Vec C‑51/17
OTP Bank Nyrt. a OTP Faktoring Követeléskezelő Zrt.
proti
Teréz Ilyésovej a Emilovi Kissovi
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Fővárosi Ítélőtábla)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky – Smernica 93/13/EHS – Pôsobnosť – Článok 1 ods. 2 – Záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia – Článok 3 ods. 1 – Pojem ‚zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá‘ – Podmienka vložená do zmluvy po jej uzavretí v nadväznosti na zásah vnútroštátneho zákonodarcu – Článok 4 ods. 2 – Jasné a zrozumiteľné formulovanie podmienky – Článok 6 ods. 1 – Preskúmanie nekalej povahy podmienky vnútroštátnym súdom ex offo – Zmluva o úvere v cudzích menách uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 20. septembra 2018
1. Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Nekalá podmienka v zmysle článku 3 – Podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá – Pojem – Podmienka zmenená vnútroštátnym ustanovením prijatým po uzavretí zmluvy, ktorej cieľom je nahradiť neplatnú podmienku – Zahrnutie
(Smernica Rady 93/13, článok 3 ods. 1)
2. Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Pôsobnosť – Vylúčenie zmluvných podmienok odrážajúcich záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia – Podmienka, ktorá zavádza výmenný kurz, ktorý bol vložený do zmluvy po jej uzavretí a ktorej cieľom je nahradiť neplatnú podmienku –Neuplatniteľnosť smernice – Podmienka týkajúca sa kurzového rizika, na ktorú sa nevzťahujú zákonné alebo regulačné ustanovenia – Uplatniteľnosť smernice
(Smernica Rady 93/13, článok 1 ods. 2)
3. Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Pôsobnosť – Podmienky, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo sa týkajú ceny alebo odmeny a služieb alebo tovaru, ktoré sa majú poskytnúť za výmenu – Podmienka vložená do zmluvy o úvere v cudzej mene týkajúca sa kurzového rizika – Zahrnutie – Podmienky – Povinnosť splniť požiadavky jasnosti a transparentnosti – Úroveň požadovaných informácií – Rozsah
(Smernica Rady 93/13, článok 4 ods. 2)
4. Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Pôsobnosť – Podmienky, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo sa týkajú ceny alebo odmeny a služieb alebo tovaru, ktoré sa majú poskytnúť za výmenu – Podmienka vložená do zmluvy o úvere v cudzej mene týkajúca sa kurzového rizika –Zahrnutie – Podmienky –Povinnosť splniť požiadavky jasnosti a transparentnosti –Okamih, ktorý treba zohľadniť pri posúdení splnenia tejto povinnosti – Uzavretie zmluvy – Vplyv neskoršieho zrušenia určitých podmienok vnútroštátnym zákonodarcom – Neexistencia
(Smernica Rady 93/13, článok 4 ods. 2)
5. Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať z úradnej moci nekalú povahu zmluvnej podmienky obsiahnutú v zmluve, ktorú posudzuje – Rozsah
(Smernica Rady 93/13, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1)
1. Pojem „podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá“, uvedený v článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, treba vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje najmä na zmluvnú podmienku zmenenú záväzným vnútroštátnym právnym ustanovením prijatým po uzavretí zmluvy so spotrebiteľom, ktorého cieľom je nahradiť neplatnú podmienku obsiahnutú v uvedenej zmluve.
V prejednávanej veci je z dôvodu, že podmienky, o ktoré ide vo veci samej, boli uložené vnútroštátnym zákonodarcom, nesporné, že zmluvné strany ich nedohodli individuálne.
(pozri body 48, 49, bod 1 výroku)
2. Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pôsobnosť tejto smernice sa nevzťahuje na podmienky odrážajúce záväzné ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré boli do zmluvy o spotrebiteľskom úvere vložené po jej uzavretí, pričom ich cieľom je nahradiť neplatnú podmienku tejto zmluvy zavedením výmenného kurzu stanoveného Národnou bankou. V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na podmienky uvedené v zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sú určené vnútroštátnou právnou úpravou (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 7. decembra 2017, Woonhaven Antwerpen, C‑446/17, neuverejnené, EU:C:2017:954, bod 31).
Podmienka týkajúca sa kurzového rizika, o akú ide v prejednávanej veci, však podľa tohto ustanovenia nie je z uvedenej pôsobnosti vylúčená. Ako bolo pripomenuté v bode 54 tohto rozsudku, článok 1 ods. 2 smernice 93/13 treba totiž vykladať reštriktívne. Skutočnosť, že niektoré podmienky odrážajúce zákonné ustanovenia nespadajú do pôsobnosti tejto smernice, neznamená, že platnosť iných podmienok, ktoré sú uvedené v tej istej zmluve a na ktoré sa nevzťahujú zákonné ustanovenia, by nemohla byť posúdená vnútroštátnym súdom z hľadiska uvedenej smernice.
Pokiaľ ide o zmluvné podmienky týkajúce sa otázky kurzového rizika, na ktoré sa nevzťahujú tieto legislatívne zmeny, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na takéto podmienky sa vzťahuje článok 4 ods. 2 smernice 93/13, pričom sú vyňaté z posúdenia svojej nekalej povahy len v rozsahu, v akom sa príslušný vnútroštátny súd na základe preskúmania jednotlivých prípadov domnieva, že boli predajcom alebo dodávateľom formulované jasne a zrozumiteľne (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 43).
Okrem toho skutočnosť, že podmienky týkajúce sa rozpätia výmenného kurzu sú tak vylúčené z pôsobnosti smernice 93/13 podľa jej článku 1 ods. 2, nie je prekážkou toho, aby požiadavky, ktoré vyplývajú z článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 tejto smernice, ako aj z judikatúry Súdneho dvora, ako bolo pripomenuté okrem iného v bodoch 32 až 34 rozsudku z 31. mája 2018, Sziber (C‑483/16, EU:C:2018:367), boli naďalej uplatniteľné na všetky ďalšie oblasti, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, a najmä na procesné pravidlá umožňujúce zabezpečiť dodržanie práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z uvedenej smernice.
(pozri body 63, 66, 68 – 70, bod 2 výroku)
3. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že požiadavka, podľa ktorej má byť zmluvná podmienka formulovaná zrozumiteľne, zaväzuje finančné inštitúcie poskytovať dlžníkom informácie dostatočné na to, aby im umožnili prijať obozretné rozhodnutia založené na dobrej informovanosti. V tejto súvislosti táto požiadavka predpokladá, že podmienka týkajúca sa kurzového rizika má byť pre spotrebiteľa zrozumiteľná z formálneho aj gramatického hľadiska, ale zároveň aj pokiaľ ide o jej konkrétny dosah v tom zmysle, aby priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, mohol nielen vedieť o možnosti devalvácie národnej meny vo vzťahu k cudzej mene, v ktorej bol úver denominovaný, ale aj posúdiť potenciálne významné ekonomické dôsledky tejto zmluvnej podmienky pre jeho finančné záväzky.
(voir point 78, bod 3 výroku)
4. Článok 4 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby sa zrozumiteľnosť zmluvných podmienok posudzovala v čase uzatvorenia zmluvy so zreteľom na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, ako aj na všetky ostatné zmluvné podmienky, napriek tomu, že niektoré z týchto podmienok boli vyhlásené alebo považované za nekalé a v dôsledku toho neskôr vyhlásené za neplatné vnútroštátnym zákonodarcom.
Zo znenia článku 4 ods. 1 smernice 93/13 vyplýva, že na účely posúdenia, v prípade, keď sa dotknutá zmluvná podmienka týka definície hlavného predmetu zmluvy, či je táto podmienka zrozumiteľná v zmysle článku 4 ods. 2 tejto istej smernice, je potrebné zohľadniť okrem iného všetky zmluvné podmienky, ktoré v nej boli uvedené v čase jej uzavretia, pretože práve v tomto čase sa spotrebiteľ rozhoduje, či sa chce zmluvne zaviazať predajcovi alebo dodávateľovi v súlade s podmienkami, ktoré tento predajca alebo dodávateľ vopred naformuloval.
(voir points 80, 83, bod 4 výroku)
5. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby identifikoval z úradnej moci namiesto spotrebiteľa v postavení žalobcu prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel.
Túto povinnosť vnútroštátneho súdu je potrebné považovať za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, a to najmä vzhľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16, EU:C:2018:320, bod 31 a citovanú judikatúru).
(pozri body 88, 91, bod 5 výroku)