemajú nijaký právny účinok, nemožno považovať za akty spôsobujúce ujmu, správne konanie sa musí nevyhnutne, pod sankciou neprípustnosti neskoršej žaloby, začať tým, že dotknutá osoba podá žiadosť, ktorou vyzve menovací orgán na náhradu údajnej ujmy, prípadne pokračovať podaním sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti. Vzhľadom na to, že článok 90 ods. 1 štatútu to neupravuje, musí byť lehota na podanie takejto žiadosti o náhradu škody primeraná, pričom táto primeranosť sa určuje podľa okolností daného prípadu, a to najmä významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania účastníkov konania. Na účely tohto posúdenia možno na porovnanie použiť päťročnú premlčaciu lehotu stanovenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora v oblasti žalôb týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď škoda, ktorú poškodený utrpel, skutočne vznikla.

(pozri body 80, 81 a 95)

Odkaz:

Súdny dvor: 17. júla 2008, Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., C‑51/05 P, bod 63

Súd pre verejnú službu: 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, bod 69; 11. mája 2010, Nanopoulos/Komisia, F‑30/08, body 116 a 117; 8. februára 2011, Skareby/Komisia, F‑95/09, bod 52

4.      Z okolnosti, že iné inštitúcie a orgány Únie než tie, ktoré organizovali výberové konanie, môžu do služobného pomeru prijať úspešných uchádzačov zapísaných na zozname vhodných uchádzačov vydanom v tomto výberovom konaní, nemožno odvodiť akúkoľvek povinnosť inštitúcie alebo orgánu poverených organizáciou výberového konania informovať všetky inštitúcie a orgány Únie o jeho výsledku.

Inak by to bolo v prípade, že by inštitúcia organizujúca výberové konanie opakovane uistila úspešného uchádzača o tom, že informovala ostatné inštitúcie a orgány Únie o jeho zapísaní na zoznam vhodných uchádzačov a že im poskytla jeho životopis. Ak však inštitúcia osobe poskytla uistenia formou presných, nepodmienených a zhodujúcich sa informácií z oprávnených a spoľahlivých zdrojov, má táto osoba právo očakávať, a to na základe zásady legitímnej dôvery, že sa táto inštitúcia bude riadiť uisteniami, ktoré jej poskytla. V opačnom prípade sa dotknutá inštitúcia dopúšťa pochybenia, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

Za týchto podmienok je nedostatok informácií ostatných inštitúcií a orgánov Únie znakom pochybenia, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie. Tento záver nemôže spochybniť okolnosť, že úspešný uchádzač sám informoval niektoré inštitúcie a orgány Únie. Táto okolnosť totiž môže iba zmenšiť škodu, ktorá vznikla úspešnému uchádzačovi, ale nezbavuje správanie inštitúcie organizujúcej výberové konanie nesprávnosti.

(pozri body 99, 100, 104 a 105)

5.      V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie musí byť ujma riadne preukázaná a určitá. Z toho vyplýva, že pokiaľ sa údajná ujma týka straty príležitosti, jednak stratená príležitosť musí byť skutočná a jednak strata musí byť definitívna.

Musí existovať priama a určitá príčinná súvislosť medzi pochybením, ktorého sa dopustila dotknutá inštitúcia, a uvádzanou škodou. Táto podmienka nevylučuje, aby sa, pokiaľ údajná škoda vyplýva zo straty priaznivej príležitosti, dotknutej osobe poskytla náhrada škody, nie však za stratu práva na to, aby sa táto príležitosť uskutočnila, ale za stratu príležitosti, aby táto možnosť vznikla.

Iba v prípade splnenia týchto podmienok, teda ak stratená príležitosť bola skutočná a táto strata je definitívna, má dotknutá osoba nárok na náhradu škody za stratu príležitosti, teda pokiaľ ide o stratu príležitosti byť prijatý do služobného pomeru inštitúciou Únie, poberať odmenu, ktorú by osoba získala v prípade vymenovania za úradníka v skúšobnej dobe, spojenú s koeficientom zohľadňujúcim pravdepodobnosť, že by sa táto príležitosť uskutočnila, keby nedošlo k protiprávnemu konaniu.

V tejto súvislosti okolnosť, že stratená príležitosť bola malá, nebráni tomu, aby medzi spôsobom pochybenia a vzniknutou škodou existovala príčinná súvislosť. Skutočnosť, že stratená príležitosť bola malá, totiž nesúvisí s príčinou súvislosťou, ale iba vyjadruje skutočnosť, že vzniknutá škoda je menšieho rozsahu. Požiadavka, že stratená príležitosť musí byť závažná, aby ju bolo možné odškodniť, by viedla k tomu, že by sa nahradzovali iba škody určitého rozsahu, pričom Únia má naproti tomu povinnosť v plnej výške nahradiť škody, ktoré spôsobila úradníkom alebo ostatným zamestnancom.

Iste, pochybenie musí byť určujúcou príčinou toho, že sa údajná príležitosť neuskutočnila. Únia totiž môže byť zodpovedná iba za škodu, ktorá dostatočne priamo vyplýva z protiprávneho konania inštitúcie, čo predpokladá, že spôsobená protiprávnosť bola určujúcou príčinou straty príležitosti.

(pozri body 115, 116, 118 a 119)

Odkaz:

Súdny dvor: 21. júna 1984, Lux/Dvor audítorov, 69/83, bod 13; 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, body 22 a 28

Súd prvého stupňa: 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, bod 150; 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, bod 165; 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, bod 96

Súd pre verejnú službu: 25. novembra 2008, Christova/Komisia, F‑50/07, bod 41; 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, F‑50/09, bod 179 a tam citovaná judikatúra

6.      Okolnosť, že úspešný uchádzač nebol vymenovaný za úradníka, nebráni tomu, aby žiadal o náhradu škody, ktorú utrpel z dôvodu protiprávnosti rozhodnutia výberovej komisie spočívajúcej v tom, že na zoznam vhodných uchádzačov nebol zapísaný ab initio, čo viedlo k strate príležitosti byť vymenovaný za úradníka v skúšobnej dobe.

Aj keby osoba, ktorá bola oneskorene zapísaná na zoznam vhodných uchádzačov, mohla získať náhradu škody, ak bude napokon prijatá do služobného pomeru, za stratu príležitosti byť vymenovaná za úradníka v skúšobnej dobe ešte skôr, než v skutočnosti bola, neznamená to, že osoba, ktorá nebola vymenovaná za úradníka, nemôže získať náhradu škody za to, že nemohla využiť rovnaké príležitosti, aké boli ponúknuté úspešným uchádzačom, ktorí boli na zoznam vhodných uchádzačov zapísaní ab initio, a to najmä v prípade, ak je zrejmé, že tieto príležitosti na prijatie do služobného pomeru boli väčšie a viac zodpovedali tým, ktoré táto osoba napokon využila.

(pozri bod 126)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, bod 81 a nasl.

7.      V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie žalobca nemusí preukázať existenciu nemajetkovej ujmy alebo príčinnej súvislosti, pretože tie možno odvodiť z okolností a povahy zisteného pochybenia. Je teda nesporné, že pocit nespravodlivosti a frustrácie, ktorý osobe spôsobila nutnosť začať konanie pred podaním žaloby a potom sporové konanie, aby dosiahla uznanie svojich práv, predstavuje ujmu, ktorú možno odvodiť zo samotnej skutočnosti, že sa administratíva dopustila protiprávneho konania.

(pozri bod 128)

Odkaz:

Súdny dvor: 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, body 27 a 28